OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 7.



V srdci tigra - Kapitola 7.Mihotavý tieň minulosti

Kapitola 7.

Brax zaťal päste, no aj tak sa stále celý chvel od potlačovanej túžby niekoho roztrhať. S rozzúrenosťou, ktorá hraničila s amokom, sa zadíval okolo seba na ešte ráno bezpečný domov. Teraz bolo všetko rozhádzané a zničené. Nebolo to jeho, necítil k tej majetkovej strate žiadnu extra veľkú ľútosť. Po pravde by mu bolo jedno aj keby zobrali všetko zariadenie a nenechali tam ani len triesku z postele. Nie, nikdy mu nezáležalo na hmotných veciach. Prestal túžiť po tejto stránke akéhokoľvek vzťahu – ako je postaviť si dom so svojou vyvolenou – pred mnohými storočiami. Práve vtedy, keď sa tá fraška, ktorá predstavovala jeho život, začala pekne zamotávať.

Ako tak pozeral na tú spúšť, túžil zovrieť niekomu hrdlo a pekne pomaličky ho hrdúsiť, až by z neho ostala len bezduchá figurína vhodná akurát tak na zahrabanie niekoľko stôp do zeme. Ten zdanlivo mizivý pocit bezpečia, ktorý vás obklopí, keď sa ocitnete na mieste, kde môžete byť sami sebou, práve vyprchal. Cez otvorené dvere a rozbité okná sa dnu pomaly zakrádal tieň nepredstaviteľnej pomstychtivosti.

„Och, Bože, kto mohol niečo takéto urobiť?“ doľahol k nemu zhrozený hlas, ktorý nepatril nikomu inému než Phoebe.

Keď ju zazrel postávať vedľa seba, ruku pritisnutú na srdci a v očiach výraz číreho zdesenia, zatúžil ju strhnúť do náručia a upokojiť bozkami. Zavrhol ten nápad skôr ako stihol poničiť aj jeho nervové zakončenia a prinútil by ho urobiť niečo, na čo sa už celé veky neodhodlal – byť tu pre niekoho iného než sám pre seba.

S náhlym zábleskom strachu sa vybral do rohu miestnosti, kde ukrytý v malom ruksaku skladoval svoj cestovný vak, na dne ktorého ešte stále odpočívala začarovaná skrinka. Nič nenasvedčovalo tomu, že by tento maličký útok na jeho súkromie malo spoločné čo i len jediný vlások s jeho minulosťou a poslaním, ale chcel si byť istý. Uprostred kroku tým smerom zamrzol a bál sa uveriť vlastným očiam. Všetko bolo hore nohami, čo by ho asi nemalo prekvapovať. Zadíval sa na prevrhnutý stolík, ktorý stával pred starou, rozheganou pohovkou, ktorá teraz bol na tri kusy. Nech tu bol ktokoľvek, musel mať obrovskú silu.

S ťažko potlačovaným strachom si kľakol na jedno koleno a odsunul kus dreva stranou. A tam, rovno pred ním, ležala otvorená ebenová skrinka a akoby sa naňho posmešne škľabila. Bez dychu ju schmatol do ruky a zadíval sa. Falošné dno tam ešte stále bolo. Takmer obradne ho otvoril a keď zbadal zašlý a značne pokrčený roh starého papyrusu, úľavne si vydýchol. Mal pocit, akoby mu srdce padlo až kdesi na podlahu.

Nech tento zásah do súkromia znamenal čokoľvek, tie bytosti sem prišli len preto, aby ho vystrašili. Lebo keby hľadali najmocnejšiu knihu sveta, začarovaná skrinka by už viac nepatrila jemu. Bez ohľadu na to, ako dobre si plnil svoje poslanie, moc knihy sa stále dala vycítiť. Taká obrovská mágia sa nedala zamaskovať ničím na svete. Žiadne kúzlo nebolo dostatočne mocné. Takže ak by niekto prišiel, aby ho okradol, zobral by najskôr schránku bez ohľadu na to, či by vedel, čo v skutočnosti ukrýva. Bolo to viac ako pokušenie, doslova ho svrbeli prsty zakaždým, keď si len na tie náhodné zdrapy papiera viazané v koži pomyslel. Nieto ešte keď to mal priamo pred očami.

„Kto je toto?“ ozvalo sa odrazu za ním.

Rýchlo zaklapol veko a otočil sa cez rameno. Očakával, že sa Phoebe bude snažiť zistiť zdroj toho náhleho nutkania. Lenže ona ho opäť prekvapila. Miesto hladu po objavení tajomstiev tej bezbrehej sily len nehybne stála sotva na dva kroky od neho. V rukách zvierala obrázok, ktorý ešte včera bezpečne spočíval v truhličke. Srdce mu vynechalo úder, keď sa doňho zabodol spýtavý pohľad jeho spoločníčky.

„Našla som to na zemi. Je to tvoje?“ spýtala sa, keď sa nemal k odpovedi.

Celý stuhnutý vstal, všetko ponechávajúc jeho osudu. Vedel na čo sa Phoebe pozerá ešte predtým, než sa o tom uistil. A predsa ho pohľad na tie viac ako známe tváre, ktoré už nikdy neuvidí, zvláštne primrazili na miesto.

„To je... Eilidh a Theo,“ vyslovil skôr, ako sa stihol zastaviť a bruškami prstov pohladil krásnu mladú ženu, ktorá v náručí držala vzpierajúce sa chlapčeka. Na obrázku to nebolo vidno, no dievčina mala opäť vystúpené bruško, lebo pod srdcom nosila dieťa. Jeho dcéru. Dcéru, ktorú nemal možnosť ani vidieť. Niekedy rád premýšľal, ako by asi vyzerala. Mala by žiarivo hrdzavé kučierky ako jej matka a oči po ňom? Mala by tiež takú tvrdú hlavu ako jej brat? Nikdy nedostal možnosť dozvedieť sa to.

„Oni... sú mŕtvi?“

Sklonil hlavu, aby unikol smútku v jej očiach. Bolo by zbytočné klamať. „Zabili ich už veľmi dávno. Chceli mňa, ale nenašli ma. Miesto toho mi zobrali to najcennejšie, čo som kedy mal a čo mať budem.“

Počul, ako sa Phoebe prudko nadýchla. Vzápätí mu jej malá rúčka dopadla na rameno.

„Je mi to ľúto. Viem, ako veľmi bolí stratiť niekoho, koho sme milovali.“

Už toľkokrát počul tie slová, no teraz nemal chuť len niečo ironicky odseknúť a odísť, aby si mohol kdesi v súkromí vylizovať stále čerstvé rany z ich straty. Keď sa pozeral do jej úprimných, rozžiarených očí, všimol si jej rozochvenú spodnú peru a zblúdilú slzičku na líci, mal pocit, že skutočne vie, aké ťažké je nechať niekoho odísť. Bez rozmyslu sa natiahol a zotrel tú drobnú známku smútku. Zotrval na jej tvári dlhšie než by mal, ale nezaujímalo ho to. Naprázdno prehltol z toho intenzívneho pocitu, ktorý ho doslova primrazil na mieste. Keď zodvihla ruku, nereagoval ihneď. Až o chvíľku si uvedomil, že mu podáva ten malý kúsok jeho niekdajšieho života.

Vďačne jej stisol ruku a s posvätnou úctou si od nej zobral malý obrážtek, ktorý kedysi sám nakreslil. Miesto toho, aby ho okamžite ukryl si ho na chvíľku pritlačil k srdci, akoby sa chcel uistiť, že mu znova nezobrali milovaných. Cítil, že ho Phoebe sleduje, no nemal silu opätovať jej pohľad. Ešte nie. So stále sklonenou tvárou uložil obrázok späť na jeho bezpečné miesto v skrinke a tú potom položil späť do vaku. Možno by mal pouvažovať a prijať ponuku jedného z Finových vlkolakov, ktorý mu ponúkol, že mu na ten poklad zoženie trezor. Prečo nevyužiť modernú techniku, keď by mu mohla zjednodušiť život?

„Čo budeš robiť?“ spýtala s Phoebe a zrakom opäť prebehla po tej spúšti okolo seba.

Brax pokrčil plecami. Stále ním kmásal hnev, ale úľava z toho, že sa nestala žiadne neodvrátiteľná katastrofa ho do veľkej miery upokojila.

„Upracem.“

Phoebe sa jeho odpovedi zasmiala. „To je jasné, ale ja som skôr myslela, že máš v pláne urobiť niečo iné – ako napríklad odísť, alebo nakopať niekomu zadok.“

„Ver mi, že by ma netešilo nič viac ako niekoho pekne pomaly uškrtiť, ale nebudem sa trmácať v tomto mraze za niekým, kto v tom má očividne prax. Nezabúdaj, že som tiger, rád sa so svojou korisťou hrám.“

Na potvrdenie svojich slov sa šelmovsky usmial. Bolo mu jedno, že svoj pokoj z väčšej časti len predstiera. Len ju nechcel ešte väčšmi vydesiť. Z toho pomyslenia ho zamrazilo ešte väčšmi ako zo skutočnosti, že mu niekto zničil jeho dokonale bezpečný úkryt.

„Pomôžem ti,“ prehlásila. Vôbec mu to neponúkala, proste mu to predostrela ako hotovú vec.

„Bojíš sa, že by som nakoniec zobral svoje slovo späť a nešli by sme na obed?“

Phoebe sa potmehúdsky usmiala. „Skôr ťa chcem donútiť zobrať ma na večeru.“

Chtiac-nechtiac sa jej slovám musel od srdca zasmiať. Nespomínal si, kedy naposledy sa natoľko uvoľnil, aby si niekoho slovne doberal, alebo nebodaj flirtoval so ženou. Jasné, robil to, ale len v tých výnimočných prípadoch, keď chcel jednu, ojedinele dve, dostať do postele. Inak sa nenamáhal. A teraz sa pristihol pri tom, že sa správa úplne inak než je zvyknutý a ešte si to užíva. Vzduch v tomto meste asi bude nejakým zvláštnym spôsobom otrávený.

„Tak sa do toho pusťme,“ pokývala Phoebe na znak súhlasu a prehodila kabát na stoličku, ktorá ako jediná stála a vyzerala byť dostatočne v poriadku.

Brax zatvoril vonkajšie dvere, aby ich nikto nevidel. Keď sa opäť zadíval na tú spúšť, nevedel, čo urobiť skôr. Všade boli rozlámané kúsky nábytku, všetko bolo poprehadzované a ani sám si nepamätal, kde to predtým stálo. A to boli len v obývačke. Do kuchyne ani nedovidel a otvárať dvere do malej izbičky, v ktorej sa len ťažko dalo čo i len prespávať, nieto ešte žiť, sa mu nechcelo. Odrazu jeho úvahy prerušili prvé tóny známej balady z osemdesiatych rokov. S pozdvihnutým obočím pozrel na Phoebe, ktorá si do rytmu pokyvkávala prstom. Nedokázal si predstaviť, kde tam medzi tým neporiadkom dokázala nájsť malé rádio na baterky, ktoré tam po sebe zanechal predošlý majiteľ.

S povzdychom sa vybral smerom do malej kuchynky, kde prekvapivo nebol ani náznak toho, že by sa tam prehnalo ničivé tornádo. Mal taký pocit, že zámerom tých ľudí bolo pôsobiť presvedčivo, nie dôkladne. Len málokto by sa nezrútil pri pohľade na poničenú obývačku. Ani by sa nesnažil zistiť rozsah škody, proste by schmatol svoje veci a utekal kade ľahšie. Lenže oni nie, nenechá sa vyhnať z jediného zdanlivo pokojného miesta, kde mohol byť sám sebou a smrteľníkom to až tak veľmi neprekážalo.

Neisto zamieril k vysokej skrini, ktorú predtým maklérka označila za malý sklad čistiacich prostriedkov. Ako prenajímatelia sa snažili zaistiť vo svojich domoch čistotu. Preto ho ani neprekvapilo, keď tam našiel aspoň tri druhy vriec na odpadky. Zobral balenie tých najväčších a ešte malé vedro. Bol veľmi zvedavý, ako sa dá vyčistiť krv z omietky. Opäť nich zalomcoval hnev, keď ho do nosu udrela nezameniteľná vôňa krvi. Bol dostatočne zvieraťom na to, aby udržal svoj žalúdok na mieste, ale príliš málo na to, aby sa mu zbiehali sliny pri pomyslení na vlkolačiu krv. Pretože odtiaľ pochádzala. V mysli mu blysla myšlienka, či ten dotyčný spolupracoval, alebo sa stal ďalšou obeťou.

Na prahu obývačky zastal a zodvihol hlavu. To, čo uvidel, ho primrazilo na mieste. Po miestnosti doslova tancovala Phoebe a vyzerala pri tom ako jedna z lesných nýmf, ktoré svojimi vnadami lákajú mužov do záhuby. Pri pohľade na ňu chápal ich absolútnu neochotu akokoľvek protestovať. Rukou si prešiel po tvári, akoby sa snáď mohol zastaviť. No to nebolo v ľudských silách. Ani v dlačích.

Takmer hladne si ju prezrel od nôh, ktoré tesne obopínali staré džínsy. Košeľu, ktorá ju predtým zahaľovala, si teraz vyhrnula kúsok nad pás a zaviazala si ju tesne nad pupkom. Vrchné gombičky si rozopla a rukávy vyhrnula. Predtým v tom vyzerala krásne, no v porovnaní s tým, ako pekelne zvodne vyzerala v tejto upravenej verzii, to bolo až priveľmi obyčajné. Jazykom si oblizol spodnú peru, keď aj iná časť jeho tela zareagovala na to prenádherné zjavenie. Dopekla, odrazu netúžil po ničom inom len kľaknúť si pred ňu a jazykom pohladiť každý kúsoček odhalenej pokožky.

Skôr, ako sám seba dokázal zastaviť, vykročil smerom k nej, nedbajúc o to, že má v ruke balíček vriec a v druhej malé vedro. Doslova to odhodil na zem a prikradol sa k Phoebe. Skôr, ako stihla čo i len žmurknúť, natlačil sa jej na chrbát a rukami nedočkavo pohladil hebkú pokožku. Pri tom dotyku takmer slastne zastenal. Nie, žiadna predstava dostatočne nevystihovala ten nezameniteľný pocit.

Phoebe sa jeho konaniu ticho zasmiala. „Vieš, že v niektorých krajinách je prejavovanie náklonnosti na verejnosti trestné?“

Hlavu si oprel o jej plece a ešte pevnejšie ju k sebe primkol. „Lenže teraz sme vo vnútri domu, ukrytí pred pohľadmi ostatných.“ Keď jej perami prešiel po uchu, zachvela sa.

Cítil, ako mu jej telo zvláčnelo pod rukami. Bolo jasné, že nech by sa s ňou snažil teraz urobiť čokoľvek, dovolila by mu to. Tiger v ňom zapriadol od vytrženia. Pomaly sa s ňou začal kývať do rytmu neznámej pesničky a rukami jej hladne hladil telo ukryté pod záhybmi látky. Aj ten tenký kus bavlny bol teraz príliš. Potreboval ju cítiť celú, ničím nezakrytú. Chcel sa popásť pohľadom na jej dokonalosti, vybozkávať každé miestočko, ochutnať ju a plne si užívať každú chvíľu. Od nepredstaviteľnej túžby a potreby sa celý chvel, keď prstami pohladil zadoček ukrytý v hrubej rifľovine. Cítil, že sa k nemu chcela otočiť, no on ju len pevnejšie zovrel. Nemohol jej dovoliť ani sa pohnúť. Inak by to všetko pre nich skočilo ešte skôr, než to začalo. A on sa chcel hrať.

Jazykom pohladil jej zátylok, prsty si preplietol v jej dlhých kaderiach. Ešte nikdy nič také jemné necítil. Ani hodváb sa tomu nevyrovnal. Ani si neuvedomil, že ich začal pomaly ťahať smerom k jeho izbe, keď ho náhle zabúchanie na dvere prinútilo ustrnúť uprostred pohybu. Phoebe vyzerala akoby bola uprostred prenádherného sna neschopná prebudiť sa. Sám sa cítil podobne. Bol odhodlaný ignorovať nezvaného hosťa, kým nezačul tichý, známy hlas:

„No tak, Brax, viem, že si vnútri. Počujem hudbu, aj tvoje srdce. Dokonca aj tvoju priateľku. Chris mi povedal, čo sa stalo.“

Ešte chvíľu naozaj uvažoval o tom, že ju bude aj naďalej ignorovať, keď vtom si uvedomil, že počuje až príliš známy zvuk štrngania kľúčov. Dvere mali zvonku guľu, takže sa nedali otvoriť len tak. Lenže Carine bola niečo ako jeho domáca. Rozhodne mala cestu ako sa dostať do každého jedného domu, ktorý jej spoločnosť prenajala.

„Ak neotvoríš dobrovoľne, proste si odomknem. A je mi jedno, v akej polohe vás dvoch nájdem.“

Braxovi sa ani v najmenšom nechcelo púšťať to dokonalé stvorenie z náručia, no nemal na výber, keď počul, ako Carine skutočne vkladá kľúč do zámku a následne otvára dvere. Venoval Phoebeinmu krku ešte posledný bozk a vzápätí ju pustil a odstúpil od nej. Jej nesúhlasný pohľad ho takmer dostal do kolien. Toto malé žieňa si rozhodne užívalo každý moment v jeho náručí. Možno by sa nemal kvôli tomu cítiť až tak dobre.

V momente, keď od Phoebe odtrhol zrak, do miestnosti doslova vletela ryšavá majestátnosť v podobe nie práve najlepšie naladenej upírke. Jediné, čo ho zachraňovalo od priadneho výprasku, bol malý chlapček, ktorý sa držal jej nohy a pozeral naňho jedným okom. Bez rozmyslu mu zamával. Chris nadšene zopakoval jeho gesto.

„Koncom mesiaca ti pošlem faktúru a uhradíš všetky škody, je ti to dúfam jasné.“

Brax rozhodil rukami. „Nemôžeš ma prinútiť zaplatiť za niečo, čo absolútne nebola moja vina.“

Carine potriasla hlavou, až sa jej kučery roztancovali okolo tváre. Jej dokonalú krásu narušovali len tesáky, ktoré jej jemne svietili na plnej pere.

„Nezaujíma ma, či to bola tvoja vina alebo nie. Mal si mi, dopekla, povedať, že máš nejakých nepriateľov. Keby som to vedela, držala by som od teba Chrisa ešte ďalej a nedovolila by som mu, aby videl cez okno čokoľvek z toho, o čom mi rozprával.“

„Ver mi, keby to bol jeden z mojich nepriateľov, len tak by sme tu teraz nestáli.“ To bola pravda. Ak by ho našiel niekto z jeho dávnych nepriateľov, ktorí túžili len po jeho hlave na zlatom podnose a knihe, ktorú prisahal ochraňovať, hoci nikdy nevedel, čo v skutočnosti ukrýva, nikto z nich by neostal dlho nažive. Domnieval sa, že tá moc by možno dokázala zmeniť celý svet, ako ho doteraz poznali. Lenže to im na nos nemienil vešať.

Zrak obrátil na Chrisa. „Čo si videl, kamarát?“

„Neviem. Proste prišlo niekoľko vlkolakov a začali to tu ničiť. Skryl som sa v izbe a zavolal mame, ako ma to naučila. Na ramenách mali divné tetovania.“

Brax sa pri jeho slovách zarazil. „Aké tetovania?“

Chris pokrčil drobnými plieckami. „Neviem, ale ak chceš, môžem ti to nakresliť.“

„Si si istý, že si si to zapamätal dostatočne presne?“

„Áno, určite. Veď som ich videl aj predtým. Už druhý deň sledovali tvoj dom. Myslím, že boli aj v škole.“

Brax na jeho slová len prikývol, nedal na sebe znať, ako ho to rozrušilo. Dopekla, ak ich mal na krku už dlhšie, ako je možné, že si to nevšimol. A prečo naňho nezaútočili, keď mohli? Naozaj len sledovali čo robí, aby zistili, kedy nebude doma a toto všetko mohli vykonať? Jedna jeho časť, a poriadne veľká časť, tomu nechcela uveriť.

Jeho myšlienky odrazu prerušila Carine, ktorá si len ticho povzdychla. „Pozri, očividne to nie je tvoja vina, ale tak či tak to budeš musieť zaplatiť. Je mi to ľúto, ale poistenie len sotva pokryje výdaje na náhradu škodu po útoku rozzúrených vlkolakov.“ Brax len prikývol. V duchu však premýšľal, kde zoberie peniaze.

„Dobre,“ tleskla rukami, „ak je to všetko, čo mi chceš povedať, bolo by dobré, keby si mi podal tie vrecia, nech môžeme začať. Som si istá, že za chvíľu to budeme mať upratané.“

Brax jej so zmesou nechápavosti a prekvapenia podal vrecia, ktoré predtým spolu s vedrom pustil na zem, aby mohol obchytkávať Phoebe. Zvláštne, ani si neuvedomil, že to urobil. Strácal pri nej zdravý rozum. Kútikom oka na ňu pozrel, no odrazu sa zdala príliš zaujatá malou skrinkou, ktorá bola prevrátená blízko miesta, kde stála. Ak si dobre pamätal, predtým bola pod malým televízorom, ktorý bol pohodený v kúte a okolo neho ležali črepy z rozbitej obrazovky.

S povzdychom sa vybral do opačného rohu, aby udržal svoje ruky mimo jej telo, a zodvihol zo zeme kus pôvodnej pohovky. Teraz z nej mal tri kreslá bez nožičiek. Rozmýšľal, či ich vyhodí, alebo si ich nechá. Vybral z nich matrace. Tie mu budú musieť stačiť. Drevo položil na hromadu a vybral sa po metlu.

Ďalších niekoľko hodín pracovali v zvláštnej, tichej zhode. Rádio stále hralo staré hity, no Phoebe sa až priveľmi ovládala, aby netancovala. Brax sa pristihol pri tom, že ľútostivo spomína na jej hriešne rozhojdané boky. Miesto toho sa mu pravidelne naskytovať pohľad na jej zadok. Túžil ho pohladiť, keď mu ho len tak predstavovala na obdiv. Zatínal zuby ako sa snažil potlačiť návaly túžby.

Keď nakoniec aj posledná trieska zmizla, poobzeral sa okolo seba. Ukázalo sa, že bolo až príliš jednoduché umyť stenu, ktorá bola nafarbená jednou z tých lesklýc farieb, ktoré boli ako gumový obrus na stole. Proste ste ich mohli utireť bez toho, aby ste tým zotreli aj časť omietky.

Väčšina nábytku bola nepoužiteľná. Teda, nie, že by ho tam bolo predtým nejako extra veľa. Miesto pohovky ostalo šesť matracov pritlačených ku stene. Skrinka spod televízora stále stála, no teraz bola vedľa provizórnej pohovky. Jedna stolička to neprežila a malý okrúhly stôl, ktorý predstavoval niečo ako jedáleň, sa teraz pri každom silnejšom poryve vetra zaknísal. Polička na knihy stála opretá pri dverách a čakala, kým ju znova pribije tam, kde bola predtým.

„Nakoniec toho prežilo viac, než sa zdalo na prvý pohľad,“ prehodila akoby mimochodom Carine, keď sa vrátil späť zvonku, kde bol vyniesť tie dve vrecia plné dreva. „Spojím sa so svojou spoločníčkou a dáme dokopy, čo všetko bolo zničené. Potom ti pošlem faktúru.“

„Vďaka,“ prehodil ironicky.

Jeho odpovedi sa usmiala a začala Chrisa ťahať smerom von. „Vieš ako to funguje – ty bývaš, lenže ja potrebujem aj niečo jesť. So samaritánstvom by som ďaleko nedošla a čoskoro by ani Chris nemal kde bývať.“

Brax prikývol na znak porozumenia. „Nezabudni pre mňa nakresliť to tetovanie, dobre?“

Chris horlivo prikyvoval. „Kým sa vrátim späť do školy, urobím to.“

Rýchlo sa sni mi rozlúčil. Až keď sa za nimi zavreli dvere, uvedomil si, že vonku je až príliš podozrivá tma. Upratovaním zabili takmer celý deň. Pohľadom sa popásol na Phoebe, ktorá ho s rukami založenými na hrudi pozorovala.

„Mala by som ísť na ošetrovňu a skontrolovať, či sa niečo nestalo, kým som bola... preč.“

Brax kývol. „Ešte stále platí moje pozvanie.“

„Najskôr si ma vyhladoval a ešte by si nechcel zaplatiť za moju večeru?“ pozdvihla naňho obočie.

„To by mi ani vo sne nenapadlo,“ zasmial sa.

„Tak poď,“ schmatla ho za ruku, „pôjdeš so mnou. Potom môžeme niekam vyraziť. Len musím dať Myre vedieť, aby sa o mňa nebála.“

Brax sa poškrabal na brade, ale nasledoval ju cez sneh späť do školy. Ešteže to nebolo ďaleko. „Myslel som, že Myra je zviera.“

„To je, ale aj tak je nesmierne vnímavá.“

Na to už nemal čo namietnuť, vlastne ani nechcel. Miesto toho sa sústredil na jej pohojdávajúce sa boky. V ústach sa mu doslova zbiehali slinky a nemyslel na nič iné, iba na jej nohy obmotané okolo svojho pásu. Bol taký pohltený tými predstavami, že si ani nevšimol kedy a už prechádzali dverami smerom do ošetrovne. V tom zvláštne intímnom priestore bola jeho túžba ešte neznesiteľnejšia. Ruky si strčil hlboko do vreciek, aby nebol v pokušení urobiť niečo príliš sebecké.

„Kým ty všetko skontroluješ, ja zájdem za Locienom. Popýtam sa ho na malý preddavok.“

Phoebe len zahmkala na znak toho, že ho počula. Brax sa napriek svojim odhodlaným slovám nepohol ani o piaď. Stál tam, na konci ošetrovne, a sledoval, ako sa Phoebe ticho pohybuje medzi posteľami. Jej krok bol ako tanec, nedokázal sa vynadívať. Keď sa odrazu zatočila, bál sa ešte aj žmurknúť, aby náhodou nezmizla. V malých kruhoch začala tancovať okolo. Vrtela sa, hýbala rukami a hojdala bokmi. Vyzerala tak zvodne a zároveň tak nevinne, že považoval takmer za svätokrádež teraz ju rušiť. Využívala celý priestor a majstrovsky sa uhýbala každému kúsku nábytku, do ktorého by mohla naraziť.

Párkrát sa dokonca pozrela priamo jeho smerom. V očiach mala prazvláštnu žiaru a hoci musela vedieť, že ju uprene pozoruje, neprestala. Zatavila sa a začala sa točiť na mieste. Hlavu zavrátila do stropu a začala sa ticho, radostne smiať. Brax to nevydržal a zasmial sa s ňou. Lenže to nemal robiť.

Odrazu sa zastavila a hlava jej vystrelila smerom, kde stál. Oči jej blúdili, akoby nevedela, kam sa má pozrieť. Ruka jej vystrelila ku krku.

„Vydesil si ma, myslela som, že si odišiel,“ povedala obviňujúco, no v hlase mala zvláštnu zraniteľnosť.

Brax doslova primrzol na mieste. Phoebe očami ešte stále blúdila po miestnosti, akoby sa ho snažila vyhľadať zrakom, no nemohla ho nájsť. Pozrel sa na strop, odkiaľ sa na nich usmievalo niekoľko žiaroviek, ktoré dostatočne osvetľovali celý priestor. Nie je šanca, že by si ho proste nevšimla ukrytého v tieňoch. Veď sa niekoľkokrát naňho obzrela, oči upierala priamo do tých jeho. Zodvihol hlavu a opäť sa stretol s tými jej zelenými studničkami, takými netypickými pre vlčicu. Teraz vyzerali zvláštne žiarivé, akoby boli jasnejšie, svetlejšie. Lenže čo bolo najzarážajúcejšie, hoci bola otočená jeho smerom, zdalo sa, akoby ho vôbec nevidela.

Nie, to nemôže byť...

„Phoebe?“ opýtal sa so zvláštne zovretým hrdlom. „Ty si slepá?“

Kapitola 6. ¦¦ Kapitola 8.


Dúfam, že sa vám kapitola páčila, zatiaľ je najdlhšou kapitolou príbehu. Čo si zatiaľ myslíte o príbehu? Chýba mu niečo? Prosím, buďte úprimní. Dostal sa ku mne názor od osoby, ktorej názor pre mňa veľa znamená, že sa tam nič nedeje. Vážne máte aj vy ten pocit? Ak áno, máte nejaké nápady, ako to zlepšiť? Prosím, naozaj vám bude vďačná za akékoľvek slová.

Lili



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 7.:

6. Simones
15.03.2013 [14:59]

ten děj je více než zajímavý ! :)) teď mě fakt nejvíc zajímá, co bude dál a hlavně jak to bude pokračovat mezi Phoebe a Braxem :))
podle mě se tam toho děje dost ! :) už takhle je to víc než napínavý ! :)

5. mima33 admin
14.03.2013 [10:03]

mima33Ako, že sa tam nič nedeje? A potom tí vlkolaci sú čo? A tá vec s učiteľmi obrany. Naozaj ma zaujíma, ako to bude ďalej pokračovať a tento príbeh sa mi veľmi páči Emoticon Emoticon
Ale teraz ma riadne dostal ten koniec Emoticon Dúfam, že bude čo najskôr ďalšia Emoticon

4. izzie22
12.03.2013 [19:21]

hmm... Tak to bude ešte zaujímavé Emoticon

3. mea
12.03.2013 [19:17]

mne sa to veľmi páči Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
12.03.2013 [14:59]

LiliDarknightTak toto nebude o jej schopnostiach, skôr o jej minulosti. Emoticon

1. izzie22
12.03.2013 [13:53]

Nič sa tam nedeje? A čo potom bolo to s tými vlkolakmi? Tak či tak sa to tam bude určite riešiť, takže o akčnosť je postarané.
Podla mňa je to skvelé, len som nepochopila to čo sa vlastne odohralov ošetrovni Emoticon Viem, že si spomýnala, že Phoebe ma nejaké dary, ma to spoločné niečo s tým?
Teším sa na ďalšiu kapitolu Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!