OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Yesterday I died, Prológ a 1. kapitola

27.11.2014 (20:00) • Chos • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 901×

Na začiatok, pár slov od toho, kto to napísal:
Nie je to obľúbená téma na písanie. Nikto nepíše rád bolestivé témy. Ale umenie vzniká z bolesti. To pravé umenie je v bolesti. A sama neviem, prečo som sa rozhodla preto to napísať. Len sa mi o tom snívalo a napokon som zistila, že to mám napísané vo Worde. Mohla som to dať na svoj blog alebo sem. Niekde by to tak či tak pristálo. Ale to ako a prečo to vzniklo som písať nechcela. Chcela som len každého čitateľa upozorniť, že toto nemá byť žiadny príbeh o upíroch, príbeh o vlkolakoch alebo o čomkoľvek nadprirodzenom. Samozrejme, nikdy som sa neoctila v koži mojej hlavnej postavy (ktorá zatiaľ nemá meno len prezývku) a neviem, ako by som sa presne cítila a ani neviem, čo by som robila. Takže celý príbeh je fikcia. Nepredpokladám, že by som na jej mieste prežila už prvú kapitolu. Myslím, že by som sa pri pohľade na tajomstvo Devona Trimesa zložila a umrela už tam. Ale to už predpovedám. Takže ak si to prečítate, ďakujem. 

Dnes, 3:33pm, pondelok, 24.11.2014

Prológ

Vždy býval ten nevýrazný. Usmieval sa, žil. A ja som sa na neho sem-tam pozrela. Keď sa pri mne prvýkrát zjavil, nečakala som, že mi môže zmeniť život. A tak sa aj stalo.

Nemám rada písanie denníkov a určite to aj uvidíte. Len som sa rozhodla, že je čas dať svetu vedieť, že existujú ľudia ako on. A nemôžu za to. Nechcem aby ste ľudí ako on odsudzovali a viem, že keď možno jedného dňa niekoho ako on stretnete, tak zareagujete presne ako ja. A možno inak! Ale priznajme si to – je málo pravdepodobné, že stretnete človeka ako je Devon Trimes. A ak aj áno, tak sa poučte z mojich chýb.

Nepísala som si denník predtým. Práve ten jeden moment ma k tomu doviedol.

Kto vie, prečo som na konci dopadla, ako som dopadla. Ale napokon som spokojná. Obaja sa usmievame. Obaja máme, čo sme chceli, aj keď sme si zničili životy.

Ale rozhodla som sa sama. A nech už spravíme akékoľvek rozhodnutie, či je dobré alebo zlé, musíme čeliť následkom. Ako každý predo mnou – jeho rodičia, jeho strýko, jeho sestra, jeho psychiater a on sám – som sa rozhodla to tajomstvo uchovať. Ale už nemám dôvod. Konečne to všetko skončilo a ja môžem v pokoji odpočívať. On tiež!

Predtým, 15. novembra 2013, 1:24am

1. kapitola

Nie na každú otázku, by sme mali chcieť poznať odpoveď

Neviem prečo to píšem. Možno nič iné nemôžem robiť. Kebyže to niekomu poviem, mysleli by si, že som sa zbláznila. Alebo by išli ku nemu domov a... niečo ma zastavuje, vždy keď vezmem do ruky mobil a chcem vytočiť číslo na políciu. Mala by som to spraviť – zavreli by ho. Aj tak nadosmrti budem mať pred očami ten pohľad. Vždy, keď si na to spomeniem, roztrasú sa mi ruky a do očí sa mi natlačia slzy. Kým je? Čo je zač?!

Prosil ma, nech to nikomu nepoviem. Keď sme sa prvýkrát rozlúčili, bol milý. Vyzeral v poriadku a nie ako psychopat. Celý ten čas, čo sme sedeli u doktora a ja som mala pocit, že sa mi splnil sen, všetko vyzeralo úplne v poriadku. Proste sa zrazu zjavil vedľa mňa, spýtal sa ma, či nemôže ísť so mnou, pretože nerád chodí sám. Chcela som sa s ním rozlúčiť pred nemocnicou, ale pokrútil hlavou, že nikam nejde. Keď sme sa vrátili od doktora, vyzdvihol so mnou môjho brata a môj brat si ho obľúbil. Vyzeral normálne. Keď sme nakupovali darčeky na Vianoce, tiež vyzeral normálne. Aj keď nás viezol domov a keď mi dal bozk na rozlúčku. V ten deň bolo všetko normálne. Ja som sa roztápala, že si ma všimol.

A potom... potom ma zrazu začal v škole znovu ignorovať. A keď som sa mu jedného dňa pozdravila, nadvihol obočie a spýtal sa, či sa poznáme. Mala som chuť mu jednu vraziť, ale len som ho obišla a vošla do svojej triedy. Druhýkrát som to skúsila znovu. Usmiala som sa. Prišla som za ním na parkovisko a pozdravila sa.

Povedal niečo typu: „Počúvaj, už mi daj pokoj! Si ako úchylák, stále za mnou lozíš a čumíš na mňa. Ak ťa pri tom ešte raz zahliadnem, nahlásim ťa za obťažovanie.“

Odišla som so slzami v očiach. Začala som ho ignorovať. Nevšímať si jeho pohľady ako to šlo. Nebolo ich veľa, ale sem-tam som nejaký zahliadla.

No a dnes po škole pršalo a ja som si zabudla dáždnik doma. Tak ako náhle som vyšla zo školy na školský dvor, bola som premoknutá. Videla som jeho auto, ako vychádza zo školského parkoviska. Vzdychla som a pozrela sa na nohy. Kráčala som ďalej. Keď som vyšla zo školského dvora, stálo tam jeho auto. Otvoril okno.

„Princezná,“ zakričal.

Zovrelo mi srdce. Hodila som po ňom nahnevaný pohľad. No on sa len usmial, tak ako to dokázal len on a nadvihol obočie. A zrazu som sedela u neho v aute, v teple, úplne premočená. A jemu zmizol z tváre úsmev. Všetky city z tváre sa vyparili.

„Odveziem ťa domov,“ povedal a zabočil smerom von z mesta.

Nahnevane a trucovito som pokrútila hlavou: „Odvez ma na stanicu. Nechcem, aby si ma viezol domov. Nemám náladu s tebou polhodinu sedieť v aute.“

„Neblázni,“ zastavil na červenej a pozrel na mňa, „si premoknutá, prechladneš. Odveziem ťa domov.“

Chytila som dvere a chystala sa vystúpiť. Ihneď zareagoval a chytil ma za ruku. Mal ju chladnú. Keď sa ma naposledy dotkol, mal teplú ruku. Tento krát bola studená a bledá. Akoby to už ani nebola jeho ruka. Dokonca aj tvár mal prepadnutejšiu a bledšiu. Z bližšia som si to všimla.

„Odveziem ťa domov, princezná,“ povedal pokojne a niekde stlačil tlačidlo. Ja som len počula zvuk zamkýnajúceho sa auta.

„Nie,“ vzlykla som. „Nechcem ísť s tebou domov. V škola ma ignoruješ, ignoruješ ma všade. Nadávaš mi! Odvez ma na stanicu a vypadni z môjho života. Navždy!“

Ktosi za nami zatrúbil. On iba zanadával a pridal plyn. Začal ma viesť úplne iným smerom. Iným smerom, než bola stanica a východ z mesta. Otočili sme sa takmer o stoosemdesiat stupňov, akoby ma chcel naspäť viesť do školy.

„Pusť ma von!“ zakričala som. „Nenávidím ťa.“

Zanadával znovu, keď takmer zrazil nejaké dieťa. Pridal zvuk na rádiu, ale ja som ho znovu ubrala. Zopakovala som svoju prosbu so slzami v očiach. Nechápala som, prečo som k nemu nastúpila. Jasné, že by ma neodviezol na stanicu. On musel vždy spraviť úplne niečo iné, než sa od neho požadovalo. To by nebol on. Vždy robil niečo iné a nikdy nesúhlasil s tým, o čo ho bolo požiadané.

Kto vie, prečo som ho predtým tak obdivovala? Veď to bol magor. A v skutočnosti to bol nie len magor, ale aj psychopat. Znovu sa mi trasú ruky. Nebyť toho, že som k nemu nastúpila do auta, by som tu teraz nesedela zo zošitom z matiky a nepísala do neho hlúposti. Ale ako sa tých obrazov inak zbaviť?!

„Odveziem ťa ku mne domov,“ povedal. „Mala by si vedieť, prečo ťa ignorujem.“

„Ty ignoruješ mňa?!“ zavrčala som. „Neustále sa na mňa pozeráš. Myslíš, že som si to nevšimla? Vždy, keď ideš naokolo sa na mňa pozrieš. Keď mám náboženstvo v improvizovanej triede, sedíš na schodoch a pozeráš sa na mňa. A keď sa niekto náhodou otočí a všimne si, že tam polovicu hodiny sedíš, vytratíš sa!“

Zavrčal a preletel cez červenú. Takmer do nás nabúralo auto a potom ďalšie a potom ďalšie. Spravil myšičku a preletel cez ďalšiu červenú. Len pridával do plynu, akoby si nevšímal, že už sme päťkrát boli takmer mŕtvi. Akoby nepoznal brzdu ani nič iné, okrem plynu.

„Zabiješ nás!“ zapišťala som. „O to sa snažíš?!“

Vyšli sme z mesta. Chvíľu sme šli po diaľnici. Ani nie päť minút, keď sme zabočili a potom znovu a znovu až sme boli úplne niekde v čerte sveta. Nikde naokolo nič, len polia a neďaleko les. A, samozrejme, sme to vpálili priamo do toho lesa plnou rýchlosťou. Už som nič nehovorila, len sa v duchu modlila, nech to prežijem. A v tom sme boli v inom meste.

A potom sme vyšli aj z neho. Zašli sme len možno dva kilometre od mesta, prešli sme cez kopec a zastavili pred veľkým domom. Tam vyskočil z auta a obišiel ho. Prudko mi otvoril dvere a počkal, kým vystúpim.

Objal ma. Nečakane. Vybil mi dych a ja som na chvíľu mala pocit, že sa vznášam. Šepkal mi to do ucha a cítila som, ako mi z jeho sĺz vlhne rameno.

„Skôr, než tam vojdeš,“ začal, „mala by si vedieť, že tebe by som nikdy neublížil. Nikdy by som...“ triasol sa. „... ja... nie je to moja vina. Rodičia mi ten dom platia. Nechceli ma doma. A... prepáč, že ťa tomuto vystavujem. Mne je to ľúto, ale chcem... chcem, aby si to vedela a viem, že ma potom budeš nenávidieť a budeš sa ma báť, ale... tebe by som nikdy neublížil.“

Vydesene som ostala stáť. A potom sme zrazu stáli pred dverami. Nepamätám si, čo sa dialo medzi tým, ako otvoril dvere a ako mi plakal do ramena. Neviem, čo som povedala a či som vôbec niečo povedala. Len viem, že sme najprv vošli do čisto bielej miestnosti s pár topánkami. Tam mi znovu párkrát zopakoval, že by mi neublížil a že mu je to ľúto.

To čo som videla potom, čo otvoril druhé dvere sa nedá popísať slovami. Skrátka som určite zbledla. Chcela som omdlieť a zomrieť. Zastavil sa mi dych. Ten puch mi ma začal dusiť. Nedokázala som sa pohnúť. Bolo to horšie, ako zažiť nejaký horor na vlastnej koži. Bolo to, akoby som zomrela sama. Miliónkrát za sebou.

Trasiem sa. Neviem to napísať! Plačem.

A potom si už veľa nepamätám. Len jeho krik a to, ako som utekala. Tak rýchlo, ako sa dalo. Sama a nechávala to všetko za sebou. Chcela som kričať, ale nešlo to.

Našťastie sedím teraz doma. Moja mama bola celá bez seba, keď som došla uplakaná a tak neskoro v noci. Nie že by som mala nejakú večierku, ale nedala som jej nič vedieť a prišla som dosť neskoro, uplakaná a vyčerpaná. Nič som jej nepovedala, len že sa nemám dobre. A potom ma poslala ľahnúť si do postele.

Ten obraz neviem dostať z hlavy a tak som nemohla zaspať. Neustále to mám pred očami. Našťastie je zajtra sobota. Budem oddychovať, ale kto vie, či ešte niekedy zaspím. Ten obraz budem mať v snoch. Chcem na neho zabudnúť. 

Autor: Chos, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Yesterday I died, Prológ a 1. kapitola: