OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 18.

09.02.2015 (17:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1024×

Kapitola 18.

Zoey nemohla uveriť, ako bolo možné, že sa v takejto situácii dokáže na niečom vôbec zabávať. Ale sústrediť sa na časť, keď sa od smiechu prehýbala v páse, bola vlastne jednoduchšia ako priznať si, že sedela na malej stoličke pred zakrytým zrkadlom a vo vlasoch sa jej prehrabovala ženská, ktorá si kadernícku prax spájala s týraním nepriateľa. Zoey si nevedela predstaviť viac patetickú situáciu, ktorá by ju mala rozčúliť.

Miesto toho sa celá jej podstata upierala na scény, ktoré sa odohrali sotva pred pár hodinami a predsa sa zdalo, akoby to bolo pred storočiami. V jednej sekunde sa rozprávala s Dantem, alebo skôr na neho len nemo vypliešťala oči a nevedela, či má viniť jeho ako poslíčka alebo autora správy, keď vtom sa akoby odnikiaľ zjavil Theo. Klamala by, ak by tvrdila, že celé jej telo nezvláčnelo len vôli tomu, že sa nachádzali v jednej miestnosti. A to bolo naozaj úbohé, ale to nemenilo nič na pravdivosti toho tvrdenia.

So zaujatím, ktoré hraničilo s fascináciou, sledovala, ako Theo vrčí a udiera do Danteho ako do boxovacieho vreca. Vlna brutality jej postrapatila vlasy a ona bola schopná len sa v tom pocite kúpať. Ak by ho bol zabil, pokojne by sa tomu prizerala a cítila sa povznesene. Nie, že by to bolo až také prekvapivé. Nepohŕdala Dantem až tak veľmi, aby ho sama zabila bez ohľadu na to, čo hovorila, ale ak to chcel urobiť niekto za ňu, nebránila sa tej predstave. Možno by si ho nemusela zobrať.

Ale súboj plný vrčania a párania oblečenia čoskoro ukončili tie malé násilníčky, ktoré si niesli rôzne farby, hrebene, ozdoby a kúsočky látky, ktoré mali predstavovať šatstvo. S pokojom Angličana tých dvoch oddelili, akoby to robili denne, hoci vyzerali krehko ako priemerná primabalerína, a vyviedli ich von.

Teraz už vedela, že ich mala hneď nasledovať. Ale nebola dostatočne rýchla. Musela si pripomínať, aby na tie dve nevrčala, ale sebaovládanie nepatrilo k jej cnostiam. Takže po veľmi dlhom čase, ktorý zaberalo zdobenie jej tela do rozmerov, ktoré nechápala, bola vďačná za malé rozptýlenia. Aj keby to malo znamenať zabávať sa na Danteho utrpení, keď ho jeho brat zbavoval života. Možno z toho nemala byť až taká nadšená, ale krvilačnosť k nej padla ako druhá prirodzenosť.

Do prítomnosti ju vrátilo až nie práve najšetrnejšie potrasenie ramenom. Zodvihla hlavu, aby sa našla, ako pozerá do tváre malého Attilu, ktorý jej mával nožnicami pred tvárou. Zodvihla obočie na tú malú kráľovskú krysu a zadívala sa na seba do zrkadla. Myslela si, že to bolo od nej očakávané.

Ale očividne sa mýlila, inak by na tom kusu nábytku nemohla byť stále prehodená plachta, z ktorej ju tak nešetrne vymotali a teraz tu sedela s holým zadkom. Hanblivosť bola jedna vec, ale keď sa vás dve neznáme ženy dotýkali na miestach, ktoré mali byť určené osobnému uspokojeniu alebo krásam sexu, začínala sa samej seba pýtať, do čoho sa to vlastne dostala. Viac ako čokoľvek iné jej to pripomínalo spolok nymfomanov.

Nespokojne zavrčala. „Čo je?“

Tá malá divožienka rozhodila rukami v bezmocnom geste. „Vaše vlasy!“ V tom zavytí bolo toľko zúfalstva, ktoré by sa za normálnych okolností nezmestilo do jednej miestnosti.

Zoey zodvihla bradu a zadívala sa na jej nespokojný výraz. Trvalo jej sekundu, kým si dala vlasté rozpoloženie dokopy s nožnicami v jej ruke a nešťastným pohľadom, ktorým skúmala jej hlavu.

„Ani nepomysli na to, že by si ma ostrihala. Pretože v tom prípade ti vlastnoručne odhryznem prsty a nakŕmim nimi ryby. Je to jasné?“ zrúkla na ňu neohrabane. Bola stuhnutá zo všetkého toho posedávania. Ale nie dosť na to, aby zo seba nechala urobiť panáčika na strunke.

Malá blondínka zodvihla vzdorovito bradu. „Nemôžete predstúpiť pred kráľovnú... takto!“

Jej pohľad jasne odrážal prízemný názor, ktorý si o Zoey utvorila. Úprimne jej to bolo jedno, aj keby ju tá žena považovala sa prevtelenie stredovekej bosorky. Nebolo to tak, že s ňou plánovala udržovať nejaké vrelé vzťahy.

„Pre tú zmiju sa nemienim parádiť. Ak máš problém s mojim účesom, nechaj ho tak. Už aj tak si sa do mňa dostatočne naštuchala. Akoby som bola mŕtvola,“ skonštatovala príkro a celkom ignorovala druhú ženu, ktorá jej teraz hladila stehná. Dúfala, že nemala na mysli nič sexuálne, inak by vážne zvažovala trhanie končatín.

Odrazu miestnosť naplnilo niekoľkonásobné zalapanie po dychu. „Ako sa opovažujete!“ zaškriekala tá s nožnicami. „Čoskoro bude aj vašou kráľovnou a budete ju musieť rešpektovať!“

„Rešpekt si u mňa človek nezíska titulom, ale tým, aký je. Neprestane byť zmijou len preto, že bude patriť do mojej rodiny,“ predniesla vážne.

Musela sa veľmi snažiť, aby neurobila niečo drastickejšie. Ako napríklad otvorený útok alebo urážanie. To teraz naozaj nepotrebovala. Musela sa čo najskôr dostať k Theovi. Iracionálna posadnutosť by ju mala desiť, ale opak bol pravdou. Kúpala sa v tom naliehavom pocite.

„Váš druh vás naučí poslušnosti,“ odfrkla tá druhá. Zoey bolo hneď jasné, že to nemyslí vážne, ale za záchranu situácie jej poďakovala miernym úškrnom.

„Môže to skúsiť,“ zamrmlala si popod nos a snažila sa zakryť svoju nechuť. Bola to slabosť, ktorú niekto mohol využiť proti nej.

Nebola pravda, že by Danteho nenávidela, ale takisto ho nemala rada natoľko, aby s ním chcela stráviť zvyšok života. A ak sa bude správať podobne ako doteraz, aj tak čoskoro skončí ako vdova.

„Ale najskôr musím upraviť to hrozné hniezdo, ktoré nazývate vlasmi!“ Žieňa rozhodilo rukami tak prudko, až jej takmer spomedzi prstov vyleteli nožnice.

Zoey prižmúrila oči a tentoraz sa nesnažila zakryť svoje rozladenie z jej prehlásenia. „Ak sa k mojim vlasom priblížiš tými zhrdzavenými nožnicami a pokúsiš sa ich ostrihať, zabijem ťa.“

Možno bola jej posadnutosť účesom detinská, ale nevedela si pomôcť. Od dôb, čo jej siahala pamäť, si veľmi potrpela na tom, v akom stave sú jej vlasy. Preto si ich aj dala upraviť do súčasnej podoby. Keď ich mala pospletané, aspoň jej všade neviali a neboli tak v ohrození. Tú malú Amazonku to asi nezastavilo.

„Musíte vyzerať aspoň slušne, veď je to obrad spojenia!“

Zvrčala na ňu. „Aj keby to bola audiencia u samotného satana – neustúpim. Budeš musieť pracovať s tým, čo máš alebo vôbec.“ V duchu sa bavila na irónii vo svojich slovách. Miestna panovníčka bola niekoľkonásobne horšia ako rohatý pán z pekla, ale nechcela to hovoriť na hlas. Ešte by to mohli jej mučiteľky zobrať osobne.

„Dobre, ale ak vás vysmejú, bude to vaša vina,“ skonštatovala nakoniec onožnicovaná a položila svoj pekelný nástroj späť do tašky na zemi. Následne vybrala niečo, čo pripomínalo stoh sponiek. Keď sa k nej priblížila a začal sa jej hrať s jednotlivými prameňmi, prestala jej venovať pozornosť. Miesto toho sklonila hlavu a zadívala sa na svoje telo.

Bola nahá, ale to ju už neprekvapovalo. Nepotrpela si na cudnosť, ale tu nahotu očividne brali ako súčasť života. Asi by si na to mala zvyknúť. V duchu len zamávala na rozlúčku svojmu typickému oblečeniu, uniforme zlodejky, do ktorej sa už nikdy neoblečie. Pochybovala, že by tu niekto potreboval jej služby.

Na jednej strane sa cítila príšerne odhalená – a nemalo to nič spoločné s nedostatkom látky na jej pokožke. Skôr išlo o to, že v tomto momente sa rúcali všetky jej predsavzatia a predstavy o budúcnosti. Nedokázala sa striasť pocitu, že išlo o premenu k horšiemu.

Najhoršia na tom však bola tá zdanlivá bezmocnosť. Mohla okolo seba kopať ako topiaci sa, ale nemohla sa skutočne pomstiť alebo zistiť, čo sa to okolo nej deje, kým sa nezačne tváriť ako by jej to všetko bolo ukradnuté. Nad iróniu vlastných myšlienok sa uškrnula. Predstava, ako trhá kráľovnú na kusy stála za všetky obety, ktoré musela sama so sebou vyobcovať.

Keď zacítila šklbanie v kedysi zranenom stehne, ktoré ju vytrhlo zo škodoradostného plánovania, nevraživo zavrčala. Hodila hrozivým pohľadom po druhej žene, ale tá aj naďalej pokračovala v kreslení divných obrazcov na jej kožu. Zoey sa nie prvýkrát sama seba pýtala, čo znamenajú, ale odpovede by sa nedočkala. Tá malá kreslička predstierala, že je hluchá a s duchaplným úsmevom proste postupovala v práci. Asi tušila, ako veľmi do hralo na struhu jej prchlivosti.

Keby bola až taká krvilačná, asi by si to všetko zotrela. Ale bola dostatočne márnivá, aby si to umelecké dielo zachovala. Netušila, čo tie čierno-biele obrazce, postriebrené nejakým divným práškom od víly, vlastne znamenajú. Mohli to byť abstraktné obrazy vypovedajúce o hlúposti ich nositeľky, alebo nejaké divné runy prosiace o požehnanie bohyňou. Možno to bol rodokmeň alebo impresionistický pohľad na svet.

Nech to bolo čokoľvek, fascinovalo ju to svojim tvarom i podobou. Ale nerozumela, prečo boli také dôležité. Ak by neboli, tak by ich dôsledne nanášala na jej kožu už niekoľko hodín a nedovolila jej ani poriadne sa vyspať.

Vyrušilo ich až ostré zaklopanie na dvere. Dnu nikto nevošiel, ale zvonku sa ozvalo ostré upozornenie: „Ceremónia začne už o hodinu. Dokončite prácu!“ Znelo to ako poriadne rozzúrený rozkaz zakomplexovaného poskoka, ale Zoey to až tak nerozoberala.

Viac sa zamerala na fakt, že už o pár hodín bude patriť nejakému mužovi. Tá predstava bola smiešna. Nie, bola absurdná. Ona nepatrila nikomu. Ak si kráľovná myslí opak, rada ju presvedčí o nevhodnosti takej myšlienky. Len sa najskôr musí dostať k Theovi...

Potriasla hlavou, za čo si vyslúžila tiché nadávky od svojej kaderníčky bez nožníc. Nevenovala tomu pozornosť. V duchu si vynadala. Kde sa zrodila jej momentálna posadnutosť tým chlapom? Veď prednedávnom mu nevedela prísť ani na meno. A teraz nesmierne túžila po jeho prítomnosti.

Bola si istá, že to má niečo spoločné s tým, čo jej povedala Piti. Alebo tá žena, ktorá sa ukrýva v jej tele. Pri tej myšlienke sa zachmúrila. Niet divu, že sa jej celý svet obracia hore nohami. Vzhľadom na to, v akom nepodarenom cirkuse to žije, by sa tomu nemala čudovať.

„Musíme ísť,“ ozvala sa odrazu mlčanlivá maliarka. Zoey na ňu zo dvihla obočie.

„Som si istá, že oneskoriť sa na vlastnú svadbu je dnes veľmi módne,“ prehodila ironicky, ale nechala sa postaviť a čakala, čo s ňou budú robiť ďalej. Bola nevyspatá, nevrlá a mala chuť zabíjať. Tým pádom sa za posledné dni nič nezmenilo. Super, takže sa bude vydávať v rozpoložení, ktoré dôverne pozná. Mala chuť pri tom prevracať očami.

Zavrčala, keď jej ženy začali zahaľovať najdôležitejšie časti tela nejakou takmer priesvitnou látkou. Predstavovala si, že to vyzerá ako bikini. Mala mať snáď dobrý pocit z toho, že jej najintímnejšie časti neprechladnú, ale každý ich uvidí? Toto miesto bolo rajom pre exhibicionistov. Čo dokazoval aj fakt, že na spečatenie zväzku bol potrebný dôkaz.

Lenže títo chorí úchyláci sa nemohli uspokojiť s čestným slovom ženícha. Nie, oni chceli, aby nevesta vyliezla na veľký kameň, akoby sa chcela obetovať pohanským bohom, tam má ako poslušná kurva v bodreli roztiahnuť nohy a čakať, kým sa na nej novomanžel odbaví za hlučnej prítomnosti všetkých hostí.

Malo to niečo spoločné s ich meničským pôvodom. Tak aspoň ich zvrhlosť ospravedlňovala tá agresívna ženština s nožnicami. Pri jej činoch sa sama seba pýtala, či sa aj ona bude potajomky pozerať. Zoey uvažovala o potenciáli nožníc, možno by sa dali využiť ako vražedná zbraň a vrhať nimi miesto dýk... Veľmi lákavá predstava.

„Všetko je pripravené,“ prehlásila sebavedomo kreslička a skôr, ako jej stihla Zoey ponúknuť ironickú predstavu svojho vyhradeného názoru, to malé žieňa vykročilo k zrkadlu a strhlo dole plachtu.

Zoey sa vlastne ani nechcela pozrieť na svoj obraz, ktorý iste pripomínal ikonu bičovaného, ale nemohla odolať. Ak aj mohla, keď jej hlava bola násilne otočená smerom k odrazu. Netušila, čo čakala. Videla sa už predtým a nebola nijako ohúrená. Teraz ale cítila opak. Vyzeralo to tak, že aj jej rebelský účes mohol vyzerať ako výtvor vhodný na ples najvyššej smotánky.

Vlasy sa krásne leskli a v zložito zapletenom vrkoči jej padali cez ľavé rameno až niekde k prsníku. Telo jej zdobili obrazce, ktoré boli ešte pôsobivejšie ako si ich predstavovala a biely hodváb príjemne dopĺňal vzhľad kurtizány. V duchu sa bavila tou snahou o zachovanie snehovo bieleho efektu svadobného dňa priemernej panny. To ju rovno mohli navliecť do šarlátovej róby a bolo by to to isté. Na jej svadbu by sa to určite hodilo viac.

„Vyzerám ako kurva pri iniciačnom večierku v bodreli,“ poznamenala, ale z hlasu sa jej nepodarilo celkom vylúčiť mierny obdiv. Bol snáď zločin uznať, že vyzerala dobre? Bola dosť samoľúba na to, aby si zložila kompliment, ale len v duchu. Ony to nepotrebovali počuť nahlas.

Jedna z nich si ofrkla, no Zoey netušila ktorá. „Nepochopím, prečo kráľovná mrhá takým vzácnym darom, akým je Dante, na niekoho ako ste vy.“ Ach, to bola tá onožnicovaná. Opäť ju poúčala o vďačnosti voči kráľovnej, ktorú mala v pláne zniesť zo sveta. A čím skôr tak urobí, tým lepšie sa bude cítiť.

„Asi ho chce potrestať za nejaký zločin,“ priznala bez okolkov.

Vedela, že jej čas strávený v Danteho spoločnosti nedopadne dobre. Možno by sa mohla aspoň vzdialene pokúsiť vychádzať s ním – alebo sa mu vyhýbať. Aspoň z úcty k tomu, že sa jej snažil kedysi pomôcť.

Keď kútikom oka zachytila nesúhlasné krútenie hlavou, vedela, že to mala na svedomí druhá z dvojice. „Ukazuje vám svoju veľkodušnosť. Pán Dante je veľmi silný a schopný muž. Postará sa o vás ako pravý druh.“ Vážne sa to dievča červenalo?

Zoey sa práve chystala vykopať si hrob poznámkou o možnej výmene partnerov, keď vtom dnu vtrhla skupina poskladaná rovnováhou medzi mužmi a ženami. Nemohla ich rýchlo porátať, len vedela, že boli v pároch.

„Najbližšia rodina budúceho druha,“ naznačila jej taktne dievčina. „Spárené páry, ktoré vás odvedú na ceremóniu a venujú vás nastávajúcemu.“

„Ako kravu na bitúnok,“ zašomrala si Zoey a podľa jednohlasného syčania jej bolo jasné, že to počuli. Nehodlala sa však za to ospravedlňovať. Lepšie, keď sa dôverne zoznámia s jej nesúhlasom teraz, keď ešte majú čas rozmyslieť si to v Danteho mene.

Mlčky k nej pristúpili a nespočetné množstvo rúk sa zaprelo do jej tela. Nohy sa jej vzopreli proti tomu nátlaku, ale bola bezmocná. Mali výhodu väčšiny i prekvapenia a keďže nechcela pôsobiť ako rozmaznaný fagan, nechala ruky spustené popri tele a nechala sa unášať malým davom.

Po chodbe sa takmer vznášala, ale zároveň nemohla dýchať. Skupinka rozhodne nepočula o takej modernej vymoženosti, ktorej sa nadávalo osobný priestor. Inak si nevedela predstaviť, že by sa na ňu všetci lepili a posúvali ju dopredu ako nejakú bezduchú bábku. Aj keď, možno by malo svoje výhody, keby to proste prijala a prestala vnímať svoje okolie. Otupenosť nikdy nebola príťažlivejšia.

To, že sa dostali na požadované miesto, odhalila podľa zmeny hlasitosti bzukotu hlasov. Telá, ktorá sa na ňu tlačili, jej však nedovoľovali pohliadnuť na miesto jej skazy. Nevrlo zavrčala, ale všetci ju ignorovali. Alebo si jej nevôľu proste užívali. Nevedela určiť, ktorá z možností je pravdivá a neskôr na to ani nemala čas. Pretože v ten momente sa ozvala prudká rana, ktorá mohla znamenať jediná zatresnutie dverí za jej zadkom. Super, o únikovú cestu menej.

„Drahé deti,“ ozval sa beznádejne otravný hlas miestnej aristokratky, „dnes budete svedkami mocného spojenia a to hneď dvojitého. Najskôr Dante prijme svoju prvú a jedinú družku a potom ho bude do partnerského zväzku nasledovať jeho brat, ktorý sa tým činom stane aj vaším novým kráľom.“ Všeobecná radosť iba umocnila jej rozladenosť.

Odrazu zacítila, ako sa jej niečo ostré pritislo k rebrám. „Rob len to, čo sa ti povie. Ak nie, doplatí na to Dante a potom si to vyúčtujeme s tebou.“

Tie vyhrážky sami o sebe by ju nikdy neprinútili podvoliť sa niečej vôli, ale v tom hlase bol okrem nenávisti aj strach. Netušila, ako na to prišla, ale vedela, že je to pravda. Dante bol Dante, ale jeho rodina mu bola oddaná, aspoň väčšina z nej. Podľa rečí, ktoré sa k nej dostali, nebol vzťah s matkou najlepší... Ale lojalita bolo niečo, čo si vážila. Hoci jej to bolo proti srsti a neskôr si za to vynadá, dnes ten príkaz poslúchne.

Mali by ju za to prekliať alebo vyhlásiť za svätú – poprípade oboje.

Bzukot hlasov dostal špecifický nápev nejakej melódie. Bola prinútená pohojdávať sa do toho neznámeho rytmu. Bolo to také magické, až začala pochybovať, že to skutočne nerobí dobrovoľne.

„Predložte družku, ktorá je hodná priazni vášho brata!“ skríkla kráľovná dosť nahlas, aby sa jej rozkaz vzniesol nad ostatných. Zoey si potichu odfrkla. Kde nechala dobrovoľnosť vo výbere životného partnera? Správala sa, akoby nikdy v živote nepočula o slobodnej vôli.

Procesia, ktorá ju uzatvárala, sa pohla vpred. Melódia sa zmenila na pomalšiu, ale to jej nezabránilo v opakovaní jednotlivých pohybov. Domnievala sa, že to spôsobila nejaká davová psychóza. Inak si nevedela predstaviť, že by dobrovoľne tancovala.

„Žena z rodu smrteľného,“ zaznel melodický hlas, ktorý sa jej predtým bez škrupúľ vyhrážal likvidáciou. Teraz bol len majestátnym tónom vynímajúcim sa nad ostatnými.

Niečo z mágie toho celého aktu sa pomaly prenášalo na ňu. Telá pred ňou sa pomaly rozostupovali, akoby predstavovali oponu. No stalo sa to tak rýchlo, že nestihla zareagovať. Takže skončila tak, že tam len tak postávala a nechala sa ostatnými obzerať akoby bola nejaký koberec vo výpredaji.

Potichu zavrčala, keď sa zodvihlo tiché šepotanie. Nebola dirigent, ale vedela si predstaviť, že to bolo vyrušenie. Rozhodla sa ich ignorovať a miesto toho nenápadne vyhľadala pohľad Danteho. Musela uznať, že v tej bedrovom rúchu z nejakej veveričej kožušiny a pokrytý haďou kresbou bol nesmierne príťažlivý.

Ale jej oči hľadali inú krásu. Tú, ktorá sa skrývala za jeho chrbtom. A podľa výrazu v Theovom pohľade vedela, že sa mu páči to, čo vidí. Očami blúdil po jej tele tak horúčkovito, ako ona hľadala štrbinu, cez ktorú by mohla zahliadnuť aspoň niečo z jeho vypracovaného tela. Nedostala k tomu príležitosť.

Dante sa, s kamennou tvárou, ktorá mala kyslú príchuť, pohol smerom k nej. Mierne nakrčila obočie, ale nijako nekomentovala zjavnú nechuť, s ktorou k nej podišiel a chytil ju za ramená. Teraz bola na rade časť, v ktorej mala byť pasívnym účastníkom.

Nápev slov, ktorý jej dorazil k ušiam, bol taký cudzí, aký bol krásny. Zdvíhal sa a klesal, akoby jeho prostredníctvom niekto rozprával príbeh. Preto keď sa v Danteho rukách objavila ozdobne tesaná čaša, ostala zarazená. Ale ani to nezabránilo tomu, aby sa jej nezmocnil dokonalý šok, keď pohár položil niekomu do nastavenej dlane len pre to, aby mohol zobrať pekne ostrý nôž. Keby ho ten blázon aspoň využil nejako produktívne, napríklad ako prostriedok atentátu na kráľovnú. Nie, on si jeho ostrím po celej dĺžke rozrezal kožu na zápästí.

Krv mu začala v prúde stekať po ruke. Nezaujímala sa o ten rozpor s typickou predstavou o tom, ako rýchlo prýšti tekutina z tepien a žíl. Hlavne nie v moment, keď ten červený hnus s príšerným odórom nenechal nakvapkať do čaše, v ktorej v tom čase už niečo žblnkotalo. V momente, keď jej pohár podal s divnými slovami bez významu, ju nezaujímalo ani to, že sa jeho rana sama od seba začala zatvárať.

S odhodlaným výrazom ho vyzývala, aby si ten sajrajt zobral späť. Očividne však bude musieť zapracovať na svojich telepatických schopnostiach. Inak si nevedela predstaviť, že ju proste ignoroval a nanútil jej ten pohár. Či sa jej to páčilo alebo nie, musela ho prijať. Hlavne v moment, keď na sebe zacítila prenikavé pohľady ostatných.

Má robiť to, čo jej povedia.

S obrovskou nechuťou a prísľubom budúceho masakru nechala Danteho, aby jej okraj pritisol k perám. Keď jej začal liať tekutinu do hrdla ako malému dieťaťu, bola napol pripravená na dávenie, ktoré malo nasledovať. Ale nič také neprišlo. Miesto toho sa ocitla s výbuchom chutí na jazyku a príjemným pocitom v žalúdku.

Krv bola zmiešaná s delikátnym vínom, ktoré hladkalo všetky jej poháriky. Sotva dvakrát prehltla, ale chcela, aby ten úžasný pocit trval na veky. Dokonca aj jej vnútro protestovalo prudkým pálením, keď od nej odťahoval nádobu s tým lahodným obsahom. Očividne jej bláznovstvo nabralo nové rozmery, inak si nevedela vysvetliť, že by dychtila po pití krvi. Hoci si to predstavovala, robiť to naživo bolo niečo celkom iné.

Našťastie nedostala príležitosť viac to premyslieť. V ten moment ju opäť pohltila masa tiel a vliekla ju niekam von. Bolo jej to jedno. Hrdlo ju pálilo túžbou po ďalšom dúšku a celé vnútro sa jej zvieralo. Tak sa sústredila na tie protichodné pocity, že si najskôr neuvedomila, kde je. Odviedli ju späť do jej izby, kde s ňou ostali zase len tie dve žienky.

„Musíme pripraviť tvoje telo na prvé spojenie,“ prehodila potichu kreslička. Asi musela vyzerať zmätene. Cítila sa tak.

Netušila, že majú nejaké špeciálne pravidlá na priebeh verejne sledovaného sexu. Ale oni mali vôbec nejaké divné zásady. Ako napríklad pokúsiť sa nevesty spáliť zvnútra nejakým divným vínom. Alebo za to mohla tá krv?

„Keby si bola menič, dali by sme ti masku zvieraťa, v ktoré sa meníš. Ale ty si obyčajný človek, nemáš zvieraciu podobu. Preto sme vybrali inú masku,“ pokračovala ďalej vo výklade. Zoey ju počúvala len okrajovo.

Cítila, ako z nej niekto sťahuje aj tie mizerné kúsky záclony, ktoré objímali jej telo. Nedokázala určiť čie ruky sa jej dotýkali a bolo jej to jedno. Nejako sa nedokázala stotožniť s tým, čo sa s ňou dialo. Bola ako bezduchá bábka a nedokázala byť kvôli tomu ani vnútorne naštvaná. Keď na tvári zacítila mierny tlak, domyslela si, že ju práve zamaskovali. Za čo, to netušila, vedela si len predstaviť, že má na očiach nejakú škrabošku.

Šuchotanie ustalo. „Je pripravená.“ Prečo tá žena kričala? Alebo sa jej to len zdalo, pretože všetko získalo novú ostrosť?

Nech to bolo akokoľvek, po tých slovách nasledovalo blahodarné ticho, ktoré bolo nasledované len jej rýchlymi nádychmi. Bolo jej teplo, ale nemyslela si, že za to mohlo vzrušenie. Určite to bolo tým vínom. Ale na ňu predsa alkohol nikdy nemal takého účinky...

Otočila hlavu, keď inštinktívne vytušila prítomnosť toho, po ktorom márne túžila od momentu, keď spolu skončili v posteli. Privretými očami sledovala, ako sa k nej blíži istým krokom a bolo jej jedno, že je vyobliekaný, aby sa spojil s niekým iným. Len sa k nemu rozbehla, alebo aspoň to si myslela, že urobila, a vrhla sa na jeho pery. Slastne zavrčala pri tom spojení, vzápätí však zamrnčala na protest, keď sa so syčaním odvrátil.

Zmätene si ho prezrela, ale nevidela viac než jeho obrysy. Bolo to snáď potrestanie za predčasnú neveru partnerovi, s ktorým ešte nestihla prežiť vášnivý sex na verejnosti a za prítomnosti jeho najbližšej rodiny?

„Zoey, je naozaj nevhodné, aby si... Zoey?“ zvolal na ňu, ale už nebola schopná určiť jeho tón a dokonca ani to, či potom pokračoval v prednáške.

Prudký kŕč v jej vnútri spôsobil, že sa zlomila v páse. Všetko sa v nej začalo búriť a videnie sa jej ešte viac rozostrilo. Cítila, ako celá horí a pot jej steká po čele. To nič, čo mala v žalúdku, sa dožadovalo odchodu z jej tela. Za koncertu dávivých zvukov dovolila svojej niekdajšej večeri znovu zbadať svetlo sveta. Pomyslela si, že tá krvavá farba skvele kontrastovala s fádnou béžovou. To bola posledná vec, ktorú dokázala rozoznať predtým, než prišla o zrak úplne.

Kapitola 17. ¦¦ Kapitola 19.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 18.: