OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 13.



V srdci tigra - Kapitola 13.Dostať facku od života

 

 

Kapitola 13.

Phoebe sa takmer nehýbala, len sa nechala objímať a prelievala slzy pre svoju hlúposť a nezmyselnosť ľudskej tvrdohlavosti. Ako veľmi si želala, aby to ostatní pochopili, aby ju prestali prehliadať a myslieť si o nej len to najhoršie. Správali sa k nej ako k handre. V kútiku mysle jej akýsi tichý hlások našepkával, že to tak bude len dovtedy, kým im to dovolí. A ona miesto toho, aby im vykričala do tváre pravdu a dívala sa, ako kokcú a nevedia, čo povedať, len plakala a utápala sa v smútku pre to, čo všetko stratila.

Chcela byť silná a tváriť sa, že sa jej to netýka, ale už viac nevládala. Ako náhle sa za ňou zavreli dvere, takmer sa zložila na zem. Mala ešte dostatok pudu sebazáchovy na to, aby sa dotackala do kúpeľne, kde zo seba všetko doslova strhala a dlho sa len drhla. Keď jej došla energia, proste tam len tak stála a snažila sa tými slanými zradcami vyprázdniť svoje srdce, aby jej ostala len prázdnota.

Keď k nej podišiel Brax a ponúkol jej útechu, bez jediného slovka, ktorým by vyzvedal čo sa stalo, nedokázala ho odmietnuť. Miesto toho len tak stála a prijímala jeho teplú náruč, akoby na ňu mala nárok. Možno aj mala. Nič nehovoril. Nesnažil sa ju upokojiť, alebo uchlácholiť, že to bude dobré. Len tam stál, hladil ju po chrbte a nechal zo seba robiť obrovskú vreckovku a prechodník jej bolesti v jednom. Za to ho milovala snáď ešte viac.

Nevedela, ako dlho tam len tak stála. Cítila len, že jej kolená slabnú a ona na Braxovi doslova visí. Keď vypol vodu, ktorá stihla už medzitým vychladnúť, vytiahol ju von zo sprchového kúta. Až vtedy si všimla, že sa trasie ako osika. Hoci si nebola celkom istá, či je to zimou. Nechala sa posadiť na nevysoký pult pri umývadle. Mäkkou osuškou ju celú vyutieral, akoby bola malé dieťa. Nemala silu protestovať. Chcela tam len tak sedieť a nechať čas plynúť okolo. Na čo sa aj snažiť. Čím viac jej na tom záleží, tým horšie to pre ňu to dopadne.

Brax ju zodvihol do náručia a odniesol ju do izby. Len okrajovo vnímala, ako Myra nespokojne prská a uteká kamsi preč. Nevedela si to vysvetliť a nechcela sa ani pýtať. Chýbal len kúsok k tomu, aby sa zosypala tak, ako snáď ešte nikdy vo svojom živote. Čo to len s ňou bolo? Čo sa to stalo s jej odhodlaním nedať na sebe nič znať?

„Možno by si mal odísť, dnes nie som bohvieaká spoločnosť," pošepla tak potichu, až sa obávala, že ju nepočul.

Cítila, ako si ju pevnejšie pritiahol do lona a hlavu si oprel o jej temeno. Nevyzeral, že by sa chcel z tej postele niekedy zodvihnúť. Jej majetnícke ja sa tomu tešilo. „Kam inam by som šiel, ak nie k tebe?"

Pri jeho slovách sa zachmúrila a pocítila záchvev starej bolesti. Nikto by nemal byť sám. Najmä nie vtedy, keď je to z vlastného rozhodnutia. „Iste by sa tu pre teba našla nejaká izba navyše. Koniec-koncov, veď toto je palác."

„Keby som ťa lepšie nepoznal, povedal by som, že sa ma snažíš zbaviť."

Zapýrila sa, keď v jeho hlase počula tichú výčitku. „Len nechcem, aby si sa cítil nejako povinný byť tu so mnou."

„Neexistuje miesto, kde by som bol radšej, ako tu s tebou."

Phoebe bola rada, že jej teraz nevidí do tváre. Nechcela, aby zahliadol výraz čírej spokojnosti, ktorý jej tam svietil ako maják za najdivokejšej búrky. Prijímala Braxovo teplo za svoje vlastné, hrala sa s prstami na rukách, ktorými ju pevne objímal a priala si, aby tak mohla zotrvať naveky. Lenže prítomnosť sa nedala len tak nevnímať. V hlave jej vírilo priveľa otázok na to, aby sa dokázala ovládnuť a len tak ich ignorovať. A na druhej strane - aspoň sa prestala ľutovať ako taká slaboška.

„Takže ty poznáš kráľovnú osobne a poriadne dlho." Neobťažovala sa pýtať. Veď takú očividnú skutočnosť by si musel uvedomiť hádam aj hluchý, ktorý nepočul jediné slovo z ich rozhovoru.

Cítila, ako prikývol. „Dalo by sa povedať, že Atyalasse a ja máme spoločnú... históriu."

„Ty si ju chránil a poznal ešte keď bola malým dievčatkom. Myslím, že tým sa stávaš osobou, ktorá s ňou má spoločnú históriu v ponímaní takmer rodiny. Asi nikto o nej nevie viac ako ty."

„Dá sa to povedať aj takto. Chránil som ju od prvého dňa, keď uzrela svetlo sveta. Zistenie, že stále žije, je pre mňa ako nájsť stratenú sestru."

Phoebe sa zamračila. Mala toľko otázok, že ani netušila, na čo sa spýtať skôr. Obávala sa, že by jej ani na väčšinu neodpovedal, pretože to bolo osobné. A niektoré by sa proste nespýtala ani kedy ju mučili. Mala ešte aspoň akú-takú sebaúctu. Hoci ňou udalosti posledných hodín otriasli, ale stále tam bolo niečo, čo jej zabraňovalo spýtať sa na niečo, čo by ju stavalo do pozície žiarlivej stíhačky. Nemala právo sa tak správať. Neboli manželia, dokonca spolu ani nechodili. Nemusí sa jej spovedať. Hoci srdce jej len pri tom pomyslení krvácalo. Láska jej nedáva právo, aby ho vlastnila a kontrolovala.

Potriasla hlavou. „Nikdy o tebe nehovorila."

„Ani ja som o nej nikdy nikomu nepovedal. Môj vzťah k nej a skutočnosť, že som ju strážil a videl v tých najchúlostivejších situáciách, ma stavia do pozície, ktorá sa dá len ťažko definovať. Keby som niekomu čo i len slovkom spomenul čo som zač, alebo niečo z mojej minulosti, bral by som to ako zradu."

„Chceš mi povedať, že hoci si si myslel, že jej mŕtva a dávno pochovaná, zachovával si česť jej pamiatke a neporušil si sľub mlčanlivosti?"

„V podstate áno," pokrčil plecami, ako tým svoje vážne slová mohol nejako odľahčiť.

Phoebe prepadla náhla vlna pýchy. Bol lojálny a čestný. Takých mužov už veľa nie je. A všetci aj tak pochádzajú z dávnych dôb, keď ženy boli považované len za krehký majetok a nie za ľudskú bytosť, či nebodaj niekoho dostatočne dôležitého na to, aby mohol nahlas prehovoriť v spoločnosti mužov.

„Aké bolo stretnúť ju? Veď si celé roky veril, že ju zabili."

Cítila, ako sa jej perami jemne dotýka vlasov. Prebehol jej mráz po chrbte. „Bolo to ako dostať facku, kopanec do žalúdka a ukrutnú migrénu v jednom. Ale privítal som ju. Znamená to, že moje poslanie nebolo len tak pre nič za nič."

Phoebe si povzdychla. „Naozaj to znamená, že budeš musieť zabiť vlastného brata?"

„Rainamon si vyslúžil smrť už pred stáročiami, keď sa obrátil proti kráľovi a za všetko, čo pre nás urobil, mu vrazil nôž do srdca. Len kvôli tomu, aby získal viac moci. Zabil by som ho už dávno, keby mi k tomu dal príležitosť."

Zachvela sa pri nevraživosti, ktorá z jeho slov doslova odkvapkávala. Na rozdiel od ostatných vedela presne, čo sa stalo. Len si to nikdy nespojila s Braxom. Celý život žila medzi týmito múrmi a robila niečo, čomu takmer ani sama neverila. Lenže bolo jej to jedno, pretože napriek všetkým pochybnostiam tu našla aspoň rodinu.

Pátranie po knihe bolo náročné a všetky stopy, ktoré sa k nim v priebehu stáročí dostali, boli len falošné výmysly jeho vlastných ľudí. Krátko po tom, ako sama prišla, pridala sa k nim aj Ellen. Bola dlak, a hoci o nej nikto nič nevedel, verili jej natoľko, aby ju vyslali v prestrojení pripojiť sa k nepriateľovi. Len Phoebe stále voči nej mala výhrady. Nikto jej neveril, a tak prežila celé roky prakticky po jej boku, až kým sa jedného dňa nepotvrdili jej obavy.

Stále mala pred očami scénu, keď náhodou prechádzala okolo nej. Nezbadala ju, ani nezacítila. Bola zaujatá tým, aby od seba odohnala malú Scarlett, Sondagovu najmladšiu dcéru. Nečudovala sa jej, tá malá opica bola vo veku, keď sa prečo stalo jej najobľúbenejším slovom a opakovala ho snáď neustále. Každý sa od nej snažil utiecť. Lenže čo nečakala, bola jej krutosť.

Bez najmenších výčitiek svedomia od seba päťročné dievčatko odtisla takou silou, až ju prirazila k stene. Keď začala maličká fňukať, bez milosti jej zovrela hrdlo a vyzdvihla ju po stene, až ju mala v úrovni očí. Phoebe neváhala a konala. Vrazila do Ellen a zachytila Scarlett predtým, než si mohla ešte viac ublížiť. Vyhrážala sa Ellen, že ak sa to bude opakovať, pôjde za kráľovnou. Doteraz si pamätala jej kruté slová:

„Nezaujíma ma, či jej to povieš alebo nie. Ale čo myslíš, komu asi tak uverí? Bezúhonnej a nevinnej žene, ktorá všetko obetovala, aby zasvätila život zabíjaniu vrahov, alebo dievčatku, kvôli ktorému zomrel jeden z jej verných vojakov?"

Od toho dňa sa jej vyhýbala až do momentu, keď mala opustiť celý kráľovský dvor. Sondagovi nikdy nič nepovedala, hoci možno mala, lebo vedela, že by jej neveril. Chvíľami sa aj snažila ospravedlňovať jej správanie. Veď nikto nepoznal jej minulosť. Čo ak to bola matka, ktorá prišla o dieťa, alebo len ďalšia zjazvená a zúfalá duša?

Každé ospravedlnenie, ktoré dokázala vymyslieť, sa vyparilo v ten okamih, keď si spomenula na jej bezodné oči plné nenávisti a hnevu, dokonca bezcitnosti. Pozerala sa na to dievčatko, akoby ju chcela zabiť. Videla podobný výraz v tvárach masových vrahov, ktorých za tie roky sama musela spacifikovať. Pozerala na ňu a ocitala sa v minulosti, keď zoči-voči smrti musela len nemo sledovať, ako jej zabíjajú rodičov.

„Ako to, že o všetkom toho tak veľa vieš?" budil ju odrazu z jej bolestných spomienok Braxov hlas. chvíľu jej trvalo, kým sa jej podarilo dostať z tej priepasti plnej výčitiek, kam sa vo svojich myšlienkach zatúlala.

Zažmurkala a chvíľu premýšľala, čo sa jej to vlastne pýtal. „Viem toho toľko, pretože som nejaký čas žila v tomto dome a robila to, čo ostatní - pátrala som po niečom, o čom som ani nevedela, či je to skutočné."

„Nikdy si mi nerozprávala o tom, čo si robila predtým, než si sa sem presťahovala."

Mala chuť sa nad tou otázkou nahlas rozosmiať. Lebo on jej nepovedal ani toľko, koľko ona jemu. Napriek tomu pokrčila plecami a predsa prehovorila: „Nebolo veľmi o čom hovoriť."

Rukou jej jemne pohládzal ramená. Stále bola oblečená len v osuške a ležala v jeho náručí. Keby ich teraz niekto videl, nemal by absolútne žiadne pochybnosti o tom, čo sa medzi nimi odohralo. A po čom túžila, aby sa stalo znova a znova. Až donekonečna.

„Napriek tomu by som bol rád, keby si mi o tom porozprávala. Chcel by som viac spoznať ženu, ktorá je pre mňa taká dôležitá."

Phoebe pri jeho slovách srdce vynechalo jeden úder, aby sa vzápätí rozbehlo ako o závod. Toto od neho túžila počuť. „Rozprávala som ti, že som zdedila po otcovi trochu jeho šamanských schopností, a preto som videla, ako skončia." Počkala, kým prikývol a potom pokračovala: „Stalo sa to presne tak, ako v mojom sne."

„Zabili ich?"

Roztrasene sa nadýchla, ledva ovládajúc plač. „Bolo to niekoľko rokov po mojej premene na dlaka. Rodičia stále starli, no ja som aj napriek tomu, že ubehlo dvadsať rokov, stále vyzerala na šestnásť. Boli už starí, hoc nestrácali na sile. Nemohli. Uvažovala som o tom, že od nich odídem. Cítila som, že ak by som to neurobila, neskôr by som už ich smrť nemusela zvládnuť."

„Ale nakoniec si už odísť nestihla."

Pokrútila hlavou a len okrajovo vnímala, že ju čosi chladí na líci. „Žili sme vtedy v malom mestečku menom Gettysburg, zúrila Občianska vojna a my sme nemohli odísť, pretože nám vojaci zobrali aj toho polomŕtveho koňa, aby ich mal kto niesť do boja." Prehltla a prinútila sa pokračovať. „Nemohli sme preto utiecť medzi prvými, ale ostali sme v meste. Nasledujúce ráno sme chceli zamieriť do lesov a tam celé to peklo prečkať. Nikdy sa nám to nepodarilo."

V duchu opäť videla všetky tie zhrozené tváre a v ušiach počula prosenie o pomoc a preklínanie. Nevedela, čo má robiť. Bola dospelá tak dlho a netušila, ako rodičom pomôcť. Vojaci Konfederácie sa dobíjali dnu, chceli ich zásoby a boli pološialení od hladu a hrôz, ktoré vo vojne videli. Otec ich zadržiaval na verande, oháňal sa sekerou ako za mladi a zrážal jedného po druhom, aby mohli ostatní utiecť.

„Zober Myru a uteč! Vy dve máte nádej na život, ale ja som už stará, len by som vás zdržiavala," povedala jej matka a súrila ju k zadným dverám a odtiaľ po úzkej cestičke až do veľkej, ale prázdne stodoly. Pamätala si, akoby to bolo včera. Triasla sa ako osika, slzy jej stekali po tvári a Myra jej ticho kňučala pri nohách.

„Nemôžem vás tu nechať! Nechaj ma premeniť sa! Môžem pomôcť otcovi!"

Len odmietavo krútila hlavou. „Nie, nemôžeš bojovať a ty to vieš! Len by si ich viac rozbesnila. Choď! Utekaj! Zachráň sa. My sme už starí, ale vy máte život pred sebou! Choď!" súrila ju a tlačila dopredu.

„Musíš ísť s nami!"

„Pôjdem za vami, ale vy musíte ísť hneď. Ak neodídete, mohli by vás zabiť. Vieš, čo robia ženám."

Prosila matku, aby to nerobila, aby aspoň ona odišla s nimi. Lenže ju nepočúvala. Bola taká zúfalá, preklínala bohyňu i osud, ktorý jej dala a vzápätí ju prosila, aby ju znovu urobila slepou len aby sa otec a matka mali ako brániť. Nevyslyšala ju. Miesto toho dovolila, aby ju matka vyhnala zo stodoly a zavrela za ňou veľké vráta. Ak by sa chcela vrátiť, musela by to celé obísť a tým by sa dostala presne do stredu boja. S Myrou, ktorú prisahala chrániť vlastným životom. Len kvôli nej sa otočila chrbtom ku kriku vlastnej matky a bežala do lesa. Srdce jej pukalo, no rozhodnutie už urobila. Nikdy by si neodpustila, keby kvôli nej zomrela aj Myra.

„Doteraz si pamätám žiaru, ktorú som cítila aj v lese. Stále v ušiach počujem matkine výkriky s prosbou o zmilovanie a otcovo bolestné úpenie," dopovedala a až vtedy si uvedomila, že sa trasie pod návalom plaču. Celý ten čas rozprávala všetko nahlas.

„Už je dobre, som tu s tebou," šepkal jej Brax do ucha. Nemohla prijať jeho útechu.

„Keby nebolo mňa, rodičia by nikdy neprišli o svoju moc a dokázali by s vojakmi bojovať dlhšie. Dokázali by utiecť a zachrániť sa. Len kvôli mne uhoreli vo vlastnom dome! Neostalo po nich ani toľko, čo by som mohla pochovať!"

Dusila sa vlastnou bolesťou a vzlykmi a nedokázala to zastaviť. Napriek tomu, že dokázala žiť ďalej svoj život, si stále so sebou niesla výčitky svedomia, ktoré ju vždy všade dohnali. Nemohla prestať uvažovať o tom, ako by ich život pokračoval, keby ich nepresvedčila, aby sa presťahovali do toho prekliateho mesta. Všetky historické zdroje tvrdili, že nikto nemohol predpovedať, čo sa tam behom vojny odohrá. Lenže to jej svedomiu nikdy neuľahčilo.

„Odpusť, nemal som sa vypytovať," ozval sa Brax, keď sa jej konečne podarilo normálne nadýchnuť. Síce roztrasene, ale aspoň niečo.

Potriasla hlavou. „Nie, to nie je tvoja vina. Mal by si poznať pravdu."

„A ako si sa potom dostala až sem?"

„Pár rokov po tom, čo sa stalo, som sa len tak potulovala po svete. Myslela som si, že som posledný dlak. Raz som sa dostala až do Chicaga, kde v tom čase vybavoval niečo dôležité pre kráľovnú Sondag. Našiel ma ako za mizerný plat drhnem podlahy v malej reštaurácii. Ponúkol mi nový život. Nemala som nič, čo by som nemohla opustiť, takže som zbalila seba, Myru a odišli sme."

Brax sa na chvíľu zarazil a potom sa opatrne spýtal: „Prečo potom už s nimi nežiješ?"

Phoebe naprázdno prehltla, na chvíľu váhajúc, či sa mu má priznať. Nechcela, aby sa mu zhnusila, ale na druhej strane vedela, že by mal vedieť, s kým vlastne spáva. Zhlboka sa nadýchla a so zatvorenými očami spustila.

„Sondagov brat, Joseph, bol vlkolak. Jeho vlk si ma vybral za družku, lenže k jeho smole moja vlčica na tom nebola rovnako. Ale z ľútosti k nemu mi dovolila, aby som s ním trávila čas. Chvíľu sme žili spolu ako pár, ale potom sa niečo pokazilo a on sa zabil. Sondag mi to dáva za vinu a prinútil ma, aby som odišla. Odvtedy som trochu cestovala, ale nakoniec som sa sem vrátila."

Ticho bolo takmer neúnosné. Phoebe sa cítila ako odsúdená na smrť, ktorá len čakala na určenie dátumu, keby jej poprava bude vykonaná. Myslela si, že sa Brax zhnusene odtiahne a nechá ju tam samú. Čo však nečakala ani v tom najdivnejšom sne bolo, keď si ju otočil v náručí tak, aby sa mu musela pozerať do očí. V túto chvíľu jej prekážalo, že odkedy sa jej vlčica rozhodla, že s ním prežije zvyšok života, nerobilo jej problém vidieť všetko aj celé dni bez toho, aby sa musela premeniť. Radšej by bola slepá.

„Prečo sa zabil?"

Phoebe zalapala po dychu, keď počula otázku, ktorú jej ešte nikto nikdy nepoložil. Šok oslabil jej odhodlanie a vyhŕkla zo seba pravdu skôr, ako sa stihla zastaviť. „Vlkolaci sa len málokedy nakazia nejakou chorobou a Joe mal tú smolu, že bol jeden z tých... proste mal rakovinu. Jeho vlk si s ňou nevedel poradiť, pretože bola veľmi rozšírená. Nedokázal sa vyliečiť. Miesto toho, aby čakal na smrť, sa zabil. Nikto okrem mňa o tom nevie."

Brax rozzúrene zavrčal. Zvuk sa odrazil od stien a prichádzal k nej s hrozivou ozvenou. Striasla sa. „A kvôli jeho tvrdohlavosti sa tu teraz na teba všetci pozerajú ako na vraha?"

Jeho nevraživosť ju zaskočila ešte väčšmi. „No... Sondag je ich vodca."

„Je to predovšetkým idiot bez mozgu!"

„Takže... ty si nemyslíš, že by to bola moja vina?" Bála sa dúfať.

Odpovedal bez jediného náznaku váhania. „Samozrejme, že to nie je tvoja vina. A nikto so zdravým rozumom by ťa viniť nemal."

Phoebe sa napriamila v jeho náručí a pozrela sa mu do očí. Úprimný záujem a presvedčenie sa v nich prelievalo spolu s hnevom a túžbou ublížiť niekomu. Pobiť sa s človekom, ktorý ju odmietol a vďaka nemu aj ostatní. Opäť jej vstúpili slzy do očí, ale tentoraz šťastia. Nikdy by si nebola pomyslela, že sa s ním takto bude cítiť. Ako jediná na svete, ktorú chce chrániť a zahrnúť ju pozornosťou.

Pohladila ho po tvári. „Brax, ja ťa..." Nestihla však svoje vyznanie dokončiť, pretože v tú chvúľu sa ozvalo naliehavé búchanie na dvere, ktoré ju prinútilo nadskočiť takmer pol metra do výšky.

„Phoebe, pohni zadkom späť! Práve sa vrátila Ellen!"

Rozpoznala Stevenov hlas, ale skôr, ako mohla čo i len odpovedať, začula ako si popiskuje opačným smerom, než sú jej dvere. Asi mal ešte správu odovzdať ostatným.

Phoebe sa bolestne a takmer clivo pozrela na Braxa. Tváril sa zmätene, ale na nič sa nepýtal. V duchu preklínala Ellen, že sa vrátila a prekazila jej tak jedinú chvíľu, keď mala v sebe dostatok odvahy na to, aby sa priznala so svojimi citmi.

Neochotne sa pozviechala a začala sa obliekať. S červenými lícami si uvedomila, že Brax bol po celý ten čas nahý. Radšej odvrátila pohľad, lebo inak by bola ešte vo väčšom pokušení vrhnúť sa naňho. Vybrala z bielizníka staré tepláky, ktoré tam po sebe zanechala, a snáď ešte staršie tričko. Keď pred rokmi odchádzala, nezaťažovala sa balením veľkého kufra. Proste zobrala to najnutnejšie a rýchlo odišla. Skôr, ako by sa stihla zosypať.

S Braxom po boku sa vybrala späť do zrubu, ale teraz zamierili hore schodiskom, ktoré viedlo do väčšej sály. Tam sa odohrávali dôležité zasadnutia a stretnutie s Ellen asi malo taký status. Veď prinášala správy z nepriateľského frontu. Striasla sa pri tom pomyslení. Áno, vedela, že Brax pôjde bojovať, ale teraz sa to stalo ešte očividnejšie. Nedalo sa to zvrátiť. A vo svojom vnútri pociťovala takmer neúnosný strach. Čo ak by ho stratila?

Na prahu sa zastavila a prezrela si Ellen, ako sa potichu rozprávala s kráľovnou. Zdalo sa, že vyzerá stále rovnako dobre, ako si pamätala, ak nie aj lepšie. Bola jednou z tých žien, ktoré vyzerali dobre aj vo vreci, strapaté a špinavé. Bola sexi a dobre si to uvedomovala. Používala svoju krásu ako zbraň a vďaka nej dostala všetko, čo len chcela. Hlavne od mužov. Pri pohľade na ňu nebolo až tak ťažké uveriť, že jej aj niekto taký nebezpečný, ako bol Braxov brat, ochotne zobe z ruky.

„Brax?" ozvala sa Ellen a Phoebe si až vtedy uvedomila, že sa stihla otočiť. A pozerala na Braxa, akoby videla zjavenie. Na jeho tvári bol podobný výraz. Vo vzduchu zacítila závan niečoho, čo sa jej ani v najmenšom nepáčilo.

Videla, ako Brax prehltol. „Eilidh?"

„Bože môj!" skríkla s rukou pritisnutou k srdcu. „Myslela som, že som ťa naveky stratila!"

Phoebe ani poriadne nestihla začať premýšľať o tom, čo sa to okolo nej deje, keď vtom sa Ellen, ktorú Brax volal menom Eilidh, sa vrhla smerom k nim. Brax sa posunul trochu dopredu a zachytil ju, keď sa mu doslova hodila do náručia. Phoebe zacítila prudké bodnutie žiarlivosti. Kto si myslela, že je, keď pokladala ruky na jej muža?

„Videl som ťa zomrieť. Držal som ťa v náručí, keď si vydýchla poslednýkrát!"

Žena v jeho náručí sa trpko zasmiala. „Nikdy by som ťa nemohla len tak opustiť! Ani smrť by ma k tomu neprinútila!"

Phoebe zalapala po dychu, keď si uvedomila, kto Ellen v skutočnosti je. No skôr, ako stihla o tom čo i len popremýšľať, sa dotyčná trochu odtiahla od Braxa, aby sa vzápätí dychtivo vrhla na jeho pery. Phoebe zavrela pred tým obrazom oči, no aj napriek tomu ešte videla, ako ju pevnejšie zovrel v náručí a váhavo jej bozk opätoval. V tej chvíli si priala, aby bola radšej mŕtva.

 Kapitola 12. ¦¦ Kapitola 14.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 13.:

4. mima33 admin
24.04.2013 [18:28]

mima33No, potom čo si Phoebe vytrpela, by si konečne zaslúžila byť aj šťastná. Ale miesto toho do toho vojde toto!!! Tú Ellen neznášam už teraz a Brax si to u mňa pohnojil.
Áno, na jednej strane chápem, že je to jeho stará láska a jej znovuobjavenie ho teší a šokuje a ja neviem čo všetko. Ale preboha, nech berie ohľad aj na Phoebe. Ja byť na jej mieste tak sa okamžite zbalím a utečiem odtiaľ. Ale ja som srab a Phoebe nie, takže ona to tej Ellen ukáže Emoticon
Teraz veľmi rýchlo ďalšiu, lebo ma totálne porazí Emoticon

3. mea
24.04.2013 [17:14]

toto néééééééé Emoticon no ale som zvedavá Emoticon Emoticon

2. Mišička
23.04.2013 [18:35]

Emoticon ooooooo tak toto nie chuďatko Phoebe

1.
Smazat | Upravit | 23.04.2013 [18:22]

Bože, to nemyslíš vážne. Emoticon Chuderka Phoebe si toho toľko vytrpela a ešte aj týmto koncom sa jej kolená zrazili so zemou Emoticon . Ach dúfam, že si Brax uvedomí čo robí a hlavne, že Phoebe týmto ublížil! Emoticon Emoticon Teším sa čo bude ďalej. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!