OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 5.

26.02.2013 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1209×

Kapitola 5.

Phoebe sa vymrštila do sedu, stále lapajúc po dychu. Opäť raz ju v snoch trápili hlasy minulosti, ktoré by najradšej umlčala. Dokonca prosila o hluchotu, len aby mala na pár chvíľ pokoj. Bez väčšieho úspechu. Cez deň svoje ohromné nadanie dokázala ignorovať, vlastne sa naučila ho vôbec nepoužívať. Skryla sa za roky posilňované vysoké múry, cez ktoré prešlo len to, čo chcela. Lenže v noci, keď sa prestala ovládať a schopnosti vlčice nad ňou prebrali úplnú kontrolu, nedokázala nikdy presne predpovedať, čo by sa mohlo stať. Najčastejšie sa budila s krikom a samu seba musela presviedčať, že tie výkriky, ktoré jej narážali do lebky a snažili sa ju rozbiť, neboli jej a ani náhodou neboli skutočné. Bez väčšieho úspechu.

S povzdychom prehodila nohy cez okraj postele. Pretrela si dlaňami tvár a stretla sa s nesúhlasným pohľadom vo zvieracej tváričke svojej malej spoločníčky. Na pol úst sa na ňu usmiala, no nijako nereagovala na jej hnev. Nemalo to žiadny zmysel. Za všetko sa platí cena, Myra by to mala vedieť zo všetkých najviac. Bieli dlaci obetovali zdanlivo najviac zo všetkých, pretože prichádzali o takmer všetky schopnosti. Niektoré im ostali, ale to sa stávalo len ojedinele. Keby Phoebe takmer bytostne nepotrebovala získať zvierací kožuch, považovala by toto všetko za prekliatie. Bujaré schopnosti, ktoré v noci nevedela ovládať, boli príliš malou cenou za prakticky normálny život. Za spôsob, ako ochrániť seba a všetkých v jej blízkosti.

Postavila sa na stále vratké nohy a schmatla prvé rifle a košeľu, ktoré našla. V duchu velebila Locienovu prezieravú schopnosť riešiť všetko ešte predtým, než sa z toho stane problém. Ako snáď jediný na celej planéte poznal rozsah jej schopností a snažil sa jej čo najviac uľahčovať život. Jasné, prechádzať sa po internáte a študovať bolo do istej miery riskantné, rovnako ako práca na ošetrovni, ale ako odmenu dostala niečo ako samostatný byt. Nebolo to nič extra, len jedna malá izbička a len o čosi väčšia kúpeľňa, ale aj to stačilo. Mala vlastné súkromie. A čo bolo lepšie, nehrozilo, že by mala spolubývajúcu. Teda, ak nerátala Myru.

Polovica ľudí sa jej obávala a tá druhá ju považovala len za trochu výstredného domáceho miláčika rozmaznanej siroty. Uškrnula sa, keď si spomenula, aké príbehy o nej kolujú po škole. Iste, vedeli kým je, ale ani to ich nezastavilo, aby začali ovládať svoju predstavivosť. Podľa všeobecného názoru bola Phoebe bohatou dedičkou jedného z členov kráľovskej rodiny magického sveta. Nad naivnosťou toho tvrdenia vždy len krútila hlavou. Ako by už len ona mohla byť čo i len vzdialenou príbuznou kráľovnej alebo kohokoľvek iného z tej rodiny.

Po rýchlej sprche na seba hodila oblečenie, vyhrnula si rukávy a rukou prešla po zarosenom zrkadle. Vyzerala stále rovnako, aspoň zo svojho pohľadu. Oči si ešte neprivykli, takže všetko, na čo sa pozerala, videla s určitou dávkou skreslenia. Nechala viečka padnúť a v duchu trochu posunula neviditeľné hranice, ktoré jej umožnili spolužitie s vlčicou. V duchu sa nad tým pousmiala.

Dlaci boli kým boli, ale spojením so zvieraťom sa stali nesmrteľnými. Každý z nich mal vlastnú príšerku, ktorá sa stala ich súčasťou podobne, ako to bolo pri vlkolakoch. Proste to vždy boli oni – chlpaté gule s ľudským zmýšľaním. Phoebe musela byť aj v tomto iná. Jej vlčica mala vlastné vedomie a nie vždy túžila spolupracovať. Niekedy si proste zmyslela, že je čas, aby ona prevzala kontrolu. Nestačilo jej, že je s Phoebe celý deň a pomáha jej vôbec prežiť. Ešte stále sa striasala z toho slastného pocitu, keď si ňufák hriala v Braxovej srsti. Určite mu musela pripadať ako šialenec. Sama sa tak občas cítila. Dopekla, veď vlčica z nej občas robila schizofreničku.

Prestaň sa rozplývať nad tým dlakom, lebo ťa o chvíľu budem utierať z podlahy, ozval sa jej v hlave pobavený hlas, ktorý nepatril nikomu inému než Myre.

Phoebe by očakávala, že na svoj vek už bude mať trochu rozumu a prestane sa správať detinsky. Nemala by zabúdať, že je odsúdená byť na večnosť dieťaťom. A predsa, keď ju počula, ako si v duchu pospevuje zamilovanú pieseň o nej a Braxovi, nevedela sa u brániť otrávenému zabručaniu.

„Neviem, prečo sa takto správaš, Vieš veľmi dobre, že si s ním nič nezačnem.“ Alebo sa o to aspoň pokúsim, dodala Phoebe v mysli. Ukázalo sa totiž, že Brax má v sebe magnet, ktorý ju k sebe neustále ťahá. Kde bol on, o chvíľu sa vyskytla aj Phoebe. Vlčici sa tiež páčil. A to Phoebe desilo.

Padaj! O chvíľu ti začne škola! ukončila ich malú hádku Myra a zavŕtala sa hlbšie do vankúša. Phoebe len prevrátila očami. Stále spávala na jej posteli. Ešte vždy si myslela, že v noci, keď jej potichu skočí k nohám a uloží sa na spánok, ju nepočuje.

„Uvidíme sa poobede na ošetrovni.“

Odpoveďou jej bolo len tiché zavrčanie. Phoebe s miernym pousmiatím schmatla tašku na plece, ktorá odpočívala pohodená pri dverách izby. Presne tam, kde ju včera nechala. Občas ju desila vlastná samota a hlavne nemennosť toho statusu. Už dávno sa naučila vyhýbať sa ľuďom. Kým bola len bezcennou dcérou starého šamana, nemala priateľov. Po premene na jedného z dlakov sa to nezmenilo. Staré zvyky mala zakorenené až príliš hlboko. Stále v nej tlel ten podvedomý strach z odhalenia vlastných tajomstiev. Bola príliš paranoidná.

Podvedome zamierila ku schodisku. Po ceste miernym kývaním hlavy zdravila ľudí, s ktorými sa občas stretávala na hodinách kreslenia, alebo im rovnala kosti po náročných tréningoch. V podstate o nich nič nevedela, ale ten hrejivý pocit, že predsa len nie je neviditeľná, ju hrial pri srdci.

Pomaly prechádzala zasneženým areálom a znova v duchu ďakovala za svoje netypické spolužitie s vlčicou, ktorá teraz spokojne spala zatlačená kdesi v kúte jej mysle. Väčšinu času jej pripadal vlastný život zvrátený a rada naň nadávala. Ale nie v situácii, keď jej nemrzol zadok v podnebí, ktoré aj tých najtvrdších otužilcov nútilo utekať späť domov pre spráchnivený kožuch po starej mame.

Rozrazila dvere na učebni a vybrala sa k vlastnému stojanu. Dnes na ňu čakala nesmierne vyčerpávajúca trojhodinovka kreslenia. Prácu s uhlíkom milovala, len sa potom nesmela dívať do zrkadla, aby náhodou nedostala infarkt. Vtedy často zabúdala na to, že sa má sústrediť na vlastné videnie, aby si ostatní nevšimli jej už tak do očí bijúcu odlišnosť. Väčšinou bez úspechu. Pri kreslení sa dostávala do vlastného sveta. Myseľ akoby sa upokojila a zo všetkého ostala len potreba prechádzať rukou po plátne a tvoriť čokoľvek, čo si jej fantázia pre ňu pripravila. Niekedy to bol len nejasný zhluk farieb, inokedy dávno zabudnuté kráľovstvá a bytosti.

Potriasla hlavou a prinútila sa usmiať na svoju spoločníčku. Luca bola impozantná, každý sa na ňu pozeral. Nebola najkrajšia bytosť na svete, ale niečo v nej vás nútilo pozerať na ňu. Možno za to mohli svetlomodré vlasy, alebo fakt, že jej matka bola siréna a otec elf. Zvláštna kombinácia v krvi jej zaručovala, že nech by bola v akejkoľvek spoločnosti, stačilo len mierne zažmurkať a každý sa išiel odrazu pretrhnúť od toho, aby jej vyhovel. Vlastné schopnosti ju predurčovali k tomu, aby bola rozmaznaná panička s povýšeným správaním. Lenže ona bola presný opak. Akokoľvek boli jej schopnosti pôsobivé, ona ich nenávidela a k ich použitiu sa uchýlila len v prípadoch núdze. Čo sa až tak často nestávalo.

„Aký si mala večer?“ spýtala sa Phoebe pomedzi to, ako si vyberala z tašky všetky veci. Nemala nutkanie sa prezliekať ako niektoré jej kolegyne z kreslenia, ktoré túžili stále vyzerať dobre a hlavne bez šmúh od farby na obľúbenej blúzke.

Luca pokrčila útlymi plecami. „Normál. Kyle ma zobral do kina. Potreboval mať ospravedlnenie, prečo ma obchytkávať,“ prehodila len tak mimochodom. Len lesk v očiach prezrádzal, ako si ich spoločné chvíľky v tme užívala.

Phoebe jej len ticho závidela, hoci by nemala. Kyle bol jeden z vlkolakov, ktorý nemuseli chodiť ďaleko po ranu a sebaovládanie rozhodne nepatrilo k ich najväčším cnostiam. Napriek tomu bol až hriešne príťažlivý a neskonale zamilovaný do svojej malej víly, ako Lucu často oslovoval. Možno sa občas potrebovali o niečom pohádať, ale aspoň mali jeden druhého.

Phoebe mala len Myru, čo nebola práve najlepšie útecha. Nemohla predsa za to, že jej vlčica bola prísna obhajkyňa monogamie a tým pádom všetky vzťahy, o ktoré sa Phoebe pokúšala, skončili fiaskom. A to len preto, lebo vlčica jej výber neschvaľovala, pretože ona si potrebovala vybrať jediného partnera na celú večnosť. Frustrujúce. Hlavne ak ste žili v dobe, kde vzťahy, hlavne s opačným pohlavím, boli hlavnou súčasťou života.

„Ale ty rozprávaj. Ashley hovorila, že včera ťa videla obskakovať okolo nejakého fešáka na ošetrovni. Priznaj sa – hrala si sa s ním na doktora a sestričku?“ zasmiala sa Luca, čím prerušila Phoebeine úvahy.

„No jasné, náš nový učiteľ rozhodne túži po vzťahu so mnou.“ Phoebe sa pri tých slovách mierne začervenala. Nemala by to vedieť a predsa to v noci začula. V duchu sa radovala.

Luca vyzerala, akoby miesto svojich obľúbených slnečníc dostala kaktus. „Zopakuj to!“

„Počula si. Oddnes to je náš nový učiteľ sebaobrany. Niekto taký len ťažko zakopne o mňa,“ pohodila Phoebe plecom.

V školách pre magické bytosti neboli zakázané vzťahy medzi učiteľmi a študentmi. Na to sa až príliš cenilo každé dieťa, ktoré by sa z takýchto zväzkov mohlo narodiť. Phoebe sa však nepovažovala za dostatočne zaujímavú na to, aby ho získala. Hoci sa na ňu predtým pozeral ako na zjavenie.

„Nebuď melodramatická. Dobre vieš, koľko chalanov o teba prejavuje záujem.“

Phoebe v duchu prešla ten nie veľmi dlhý zoznam jej príležitostných ctiteľov, s ktorými sa nikdy nedostala ďalej ako po druhé rande, kde sa zhodli, že viac ako priatelia z nich nikdy nebudú.

„Hej, ale nezabúdaj, že žiadny z nich prakticky nebol môj... priateľ.“

Luca na ňu ukázala uhlíkom. „Pretože si zablokovaná a vysielaš signál, ktorý nikto nedokáže rozlúštiť.“

„Ja nie som žiadne rádio!“ odvrkla jej Phoebe, ale v duchu sa smiala nad jej ďalším pokusom znieť ako dohadzovačka/psychológ.

„No dobre, no dobre,“ zabrblala Luca. „Ale vážne, Phoebe, mala by si so sebou niečo robiť. Myslíš, že nevidím, ako sa tváriš, keď je s nami aj Kyle? Chcela by si vzťah. To mi pripomína, že jeho spolubývajúci tiež nie je na zahodenie. Čo by si povedala, keby išiel s nami niekedy na pizzu?“

„Myslíš Willa?“

Luca spokojne prikývla a celkom ignorovala učiteľku, ktorá už dorazila a práve im vysvetľovala, čo budú dnes robiť. „Jasné, že jeho. Nebuď taký suchár a poď s nami. Čo tak... v piatok?“

Phoebe mala pochybnosti a najradšej by nikam nešla, no keď videla odhodlanie v jej očiach, bolo jej viac ako jasné, že tentoraz neunikne. Veľmi dobre vedela, aké nebezpečné je pre ňu ukazovať sa na verejnosti po zotmení, ale rozhodla sa trochu zariskovať. Je pravda, že až príliš dlho nikde nebola.

„Dobre. V piatok. Ale ak z toho zase nič nebude, nebudeš ma už k ničomu nútiť. Rozumieme si?“

Keď Luca nakoniec spokojne prikývla, otočila sa Phoebe k svojmu plátnu. Takmer až zúfalo sa snažila zistiť, čo sa bude diať. Keď sa ukázalo, že ostatní už začali pracovať, proste im nakukla cez plece. Alec bol vždy spoľahlivým zdrojom. Ten tmavovlasý dlháň nežil pre nič iné ako umenie, takže začínal pracovať v čase, keď učiteľka ešte ani poriadne nezadala úlohu, ktorou sa budú zaoberať. Keď na jeho plátne videla podozrivo vyzerajúci obrys niečej tváre, bola si viac ako istá, že idú opäť kresliť portrét. Tentokrát uhlíkom. Phoebe v duchu zaúpela. Vedela, že toto všetko bola snaha učiteľky zistiť, kto má na čo talent, ale to neustále opakovanie toho istého dookola ju už unavovalo. Najradšej by kreslila podľa vlastného výberu. No na názor sa jej nikto nepýtal.

S povzdychom uchopila do ruky uhlík a položila ho doprostred plátna. Zavrela oči a snažila si vybaviť každý detail matkinej tváre. Zaliala ju takmer známa vlna smútku. Mala pocit, že mala až príliš málo času na to, aby ju spoznala, rovnako aj svojho otca. Obetovali všetko pre to, aby ona mohla žiť. Kedysi si to vyčítala a nevidela zmysel, prečo stále pokračovať v tej fraške, ktorú niektorí ľudia volali život. Bolo ťažké uvedomiť si, že odmietaním pravdy niečo zmení. Oni by nechceli, aby premrhala čo i len jeden deň. A tak to prestala robiť a začala sa sústreďovať na plnenie vlastných snov. Ten najväčší bol príliš vzdialený, ale stále verila, že raz príde muž, ktorý sa bude pozdávať aj jej vlčici.

Akoby mimovoľne si v duchu predstavila moment, keď sa včera doslova vrhla na Braxa v tom záveji. Správala sa k nemu, akoby boli starí známi, možno milenci, ktorí sa po niekoľkých rokoch opäť stretli a nie ako dvaja náhodní okoloidúci. S pevne zatvorenými očami cítila, ako sa jej ruka na plátne pomaly pohla. Vždy tak kreslia – so zatvorenými očami. V tme toho videla mnohokrát viac ako ostatní vo všetkom tom svetle.

Nechala vlastné podvedomie vytvoriť obraz za ňu. Ani nevedela, čo to vlastne robí. Alebo si to len nechcela priznať. Keď napokon otvorila oči, takmer zalapala po dychu. Pozerala sa na ňu dokonalá podobizeň človeka, ktorého včera videla po prvýkrát vo svojom živote. Každá črta, každý vlások, dokonca aj jemný lesk v jeho očiach. Všetko tam bolo.

Phoebe neochotne uznala, že to nie je najhoršie. Vlastne to bolo lepšie ako dobré. Portréty neznášala. Nikdy nevedela presne vystihnúť pohľad danej osoby, alebo nejakú povahovú črtu, o ktorej vypovedalo zvraštené obočie, alebo usmievavé pery. Lenže toto bolo takmer dokonalé. Jediné, čo tomu chýbalo, bol originál.

Phoebe so zdesením v ruke prelomila uhlík. Bolo jej jedno, že sa na ňu pravdepodobne všetci pozerajú ako na blázna. Rýchlo schmatla tašku a vyrazila k dverám Začula, ako za ňou Luca volá, ale nemala silu odpovedať. Musela sa odtiaľ dostať, aby sa upokojila.

Zastavila sa až na ľudoprázdnej chodbe. Oprela sa o stenu a zadívala sa na zasneženú krajinu. Zhlboka sa nadýchla a snažila sa svoje rozostrené videnie vrátiť do normálu, ktorý bol pre všetkých bezpečný. Hnevala sa sama na seba, že ju jediný portrét dokázal takto rozrušiť. A za všetko mohla vlčica. Veľmi dobre vedela, že to bolo jej dielo, len netušila prečo. Alebo si to len nechcela priznať. Radšej zapudila tú myšlienku ešte v zárodku.

Otočila sa na päte. Vedela, že sa naspäť už nevráti. Ruky, ktoré ešte stále mala celé čierne, zvierala do pästí. Keď odkiaľsi začula buchnutie, vydala sa tým smerom. Cítila sa dokonale upokojená, hoci sa jej ešte stále mierne chveli kolená. Nezáležalo jej na tom. Hlavne, že v jej očiach nikto neuvidí nič podozrivé.

S prekvapením si uvedomila, že prišla do jednej z veľkých hál, podobnej tej, v ktorej pred chvíľou kreslila. Len s tým rozdielom, že táto slúžila na výučbu sebaobrany. Bolo prekvapivé opäť v nej vidieť zoradené skupinky ľudí a v strede Braxa, ktorý čosi rozprával. Phoebe si uvedomila, že naňho doslova civie až v momente, keď k nej zodvihol pohľad. Vyzeral prekvapene.

Mierne jej pokynul hlavou, aby sa k nim pridala. Ešte skôr, ako o tom stihla začať uvažovať, to proste urobila. V duchu si však nadávala. Nemala tam čo robiť. Sebaobrana nebola jeden z jej predmetov, pretože už nepotrebovala študovať. Pochádzala z doby, kde dobrý pravý hák dokázal vyriešiť veľa problémov a dievčaťu zaručoval bezpečie. Teda, nie žeby sa niekedy niekam vybrala sama. Bola doslova odkázaná na pomoc ostatných.

Ruky si utrela do rifľoviny a zadívala sa okolo seba. Skupinku okolo nej tvorili predovšetkým mladé vlkolačice a čarodejnice, ktoré skôr ako o výklad o dôležitosť vedieť uštedriť dobrú ranu prejavavovali záujem o vypracovanú postavu ich učiteľa, ktorú ešte zvýrazňovalo biele tričko. Ani nepredstierala, že dáva pozor, čo sa deje okolo nej. Len si sadla na zem a pozerala do steny.

Keď sa okolo nej odrazu všetci postavili a začali sa rozmiestňovať po celkom priestore, spozornela. Uvedomila si, že sa v malých skupinkách združovali a veselo po sebe pokrikovali. Phoebe zostala sedieť. Nemala potrebu pripojiť sa k nim a nacvičovať niečo, čo už dávno vedela. No niekto mal očividne iný názor. Keď sa jej v zornom poli odrazu objavila veľká dlaň, takmer podskočila od ľaku. Ale len do chvíle, kým si uvedomila, že tá ruka patrí Braxovi, ktorý sa na ňu veselo usmieval.

Nechala sa ním vytiahnuť na nohy. Opäť musela poriadne zakloniť hlavu, aby mu videla do očí. „Na zemi a v sede sa toho veľa nenaučíš,“ začal si ju doberať.

Phoebe pozdvihla obočie, vychutnávajúc si pocit z jeho blízkosti. „A kto povedal niečo o tom, že sa potrebujem učiť?“

„Tak prečo si tu?“

„Možno si to ty, kto sa potrebuje niečo naučiť,“ zavrnela jeho smerom. V duchu sa zdesila sama zo seba. Ešte nikdy predtým sa takto nesprávala.

V očiach sa mu zablýskalo, keď ju potiahol smerom do stredu podložky. Začula, ako jej taška s tupým buchnutím dopadla na zem. Pramálo ju to zaujímalo. Dôležité pre ňu bol len pár očí, ktorý ju zvedavo pozoroval.

„Tak predveď niečo, z čoho sa posadím na zadok.“ Povedal to tónom, ktorý dával jasne najavo, že nič také neexistuje.

Phoebe sa zaleskli oči. Bola odhodlaná dať mu malú lekciu. Radšej sa ani neodvažovala rozoberať, odkiaľ sa to všetko v nej berie. V opačnom prípade by možno s panickým krikom utiekla do najbližšieho temného kúta, z ktorého by už možno nikdy nevyšla.

S takmer zvodným úsmevom prikročila ešte bližšie k nemu, až stáli takmer telo na telo. Phoebe cítila jeho trhaný dych, aj teplo vyžarujúce z jeho pokožky. Očarene zodvihla ruku a prešla mu ňou po ruke nahor, najvyššie ako dočiahla. Brax k nej sklonil hlavu a dlhými prstami jej pohladil bok. Dokonale zabudol kde sa nachádzajú, čo sa Phoebe veľmi hodilo, hoci sa musela premáhať, aby pod jeho jemným dotykom slastne neprivierala oči. Zopakovala jemné pohladenie vlastnej ruky. Brax privrel oči a mierne sa od nej zaklonil. Phoebe takmer bytostne cítila, že prišla jej chvíľa.

Miesto toho, aby pokračovala v tom nemiestnom správaní, rýchlo sa skrčila a kým stihol ktokoľvek čo i len žmurknúť, z otočky podrazila Braxovi nohy. Prekvapením vydýchol, no nestihol včas zareagovať. Phoebe už len so zadosťučinením sledovala, ako s pleskotom dopadá na zem. Zuby mu scvakli o seba a prekvapenie v jeho očiach bolo takmer komické. Sklonila sa k nemu, úplne ignorujúc veselý smiech, ktorý sa odrážal od stien okolo nej.

„Práve si dokonale podcenil svojho protivníka,“ pošepla mu do ucha.

Užívala si pohľad do jeho šokom rozšírených očí. Keď natiahol ruku a jemne jej ju vplietol do vlasov, ostala ako primrazená. Vzápätí sa už aj ona váľala na zemi, Brax sa jej díval do očí a opieral sa o ruku, aby ju neťažil celou váhou.

„Rovnako ako ty.“

Pery jej sklonil až ku krku a jemne nimi poláskal citlivé miestočko za uchom. Phoebe ostala ako primrazená, neschopná sa pohnúť alebo akokoľvek inak reagovať. V dokonalom opojení z jeho dotyku zabudla aj na to, že sú na mieste, kde ich každý môže vidieť a počuť. Všetko prestalo existovať. Ostali len oni dvaja a jeho pery, ktoré sa až nebezpečne pomaly približovali k jej ústam.

Kapitola 4. ¦¦ Kapitola 6.

Kapitolu by som rada venovala týmto skvelým ľuďom: dvojčátku blotikovi, ratolesti Ner, izzie22, mea, mime33, Christine a Niky. Ani si neviete predstaviť, ako veľmi ma teší váš záujem o moju zlátaninu. Nečakala som, že s to stretne s takým ohlasom. Ďakujem vám za to.

Rada by som ešte niečo poznamenala, aby som veci uviedla na pravú mieru - biely dlak nemusí byť len tiger, ako je to v prípade Braxa. Phoebe tiež patrí k rovnakému druhu, lenže jej zvieraťom je vlk. Bieli dlaci sa od obyčajných vlkolakov odlišujú farbou kožuchu (ktorá je vždy v odtieni bielej), nie tým, na čo sa premieňajú.

S pozdravom Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 5.: