OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 2

31.07.2020 (12:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 710×

Kapitola 2

„Určite si ju nevyberáte len preto, že jej neter ovláda znakovú reč?“ spýtal sa Ryan manželky svojho zamestnávateľa.

Alysha Greenová sa usmiala, no naďalej stála sklonená nad papiermi, ktoré si rozložila na ostrovčeku v kuchyni. Stál vedľa nej, nakoľko sa ho pýtala na názor návrhov na úpravu zanedbanej záhrady. Doslova sa nad ňou týčil, hoci oproti jej manželovi si občas sám pripadal ako trpaslík. Drobná, s krátkymi vlasmi, ktoré jej obľúbená kaderníčka udržiavala v žiarivých odtieňoch platinovej blond, a svetlomodrými očami pôsobila ako postavička z fantastického románu. V očiach mala iskričky a ak by mala aj špicaté uši, pokojne mohla byť škriatkom.

A podobne zvonivo sa aj smiala.

Prstom klopala po predmetnom návrhu a podrobne ho skúmala.

„To, aké schopnosti má jej neter, v tom nehrá žiadnu rolu,“ skonštatovala a precízne ukladala papiere na kôpku, až jej v rukách ostali len posledné tri strany. „Ten návrh je naozaj výborný, nakoľko sa mi zo záhrady nesnažia urobiť niečo z katalógu, ale miesto, kde môžem so svojimi chlapmi tráviť grilovačku a pritom sa môžem kochať pohľadom na kvetinové záhony a krásne kríky.“ Hlavu naklonila na stranu. „Hoci uznávam, že ma schopnosti jej netere dosť potešili. V dnešnej dobe mladí nemyslia na to, ako pomôcť tým, ktorí to v živote nemajú také ľahké ako ostatní. Jej dobročinná činnosť je inšpiratívna.“

Odfrkol si. „A tiež dobre vyzerá v životopise.“

Alysha sa zasmiala. „Ty si cynik, milý Ryan.“

„Možno som, ale musím byť, ak mám svoju prácu vykonávať zodpovedne.“

Povzdychla si. „Sám si povedal, že vtedy nič nezmizlo.“

„Ale len preto, lebo som stihol zasiahnuť včas.“

Keď pred niekoľkými týždňami v dome prichytil do dievča, nič si od toho stretnutia nesľuboval. Skrátka to bola súčasť práce. A potom spoznal jej tvár. Netušil, kde Theodora celé tie roky bola, ale asi sa neživila práve čestným spôsobom. On je síce ten posledný, ktorý by jej mohol niečo vyčítať, hlavne s ohľadom na vlastnú zábavnú minulosť, ale to neznamená, že situáciu podcení. Podľa všetkého v kancelárii pána Greena niečo hľadala a keďže jej nedovolil to nájsť, určite sa vráti. Čo doteraz neurobila, takže sa niekde pripravovala.

Svojim zamestnávateľom síce nepovedal, že sa s Theodorou pozná, a vlastne im ani nikdy nepovedal, ako vyzeralo dievča, ktoré v dome prichytil pri čine, ale nemohol im úplne zamlčať, čo sa stalo. Na to si tých ľudí až príliš vážil a bola to jeho práca. Ale mohol aspoň vyčkávať.

A ako lepšie sa dostať do domu ako najatá pracovná sila.

„Prečo by zlodejka pracovala v záhradníctve?“ snažila sa hľadať odpovede Alysha. „Okrem toho všetky tie žiadosti prišli ešte pred tým pokusom, čo veľmi dobre vieš. Aká je pravdepodobnosť, že by sa niekto prihlásil do výborového konania a následne sa pokúsil to tu vykradnúť s tým, že ak neuspeje, nechá si zadné vrátka a možno sa stane našim novým záhradníkom?“

Keď to povedala takto, neznelo to ani trochu pravdepodobne.

V tom tkvel ten háčik – čím šialenejšie to znelo, tým väčšia šanca, že je to pravda.

„Možno práve to chcú, aby sme si mysleli. Že to nijako nesúvisí. Že to s tým nemá nič spoločné. Ale pritom nám ponúkajú dievča, ktoré je očividne nejaká Matka Tereza venujúca sa hluchým. Vybrali ju, pretože vedeli, že si ju všimnete.“

Vtedy Alysha zodvihla hlavu a zadívala sa Ryanovi do očí.

Alebo sa o to aspoň pokúsila, keďže bola taká nízka.

„Vyberáme si predsa záhradníka, nie pestúnku. Nepotrebuje poznať znakovú reč.“

To bol pádny dôvod, ale Ryan si zvykol posudzovať všetky okolnosti ako možné nebezpečenstvo. Sám vedel, ako rýchlo sa dali akékoľvek okolnosti využiť v prospech úspechu celej akcie. Stačilo len trochu pohnúť rozumom. Práve preto si ten svoj tak veľmi namáhal. Nemohol dovoliť, aby sa niekomu z rodiny niečo stalo, lebo mávol rukou a povedal si, že je niečo vysoko nepravdepodobné.

„Možno si niekto myslel, že by bolo dobré získať si vaše sympatie.“

Po chvíľke váhanie prikývla.

„Áno, mohlo by to tak byť, ale len v prípade, že by bol na to Jason odkázaný.“

„Jason nie je odkázaný na posunky, ale dáva im prednosť,“ pripomenul.

Netušil, aká bola Jasonova diagnóza, pretože sa v podobných veciach nevyznal. Vedel len, že mal nejaký prístroj, ktorý mu pomáhal lepšie počuť v škole, aby sa tak mohol začleniť do kolektívu a nepotreboval by asistenta pripraveného utierať mu zadok – ako sám rád tvrdil. Lenže Jason tiež ten prístroj odkladal kedykoľvek bol doma, pretože ho to vyrušovalo pri skladaní hudby a hraní. Ryan nebol vhodný kandidát na to, aby niekomu vyhováral tvrdohlavé rozhodnutia. On potreboval vedieť, že hoci Jason nebol úplne hluchý, stále je to niečo, čo by prípadný nepriateľ rodiny mohol veľmi šikovne využiť. Z Jasona sa z vlastného rozhodnutia stalo bezpečnostné riziko. Ryan sa rýchlo naučil brať ho do úvahy.

Alysha si povzdychla, čím opäť upútala Ryanovu pozornosť.

„Je to vcelku dobre vykonštruovaný príbeh, Ryan, ale nie je veľmi pravdepodobný.“

Nemienil však  ustúpiť. Ani je sladkému úsmevu. „Som tu na to, aby som zvážil všetky riziká.“

Potľapkala ho po ruke. „To si a som ti za to nesmierne vďačná, ale neodmietnem takú dobrú ponuku a navyše krásny projekt len preto, lebo cítiš, že by nás mohol niekto ohroziť.“

„Netvrdím, že by ste tú ponuku mali odmietnuť,“ pokrútil hlavou, „len pripomínam, že by ste mali byť opatrní, nič viac.“

Žiarivo sa usmiala. „A ako si mi práve pripomenul, na to tu máme teba.“

Povzdychol si, teatrálne zalomil rukami a následne si stlačil koreň nosa. Jeho gesto síce bolo prehnané, ale jeho obavy ani v najmenšom. Matt, jeho kolega bodyguard, ktorý momentálne sprevádzal pána Greena v práci, mu prezradil, čo sa takmer stalo cez víkend. Odmietal čokoľvek ponechať náhode, aj keby mal kvôli tomu vyzerať ako paranoik.

„Občas sa sám seba pýtam, prečo sa vôbec snažím.“

Opäť ho potľapkala po ruke. „Pretože ti za to môj manžel platí.“

Zasmial sa jej trpiteľskému tónu. „To bude asi ten dôvod.“

Niekoľkokrát prikývla, no napokon sa natiahla po telefón, ktorý dovtedy potichu ležal na linke.

„A teraz, ak dovolíš, idem zavlať tejto žene a oznámim jej, že ju možno zamestnám.“

***

Nie je to ona. To si opakoval celý čas, ako sledoval dve ženy v prechádzke po záhrade.

Nakoniec sa mu podarilo presvedčiť Alyshu, aby tú záhradníčku pozvala na stretnutie. Zasmiala sa, ale nevzpierala sa. Možno sa na ňu nalepilo niečo z jeho opatrnosti – alebo len skrátka chcela, aby jej dal na chvíľu pokoj. Tak či onak, fungovalo to a mal možnosť aj naživo si overiť, kým tá žena bola v skutočnosti.

Vedel, že Theodora v dome niečo hľadala a pravdepodobne sa nevzdá, kým to nezíska. Preto bude hľadať spôsoby, ako prekonať múry a opäť sa dostať dovnútra. Nazdával sa, že by mohla zvoliť aj cestu cez záhradu, ale žena pred ním s ňou nemala nič spoločné. Možno. Tmavé vlasy zastrihnuté nakrátko, olivová pokožka a tmavohnedé oči naznačovali, že v sebe mala aspoň kvapku hispánskej krvi. Tú v sebe síce nosila aj Theodora, ale tejto žene sa ani v najmenšom nepodobala. Čím sa absolútne vylučovala predstava niektorých ignorantov, že ľudia rovnakého pôvodu sa na seba museli automaticky aj podobať.

A pokiaľ vedel, Theodora nemala žiadnu tetu.

Keď ju videl naposledy, hovorila niečo o starých rodičoch.

Napriek tomu však nepoľavoval a svedomito ich nasledoval, pričom pozoroval aj ich okolie. Bol síce horúci deň, čo znamenalo, že v tom smiešnom obleku sa potil ako dážďovka v solárku, ale patrilo to k jeho práci. Pán Green mu síce ponúkol, aby sa prezliekol do pohodlnejšieho oblečenia, ale odmietol to. Správne oblečenia patrilo k jeho zamestnaniu rovnako ako revolver.

„Nebudem klamať, slečna Santiagová,“ hovorila práve Alysha svojej potenciálne novej zamestnankyni, ktorá bola, na Ryanove veľké prekvapenie, rovnako vysoká, „váš návrh ma naozaj zaujal. Zdá sa mi, že ste ako jediná pochopila, ako má vyzerať rodinná záhrada.“

Slečna Santiagová sa zasmiala. Ten zvuk rovnako srdečný ako jej predošlý úsmev.

„To sa budete musieť poďakovať hlavne mojej neteri. V podobných veciach je naozaj dobrá.“

„Prečo ste ju so sebou nepriviedli?“ vyzvedala Alysha.

„Momentálne ešte dokončuje prácu u iného klienta. Ak to bude potrebné, môže sa ku mne pridať niekedy koncom tohto týždňa, najneskôr začiatkom toho budúceho. Záleží aj na počasí.“

Alysha pomaly kyvkala hlavou. „Čiže pracujete len so svojou neterou?“

„To zase nie,“ odmietla rýchlo slečna Santiagová, „nepracujeme len vo dvojici. Máme aj niekoľkých pomocníkov. Niekedy potrebujeme budovať aj závlahy alebo prenášať veľké kamene, niekoľkokrát sme dokonca búrali aj staré múry, a na takú prácu dve ženy skrátka nestačia.“

„Myslíte, že niečo podobné potrebuje aj táto záhrada?“

Slečna Santiagová krútila hlavou. „To ani v najmenšom,“ vysvetľovala rýchlo. „Táto záhrada je síce na prvý pohľad zanedbaná a prerastená, ale nie je to až také zlé. Videla som už aj horšie džungle.“

Alysha sa zasmiala. „Verte mi, kedysi to tu vyzeralo oveľa lepšie. Ale posledných pár mesiacov sme nemali šťastie na dobrého záhradníka,“ Ryan si odkašlal, aby dal Alyshe najavo, že nie je potrebné prezrádzať príliš, za čo naňho bleskla úsmevom ponad plece, „tak sme sa rozhodli, že bude lepšie najať si niekoho, kto tento prales skrotí a my ho už budeme len udržiavať.“

„Aha, jasné,“ hovorila slečna Santiagová trochu rozptýleným hlasom a niečo si zapisovala do malého ošúchaného notesa. „V tom prípade sa vynasnažíme vytvoriť máloúdržbovú záhradu, kvôli ktorej si nebudete musieť brať dovolenku.“

„Plánujete tu všetko vysekať a zasadiť nanovo?“

Alysha musela svoju otázku zopakovať dvakrát, kým sa k nej slečna Santiagová otočila.

Ryan si všimol, že sa díva výlučne na záhradu, no mohla to byť len pretvárka.

„Ehm, ha... teda, totiž...“ koktala záhradníčka a nakoniec si odkašlala. „Podľa toho, čo ste nám poslali, je táto záhrada pomerne mladá. Čiže väčšinu rastlín môžeme pokojne zachovať, len ich trochu prestriháme a pristrihneme. Samozrejme, niektorých sa budeme musieť zbaviť a tiež som premýšľala, že by sme mohli zasadiť cykasy alebo ibišteky. Celkom rozkošný by bol aj pieris, dobre by sa hodil k tomu dráču a...“

Alysha zodvihla ruky a zasmiala sa, čím prerušila monológ o rastlinách.

„Aby som bola úprimná, ani len netuším, o čom hovoríte, takže to nechám na vás.“

Slečna Santiagová začala prikyvovať a pripomínala pri tom nadšenú školáčku.

„Záhrada je veľká, takže nás nezväzuje takmer nič....“ Postupne jej hlas strácal na intenzite, aby nad niečím uvažovala. „Hovorili ste, že máte psa.“

Alysha prikývla. „Áno, psa a syna, ktorý s ním neustále behá po záhrade.“

„Dobre, dobre,“ šomrala si pre seba, „v tom prípade sa uistíme, že nebudem sadiť niečo, čo by psovi mohlo uškodiť. Majú vo zvyku oblizovať hlavne to, čo by im mohlo ublížiť.“

Naďalej si niečo zapisovala do notesu, akoby bola práve osvietená nejakým nápadom.

Ryan sa snažil nazerať jej cez plece, ale nič podozrivé si nevšimol. Okrem toho, že mala príšerný rukopis, ktorý musel vyslovene lúštiť. Problémom možno bol aj fakt, že nech si zapisovala čokoľvek, bolo to najskôr v inom jazyku. Považoval ju za dostatočne výstrednú na to, aby tam práve písala latinské názvy rastlín, ktoré tu zasadí. Ale tiež si mohla spisovať zoznam toho, čo bude potrebovať pre prípadnú lúpež. Zatiaľ pozornosť venovala len záhrade a nesnažila sa na nič vypytovať, ale ešte chcel počkať, kým ju prepustí z lavice podozrivých.

„Myslíte si, že by ste mohli upraviť celú záhradu?“ vyrukovala zrazu Alysha s otázkou.

Tou prekvapila dokonca aj Ryana, pretože nič podobné nespomínala.

Asi jej bude musieť pripomenúť, čo znamená slovné spojenie ‚možné riziko‘.

Slečna Santiagová prekvapene zodvihla hlavu a niekoľkokrát zažmurkala.

„Celú... záhradu?“

Alysha rozhodila rukami. „Teda, za domom je bazén, takže tam by stačilo asi len niekoľko kríkov, ale ten zvyšok... je to dosť nudné, povedala by som.“

Záhradníčka sa zadívala na zvyšok pozemku, ktorý bol zarastený udržiavaným trávnikom.

Hoci bol najskôr o niečo dlhší, než odporúčala príručka neohľaduplného kosca.

Takže aspoň nevysychal a nepripomínal púšť.

„Momentálne trávnik tvorí odhadom tak sedemdesiat percent pozemku. Ako veľmi by ste to chceli upraviť?“

„Nech je to v rovnováhe?“

Slečna Santiagová striedavo pozerala do notesu a následne na záhradu okolo seba. Príhodne sa síce otáčala, ale skôr to pôsobilo, akoby sa snažila spomenúť si, čo všetko bude musieť urobiť a či na to bude mať čas. Hlavne keď začala v tom notese listovať a jemu došlo, že to najskôr bude druh diáru.

„No, to by vlastne aj šlo,“ zamumlala si pre seba. „Na vašu záhradu sme vyčlenili len desať dní, pretože na úpravu záhrady by nám to bohato stačilo. Na vytvorenie novej na zvyšku pozemku budeme potrebovať viac času.“ Perom si pobúchala po brade. „Takto, po vašej záhrade mám inú zákazku a tú si nemôžem dovoliť zrušiť alebo presunúť. Ale... neter tam so sebou brať nemusím, takže by tu mohla ostať pracovať. Teda, ak vám nebude vadiť, že sa trochu zdrží.“

Posledné slová myslela ako otázku a s tou sa obrátila k Alyshe.

Tá sa len usmievala. „Ja som rada, že vôbec hľadáte spôsob, ako mi vyhovieť, takže nech je tu pokojne aj mesiac.“

Pokyvkala hlavou. „Možno tu ten mesiac aj bude,“ zašomrala si pre seba. Ryan zbystril. Ak tu plánuje poslať svoju neter na tak dlho... V duchu plánoval zatiahnuť do tejto akcie ešte jedného človeka. Šéf mu ho ponúkal, ale doteraz vždy odmietol. Možno čoskoro zmení názor. „Neter sa poteší. Je to jej projekt a rozšíriť ho sa jej bude veľmi páčiť.“

Alysha tleskla a vzápätí si pomädlila ruky. „V tom prípade je tá práca vaša.“

Slečna Santiagová sa usmiala. „Ale najskôr by som si rada urobila nejaké fotky,“ poťažkala malú tašku na foťák, ktorá jej dovtedy nečinne visela na pleci, „aby sme sa na to mohli pozrieť a dopracovať projekt. Od vás ešte budem potrebovať niekoľko odpovedí, ale najskôr tie fotky,“ mrmlala si skôr pre seba.

„Dobre, to nie je problém,“ prisvedčila Alysha. „Najskôr si to pofoťte. Ja mám nejakú prácu, ale ostane tu s vami Ryan a určite vám rád pomôže.“

Keď sa na ňu zadíval, len žmurkla a vybrala sa do domu.

Snažil sa nebrať si to osobne, ale miesto toho to prijal ako príležitosť. Aspoň si mohol overiť, čo túto slečnu Santiagovú naozaj zaujímalo. O niekoľko minút si sklamane uvedomil, že asi naozaj len záhrada. Fotila si kríky a trávnik z každého možného aj nemožného uhlu. Dokonca ho dva- či trikrát požiadala, aby urobil fotku z výšky, nakoľko ho prirovnala k nejakej drevine, o ktorej ani len netušil, ako vlastne vyzerá. A či je to vôbec drevina. Ak aj odfotila dom, bolo to pre predzáhradku na terase, ktorú plánovala zahrnúť do neterinho projektu.

Naproti tomu, on si všímal všetko. Okom bývalého kriminálnika si zapisoval nedostatky, ktoré by niekto dokázal ľahko využiť vo svoj prospech. Ako tú dieru v živom plote, ktorú pri úteku zväčšila Theodora, a záhradníčka ju okomentovala len tým, že bude potrebovať niekoľko sadeníc navyše. Zamumlal si popod nos niečo nelichotivé o motivovaných záhradníkoch, no naďalej s ňou spolupracoval.

Nevedel sa však zbaviť nepríjemného pocitu.

Ten ho predtým dokázal zachrániť pred problémami.

Dúfal, že mu pomôže ochrániť pred nimi aj rodinu Greenovcov. 

Kapitola 1 ¦ Kapitola 3

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 2: