OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Yesterdey I died, 7. kapitola

30.04.2015 (10:00) • Chos • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 637×

Slová od tej, čo to napísala:

Nie som si istá, či je toto, čo som chcela napísať do siedmej kapitoly. Stratilo to všetku tú strašidelnosť, ale v ďalšej kapitole sa to vráti. Mala byť pôvodne v jednej, ale prišla mi neskutočne dlhá, tak som ju rozdelila na dve časti. Viem, že to trvalo dlho a neviem, či ešte nájde tento podivný príbeh nejakých priaznivcov, ale je to tu. Uvidíme, či pokračovanie uvidí tmu internetu.

Stále žiadam o mená, nič menej mám svoje favoritky: Liliana, Tamara, Kiara a Karolína. Tak či tak, ak tam niekde máte ešte nejaký nápad na meno pre princeznú, sem s ním. Ďakujem za každý jeden.

Úvod k siedmej kapitole

Dnes

27. apríla 2015

Zvykla som si myslieť, že nič horšie, než Devon ma nestretne. Zvykla som si myslieť, že sa ho budem do konca života báť a že ma do konca života budú sprevádzať sny o tom, ako mi ubližuje. Lenže ani raz za ten čas mi nenapadlo, že si môžem na ten strach zvyknúť a stať sa voči nemu odolná. Ani raz mi nenapadlo, že mi ten strach príde vhod. Ani raz mi nenapadlo, že po istom čase budem vyhľadávať Devona a nie sa ho strániť. A už rozhodne sa ho nebudem báť.

Ale na to som mala čakať ešte veľmi dlhú dobu.

Povedzme si, že Devonova tvár sa pre mňa stala ríšou strachu, voči ktorej som sa musela postaviť tvárou a nie od nej utekať. To znamená, že som sa musela najprv naučiť byť odvážnou a tak som mohla zmeniť to, čím Devon bol.

Kapitola siedma

Útes

18. december 2013, streda 4:23pm

Raz sa ma spýtal, či ho vidím ako beznádejný prípad a ja som odpovedala nie. Nemohla som ho len tak opustiť. Tak či tak, by ma to prenasledovalo do konca svojho života. Tak či tak, by to spred mojich očí nikdy nezmizlo úplne. Ale nechcela som vidieť jeho tvár a ani počuť jeho hlas. Najbezpečnejšie by bolo držať sa od neho čo najďalej, lenže ako to mám dokázať, keď ho mám pred očami každý večer, každú noc... Chcem spať bez snov. Chcem zabudnúť.

Napokon mi doktor dal tabletky na spanie s tým, že ich mám brať len v prípade núdze, najviac dvakrát za týždeň. Ak sa to nebude zlepšovať, mám za ním prísť a on mi naordinuje dávky. Asi pochopil, že tak skoro nebudem mať dobrý spánok, že tak skoro sa nebudem cítiť bezpečne a neprestanem sa neustále obzerať, či niekde neuvidím strašidlo. Možno si o mne dokonca začal myslieť, že som prehnaný strachopud so slabým srdcom, ale neodporovala by som, ak by mi to povedal. Už som sa predsa dvakrát pocikala, keď som bola s Devonom. Alebo to bolo raz?

Akoby som stála na kraji útesu, keď som dnes kráčala do školy. Čakala som, že každú chvíľu spadnem a tam dole ma prepichnú tvrdé, ostré skaly naostrené prudkými návalmi vody. Cítila som sa, akoby ma to tam čakalo a nebolo už cesty späť. Na nešťastie je to pravda: späť už cesta nevedie.

Vlastne ma mama priviezla tesne pred školu a cítila som jej pohľad, až kým nepribehla Betty a nezačala ma rozhorčene objímať s nahnevaným šomraním, že som ju dlho nechala v škole samú.

Jeho auto stálo tam, kde zvyčajne. Žiarivé, čisté a strašidelné. Nemohla som si pomôcť, neustále som sa obzerala, bola som napnutá a žalúdok som mala na vode. Niekedy som prestala dýchať a obzerala som sa s nastraženými ušami, či ho niekde nezapočujem, či ho niekde neuvidím. Čakala som ho všade – najmä vtedy, keď som prechádzala školou sama. Ani na záchod som sa neodvážila ísť, aj keď som to veľmi potrebovala. Mala som pocit, že mi praskne hlava a že to už nevydržím, keď konečne zazvonil zvonček na koniec môjho vyučovania.

Lenže čo človek nechcel – akurát, keď som opúšťala školu a rozrážala dvere, hľadajúc konečne čerstvý a slobodný vzduch, tak sa tam zjavil. Akurát prechádzal k svojmu autu, lúčiac sa so svojim kamarátom. Keď ma uvidel zastavil sa – akoby niekto stlačil pauzu na ovládači. Jeho temné oči prebehli po mojom vystrašenom tele a mne sa zakrútila hlava.

„Ehm,“ ozvala sa Betty vedľa mňa, „nechcem sa v ničom rýpať, ale rozišli ste sa?“

Nemohla som sa na ňu pozrieť. Čo keby sa medzitým pohol smerom ku mne? Nemohla som odpovedať, nemohla som dýchať a ani sa hýbať. Len celý svet začal pomaličky temnieť. A jeho oči ma neustále sledovali, až napokon kývol hlavou na pozdrav, otočil sa a zmizol aj so svojim autom. Keď konečne vyšiel z brány, vydýchla som a oprela sa o Betty.

„Niečo horšie,“ odpovedala som.

„Horšie?!“ zapišťala. „Podviedol ťa? Ak to spravil, nech si ma nepraje!“

„Horšie, Betty,“ zašomrala som skôr pre seba, ako pre ňu, „omnoho horšie.“

A v mojej hlave dozneli slová Devonovým hlasom: „... smrť z psychického zrútenia.“ Dosť pravdepodobne som tomu už veľmi blízko. Blízko pádu z útesu. Stačí už, aby zavial len slabučký vánok a ja budem tam dole.

Možno Betty bola náladová a často príliš spontánna a drzá, ale po tom, čo som ju objala a pevne zovrela v náručí, už nepovedala vôbec nič. Spýtala sa, či chcem, aby ma odprevadila na stanicu. Spýtala som sa, či ma neodprevadí k mame do práce. S ustarostenými očami prikývla a vzala ma pod pazuchu, ťahajúc zo školy.

A potom, keď som stála pred poštou, kde moja mama pracuje a lúčila sa s Betty, tak sa mi rozzvonil mobil. Pri pohľade na dva slová – Neznáme číslo – som sa začala znovu triasť a cítiť ako v horore. Dvihla som a s trasúcim hlasom schytila ešte Betty za ruku, nech ostane so mnou ešte chvíľu.

„Á-áno?“ zakoktala som do mobilu.

„Tu je Marcus,“ ozval sa hlas a mne sa trochu uľavilo, „počul som, že si bola v nemocnici. Chcel som vedieť, ako sa máš.“

Odpovedala som, že sa mám dobre a chvíľu sme sa rozprávali, akoby Devon ani neexistoval.

Akoby sme boli proste nejakí priatelia. Tak či tak som zvierala Bettinu ruku tak pevne, ako to len šlo a na jej tvári sa chvíľami objavil výraz plný bolesti, ale rýchlo to zamaskovala. Až nakoniec ho spomenul.

„Devon sa o teba bojí,“ povedal, „myslím, že sa nikdy o nikoho tak nezaujímal, pre nikoho sa tak netrápil, o nikoho sa tak nebál a nikdy sa nenávidel viac ako teraz, keď vieš čím je.“

Podlomili sa mi kolená. Nevedno z čoho som zrazu sedela na zemi a pri mne sa krčila Betty s ustarosteným výrazom, hladiac moje vlasy a pýtajúc sa, či som v poriadku. Len som jej prikývla a nadýchla sa.

„Čo mám robiť, Marcus?“

„Raz som sa rozprával Ernestom a napadol nás šialený nápad, ktorý ale vyzerá, že je jediným riešením. Vieš, sám som bol dosť vystrašený po tom, čo som zistil čo je môj synovec zač. Ale strach, taký veľký strach aký teraz cítiš, sa dá poraziť asi len jednou cestou: Postaviť sa mu a bojovať. Ak sa skryješ, bude ťa prenasledovať až do smrti.“

Spýtala som sa, čo tým myslí, ale nejako som tušila, ako bude znieť odpoveď. Desila ma a stále som dúfala, že to bude inak. Že nakoniec povie niečo iné, ale tak či tak potom zazneli tie slová: „Choď za ním a skús sa s ním kamarátiť. Nič iné ti poradiť neviem.“

Pustila som Bettinu ruku.

„Chodím k psychiatrovi,“ povedala som rozčúlene so slzami v očiach. „Kvôli nemu som skončila na psychiatrii!“

„Každý tam raz skončí,“ odpovedal bezproblémovo Marcus. „Skôr či neskôr by si sa tam ocitla. Nič menej je dobré, že to riešiš. Nesmieš sa vzdávať! Som rád, že sa máš lepšie. Prišiel mi zákazník, prepáč, ale budem musieť končiť.“

„Marcus,“ zastavila som ho tesne pred zložením, „potrebujem sa s tebou rozprávať o niečom dôležitom. Nemohli by sme sa niekedy... stretnúť?“

„Jasné, princezná,“ povedal, „zavolám ti ešte, dobre? Teraz musím ísť. Veľa oddychuj, nemocnice vyčerpávajú.“

Ozvalo sa zašušťanie a tiché píp. Potom Betty odišla, ja som zašla za mamou a okolo tretej sme odišli po brata a domov. Spravila som si úlohy a potrebovala to zapísať. Môj denník je v poriadku a stále sa divím, že si ho mama za celý môj pobyt v nemocnici nevšimla. Je to tak však dobre. Myslím, že by ju to vystrašilo. Kto vie? Možno by aj zažalovala Devona a Marcusa? A ja sa pri tej predstave z nejakého dôvodu cítim previnilo.

Premýšľam, či mal Marcus pravdu. Predsa len, on sa tomu strachu postavil čelom a teraz sa Devona nedesí a vyzerá to tak, že má pokojný spánok. To isté musel spraviť aj jeho otec, aj keď potom od Devona odišiel. A aj jeho psychiater. Všetci, čo poznali a poznajú Devonovo tajomstvo museli voči tomu strachu bojovať. Niektorí sa mu však poddali, ako Devonova mama a sestra. Niektorí nad ním pravdepodobne vyhrali, ako Marcus a sám Devon. Je to na mne, či to vydržím.

Budem si však musieť kúpiť nové nohavičky a nosiť v taške vždy do zásoby.

Asi sa s tým snažím bojovať, keď už aj trochu vtipkujem.

Mám šialený nápad, ktorý môže spôsobiť ďalšie premočené nohavičky.

Poznámka: Ak odpoveď bude kladná, nezabudni si zbaliť nohavice, nohavičky a ponožky a obuj si nepremokavé topánky.

5:06pm

Je to hlúpy a šialený nápad, ale Marcus má pravdu. Asi nie som úplne pripravená. Teda, nie som vôbec pripravená. Ale mal pravdu a presne toto by som mala spraviť. Verím v správnosť tohto rozhodnutia. Bojím sa, ale verím, že je správne. Síce cítim menšiu neférovosť k mojej mame a bratovi. Bude to druhýkrát, čo ich opustím v noci bez ich vedomia, ale je to správne.

Alebo sa o tom snažím presvedčiť samú seba.

Vytočila som jeho číslo a čakala, kým dvihne. Dvihol takmer hneď.

„Princezná!“ znel vystrašene, smutne, unavene a zúfalo.

„D-D-D-Devon,“ zakoktala som, „ahoj.“

Je asi zbytočné opisovať všetok ten strach a nával emócií, pri jeho hlase. Stále sa obdivujem za toto rozhodnutie. Stále sa obdivujem, že mám v sebe odvahu, o ktorej som ani netušila. Možno som len málokedy bola vystavená strachu. Tak či tak zavolať mu je ako keď sa človek bojí niečo spraviť, ale opakuje si, že on je predsa spontánny a je mu jedno, čo sa stane v budúcnosti, že žije práve tu a práve teraz. Proste to spraví, ale chce to mať rýchlo za sebou, akoby strhnúť náplasť. Lenže toto znamená cestu k náplasti, ktorú bude ťažké strhnúť a bude to trvať veľmi dlho. Ale možno si začnem z toho útesu stavať týmto most.

Píšem motivujúco, ale pri tom sa vôbec necítim motivovaná. Je ťažké si opakovať, že niečo zvládnem, keď moje telo protestuje. Je ťažké kráčať voči strachu, keď sa mi pri vedomí, že to spravím, krúti hlava, tuhne mi krv v žilách a srdce bije tak rýchlo, že mám pocit, akoby to bol len jeden súvislý tón.

„Mhm, ako sa máš?“ opýtal sa prerušujúc moje ticho.

„D-dobre,“ odpovedala som. Snažila som sa dýchať normálne, pokojne, ale moje výdychy boli sekané a moje pľúca sa triasli.

„To som rád,“ odpovedal.

Znovu ticho. Nevedela som v svojej hlave sformulovať otázku.

„Čím ďalej, tým sa mi naše ticho páči viac,“ povedal akoby nič, „ale povedz niečo. Mám pocit, akoby si na druhej strane ani nebola. Nebyť hlasného dýchania.“

„Príď dnes o jedenástej,“ povedala som rýchlo, „prosím.“

A rýchlo som zrušila. Najprv to bol nával vzrušenia, ktorý som nečakala, ale potom tak či tak prišiel strach. Je čas sa mu postaviť.

10.32pm

Čakám. Viem, že Devon je väčšinou všade trochu vopred, takže čakám, že sa ozve každú chvíľu.

Všetko potrebné mám zbalené, ale tak či tak sa necítim príjemne. Bojím sa. Musím si to priznať. Ale čím je bližšie k Devonovmu príchodu, tým je ten strach silnejší, ale tým lepšie ho viem ignorovať.

10.52pm

Čas ísť.

19. december 2013, štvrtok, 5:28

Stále vyzerám rovnako. Jediná vec, ktorá sa zmenila je strach. Je tam, bojím sa ho každým dňom ešte viac. Trasie sa mi ruka, keď toto píšem, ale zbláznim sa, keď to aspoň niekde nezapíšem. Zbláznim sa, praskne mi hlava a nevydržím žiť.

Keď som sa vrátila domov, vbehla som do kúpeľne, napustila potichu vaňu, vyzliekla sa, vliezla do nej a ponorila sa. Stačilo tam vydržať dostatočne dlho a už by som toto nepísala. Prišla však moja mama a vytiahla ma z vody s krikom, ktorý zobudil aj môjho brata. Nevnímala som, čo hovorila. Len som chcela konečne spadnúť z útesu. Chcem spadnúť z útesu práve teraz. Ak by to šlo, spravím to.

Moja mama leží vedľa mňa, má zavreté oči a spí. Budík má nastavený na siedmu ráno a myslím, že by som aj vyliezla z postele, ak by som nebola presvedčená, že keď tak spravím, tak ju to zobudí. A tak jediná možnosť je, snažiť sa písať toto čo najviac nehybne, potichu dýchať a sledovať hodiny aj ju, nech sa nezobudí skôr, než skryjem denník.

Prišiel pred jedenástou, ako to má zvykom. Stál vonku, opierajúc sa o svoje auto. Zastal tak, aby na neho svietila lampa a vyzeral ustarostene, akoby pár nocí nespal. Pamätám si presne ten chrapľavý hlas, presne tie slová, ktoré vyslovil ako prvé, keď som k nemu došla.

„Niekedy rozmýšľam čo si to za blázna, že chceš, aby som sa s tebou stretol o jedenástej v noci a sám,“ odkašľal si a pokračoval. „Je to divné. Normálny chalan by bol najšťastnejší na svete, očakávajúc krásne strávenú noc stratou panictva. Ja očakávam, že mi nakričíš do tváre a utečieš. A normálne dievča by sa stretlo s chalanom cez deň, keď je svetlo, aby ju niekam nezatiahol. Najmä keď ide o takého, z ktorého ide strach. Ale ty ideš proti všetkým normám a pravidlám, princezná.“

Zahabkala som a striaslo ma. Myslím, že sa snažil byť priateľský a nadviazať normálny rozhovor neuvedomujúc si, že až príliš veľa vecí z jeho slov vo mne vzbudzovalo strach.

Mal však pravdu – nedávalo to žiadny zmysel. Mohla som sa s ním stretnúť po škole na mieste, kde bude veľa ľudí. Mohlo by to byť bezpečnejšie – aspoň pre mňa. Jediné, čo by sa mohlo stať na takom mieste bolo, že by niekto náhodou začul náš rozhovor. Ale aj tak by to danému človeku prišlo skôr ako rozhovor psychopatov a nebral by to vážne. Len ja som vedela, že je to naozaj pravda. Videla som to na vlastné oči.

Prešla som okolo auta a nechala ho, aby mi otvoril dvere. Potom sa vrátil, sadol si na miesto šoféra, zapol svetlá a motor a vyštartoval. Akurát začalo pršať.

„Máš predstavu, kam mierime?“ opýtal sa.

Pokrútila som hlavou.

Stále som mala stiahnuté hlasivky a trasúce sa pľúca. Ešte som nebola pripravená niečo povedať, ale ten moment sa blížil. Nemohla som tam len vedľa neho schúlená sedieť a pozerať na kvapky, ktoré dopadali na sklo čím ďalej, tým v kratšom intervale.

Prvýkrát, keď som sa pozrela na hodiny, bolo 11:19 v noci. Stále som nič nepovedala a už sme boli spolu cez dvadsať minút. Sústredila som sa na dýchanie a nie na jeho prítomnosť. Snažila som sa upokojiť moje srdce, ale bolo to ťažké. Bola som napnutá a celé moje telo vnímalo jeho prítomnosť, akoby sa ma dotýkal a už-už sa mi chystal ublížiť. Akoby azda vedelo predpovedať budúcnosť.

Ale pravda je, že mi za celý ten čas neublížil. Ani len nespravil nič, čo by ma malo vydesiť viac, než som vydesená bola. Ale aj tak to prišlo. Bezdôvodne.

„Sme mimo mesta,“ povedal, keď v spätných zrkadlách som už nevidela ani len svetlá mesta.

Všade naokolo bola tma – hustý les. Len jedno auto svojimi svetlami rozrážalo tmu a hľadelo na cestu. Zablýskalo sa prvýkrát, keď som nazbierala odvahu, čosi povedať.

„Rozmýšľal si niekedy čo by bolo, keby si...?“ Nedokázala som to dopovedať. V mojej hlave nastal blok, ktorý mi zakazoval to vysloviť. Ani len myšlienku, pomenúvajúcu to, čo som chcela povedať, som vo svojej hlave nevedela nájsť. Bolo tam prázdno. Moja hlava sa ma snažila chrániť pred tým, čo som chcela vysloviť.

„Ani nevieš koľkokrát,“ vzdychol a zapol rádio, „ale nedokážem to zmeniť, princezná. Ľudia nevedia zmeniť realitu, že sú ľuďmi. Ja neviem zmeniť realitu, že som monštrum.“

Správny priateľ by povedal, že ním nie je. Správny človek, ktorému by na ňom záležalo by povedal, že je to hlúposť. Správny človek, ktorý má dušu a srdce by povedal, že žiadne monštrum nie je, že to je len jeho predstava. Správne by som niečo také mala v daný moment povedať. Myslím, že som nad tým dokonca aj premýšľala. Na chvíľu som mala na jazyku niečo toho typu, ale potom som nepovedala nič. Mlčala som a myslím, že to ho bolelo o to viac.

Zastavil auto na konci lesa, tesne pred čistinkou. Natiahol sa ku mne a mne sa na chvíľu zastavilo srdce, ale potom len otvoril skrinku predo mnou a vytiahol CD so skupinou, ktorú som nepoznala a povedal, nech vystúpim. Strčil CD do rádia, otvoril dvere a zapol ho na plno.

Nemohla som. Len mi do uší prúdila pieseň až príliš nahlas, akoby ma von vyháňala.

Až keď vystúpil, otvorila som dvere a opatrne vystúpila.

Už stál pri mne a zrazu jeho dlaň zvierala moje predlaktie a ťahal ma pred svetlo auta. Srdce mi búchalo a v hlave som mala predstavy rôznych druhov smrti. Keď sa zrazu jeho ruka ovinula okolo môjho pásu, skamenela som a cítila som slzy blížiace sa do mojich očí. Bol to silný prúd. A rovnako moč, cítila som neskutočnú potrebu ísť na záchod. Druhou rukou zdvihol moju, ktorá stále visela voľne pri tele a ohol ju do perfektného tridsaťstupňového uhlu v lakti. A potom so mnou začal hýbať.

Baby, we both know/ that the nights were mainly bade/ for things you can’t say tomorrow day...

Snažila som sa sústrediť na slová pesničky a na ten rytmus, ale bol tak blízko a dotýkal sa ma. Držali ma presne tie ruky, ktoré sa dotýkali už toľkých mŕtvol. Nedokázala som dvihnúť hlavu a tak som mu hľadela na hrudník a slzy mi tiekli po tvári s pocitom blízkej smrti. Je to ako vo filmoch, keď vám hlavná postava povie: „... takto sa cíti človek pred smrťou.“ Mala som pocit, že je tak blízko. A bude tak nehanebná a mňa nakoniec roztrhajú vlky z lesa.

Viem, čo nás prerušilo. Moje smrknutie. A dlho som nechcela tým nosom potiahnuť, ale už to nešlo. Hlieny z nosa mi tiekli už do úst, dolnú peru som si hrýzla od strachu a moje tričko bolo mokré od sĺz. Ale nepocikala som sa, čo bola dobrá správa.

Zastavil, pustil moje ruky a jednou rukou sa dotkol mojej brady. Dvihol moju tvár k svojej a ja som zavrela oči, aby som sa na neho nemusela dívať. Nedokázala som sa pozrieť do očí mojej smrti. Potom ma zrazu pustil, prudko odskočil a ja som len počula buchnutie, ako spadol na zem. Otvorila som oči a pretrela si ich, aby som videla. Ležal na zemi, tvárou k betónu, pár metrov odo mňa. Vyzeral, akoby umieral.

Nedokázala som nič povedať a tak sme tam dlhú dobu len boli. Bez pohnutia. Obaja so slzami, obaja s vlastným strachom a vlastnou bolesťou. Po chvíli sa prevrátil na chrbát, ale nepozrel sa na mňa.

„Nečakal som, že sa ma až tak bojíš,“ povedal, „sakra, čo som to za netvora, že sa pri mne bojíš aj plakať?“

Myslím, že presne toto povedal. Nepamätám si to už presne. Bola som rozrušená, ale potom len chvíľu ležal a mne začínala byť zima. Telo mi zmáčal dážď a oblohu pretínali blesky každú chvíľu. Do hudby z auta sa ozývali blesky a husté kvapky som mohla vidieť tam, kde nimi prebiehalo svetlo z reflektorov auta.

Po chvíli som si ľahla na zem tiež, keďže mi nič iné nenapadlo. Stále v rovnakej vzdialenosti, napnutá ako struna. Pravda však bola, že keby sa aj rozhodol mi ublížiť, tak by som neutiekla. Mal auto a ja som mala nohy. Do auta by som sa nedostala rýchlejšie ako on. Všetky šance boli márne. Strach tam bol a riešenia ako sa ho zbaviť a zahubiť ho nikde. Nebolo ako mu utiecť. Boli sme tam teda mi traja – ja, Devon a strach.

Keď skončila tretia pieseň, postavil sa a povedal, že ma odvezie domov. Neprotestovala som. Vyškriabala som sa zo zeme a nasadla do auta, kde už čakal. Zavrela som za sebou dvere a mrzla. Ale bolo mi to jedno. Hlavné bolo, že som pochopila jednu vec – pred tým strachom neutečiem.

Marcus mal pravdu. Pred týmto druhom strachu sa utiecť nedá.

Chvíľu sa otáčal a potom sme už mierili tou istou cestou, akou sme prišli, späť do mesta. Po chvíli ticha som uvidela svetlá mesta a ruky pritiahla ešte bližšie k telu. Bolo 12:58. 

Autor: Chos, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Yesterdey I died, 7. kapitola: