OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 11.



V srdci tigra - Kapitola 11.Náraz dvoch svetov

 

Kapitola 11.

Phoebe vyzerala von oknom a sledovala, ako sa okolo nich mihajú stromy. V skutočnosti ich však ani nevnímala a keby teraz na ňu kýval nejaký nahý chlapík, ani by si ho nevšimla. V hlave jej sláve zneli slová, ktoré vyslovil Sondag. Bola priveľmi naivná, keď si nahovárala, že bez otázok bude ochotný splniť želanie niekoho ako je ona. Práve on! Po tom všetko, čo urobila jeho bratovi, hoci neplánovane a nechtiac.

Ak chcela Braxovi pomôcť, musela sa najskôr vyrovnať so svojou minulosťou. Už takmer hodinu samú seba presviedčala, že tomu môže čeliť. V skutočnosti si však bola viac ako vedomá toho, že na výber nemá. Vedela, že sa takto poníži už vo chvíli, keď vytáčala číslo. S povzdychom pohladila Myru medzi ušami a snažila sa ignorovať jej vnútorné nadšenie. Na rozdiel od nej bola Myra u nich vítaná. Pretože pre nich bola ako sestra. Phoebe len obyčajný zbeh, ktorý si nezaslúži pozornosť. Ešte stále to bolelo.

Odkašlala si, aby si prečistila stiahnuté hrdlo. „Lori, ak by som ťa o niečo požiadala, splnila by si to?“

Neotočila sa na ňu, na to bola až priveľmi zaujatá šoférovaním, ale mierne naklonila hlavu na stranu. „Záležalo by na tom, či by sa to zhodovalo s Braxovými rozkazmi.“ Phoebe v jej hlase rozoznala slabý, španielsky prízvuk, čo vysvetľovalo jej tmavšiu pokožku.

„Bude to v rozpore s tým, čo povedal, ale ak ho neposlúchneš, pomôžeš im zachrániť životy.“

Lori sa mierne zamračila. „Prečo by som ti mala veriť?“

„Ver mi, to posledné, po čom túžim, je Braxovi ublížiť.“

„Určite to tak znelo.“ Jej hlas doslova pretekal sarkazmom. Phoebe sa jej nečudovala.

S jej dokonalým sluchom musela počuť celý rozhovor, teda vlastne hádku, ktorú so Sondagom viedli. Hoci netušila, o čom by sa mohli rozprávať, pochopila toho dosť na to, aby jej nedôverovala. Dopekla, keby bola na jej mieste, rovno by ju zabila. A tak miesto presviedčania urobila jedinú vec, ktorú mohla – bola úprimná.

„Vieš, že som dlak, rovnako ako Brax. Ale to, čo nevieš, je, že som vlčica. A ako taká sa riadim rovnakými zásadami ako vlkolaci – keď si vlčica vo mne vyberie svojho druha, som mu verná. A tá moja si vybrala Braxa.“

Na pár minút v aute nastalo hrobové ticho. Ani jedna z nich neprehovorila a Phoebe takmer ani nedýchala. Každou sekundou sa viac a viac vzďaľovala Braxovi a jedinej možnosti, ako mu pomôcť. Trhalo ju to na kusy. Vedela, že na ňu bude naštvaný, možno ju bude nenávidieť, ale nemohla sa len tak nečinne prizerať, ako ide na smrť. Už raz to musela prežiť a na Joeovi jej nezáležalo ani spolovice tak, ako na Braxovi. Pretože jeho nemilovala. Pravdivosť vlastných myšlienok ju takmer zadúšala. Áno, milovala ho. A bolo jej jedno, či jej city opätuje, alebo preňho predstavuje len spestrenie už trochu nudnej večnosti. Hlavne nech je v bezpečí a s niekým iným ako mŕtvy a zabudnutý.

„Za toto obe skončíme v pekle,“ zahundrala Lori, ale napriek svojim slovám vyhodila smerovku a zastavila pri krajnici. Okolo nich sa prehnalo malé autíčko a poplašene trúbilo. Možno to nebol najlepší nápad, ale ani jedna z nich o tom teraz nepremýšľala.

„Čo chceš, aby som urobila?“

Phoebe sa v duchu mierne zaradovala, ale nedala na sebe nič znať. „Kúsok od mesta, v ktorom žijem, je tajná základňa a podzemné... dalo by sa povedať kráľovstvo. Je to niečo ako úkryt, kde som prežila väčšinu svojho života. Nerozišli sme sa v dobrom, ale boli by ochotní Braxovi pomôcť.“

„Ak ste sa nerozišli práve v dobrom, ako ty hovoríš, prečo by ti mali pomôcť zachrániť niekoho, koho ani nepoznajú?“ spochybňovala jej slová Lori.

„Pretože nech je medzi nami čokoľvek, nezastavilo by ich to, aby podali pomocnú ruku tomu, kto ich potrebuje.“

„Môžeš si tým byť istá? Môžeš to odprisahať?“

Phoebe ticho zanadávala. „Nemôžem si byť istá, vychádzam z toho, čo o nich viem. Poznám ich a neverím tomu, že by ich nenávisť ku mne až tak zaslepila. Ak by mi aj nepomohli, dali by mi odpovede na otázky, ktoré sa pomaly aj bojím vysloviť.“

„A len kvôli tvojmu dúfaniu odo mňa chceš, aby som zmenila trasu a prakticky porušila sľub, ktorý som dala?“ Keby v jej slovách bolo ešte viac nesúhlasu, považovala by to Phoebe za osobný útok.

„Je to jediná pomoc, ktorú môžem nájsť. Jediný spôsob, ako sa môžem pokúsiť udržať Braxa pri živote. Tým pomôžem aj tebe a tvojmu druhovi.“

Phoebe vedela, že to bola rana pod pás. Pre vlkolaka neexistovalo na svete nič dôležitejšie než blaho vlastného druha, teda, okrem života vlastných detí. Vedela, že Lori sa vnútri bojí možno ešte viac ako ona sama a stačí len málo, aby sa zložila. Vlk si dlho vyberá svojho životného partnera a keď ta k urobí, je to na celý život. Len málokedy sa stalo, že ak jeden z páru zomrel, ten druhý bol schopný pohnúť sa ďalej natoľko, aby vlk v ňom, alebo v nej, začal hľadať novú „spoločnosť“. Takže pre nich život toho druhého znamenal takmer viac ako vlastný. A Lori tam nechala svojho muža, možno už aj otca svojich detí. Žiadne sľuby by ju nemali zastaviť na ceste udržania ho pri živote.

„Dopekla, ak sa o tomto dozvie Brax, zabije ma. A s veľkým potešením.“

Phoebe si ju opatrne premeriavala pohľadom. „Čo to znamená?“

„Zoberiem ťa tam, ale ak ti odmietnu pomôcť, hneď v ten moment to otáčame a pokračujeme v ceste do Miami a nikomu náš malý výlet nespomenieme. Akoby sa to nikdy nestalo.“

Phoebe v duchu ďakovala, že ju osvietilo. „Nič viac ani nežiadam.“

Keď sa aj s autom otočila a vydala sa späť, sprevádzaná nie práve najmilším trúbením, Phoebe len ťažko upokojovala Myrino nadšenie. Chápala, že pre ňu to znamená rovnako veľa ako pre ňu, lenže na rozdiel od nej, ona nebola na ich čiernej listine nežiaducich osôb. Myra pre nich všetkých bola miláčik, malá sestrička, ktorú mali chrániť bez ohľadu na to, či s tým ona súhlasí alebo nie. Phoebe si to vážila, aj keď ona na niečo podobné nemala nárok. Vedela, že ak by sa jej niečo stalo, o Myru bude postarané.

Len okrajovo vnímala cestu a automaticky vydávala pokyny. V mysli sa túlala tými desaťročiami, ktoré prežila v kruhu takých, ako je ona. Všetci jej chýbali. Áno, bola samotár z donútenia, ale keď získala priateľov, bolo to naveky. Keby nebolo Lucy, asi by sa zbláznila. Ale aj napriek jej prítomnosti jej stále chýbali večery, keď len tak posedávali a smiali sa na tom, čo sa dialo cez deň. Joe ich vždy presviedčal, aby si s ním zahrali poker, hoci dobre vedel, že je to márne. Nikto so zdravým rozumom nebude hrať s niekým, kto podvádzal už len tým, že zamiešal karty.

Už nikdy potom nezažila taký večer. Keď sa zabil, vina padla na ňu. A ona sa ani nesnažila protestovať, netúžila im to vysvetľovať, alebo ich presviedčať, aby si prečítali list, ktorý im Joe zanechal. Pretože v kútiku duše aj tak vedela, že za to mohla ona. Keby sa len vzoprela svojej vlčici a nedovolila jej, aby si Joe myslel, že ona to berie rovnako. Prekliata zbabelosť. Keby ju začala baliť a vyvážať do zahraničia, bol by z nej milionár.

Ani nevedela ako a odrazu už len Lori parkovala pred nevysokou budovou. Vyzerala ako malá chatka na samote, kde len málokedy niekto zablúdil. Bolo to kúsok za mestečkom a takmer všetci sa domnievali, že to je rekreačná chatka nejakého blázna. Keby poznali pravdu, necítili by sa možno tak bezpečne.

Nikto si nevedel vysvetliť, prečo sa toľko magických bytostí túži združovať práve tu. Ľuďom to bolo ukradnuté, keďže dlhodobo zasnežené krajiny pre nich neboli dôležité. Keby neboli hlúpi a lepšie sa pozreli na koreň problému, zistili by, že majú pod nosom celý kráľovský dvor s gardou, ktorá sa stará o poriadok tam, kde ľudia odmietali. A len vďaka tomu si môžu myslieť, že sú niečo viac ako vlkolaci, čarodejnice a ostatné bytosti, ktorými opovrhovali, pretože si dovolili byť lepšie ako oni.

So zmiešanými pocitmi otvorila dvere a nechala Myru utekať vpred, akoby ju niekto naháňal. Kývla na Lori hlavou, aby ju nasledovala a sama sa vybrala po úzkom chodníčku smerom k drevenej stavbe. Vyzerala obyčajne, ale vôbec taká nebola. V podzemí sa skrývalo čosi omnoho väčšie a nebezpečnejšie, než si ktokoľvek mohol pomyslieť.

Ešte vždy si pamätala deň, keď sem prišla po prvýkrát. Vtedy si myslela, že je posledná na svete. Nikdy nestretla iného dlaka, takže sa nebolo čomu čudovať. Aké bolo jej prekvapenie, keď zistila, že ani v najmenšom nevymreli, ale stále prežívali ukrytí pred zrakmi ostatných a aj naďalej riadili svet magických bytostí bez toho, aby o tom ktokoľvek tušil. Prijali život v úkryte len preto, aby sa neopakovala minulosť – aby ľudia nezačali ďalšiu vojnu, ktorá by sa zvrhla na krviprelievanie. Len pár vyvolených vedelo, že kráľovský dvor nikdy nezanikol a sama kráľovná ešte stále žije. Dopekla, keby to nevidela na vlastné oči, neverila by tomu. Kto by sa čo i len nazdával, že niečo zo starých dôb mohlo prežiť až do dnešného dňa.

S útrpným povzdychom zaklopala na hrubé dvere. Na mizivý okamih si bolestne uvedomila, že by jej nakoniec nemuseli otvoriť, no nestalo sa tak. Tiché cvaknutie a následné otvorenie dverí jej napovedalo, že niekto otvoril na diaľku. Nevedela, čo čakať, takže išla prvá.

Keď sa Myra rozbehla, nestihla ju zastaviť. Vzápätí už len počula, ako jej pazúriky jemne ťukajú do drevenej podlahy. Keď sa odrazila a skočila, rozoznel sa priestorom nepríjemný zvuk podobný ťahaniu nechtov po tabuli. Phoebe čuchom všetko rýchlo skontrolovala a s ťažkým srdcom zavrela za sebou dvere. Prešla úzkou chodbou a ocitla sa v malej, útulnej obývačke.

Chatka vo vnútri skutočne ako jedna vyzerala, dokonca tam bol aj krb, v ktorom takmer neustále plápolal oheň. V strede obývačky si všimla vysokú postavu, ktorá si k hrudi pritískala malé, chlpaté klbko, ktoré nadšene vrčalo a štekalo. Človek by si nebol pomyslel, že také zvuky vie vydávať práve líška.

Phoebe so zatajeným dychom pozerala na tú známu postavu. Bol vysoký a ešte vždy nosil svoje svetlohnedé vlasy zviazané v gumičke. V tieni nevidela jeho oči, ani tvár, ale vedela si prestaviť, ako si ju jeho tmavomodré oči pozorne prezerajú a analyzujú každý detail. Bol vysoký, hlavou sa takmer dotýkal trámu nad sebou a jeho telo bolo viac ako dokonalé. Pri pohľade naňho slovo impozantnosť dostalo nový rozmer.

Srdce ju bolelo už len z pohľadu naňho. Nielen preto, lebo vedela, že ňou stále opovrhuje, ale aj preto, že on a Joe vyzerali ako dvojčatá, hoci mali rozdielne matky a každý z nich bol aj inou bytosťou. Joe bol vlkolak, zatiaľ čo Sondag bol dlak a premieňal sa na ľadového medveďa. Obrovského ľadového medveďa. Ešte vždy ju desila spomienka na jediný moment, keď vo svojej zvieracej podobe stratil kontrolu a vybuchol hnevom. Niekoľko stromov nebolo to jediné, čo zničil. Iba to najmenej podstatné.

„Pozerám, že si si našla novú spoločnosť. Čo sa stalo s tvojou malou, modro vlasou priateľkou? Zistila, čo si zač, keď si jej bodla nôž do chrbta a utiekla?“

Phoebe zodvihla bradu a odmietala mu ukázať, ako veľmi ju jeho slová bolia. „Neprišla som sem počúvať tvoje urážky, Sondag. Toto je väčšie než naše vzájomné antipatie.“

„Nemôžeš mi povedať nič, čo už by som sám nevedel.“

Myra sa pri tóne Sondagovho hlasu prikrčila a vzápätí skočila späť na drevenú podlahu. Zdalo sa, akoby sa chvíľu nevedela rozhodnúť, kam sa postaviť, ale nakoniec podišla späť k Phoebe a posadila sa jej za nohu. Phoebe ani netušila, že za držiava dych, kým úľavne nevydýchla. Na mizivú sekundu sa bála, že ju Myra opustí, aby ostala tu. Nemohla by jej to vyčítať.

„Takže vieš, čo som ti prišla povedať?“

Sondag sa zamračil. „Nie som taký sprostý, aby som ti to povedal. Na staré triky ti neskočím. Radšej začni rýchlo spievať, lebo zabudnem na slušné vychovanie a rovno ťa odtiaľto vykopnem, ako navrhovali ostatní.“

Super, takže všetci v tejto prekliatej budove vedia, že som prišla. Skvelé. „Ty si na svoje vychovanie zabudol v momente, keď si nám ani neponúkol, aby sme si sadli.“

„Poznáš to tu lepšie ako ja, takže sa usaď sama.“ Na potvrdenie svojich slov tam len ďalej stál. Naozaj sa snažil dostáť svojmu sľubu, že pre ňu ani prstom nepohne. A napriek tomu jej dovolil, aby prišla bez toho, že by po nej niekto strieľal. Čo sa mohlo pokojne stať.

Pokynula zamĺknutej Lori, ktorá len pozerala okolo seba a snažila sa všetko pochopiť, aby ju nasledovala. Usadila sa do kresla pred krbom a rukami sa oprela o kolená. Cítila, ako sa do nej zabodávala Sondagov pohľad. Keby mohol takto zabíjať, teraz už by nedýchala.

„Teraz hovor.“

Phoebe si povzdychla. „V meste je ďalší dlak.“

Počula, ako sa Sondag prudko nadýchol. Stále mu nevidela do tváre, takže nevedela odhadnúť, čo si myslí. Ale vedela si predstaviť, že toto neočakával, že povie. Len už si nebola taká istá, či je to dobré, alebo zlé.

„Dobre, to je zaujímavé. Ale nie je to dôvod, prečo si sem prišla. Tak to vyklop. Nemrhaj mojim časom.“

Phoebe sa snažila zaplašiť nepríjemný pocit z toho, že sa jej chce čo najskôr z baviť. „Neviem, kto Brax je, preto som sem prišla. Na ramene má tetovanie, ktoré si neviem vysvetliť. Dúfala som, že by mi kráľovná vedela povedať, čo znamená.“

„Kráľovná na niekoho ako si ty nemá čas, ale ak mi ho nakreslíš, možno ti pomôžem ja,“ vyhŕkol Sondag, v hlase podivná dychtivosť. Phoebe si to nevedela vysvetliť, ale nechcela sa pýtať. Už to bolo dosť, že bol vôbec ochotný jej pomôcť. Alebo sa aspoň tak tváriť.

Podišla k stolu a na prvý papier, ktorý našla, začala kresliť. Zhodou okolností to bol starý výpis z bankového účtu, ale to ju ani v najmenšom netrápilo. Ak ho na niečo potrebovali, nemali ho nechávať len tak povaľovať na stole.

Sústredila sa na každý ťah a so zavretými očami sa snažila čo najvernejšie stvárniť Braxove tetovanie. Hlavne tak, aby bol Sondag schopný ho rozoznať. Keď odrazu pero z jej rúk zmizlo a rovnako aj papier, poplašene otvorila oči. Ešte ani nedokončila ten prekliaty obrázok a Sondag jej ho zobral. Bola ochotná riskovať tým, že mu vynadá, ale zastavil ju neveriaci výraz na jeho tvári. Tá zmes čírej fascinácie a neviery ju zarazila.

„Si si istá, že to jeho tetovanie vyzerá takto?“ pýtal sa jej naliehavo a prudko jej mykal ramenom. Neodvážila sa mu povedať, že ju to bolí.

„Á-áno.“

Sondag sa na ňu zamračil. „A to mi hovoríš len tak? Máš ty vôbec tušenia, čo si objavila?“

„Keby som to vedela, asi by som tu teraz nestála s tebou a nehrala sa na otázky a odpovede!“

Chvíľu na ňu pozeral, akoby vážne zvažoval, či ju nemá radšej uškrtiť. Vzápätí sa však otočil a vybral sa k priechodu ku schodisku do podzemia. Phoebe vedela, že ak sa chce niečo dozvedieť, musí ho zastaviť, nehľadiac na jeho neochotu.

„Kam ideš? Ešte si mi neodpovedal na otázku!“

Sondag si odfrkol. „Nie som povinný sa ti spovedať. Mala si byť dostatočne múdra na to, aby si pravdu odhalila sama.“

„Žiadam ťa len o to, aby si mi dal odpoveď.“

„Si taká hlúpa, že ai nevieš, čo si mala celý čas pod nosom.“ Jeho slová skrývali nečakanú ostrosť, ale napriek tomu sa zastavil. Stále k nej stál chrbtom a Phoebe len mohla odhadovať, že sa práve zhlboka nadychuje, akoby sa snažil upokojiť.

„Pred stáročiami, ešte predtým, než bolo odhalené tajomstvo na premenu dlakov, mala kráľovská rodina vždy gardu verných čarodejníkov, ktorý skladali prísahy na ich ochranu. Táto funkcia sa dedila z generácie na generáciu, vždy z otca na syna. Tetovali ich, aby všetci videli, s kým majú tú česť. Keltské slnko znamenalo, že vydržia až do konca a had predstavoval smrť. Bolo to zobrazenie prísahy, ktorá ich viazala až do smrti. Nech by sa stalo čokoľvek, vždy mali chrániť svojho kráľa a kráľovnú, bez ohľadu na vlastný život. Keď bohyňa Sif ponúkla kráľovi spôsob na záchranu vlastnej dcéry, boli to práve dvaja muži z jeho gardy, ktorí sa podujali premeniť ako prví. Boli to bratia, dvojčatá. Keď sa jeden z nich rozhodol zradiť, a stiahol so sebou väčšinu bývalej gardy, prestalo sa to tetovanie používať. Ak si našla niekoho, kto ho ešte stále nosí na ramene, znamená, že sme možno našli niečo, čo sme hľadali takmer od samého počiatku.“

Phoebe sa pri jeho slovách takmer dusila vlastnou neschopnosťou. Poznala ten príbeh takmer naspamäť a nespojila si to. „A ty nebodaj veríš, že tá prekliata kniha ešte stále existuje?“

„Mysli si čokoľvek, ale buď si narazila na jedného zo strážcov, alebo zradcov. Nech je to akokoľvek, najskôr bude musieť odpovedať na naše otázky.“

„Ty si sa zbláznil!“ zvolala pobúrene, keď jej došiel význam jeho slov. „Prišla som sem žiadať o pomoc a ty mi miesto toho ponúkaš, že naňho zaútočíš. Si vôbec normálny, Sondag? On nie je ten zlý!“

„Si zaslepená,“ obvinil ju a konečne sa k nej otočil. V očiach mu blčal hnev taký mocný, až sa prikrčila. Ale nehodlala ustúpiť.

„Nie som! Len ti proste nedovolím, aby si mu ublížil len kvôli nejakej hlúposti. Cítim, že Brax je ten dobrý.“

Sondag jej venoval pohŕdavý pohľad. „Nie si len zaslepená, ty ho miluješ, takže nech by bol aj vrahom, ochraňovala by si ho. No nemaj strach, keby som ho zabil, len sotva by nám niečo povedal. Mám v úmysle ho sem priviesť, aby predstúpil pred kráľovnú. Už máme dosť toho, ako nás minulosť neustále kope do zadku. Je čas ukončiť éru vzbúrencov, ktorí si myslia, že môžu vládnuť sami.“

Phoebe rýchlo premietala, čo jej to vlastne povedal. Celé tie roky, keď bola s nimi, mala rovnaký cieľ, hoci tomu ani poriadne neverila. Mala len miesto, kam mohla patriť. Teraz mu verila ešte menej. O Braxovi toho možno veľa nevedela, ale bola si viac ako istá, že on je jeden z tých dobrých. Cítila to v srdci. Nevedela si predstaviť, že by jej práve on tak strašne klamal. Proste tomu odmietala veriť.

Lenže Sondag bol odhodlaný ho sem doviezť aj za cenu toho, že ho bude musieť zraniť. Ešte stále nevedela, prečo a kto naňho útočí, ale ak mu chce pomôcť... čo ak... by bol tu v bezpečí? Aj s vedomím, že by ju možno znenávidel za to, že kvôli nej padol do istého druhu zajatia?

„Chceš ho len priviesť? Nechceš ho mučiť alebo zabiť?“

Pokrčil plecami. „Ak mi k tomu nedá dôvod. Ak si nezabudla, nezabíjame predtým, než sa začneme pýtať. Kráľovná s ním bude chcieť hovoriť.“

Phoebe si povzdychla a dúfala, že toto nebude musieť ľutovať. „Býva v dome hneď vedľa školy, podľa pachu ho rýchlo nájdeš. V dome s ním je niekoľko vlkolakov. Tiež ich priveď. A nikomu neubližuj. Povedz im, že som vás poslala ja.“

Nevedela či to urobí alebo nie, ale rada v to dúfala, keď sa s miernym kývnutím hlavy otočil a vybral sa do podzemia. Phoebe sa len neochotne vrátila späť na gauč a s tupým buchnutím sa posadila vedľa Lori, ktorá bola stále ticho. Keby jemne nehladila po hlave Myru, ktorá sa jej pritúlila k boku, Phoebe by si myslela, že zaspala.

„To bolo... zaujímavé,“ poznamenala Lori, no nijako inak nereagovala. Zdalo sa, akoby ešte stále premýšľala, čo sa vlastne stalo.

Phoebe nereagovala. Snažila sa zachytiť čo i len maličký náznak pohybu alebo iného zvuku, ale jediné, čo k nej doliehalo, bolo takmer až strašidelné ticho. Bola si istá, že teraz už je Sondag na ceste, možno už bol pri Braxovi. V duchu úpenlivo prosila, aby to dobre dopadlo.

Odmietala čo i len na chvíľku pochybovať o dobrote v Braxovom srdci, ktorej bola svedkom. Nedokázal by všetko toto predstierať – ich vzťah, jeho pokusy byť priateľský k Myre, dokonca trpezlivo učiť a odmietať všetky ponuky na rande alebo zvádzanie. Musel by sa už prezradiť. Lenže on bol prirodzený vo všetkom, čo urobil alebo povedal. A okrem toho – ak by bol jeden z ztých zlých, prečo by mu potom poničili dom, akoby tam niečo hľadali? Pochybovala, že by v hraní svojej úlohy zašiel až tak ďaleko.

„Netušila som, že ťa tu ešte niekedy udivím,“ ozvalo sa dorazu z dverí miestnosti prekvapivo nežným hlasom.

Phoebe nadskočila a razom stála na nohách. Hoci nemusela, pozerala sa smerom, odkiaľ prichádzal hlas a stretla sa s párom takmer čiernych očí prekrásnej čiernovlasej ženy, ktorá bola oblečená v rifliach a košeli. Len málokto by uveril, že je kráľovná. O tom vypovedala len pečať na jej krku a fakt, že za ňou a jej trošku šedivejúcou tetou, ktorá jej vždy stála po boku, pochoduje najmenej päť strážcov. Phoebe sa jemne uklonila a nechala sa objať staršou ženou, ktorá bola jej pra-pra-bohviekoľko pra-pra stará mama.

„Som rada, že si v poriadku,“ usmiala sa na ňu Celeste, keď ju pustila z objatia. „A samozrejme aj Myra,“ dodala, keď sa jej malá líška začala obtierať o nohu, akoby bola mačka.

„Človek ťa nevidí pár rokov a ty sa vrátiš rovno s ohňostrojom, všakže? Ty si vždy mala perfektné entré.“

Phoebe sa začervenala, keď si spomenula na svoj príchod na toto miesto. Netušila, čo sa to deje, alebo kde to vôbec je. Keď jej konečne rozviazali oči, takmer ich roztrhala. Naháňala ich po miestnosti, až kým sa neotvorili dvere, cez ktoré doslova preletela a pristála až v kráľovninom náručí. Ešteže bola tá žena taká neformálna, inak by asi bola o hlavu kratšia.

„Neprišla by som, keby som naozaj nemusela.“

Prikývla na znak, že jej rozumie. A ono sa naozaj zdalo, že to tak je. „Niekedy nás city nútia nevážiť si vlastný život.“ Mierne sa usmiala. „A kto je tvoje priateľka?“

Phoebe sa otočila a pokynula Lori, aby podišla k nim. No ešte skôr, ako stihla prehovoriť, sa dvere s buchotom otvorili a dovnútra padlo niekoľko postáv. Všetci sa prekrikovali a vrčali na seba. Sondag nad nimi stál ako rozhodca a nezdalo sa, že by ho nejako trápilo, keby sa aj navzájom pozabíjali.

„Atyalasse?“ ozval sa odrazu hlas, ktorý Phoebe až príliš dobre poznala. Otočila sa spolu s ostatnými a pozrela sa na Braxa, ktorý bol bledý, akoby práve videl ducha. „Netušil som, že ešte žiješ. Myslel som, že ťa už pred niekoľkými storočiami zabili.“ Pohľady všetkých sa mihali medzi ním a kráľovnou. Na jej tvári bol široký úsmev a Phoebe si dovolila dúfať, že sa aspoň pre tentokrát rozhodla konať správne.

„To je mi prekvapenie. Sám veľký Bradhamon.“

Brax zbledol ešte viac, hoci si Phoebe nevedela predstaviť, ako je to možné. „Už dlho som to meno nepočul.“

Phoebe sa chcela spýtať, čo sa to deje, ale nenašla odvahu. Keď sa nad ostatných zodvihol Sondagov hlas, vedela, že nebola jediná zvedavá. „Kto je tento muž? Poznáš ho?“

To ešte stále spolu spávajú? prebehlo Phoebe mysľou, keď videla, ako sa Sondag díva na kráľovnú. Niektoré veci sa očividne nezmenili.

„Prečo by som ho nemala poznať?“

„Takže hovoríš, že toto je jeden zo strážcov knihy tvojho otca?“

Kráľovná sa potichu zasmiala. „Ja nehovorím nič, drahý Sondag. A už vôbec nie, že toto je len jeden zo strážcov.“

„Tak kto to potom je?“ spýtal sa niekto iný, no Phoebe nerozoznala kto. Bola príliš zaujatá tým, ako ju Brax prepaľoval zmäteným pohľadom.

„On je prvý a jediný strážca, ktorý kedy chránil knihu môjho otca.“

Kapitola 10. ¦¦ Kapitola 12.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 11.:

5. mea
13.04.2013 [12:48]

wow Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. steel
09.04.2013 [22:04]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Mišička
09.04.2013 [21:29]

Jediné čo možem povedať je WOW ,LEN TAK DALEJ Emoticon Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 09.04.2013 [18:14]

Čoooo? To ako fakt? Emoticon Brax je vlastne jeden z bratov... A s Phoebe som mala dobrý odhad (eda myslím, už si moc nepamatám was schreiben Emoticon Emoticon ) Normalne si ma touto kapitolou prekvapila a zároveň aj potešila Emoticon . Konečne su zas pri sebe Emoticon Emoticon Emoticon

1. mima33 admin
09.04.2013 [16:49]

mima33Waaaaaa Emoticon Emoticon Emoticon toto mi nerob, lebo skončím plešivá Emoticon Takže máme odpoveď, kto je kráľovná Emoticon Sondag sa mi naozaj nepáči, je taký nepríjemný, ako tŕň v päte Emoticon A čo sa Braxa týka...prvý a jediný? Teraz si ma dostala. To ako dlho už ten chlapec žije? Emoticon Naozaj sa to riadne motá a je to skvelé. Teraz sa neviem dočkať ďalšej kapitoly. Už ma zaujíma, čo zač je tá kniha, keďže je okolo nej taký humbuk a všetci sa za ňou naháňajú ako zmyslov zbavení Emoticon A povedala by som, že Phoebe je pre mňa momentálne viac zaujímavá. Je toho okolo nej veľa a teším sa, keď dostaneme odpovede na všetky otázky, ktoré z príbehu zatiaľ vyplynuli Emoticon Dúfam, že ďalšia bude čo najskôr Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!