OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 9



Ukradnuté spomienky - Kapitola 9Náhodné okamihy plné náhodných spomienok

 

Kapitola 9

Thora vlastne ani len netušila, ako by sa po celom tom šialenom dni mala cítiť.

Mala by byť predovšetkým naštvaná, že sa jej Ryan hrabal bo veciach a ani sa to nesnažil nejako extrémne presvedčivo popierať. Na jednej strane mu ale rozumela. Z určitého uhla jej správanie mohlo pôsobiť podozrivo. Lenže to, že na ňu bude neustále tlačiť, ešte neznamenalo, že mu prezradí všetko o svojich tajných plánoch – o tých, ktoré zamlčiavala dokonca aj pred Elenou.

Nie, že by Elena nesúhlasila s jej správaním. A to ešte bolo veľmi jemné prehlásenie. Lebo keby sa o tom Elena dozvedela, dala by Thore prednášku o tom, čo je správne a čo nie – ale nakoniec by ju v jej snažení asi podporila a tým by sa sama dostala do problémov. A to tete nemohla urobiť. Veď už takto jej toho veľa obetovala.

Mohla začať kariéru hocikde inde. Nehovorila o tom, ale mala za sebou neľahkú minulosť, za ktorou chcela urobiť hrubú čiaru. Určite sa netúžila v tridsiatke stať opatrovníčkou nevybúrenej a naštvanej puberťáčky a navyše ešte aj v meste, ktoré ju celý život ponižovalo. Ale ona to aj tak urobila a Thora jej za to bola nesmierne vďačná.

Hlavne za to, že sa nikdy nepýtala na vysvetlenie a pristala na Thorinu požiadavku, aby ostali bývať práve tu. Hoci Elena musela mať podozrenie, ale Thora sa z prípadného podozrenia vedela vždy spoľahlivo vyklamať. Dúfala, že jej už čoskoro bude môcť prezradiť celú pravdu – a hneď potom pretrpieť salvu nadávok a obvinení a hlavne výčitiek, že konala proti Eleninmu zákazu, že jej o tom neskôr klamala a nakoniec ju ani nepožiadala o pomoc a lopotila sa s tým sama.

Bola taká zabraná to vlastných úvah, že si ani len nevšimla Elenu.

Až kým do nej takmer nevrazila.

„Ach... ehm... ahoj,“ zakoktala.

Elena sa zasmiala. „Dobrý večer aj tebe. Tak kto ťa rozhodil dnes večer? Opäť ten bodyguard, ktorý vôbec nie je pekný a vôbec sa ti nepáči a vôbec by si s ním najradšej nešla na rande?“

Vyplazila tete jazyk. „Nie, nemyslela som naňho.“ So zvrašteným obočím si premerala Elenine pyžamo. „Čo robíš doma tak skoro?“

„Skoro?“ zodvihla obočie. „Veď je už po ôsmej. To po tebe som chcela vyhlásiť pátranie.“

Keď Thora skončila v práci, bola príliš rozhodená na to, aby ihneď zamierila domov. Tak sa len vozila po meste a premýšľala o čase strávenom v decáku a o tom, ako dopadla Ryanova matka. Snažila sa nezačať ho ľutovať, pretože ju stále rozčuľoval svojimi únavnými výčitkami a neustálym podpichovaním a podozrievaním, ale nemohla si pomôcť. Dokonca ani on si nezaslúžil, aby ho jeho vlastná matka nespoznala, hoci stál vedľa nej.

„Len som si potrebovala vyčistiť hlavu.“ Predpokladala, že za to bolo zodpovedné jej premýšľanie, ale jednoducho schmatla Elenu za ruku a zatiahla ju do obývačky, kde ju usadila do jedného kresla a sama sa zvalila do druhého. Za čo si vyslúžila tetin uprený pohľad. „Dnes som niekoho stretla,“ pokračovala, akoby medzi jej predchádzajúcimi slovami neubehlo niekoľko minút. „Pamätáš si pani Hastingsovú?“

Elena sa na chvíľu mračila, ale vzápätí zodvihla prst. „To bola riaditeľka toho decáku, nie?“

„Takže si na ňu spomínaš?“

„Jasné, že si na ňu spomínam!“ vybafla a rozhodila pri tom rukami. „Tá ženská ma uháňala celé mesiace, aby ma dovliekla do decáku a presvedčila ma, že si chcem na krk uviazať tvrdohlavú puberťáčku, ktorá odmieta odísť z mesta.“

Thora sa snažila tváriť čo najkajúcnejšie. Problém bol, že svoju tvrdohlavosť neľutovala.

„Na moju obranu, neviem, či by som v tom čase zvládla sťahovanie.“

Elena pokyvkala hlavu a natiahla sa, aby neter potľapkala po kolene.

„Myslím, že som si to uvedomovala už vtedy,“ prisvedčila nakoniec a pôsobila ako niekto, kto už-už začne slziť. „Veď si za jednu noc prišla o celú rodinu. Jasné, že si sa nechcela sťahovať z mesta, v ktorom si vyrástla.“ Pokrútila hlavou, akoby sa snažila odplašiť nejakú spomienku. „A musím uznať, že som nakoniec bola za tvoju tvrdohlavosť vďačná.“ Thora zodvihla obočie. Tak to bola novinka dokonca aj pre ňu. „Napriek všetkému som niky nebola pripravená z toho mesta odísť. Bol to môj domov a hoci som tu veľa dobrého nezažila, v skutočnosti som tu chcela ostať. Nechcela som sa dať vyhnať svojou minulosťou.“

„Tak preto si mi to prvé mesiace tak často vyčítala? Pretože si inak nevedela prejaviť vďačnosť?“

Elena pohodila plecom. „V tom čase sme obe potrebovali niekoho, na koho sme mohli vrčať.“

Thora na tie prvé mesiace ich spoločného života nespomínala práve najradšej. Vtedy bola príliš nahnevaná a zronená na to, aby počúvala. Potrebovala len niekoho, na koho by mohla kričať. Zlosť si vybíjala na Elene, no ona jej neostala nič dlžná, takže na seba vrešťali ako dva paviány, takže susedia občas mali pocit, že bývajú vedľa zoo.

Lenže potom, keď došli výčitky, keď jej zoslabol hlas a nevládala kričať, keď zachrípla a vyčerpala nenávisť... zrazu potrebovala niekoho, komu sa mohla v plakať na pleci. A Elena vedľa nej ostala napriek všetkému, čo jej Thora povedala a vyviedla, hrala sa na striedavo na bútľavú vŕbu a vreckovku. Elena bola dokonca ochotná uprostred noci variť horúcu čokoládu, z ktorej Thoru vždy boleli zuby, ale aj tak ju poslušne a bez z slovka protestu vypila, pretože bolo úžasné, že jej ju napriek všetkému mal kto uvariť.

Skrátka bola rada, že tetu mala a nazdávala sa, že by každému taká Elena prospela.

No nikdy si nemyslela, že ju Elena vnímala ako čosi viac ako len otravnú povinnosť.

Teraz jej to dávala najavo tým, ako pevne jej zvierala koleno. A Thora musela naozaj usilovne žmurkať, aby jej po lícach nezačali stekať slzy. V živote sa predsa naplakala už dosť, nemusí tými slanými kvapkami dávať najavo úplne všetky emócie.

„Prečo si si práve dnes spomenula na pani Hastingsovú?“ spýtala sa napokon Elena, aby Thore dala iný námet na premýšľanie. Ocenila tú snahu úsmevom.

„Lebo som ju dnes stretla a...“ Vlastne ani netušila, ako by mala ten zážitok zhodnotiť.

Lenže Elena jej nedala ani príležitosť. „Prečo by si stretla práve ju, veď si...“ Vtedy zodvihla ruku a prstom jej naznačila, aby počkala. Thora doslova videla, ako sa jej otáčajú kolieska v hlave a snaží sa prísť s nejakým vysvetlením. „Tak počkaj, chceš povedať, že ten otravne pekný bodyguard je jej syn? Ten... počkaj, ako sa to volal... Russell? Nie... niečo podobné, niečo na r... Rufus?“ Thora pri tom šialenom mene len vyprskla.

„Ryan, volá sa Ryan,“ opravila ju s úškrnom.

Elena tleskla. „To je on!“ zvýskla triumfálne, akoby si sama spomenula. „Ale prečo si mi to nepovedala? Miesto toho sa tváriš, akoby to bol nejaký nedôležitý spolužiak a pritom to bol celý čas Ryan? Ten Ryan, pred ktorým jeho matka varovala asi všetky ženy?“

Thora sa zachechtala. „To vážne robila?“

„Asi vtedy dosť vyvádzal?“ hádala Elena.

„Aby získal matkinu pozornosť.“

„To ti povedal?“

„Trochu inými slovami,“ skonštatovala, snažiac sa nemyslieť na všetky tie kreatívne nadávky, čo vtedy pri tom rozhovore použil. „Nebola to jeho biologická matka a navyše mala spasiteľský komplex. A on bol puberťák presvedčený o tom, že mu venuje pozornosť len vtedy, keď mu chce dať kázanie. Jasné, že vyvádzal.“ Thora takmer neverila sama sebe, že sa ho snaží ospravedlňovať. Po dnešnom zážitku by mala všetkým rozprávať, že je to paranoidný idiot.

Lenže potom si spomenula na to, ako tam stál vedľa matky, ktorá ho nespoznávala...

Ľútosť dokáže s ľuďmi narobiť všeličo divné.

Elena krútila hlavou. „Puberta. To je jediné vysvetlenie. Veď tá žena si mohla vybrať ktorékoľvek iné dieťa, ktoré by adoptovala. Ale pokiaľ viem, zobrala si k sebe len Ryana. A on aj tak pochyboval o jej láske?“

„Logicky vedel, že sa nemá čoho báť, ale na inej úrovni?“ Pokrčila plecami. „Asi bol presvedčený, že jej viac záleží na tých deťoch v decáku ako na ňom. Pretože pre nich by sa aj rozkrájala, ale naňho mala vždy málo času.“

V hlave sa jej vynorilo niekoľko spomienok, jedna z nich omnoho výraznejšie. Bolo to pravdepodobne niekde na začiatku jej pobytu. Vtedy väčšinou len sedela v kúte, zízala do steny a premýšľala, ako sa odtiaľ čo najskôr dostať – vedela, že útek sa jej nepodarí a problém bol, že nemala vlastne ani kam utiecť, pretože nemala tie informácie, ktoré tak veľmi potrebovala.

Ryan okolo nej neustále krúžil, rovnako ako okolo každého, kto bol nový a predstavoval soka na bojovom poli. Na tom mal víťaz získať lásku jeho matky, hoci okrem Ryana v tej vojne nikto iný nebojoval. Ten deň bol venovaní rodičom, keď do decáku prišli páry túžiace po deťoch, aby sa mohli zoznámiť a pokúsiť sa nájsť vytúženého potomka.

Ju si nikto nevšímal, bola príliš stará na adopciu, takže ju len tolerovali. Len Ryan jej venoval pozornosť. Teda jej a ešte aj tomu, čo bolo naservírované na stoloch. Zviazal dokopy príbory. Niečo, čo mu muselo trvať celú noc a bolo to efektívne len v prípade, ak by niekto na jednom konci stola zodvihol napríklad vidličku. A potom to náhodne urobil niekto, kto sa chystal zjesť svoj starostlivo naaranžovaný šalát.

Tomu neskutočne hlasnému cinkaniu sa uškrnula dokonca aj Thora. A Ryanovi sa podaril zámer – čoskoro dnu vpochodovala jeho matka a ani sa nepokúšala predstierať, že pátra po páchateľovi. Pretože ho celý čas mala pred sebou. Ryan sa tváril samoľúbo a vzdorovito, ale o niekoľko týždňov neskôr sa Thore priznal, že sa po dlhom čase opäť cítil ako niekto, koho ostatní vidia. Teda, menovite hlavne jeho matka.

Dokonca aj po rokoch jej tá spomienka dokázala vyčarovať úsmev na tvári.

Tá nádejná mamička, ktorá všetok ten rachot spôsobila, pri tom vyzerala ako niekto, koho hodili do ľadovej vody a zrazu si uvedomil, že ju vlastne hodili do močiara. Škoda, že nikomu nenapadlo ten výraz v jej tvári vyfotiť, teraz by ten záber ľudia húfne používali na výrobu memečiek.

Z premýšľania ju vyrušila až Elena, keď sa zasmiala.

„A to mi chceš nahovoriť, že sa ti ani trochu nepáči a práve ho obraňuješ len preto, lebo ti ho prišlo ľúto?“

Thora rozhodila rukami, no neprestala sa usmievať.

„To bolo už pred rokmi! Odvtedy sa iste zmenil.“

„Očividne,“ uznala nakoniec Elena. „Matka o ňom rozpráva pekne a dokonca za ním chodí do práce. Veď preto si ju aj stretla, nie?“

Úsmev jej zamrzol na tvári a čoskoro sa premenil na zamračenie.

„Nie tak úplne,“ zašvitorila opatrne a šúchala si bradu, akoby jej to mohlo pomôcť v premýšľaní. „Vyzeralo to tak, akoby odniekiaľ utiekla a podľa adresy, čo mala na náramku, ju dokázali doviesť k nemu do práce.“

 „Ach. Takže je chorá?“ Elene ovisla tvár pod náporom ľútosti. „Alzheimer?“

„Možno. Alebo demencia.“

Pokyvkala hlavou. „Na koho si nespomína?“

„To bolo to zvláštne,“ vysvetľovala Thora. „Pozerala sa na mňa a ihneď vedela kto som a čo od nej chcem. Dokonca si pamätala aj to, že som chcela ostať bývať v meste. Ale potom sa spýtala na syna. Ryan stál vedľa nej.“

„Nespoznala ho?“

„Vôbec,“ pokrútila hlavou a stále jej to bolo rovnako ľúto ako keď to videla. „Bolo to také... smutné, vieš. Pamätám si pani Hastingsovú. Vždy bola taká plná života, rozdávala úsmevy a naozaj sa snažila.“ Pousmiala sa a mávla rukou. „Áno, varovala dievčatá pred svojim synom, ale nikdy sa pri tom netvárila dvakrát vážne. Akoby napoly žartovala. A dnes tam vedľa neho stála taká smutná, taká stratená...“ Pokrútila hlavou. „Spomenula som si na mamu.“

„Premýšľala si, aká by bola dnes?“

Elena sa snažila pôsobiť čo najúprimnejšie, ale Thora vedela, že jej nevie dať uspokojivú odpoveď. Mohla byť sestra jej matky, ale bola len nevlastná a navyše mladšia o nejakých šestnásť rokov, takže bola vekovo bližšie skôr Thore. Navyše sa o existencii staršej sestry dozvedela pomerne neskoro a hoci sa nakoniec stretli, bola to skôr povrchná známosť. Pretože obe verili, že ešte budú mať dostatok času tú druhú spoznať tak, ako sa patrí.

Lenže život nikdy nerešpektuje tajné priania a zle naplánované plány.

Vyžaduje od ľudí, aby konali ihneď, pretože potom je už príliš neskoro.

„Možno by aj ona začala zabúdať,“ uvažovala nahlas Thora. „Možno by aj ona utiekla z opatrovateľského centra alebo z podobného miesta a niekto by ju priviedol za mnou do práce. A možno by vedľa mňa stála a ostatných sa pýtala, kde je jej dcéra.“

Elena ju potľapkala po kolene.

„A možno by s nami pracovala v záhradníctve a všetkému tam kraľovala.“

Thora sa zasmiala, pretože to bola predstava, ktorá jej pripadala pravdepodobnejšia. Jej matka bola vždy poriadny generál, zakaždým mala o všetkom prehľad a držala pevnú ruku nad všetkým a všetkými v rodine. Na príkazy jej síce nikto neodpovedal „áno, pane“, ale väčšina z nich si to aspoň myslela. Čo Thoru nesmierne vytáčalo hlavne v tom čase, keď jej rodičia zomreli.

Čo by dala za to, keby ju mal teraz kto komandovať.

„To si viem predstaviť,“ zašvitorila.

S Elenou prehodili ešte niekoľko podobných poznámok, no Thora sa po niekoľkých minútach zodvihla s vysvetlením, že potrebuje sprchu, čo vlastne ani nebolo klamstvo. Zároveň to použila ako tú správnu výhovorku, aby Elene nenapadlo schmatnúť staré albumy a smiať sa nad fotkami z osláv a výletov a uvažovať o príbehoch, ktoré sa k tým záberom viažu. Thora už dokázala podobné listovanie v spomienkach zvládnuť a dokonca sa dokázala smiať na starých vtipoch a trapasoch.

Lenže na tých fotkách boli aj osoby, na ktoré nedokázala myslieť.

Hlavne také, na ktorých existenciu nie je dobré upozorňovať.

Thora už bola na schodoch, keď ju Elena zastavila svojimi slovami.

„Thora... vieš to, o čo som ťa požiadala. Aby si prestala hľadať. Len som...“

Neotočila sa k tete, pretože to tak bolo jednoduchšie, no mávla rukou.

„Neboj sa, už nehľadám. Mala si pravdu. Je lepšie nechať to tak.“

„Nie, ja som len...“ zakoktala sa a Thora počula, ako sa zhlboka nadychuje. „Ak chceš, môžem ti pomôcť. Je to pre teba dôležité a ja som ti sľúbila, že pri tebe budem stáť.“

Škoda, že jej niečo podobné neponúkla predtým. Bez váhania by prijala.

„Ďakujem za ponuku, ale už som to pustila z hlavy.“

Podľa šuchotu to pôsobilo, akoby Elena prešľapovala na mieste. „Si si istá?“

„Ako si povedala, mám dosť starostí aj bez toho.“

„Ale ak by si zmenila názor...“ volala ešte za Thorou, keď sa rozhodla pokračovať v ceste do sprchy, „vieš, že za mnou môžeš vždy prísť.“

„Určite prídem,“ zamumlala ticho, aby nebolo počuť, aký má priškrtený hlas.

V ten moment si pomyslela, že by sa mala otočiť, sadnúť si späť k Elene a vysvetliť jej, ako jej celé tie roky klamala a čo robila poza jej chrbát. A že konečne bola takto blízko k dosiahnutiu svojho cieľa a túžila po tom, aby jej niekto povedal, niekto iný ako jej vlastný vnútorný hlas, že je šikovná a silná a jej odhodlanie naozaj prinieslo ovocie. Lenže potom ten slabý okamih pominul a Thora sa opäť zatvrdila. Do jej záležitostí nikomu nič nie je. To, čo robí, robí len preto, že nemá na výber. A keď to chce niekto vidieť ako bláznovstvo alebo ešte horšie, ako zločin, tak nech si poslúži.

Ona sa musí spovedať len sama sebe. Aj keď bol Ryan presvedčený o opaku.

Kapitola 8 ¦ Kapitola 10



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 9:

3. Romis
Včera [12:53]

Ooo, to je tak hezký být šmírák a nakukovat do vztahů zúčastněných. A zároveň frustrující! Pořád se tančí po špičkách kolem toho pátrání a mně se zvědavost úplně zavrtává pod kůži jako svrab. Hltám každé slovo a snažím se z toho vydedukovat o co může jít. Asi se pustím do nějakého Sherlocka nebo Poirota, abych si nastudovala pár tipů jak být úspěšnym detektivem a dostat se ti na kobylku. Emoticon
Ryan byl podle všeho taková varianta Denise postrachu ulice, co? Emoticon Hádám, že Thora mu pak zdatně sekundovala a stala se z nich smrtící dvojka. Je to určitě velká škoda, že se jeden druhému ztratili. Ale přece jen, byli puberťáci s vlastními problémy a udržet kontakt je kolikrát těžké i pro "dospěláky" natož pro mládežníky. Herdek filek, já su úplně napnutá co máš nachystané dál. Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
20.09.2020 [21:52]

LiliDarknightMaya666, treba predstaviť postavy a ich vzťahy, takže sa k tomu budem dostávať pomaly a postupne, ale snáď nie príliš dlho. Emoticon Nuž a dúfam, že nejaké prekvapenia predsa len ostanú. Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

1. Maya666
20.09.2020 [21:40]

Tak nejen nahlédnutí do minulosti Thory a Ryana, ale i k Elen a jejich počátcích Emoticon Líbí se mi, jak pomalu rozplétáš jednotlivé vlákna Emoticon Emoticon Těším se na další a na to co na nás chystáš Lil a k jakým dalším překvapením se s Thorou dostaneme Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!