OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 9.

26.03.2013 (20:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1256×

Kapitola 9.

Phoebe sa vystrela na stoličke. Hlavu zavrátila dozadu, aby si narovnala krk, ktorý mala od neustáleho skláňania celý stuhnutý. Ako dobre by jej teraz padla masáž. Lenže mala tú smolu, že nepoznala nikoho, kto by bol ochotný to pre ňu urobiť. Možno bol problém aj v tom, že sa nikdy nepýtala.

Kútikom oka pozrela ponad okraj otrhaného skicára, ktorý zvierala v rukách ako najväčší poklad. Keď sa nadránom zobudila neschopná zažmúriť oči a znovu zaspať, rozhodla sa robiť niečo produktívne. Ako napríklad zvečňovať na papier neuveriteľne krásnu a pokojnú tvár toho najúžasnejšieho muža akého kedy stretla. A že mala tú česť s mnohými. Ani dobre vychovaní dôstojníci americkej armády nepôsobili tak prirodzene v tom, ako pôsobili na ostatných. Brax nielenže v tom vyzeral ako doma, ale on ešte pôsobil tým ojedinelým dojmom, ktorý dával na známosť, že to nerobí zámerne.

Perom obtiahla kontúru jeho tváre spolovice ukrytú vo vankúši. Fascinovala ju kresba, ktorú stvorila. Teraz nemala potrebu zatvárať oči a nechať kresliť svoje vnútorné nadanie. Nie, teraz chcela vidieť každý maličký detail, každý vlások či starú jazvu. Potrebovala si ho uchovať v pamäti.

Bez ohľadu na to, ako dobre im spolu bolo, nerobila si ilúzie. Nepatrila k najškaredším dievčatám, ale bola si viac ako istá, že takému mužovi, akým bol Brax, nemá čo ponúknuť. Okrem svojej postele. A to nie je práve najlepší základ vzťahu, hoci... musela uznať, že v posteli by s ním bola aj do konca svojho života. Pri tom nehanebnom priznaní sa potmehúdsky usmiala. Kto povedal, že sa nedopracuje do tohto bodu? Keby ju niekto videl v noci, ako sa oddane túlila k Braxovi a reagovala na každý jeho letmý dotyk, asi by si myslel, že ju uniesli mimozemšťania a vymyli jej mozog.

Sama pre seba sa usmiala a opäť sa zadívala na kresbu, ktorú stvorila. Bola takmer dokonalá, hoci s originálom sa nedala ani porovnávať. Brax bol len jeden a bez ohľadu na svoj talent, nedokázala verne zobraziť jeho divokosť a nespútanosť len jednoduchými ťahmi obyčajného pera s čiernou náplňou. So zachmúrením sa zadívala na znak na jeho ramene. Kreslila ten symbol dookola a vždy jej pripadal o čosi známejší. Bolo to ako slovo, ktoré máte na jazyku, ale nedokážete ho vysloviť napriek tomu, že presne viete, ako znie.

Z toho mála, čo vedela o symbolike, nezmúdrela. Vedela presne, že sa pozerá na keltské slnko, ktorého zvlnené cípy lemuje had s veľkými očami. Nebola to kobra, skôr bežný štrkáč alebo niečo na ten spôsob. Bolo trošku ťažšie určiť, čo má predstavovať. A preto to nedávalo zmysel. Brax bol jeden z dlakov a tí uctievali bohov severského panteónu, rovnako ako čarodejníci. Veď ich pomyselnou matkou bola bohyňa Sif. Preto Phoebe nedokázala prísť na dôvod, prečo by si dal vytetovať znak keltských bohov na kožu, kde to mohol každý vidieť.

Potriasla hlavou. Netušila, prečo tak veľmi potrebovala poznať odpoveď práve na túto otázku. Možno bola len posadnutá rozlúštením niečoho, čo ani nemalo zvláštny význam. Ľudia sa predsa dávajú potetovať denne. Takmer každá druhá pubertálna dievčina si nechá zničiť kožu z nehynúcej lásky k chlapcovi, ktorý ju podvedie s jej najlepšou priateľkou, pretože bola ochotná sa s ním vyspať, zatiaľ čo ona čakala na špeciálny okamih.

A potom naveky nosí na koži meno chalana, ktorý ju potupil najviac zo všetkých. Nakoniec si to nechá prekryť nejakým príšerne okázalým kvetom, aby mohla klamať ostatným, keď už sama sebe nedokázala. Lenže Brax nebol ten prípad. Takmer bytostne cítila, že by sa ho mala na to tetovanie spýtať a zároveň sa k tomu nedokázala odhodlať. Veď čo preňho mohla znamenať? Možno zábavu do postele, alebo niekoho, kto ho priťahoval. Pochybovala, že by v tom bolo niečo viac. V srdci cítila, ako ju pichol osteň ľútosti, no rýchlo ho zaplašila.

Jej viac ako zmätené myšlienky odrazu prerušilo tiché škrabanie na dvere. Ešte sa ani poriadne nestrihla zamyslieť nad tým, kto ju otravuje, keď sa jej v hlave ozval známy hlas.

Čo keby si ma pustila dovnútra? Aj ja sa chcem vyspať a nerada by som to zalomila niekde v lese, aby ma mohol nejaký svedomitý občan dať zavrieť do útulku s očakávaním nejakej pekne tučnej odmeny.

Phoebe prevrátila očami nad pripomienkou takmer tridsať rokov starej príhody, keď Myru zavreli do útulku v dobrej viere, že je to len zatúlané divoké zviera. Aké bolo ich prekvapenie, keď ich obalamutila, zavrela ich v cele, ktorú pripravovali pre ňu, a vrátila sa domov k Phoebe, ktorá v tom čase bývala ďaleko za New Orleanse v nebezpečných močiaroch.

Až príliš veľa vody pretieklo v rieke od tej nešťastnej náhody a ona jej ju neustále pripomína. Nebola predsa jej vina, že v ten deň sa na ňu nahnevala ako malý fagan, ktorým bez debaty aj bola, a utiekla kamsi do noci, aby tam trucovala a prinútila Phoebe cítiť sa zle. Miesto toho chytila blchy od túlavého psa a ešte dva mesiace potom sa striasala pri akomkoľvek zvuku, ktorý pripomínal zvonenie kľúčov.

Potichu, tak aby nezobudila Braxa, odomkla a odchýlila dvere akurát tak, aby sa cez ne pretisla Myra. Nepotrebovala, aby ju ktokoľvek videl oblečenú len v dlhom, pánskom tričku, ktoré ani náhodou nebolo jej. Na tomto poschodí žilo priveľa bytostí s dokonalým čuchom, ktorí by okamžite zistili, s kým strávila noc. Svoje súkromie si strážila dostatočne dobre na to, aby sa snažila chrániť pred všetkými zvedavcami.

Dúfam, že ste to svoje vhupsnime-do-postele-veď-sme-dospelí neprehnali, nerada by som bola, aby mi tu poskakovalo nejaké malé, čarodejnícke čudo.

„Nebuď taká pesimistická, Myra. Nie sme malé deti, vieme si dávať pozor.“

Viem si predstaviť, že týmto sa ospravedlňuje väčšina žien, keď sa prespia s chlapom a zistia, že o pár mesiacov budú traja.

„Keď ti tá predstava tak prekáža, prečo si mi nechala súkromie?“ spýtala sa uštipačne Phoebe, sadajúc si späť na svoju nepohodlnú stoličku.

Omnoho radšej by bola s Braxom v posteli, ale nechcela podľahnúť pokušeniu bozkávať každý kúsok jeho odhalenej kože. A tej bolo viac ako dosť, keďže deka zakrývala len jeho zadok a polovicu jednej nohy. Zvyšok bol akoby predstavený len pre ňu. Hladne si oblizla pery.

Pretože napriek tomu, že by som ho najradšej uhryzla do zadku, sa ti páči. A nie som až taká beštia, aby som ti nedopriala trochu šťastia.

„Hej, vďaka. Doteraz som netušila, že na to potrebujem tvoje špeciálne povolenia. Vždy som totiž žila v presvedčení, že to ja som tá staršia.“

Phoebe sama počula, ako jej slová doslova pretekajú sarkazmom, ale nevedela sa zastaviť. Musela Myre pripomenúť hranice. Hoci podvedome tušila, že keby sa Myre nepáčil, asi by od neho dala ruky preč. Nech sa snažila predstierať akokoľvek chcela, nemohla zabudnúť na skutočnosť, s kým prežila osamelé stáročia. Kto jej stál vždy po boku a vlastnými zubami jej pomáhal ochrániť jej súkromie.

Je aspoň dobrý v posteli?

Phoebe vypleštila oči. „Myra! Preboha, na takéto veci by si nemala myslieť!“

Jej hundranie o tom, že ju stále považuje za usmrkané decko, boli náhle prerušené upreným pohľadom, ktorý cítila všade na sebe takmer tak intenzívne ako dotyk ruky. Phoebe zavrela oči, zhlboka sa nadýchla a očami prebehla k Braxovi, ktorý sa opieral o ruku a viac ako hladne si ju premeral od hlavy až po päty.

„Dobré ráno,“ zamrmlala Phoebe takmer zahanbene, keď si spomenula na to, čo spolu stvárali v noci. Jedna vec bolo vyžívať sa v tým spomienkach sama. Druhá vec bola dívať sa na spolupáchateľa a premýšľať, kde všade ju pobozkal. „Ako... ako dlho si už hore?“

Pokrčil ramenom. „Len chvíľku, aby som počul, ako nadávaš svojej... hmm... priateľke?“

Phoebe si takmer úľavne vydýchla. Nerobila si ilúzie o tom, že naozaj nič nepočul. Ale aspoň sa snažila veriť jeho nevinnému prehláseniu, že celý rozhovor, ktorý sa mu javil ako jednostranný, nepočul. Možno sa jej len na to nechcel pýtať a dával jej priestor povedať mu o tom.

To sa ešte načaká. Nebolo totiž len jej rozhodnutie, aby vedel pravdu. Toto sa bezprostredne týkalo aj Myry a ona ešte nikdy nedala súhlas k tomu, aby o nej ktokoľvek vedel pravdu. Nenávidela, keď ju niekto považoval za domáceho maznáčika, ale aj to bolo pre ňu lepšie ako keby mali vedieť, kto sa v skutočnosti ukrýva pod tým huňatým kožuchom.

„Pustila som ju dovnútra a ďakovala, že sa rozhodla vypariť.“

Brax sa zasmial a pozeral na ňu ako hladný na posledný tanier polievky. „Myslím, že tvoj maz... ehm... tvoja verná spoločníčka vie toho veľa o súkromí. Na zviera.“

Myra sa naňho zamračila a zavrčala najtemnejšie ako vedela. Keby som chcela, bol by si o jednu dôležitú časť tela kratší. Máš šťastie, že mojej sestre sa práve tá časť tak páči!

Phoebe pri jej slovách vypleštila oči a okamžite sčervenela. „Myra!“ okríkla ju.

„Nechaj ju, zaslúžil som si to.“

Nemáš tušenia, milý tiger.

Phoebe ich slová ignorovala a prísne sa mračila na Myru. Tá len urazene švihla chvostom, zoskočila z postele a vybrala sa do kúpeľne. Aby dala jasne najavo svoje rozčarovanie, prudko za sebou zatresla dvere. Phoebe si nie prvý raz v duchu vynadala nad tým, že ju naučila ňufákom zatvárať za sebou dvere. Teraz si užívala dramatickosť toho gesta kedykoľvek uznala za vhodné. A to bolo veľmi, veľmi často.

Z pochmúrnych úvah ju vyrušilo až jemné pohladenie na líci. Trhla sa a stretla sa s pohľadom toho najúchvatnejšieho páru očí, aké kedy videla. Skutočnosť, že pre ňou stál tak, ako ho pánboh stvoril, jej k pokoju nepridávala. Odrazu nevedela, čo s očami.

„Kedy musíš byť v škole?“

Phoebe sa prekvapivo ťažko premýšľalo. „My-myslím, že až poobede mám hodinu,“ zamrmlala rozochvene, keď jej chrbtom dlane pohladil prsia. Bože, ten chlap vedel, kde sa jej má dotknúť, aby sa úplne roztopila.

„Skvelé,“ zavrnel spokojne. „Ja mám prvú lekciu tiež poobede. Navrhujem, aby sme ťa vrátili do postele, z ktorej si predčasne utiekla, a pokračovali v niečom menej.... formálnom.“

Jeho slovám sa proste musela zasmiať. Správali sa všelijako, ale nič z toho nemalo nič spoločné s formálnosťou.

Nechala sa ním postaviť na nohy. Len okrajovo počula tupý zvuk dopadu, keď sa jej skicár zviezol k zemi. Pramálo ju to trápilo, hlavne keď jej jemne obhryzkával krk a hladil ju po bruchu. Preňho to však bol dostatočne podstatný zvuk, pretože sa od nej mierne odtiahol a sklonil sa po ten teraz nepotrebný kus papiera. Takmer za vrčala nad myšlienkou, že je preňho vlastná kresba dôležitejšia ako ona. Dopekla, kedy začala byť majetnícka a márnivá?

„Páni... to si nakreslila ty?“

Skromne sklonila hlavu. „Áno.“

„Máš neuveriteľný talent."

Brax sa nekonečne dlho pozeral na tú kresbu. Phoebe od nervozity a nedočkavosti takmer podskakovala. Túžila len po tom, aby ten kus papiera odhodil a opäť sa venoval jej. No sama sa nemohla odhodlať k tomu, aby to urobila zaňho.

„Trochu si krivdila mojim jazvám. Zabudla si ešte na tú najčerstvejšiu,“ zamrmlal s humorom v hlase a Phoebe sa opäť zahanbila. Vedela, na čo naráža. Takmer verne nakreslila dlhú, kľukatú jazvu, ktorá sa mu tiahla od ramena až po zápästie, ktorú si predtým ani nevšimla, ale už nemala potrebu nakresliť odtlačok vlastného chrupu tesne pod jeho tetovanie. Zhrozila sa zakaždým, keď si spomenula, že bola schopná ho takto silno uhryznúť.

Jemne ho pohladila po líci, aby získala jeho pozornosť. „Tá jedna nie je podstatná.“

Krútením hlavou s ňou nesúhlasil a skicár položil na stoličku za ňou, pri čom sa o ňu jemne obtieral celým telom. Z toho dotyku takmer šalela.

„To sa teda mýliš, túto jednu si chcem pamätať do konca života.“

Phoebe sa pri jeho slovách zachvela. Nechcela si pripustiť, že by ich mohol myslieť až tak vážne, ako sa tváril. To nebolo možné. A aby o tom nemusela viac premýšľať, natiahla sa na špičky a sama sa prisala na jeho pery so všetkou nespokojnosťou, ktorú cítila nad tým, že sa vôbec opovážil prestať. Ruky mu vplietla do vlasov a pomaly ho tlačila smerom, kde očakávala, že bude posteľ. Vlčica v nej len súhlasne vrčala a nechávala jej prevahu. Páčilo sa jej, že teraz viedla ona.

Poznala moment, keď narazili do postele, pretože sa zrazu obaja prevážili. Cítila, že dopadli na čosi mäkké, ale ani jeden tomu nevenoval pozornosť. Phoebe rukami hladila každý kúsok pokožky a zamýšľala ho preskúmať ešte dôvernejšie. Tak, ako on v noci. Bolo jej jedno, že sa správa nemiestne. Pri tomto tigrovi nepoznala mieru vlastnej cudnosti. S ním žiadnu nemala.

Zodvihla ruky, aby jej mohol stiahnuť tričko cez hlavu. Perami hladila jeho tvár, zatiaľ čo on sa venoval jej napätej bradavke. Potichu stenala a nevedela sa toho pocitu nabažiť. Keď už si myslela, že to nevydrží, predral sa do jej vášňou zaujatej mysle divný zvuk. Nevenovala mu pozornosť. Až do momentu, keď sa nezačal opakovať a Brax pod ňou nestuhol. Bola odhodlaná ignorovať nezvaného návštevníka. Veď on odíde aj sám, keď pochopí, že nemieni s nikým hovoriť. Teraz sa chcela venovať niečomu inému, niekomu inému.

„No tak, Bee, otvor tie prekliate dvere! Aj tak viem, že si vnútri!“ ozval sa spoza dverí hlas jej najlepšej priateľky Lucy, ktorú by v ten jediný moment najradšej zniesla zo sveta. Fakt, že pri svojom vyhrážaní použila jej starú prezývku hovoril o tom, že sa niečo stalo. Porazenecky hodila hlavou na Braxove rameno a nechala sa ním aj naďalej objímať. Opäť nahá.

„Daj mi chvíľku, musím sa obliecť!“ skríkla k dverám, významne pozerajúc na Braxa, aby ho tak prinútila byť ticho.

Spoza dverí sa ozval neveselý smiech. „Nemôžeš mi ukázať nič, čo by som už sama nevidela!“

Brax sa pri jej slovách zamračil. Túžil sa niečo spýtať, Phoebe to na ňom jasne videla, ale priložila mu ruku na ústa, aby ho prinútila ešte chvíľu mlčať. Musí odtiaľto dostať Lucu. Nebola v stave, aby sa priateľke priznala s tým, že strávila noc s mužom, ktorého takmer ani nepozná. Vlastne nie takmer. Čo o ňom vedela? V podstate nič.

„No tak! Daj mi trošku súkromia a aspoň päť minút,“ prosila ďalej a začala sa zviechať z Braxa. Akoby snáď boli k sebe prilepení, Brax nasledoval každý jej pohyb, takže o chvíľu stáli oproti sebe. Už-už sa skláňala po tričko, aby zakryla svoju nahotu, keď vtom sa dvere rozrazili a v nich stála viac ako zronená Luca. Nezdalo sa, že by si všimla, v akom rozpoložení sa nachádza jej priateľka.

„Bože, Bee, chcem zomrieť! Zomrieť! Ja...“ Odrazu sa zarazila a zalapala po dychu. Phoebe k nej stála chrbtom, ale vedela si dosť dobre predstaviť, že práve teraz si všimla, v akej polohe a s kým tam je.

Luca si odkašlala, akoby sa snažila ovládnuť. „Páni... ja... ehm... teší ma. Som Luca.“ Phoebe takmer cítila, ako sa tvár jej priateľky rozpálila rozpakmi.

„Aj mňa teší. Moje meno je Brax. Podal by som ti ruku, ale tým by som riskoval, že ma uvidí absolútne každý na tejto chodbe.“ V jeho slovách bola zvláštna napätosť a keď Phoebe začula nezameniteľný zvuk zatvárania dverí, uvedomila si, čo jeho slová znamenali. Hlavu mu zaryla do hrude v túžbe nikdy sa už neukázať na verejnosti. Akoby nestačilo, že Luca mala perfektný výhľad na jej zadok, desila ju už len samotná predstava, že nemusela byť sama.

„Teraz sú vaše nahé... ehm... pozadia... ehm... v bezpečí.“

Phoebe zavyla od zúfalstva. Nevedela, či sa má červenať, byť naštvaná, alebo sa rovno prepadnúť pod zem a tak päťdesiat rokov odtiaľ nevyliezť. Obzerala sa cez rameno a uvedomila si, že Luca mala v sebe aspoň toľko slušnosti, aby sa otočila chrbtom, keď už nemienila rešpektovať jej súkromie.

S povzdychom a značne neochotne sa odtiahla od Braxa. Túžila sa natiahnuť do jeho trička, ale miesto toho siahla po krátkom župane, ktorý používala len zriedkakedy a mávala ho prevesený na stoličke. Na tej istej, kde odpočívala Braxova kresba. Očami ho prosila, aby sa nepýtal. Bolo jej jasné, že neskôr bude chcieť vedieť vysvetlenie, no pre tento moment bol prekvapivo zaujatý zbieraním svojho oblečenia.

Keď z lustra zvesil jej košeľu, ktorá tam včera v noci skutočne pristála, obliala ju červeň. Ju vážne niekto tam hore nenávidel. Inak si nevedela vysvetliť celú túto trápnosť.

„Keď sa teraz otočím, bude môj zrak v bezpečí? Neuvidím niečo, z čoho by som si priala oslepnúť?“

Phoebe sa roztrasene pousmiala a ešte skôr ako stihla odpovedať, predbehol ju Brax. Pohľadom mu poďakovala. „Môžeš. Už sme oblečení.“

Phoebe sa jej pozrela do očí a videla v nej ten neutíchajúci boj. Na jednej strane bola šťastná za to, že s niekým konečne skončila v posteli, ale na tej druhej sa jej túžila vrhnúť okolo krku a vyplakať sa. Nestávalo sa často, aby Luca bola na tom takto psychicky zle. A jediné, čo Phoebe ľutovala, bolo, že bola v takomto rozpoložení práve teraz. Nad vlastnou sebeckosťou si musela vynadať. Lenže bola sama tak dlho, že keď sa to zmenilo, nechcela, aby ju niekto pri tom rušil. Z nijakého dôvodu, dokonca ani keby naozaj zomieral.

„Ach, bože! Ja som tak mŕtva! Oni ma zabijú a Kyle, on, on...“ zavzlykala a vrhla sa jej okolo krku. „On... sa so mnou... rozíde. Určite! Bože, ako som to mohla takto poondiať...“ nariekala jej na ramene.

Phoebe sa takmer zúfalo zadívala na Braxa, ticho ho prosiac, aby to pochopil. A na jej veľké prekvapenie v jeho pohľade bolo čosi, čo jej hovorilo, že skutočne vie, aké je to pre Lucu dôležité. Jemne sa na ňu usmial s prísľubom v očiach a pristúpil tesne k nej. Sklonil sa a opatrne ju pobozkal na krk bez toho, aby sa čo i len dotkol plačúcej Lucy.

„Uvidíme sa neskôr. Vieš, kde ma hľadať,“ zapriadol potichu, naposledy sa usmial a vybral sa na odchod.

Tesne predtým, než otvoril dvere, sklonil sa a uchmatol jej skicár, v ktorom nebola len jeho kresba. Akoby ho to ani nezaujímalo, zatvoril ho a vložil si ho pod pazuchu. Ešte skôr, kým stihla zareagovať, potichu sa zasmial a odišiel. Dvere sa za ním s tichým cvaknutím zatvorili.

Phoebe nevedela, či má nadávať, alebo s smiať. Miesto toho odtiahla priateľku k posteli, kde sa ešte pred pár hodinami váľala s Braxom a robila veľmi... spoločensky nekorektné veci. Pri spomienke na ne sa celá rozochvela. No miesto toho, aby sa nechala pohltiť túžbou, pohladila Lucu po jemných vlasoch.

„A teraz mi povedz, čo sa stalo.“

***

Brax sa cestou cez záveje snehu sám pre seba usmieval a mal neochvejnú túžbu popiskovať si od nadšenia. Už dávno nezažil takúto noc. Vlastne, ak mal byť úprimný, ešte nikdy nezažil niečo také nádherné. Phoebe bola vo svojej nesmelosti taká očarujúca, ako žiadna iná žena pred ňou. Bola prirodzená, na nič sa nehrala a prijímala to, čo jej chcel dať bez pýtania a dávala mu ešte viac.

Fakt, že pri nej dokázal bez všetkého zaspať, hovoril sám za seba. Nikdy nemal problém so spánkom, napriek tomu všetkému čoho bol svedkom a čo sám vykonal, ale tak bezstarostne zaspať s niekým iným po boku nikdy nepatrilo k jeho prednostiam. A on nielen, že zaspal, ale dokonca sa dokonale uvoľnil. Niečo v nej bolo také mocné, že ho to nútilo zabúdať na stáročia staré zvyky, ktoré ho udržali pri živote.

Ešte stále v povznesenej nálade zvieral skicár, ktorý uchmatol Phoebe. Urobil to len pre to, aby videl jej hnevom zvraštený nos, ale nakoniec ho aj tak prepadla zvedavosť. Keď sa díval na kresbu, ktorá prestavovala jeho, bolo to, akoby sa pozeral do zrkadla. Nedokázal ani slovami opísať, ako veľmi ho jej talent fascinoval. Prežil dlhé roky a nebol až taký zabednenec, aby si nevšimol aj čo-to z umenia. Toto malé žieňa by dokázalo svojim nadaním vopchať do vrecka väčšinu svetových maliarov, ktorých diela sa predávali za také vysoké sumy.

Keď prekročil prah vlastných dvier, na chvíľu ním zalomcoval hnev z toho, ako to tí poondiati blcháči rozhádzali, ale vzápätí ho to prešlo, keď si na zemi všimol preložený papier, ktorý niekto musel posunúť dnu popod dvere. Plný zmesi ostražitosti a zvedavosti siahol na ten kus papiera. Keď si prečítal odkaz podpísaný Chrisovým menom, trochu sa uvoľnil. Bez pochyby obrázok tetovania, o ktorý ho požiadal. Položil skicár na stôl a sám sa posadil na pozostatky pohovky. Roztvoril papier a takmer na miestne dostal infarkt.

Chris nebol taký nadaný ako Phoebe, ale klamal by sám sebe, keby tvrdil, že sa z jeho detských ťahov nedalo rozpoznať to, čo skutočne videl. Na to ten obraz poznal až príliš dobre. Keltské slnko lemované hadom bol neobvyklý znak a len ten, čo vedel, čo znamená, by si ho dal vytetovať na kožu. S hrôzou si uvedomil, čo to znamená. Na obrázok jeho niekdajšej rodiny pohodený len tak v obývačke na zemi. Mužov tetovaných tým istým znakom, ktorý nosil on sám. S hnevom pokrčil papier do malej gule.

Celý život strávil tým, že len utekal pred niečím, o čom ani skutočne nevedel, že ho prenasleduje. Lenže stretnúť sa s tým tvárou v tvár bolo úplne iné. Telo mu tuhlo očakávaním a vlastný rozum mu našepkával, že prišiel čas odísť. Utiecť, ako to robil vždy. Nebol zbabelec, ale nechcel riskovať otvorený boj, v ktorom by nemal príliš veľké šance. Bol silný, dobre vycvičený a mal na svojej strane dlhoročné skúsenosti z bojov a vojen, ale ani to by nestačilo proti početnej prevahe. A on urobí čokoľvek, aby ochránil tú prekliatu knihu.

Vlkolaci nevstúpili do jeho domu, pretože by vedeli kto je. Lenže teraz nejestvovala možnosť, ako sa pred nimi ukryť na dlhšiu dobu. Bolo jasné, že teraz mu už po krku pôjdu. To tetovanie tomu jasne nasvedčovalo. Pretože ak ho mali vlkolaci, bolo viac ako jasné, že poznajú osobu, ktorá to tetovanie nosila ako prvá – spolu s ním a hŕstkou vyvolených. A ani jeden z nich nebude taký sprostý, aby si neuvedomil, k čomu sa náhodou dopracovali.

Prekliaty Rainamon, mal som ho zabiť už pred stáročiami, zanadával v duchu, akoby mu to mohlo pomôcť.

Mal by sa hneď teraz pozbierať a utekať kade ľahšie, no nevedel sa k tomu odhodlať. Nie, keď mu pred očami tancoval obraz Phoebe a jej dokonalého tela. Nedokázal sa jej ešte vzdať, ako to robil s každou ženou pred ňou. Pretože ona bola iná. Jedna z milióna. Sledovali ho a vedeli, kým je. Čoskoro bude musieť čeliť svojej minulosti. Neveselo sa zasmial sám sebe. Kto mohol tušiť, že bude ostávať na jednom mieste len kvôli tomu, aby uchránil jedinú ženu, od ktorej sa mal radšej držať ďalej, pred vlastnou minulosťou. A predovšetkým pred vlastnou rodinou.

Kapitola 8. ¦¦ Kapitola 10.

Pre lepšiu predstavu, takto približne vyzerá keltské slnko na Braxovom ramene.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 9.: