OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 17.



V srdci tigra - Kapitola 17.Tajný dodatok dvojfázového plánu?

Kapitola 17.

Brax si oprel líce o Phoebeine mäkké vlasy a nechal sa objímať tým neuveriteľne povznášajúcim pocitom. Po mnohých dňoch nepokoja a nerozhodnosti, keď naňho útočili dávno zabudnuté spomienky a city, sa cítil ako spasený. Po jej boku nebola žiadna bolesť, žiadne výčitky svedomia. Len rajský pokoj a povznášajúca radosť z jej prítomnosti.

Mal pocit, akoby ju poznal celý život, akoby čakal len na jej príchod. A pritom ešte stále sa o nej dozvedal veci, o ktorých nemal ani potuchy. Neprekážalo mu to. Nevadilo by mu ani to, keby zabila prezidenta, alebo lovila s levmi kdesi v Afrike. Preňho bolo dôležité len teraz. Len žena, ktorá sa z nej stala. Fascinovala ho jej pevná vôľa, tvrdohlavosť aj nesebecká túžba po šťastní ostatných. Videl jej na očiach ako trpí len pri pomyslení, že by si vybral Eilidh. Snažila sa to skrývať, ale on to jasne cítil. Trpela, ale napriek tomu bola odhodlaná nechať ho ísť. Nemohol by si priať lepšiu ženu.

Znovu sa zadíval smerom k Eilidh a nie raz premýšľal o tom, čo sa stalo s citmi, ktoré ho len pri spomienke na ňu zachvacovali celé roky. Teraz po tej nehynúcej láske neostalo nič. V tomto Phoebe neklamal. Desil sa však priznať sám sebe dôvod, prečo sa ten mocný cit vytratil. Zatiaľ čo on na ňu celé tie roky spomínal ako na Eilidh, trochu vrtošivú ženu rozmaznávanú otcovým bohatstvom, z nej sa medzitým stala Ellen, bezcitná potvora, ktorá rozdávala strach všade, kde prešla. Netušil, čo spôsobilo tú zmenu. Čo za ten čas vytrpela. A nič z toho mu nevyčítala. Jeho podvedomie mu tichučko našepkávalo, že ani strata detí neurobí zo ženy bezduchú harpyu, ale radšej tomu veril, akoby mal pátrať po pravej príčine. Veď to už nebola jeho starosť.

Kútikom oka zbadal, ako sa Eilidh sama pre seba zákerne usmiala a jemu po chrbte prebehol mráz. V duchu sa vysmial sám sebe, že vôbec takto reagoval na nejakú ženu. Bola to hlúposť a jeho celkové rozpoloženie mu nepridávalo na pokoji.

Utekal pred svojou minulosťou tak dlho, že sa mu to stalo zvykom. A teraz, keď jej mal čeliť a ukončiť to šialenstvo, ktoré ho nútilo žiť ako tuláka tak dlho, stráca odhodlanie. Stále ho kdesi vzadu v hlave upozorňoval tichučký hlások a namietal voči jeho konaniu. Pripomínal mu, že je príliš naivný, ak si myslí, že sa to všetko dá ukončiť jediným večerom. Pretože k tomu to spelo.

Podľa informácií, ktoré sa im podarilo získať, bude Rainamon, ktorý si podľa Eilidh teraz hovoril Raine, na svojom móle práve tento večer. Telo sa mu chvelo očakávaním len z toho stretnutia. Prehlasoval, že mu na bratovi nezáleží a bez zaváhania by ho zabil, keby mu nedal inú možnosť. Pravda však bola, že v duchu si ešte stále pamätal časy, keď bol jeho skutočným bratom a spolu, bok po boku, čelili nástrahám života. Nie je taký bezcitný, aby na to všetko zabudol v mihu jedinej sekundy. Prisahal, že nedovolí, aby sa to ktokoľvek dozvedel.

Jeho pochmúrne úvahy prerušil až hlas, ktorý sa náhle ozval vedľa neho:

„Mal by si ju zobudiť, o pár minút sme na mieste.“

Sondag sa otočil na odchod a Brax sa za ním len nemo pozeral. Vedel, že rozkaz by sa mal proste splniť a nie komentovať, ale ešte stále ho neopustil iracionálny strach zo straty Phoebe. Nerobil si ilúzie, že svojim rozhodnutím ostať s ňou sa zázračne vyriešia všetky problémy, ktoré medzi sebou mali a väčšinu z nich spôsobil on. Lenže ona bola žena, navyše žena, ktorú nadovšetko miloval, a teraz sa mal nečinne prizerať ako nastavuje vlastný krk, aby mu pomohla umlčať démonov minulosti a získať pre kráľovnú pokoj, ktorý si po toľkých rokoch zaslúži.

Už-už sa chystal potriasť Phoebe ramenom, keď sa náhle posadila, temenom ho udrúc do nosa. Ticho zasyčal od bolesti a pustil ju z náručia. Hoci len veľmi neochotne.

„Prepáč,“ pípla Phoebe a trela si udreté miesto.

Mávol rukou. „To je v poriadku. Len mi nabudúce pripomeň, aby som sa ani nepohol, keď si zo mňa urobíš vankúš. Zvláštne je, že doteraz som si to nikdy nevšimol a to si si zo mňa pár nocí robila aj deku.“

Keď videl jemnú červeň v jej lícach a neskrotnú túžbu v očiach, zatúžil skryť sa do súkromnej miestnosti priamo na palube a otestovať, či je tá kráľovnina posteľ taká mäkká, ako vyzerala. Zadíval sa jej do očí a pomaly zodvihol ruku. Keď ňou opäť pohladil jej jemnú pokožku, neubránil sa slastnému povzdychu. O tomto sníval, toto mu chýbalo. Neschopný odtiahnuť sa od nej sa ešte viac sklonil a pritisol pery na tie jej čakajúce, poddajné. Ticho vydýchla jeho meno, čím mu dala možnosť vkĺznuť dnu jazykom. Pevnejšie ju zovrel v náručí a vychutnával si ten dotyk. Phoebe bola žena, ktorá patrila k nemu. Len ona a žiadna iná.

Rukou zboku pohladil jej prsia a stisol jej boky. Bez námahy ju nadvihol a posadil si ju obkročmo do lona. Perami skĺzol po jej krku a keď sa prisal k tepne, zacítil rýchle búšenie jej tepu. Takmer márnivo sa usmial a pobozkal to miestočko. Phoebe mu zavzdychala do ucha a pritisla sa k nemu ešte bližšie, nemo ho žiadajúc o viac. Bože, ako veľmi jej to chcel dať. No skôr, ako sa jeho ruka dostala pod jej tričko, ozvalo sa kdesi spoza nich tiché odkašľanie si.

„Mal si ju zobudiť a nie ju rovno pretiahnuť,“ ozval sa pobavený hlas, ktorý patril jednému z dlakov, Duncanovi. Brax ho nepoznal až tak dobre, ale jeho poznámky ho bavili po niekoľko dní. Za túto jednu by ho však najradšej zabil.

„Ak závidíš, nájdi si svoju ženu snov a naplň svoje predstavy skôr, ako ťa niekto zabije za vouyerstvo.“

Počul, ako sa potichu zachechtal. „Aj to bude lepšie akoby ma mala vykastrovať moja žena za ten nedostatok romantiky.“

Brax si zaboril tvár do Phoebeiných vlasov. „Radšej choď, lebo vykastrujem ja teba.“

Zasmial sa, ale keď sa zvuk začal vzďaľovať, Brax si uvedomil, že ho poslúchol a nechal im aspoň ilúziu súkromia. Phoebe si povzdychla a Brax sa na ňu zadíval. Oči jej ešte stále žiarili a pery mala mierne opuchnuté od jeho útoku. Nehanbil sa za to. Skôr naopak, pozeral by sa na ten dôkaz ich vášne aj celý deň. Bol proste idiot.

„Keď sa to skončí, aspoň týždeň ťa nepustím z postele,“ zašepkal jej do ucha, jemne ho bozkávajúc.

„Zvláštne, to isté som chcela povedať ja tebe,“ odpovedala mu s úsmevom Phoebe.

Po jej slovách ho zachvátila snáď ešte mocnejšia túžba, ale namiesto toho, aby si ju vzal priamo v lietadle, sa od nej odtiahol. Nikomu nepomôže, ak pôjde do boja pobláznený a roztúžený, ale takisto by nikomu nepomohlo, keby kvôli jeho neukojiteľnej potrebe po jedinej žene museli ostatní čakať a medzitým by sa niečo stihlo zomlieť. Miesto akéhokoľvek činu ju len ticho objímal a prosil bohov, ktorých niekedy radšej preklínal, aby mu dovolili prežiť život tak, ako by si prial najviac – s Phoebe po boku. Dokonca by bol ochotný vydržať aj Myrine tiché protesty a výstupy. Očividne ho nemala rada, ale jemu to bolo jedno. Hlavne keď mohol byť s Phoebe.

Keď cítil, ako sa malé lietadlo začalo skláňať k zemi, potichu položil Phoebe na sedadlo vedľa a zašiel si pre svoje veci. Eilidh po ňom hodila veľavýznamným pohľadom, ale na jeho vkus bola až príliš pokojná. Ešte prednedávnom vyzerala, že sa nemieni deliť o jeho pozornosť s nikým a teraz akoby bola myšlienka na jeho odchod a život strávený s Phoebe v náručí to jediné, čo ju mohlo urobiť šťastnou. Nepáčilo sa mu to, ani trochu. Ale nemal čas nad tým hlbšie uvažovať. Natiahol sa a zobral svoj batoh. Bol malý, čierny a nenápadný. Nikomu by ani na um nezišlo, že vnútri sa ukrýva okrem náhradného oblečenia aj malá, súkromná zbrojnica. Tí, čo nebudú bojovať pazúrmi, sa veľmi dobre pripravili.

Svoje veci preniesol k Phoebe a rýchlo sa pripútal. Ani nie o pár minút neskôr cítil, ako ním mierne trhlo, keď sa kolesá dotkli pristávacej plochy. Stisol Phoebe ruku, aby ju upokojil. Pri pohľade na jej opäť bledú tvár si v duchu vynadal, že jej nevie pomôcť viac. Utešovalo ho len pomyslenie, že sa to skončilo.

Bez jediného slova počkali, kým sa lietadlo úplne nezastavilo a až potom sa postavili. Na palube plánovalo takmer mŕtvolné ticho. Také napäté, že každú chvíľu hrozilo jeho prasknutie. Všetci boli nabudení a pripravení na boj. Na Braxa mala tá atmosféra neblahé účinky. Nechuť postaviť sa zoči-voči svojmu bratovi náhle vystriedala zvláštna krvilačnosť. Bol si istý, že v tento jediný moment by bol schopný mu odtrhnúť hlavu a ani pri tom nežmurknúť.

Vyšli von a dažďová voda im čľapkala pod nohami. Bol rozdiel ocitnúť sa vo večne plačúcom Seattli. Bolo to také iné od všetkých miest, na ktorých bol. No nemal teraz čas skúmať okolie súkromného letiska, ktoré vlastnil akýsi vlkolak, ktorý kráľovnej dlžil obrovskú láskavosť. Nechať zmiznúť také veľké lietadlo a predstierať, že tu nikdy nepristálo, ho muselo stáť veľmi veľa. Nevedel si predstaviť, čo také kráľovná preňho urobila, že bol ochotný na toto kývnuť.

„Zopakujme si to,“ povedal Sondag, keď sa všetci zoskupili okolo neho. „Všetci sa premeníme a okrajovou časťou mesta, čo najväčšmi ukrytí v lese, sa vydáme až k súkromnému mólu, ktoré vlastní Raine. Tam sa ja, Brax a Duncan premeníme späť do ľudskej podoby. Vlkolaci ostanú v kožuchu a budú strážiť všetky cesty, aby sa nikto nepozorovane nedostal dnu alebo von. Ak by ktokoľvek z vás mal možnosť zajať Rainea, urobte to. Zabite ho len v prípade, že vám nedá na výber.“

„Čo od neho kráľovná chce?“

Sondag pokrčil plecami, ale výraz v jeho tvári hovoril jasne o tom, že k tomu nie je až taký ľahostajný. „Sú aj horšie tresty ako smrť.“

Pri tých slovách sa trochu otriasol, ale nijako inak nereagoval. Mal by sa odpútať od toho, že ide o jeho brata. Lenže nemohol. Stále mal v pamäti jeho detsky nevinnú tváričku. Preboha, veď on sa ho chystal zabiť alebo chytiť a on mu toľkokrát zachránil zadok. Nemohol si pomôcť, ale cítil sa tak trochu ako zradca. Hoci to bolo absurdné.

„Nejaké ďalšie zbytočné otázky?“ vyzval ich Sondag. Tentoraz už nikto neprehovoril. „Dobre. Takže hurá do kožuchov!“ Sám pre seba sa usmial, vzápätí dodávajúc: „A nenechajte sa zabiť.“

S tými slovami sa všetci začali premieňať. Zatiaľ čo dlaci s úsmevom na perách plynulo prešli z jednej podoby do druhej, vlkolaci zatínali zuby od neznesiteľnej bolesti, keď sa im preskupovali kosti a pripravovali sa prijať vzhľad taký odlišný od toho ľudského. Brax sa ich snažil ignorovať a radšej vystúpil zo svojej kôpky oblečenia. Kútikom oka zazrel Phoebe a v duchu sa usmial jej kráse. Srsť jej v mesačnom svite zvláštne žiarila a dodávala jej zvierací pôvab, ktorý dráždil jeho zmysly.

Prinútil sa pozrieť na ostatných. V obrovskej bielej guli chlpov, ktorá hlboko vrčala, spoznal Sondaga v medvedej podobe. Eilidh a jej bieleho tigra poznal, hoci ju nikdy predtým nevidel premeniť sa. Vedľa nej postávali ešte snežný leopard a... dopekla, obrovská kopa šliach vedľa neho vyzerala ako lev, lenže s bielou srsťou. Ako albín. V duchu opäť zaklial. Nikdy o niečom takom nepočul. Potriasol hlavou, keď sa ne neho veľké zviera usmialo v napodobenine prehliadky chrupu u zubára. Nechcel by mať tie tesáky zaseknuté v zadku.

Brax ticho zamručal, keď doňho vrazil Sondag vstávajúci sa na nohy. Ten chlap bol aj v ľudskej podobe obrovský, ale teraz vyzeral priam monumentálne. S potrasením hlavy ticho zasyčal a do zubov schmatol svoj batoh. Rovnako urobil aj medveď a lev. Takže Duncan sa premieňal na leva-albína. Nejako sa mu to k nemu hodilo. Veď kto je viac zákerný a hravý ako mačky.

Nocou sa rozoznelo medvedie vrčanie. To bol rozkaz pre všetkých. Bez zaváhania sa vybrali za ním, zladiac svoje tempo s jeho. Keby boli obyčajné zvieratá, teraz by ich chytila Sloboda zvierat alebo niečo podobné. Každopádne by už v zadku mali zabodnutých niekoľko uspávacích šípok. Lenže oni miesto toho majstrovsky kľučkovali okolo stromov a splývali so studeným a mokrým vetrom.

Čím viac sa blížili k moru, tým viac bol vzduch okolo nich presiaknutý soľou a pachom mágie. To im potvrdilo, že mieria správnym smerom. Keď sa zastavili na okraji značne špinavého móla, ktoré malo najlepšie roky dávno za sebou, zbadali neveľkú loď. Brax sa nadýchol a v duchu si odfrkol. Vedel, že jeho brat chodí vždy pripravený. Ani na okamih neočakával, že by teraz so sebou mal len jediného strážcu, ale predsa ho viac ako dvadsať rozdielnych pachov trochu zarazilo. To bolo prehnané aj na niekoho tak opatrného, ako bol jeho brat.

Potichu sa premenil a rýchlo na seba natiahol čierne maskáče, tričko rovnakej farby a vojenské bagandže. Jednu z troch zbraní si zasunul za pás, druhú do puzdra, ktoré si pripevnil na členok a poslednú si nechal v ruke. Takisto si na stehno pripol dve dýky a pár vrhacích hviezd napchal do vreciek spolu s náhradnými zásobníkmi. Nebolo nič horšie ako keď vám došli náboje a boli ste obkľúčení nepriateľmi. Eilidh doňho štuchla ňufákom, aby mu pripomenula, že mu stojí po boku. Predtým sa obával toho, ako by mohli spolupracovať, ale po pár hodinách tréningu pochopil, že napriek všetkému dokázali obaja zachovať profesionálny odstup a ticho sa na seba spoliehať.

Sondag, so zbraňou spustenou popri stehne, kývol rukou, aby ho ostatní nasledovali. Brax sa pripravil a sledoval každý, aj ten najmenší pohyb. V prednej časti starého skladiska zacítil postávať niekoľko postáv. Dvaja ľudia a dvaja vlkolaci v ľudskej podobe. Takže bola pravda, že sa jeho brat spojil s ľuďmi. A podľa absencie tetovaní na krku vlkolakov pochopil, že tí ľudkovia nemali ani najmenšie podozrenie, čo sa okolo nich v skutočnosti deje. Ľutoval, že musia prísť o život, ale bolo načase všetko to ukončiť. Stáli na nesprávnej strane barikády a ešte stále to nepochopili.

Ticho zamieril a vystrelil. Vďaka tlmiču ľudia nemali šancu na takú vzdialenosť započuť, že ich niekto mieni zabiť. Lenže vlkolaci nemali obmedzenia obyčajného sluchu. Ešte skôr, ako sa ich spoločníci sklátili k zemi mŕtvi, vyskočili ich smerom s úmyslom zabíjať. Kým sa stihli premeniť alebo nabiť a zacieliť zbrane, vrhli sa im na hrdlá dve biele chlpaté gule. V desivom zapraskaní im zlomili väzy akoby to boli špáradlá z jednohubiek a oni sa sklátili k zemi. Brax si bol istý, že ak aj nezomreli hneď, nebude to dlho trvať.

Po jedom sa v zohnutí rozbehli k dverám, kde nikto nestál. Brax sa obzrel okolo seba a stretol sa s Duncanovým pohľadom, ktorým mu naznačoval, aby išiel doľava. Bez protestu tak urobil. Zdalo sa mu to nemožné, ale ich plán zatiaľ išiel ako po masle. Podľa plánov pôdorysu mala budova zadný a predný vchod. O ten vzadu sa postaral Sondag s Phoebe, pričom ich dvaja vlkolaci strážili spoza starých chladiarenských boxov. Budova síce bola skladiskom, ale aj tak mala dosť veľa chodieb a schodisko vedúce na najvyššie poschodie, kde by mal sedieť jeho brat. Lenže ho nikde vo vzduchu necítil. Na rozdiel od ostatných by spoznal jeho prítomnosť kdekoľvek, ale tu po nej nebolo žiadnej známky. Napriek tomu pokračoval ďalej.

Chodbou, ktorú osvetľovala len jediná blikajúca žiarovka, sa zakrádal do jednej z malých miestností, kde cítil troch vlkolakov. Pobehovali dookola v panike. Aj napriek tomu, že dlaci vedeli byť veľmi tichí, museli začuť niečo z lomozu, ktorý predchádzal smrti štyroch strážnikov. Teraz sa zdalo, akoby nevedeli, čo majú robiť. No nemohol sa nad tým zamýšľať. Pritisol sa k okraju vchodu a kývol hlavou na Eilidh. Vedela, čo má robiť. Kým on prstom nedočkavo hladkal spúšť a v duchu opäť ďakoval tej hlúpej myšlienky, ktorá ho pred rokmi viedla k tomu, aby sa naučil strieľať, Eilidh sa vrhla dnu. Čím ich do značnej miery rozptýlila. Začul nadávky a zvuky pripomínajúce nabíjanie revolverov. S prudkým výdychom a vrhol pred vchod a v sérii troch výstrelov sledoval, ako bezduché telá padajú na zem.

Podišiel k nim bližšie, stále opatrný, hoci ich srdcia teraz bojovali s guľkami, ktoré bránili krvi v činnosti. S neskrývaným šokom sa práve pozeral do tváre troch mladíkov, ktorí boli takmer deťmi. Ani sa nepokúsili premeniť, spoliehali sa na strelné zbrane, čo muselo znamenať, že ešte donedávna boli ľuďmi. Čo viedlo jeho brata k tomu, aby prinútil mladých vlkolakoch pár mesiacov po prvej premene, aby strážili toto skladisko? Takmer to vyzeralo tak, akoby ich ponúkol ako obetných baránkov. Lenže to by znamenalo, že o celej akcii vedel. A to si odmietal pripustiť. Pretože v tom prípade by tiež musel priznať, že majú medzi sebou zradcu.

S odhodlaním omnoho väčším než predtým sa ticho blížil ku kancelárii na samom vrchole budovy. Ak mu niekto prišiel do cesty, kruto na to doplatil. Na rozdiel od tých dvoch vonku, všetci vnútri boli vlkolaci. Nedávno premenení. Pred polrokom to boli ľudia, určite tí istí, ktorí život zasvätili lovu magických bytostí a snahe vyhubiť ich. Pri pohľade na ich takmer chlapčenské tváre ho zachvacovala nepredstaviteľná zúrivosť. Nezaváhal a všetkých ich zabil, hoci pochyboval, že pri ich strachu, ktorý bol nasiaknutý v stenách a akoby z nich odkvapkával, by boli schopní aj trafiť to, na čo by zamierili.

Keď sa však postavil zoči-voči sotva pätnásťročnému dievčaťu, zaváhal. Bolo niečo iné bojovať s chlapcami, ale zabiť také rozkošné a nežné stvorenie... To sa priečilo všetkému, čím bol. Lenže stála medzi ním a dverami do kancelárie, kde síce nikoho necítil, ale mohol by tam nájsť aspoň nejaké informácie. Sekunda, ktorú strávil presviedčaním samého seba, sa mu takmer stala osudnou. Dievča s istotou vystrelilo. Akoby v spomalenom zábere sledoval, ako k nemu letí guľka. Do boku mu v razilo čosi tvrdé a vrčiace. S výdychom dopadol na zem a počul, ako sa guľka s hlasným plesnutím stretla so stenou za ním. V úrovni očí zbadal nehybné telo, ktoré bolo takmer bez hlavy. Sklené oči sa ešte vždy upierali naňho so zmesou nenávisti a odhodlania.

Otrasený až do morku kostí sa vyšvihol na nohy a poháňaný neskrotným hnevom a nenávisťou sa vybral do kancelárie. Rozrazil dvere, a tam sa mu naskytol ešte prekvapujúcejší obraz. Miestnosť bola až na jednu stoličku prázdna. A na tom jedinom kúsku dreva bolo zrútené mŕtve telo muža, ktorý nebol medzi živými už nejakú tú dobu. Vynervovaný až do krajnosti sa prudko otočil a zamieril, keď za sebou začul znechutené odfrknutie. Niekoľko krokov za ním stál Duncan a doprostred čela mu mierila hlaveň Braxovej zbrane.

„Toto bolo až príliš ľahké,“ povedal Duncan, akoby mu čítal myšlienky.

Brax pozrel na mŕtve telo zavalitého a holohlavého muža, následne sklonil a zaistil zbraň. „Všetko to boli len prekliate deti, premenené sotva pred pár mesiacmi. Môj brat o tom všetkom musel vedieť, aby si z nás takýmto spôsobom vystrelil.“

„Kam tým mieriš?“

„Ale no tak, ani ty nie si taký somár, ako predstieraš. Niekto z nás donáša môjmu bratovi.“

Duncan úkosom pozrel na tigricu, ktorá sa chúlila v kúte a takmer bezmocne čelila Stevenovmu vrčaniu. Očividne Duncan nebol sám, kto bol presvedčený o tom, že vie, kto ich zradil. Brax bol tiež náchylný tomu uveriť. Ako jediná sa kedy dostala k jeho bratovi, získala takmer privilégium, že mohla rozhodovať o jeho plánoch, doviedla ich až sem a prisahala, že tu bude a bude viac ako ľahké zbaviť sa ho. A predsa teraz stáli len nad hromadou mŕtvych detí a neboli o nič bližšie k pravde než predtým. Braxom lomcovala zúrivosť a zvláštna bezmocnosť. Ešte nikdy v živote sa necítil viac zahnaný do kúta skutočnosťou, že niečo nevedel vyriešiť.

„Podozrivú už máme. Teraz z nej len vytĺcť pravdu,“ zaškeril sa takmer zlovestne Duncan a vybral sa smerom k Eilidh. Ešte skôr, ako ho stihol Brax zastaviť, ozval sa za nimi hlboký hlas.

„Byť tebou, nateraz to odložím. Máme vážnejší problém.“ Sondag vyzeral byť v poriadku, teda, okrem toho, že vyzeral rozzúrený hádam až do nepríčetnosti a napriek všetkým očakávaniam prišiel sám. Braxa sa zmocnila zlá predtucha. Čo sa stalo s Phoebe?

„Aký problém?“ prinútil sa Brax spýtať. Len ťažko potláčal obavy.

Sondag mu pozrel do očí. „Phoebe zmizla.“

„Chceš povedať, že ju uniesli?“ vyrazil zo seba Brax, lapajúc po dychu. Došľaka, toto chcel jeho brat? Uniesť ženu, ktorá bola preňho dôležitejšia než vlastný život?

Sondag pokrútil hlavou. „Chcem tým povedať presne to, čo som povedal, Brax. Phoebe zmizla. Uprostred boja utiekla kamsi na opačný koniec budovy, akoby ju niekto volal. Snažil som sa ju nájsť, ale bez úspechu. Všetko nasvedčuje tomu, že odišla. Dobrovoľne.“

Začul niekoľko dosť ostrých nadávok. „Čo to znamená? Ja... nerozumiem.“ Alebo skôr nechcel porozumieť. No výraz v jeho tvári nútil Braxove srdce vynechávať údery, aby uniklo tej spaľujúcej bolesti.

„Ale vieš, čo to znamená,“ prehlásil tvrdo Sondag. „Ak niekoho neprenasledovala, možno nie je Ellen tá, ktorú by sme mali začať vypočúvať kvôli podozreniu, že nás zradila.“

Kapitola 16. ¦¦ Kapitola 18.


Pri minulej kapitole izzie navrhla, že by bolo dobré pozrieť sa na príbeh aj Sondagovými očami, aby ste sa dozvedeli, čo ho viedlo k jeho správaniu. Pozrieť sa mu do hlavy. Nemám vo zvyku písať príbeh z viacerých pohľadov, teda, viac ako dvoch, ale nebojte sa, všetko sa v pravý čas dozviete. Ale ako... nuž, to si nechám v zálohe ako prekvapenie. Po tejto kapitole iste chápete prečo. O:)

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 17.:

3. mea
17.05.2013 [18:58]

Emoticon Emoticon Emoticon

2. mima33 admin
15.05.2013 [11:31]

mima33Tak ten koniec ma poriadne prekvapil. Čakala by som všeličo, ale toto... no povedzme, že Phoebe je v tom podľa mňa nevinne a skôr mám za to, že odhalila niečo dôležité, alebo niekoho dôležitého. A naozaj neverím Ellen Emoticon je naozaj odporná...
Už teraz sa teším na ďalšiu, ktorá bude dúfam, čo najskôr Emoticon Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 14.05.2013 [16:42]

O tak to bola kapitola Emoticon . A aj tak neverím, že zradca je Phoebe ale Ellen. Veď kto iný vedel o tomto mieste a tvrdil, že tam ten brat bude? Ellen! Jaj ale tak dúfam, že sa Phoebe nič nestane. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!