OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 6.



Ukradnúť si šťastie - Kapitola 6.Riešenie primerané zúfalosti situácie

Kapitola 6.

Malé dievčatko poskakovalo v nočnej košieľke všade po obývačke a svojim vlastným džavotom sa rozprávalo s bábikami porozkladanými po gauči. Pre ňu to bol rituál – vždy po večeri sa zavrelo do opustenej miestnosti a porozprávalo sa so svojimi malými priateľkami. Jej matka ju vždy sledovala z prahu dvier a z úst jej neschádzal úsmev. No tentoraz bola jej tvár smrteľne bledá, unavená a plná strachu. Oči sa jej podlievali slzami, ktoré nemali nič spoločné s hrdosťou či dojatím.

„Mama, mama, mama!“ zakričalo dievčatko, len čo si všimlo stojacu ženu. Bolo ešte príliš bezstarostné na to, aby si uvedomovalo napätie, ktoré viselo vo vzduchu.

Ma petite, teraz sa spolu zahráme, dobre?“

Detské oči sa rozžiarili nadšením. „So mnou a ostatnými?“ uisťovala sa maličká a rúčkou ukázala na svoje bábiky, akoby boli živými deťmi.

„Nie, len my dve,“ povedala matka tichučko dcére a pokľakla pred ňou. Horúčkovito hľadala správne slová, ktorými by ju nevydesila. Dúfala len, že vo svojej naivite si neuvedomí dopad toho všetkého, čo sa deje. „Ty sa skryješ, ja tiež a ocko nás bude hľadať.“

Miestnosťou sa ozvalo nadšené tlieskanie. „Skryť, skryť, skryť!“

Žena sa usmiala na to malé stvorenie. Srdce jej pukalo pri predstave, že svoje maličké šťastie už nikdy neuvidí, ale napriek vlastnej bolesti nemohla riskovať život nevinného dieťaťa. Nebola taká sebavedomá, aby si myslela, že aj túto krízu je možné zažehnať obyčajnou diplomaciou. Dostali sa do cesty osobám, pre ktoré je bohatstvo a moc najdôležitejším aspektom života. Ich vlastná dcéra si ich po dnešnom dni ani nebude pamätať. Ale nech sú radšej zabudnutí oni i celá ich rodina, ak to bude znamenať, že ona prežije.

„Poď, ukážem ti, kde sa máš ukryť.“

S pokrútením hlavy natiahla ruku k dcére a potiahla ju smerom k veľkému písaciemu stolu. Kopnutím nohy trafila tajný panel a počkala, kým sa odokryje maličká skrýša. Kedysi to fungovalo ako priehradka na významné dokumenty, nič skutočne veľké sa tam nevmestí – okrem drobného telíčka trojročného dieťaťa.

„Ocko povedal, že sa tu nesmiem hrať. Vraj by som sa mohla zas-zas... za-sek-núť,“ vyhláskovala napokon, keď nedokázala presne odcitovať slová vlastného otca.

Žena sa na ňu usmiala. „Práve preto ťa tu nebude hľadal. Ale musíš byť tíško ako myška. Nevychádzaj odtiaľ.“

„A čo ak ma nenájde?“

„Potom si vyhrala a môžeš vyjsť. Ale poznáš pravidlá, až keď sa ti bude zdať, že je ráno.“

Dievčatko prikývlo a v malej pästičke zovrelo prívesok na obyčajnej retiazke, ktorý každý člen ich rodiny dostal pri narodení. Mnohí to považovali za zbytočnú čačku a pritom netušili, že ten malý kus opracovaného kovu je v podstate kľúčom k väčšine miestností i rodinných cenností, ktoré by mohli mať potenciálne deštruktívny charakter v nesprávnych rukách.

Ešte predtým, ako zavrela dvere, naposledy sa sklonila k dcére a pobozkala ju na čelo. Musela načrieť veľmi hlboko do svojich vnútorných zásob sebaovládania, aby sa nerozplakala. Posledný raz jej bude dovolené zovrieť v náručí vlastnú dcéru, pozrieť sa do jej rozkošnej tváričky, počúvať jej čarovný hlas. Vyrastie bez toho, aby ju videla. Akým bude človekom? Bude tvrdohlavá po nej a rozhodná po otcovi? Alebo bude úplne iná?

Dôležité je, že vyrastie, pripomenula si v mysli už po niekoľký raz.

„Nezabudni, že ťa mama miluje,“

Maličká naklonila hlavu na stranu, akoby nerozumela, prečo jej to mama teraz hovorí. Ale jej detská bezstarostnosť prebrala nadvládu nad zvedavosťou a miesto zbytočných otázok len vážne prikývla.

„Aj ja teba, mama,“ odpovedala predtým, než ju mama zavrela to skrýše.

Po hlasnom kliknutí západky ešte dlho ostala kľačať pri malom otvore s rukou položenou na podlahe, akoby skrz drevo mohla preniknúť až k tomu drobnému telu, k jemným vláskom a všetkému, čo neuvidí.

„Ja viem, ma petite,“ pošepla sotva počuteľne a dovolila jedinej, osamelej slze, aby jej stiekla po tvári.

Privrela oči a zvraštila tvár. Neuvidia ju trpieť a smútiť za tým, o čo sa ju snažia pripraviť. Uvidia ju biť sa tak, ako to prináleží len jej ľuďom. Na vlastnej koži poznajú hnev matky, ktorá chráni svoje dieťa.

S odhodlaním sa pozviechala na nohy a vyrazila smerom k východu, kde sa ticho ozývali pomaly sa zvyšujúce hlasy. Naposledy sa ešte obzrela k stolu, rýchlo zhasla svetlo a bezpečne za sebou zavrela dvere. Prišiel čas ukázať tým podplateným bastardom, ako sa jej mladých čias trestala zrada.

Medzitým jej dcéra v malej skrýši začínala chápať, že čakanie skutočne nepatrí k jej obľúbeným činnostiam. Ako veľmi rada by sa hrala s bábikami, ale nemohla. Chcela vyhrať nad otcom. On ju vždy dokázal nájsť. Povedal, že je za ňu zodpovedný a nikdy nedovolí, aby sa jej niečo stalo. Nechápala, prečo jej to hovoril. Radšej sa s ňou mohol hrať. Tak ako teraz. Ale omnoho častejšie. Každý deň. Alebo by s ňou mohol postaviť hrad pre princeznú. Jej kocky vždy popadali, ale on by to dokázal. Jej otec bol predsa nepremožiteľný, silný a rýchly. Nebolo lepšieho na svete.

Rukou si kreslila po stenách neznáme obrázky a v tme stiesneného priestoru jej pomaly začali klesať viečka. Bránila sa spánku, rovnako ako vždy. Nechcela spať, musí sa ešte hrať, pobozkať bábiky na dobrú noc a počkať na rozprávku. Ale jej telo malo iný názor a skôr, ako stihla vyskočiť zo svojho úkrytu a zvolať na všetkých, že ju nenájdu, prepadla sa do ríše snov.

Keď otvorila oči, mala pocit, že sa nič nezmenilo. Všade okolo nej bola rovnaká tma, vzduch okolo v nej víril so studenosťou prastarej pivnice, ktorá sa rozprestierala o celé poschodie nižšie od miesta, kde sa sama nachádzala. Nemala potuchy, ako dlho tam len tak sedela, ale nohy ju začínali pobolievať. Ale nebolo to zdanlivé nepohodlie, ktoré ju prebudilo. Bola to naliehavosť nejakého hlasu v jej hlave. Šepkal a prikazoval jej.

Akoby bola námesačná, zodvihla ruky k náhrdelníku a vložia ho do podivnej kľúčovej dierky. Nedokázala si vysvetliť, prečo to robí, ale nezaujímalo ju to. Proste to urobila. Iste ju volala mama, vždy to tak robila. A potom jej dala nejaké prekvapenie alebo odmenu. Určite to tak bude aj teraz. Preto len rýchlo konala. Odomkla prechod a nezaujímalo ju ani divné puknutie, ktoré to celé sprevádzalo.

Vyskočila a zamierila tam, kde ju to ťahalo. Ale nebolo to smerom do domu, ale k oknu a von. Možno ju mama čakala v záhradách. Občas tam na ňu čakala. A teraz vzduch voňal slnkom a všetko sa prebúdzalo, uši jej kmitali od námahy zachytiť každý šuchot. Kládla nohu pred nohu, no postupom času to prestalo stačiť. Rozbehla sa. Nevšímala si, aké studené má nohy, pretože skočila priamo do mláky. Nevnímala ani škrabance, ktorými ju odmenili konáriky. Proste len pokračovala ďalej.

A čím dlhšie bežala, tým menej si uvedomovala, kam ide a prečo...

 

Zoey sa s trhnutím posadila na posteli. Po čele jej stekal pot a srdce jej bilo v zúrivom rytme, ktorý presne kopíroval jej ostré nádychy. Cítila sa, akoby to bola ona, kto utekal, ale to bola hlúposť, hlavne ak sa na to pozerala z logického hľadiska. Lenže v jej živote dávalo len máločo zmysel.

Sen, ktorý sa opakoval v pravidelných intervaloch vždy raz za rok, možno aj v ten istý deň, to už nevedela, bol ako film. A zároveň bol známy. Nedokázala rozoznať tváre, netušila kto je to. Možno to bol len záber z nejakého predstavenia, ktoré ako dieťa videla. Alebo úryvok z rozprávky. No nech to bolo čokoľvek, bolo to takmer živé.

Dotyk pier tej ženy cítila na vlastnom čele, od strachu jej ešte aj teraz stáli chlpy na krku v pozore. A pritom jej unikala odpoveď na základnú otázku – čo sa to tam vlastne stalo? Všetko videla a cítila do najmenšieho detailu a to muselo mať nejaký účel.

Poháňaná neznámou veličinou sa vrhla z rozvŕzganej postele smerom k drevenej truhle, v ktorej skladovala všetky svoje veci, ktorých naozaj nebolo príliš veľa. Väčšinu predstavovali len obyčajné tričká a zo starých časov tam mala čierny plášť. Kedysi jej ho dal Vincent, ale na čo, to netušila. Bola dosť sentimentálna na to, aby si ho nechala aj po tom, čo ten pankhart urobil všetkým škrt cez rozpočet a proste si zomrel. Sama pred sebou si to však ospravedlňovala tým, že v ňom bolo teplo. A mrazy a sneh neodmysliteľne patria k zime v ich meste.

Prečo sa nemohla objaviť na prahu sirotinca niekde v Miami? To by si na Vianoce ozdobila palmu. Takto mohla dúfať, že sa prehrabe von aspoň do takej miery, aby im zohnala obstojnú štedrú večeru. Väčšinou musela ukradnúť gumovú morku z hotových jedál hodných prihriatia jedine v mikrovlnke.

Ustrnula, keď v prstoch zovrela predmet, ktorý hľadala. Vybrala ho von a dychtivo si ho prezrela. Z nejakého dôvodu bol ten obyčajný prívesok to jediné, čo si so sebou v noc svojho úteku zobrala. Zvyčajne naň aj zabúdala. Bolo to len stará haraburda, o ktorej ani len netušila, čo mala predstavovať. Pretože kus prívesku chýbal, akoby ho niekto násilím odlomil. A časť, ktorá jej ostala, vyzerala ako náhodný kus kameňa nájdený kdesi na ceste. A predsa... nejako vedela, že niekto ho zlomil. Kto a prečo, to netušila. Ale čo jej zastavovalo mozgovú činnosť najviac bol fakt, že ho celé tie roky schovávala ako nejaký poklad a bola doslova neschopná zbaviť sa ho.

Potriasla hlavou nad svojou hlúposťou. Vážne by si mala ísť otrepať čelo o stenu.

Mala v úmysle vrátiť náhrdelník späť do truhlice, ale vyrušilo ju v tom hlasné škrabanie na dvere. Mala len toľko času, aby zatresla dvierka na svojom provizórnom šatníku a zničený šperk napchala do vrecka starých riflí, predtým, než sa dnu nahrnula Piti a netvárila sa ani trochu nadšene.

Zoey sa podvedome zamračila. Keď mala Piti zlú náladu, neveštilo to nič dobré. To mláďa bolo optimistickejšie a veselšie ako priemerný blázon alebo akékoľvek dieťa. Takže mrzutosť nikdy nebola dobrým znamením. V duchu si vynadala. To malé klbko bolo opäť hladné a ona zaspala a dovolila si to urobiť bez toho, aby jej prichystala raňajky.

To zviera malo maniere ženskej v prechode.

„Prepáč, hneď nám urobím raňajky,“ zahundrala a vybrala sa ku dverám.

Jesť mali čo a to bola vždy pozitívna správa. Ale nie za predpokladu, že to jedlo musela ešte deň predtým ukradnúť z miestneho trhu. Mohla byť zlodejka, ale nenávidela, keď musela okrádať chudobných o živobytie. Už tak bolo dosť ťažké umlčať vlastné svedomite, ale keď oberala o vlastníctvo rôznych vecí boháčov, aspoň ju to niekde v hĺbke duše škodoradostne tešilo. Ale takto? Radšej by držala hladovku, ale Piti také slovo nemá ani v slovníku a najskôr by ho považovala za urážku.

Ešte skôr, ako sa stihla prevliecť okolo toho nasrdeného klbka, skočilo jej rovno pod nohy. Keby zareagovala trošku pomalšie, teraz by na ňu Piti doslova škriekala od bolesti a pravdepodobne by si museli ísť urobiť výlet k veterinárovi, aby jej dal dokopy zlomené kosti.

Ešte aj to zviera malo samovražedné sklony!

„Piti! Pusť ma, inak nebudeš jesť až do večera,“ vyhrážala sa. Vždy predtým to zabralo.

Piti bola, napriek všetkému, len zvieraťom a tým pádom si veľmi strážila pravidelné prídely potravy. Ale tentoraz jej reakcia nebola očakávaná. Miesto toho, aby jej uhla z cesty, sa k nej ešte viac priblížila, prskala, dokonca vrčala ako nejaký švihnutý medveď a ešte mala aj tú drzosť, že pri tom krútila tou svojou malou hlavou.

Zaháňala ju do kúta.

Práve otvárala ústa, aby jej povedala, čo si o jej momentálnej pomätenosti myslí, ale zarazila sa v moment, keď z opačnej strany domu začula rachot. Mozog jej pracoval bleskovou rýchlosťou, čo bolo prekvapivé. Vedela, že to ani vo sne nemohla byť Caro, tá odišla ešte večer. Zoey kvôli tomu bola poriadne vytočená. Nielen, že jej nepovedala nič o okolnostiach smrti ich priateľa Guya, ale odmietala jej podať bližšie informácie o tom magorovi, čo ju teraz loví.

Chápala, že Caro bola v nepohodlnej pozícii. Ak by sa niekto dozvedel, že spievala na nesprávnom mieste, označili by ju za krysu a skončilo by to s ňou zle. Ale fakt, že to Zoey chápala, ešte neznamenal, že sa jej to muselo páčiť. A dohoda o „budúcej návšteve“ ju akosi neupokojovala. Možno nebola detektor lží, ale vedela určiť, keď ju niekto ťahal za nos. Bolo zjavné, že Caro nemá v pláne povedať jej čokoľvek bližšie, len záchytné body, aby si dávala pozor. Mala popis muža, ktorý sa hodil len asi tak na polovicu populácie mužského pohlavia.

Nech žije konkrétnosť!

Hoci ju to nesmierne vytáčalo, nechala Caro odísť a pochybovala, že by sa teraz vrátila. Takisto nebola možnosť, že by sa vrátil včerajší votrelec. Zdalo sa, že Piti sa páčil a tak trochu si ho vlastne pozvala do izby, takže teraz by sotva na neho prskala. V jedinom záblesku jej geniality sa všetko pospájalo do divného vzorca. To, že bola stále v napätí a inštinkty vyburcované až na pokraj funkčnosti, nemal na svedomí ten sen, hoci k tomu prispel. Nie, bol tu iný dôvod.

Niekto si do jej domu prišiel ako do knižnice a podľa zvukov, ktoré otriasali pozostatkami stien, bolo jasné, že tu neboli na zdvorilostnej návšteve. Nehorázna drzosť! Dotrepú sa bez ohlásenia a ešte jej to tu aj ničia. Pre takých ľudí nemala ani toľko pochopenia, čo sa vopchá za jej neexistujúci necht na malíčku.

Zamračila sa, ruky zovrela po bokoch do pästí a s úmyslom urobiť si malý prieskum, čo tam na ňu čaká, ale Piti jej nedovolila ani to. Zaprela sa jej prednými labami do kolien, čím ju prinútila cúvnuť. Začínala mať zajačie úmysly, ale prečo, to pre ňu ostávalo záhadou. Neboli to prví zlodeji, čo si ich dom zmýlili s potravinami.

„Piti, pusti ma, musím...“ Nestihla dokončiť.

Slová jej uviazli v hrdle, keď si uvedomila, ako sa ich hlasné kroky ozývajú. Nie, neboli v kuchyni a nehľadali raňajky. Boli v chodbe a mierili si to rovno k nim. Zotrvávala na mieste. Adrenalín, ktorý jej šprintoval v žilách, zbystril každý jej zmysel.

Počula tiché našľapovanie, nabíjanie zbrane a niečo, čo sa dalo považovať za hmkanie niekoho extrémne netalentovaného. Do vzduchu sa vzniesla vôňa drahej kolínskej, jedna z tých korenistých vôní, ktoré boli teraz také obľúbené. A pomedzi to sa miešalo ešte niečo iné. Bolo to tlmené, takmer kovové. Niečo, z čoho ju začínala bolieť hlava. Rozčuľovalo ju, že to nedokázala určiť.

Vedela, že s holými rukami nemá proti zbraniam šancu. Mohla len dúfať, že ich prekvapí. V duchu už spriadala plán frontálneho útoku, keď vtom ju opäť prerušila Piti. Strčila do nej silou, ktorá ich obe prekvapila, a tým ju dostala až k oknu. Ak si to mača myslí, že by snáď... Nestihla ani dokončiť vyhrážku, keď zacítila, ako sa jej do pokožky na zápästí otláča ostrosť jej chrupu. Zvrtla ju ako baletku v hracej skrinke a ustúpila pár krokov dozadu.

V tej chvíli jej bolo jedno, či ich budú počuť. Pretože Piti sa rozhodla obe ich za biť tým, že s rozbehom skočila priamo na ňu, čím ju prinútila preletieť cez okno. Zvuk rinčiaceho skla spolu s jej tlmeným zaúpením musel prilákať všetko živé v okruhu niekoľkých kilometrov.

Okrajovo vnímala krik a nadávky, ktoré sa k nim rinuli z jej izby. Ozveny výstrelov pobudili asi zvyšok susedov, ale to momentálne nebol jej primárny problém. Ten predstavoval fakt, že po dopadne na striešku zotrvačnosťou pokračovali v kĺzaní smerom dole. A Piti si z nej očividne urobila snowboard.

Keď budú sami, vysvetlí jej, že skákanie cez zasklené okno nie je ani v najmenšom zábava. Môžu byť obe rady, že neskončili dorezané. Hoci... podľa nepríjemného pocitu pripomínajúceho štípanie si bola istá, že minimálne jej ruky a tvár neostali ušetrené. O kozmetické úpravy sa však postará neskôr. Strecha bola krátka a jej koniec sa blížil a ona ešte stále bola hlavou dole. Týmto tempom si zlomí väz skôr, ako stihla vynadať Piti.

A to nesmie dopustiť.

V akčným filmoch vyzeralo všetko príšerne jednoducho. Proste vykopli nohou tam, udreli rukou tu a tadá, boli otočení tým správnym smerom. Ona taká elegantná nebola. Pri pokuse zastaviť sa si spálila ruku a keď sa snažila aspoň spomaliť, skončilo to tak, že sa presunula na bok a začala sa kotúľať. Piti vyhodila do vzduchu a tak trochu jej bolo jedno, ako dopadne. Ona mala deväť životov, ona len jeden a ten bol momentálne v ohrození.

Keď už si myslela, že proste dopadne na zem ako mech plný sena, doľahli jej k ušiam spolu s ozvenou ďalších výstrelov aj ostrá, bodavá bolesť v pravom stehne. Hlasno zahrešila, ale nemala čas to analyzovať. Pretože v ten moment našla koniec plechu. Nemala čas urobiť nič iné okrem rozhodenia rukami. So žuchnutím a kvalitným cvaknutím zubov dopadla na pravé rameno. Vzduch z nej vyrazil v prudkom výdychu. Bola taká omámená bolesťou a neschopnosťou pohnúť sa, že ju ani nenaštvalo, s akou ľahkosťou Piti dopadla pár centimetrov pred ňu.

No do riti! Ak si myslela, že dostať nejakou divnou guľkou do zadku bolo neznesiteľné, nebolo to nič v porovnaní s pálením v stehne, ktoré ju ochromovalo. Nedokázala sa pohnúť a zdalo sa jej, že sa všetko točí. Čo mohol byť aj následok toho kotúľania sa po streche.

Sústreď sa! nadávala si v duchu, ale bolo to márne. Nedokázala so sebou pohnúť. Vlastná bezmocnosť ju desila. Nebyť odrazu schopná postarať sa o vlastný zadok bolo vážne dych berúce. Primrazilo ju to na mieste.

V zornom poli sa jej odrazu zjavil pár zablatených vojenských topánok. „Čo sa to tu deje?“ spýtal sa hlas, ktorý k tým bagandžiam patril. Mala by si vydýchnuť, že to neboli agresívni návštevníci jej príbytku, ale to by nebola ona, keby sa necítila rozladená prítomnosťou tohto votrelca.

„Vzbura domácich miláčikov. Chceš sa pridať?“ odsekla a pri poslednom slove zasyčala, keď nevhodne kopla nohou. Zodvihla oči trochu vyššie, aby sa na neho mohla pozrieť. Dosť jej v tom pomáhal fakt, že si k nej čupol a mal tú drzosť hladkať jej bývalého domáceho miláčika.

„Cítim krv.“

Prevrátila očami. „Hovorila som, že sa vzbúrili zvery!“ zopakovala nasrdene. Snažila sa určiť, kde sú jej nevychovaní prenasledovatelia, ale nič nepočula.

„Nezdá sa mi, že by psy alebo mačky bežne nosili revolvery a strieľali do ľudí. Takže ostáva jediná možnosť – koho si okradla tentoraz? Alebo skôr - čo si si privlastnila, že to niekoho mohlo tak veľmi naštvať.“

Mala chuť mu zo dve vraziť, ale nedokázala pohnúť rukou a na tej druhej si stále ležala. Nebola to príjemná skúsenosť. „Ľudia, ktorí sa mi neohlásene vtrepú do domu a nemajú ani toľko slušnosti, aby sa predstavili predtým, než po mne začnú páliť, sú jednoducho zvery.“

Zodvihol na ňu obočie. „Znieš, akoby ti viac prekážal nedostatok ich slušného vychovania než fakt, že sa ťa snažia zabiť.“

„Rada by som vedela, komu ležím v žalúdku ešte predtým, než sa pošlú na druhý svet.“

Zasmial sa na nej, alebo na jej pokuse tváriť sa hrozivo? „Čo si si to urobila, že takto trepeš?“

Hej, vedela, že z nej vychádzajú príšerné hlúposti, ale nedokázala sa nijako zastaviť. Že by to všetko spôsobil stav delíria? Musí niečo urobiť. Nebude tu predsa len tak ležať a čakať, čo sa stane. Vzoprela sa na udretom ramene a prekvapene si uvedomila, že ju dokáže udržať, hoci to bolo poriadne bolestivé. Zasyčala cez zuby. Zatiaľ nepočula žiadne náznaky toho, že by sa tí chlapci chystali na druhé kolo. Možno im došli náboje.

Do uší jej tlmene preniklo ostré nadávanie. Na chvíľu si myslela, že sa jej konečne podarilo farbisto vyjadriť svoje emocionálne rozpoloženie, ale s miernym sklamaním si uvedomila, kto bol majiteľom toho prejavu.

Ako sa to len volal?

„Mal by som ťa tu nechať im napospas. Vy ľudia vždy len vyrábate problémy.“ Už šalie z tej bolesti, alebo ju vážne práve označil za človeka takým spôsobom, akoby to snáď bolo niečo zlé?

„Neprosím ťa o pomoc,“ odsekla na pokraji príčetnosti. Byť postrelená nebola taká zábava, ako to vyzeralo vo filmoch. Ale trochu kečupu a herecké schopnosti ani náhodou nedokážu zachytiť tú agóniu. Čo mali v tých guľkách? Kyselinu?

Opäť tým svojim hlasom niečo zamrmlal, ale nerozumela mu. „Hej, ja viem. A keby nebolo tej malej, ani by som ti ju neponúkal,“ zavrčal nepriateľsky.

Chcela mu vynadať, naozaj to mala v úmysle. Ale nestihla to. Pretože v ten moment sa bleskovo natiahol, vopchal pod ňu ruky a spolu s ňou sa postavil. Držal ju od seba akoby mala mor a niečo hovoril Piti, ktorá okolo nich poskakovala. V momente, keď sa rozhodla povedať mu, čo si o ňom myslí, sa s ňou všetko rozhojdalo ešte viac. Prestalo jej záležať na tom, či je v horizontálnej alebo vertikálnej podobe. Proste zaťala zuby a snažila sa ostať pri vedomí. Vzduch okolo nej začal divne plachtiť. Alebo len možno ona plávala. To znamenalo, že zlyhala vo svojich predsavzatiach dávať pozor na to, kam ju nesie.

Kapitola 5. ¦¦ Kapitola 7.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 6.:

2. Nový čtenář
25.11.2014 [15:12]

Wow tak to bych nečekala. Boží Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Blacky
24.11.2014 [17:59]

privádza ma to k jedinej otázke: Kto bol jej otec? NO teda je jasné že zvero.. neviem.. dokonči :p ale prečo sa skrývala tá žena pred ním? nevedela kto je a zistila to preto zhysterčila, či?

Kto ju tak veľmo chce dostať? No teším sa na ďalšiu, teraz už hádam budem stíhať pravidelne a s dlhšími komentármi. :)

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!