OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ultimate Area kapitola 4.

05.01.2014 (19:00) • MadHatter • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 790×

Zach sa oprel o múr. Musel si vyčistiť hlavu. Od mlynu sa nikto nedostal ďalej. Sú tu gravitačné mláky a statické vlny a kolíše tu teplota a práve môže dostávať smrteľné dávky radiácie. A aj tak... je tu jeden človek. Už ani nie žijúci človek, len ďalšia prežívajúca obeť Oblasti. Ale ako je to možné?

Čudovaním nikdy nič nevyriešil. Aspoň vytiahol mobil a urobil niečo, čo mal urobiť dávno. Zavolať Madeleine. Keď zrušil všetky SMS od súrodencov, vytočil jej číslo. Vďakabohu za signál. Trikrát to píplo.

„Ahoj,“ zašepkal do mobilu.

„Ahoj,“ počul zašepkanie, „prečo šepkáme?“

„O tom, potom. Potrebujem aby si išla do labákov a pozrela, či tam nemáte takú vec. My to voláme Cukrová vata. Potrebujem, aby si pre mňa ukradla dve litrové fľaše.“

„Už sa mi to nepáči, ale pokračuj.“

„Možno budeš prekvapená, ale vyzerá to ako cukrová vata,“ šepkal a obzeral sa okolo, „Väčšinou slabo-modrej farby. Je vodivá, dobre vedie aj zvuk. Vlastnosti železa, ale manipulácia je ľahšia.“

„Asi viem o čom hovoríš. Ale je polnoc.“

„Ja viem koľko je hodín. Čo neviem je, či sa k tomu dostaneš.“

Postavil sa a prechádzal sa hore-dolu. Nakukoval za múr. Videl tú bielu postavu ako divoko gestikuluje a háda sa sám so sebou, asi dvadsať metrov od neho.

„Nedostanem. To je bez šance. Ale keby... kde ti to mám doniesť?“

„Nie mne. Daj to Rorrymu. Buď bude doma, alebo ma bude hľadať v-“

„Ty idiot! Povedz, že nie si v Oblasti!“ zasyčala.

Chvíľa ticha.

„Nie som v Oblasti.“

„Čo si úplne zošalel?“

„Prestaň vyšilovať. Všetko je v poriadku.“

„No jasné! Chceš po mne polnočnú krádež, lebo je všetko v poriadku. To si myslíš, že som úplne sprostá?“

„Nie. Ja len... urobíš to pre mňa?“

„Kde si?“

„Veď tam!“

„Ale kde si.“

Zach pozrel dohora na mesiac, utrel si čelo. „Pri mlyne.“ Dlhé ticho. „Ha-haló si tam?“

„Ale ešte žiješ,“ povedala, akoby to nebolo dosť zrejmé.

„Očividne.“

„Lebo vieš, čo sa vraví o mlyne. Ľudia hovoria, že Augustus Freshberg sa tam zasekol a zošalel z toho.“

Zach sa zasmial. Bolo to včera, keď s Rorrym viedol podobný rozhovor. Vtedy sa mu smial, že veril tomu, čo nahovoria ľudia. A teraz tu sedí, potom čo videl starého Freshberga zhltnutého hmlou. Ale nechcel ju strašiť.

„No... zatiaľ vidím len zrúcané základy a bohovský kľuď. Keby som nevedel, že som v oblasti, vodil by som sem baby.“

„Vážne! Vraj dostal nejakú bielu kožnú infekciu a hrablo mu z toho. A pár ďalších sa s tým dostalo von, ale hneď ich vzali do karantény a už o nich nikto nepočul. Proste si dávaj pozor a zmizni odtiaľ.“

„Dám. Zavolám o hodinu, čo a ako. Zatiaľ...“ a zložil.

Veci začínali byť čím ďalej, viac strašidelné. Sekundu zaváhal, než si posvietil na ruky. Nič. Vyzliekol si bundu a prezrel si ramená a brucho. Nič. Srdce mu bilo ako dostihovému koňovi. Keď si zdvihol nohavicu, videl nad ponožkou jemné obláčiky bielej hmly, ligotajúce sa na koži. 

Je mŕtvy muž, pomyslel si.

...

Madeleine nebola trpezlivý vodič. Všetci, čo išli pomalšie ako ona, boli nebezpeční amatéri a mali by im zobrať vodičáky. Nadávala im, keď ich predbiehala cez plnú čiaru. Tí, čo šli rýchlejšie ako ona, boli nebezpeční samovrahovia a tiež by im mali zobrať vodičáky. Dnes však taký na ceste nebol. V tú noc nebol na uliciach nikto, kto by šiel rýchlejšie, ako ona k domu Saxonových.

Trieskala im na dvere. Po minúte to vzdala, sadla do auta a pri štarte si vylepšila jej osobný rekord v súťaži “z nuly na sto“. Mala namierené do skladu. Tam, kde ju kedysi Zach očarúval jeho šarmantnou a rebelskou povahou - keď mu to ešte žrala.

Na polceste stretla Rorryho starú Fordku, dupla na brzdy a vybehla z auta. Oni dvaja urobili to isté.

„Čo sa deje?“ zvolali súčasne súrodenci.

Madeleine videla ich zbité tváre a zmohla sa na: „Preboha!“

Na striedačku rozpovedali ich časti príbehov.

„Takže tú vec mal ukradnúť už včera?“

„Hej. Lenže Robb tam otrčil kopytá a Zach sa vrátil naprázdno,“ vravela Emma.

„A jeho syn vám-“ Madeleine ukázala Emminu roztrhnutú peru. „Okej, vráťte sa domov. Myslím, že to zvládnem.“

„To si robíš srandu! Si totálne ako on,“ rozčuľoval sa Rorry. „Treba vás chrániť, blá, blá blá,“ napodobnil Zachov ochranný tón. „Pozri, ako dopadol.“

„Ideme s tebou,“ pridala sa Emma.

„No jasné! Pôjdeme do Oblasti všetci traja. Mŕtvol nie je nikdy dosť,“ smiala sa Madeleine, „Pozrite, ja moc nemám čo stratiť, ale ak tam pôjdete vy a nevrátite sa... Zach toto všetko podstupuje kvôli vám dvom. Nikdy mi neodpustí, ak vás zaveziem do miest, pred ktorými sa vás snaží chrániť.“

Súrodenci pozreli na seba, potom zase na ňu.

„Veľmi pekná reč.“

„Fakt. Veľmi... poučná.“

„Ale mohla si ju povedať v aute na ceste do Ultimate.“

„Ušetrilo by to kopec času.“

Otočili sa a nastúpili k nej do auta. Svoje nechali na krajnici. Madeleine zanadávala a sadla si za volant.

„Dúfam, že zomriem skôr, ako ma za toto zabije. Aspoň si zapnite pásy.“

...

Madeline mala v hlave dobrý plán na ktorom pracovala už od telefonátu so Zachom. Zastavili sa v sklade a zobrala menič polarity. Mala s tým skúsenosti z labákov. Potom, keď sa dostali k plotom, menič položila k rozvodnej skrini a schovali sa. Keď vypla elektrina v plochoch, aj strážnych vežiach a vojaci išli skontrolovať čo sa deje, prebehli dnu do temnoty polí.

„Čakala som niečo omnoho horšie. Nevidím nič nebezpečné,“ vravela Emma.

„Ploty postavili ďaleko od skutočného nebezpečenstva. Hlavne kvôli žiareniu,“ vysvetľoval Rorry.

„A aby psychicky a fyzicky vyčerpali zlodejov,“ pridala sa Madeleine.

„To viete odkiaľ?“ spýtala sa Emma.

„Vravel mi Zach.“

„Zach vravel.“

„Och! Super!“ povedala sarkasticky Emma. „Som jediná ktorej nikdy nič nevravel?“

„Chcel ťa chrániť.“

„Tieto reči začínajú byť pekne otravné! Mám právo vedieť, čo sa tu deje. Viac ako vy všetci!“

Narážala na to, že nie je úplne človek. Často sa pokúšala niečo vyzvedieť, odkiaľ môže pochádzať, prečo sa jej to stalo a čo to vlastne je.

„Proste ho vezmeme a poďme naspäť,“ zabručal Rorry a pridal do kroku.

„Ak ešte bude žiť,“ povedala Emma.

„Čo si to povedala?“

„Ak ešte bude žiť. Nevolal preto, že by mu bolo smutno. Chcel dať veci do poriadku, kým mohol. Ak je tam... myslíte, že ho my traja dokážeme zachrániť? Nebuďte smiešni!“

„A na čo si tu liezla, keď tomu neveríš!“ neveriacky sa pýtal Rorry.

„Lebo tu mám byť! Čo ak je tu niečo, čo mi pomôže?“

„Ty nepotrebuješ pomoc! Nič s tebou nie je! Si v poriadku!“ kričal na ňu Rorry. Nemohol veriť tomu, že ju počuje takto rozprávať.

„Naozaj? Veď sa na mňa pozri! Vyzerám ako mŕtvola!“

Pozreli sa na ňu. Viac ako bolo normálne. Zízali na ňu, svietili na ňu baterkami až jej to začalo byť nepríjemné.

„Čo je? Čo sa deje?“

„Ťažko povedať,“ povedala Madeleine po chvíli. „Aj tak by si neverila.“

„Pozri sa na svoje ruky.“

Sklopila hlavu a videla, ako jej z končekov prstov vychádza ľahučká biela hmla. Kĺzala sa na zem a premenila sa na drobných pavúčikov, ktorí ihneď odcupotali preč. Vo svetle baterky videla, ako jej koža dostáva marhuľový odtieň. Nechápavo pozrela na Rorryho.

„Čo to kurva...“ a odpadla.  

Autor: MadHatter, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ultimate Area kapitola 4.: