OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 22.

02.03.2015 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1061×

Kapitola 22.

Netušila, prečo sa snažila počítať. Myslené vyslovovanie číslic v chronologickom poradí nikdy nepatrilo k jej najobľúbenejším upokojujúcim metódam. Možno preto, že to na ňu v podstate nijakým spôsobom neúčinkovalo. Ale keď pochodovala po izbe ako šialené zvieratko trpiace besnotou, pristihla sa pri tom, že v mysli trojku vystriedala štvorkou a kým sa nazdala, bola pri tridsiatke. A vlastne ju to len viac rozčúlilo.

Frustrovane zastala a hľadala niečo, čo by mohla hodiť o stenu. Vankúš nepovažovala za dostatočne rozbitnú vec, takže sa uspokojila s topánkou. Ani drobný omietkový prach vznášajúci sa na podlahu nezlepšil jej náladu. Rukami si prešla po tvári a snažila sa nepoužívať svoje nechty ako pazúry. Sama seba sa pýtala, ako sa sem vlastne dostala. Teda, odpoveď na tú otázku poznala tak dokole, že z nej mohla citovať lepšie ako právnik zo zákona pri súdnom procese.

Theo jej vysvetlil čo sa stalo a vlastne sa ho pokúsila zabiť, keď jej opisoval, ako presne jej zachránil život a čo pre to musel urobiť. Nemienila len tak nahlas priznať, že mu bola vďačná za ochranu pred trápením s názvom Dante. Nech už skončil s kýmkoľvek, bolo to lepšie, akoby jej skončil zavesený na krku.

S vývojom situácie bola v podstate spokojná, hoci mala chuť niekomu odplatiť svoju neúčasť na rozhodnutí o vlastnom živote. Čo sa jej však ani trochu nepáčilo, boli následky toho riešenia. Nikdy sa nepovažovala za extra trpezlivú osobu a temperament by mohla rozdávať, ale to, čo sa v nej rozpútalo v posledných dňoch, sa nemohlo prirovnávať ani k hurikánu. A všetko to spôsobila osoba, ktorá teraz s bohorovným pokojom stála pred ňou a ešte mala tú drzosť tváriť sa neutrálne. Ani náznak viny.

„Čo myslíš tým, že nemôžem odísť?“ spýtala sa. V tomto bode už vzdala snahu znieť pokojne a proste vrčala. Hrdelný zvuk jej rozvibroval hruď a celú ju pohlcoval, ale nezáležalo na tom.

Theo, so stoickým postojom, pokrútil hlavou. „Hovoril som ti to už predtým a opakujem to znovu – nikto netuší, že tu si. Sú presvedčení, že Dante si ťa odviedol na svoje panstvo. Ak by si sa zrazu objavila na chodbe, naša výhoda by sa premenila na veľký prúser.“

„Zbožňujem tvoj spôsob vysvetľovania. Je neuveriteľne stupídny a plný vaty!“ skríkla na neho. „Veď som tu ako vo väzení. To si ma rovno mohol zavrieť do klietky a bolo by o vec postarané.“

Prižmúril oči. „Radšej ma nepokúšaj, aby som si nejakú nezaobstaral a nezamkol ťa v nej.“

Skrivila pery do výsmešnej grimasy. Cítila sa ako naparovací stroj alebo žehlička. V jej vnútri sa všetko varilo a flambovalo, ale nemohla odpustiť paru, pretože inak by vybuchla štýlom, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani atómovka. A to teraz vážne nepotrebovala. Najskôr musí tomu zadubencovi čo možno najcivilizovanejšie vysvetliť, že si svoje snahy o ochranu jej osoby môže rovno strčiť do zadku.

„A myslíš si, že ma nejaký zámok dokáže zadržať? Zabudol si snáď na to, kto som a čím sa živím?“

„Ako by som mohol zabudnúť,“ odfrkol si. „Chváliš sa tým tak často, že m to začína liezť na nervy. A pritom to nie je nič, na čo by si mala byť hrdá.“

Zoey cítila, akoby v nej niečo hrklo. Ľútosť sa premiešala s hnevom. Myslela si, že ju už poznal natoľko dobre, aby vedel, že sa skutočne nevyžívala v okrádaní ľudí. Vlastne bola vďačná za to, že z tej etapy svojho života mohla odísť. Tým pádom by ju vlastne jeho postoj mal tešiť, ale... Nie, skutočne ním nebola nadšená. Rana do žalúdka by ju prekvapila asi menej. A možno by ju aj menej zabolela.

Nevrlo zavrčala, aby zakryla dotknutosť. „Si hulvát, vieš o tom? Ty mne vyčítaš čím som sa živila, ale radostne prehliadaš fakt, že ma tu držíš ako prašivého väzňa. Máš skrytú schizofréniu, o ktorej by som mala vedieť?“

„Vážne to chceš obrátiť týmto smerom?“

Nemusela byť génius, aby si nedomyslela, že teraz skutočne nehovoril o ich výmene lichôtok. „Čo chcem ja? Nezabúdaj, že ja nie som tá, čo to všetko spískala. Ty si v tom mal paprče už od začiatku. Možno si predsa len kráľovnin poskok a hráš sa na samaritána.“

Po prvý raz od príchodu do ich nedobrovoľne zdieľanej izby skutočne prejavil nejakú emóciu. Hoci ten ohlušujúci rev si mohol nechať do zoologickej. Aby mu dala najavo, ako ju skutočne nedojíma jeho prudká reakcia, zodvihla naňho obočie a s hranou únavou si zívla. Hru vytoč svojho druha môžu hrať obaja. Ani pomsta nechutí sladšie.

„Keby som jej bol oddaný, nebola by si tu.“

Zasmiala sa. Lepší vtip už dávno nepočula. Mali snáď jeho reči dávať zmysel? „Nebola by som tu, keby si ma sem nedotiahol ako utopené mača. Teraz som mohla žiť v meste a nemusela som vzdychať nad tou neschopnou zmijou s komplexom bežného bôžika.“

„Zachránil som ti život!“ zavrčal a v očiach mu prebleslo niečo, čo by s trochou fantázie mohla pomenovať bolesť. Nedala si však čas nejako tento jeho prejav rozoberať.

„Zničil si mi ho,“ zasyčala na neho. „A pokračuješ v tom. Najskôr ma sem privedieš, zavesíš ma na krk nejakému mäsiarovi a nakoniec ma zavrieš do nejakej šialenej izby, pretože som otrávená a nechceš, aby som na niekoho vyvrhla obed. Skoro ma necháš svojmu bratovi. A vieš čo? Zase som bola otrávená. Nielen tvojou prítomnosťou.“ Prižmúrila oči. „Akoby toho nebolo málo, opäť si ma zavrel. Vážne ma nechceš dať zaregistrovať ako exotický druh papagája?“

Nevrlo zavrčal. „Je to pre tvoju ochranu. Prisahal som, že ťa ochránim. Ak to znamená urobiť z teba väzňa, tak to urobím,“ prehodil s kamennou tvárou. Tento Theo ju vždy rozčuľoval, ale teraz ju doslova rozbesnil.

Rozhodila rukami. „Zavraždila som ti obľúbeného pavúka, že ma chceš takto mučiť?“

Netušila, čo spôsobilo zmenu v jeho postoji. Možno za to vďačila výberu slov, alebo zúfalstvu, ktoré sa jej vkradlo do hlasu. Nech to bolo čokoľvek, Theo vďaka tomu trochu povolil s pevnom zatínaní sánky a celkovo sa uvoľnil. Nechcela však predčasne oslavovať. Ten chlap mal hlavu tvrdšiu ako pol metra hrubé dvere na trezore. Netušila, prečo sa s ním vlastne vybavovala. Mohla proste utiecť cez okno do záhrady a nadránom byť v susednom štáte. Keď si uvedomila, že za jej stálu prítomnosť mohla skutočnosť, že nechcela prísť o Thea a jeho prítomnosť, v žilách jej vzbĺkol plameň rozladenosti.

„Nedržím ťa tu z čistého plezíru. Snažím sa ťa ochrániť. Ak ťa kvôli tomu budem musieť priviazať, urobím to. A dám si záležať, aby si sa z pút nedostala, zlodejka.“ Posledné slovo vypľul ako najhoršiu nadávku. A práve tá maličkosť v nej podpálila rozbušku agresie.

Červená clona jej prikryla videnie i všetko, čo sa jej odohrávalo za viečkami. Bolesť sa premenila na prudký hnev, ktorý jej dobiela rozpálil telo i myseľ. Za to jediné slovo by ho dokázala znenávidieť. Jasne ju provokoval a dokazoval jej, kto bol pánom v ich spoločnom živote. Zavrčala tak hlboko a tak hlasno, že ju to samu prekvapilo, ale nehodlala dovoliť, aby ju to zastavilo. Takže skôr, ako stihla zamietnuť svoje konanie ako prehnané, sa vrhla vpred a s rozbehom sa napriahla, aby Thea nie veľmi nežne pohladkala svojim pravým hákom.

Pracovala na čistom adrenalíne zmiešanom s poriadnou dávkou hnevu. Nebola schopná použiť ani tú jedinú mozgovú bunku, ktorá jej občas pracovala. Len mu chcela ukázať, že s ňou sa zahrávať nebude. Nerátala, že na to čakal. Pretože v sekunde, keď jej hánky mali zohyzdiť tú hriešne krásnu tvár, sa uhol dozadu. Keby ju nezachytil, preletela by na opačnú stranu a pristála rovno na zemi. Vlastná nerozvážnosť ju prinútila zaskučať ako nespokojnú mačku. Prskala okolo seba a snažila sa dostať z jeho blízkosti, hoci najradšej by zničila aj tú neexistujúcu vzdialenosť medzi ich telami.

„Ty malý bastard...“ začala, no nedostala príležitosť dokončiť. Pretože v ten moment ju otočil ako skúsený tanečník a kým stihla nabrať dych na príval nadávok, prisal sa jej prudko na pery.

Vydala zo seba zvuk, ktorý nemohol byť ničím iným než zapradením, a za tričko si ho k sebe pritiahla ešte bližšie. Vrhla sa na neho ako hladný na posledný kúsok zákusku. S radosťou prijala jeho náruživosť a pomaly sa roztápala. Agresia sa zmenila na číru túžbu, ktorá sa v nej násobila vo vrstvách. Telom sa jej šírilo teplo. Takmer až agresívne opätovala jeho bozky a celé jej telo kričalo jediné slovo: konečne! Na jeho blízkosť čakala od prvého večera a teraz si ju nemienila nechať ujsť.

Spodnú peru mu zachytila medzi zuby a jemne ho pohrýzla. Zavrčal jej do úst a prsty jej zaťal do zadku. Podvihol ju do výšky. Zavzdychala na znak súhlas a nenásytnými rukami mu vrazila pod tričko. Potrebovala jeho blízkosť viac ako ďalší dúšok vzduchu. Bol jej životom a momentálne aj smrťou. Nezáležalo na tom. Chcela len roztrhať kusy oblečenia, ktoré ho zakrývali.

Pohladiť.

Pohrýzť.

Pohrať sa.

Myšlienky nepatrili jej. Pohyby sa zmenili na zúrivé bojovanie o nadvládu. Bozkávanie bolo sladkou bolesťou a v miestnosti sa zodvihla opona tvorená ich vzdychmi a vrčaním. Vášeň dostávala nový, krvavý odtieň. Brutalita ich nedočkavosti ju rozpaľovala na novej úrovni. V jej vnútri sa čosi začínalo prebúdzať. Hladná časť jej podstaty, ktorá sa prejavovala jednoslovne a doteraz vlastne ani neexistovala. Malo by ju to desiť. Ona si to užívala.

Trhane sa nadýchla horúceho vzduchu. „Si môj,“ zavrčala.

Označiť.

Privlastniť si.

Podriadiť sa.

Natiahla sa, aby ho k sebe znovu pritiahla. Jeho blízkosť bola tým najdôležitejším. Z miesta, kde sa ich telá dotýkali, sa do nej šírilo omamné teplo a sladká otupenosť. Pocit prázdnoty sa v nej prehlboval a on jediný ho mohol odohnať. No miesto toho, aby sa na ňu vrhol rovnako hladne ako predtým, sa proste uhol.

Zmätene zamrnčala a roztvorila oči. Nazdala sa, že si ju ale doberá, ale mýlila sa. Ešte nikdy nevidela jasnejšie ako práve v ten moment, ale mohla by byť pokojne aj slepá. Jeho krutú tvár nespoznávala. Pred chvíľou ju bozkával a vyzliekal, teraz stál dva metre od nej a nemal v sebe ani toľko slušnosti, aby zrýchlene dýchal.

„Toto som potreboval,“ prehodil takmer chladne. „Prijala si ma za svojho. Ako tvoj druh teraz môžem urobiť niečo, na čo som doteraz nemal právo.“ Dúfala, že to niečo zahrňovalo posteľ, lebo ak nie, tak ho osobne vykastruje! „Ostaneš tu a neprekročíš prah tejto miestnosti. To ti prikazujem.“

Zasyčala na neho a chňapla po ňom, celkom ignorujúc ťahavý pocit ťažoby vo svojom vnútri. Dychčala ako po odbehnutom maratóne a bunky jej vibrovali žiadostivosťou horúcejšou než lúče slnka v rovníkovej oblasti. Ale nebola natoľko omámená, aby si neuvedomila, ako ňou prestupujú jeho slová a ako ľahko sa vzdáva myšlienky na únik zo svojho väzenia.

„Čo si urobil?“ chňapla po ňom.

Pokrčil ramenami. „To, čo som musel. Nechcel som sa k tomu uchýliť, ale nedala si mi na výber. Som tvoj druh a budem ťa chrániť, aj keby si ma za to mala nenávidieť.“ Nepočkal ani tak dlho, aby mu mohla jasne vyjadriť svoj názor. Proste sa otočil a nechal ju tam stáť, napol zmätenú z vývoja situácie a dokonale sexuálne frustrovanú.

Ako sa jej jednotlivé slová vpíjali do mysle, jej túžba sa pomaly rozptyľovala a nahrádzala ju búrka, ktorá ju strhla so svojho víru. Ochotne jej to dovolila. Všetko bolo lepšie ako bezmocnosť, ktorá ju ovládla, keď pomaly cúval von z dverí. Ruky zodvihol do vzduchu, akoby sa vzdával, ale bolo neskoro. Už ju zradil.

Prinútil ju ostať tu proti jej vôli, hoci vedel, ako to pomyslenie nenávidela a využil k tomu jej vlastnú túžbu. A najhoršia na tom bola neochota vôbec nejako reagovať. Chcela utiecť, rozbehnúť sa za ním, zmlátiť ho na kôpku a tú potom zadupať do zeme. Ale jej telo nebolo ochotné nejako reagovať. Pretože zvieracia časť v nej sa cítila byť povinná podriadiť sa príkazu svojho druha.

Prekliate putá druhov. Do týchto sračiek sa nikdy nechcela zapliesť a teraz bola v ich epicentre. Dokonca túžila po tých patetických veciach, ktoré má dopodrobna naplánované každá priemerná zlatokopka. Nebránila sa myšlienke strávenia života po jeho boku. Teraz by urobila čokoľvek, aby sa ho mohla zbaviť. Nevyužil totiž jej slabosť voči nemu vo svoj prospech. On ju zradil tým, že znásilnil príťažlivosť, ktorá medzi nimi panovala. Ak ho doteraz chcela zaškrtiť, teraz ho minimálne rozseká na maličké kúsky. A tie potom utopí a následne rozpustí v kyseline.

S ozvenou sa k nej vrátilo zlovestné zavrčanie nasledované čisto zvieracím zrevaním. Až po okraj ho naplnila bolesť, no v jej srdci bublala zlosť. Najhoršie na tom bolo, že keby ju o to požiadal, ostala by tu. Búrila sa vlastne len z princípu. Nechcela sa podriaďovať jeho príkazom, nechcela taký život. Túžila len po partnerstve. Mohla byť ešte naivnejšia? Ani o to nepožiadala a už ju odmietol a zranil spôsobom, ktorý otváral nové možnosti jej sebatrýzne.

Neschopná viac vydržať ten vnútorný tlak, priskočila k stene a prudko do tej udrela päsťami. Hlboké diery, ktoré jej ostali pod rukami, ju prekvapili. Nezmiernili však jej citové rozpoloženie. Pretože to iba znamenalo, že sa vnútorne začínala podobať na zviera a jej sila sa prejavila. Nerozumela tomu, hoci inštinkt jej našepkával, aby bola pokojná.

Theo rozohral hru, ktorú nikdy neplánoval dokončiť. A v nej sa niečo pomaly začalo preskupovať. Desilo ju to. Potrebovala ho a nedokázala ho vystáť. Myšlienka na ďalšie stretnutie ju mučila. Zmeny, ktoré v nej práve odštartovali, ju desili. A tak, aby sa upokojila, znovu vsadila na prechádzanie sa.

Bolo jej jasné, že sa nemieni vzdať. Možno jej zamedzil prístup k dverám, veď len samotná myšlienka na ten kus dreva ju nútil odvrátiť sa, ale nemyslel na všetko. Teraz sa odtiaľto skutočne chcela dostať von. A ak ju niečo Vincent naučil, tak to bolo dostávať sa zo zdanlivo neriešiteľných situácií. Zlodej musí rátať so všetkým a na nikoho sa nespoliehať. Veriť Theovi bola chyba a prinúti ho ľutovať. Bastard.

Zavrčala.

Práve v momente, keď sa začala zmierovať s myšlienkou na permanentnú prítomnosť jeho sexy zadku v jej živote, vyvedie niečo takéto. Ak by ho teraz dostala do rúk, pravdepodobne by mu ubrala trochu nepotrebného kyslíka a potom by ho poriadne nakopla. Rozčúliť ju bola jedna vec, ale rozvášniť ju za hranice chápania a potom ju opustiť neukojenú, bolo skutočným mučením. Sexuálna frustrácia nebola ako exotická rastlinka a rozhodne nemala v pláne nejako hlbšie ju pestovať.

Bublavo zasyčala a ignorovala pri tom ostré bodnutie vlastných zubov. Nemala v úmysle ceriť ich, ale zdalo sa, že jej zmagorená meničská časť, o ktorej toho stále veľa nevedela, sa rozhodla zahrať sa na žraloka. Nemať vládu nad vlastným telom bolo až nechutne iritujúce. Mohla pokojne behať kolieska po obvode miestnosti a nepomohlo by jej to, ale zároveň sa nedokázala skutočne zastaviť.

Tesne popri stene, po ktorej prechádzala nechtami, a späť k posteli. V omietke akoby ostali takmer nebadateľné ryhy, ale nezaujímalo ju to. Skôr bola zaneprázdnená tým, čo sa to v nej pomaly rodilo. To niečo živočíšne sa jej asi nemalo až tak pozdávať.

Práve prešla okolo zadnej časti múru, do ktorého mierne udrela päsťou, keď sa náhle zastavila. Spočiatku si neuvedomovala ten malý rozdiel, ale napokon jej ho predostrelo vlastné podvedomie. Tá stará barabizňa mala svoj vlastný život a pravdepodobne sa dokonca pohybovala. To skuvíňanie šíriace sa v noci po chodbách toho bolo dôkazom. A takisto mala presne určenú škálu zvukov, ktoré vydávala.

Duté niečo, čo jej narazilo do uší, rozhodne nepatrilo k repertoáru. Mierne sa zamračila pri tom zistení a pristúpila bližšie. Náhodne zasiahla inkriminované miesto, ale opakoval sa ten istý scenár. Dutosť, vzduchoprázdno. Za stenou muselo niečo byť. Už predtým jej napadlo, že umiestnenie svietnika do stredu steny bolo divné, ale teraz jej to prišlo priam podozrivé. Myseľ nútila sústrediť sa na súčasnú nezrovnalosť. Bolo to lepšie ako vyrábať si žalúdočné vredy za pomoci totálneho vytočenia.

S divným vnútorným pocitom a neznámym nutkaním uchopila mosadzný koniec ozdobného kovania. Netušila, čo mala v pláne. Možno trochu zaň zaťahať, potľapkať si po pleci a odporučiť návštevu psychiatra. Ale rozhodne nečakala, že sa ozve uši trhajúce škrípanie tvrdého kameňa nasledované posunom celej časti úhľadne vykladaných obkladových kameňov.

Nemusela byť Sherloc Holmes, aby odhalila tú divnú záhadu. Zdá sa, že stredoveký architekt, ktorý mal na starosti stavbu, mal zajačie úmysly a vyrobil si tam dvere, ktoré viedli do tmavého tunelu. Žeby nejaká tajná chodba? Ale kam by mohla viesť?

V duchu sa okríkla za svoj chvíľkový úmysel, ale zastaviť sa nedokázala. Tá miestnosť z nej všetko vysávala a keď si pomyslela na ďalšiu chvíľu strávenú v jej útrobách, chcelo sa jej vracať. Záchvev doznievajúcej zúrivosti jej sfarbil tvár do horúceho odtieňu bordovej a dych v nej vyrážal v zmäti bielej hmly.

Potrebovala sa odtiaľ dostať, ale takáto úniková cesta... Bola zúfalá ako shopaholik v deň zahájenia výpredajov, ale nebola natoľko naivná, aby vsadila na tento trik. Strávila v tomto prekliatom dome viac času než je pre ňu zdravé a nikdy nič podobné nenašla. Ale teraz sa to zmenilo. Len jej zvrátenej časti to prišlo absolútne v poriadku. Možno tá bola tou hnacou silou, ktorá ju priviedla na myšlienku ťahania za svietniky. Určite nemala úchylku spojenú s obchytkávaním starovekých svietidiel.

Obzrela sa. Jej cela bola pre niekoho rozkošná, ale stále predstavovala klietku, z ktorej mala zakázané vyjsť. Zvláštne, myšlienka spojená s vkročením do tajnej chodby ju nenútila otočiť sa a vrhnúť sa na posteľ po hlave. Skôr naopak, niečo ju súrilo vo vykročení. Zazubila sa. Pasca alebo nie, prečo nevyužiť takú krásnu únikovú cestu? S kýmkoľvek, kto sa ju snažil dostať, sa vyrovná neskôr.

Hravo zavrčala a v duchu snovala pomstu proti Theovi. Nemienila mu len tak prepáčiť, ako sa s ňou zákerne zahral. Držal pred ňou v tajnosti informácie, ktoré ju mohli stáť krk. Bolo načase oplatiť mu to rovnakou mincou. Nájde si ho a priškrtí bez toho, aby porušila jeho trafený zákaz.

Nebola malé dieťa, aby sa o sebe nevedela postarať. Navyše, keď s ňou nemal v pláne spolupracovať v rozhodnutí o vlastnom prežívaní jednotlivých dní, ona sa necítila povinná aspoň zvážiť oprávnenosť jeho konania.

Potichu za sebou zavrela, akoby nechcela, aby niekto niečo začul. Potuteľne sa usmiala. V očiach sa jej zablýskala zákernosť. Och, áno, pomstu si rozhodne vychutná. Niekam ho priviaže a privedie ho až na okraj, aby ho potom nechala spadnúť zase späť do priepasti neukojiteľnosti. Zákernosť má rôzne podoby.

Kapitola 21. ¦¦ Kapitola 23.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 22.: