OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V klietke 4. kapitola (1. časť)

04.08.2012 (11:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 1342×

Najsaprv, než sa pustíte do čítania, by som vám rada ukázala trailer, ktorý vzišiel z úžasnej práce TerryBells. Je to super dotvorenie príbehu, možnosť vidieť myšlienky vo videu...

IV. Prvý pohľad (časť prvá)

„Ak sa ti zdá, že máš myseľ ako noc,

Že si zlý a skazený,

Dovoľ, aby som pribehol na pomoc,

Si slepý a stratený.

Budem tvoje zrkadlo.“

(Lou Reed)

(Blake)

Uvažoval som, či sa aj na niekoho, ako som ja, môže čas od času usmiať šťastie. Aj keď len trošičku, pousmiať sa, ak už nič iné. Doteraz som si myslel, že nie. Že je určené len vyvoleným, tým požehnaným. No nech som sa na to pozeral z akejkoľvek strany, musel som v tejto chvíli uznať, že šťastena sa nado mnou predsa len zľutovala – nesnežilo.

Pre človeka v bežnej situácii, či bežnom mieste, by to bola len malichernosť. V inom okamihu by to bolo nepodstatné aj pre mňa. Lenže ja som nebol ani v jednom a ani na druhom.

Bol som na streche.

Kvôli svojmu ukrytiu som sa nemusel presúvať ďaleko – stačilo tri poschodia nad izbu, v ktorej som strávil včerajšiu noc. Prekvapivé miesto? Určite. No aj spoľahlivé. Veď si len spomeňte, kedy naposledy ste len tak, z ničoho nič, zdvihli hlavu a zapozerali sa inam, než pred seba, na svoj cieľ? Je až neskutočné, akí dokážu byť ľudia obmedzení. Avšak, teraz mi to priam perfektne hralo do karát.

Ako som povedal, nateraz nebolo snehových vločiek, ktoré by mi z tela vysávali ešte viac tepla, ako zimný vzduch, ktoré by prezrádzali moju prítomnosť na streche šľapajami. Absenciu hlásil aj ľadový vietor, ktorý by mi naddvihoval tenké väzenské šaty a zahryzával sa mi až do kostí. Vlastne, keď som si to len predstavil, tak som ani nemohol uveriť, aké šťastie som mal a ešte hodnú chvíľu som zazeral na zatiahnutú oblohu, na dymové obrysy Slnka ukrytého v oblakoch, s očakávaním, že onedlho sa určite spustí víchor storočia. No nič sa nedialo.

Môj výber bol možno zvláštny, azda pochabý, no nie som hlupák – nesedel som na okraji strechy a nehompáľal veselo nohami ako nejaký idiot z filmov, aj keď poskytoval priam dokonalé útočisko – múr budovy prevyšoval strechu takmer o pol metra, dalo sa za neho schovať. Až po dlhšom uvažovaní som prišiel na to, prečo to tak je – bolo to perfektné miesto pre ostreľovačov, ktorí by museli odrážať útok z nádvoria. Za múr by sa mohli skrčiť, ak by skúšal niekto strieľať aj na nich. Tí dole by nemali šancu, boli by z toho akurát tak krvavé jatky. Pri tej predstave som sa až zachvel.

Miesto toho som si sadol za betónovú kocku vystavanú v pravej polovici strechy. Podľa bzučania a tvaru sa dalo spoznať, čo to je – elektrický generátor. Zaujímalo by ma, či slúži len tejto budove, alebo celej väznici. Podľa jeho veľkosti som sa prikláňal skôr k tej druhej možnosti. Keď som sa o neho oprel, tak som zacítil v meravom chrbte jemné teplo. Bolo príjemné, no radšej som sa odtiahol – vonkajší studený vzduch úplne znecitlivil zranenia, ktoré som mal a bál som sa, že teplo by mi cit rýchlo vrátilo. Povzdychol som si - bolo ťažké odoprieť telu niečo také prirodzené. Po chvíli som radšej nahmatal v náprsnom vrecku škatuľku od Jullet, vybral si z nej dve tabletky a rýchlo ich prehltol. Čert to ber, ak mi Jullet nedala skutočný liek proti bolesti, ale nejakú inú gebuzinu, ktorá ma zabije. Teraz mi to bolo vážne jedno. Čo sa má stať, nech sa stane. Opäť som sa oprel a spokojne si povzdychol.

Nesedel som však na tej strane, ktorá mi poskytovala výhľad na nádvorie, toho pohľadu som mal plné zuby, vyvolával vo mne len beznádej. Namiesto toho som si sadol k náprotivnej strane – tej, ktorá mi ukazovala zadný múr väznice.

Pozerať sa na múr s ostnatým drôtom navrchu nebolo žiadnou výhrou, mňa však zaujímalo to, čo bolo za ním. Svet bez pút, bez strážcov a obuškov, aj keď to bol svet, ktorému teraz vládla vojna. Ale aj cez to všetko, cez Hitlera, zbrane a smrť na každom kroku... tam vonku existovala aspoň maličká nádej a možnosť voľby. Tu nebolo ani to.

Budova, v ktorej bývala Jullet a jej otec, veliteľ tohto pekla na zemi, bola o niečo vyššia ako múr väznice, aj keď bola priveľmi ďaleko na to, aby sa niekto so štipkou zdravého rozumu pokúsil o preskok. No mne poskytovala všetko, čo som potreboval – výhľad, možnosť predstaviť si, aké je to byť voľný.

Vždy, keď som na to myslel, som si spomenul na malú Lily – na to, ako tomu plyšovému medvedíkovi rozťahovala labky, točila sa s ním vo vzduchu a volala „Pozri, Blake, my letíme!“ 

A ja som vždy kyslo odvetil: „Medvede nelietajú, Lily. Len stíhačky to vedia.“ Hral som sa na múdreho a dospelého, veď som od nej bol starší takmer o šesť rokov. No často som sníval aj o bláznivejších veciach ako sú lietajúce medvede, čo by som nikdy nepriznal. No ona si ďalej húdla svoje a smiala sa, pokiaľ som sa k nej nepridal aj ja. Aký len som bol vtedy hlúpy! Snažil som pošliapať po detských snoch desaťročnej sestričky, ktorá mi teraz tak neuveriteľne chýbala. Svojej malej, vždy usmievavej, Lilith.

O to viac ma prekvapilo, keď som ju pred posledným výsluchom uvidel takú ustráchanú – taká nebola ani pred vlastným koncom. Možno to bol len blud mojej vyčerpanej a dobitej mysle no stále tu bola možnosť... že to bolo skutočné. Prečo by aj nie, keď ja viem nazerať do minulosti? Aspoň by som nebol jediný čudák v našej rodine – moja sestra by ma mohla navštevovať zo záhrobia.

Len som nevedel, či ju vôbec chcem vidieť takú vydesenú. Možno by bolo lepšie, keby to bol len klam a ja by som sa konečne zmieril s tým, že ju už nikdy neuvidím, aj keď len pomyslenie na to ma bolelo viac, ako úder obuškom. 

(Rozprávač)

Nerád vám to hovorím, ale popravde, táto časť Blakeovho života vám ani náhodou nepatrí.

Je príliš osobná, priveľmi intímna, než aby ste do nej nazerali len tak poza jeho chrbát. Je to tá strašidelná chvíľa, kedy ste nahí ešte aj samy pred sebou. Nikomu to neprajem, pretože tento stav nedosiahnete skôr, než sa dotknete dna seba samého. Existuje však ešte jedna zvláštnosť tohto okamihu, ktorú som nikdy celkom nepochopil – rozhodnutia a presvedčenie, ktoré vtedy nadobudnete sa len veľmi ťažko menia, sú pevné ako kameň. Preto si teraz zaslúži súkromie – nechceme predsa, aby sa rozhodol nesprávne.

Ja sa zas odvážim predpokladať, že je z toho okamihu priveľmi zmätený než aby sa odhodlal vám o ňom porozprávať neskôr sám. A ani sa mu nedivím.

No na druhej strane, musíte to vidieť, aby ste spoznali celý príbeh. Chcem, aby ste boli schopní nazrieť pod povrch a pochopiť všetko, čo sa ešte len udeje.

Preto musí byť príbeh celistvý.

No čo teda spravíme?

Možno... už asi viem. Na chvíľu sa stanem... vtákom. Špiónom, ktorý vám všetko prerozpráva bez toho, aby narušil prirodzený chod vecí. Áno, tak to bude najlepšie.

Cítim, ako sa vďaka svojmu rozhodnutiu mením, telo sa mi ľahko pretvára do mojej novej, dočasnej podoby. Na rozdiel od Blakea a ostatných v tom nevidím žiadne čary – ja nie som smrteľníkom ani súčasťou príbehu, nehľadám vysvetlenia. Proste som, čo som – len rozprávačom. Vzlietnem, pod silnými havraními krídlami cítim vzdušné prúdy. Na chvíľku si dovolím zapozerať sa na nekonečnú oblohu, ktorá je domovinou každého vtáka. Cítim radosť – už asi chápem, čo na tom vidia.

Dva razy zakrúžim nad väznicou, potom priplachtím k budove na ktorej je Blake. Ešte raz ju obletím, obzerám si ju. Nakoniec zosadnem na okraj strechy, tak aby som mal na neho dobrý výhľad, ale nebol priamo pred ním. Potichu zakrákam a začnem sa venovať čisteniu svojho čierneho peria. Nechcem na seba upozorniť, ale tichá vrana tváriaca sa ako socha je svojím spôsobom nápadnejšia ako žena v zástere na bojovom poli.

Chvíľu som sa pre istotu ešte tváril ako hlúpi operenec bez hlbších myšlienok. Keď som si bol istý, že mi nevenuje ani štipku svojej pozornosti, tak som sa na neho zapozeral.

Bol to silný a pekný mladík – mal husté atramentovo čierne vlasy a rovnako tmavé hĺbavé oči. Črty mal jemné, dobre tvarované, aj keď mužná čeľusť a lícne kosti mu teraz z tváre vystupovali viac, ako by bolo zdravé, bol podvyživený. Mal husté obočie, stredne veľký nos a široké plecia, ktoré prechádzali do svalnatých ramien. Svojím vzhľadom mi trochu pripomínal indiána, s typickými Nemcami nemal nič spoločné, čo mu robilo život ešte ťažším. Potvrdzovala mi to i jeho zlatisto- hnedá pokožka.

No pohľad na neho nebol vôbec príjemný – vyzeral, ako keby za posledný rok zostarol o celé desaťročie. Telo mal nevládne a dobité, bol samá modrina. Sedel zhrbený pod ťarchou vlastného života, v uhľovočiernych očiach mu chýbala iskra mladých, chuť zmeniť svet. Mal strhané črty tváre, ani čoby prežil ťažkú chorobu.

Prázdny pohľad upieral pred seba, prsty sa mu bezmyšlienkovite pohrávali s škatuľkou s liekmi. Vedel som, nad čím premýšľa, dalo sa to rozpoznať z jeho pohľadu – spomína. Prehrabáva sa vlastnou minulosťou, prehráva si svoje výhry aj pády. Znovu spomína na každého, koho v tomto krutom svete za devätnásť rokov svojho života stretol i stratil. O svojej rodine, o Lilith. Uvažoval o svojich činoch, ktoré ho sem priviedli i o tom, čo im predchádzalo.

Zvláštne, no neľutoval, čo spravil. Podľa neho to bolo správne a ak by aj mal možnosť znova si vybrať, rozhodol by sa rovnako.

Len škoda že to nevyšlo. Že svoju malú sestričku nezachránil.

Na lícach sa mu zaligotali slzy.

„Má to ešte nejaký zmysel?“ zašepká zmučene. Na to pokrúti hlavou a skrehnutými nemotornými prstami si do úst strčí ďalšiu tabletku, už tretiu. Namáhavo prehltne a zvrie oči.

Z oblohy sa pomaly začína spúšťať sneh, ako keby matka príroda chcela dotvoriť túto smutnú chvíľu vlastnou melanchóliou. Zamávam krídlami, aby som sa zbavil prvých vločiek a vyčítavo zakrákam na oblohu – tuším mal Blake s tou iróniou počasia pravdu.

Opäť sa na neho zapozerám – to, že žije mi prezrádza len pomalé zdvíhanie hrude. Prstami opäť otvára škatuľku, ruky sa mu trasú. Vtom mi to konečne dôjde. Snaží sa predávkovať! Zúfalo zakrákam v snahe upútať jeho pozornosť, keď v tom zaduje vietor a jemu vypadnú tie prekliate lieky z ruky. Už sa ich ani neunúva zdvihnúť. Sneh ho pomaly prikrýva jemnou vrstvou tak ako všetko dookola.

Vtom si však vedľa Blakea niečo všimnem. Detské šľapaje.

Kapitola bola možno trochu nudnejšia, depresívnejšia, no bola potrebná - chcela som, aby ste pocítili Blakeov smútok, aj jeho slabosť, on totiž nie je dokonalý. Táto časť je písaná trochu iným štýlom, než ste u mňa zvyknutí, hlavne pohľad rozprávača je trochu zvláštny. No stojím si za ním, podľa mňa je to dobré spestrenie, som len zvedavá, čo si o tom myslíte vy (Vogel, toto som myslela tým komentárom :D).

Túto kapitolu (resp. jej polovicu) by som rada venovala TerryBells za jej tvrdú prácu na traileri, ktorý sa mi veľmi páči. Taktiež za to, že bola vždy ochotná načúvať mojim poznámkam a požiadavkám. Má môj veľký obdiv.

Taktiež patrí Vogel a YocoScarlet - vaše hlasy v Ankete o naj poviedku mesiaca júl si veľmi vážim. Ani neviete, ako ma potešili, je mi to úžasnou odmenou za moju prácu. Budem sa snažiť byť rovnako dobrá aj naďalej. Ďakujem. 

V ďalšej kapitole sa pozrieme ako to pokračuje s Blakeom. Tuším, že viete, komu patria tie detské šľapaje. :D A stretneme sa, aj keď len na chvíľku, s novou postavou...

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V klietke 4. kapitola (1. časť) :