OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 8

11.09.2020 (15:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 623×

Kapitola 8

Ryan vedel, že to nebol najlepší nápad.

Bol predsa naštvaný. Človek, ktorý Theodoru sledoval, mu vlastne potvrdil podozrenie – že vo voľnom čase robila niečo potenciálne nebezpečné. Mal všetky dôkazy na to, aby ju mohol obviniť, dokonca aj pred Greenovcami. Lenže miesto toho sa správal ako šialenec a vyhrabal jej tie prekliate kvety, lebo sa nazdával, že ak by tam našiel to odpočúvacie zariadenie, mol by ju dať vyhodiť bez toho, aby sa musel priznať k svojej slabosti.

Pretože to jej určite dal ten chlapík. Z videnia ho poznal a vedel, že veľmi často pracoval pre Alexa. Dodával mu práve odpočúvacie zariadenia a presne to muselo byť ukryté v tej škatuli, s ktorou vybehol za Theodorou. Očividnejšie by už bolo len úplné priznanie a odsúdenie pred veľkou porotou, nakoľko tu boli aj iné okolnosti, ktoré jej nepridávali na vierohodnosti.

Bolo predsa nesporné, že odkedy sa Theodora zjavila, útoky a pokusy o únos sa vystupňovali – alebo to možno malo niečo spoločné s tým, že sa blížil dátum porady, na ktorom pán Greene oznámi svoje rozhodnutie, ale to by bolo preňho očividne príliš jednoduché vysvetlenie. Takže vykopal rastlinu a zistil, že tam nikto nič nezahrabal a v jej aute našiel len kameru a škatuľu s káblami, nie odpočúvacie zariadenie, ktoré hľadal.

Musela ho niekde ukryť, hoci netušil kde. Vedel len, že musí pokračovať v hľadaní. Tak sa vybral do domu, chcel sa prezliecť a zohnať si nôž na rozrezanie sedadiel, ale Theodora ho zaskočila tým, ako naňho zaútočila. A bola pri tom prekliato krásna. Pobozkať ju bola vlastne nevyhnutnosť. Za podobne neprofesionálne správanie by si zaslúžil výpoveď – alebo poriadnu ranu päsťou do nosa. Alebo kolenom do rozkroku.

Slasť toho druhého mu nakoniec dopriala Theodora.

V reakcii na jej ostrý kĺb sa sprudka nadýchol a predklonil sa. Ruky si založila v bok a tvárila sa ako bohyňa pomsty. Ďalej jej reakcie neskúmal, mal čo robiť, aby to predýchal. Nakoniec zažmúril oči, keď hrozilo, že mu vyhŕknu slzy. Dopekla, prečo musela bojovať tak zákerne? Bolo to preto, že bola taká malá? Alebo ju len tak veľmi nasral? Veď ho tiež bozkávala!

„Varujem ťa, Ryan, skús to ešte raz a dopadneš horšie.“

„Čo presne?“ zachripel po niekoľkých nekonečných okamihoch.

Opatrne sa napriamil a hoci mal pocit, že asi naveky bude spievať ako kastrát, bolesť poľavovala a dovoľovala mu normálne myslieť. Dokonca si všimol, že sa nepokúsila utrieť si ústa alebo inak naznačiť, že sa jej jeho dotyk hnusí. Radšej sa ani nezaoberal možnosťou, čo to vlastne znamená.

„Nehrab sa mi vo veciach, Ryan, nemuselo by sa ti páčiť, čo nájdeš.“

Otočila sa na päte a vykročila ku dverám. Očividne s ním skončila.

Odkašlal si. „Je to moja práca, Theodora,“ pripomenul jej. „Je mojou povinnosťou chrániť túto rodinu a ty predstavuješ riziko. Veď pozri, čo sa deje. Sotva si sa tu ukázala a niekto sa ich pokúsil uniesť. Dokonca viackrát.“

To ju prinútilo zastaviť. Keď sa k nemu však otáčala, nenašiel v jej tvári strach alebo vinu.

Čítal v nej znepokojenie.

„Hovoril si, že sa ich pokúsili uniesť. Povedal si mi to vtedy u Alexa v kancelárii,“ konštatovala. „Ale nehovoril si o tom, že by to nebol prvý pokus. Chceš teda povedať, že sa o to niekto pokúša už dlhodobo?“

Zamračil sa a naklonil hlavu na stranu. Netušil, ako si vysvetliť jej reakciu.

V hlase mala naliehavosť a rukami si žmolila nohavice.

Žeby bola lepšia herečka, než si pôvodne myslel?

„Tváriš sa, akoby ťa to prekvapilo. A pritom som ťa načapal v kancelárii pána Greena.“

„Je niečo iné zbierať informácie a je niečo iné pokúšať sa niekomu ublížiť,“ opravila ho. „Poznáš Alexa a vieš, čomu sa venuje. A určite vieš aj to, že on ma sem poslal.“

„A poslal ťa sem naozaj on, alebo pracuješ pre konkurenciu?“

Prižmúrila naňho oči. „Prezradil ti, že sa poznáme.“

Rýchlo kývol hlavou. „Ale tiež povedal, že už preňho nepracuješ.“

Chvíľu si ho premeriavala, akoby premýšľala, čo mu môže a naopak nesmie povedať. Nech už došla k akémukoľvek rozhodnutiu, sama pre seba si kývla. Problém však bol v tom, že netušil, či to, čo mu prezradí, bude pravda. Sám vedel, aké jednoduché je klamať a vyzerať pri tom presvedčivo.

„Tento dom bola moja posledná úloha,“ prezradila mu len trošku váhavo. Ale na druhej strane až príliš ochotne. Alex mal svojich ľudí všade a o všetkom sa dozvedel. Ten bastard bol desaťkrát paranoidnejší ako Ryan, no Theodora predsa otvorene odpovedala. Len ešte zistiť, čo presne z jej odpovede bolo klamstvo, čo vymyslené a čo aspoň trošku prikrášlené. „Mala som sem prísť, zobrať nejakú obálku a tú mu doniesť. Ale načapal si ma tu. Alex potom rozhodol, že nebude riskovať a získa, čo potrebuje, iným spôsobom.“

Čo znelo takmer stopercentne vierohodne. Ale len takmer.

„Po čo presne ťa sem Alex poslal?“

Zasmiala sa. „Ty si vážne myslíš, že by mi to povedal, aj keby som sa pýtala?“ Rozhodila pri tom rukami a pokyvkala hlavou, akoby má dávala najavo, že to sám veľmi dobre pozná. Na jej výzvu nereagoval. „Nehovorí mi, za kým ma posiela alebo prečo. Len mi povie, čo mám zobrať a kam to mám priniesť. Podrobnosti si necháva pre seba. Hovoril, že je to jednoduchšie, aspoň nebudeme v pokušení zradiť ho.“

Musel uznať, že to znelo ako Alex, ktorého poznal.

„Takže mi chceš povedať, že nevieš, po čo si sem vlastne išla?“

„Tak to funguje. Ale to ty veľmi dobre vieš,“ podpichla ho.

Prižmúril oči. Vážne si myslela, že sa do toho nechá za tiahnuť?

„A predsa si sa sem vrátila.“

Rozhodila rukami. „Povedala som ti to už niekoľkokrát,“ jej tón jasne naznačoval, že mu to hovorí naposledy a nabudúce s týmto rozhovorom už nemá počítať, „ja som nevedela, že budem pracovať práve na tejto záhrade. Objednávky prijíma teta, ja s nimi nemám nič spoločné. Ona mi len povie, kam mám ísť a čo tam mám robiť.“ Rukou si niekoľkokrát prehrabla vlasy. „Keby som vedela, že mierim práve sem, možno by som to odmietla.“

Povedala možno. Takže by tak či tak neodmietla. Čo bol v jeho očiach jednoznačný dôkaz.

„Ta prepáč, že neverím nájomnej zlodejke.“

Prižmúrila oči. „Nebuď taký nafúkaný, Ryan. Bol si to ty, kto ma naučil otvárať zámky.“

„Hej, pred rokmi.“

„Pred deviatimi, ako si sám povedal,“ dodala, zdvíhajúc obočie a vyškierajúc sa. Stále ho len provokovala. „Ale očividne ti to nebránilo zamestnať sa ako osobný strážca. Chceš povedať, že sa ti podarilo vybieliť si register? Koľko ťa to stálo?“

Prekvapovalo ho, že si na to spomína. A to ani netušila o tom zvyšku.

„Celú firmu tvoria bývalí trestanci.“

Otvorila naprázdno ústa a niekoľkokrát to gesto zopakovala.

„A to si vás ľudia aj tak najímajú?“

Pohodil plecom. „Máme bezpečnostnú previerku.“

Ohrnula pery. „Ty pokrytec!“ vytkla mu a pri tom slove sa zamračil. Nemala by mať právo súdiť ho a pri tom v ňom vyvolať pocit viny. „Tak mne tu prednášaš o tom, aká som morálne skazená a ako predávam informácie ani bohvie komu, ako môžem za to, že chcú Greenovcov uniesť, a ty pritom pracuješ pre kriminálnika? Dokonca hneď niekoľkých? Kde vôbec berieš tú drzosť niečo mi vyčítať?!“

To bola dobrá otázka. Kde bral tú drzosť?

Lenže potom sa zadíval na Jasona, nevinného a zraniteľného, a viac sa nepotreboval pýtať.

„Lenže tu nejde o mňa,“ zhrnul to nakoniec. „Ide skôr o to, že len ty si vedela, kde presne v ten deň inú, pretože ti to prezradil Jason. A záhadne nás tam našli, hoci nás nikto nesledoval. Tak mi vysvetli, ako sa to teda tí ľudia dozvedeli.“

Rozhodila rukami. „Uznávam, keď to povieš takto, nevyzerá to najlepšie. Ale uisťujem ťa, že ja na niečo podobné nemám dôvod. Veď som sa nesnažila vyzvedať. Len som sa rozprávala s Jasonom a on to spomenul medzi rečou. Ako by som to vôbec oznámila svojim údajne mafiánskym zamestnávateľom?“

Nemienil a vzdať. Ešte nie.

„Získala si informácie a mala si aj príležitosť.“

„To nepopieram,“ uznala, „no rovnako mali príležitosť aj ľudia, s ktorými pracuješ.“

Nenapadlo niečo podobné aj jemu? Lenže to obvinenie rýchlo zmietol zo stola.

Tohto konkrétneho sa držal možno až príliš svedomito.

„Udávať informácie mohli aj predtým, ale neurobili to. Prečo by sa to teraz zmenilo?“

„No ja neviem. Aby podozrenie padlo na niekoho iného?“

Pokrútil hlavou. „Nebol to nikto z nich.“

Snažil sa znieť presvedčene, ale nedarilo sa mu. Theodora mala v niečom pravdu. Mohol to prezradiť ktokoľvek z nich. Lenže bolo jednoduchšie spochybňovať ju a jej motiváciu, než ísť za šéfom a oznámiť mu, že niekto z ľudí, ktorým celé roky dôveruje absolútne vo všetkom, ho zradil. Nevedel si ani len predstaviť, že to robí, ale možno k tomu nakoniec dôjde. Lenže najskôr sa musí uistiť, že Theodora s tým nemá nič spoločné.

A čím ďalej, tým viac si bol istý tým, že vypočúva správneho človeka.

Rozhodila rukami, čím opäť prilákala jeho pozornosť. „Chápem, máte bezpečnostnú previerku.“

Vystrčil jej smerom bradu. „Možno keby si sa tak očividne nesnažila vlichotiť do Jasonovej priazne.“

„Počúvaš sa vôbec?“ oborila sa naňho a už len čakal, keby okolo nej začnú viať vlasy ako v nejakom fantastickom filme. „Jason je osamelý puberťák. Nemá veľa priateľov, lebo je hluchý a navyše vo voľnom čase skladá hudbu. Takmer nikto mu nerozumie. Jasné, že a snaží zblížiť s ostatnými! Aj s tebou sa chcel spriateliť, lenže ty si si ho nikdy nevšímal!“

Zarazil sa. Koho vlastne bránila? Seba alebo Jasona?

Chcel sa jej na niečo z toho spýtať, ale nedostal príležitosť. Pretože vtedy sa dvere za Theodoriným chrbtom otvorili a dovnútra vošiel jeho kolega Joe, ten, ktorý bol predtým na odchode po konci svojej zmeny, a za ruku viedol Ryanovu matku. Ryan si povzdychol a na chvíľu zvesil hlavu, no pripomenul si, že bolo jednoduchšie, ak ju niekto našiel.

V domove pre ľudí s podobnou diagnózou, ako má ona, ju neodkázali udržať. Čo nebolo až také prekvapenie, koniec koncov, to ona naučila Ryana páčiť zámky. Takže jej miesto toho zaobstaral náramok na ruku, kde bola jeho adresa a telefón, aby ho mohli kontaktovať. Bola tam aj adresa do práce, čo bolo vrcholne nebezpečné, ale Greenovci na tom trvali a on sa nakoniec podvolil. Joe ju asi stretol pred bránou s kýmkoľvek, kto ju našiel pobehovať po ulici. Za posledný mesiac to urobila už päťkrát.

Dúfal, že ju nevyrazia aj z tohto zariadenia.

Nechcelo sa mu presviedčať ďalších ošetrovateľov, že je jeho matka fakt neškodná.

Teraz na ňu pozeral a dúfal, že naňho začne kričať. Že ho aspoň spozná. Ale jej pohľad po ňom skĺzol akoby tam ani nebol. Takže to bol očividne jeden z tých dní. Povzdychol si a kývol na Joea, ktorý sa tváril, akoby to bolo na dennom poriadku. Ryan už v duchu plánoval, ako svoju matku presvedčí, aby s ním išla, no tá sa dívala na Theodoru a šúchala si pri tom bradu.

„Ach, slečna Espozitová, už vás zavolali,“ zašvitorila energicky a podišla k nej bližšie. „Podarilo sa nám nájsť vašu tetu a tá je ochotná presťahovať sa sem. Takže budete môcť ostať v meste, ako ste si priali, a pokračovať v hľadaní. Ak všetko pôjde tak, ako má, čoskoro budete môcť odísť a aspoň vás nebude kaziť ten môj nepodarený syn.“ Vtedy sa jeho matka začala obzerať. „Keď už o ňom hovoríme, kde vlastne je?“

Ryan sa snažil tváriť, že ho to nezasiahlo. Nebol možno vždy dobrým synom, ale svoju matku miloval takmer bezvýhradnou láskou dieťaťa. Keď sa však naňho dívala a očividne ho nespoznávala, mal pocit, akoby mu do srdca bodla dýku. Mal chuť ňou zatriasť a obviniť ju z nevšímavosti. Veď Theodoru spoznala a to ju videla naposledy pred deviatimi rokmi. No potom sa zahriakol. Keby sa on tak veľmi nezmenil, určite by ho spoznala. Nie je predsa jej vina, že si pamätá, ako Ryan vyzeral pred rokmi a dokáže si tú spomienku spojiť s mužom, ktorý stojí pred ňou.

Odkašlal si, aby upútal matkinu pozornosť. „Poďte, pani Hastingsová, zoberiem vás za ním.“

Už bol zvyknutý, že vlastnú matku oslovuje, akoby bola neznámou ženou.

No aj po takom dlhom čase sa mu z toho zdvíhal žalúdok.

Matka si ho premerala hodnotiacim pohľadom. „Vy ste z polície?“

Pokrútil hlavou. „Nie. Ale viem, kde je váš syn.“

„Tak dobre, mladý muž,“ zašvitorila a žmurkla naňho, „veďte ma.“ Naozaj dúfal, že sa s ním nebude snažiť flirtovať. Netušil, či by to práve dnes zvládol. „Ach, slečna Espozitová,“ otočila sa ešte medzi dverami a usmiala sa na očividne zaskočenú Theodoru, „ospravedlňujem sa, ale, bohužiaľ, musím niečo vybaviť, takže náš rozhovor dokončíme, keď sa vrátim.“

Sám sa na Theodoru ani nepozrel a dúfal, že od neho nebude žiadať vysvetlenie.

Netušil, čo by jej vlastne povedal.

Kapitola 7 ¦ Kapitola 9

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 8: