OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 15.

29.05.2017 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 7× • zobrazeno 1145×

Kapitola 15.

Sam myslela na incident s otcom aj niekoľko dní po tom. Nedokázala dostať z hlavy obraz toho, ako mu po čele stekal pot, pričom si musel držať hruď. Jediné, čo vedela, bolo, že zatiaľ nezomrel. V tom prípade by jej to Jared určite oznámil. Alebo by jej to začal vyčítať.

Okrem toho však nevedela vôbec nič.

Nebolo to tak, že by jej niekto vôbec niečo prezradil. Jej telefónne číslo síce Jared nemal, ale Nataly áno. Mohli si nájsť spôsob, ako sa s ňou spojiť. Takisto na ňu mohol čakať po prednáške. Lenže nič z toho neurobil. Áno, síce mohla urobiť prvý krok aj ona, ale nedokázala sa k tomu prinútiť.

Hneď, ako sa odhodlala, spomenula si na to, koľko listov poslala. Koľkokrát telefonovala. Ako veľmi dúfala. A nič to nezmenilo. Brat aj otec s ňou prerušili akýkoľvek kontakt. No v tomto prípade by bola schopná zo seba urobiť hlupáka len preto, aby sa dozvedela, či je otec v poriadku.

Akoby potrebovala ďalšie problémy. Po tom fiasku na večierku ju Alyson, jej poradkyňa v spoločnosti, mala doslova v zuboch. Alyson mala na starosti Sam a ešte ďalšie štyri dievčatá. Vedela o nich čo najviac, aby ich v prípade potreby mohla ponúknuť klientom. Niečo ako bordelmama, len s lepším platom a noblesnejším názvom funkcie.

Keď sa videli naposledy, čo bolo tesne po tom, ako ju jedno z dievčat muselo doslova vyvliecť von z domu, prisľúbila jej Alyson, že to ešte nie je koniec. Keď Sam od nej prišla sotva pred pol hodinou správa, videla v tom znamenie. Začínala sa obávať o prácu.

Nemohla si dovoliť prísť o zamestnanie, akokoľvek zvláštne to niekomu mohlo pripadať. Predstavovalo zdroj príjmu, spôsob, ako udržať jedlo na stole a exekútorov sústredených na iných obyvateľov mesta. Potriasla hlavou. Bude sa tým zaoberať, keď to bude aktuálne. Veď predsa nevie s istotou, či si ju Alyson za volala preto, aby ju vyhodila.

O niekoľko minút konečne prišla až k agentúre. Recepčná sa zmenila. Táto sa na ňu takmer úprimne usmievala, hoci Sam pochybovala o tom, že by bola ona zdrojom veselia dotyčnej.

„Prišla som za Alyson,“ povedala vyrovnaným hlasom.

Dievčina jej naznačila, aby chvíľu počkala, kým zdvíhala slúchadlo telefónu. Podľa všetkého jej chcela zavolať, aby sa uistila, že Sam hovorí pravdu a Alyson ju očakáva. Po niekoľkých jednoslabičných a krátkych odpovediach hovor ukončila. Sam ešte viac stŕpla.

„V poriadku. Očakáva vás vo svojej kancelárii.“

Sam kývla na znak vďaky a vybrala sa do zadnej časti miestnosti, kde sa nachádzali malé kancelárie. Alyson patrila tá na konci chodby. Po zaklopaní sa ozvalo tiché vyzvanie, aby vstúpila. Miestnosti bola rovnako malá, ako si Sam pamätala.

Okrem jedného pracovného stola, dvoch stoličiek a niekoľkých regáloch na spisy sa tam nevošlo nič. Pri pohľade na zariadenie to tam pôsobilo ako v akejkoľvek inej kancelárii. Niečo, čo očakávate, že nájdete na personálnom oddelení. Len rozhovor s Alyson by odhalil, že ani v najmenšom nejde o bežné sedavé zamestnanie.

„Chcela si ma vidieť?“ povedala Sam, keď to vyzeralo, že Alyson sama nič nepovie.

Alyson si ju až príliš svedomito prezerala. „Povedz mi, čo je na tebe také výnimočné?“

To Sam zaskočilo. „Prosím?“

„Čo je na tebe také výnimočné, že to donútilo Petera Sandersa, aby mi osobne zavolal a zaujímal sa o to, ako na tom si? Očividne si ho musela niečím očariť. Ale nech sa na teba pozerám akokoľvek pozorne chcem, ja to nevidím.“

Na urážky tejto ženy si už zvykla. Podľa nej boli všetky dievčatá v agentúre iba preplácané prostitútky a podobne sa k nim aj správala. Keď mohla, znevažovala ich. Zosmiešňovala ich výzor, kritizovala ich správanie.

Kvôli jej cynizmu už niekoľko dievčat bolo nútených prestúpiť k inej poradkyni. Tri dokonca úplne opustili agentúru. Čo vypovedalo hlavne o Alyson a jej neschopnosti znášať sa s ostatnými. Sam si z jej rečí nikdy nič nerobila. Bolo jej ukradnuté, čo si o nej ostatní myslia. Ak ju chceli urážať, mohli. Ak s ňou chceli zaobchádzať zle, dovolila im to. Nijako zvlášť jej na tom nezáležalo.

„To si ma sem volala len kvôli tomu?“ nadhodila o chvíľku neskôr Sam. Nemala času nazvyš. Nataly ju tesne pred odchodom zo školy zaskočila pozvaním na drink. Mal prísť aj Jared a Adam. Sam dúfala, že z Jareda nakoniec vytiahne informácie o otcovi. Takže súhlasila. No mala už len tri hodiny na prípravu. A to ešte chcela hovoriť s Liz.

Alyson ohrnula nos. „Nie, to naozaj nie.“ Zo stola zobrala poloprázdnu šálku a na jediný dúšok ju vyprázdnila úplne. „Pán Sanders mi predložil zaujímavú ponuku. Chce, aby som ťa pre neho, takpovediac, rezervovala. Odteraz chce byť jediný, s kým budeš tráviť čas. Najbližšie sa zúčastníš nejakej charitatívnej akcie vo vedľajšom meste. O týždeň. Bližšie detaily ti neskôr pošlem.“

„Takže nie som prepustená?“ uisťovala sa Sam.

„Veľmi by som ti chcela povedať áno, ale vyzerá to tak, že na tebe ešte zarobíme. Vlastne sme už zarobili. Za ten posledný večer, keď si spôsobila ten obrovský rozruch, prišla väčšia platba. Vraj kvôli úteche. Pche, akoby si potrebovala práve ty utešiť! Skoro všetko si pokazila!“

Sam si nikdy nemyslela, že by mohla zarobiť na strašení ľudí.

„Ale neostali sme tam ani celý večer.“

Alyson rozhodila rukami, až sa regál na jednej strane rozkýval. „To tých ľudí nezaujímalo. A ja im určite nebudem vyhovárať nápad za platiť nám viac. Navyše s tebou už nemôžem rátať na žiadnych akciách, pretože mi to nedovolí dohoda so Sandersom. Vyzerá to tak, že bude exkluzívna, kto by si to pomyslel. Práve ty.“ Odfrkla si. „Ale nemysli si, keď jeho záujem pominie, odskáčeš si to.“

Čim jej vlastne hovorila, že si má užiť relatívne voľný program, kým ho má. Keď jej výsada pominie, zoderú ju z kože. Ak budú musieť, aj doslova. Sam si vedela predstaviť, že ju pošlú na každú akciu, na ktorú budú môcť. Čiastočne kvôli pomste. Čiastočne, aby jej pripomenuli, že nebola ničím výnimočná.

„Takže ďalšia akcia ma čaká až o týždeň?“ spýtala sa ešte.

„Veď som to povedala, nie?“ rozohnila sa Alyson. „A teraz vypadni, nech sa na teba nemusím dlhšie pozerať.“

Sam jej veľmi ochotne vyhovela. Bez pozdravu odišla. Až o niekoľko minút neskôr si uvedomila, že naozaj o prácu neprišla. Prehnala sa ňou úľava. Ale tú o chvíľu nahradila zvedavosť. Netušila, čím si zaslúžila pozornosť toho muža. Nepočúvala o veľa spoločníčkach, ktoré by mali stálych klientov. Stávalo sa to len veľmi ojedinele a väčšinou s tým mala niečo spoločné láska. Alebo nejaká jej odroda spájaná hlavne so sexom.

Pochybovala však, že by rovnaký motív viedol aj Petera. Sam síce málokedy zaujímali ľudia, ktorých obšťastňovala, ale niečo sa predsa len naučila. Dokázala vycítiť, keď niektorému mužovi išlo len o sex. A Peter Sanders ani jediný raz za ten krátky večer nevyzeral, že by ju chcel dostať do postele. Akoby si užíval jej spoločnosť. Čo jej prišlo nanajvýš nepravdepodobné. Hádala však, že čoskoro sa dozvie pravdu priamo od neho. Len si bude musieť týždeň počkať.

Keď konečne dorazila domov, vonku už panovala tma. V dome bolo takmer až podozrivé ticho. Matka podľa všetkého spala. Sam netušila, či bola sama, alebo sa už dostavil aj jej priateľ. V kuchyni aj obývačke bol prekvapivý poriadok. Pravdepodobne sa o to postarala Liz. Vybrala sa zašla prezliecť do izby. Bolo jej takmer až nezvyčajné teplo, takže sa prezliekla do krátkych šortiek, v ktorých normálne spávala, a k tomu si dala tielko. Mobil si zastrčila do zadného vrecka, aby ho mala poruke, ak by náhodou volala Nataly.

O niekoľko minút neskôr už klopala Liz na dvere. Prekvapivo ju pozvala dovnútra. Keď Sam vošla, hneď si uvedomila, prečo to tak bolo. Liz sedela pri stole a na ušiach nemala slúchadlá. Podľa všade panujúceho ticha sa snažila na niečo sústrediť. Pravdepodobne písala niečo do školy. Počítač mala zapnutý a čosi odhodlane písala na klávesnici.

„Ahoj?“ skúsila Sam, keď si ju Liz nevšímala.

Jej sestra však zodvihla ruku, aby jej dala najavo, že teraz sa jej to nehodí. Sam sa musela potichu zasmiať. Potichu za sebou zatvorila dvere. Podišla k jej posteli a potom sa na ňu posadila. Liz mala na stole položených niekoľko kníh. V jednej z nich teraz zúrivo listovala. Čosi hľadala. Sam rozoznala len toľko, že Liz čosi stvárala v textovom editore. Takže to tipovala na ďalšiu esej na angličtinu.

O niekoľko minút neskôr, keď Liz dokončila, čo robila, alebo keď dopísala myšlienku, sa otočila na Sam. Zoširoka sa usmiala.

„Ahoj,“ pozdravila ju Liz.

Sam sa zasmiala. „Takže už na mňa máš čas?“

Liz pohodila plecom. „Tak prepáč, musela som si dokončiť esej na angličtinu. Nemusím ju síce odovzdať až do konca budúceho týždňa, ale chcela som si zapísať hlavne dojmy hneď po dočítaní.“

„Čo si kritizovala tentoraz?“

Miesto toho, aby Liz odpovedala, podala Sam ošúchanú knihu, ktorá mohla byť jedine z knižnice. Otočila ju obálkou hore. Keď si prečítala názov, pousmiala sa.

„Zvieracia farma? Vážne? Je to vôbec vhodné?“

Liz opäť pohodila plecom. „Ktovie. Ja sa nepýtam, či je to vhodné. Mali sme to prečítať. Budeme o tom diskutovať. Ja som to prečítala a napísala som esej. Každý z nás si mal vybrať čo možno najodlišnejšiu tému. Takže väčšina spolužiakov si vybrala hodnotenie ľudských vlastností, ktoré zvieratá na farme získali.“

„A ty si si vybrala čo?“

„No, všetci to označujú za politickú satiru, tak som si vybrala politiku. Hoci si myslím, že autor to trochu prehnal a nie vždy si bol presne istý tým, o čom písal. Bol Angličan a táto kniha je hlavne kritikou Ruska, čo mi nepríde adekvátne.“

Sam si povzdychla. „Inými slovami, opäť niečo, čím vyvedieš slečnu Wallshovú z miery.“

„Nemôžem za to, že je neustále prekvapená mojimi názormi. Nebudem predsa klamať len preto, že je to jednoduchšie, no nie? Alebo by som mala urobiť presne to? Klamať jej a dúfať, že je to tak lepšie a bezpečnejšie?“

Kvôli Lizinmu tónu Sam usúdila, že sa už prestali rozprávať o tej knihe. Preto ju položila vedľa seba na posteľ. Pozorne a zadívala na sestru. Nevyzerala rozrušene. Ale ruky, ktoré mala položené na stehnách, zaťala do pästí. Niečo ju muselo nahnevať.

„Mám pocit, že teraz sa už nerozprávame o literatúre.“ Zvolila diplomatickejšie slová, aby jej dala možnosť rozhodnúť sa, či sa o tom chce rozprávať.

Liz pokrútila hlavou. „Nie, už nie.“ Zhlboka sa nadýchla, akoby sa potrebovala upokojiť. „Dnes sme mali na spoločenských vedách zaujímavú debatu. Rozprávali sme sa o zamestnaniach našich rodičov a ako to ovplyvňuje postavenie rodiny v spoločnosti. Každý mal povedať, čím sa živia jeho rodičia. Najskôr sme preberali matky. A potom sme prešli na otcov. V momente, keď som mala rozprávať ja, skončila hodina. A ja som rada, že sa to stalo, pretože by som nevedela odpovedať.“

Sam očakávala všeličo, ale toto určite nie. „A tvoja otázka?“

„Prečo o ňom nikdy nehovoríš? Prečo nehovoríš ani o jednom z nich?“ spýtala sa potichu a natiahla sa po čosi, čo tiež ležalo na stole. Podala to Sam. Bola to fotografia. Boli na nej všetci – mama, otec, Sam, Jared a malá Liz. Nepamätala si, kedy presne bol ten záber urobený, ale pravdepodobne krátko po tom, ako sa matka vrátila s Liz z nemocnice.

„Kde si to našla?“ povedala Sam miesto toho, aby dala sestre odpoveď.

Liz sa zamračila. „Bolo to v škatuli na najvyššej poličke v regáli na chodbe.“ Sam vedela, že skôr či neskôr tie fotky Liz objaví. Len nečakala, že to bude už teraz. „Tak odpovieš mi už konečne? Prečo o nich nehovoríš? Je to náš otec. A ten chlapec... to je náš brat, nie? Teda, ja si na neho veľmi nespomínam, ale je to náš brat.“

„Už s nami nežijú. Nie je veľmi o čom rozprávať.“

„Ale to, že s nami nežijú, neznamená, že už nie sú naša rodina!“ vykríkla pobúrene Liz.

Sam sa za ňou natiahla, ale Liz sa uhla pred jej dotykom. „Nechcela som ťa tým zaťažovať. Je to stará história. Nepotrebuješ o nich vedieť. Nie sú súčasťou nášho života.“

„Ale ja sa o nich chcem rozprávať! Sú aj moja rodina. Už nie som dieťa. Už by som mala poznať pravdu.“

Vtedy si Sam uvedomila, že nebude mať na výber. Liz použila argument, s ktorým sa nedokázala hádať. Kým bola jej sestra menšia, ospravedlňovala to tým, že bola príliš malá na to, aby všetkému rozumela. V skutočnosti len hľadala výhovorky, prečo mlčať. Pritom nikdy nechcela Liz klamať.

Nepovedala jej, že ich otec zomrel. Celý čas Liz vedela, že žije. No Sam jej nikdy nevysvetlila, prečo s nimi nie je. Vďaka tej fotografii tiež vie, že Jared je ich brat. Bolo len otázkou času, kým si Liz spojí tvár z fotky s osobou, ktorú vtedy stretli v nákupnom centre. Sam podcenila situáciu. Nazdávala sa, že Liz sa nebude pýtať. Naivná, taká naivná. Takisto si myslela, že si na otca a brata nespomína. Mala predsa tri roky, keď odišli z ich životov. No možno bola dosť stará na to, aby si zapamätala aspoň niečo.

„Možno prišiel čas, aby som ti o nich porozprávala,“ pošepla Sam nakoniec.

No skôr, ako ju Liz mohla zahrnúť zvedavými otázkami, začuli zvláštny buchot. Vzápätí sa rozrazili dvere na matkinej izbe. Do priestoru sa vzniesol takmer neľudský škrek. Ten vystupňovalo hrmotanie, akoby niekto niekoho naháňal. To bolo podivné aj na ich domácnosť. Sam tušila, že sa deje niečo výnimočne zlé. Urýchlene sa postavila a vybrala sa do obývačky, odkiaľ sa zvuky šírili.

„Ostaň tu,“ prikázala ešte Liz cez plece. Dúfala, že ju tentoraz sestra poslúchne.

Sam za sebou zatvorila dvere. Keď sa dostala do obývačky. Očakávala hocičo. Nie však, že nájde matku v objatí s priateľom. Vyzeralo to, že dostali chuť rozdať si to na gauči. Zamračila sa. Akoby si neuvedomovali, že v byte je aj dieťa. Chcela sa už otočiť a poradiť Liz, aby si založila slúchadlá a začala počúvať hudbu, no potom si niečo všimla.

Matka od seba muža odtláčala.

Nepritískala si ho bližšie.

Bojovala s ním.

Chabo, ale predsa sa o to pokúšala.

Vo svojej agresivite si to však muž ani nevšimol. Ďalej do nej dorážal rukami. Sam sa snažila rozhodnúť, čo by mala urobiť. Popohnalo ju ďalšie konanie dotyčného. Jednu ruku zovrel okolo krku jej matky a druhou pokračoval v systematickom odstraňovaní jej oblečenia. Samina matka začala okolo seba ešte zúrivejšie mávať rukami. Vydávala zo seba pridusené výkriky.

Sam sa okamžite rozhodla.

Vrhla sa do kuchyne. Horúčkovito otvárala zásuvky. Neskôr skrinky. Nakoniec schmatla panvicu. Rýchlo prebehla k dvojici. Zahnala sa. Nezaváhala. Len nechala ten kus kuchynského náradia s buchotom dopadnúť na lebku násilníka. Prekvapene sa zastavil. Zodvihol sa z jej matky. Prižmúril oči na Sam.

Nedala mu možnosť zaútočiť.

Znovu sa zahnala.

Tentoraz ho trafila zo strany do spánku.

Zatackal sa. Natiahol k nej ruku. V očiach zúrivosť... a bolesť. Nakoniec ho udrela ešte raz. To už však padal k zemi. Dlho po tom, ako sa prestal hýbať, bola Sam pripravená opäť zasiahnuť. S panvicou v ruke. Okolo mužovej hlavy sa začala rozširovať krvavá škvrna.

Len tam bez pohnutia stála.

Netušila, čo mala robiť. Čo ako ho zabila? Kým ona netušila, čo robiť, jej matka sa spamätala až príliš rýchlo. Vrhla sa k postave na zemi. Prehmatávala mu krk. Hľadala pulz? Sam občas zabúdala, že jej matka bola lekárka. V duchu sa presviedčala, že to bude v poriadku. Keď k nej však matka pristúpila, ešte stále nebola schopná pohybu. Z ruky jej vytrhla panvicu. Hodila ju na zem.

„Odíď odtiaľto!“ vykríkla jej matka. Následne ňou zatriasla.

Sam nerozumela tomu, čo jej hovorí. „Čože?“

„Okamžite odtiaľto odíď! Už ťa tu nikdy nechcem vidieť! Počuješ?! Tak odíď!“

Jej matka ju... vyhadzovala?

Nestihla však tej myšlienke venovať viac času. Vtedy ju jej matka schmatla za ruku. Otvorila vchodové dvere. A vyhodila ju von. Oblečenú len v šortkách a tielku. Bosú. Následne jej pred nosom zatresla dvere. V Sam sa čosi prebudilo.

Zúrivo začala trieskať n dvere. Zvonila. Kričala na matku, aby ju pustila dnu. Lenže odpovede sa nedostala. Len niektorí zo susedov zavrieskal, že ak nezmĺkne, zavolá políciu. Sam na chvíľu uvažovala, že ich zavolá sama. Lenže čo by im povedala? Že ju vyhodila jej vlastná matka po tom, čo asi zabila jej priateľa? Nie, to nemohla.

Vybrala však telefón, ktorý ešte stále ležal v zadnom vrecku. V zozname našla Nataly. Zavolala jej. Ona jej určite pomôže. Lenže nezdvíhala. Skúsila to ešte trikrát. Potom si spomenula, že Nataly je najskôr ešte v práci a nepočuje. Nechala jej odkaz. Mobil potom vrátila späť do vrecka.

Zvažovala svoje možnosti. Nemala peniaze. Na autobus teda mohla rovno zabudnúť. Nataly jej nezdvíhala. Nemala kontakt ani na brata, ani na Adama. A aj keby mala, pochybovala by, že by im zavolala. Jej jedinou možnosťou bolo vybrať sa k Nataly domov. Pešo. Určite ju u seba nechá prespať. Bože, dúfala v to. Zajtra sa jej matka určite upokojí.

Odmietala si uvedomiť, že je z nej prakticky polonahý bezdomovec.

Vykročila do tmy. Pri každom kroku sa jej do holých nôh zabáral štrk. Každý pohybu ju bolel viac a viac. Čoskoro už krívala. No neustále postupovala dopredu. Objímala sa rukami. Márna snaha zahriať sa. Cítila, ako jej trhá svalmi. Zuby jej drkotali. Dýchala rýchlo a plytko. Každou uplynulou minútou sa musela viac nútiť do pohybu.

Po ceste stretávala ľudí. Divne si ju prezerali. Niektorí sa tvárili, že ju nevidia. Nikto sa nezastavil. Nepýtali sa, čo sa deje. Ustupovali z cesty. Divne dvíhali obočie. Pri tom museli vidieť, že je unavená a uzimená. Zo zúfalstva vošla do jednej z predajní. Boli to potraviny. Neohriala sa však dnu dlho. Takmer okamžite ju nejaká žena vyhnala von. Vraj aby svoje služby išla ponúkať von. Vo vnútri nie je nikto, kto potrebuje zahriať posteľ.

Sam by sa irónii jej slov zasmiala, keby na to mala silu.

Miesto toho len kráčala ďalej.

Únava ju naplno prepadla až v parku. Ešte pätnásť minút a bude pri Nataly. Zastala pod lampou. Posadila sa na lavičku. Zistila, že za ňou v prachu ostali krvavé stopy. Sotva sa dokázala hýbať. Bola unavená. Premrznutá. Len pár minút... pár minút... No ani to jej nebolo dopriate.

Cítila, ako ju niekto zhodil na zem. Ramenom dopadla na kameň. Náhla bolesť jej vyrazila dych. Nestihla sa pozbierať. Veľká ruka ju schmatla za zápästie. Niekto ju niekam ťahal. Ostré kamienky sa jej zahryzávali do kože na stehne. Vnímala to však len tlmene. Akoby sa to nedialo jej. Akoby o tom len niekde čítala.

Nohy a ruky si takmer už necítila. Pred očami sa jej chvíľkovo zatmelo. Vedomie akoby jej plávalo na ohromných vlnách. Oči však zatvárala častejšie, ako ich otvárala. Musí... sa... postaviť... Cítila len všadeprítomnú zimu.

Možno ju zahreje ten, koho ruky zacítila na svojom tele.

Kapitola 14. ¦ Kapitola 16.

A sme pri ďalšom míľniku. Čo hovoríte na túto kapitolu? Dúfam, že nie ste príliš nahnevaní na jej matku. Nie je to tak, ako to vyzerá.

Túto kapitolu by som rada venovala Perle, Blacky, SunShines, kamik a Pioggii. Ďakujem za vašu podporu a milé komentáre. Vždy ma popoženú v písaní vpred. 

Čo si myslíte o príbehu? Ako to dopadne?

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 15.: