OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 3.

31.01.2020 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 663×

Kapitola 3.

„Toto sa nedeje. Toto sa nedeje,“ opakovala si Nóirín polohlasne.

Lenže bez ohľadu na to, koľkokrát to vyslovila, nestalo sa to skutočnosťou. Maeve im oznámila ich osud, o ktorom už Nóirín tak či tak vedela, a tiež im prezradila, že rozsudok bude vykonaný okamžite. Čo bolo brilantné i hlúpe zároveň.

Nebolo to tak, že predtým nikoho nevyhostili. Občas sa to stávalo. Pretože však podzemné kmene boli kedysi dávno prekliate a odsúdené na život prežitý v úkryte, potrebovali tí vyhnaní vedieť, čo musia a naopak nesmú robiť. Jaskyne, ktoré začali nazývať domovom potom, ako sa stali ich celami, rozšírili o malé územie lesa. Ten naplnili mágiou a ohraničili ho neviditeľnými múrmi. To zabezpečilo, že sa im vyhýbali ľudia, ale zvieratá väčšinou bez povšimnutia podišli až ku vchodu do jaskýň bez toho, aby si uvedomili, že sa priblížili svojej skaze.

Vyhnaní potom žili tesne za hranicou chráneného územia, aby tak mohli každý deň sledovať, o čo presne sami seba obrali. Nóirín toto všetko veľmi dobre vedela. Beatha nech ich všetkých zatratí, veď to veľmi dobre vedeli aj ostatní.

Mali sa teda pripraviť. Aby ich neobjavili. Aby neprivolali hnev na hlavy svojich súkmeňovcov. Na nič z toho nedostali príležitosť. Maeve im dovolila obliecť sa, hoci tie handry, ktoré nazvala oblečením, sotva zakryli to najdôležitejšie. Navyše im nedovolila umyť sa alebo si čokoľvek zbaliť.

Nóirín na ceste k povrchu niekoľkokrát prosila Màireach, aby jej odhalila budúcnosť. Stále sa k nej však vracal ten istý obraz. Čo ju nútilo nechtami si škriabať predlaktia, až jej zo škrabancov neprýštila krv. No ani potom neprestala. Príliš ju zasiahol Gawainov tichý hnev, ktorý cítila rovnako intenzívne ako horkú kôru v odvare.

„Neplytvaj energiou na to, že ma budeš zabíjať pohľadom,“ zasyčala jeho smerom.

Podľa toho, ako musela žmúriť oči, vedela, že sa priblížili povrchu.

Až nepríjemne rýchlo.

„Máš pravdu, mal by som ňou plytvať na tvoju vraždu.“

„Ver mi, možno sa nebudeš musieť snažiť.“

„To neustále opakuješ, ale odmietaš mi to vysvetliť.“

Ako však mohla vysvetliť nezasvätenému, že cítila v kostiach, rovnako ako chlad a vlhko tých najspodnejších jaských, nekalosť plánov svojej matky. Siobhán nebude riskovať. Bude sa tváriť prísne a sklamane, pošle svoju dcéru do vyhnanstva a s ňou aj potomka najmocnejšieho vládnuceho rodu.

Lenže ona ich potrebuje umlčať, to je zjavné.

Nechce, aby Nóirín rozprávala o tom, čo videla.

Tak veľmi sa toho obávala, že v procese obetovala Gawaina. Nemohla to byť oná bodka za ich tragickým osudom. Vyhnanstvo im zabezpečí, že nebudú hovoriť s nikým z kmeňov. Čo ak si však nájdu cestičku späť k niekomu, kto počúvať bude? Siobhán nebude nič riskovať. Preto Nóirín vedela, že ich nečaká nič príjemné.

Napriek tomu jej však mágia predostierala iný obraz. Čiže o tom nemohla hovoriť. Zo strachu, že ten, čo sa rozhodol do celého trestu zasiahnuť, by si to mohol rozmyslieť, a potom by naozaj skončili mŕtvi. Musela si viackrát zahryznúť do jazyka, aby sa odradila od rozprávania. Miesto toho sa škriabala, momentálne sa dokonca ťahala za rohy a šúchala si čelo. Vyzerala isto groteskne, ale nemyslela na to. Len sa snažila zabaviť a tiež si nevšímať intenzívne svrbenie po celom tele spôsobené Gawainovou nevraživosťou.

Keby ju tak Màthair, bohyňa Matka kraľujúca ich osudu, aspoň na chvíľu pripravila o mágiu.

Ju miesto toho len Ceisteana prekliala vedomosťami, o ktoré sa nemohla podeliť.

„Nemali by sme mať právo aspoň sa rozlúčiť?“ oslovil lovcov z kmeňa Sèalgair Gawain.

Vždy sa verilo, že tí, ktorí vládli len malým kúskom mágie, alebo rovno žiadnym, sa po dlhé roky dobrovoľne vzdávali svojich rodných tradícií a pridávali sa ku kmeňu Sèalgair, ktorý zo všetkého najviac pripomínal vojenský tábor. Boli to tí nemagickí, no napriek tomu mocní, čo mohli loviť v okolitých lesoch a kŕmiť ostatné kmene, vďaka čomu sa tešili vysokej váženosti, hoci mnohí ich považovali len za čosi lepšie ako oslavovaných mäsiarov. Keďže ako jediní vedeli zaobchádzať so zbraňami, pretože tí magickejšie zdatnejší to nepovažovali za dôležité, slúžili ostatným ako strážcovia a tiež dozorcovia v celách.

Alebo ako eskorta tých odsúdených na vyhnanstvo.

V ušiach počula šum ich tlmených nadávok, keď Gawainovi pripomínali, že ako odsúdenec nemá na nič právo a mal by sklapnúť skôr, ako sa s ním trochu pohrajú. Nóirín sa ich vyhrážkam otvorene vysmiala, za čo si vyslúžila ranu do hlavy plochou stranou jedného z ich oštepov zakončeným zabrúseným kameňom. Čo ale nemenilo nič na fakte, že im tak či onak nemohli fyzicky ublížiť. Zakazovali to nielen nariadenia Siobhán, ktorá chcela, aby boli v plnej sile, nech si môžu svoje vyhnanstvo asi dlhšie vychutnať, ale takisto aj staré zákony tvrdiace, že na odsúdencov útočia len slabosi hodní zatratenia.

Kto by si bol pomyslel, že ju pred násilím ochráni poverčivosť ich predkov.

Ďalšej časti rozhovoru už nevenovala pozornosť.

Radšej znovu trikrát poprosila Màireach o nejakú radu.

Bohyňa však pokrytecky mlčala a miesto toho jej zaryto ukazovala stále to isté.

Zasyčala, keď sa jej do tváre oprela plná sila slnečných lúčov.

Zavrela oči a celá sa prikrčila, ale to nezmienilo intenzitu bolesti.

„Tak poďme,“ poháňal ju jeden zo strážcov.

Takmer slepá a bez svetla sa v podzemí pohybovala rýchlo a s istotou. Lenže so zatvorenými očami, keď na ňu navyše útočila intenzita denného svetla, v priestore, o ktorom nikdy ani len nepočula príbehy, si pripadala hrozne nemotorne. Niekoľkokrát zakopla a raz dokonca skončila na zemi, čím si len viac rozdráždila nezatvorené rany na kolenách. Za svoju nešikovnosť si opäť vyslúžila ťahanie za rohy, pričom Gawain brblal niečo o zbytočnej hrubosti, no nijako sa jej nesnažil pomôcť.

Nakoniec sa rozhodli ju napol ťahať za sebou, lebo bolo také nesmierne náročné skrátka ju chytiť za ruku a pomôcť jej orientovať sa v nepriateľskom území. Celé to dovŕšili tým, že ju neopatrne postrčili ku stromu, pod ktorým im oznámili, že sa dostali na koniec cesty a ďalej pokračuje už len ich vyhnanstvo. Na odchode im nezabudli pohroziť, čo ich čaká, ak by sa rozhodli ich nasledovať. Akoby Nóirín dokázala vo všetkom tom oslepujúcom svetle nájsť čo i len jediný strom, hoci sa oň opierala, nehovoriac o akejkoľvek ceste.

Na celej ich rozlúčke jej však prišlo niečo podozrivé. Čoskoro si uvedomila, čo presne to bolo.

„To nás tu len tak nechajú?“ rušil ju v premýšľaní Gawain.

Začínala mať pocit, že nebude len rozmaznaným princom vychovaným v pohodlí. V jeho slovách zaznievalo aj zúfalstvo. Akoby sa obával byť vzdialený od svojej rodiny, hoci nevedela určiť, prečo to tak bolo. Mal snáď nejaký druh fóbie? Neodvažovala sa ani len hádať. Každopádne jej však jeho postoj a neustále nutkanie niečo komentovať znemožňoval naplno uvažovať.

Hoci to šteklenie mágie, premieňajúce sa na nepohodlné podráždenie, predsa pomáhalo.

Niečo sa k nim blížilo. A oni strácali čas rozprávaním.

„A čo si očakával?“ zabrblala nakoniec, otáčajúc hlavou, aby zachytila aj ten najtichší zvuk. „Poklony a prejavy ľútosti, že nás tu musia nechať, ale svoj osud sme si zaslúži a oni s tým nemôžu nič urobiť, no predsa sú dosť ľudskí a nechajú nám tu aspoň zásoby a pitnú vodu?“

Jej slovám sa prekvapene zasmial. „Keď to povieš takto, znie to hrozne cynicky.“

„Život je cynický, zvykaj si.“

Na chvíľu nastalo blažené ticho.

Opäť natočila smerom k vzdialenému zvuku druhé ucho. Magická bariéra nebola nikde v okolí, čo ju najväčšmi znepokojovalo. Ak by jej to dovoľovalo telo i zrak, najradšej by sa niekam rozbehla. Kdekoľvek. Beatha nech ju uškvarí, dokonca by vyliezla aj na jeden z tých prekliatych stromov, ktoré sa jej vysmievali šelestom svojich listov.

„Prečo sa stále obzeráš? Pochybujem, že niečo vidíš.“

Pretočila očami pod zatvorenými viečkami.

„Nevidím. Skôr ide o to, čo tu ani necítim.“

Zacítila, ako k nej pristúpil. „A čo presne necítiš?“

Rukou pred sebou opísala kruh. Alebo čokoľvek, čo sa mu podobalo.

Kresliť so zatvorenými očami prstami vo vzduchu tiež nebolo práve jednoduché.

„Niekde tu by mala byť bariéra, ktorá nás chráni od vonkajšieho sveta,“ pripomenula mu, na čo reagoval útrpným hmkaním. „Lenže nikde tu nie je. Ani za nami a ani pred nami. Skrátka akoby neexistovala. Hoci pulzovanie mágie cítim o niečo ďalej v lese.“

Ukázala smerom, odkiaľ cítila približujúce sa svetielka moci.

„Možno sme od nej ešte príliš vzdialení.“

„Alebo niekto tú bariéru otvoril a nechal nás tu napospas tomu, čo sa na nás ženie.“

„Čo by sa k nám mohlo hnať?“

Slová mu skresľovali sotva potláčané obavy.

„Neviem, ale pohybuje sa to rýchlo. Typujem to na nejakých obyvateľov lesa.“

Vzduch okolo nej sa zvíril jeho rukami. Najskôr nimi rozhadzoval v bezmocnom geste. Chápala jeho obavy i znechutenie, sama nemala ďaleko k panike. Zachraňoval ju len obraz inej budúcnosti, ktorá sa nich čakala. Hoci ak mal niekto v pláne nejako im pomôcť, mal by sa čím skôr ukázať. Mágia sa približovala, dokonca dokázala rozoznať jednotlivých nositeľov. Čokoľvek klusalo ich smerom, bolo to celé stádo.

Naproti tomu necítila postup spriatelenej skupiny alebo jednotlivca.

Boli tam sami, presne v dráhe zúriaceho zverinca.

„Čo chceš vlastne naznačiť? Že naše vyhnanstvo bolo len zásterkou a v skutočnosti nás chcú zabiť?“ vysmieval sa jej, no ona len pomaly a vyrovnane prikývla.

„Màthair ťa asi má rada, že si s tou svojou naivitou prežil až doteraz.“

Cítila na sebe jeho pohľad a tiež drobné pichnutia jeho nevraživosti.

Jeho hnev však nemal predchádzajúcu intenzitu. Najskôr ho obránil proti niekomu inému.

„Čo sa teda deje?“ dožadoval sa s povzdychom odpovedi.

„Siobhán sa nevzdáva. Naoko sa tvári blahosklonne, ale vždy niečo plánuje.“

Opäť k nej otočil svoju plnú pozornosť. „A vieš, čo plánuje teraz?“

„Domnievam sa, že sa rozhodla prerušiť bariéru v lese. Keď vieš ako, nie je náročné na istý čas prerušiť pôsobenie mágie. Potom najskôr navštívila niekoho z kmeňa Flòraidh, kto jej určite dlží nejakú láskavosť a dokáže dobre ovládať zvieratá, a tento dotyčný sa spojil s niekým z kmeňa Càidreach, kto znásobil jeho moc, a spoločnými silami našim smerom poslali celé stádo nejakých rozdivočených a hlavne vystrašených zverov, ktorí nás prevalcujú a následne pre lepší efekt aj roztrhajú.“ Samu ju prekvapilo, ako nezaujato a chladnokrvne dokázala hovoriť o ich blížiacom sa hroznom osude. „Keď bude po všetkom, bariéra sa vráti do predošlej podoby, uzamkne nás tam vonku, a keď o niekoľko dní niekto náhodne odhalí pozostatky našich tiel, začne sa kmeňmi šíriť príbeh o našom poľutovaniahodnom skone.“

Pri vyslovení posledných slov sa ozval pomalý potlesk.

Ohrnula pery a ak by mohla, asi by ho uhryzla. Miesto toho si len opäť pobúchala po stehne.

„Máš krásnu predstavivosť,“ uznal takmer obdivne. „Mala by si sa živiť ako opatrovateľka detí, tie by tvoje príbehy milovali.“

S výdychom sklonila hlavu. „Kiež by to bol príbeh.“

„Chceš povedať, že tvoja matka robí niečo podobné často?“

Vôbec si nepredstavovala, ako ho práve škrtí pre ten jeho blahosklonný smiech.

„Minimálne raz sa o to pokúsila – keď z nášho kmeňu vyhnala jednu kňažku, pretože.... skrč sa!“ Vrhla sa k nemu, aby sa uistila, že to urobil. Našťastie ju poslúchol, no vtedy už nad jeho hlavou preletelo niekoľko šípov. Začula ich svišťanie chvíľu predtým, než sa k nim dostali.

Keď sa narovnali, potiahla Gawaina za sebou. Hoci to nevyzeralo, že útočia na nich.

V diaľke sa ozývalo bolestné úpenie, zavýjanie a vrčanie. Dokonca ozvena ťažkých nôh dopadajúcich všade okolo. Zvery dovtedy mieriace ich smerom sa začali plašiť, keď ich vlastná panika a túžba prežiť prekonávali silu niečej mágie. Tiež začula šúchanie kôry a lámanie malých vetvičiek. Ukázalo sa, že neboli sami. Ich záchrancovia sa ukrývali v korunách stromov a halilo ich kúzlo.

Určite boli z kmeňa Sèalgair. Hoci nie všetci boli rovnako zdatní.

Tesne predtým, ako sa do kmeňa nad ich hlavami zabodol šíp, potiahla Gawaina k zemi. Pri tom ho poškriabala, za čo ju odmenil ďalším ostrým pohľadom a zasyčaním. Nakoniec ňou zatriasol, hoci prekvapivo jemne, hlavne keď zo brala do úvahy aký hnev sa prelieval v jeho tele.

„Nech ťa kopne Coillèina najškaredšia príšera, chceš ma zabiť?“ zavrčal na ňu.

Usmiala sa kreatívnosti jeho nadávok. Coillè, matka všetkého živého, to určite ocení.

„Zachraňujem ťa, ty tĺk! Hoci netuším, prečo sa vôbec snažím!“

„Tak čo tu potom robia tí lovci? Prišli sa uistiť, že nás ich zvery zabijú?“

Povzdychla si.

Namiesto zbytočného vysvetľovania sa ho rozhodla k odpovedi nejako naviesť.

Okrem toho si tiež potrebovala potvrdiť svoje domnienky, keď sa nemohla pozrieť sama.

„Vidíš niekoho, kto ich vedie?“ vyzvala ho. Cítila, že ju chcel zahriaknuť, ale nakoniec asi vyhrala zvedavosť, pretože po chvíľke ticha nevýrazne zahmkal na znak súhlasu. Až potom pokračovala v kladení otázok: „Ako vyzerá? Opíš mi ju.“

„Ako si vedela, že je to žena?“ obvinil ju hneď.

Mávla rukou. „Tak ako vyzerá?!“

„Ja neviem!“ Okolo hlavy jej zasvišťala jedna jeho ruka. „Má svetlé vlasy, tmavé rohy... jedno ucho,“ zhŕňal pomaly a znel pri tom nanajvýš neochotne.

Keby dotyčnú Nóirín tak dobre nepoznala, jeho opis by jej ani v najmenšom nepomohol.

„Takže nás Doireann predsa našla.“

Mala podozrenie, že im nakoniec pomôže jej dávna priateľka. Aj preto, že pri sledovaní budúcnosti mala vždy pocit blízkosti niečoho známeho. V tomto prípade niekoho známeho. Okrem toho v jej živote jestvovalo len niekoľko jedincov, ktorí by jej boli ochotní pomôcť a riskovať pri tom hnev jej matky, z nich Doireann bola jediná stále nažive.

„Ty ju poznáš, ale veď....“ začal zarazene koktať, no vzápätí sa odmlčal, aby nakoniec skríkol: „Počkaj, to je tá, čo ma za tebou poslala do toho skladu!“

To Nóirín prekvapilo, ale asi by nemalo.

Niektoré klebety sa očividne zakladali na pravde.

„Je teda pravda to, čo sa o nej povráva,“ zaševelila Nóirín viac pre seba ako pre kohokoľvek iného. Lenže Gawain bol až príliš blízko na to, aby jej brblanie dokázal ignorovať.

„Čo také?“ vyzvedal.

Pohodila plecom. „Že ju moja matka vyhnala do kmeňa Sèalgair, pretože sa jej nepáčila budúcnosť, ktorú jej predpovedala.“

Tá predpoveď budúcnosti sa rôznila podľa toho, koho sa pýtali. Pretože klebety tak fungovali, každý si k tomu príbehu niečo pridal, niečo iné ubral, ale aspoň podstata pretrvávala – Doireann niečo videla a druhá strana z toho nebola nadšená. Nóirín bola len raz dostatočne hlúpa na to, aby sa na to priateľky spýtala. Tá sa len zasmiala a prezradila, že odpoveď by sa jej nepáčila, tak si ju ešte chvíľu nechá pre seba. To bolo pred takmer dvomi rokmi a odvtedy sa Nóirín vždy zastavila, keď jej chcela tú otázku znovu položiť.

Našťastie Gawainovi niečo také ani nenapadlo.

Miesto toho len potichu sledoval okolitý boj. Nóirín sa mu nečudovala, rada by sa tiež prizrela, ale kedykoľvek čo i len na kúsok pootvorila oči, bola nútená znovu ich zatvoriť. Toto bola jej prvá návšteva sveta svetla, a ak by o tom mohla rozhodovať, stala by sa aj poslednou. Lenže nadvládu nad vlastným osudom stratila, takže si bude musieť zvyknúť.

Oprela sa o kmeň stromu a usadila sa o niečo pohodlnejšie. Aspoň sa o to pokúsila, keďže telo mala stuhnuté v predzvesti prípadného útoku. Vo všeobecnosti mala problém veriť tým, ktorých nepoznala, navyše v nepriateľskom prostredí. Okrem toho začula medzi ostatnými šum slova sitheach, čo bolo miestne magické monštrum. Ukázalo sa totiž, že nemožno naplniť les mágiou bez toho, aby nezasiahla aj stvorenia v ňom žijúce. Čiže sa stalo, že ich predkovia stvorili svoje vlastné príšery, navyše niektoré z nich dokázali mágiu ovládať alebo ju aspoň blokovať.

Sama netušila, ako konkrétne vyzerá sitheach, mohla sa spoliehať len na opis, ktorý jej poskytla Doireann. Podľa slov jej priateľky to bolo stvorenie, ktoré pôsobilo ako zrážka jeleňa s vlkom, z čoho vzniklo obrovská vrčiaca potvora s dvomi pármi parohov, dlhou zježenou srsťou a silou prilákať k sebe svetlušky, pretože neustále žiarilo. Tento opis Nóirín len presvedčil, že sitheacha rozhodne nechce stretnúť, nieto sa stať jeho nepriateľom.

Našťastie to nebolo len zúrivé, ale aj plaché stvorenie so silným pudom sebazáchovy. Čiže keď začali lietať šípy, stádo sa jednomyseľne rozhodlo odtiaľ čo najskôr utiecť.

O niekoľko minút neskôr bolo po boji.

Keď zacítila, že sa Doireann priblížila, postavila sa. Gawain podľa všetkého jej príklad nasledoval, ale snažil sa držať bokom. Čo bolo neskutočne frustrujúce rozhodnutie, akoby tým dával najavo, že Doireann a jej spoločníci sú dostatočne desiví, ale ak budú chcieť zaútočiť, nech si ako prvú zoberú Nóirín. Asi ho svojim predošlým správaním vážne urazila.

Pritom ich krátke vášnivé stretnutie na ňu hlboko zapôsobilo.

Pravdepodobne však len na ňu.

„Ďakujem za pomoc,“ uznanlivo kývla smerom, kde stála Doireann.

„Ešte mi neďakuj, Nóirín,“ zahriakla ju priateľka ostro, „teraz sa všetko ešte len začína. A ak ti môžem radiť, nemala by si sa vracať. Aspoň nie bez toho, aby si celú túto záhadu vyriešila.“

Zvykla si na to, že Doireann väčšinou hovorí v hádankách. To mali vo zvyku všetky mágiou obdarené bytosti, najmä tie, ktoré nahliadali do budúcnosti. Nóirín predpokladala, že to občas robila aj ona sama, čo muselo Gawaina tiež frustrovať. Možno aj preto ju nemal práve rád.

Doireann však umenie záhadnosti povýšila na novú úroveň.

Nóirín nakrčila čelo. „Akú záhadu?“

„Čo ak by som ti povedala, že šialená Líadan mala nakoniec pravdu?“

Zaskočilo ju, že počula práve toto meno.

Hlavne preto, že momentálne Nóirín zdieľala jej vyhnanský osud.

„Povedala by som, že je to síce pekné, ale nepomôže nám to, keďže je mŕtva.“

Doireann sa ešte priblížila. Akoby to, čo jej chcela povedať, bolo nesmierne dôležité.

„Nie je. Len Siobhán si to myslí, ale pravda je inde.“

„Keby to aj bola pravda, nenájdeme mu. Nie ak to sama nebude chcieť.“

Odpoveď jej vyhŕkla automaticky, čo ju trochu zamrzelo.

Lenže Doireann sa jej predstieranej nevedomosti len smiala.

„Za koho ma máš? Za tvoju zbabelú sestru Maeve? Nóirín, ja ťa predsa poznám rovnako dobre, ako ty sama.“ Nóirín začala kyvkať hlavou, na znak toho, že vedela, kam svojimi slovami mieri. Lenže Doireann to napriek tomu vyslovila nahlas: „Spýtaj sa Aniedè, tá ti určite rada pomôže, keďže na ňu ostatní tak radi zabúdajú.“

Opäť len prikývla. Nemohla urobiť nič iné.

„Budeš v poriadku?“ spýtala sa, keď zacítila, ako sa od nej Doireann odvrátila.

„Vo väčšom ako ty, ak tu zostaneš,“ odmietla ihneď. „Zober svojho krásavca a odíď čo najskôr.“

Namrzene zachrčala. „Bude mojou smrťou, nie pomocníkom.“

Gawain to počul a asi tým nebol nadšený, keďže pobúrene vykríkol.

Nikto mu však nevenoval pozornosť.

„To sa mi nechce veriť. Videla som niečo iné,“ zašomrala tajomne Doireann.

Nóirín vycerila zuby. „Ak mi nemieniš povedať čo, ani o tom nezačínaj.“

Na to jej neodpovedala, len sa zasmiala a zľahka ju objala. Pri tom impulzívnom geste sa mierne zrazili rohami, na čo sa len zachichotali. Nestalo sa to prvýkrát, snáď ani posledný, a na rozdiel do toho, keď ju niekto za rohy vyslovene ťahal, to bolo aspoň hrejivé. Plné ohnivého iskrenia, ktoré síce nikam neviedlo, ale aspoň chvíľu sa mohla hriať v plameni jeho príjemnosti.

Potom sa od nej Doireann odtiahla a držala ju pred sebou na dĺžku paže.

Nóirín mala chuť sa pred jej pohľadom prikrčiť, ale potom si povedala, že na tom nezáleží.

Aj tak nevidí obozretný pohľad v očiach svojej kamarátky.

Tiež tak nevidí jej chýbajúce ucho a vypálené oko.

„Zbohom, Nóirín,“ šepkala jej ľútostivo priateľka, „snáď sa už nikdy neuvidíme. Pretože ak ťa zahliadnem... budem ťa musieť podľa rozkazu zabiť.“

Zodvihla obočie. „Siobhán?“

„Vieš, koho všetky kmene musia počúvať, nie?“

Vedela. Takisto ako vedela, že Gawainovi sa to nebude páčiť.

Rodičia, ktorých hnevom sa vyhrážal ostatným, v tom všetkom tiež zohrali svoju úlohu.

Otázkou ostávalo, čo to znamenalo pre nich dvoch. 

Kapitola 2. ¦ Kapitola 4.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 3.: