OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 20.



Zúfalá - Kapitola 20.Aj rozhovor dokáže liečiť

Kapitola 20.

Adam veľmi dlho nebol schopný slova.

Dovolil Sam, aby mu zmáčala tričko. Len ju objímal a rukou jej prechádzal po chrbte. Lomcovalo ním toľko emócií, no žiadna z nich nebola taká dôležitá ako Sam. V jej blízkosti odplávalo niečo z jeho úzkosti. Bol rád, že je v poriadku. Hoci sa toho muselo odohrať oveľa viac. Nepýtal sa jej na to.

Keď konečne prestala plakať, stiahol ju na stoličku vedľa seba. Pritisol si ju k boku. Objal ju okolo pása. Schúlila sa mu na hrudi. Pripomínala dôverčivé dieťa. Tým však nebola už poriadne dlho.

Počas tichých minút sa zmohol len na to, aby Jaredovi poslal krátku správu o tom, že Sam našiel. Podrobnosti nepoznal, takže mu ich ani nemohol prezradiť. Hoci sa Jared naozaj pokúšal. Mobil mu niekoľkokrát vibroval hrozbou blížiaceho sa telefonátu, dokonca mu oznámil aj prichádzajúce správy. Nič z toho momentálne nebolo dôležité.

Sam bola úplne stuhnutá. Zakaždým, keď sa niekto objavil medzi dverami, zbystrila pozornosť. Len preto, aby vzápätí musela sklamane skloniť hlavu. Nakoniec to však už nevydržal. Jeho trpezlivosť mala svoje limity. Hlavne vtedy, keď netrpezlivosťou doslova nadskakoval v sedačke.

„Povieš mi, čo sa stalo?“ začal opatrne. „Nikto ťa nemohol nájsť, takže predpokladám, že si sa vybrala na tajný výlet. Musel byť asi divoký, keď si skončila tu.“

Neočakával, že mu skutočne odpovie. Preto sa za razene vystrel, keď potichu začala:

„Nechcela som utiecť ani nič podobné. Len som chcela ísť späť domov a zbaliť Liz a aj sebe ešte nejaké veci. Bohužiaľ som sa vyjadrila trochu nejasne. Mama si myslela, že ju nadobro opúšťame a sťahujeme sa k otcovi. Trochu... zoskratovala. Takže som tu len kvôli nej.“

Adamovi sa v hlave objavilo niekoľko desiatok otázok.

Netušil, s ktorou by mal začať.

„Nehneváš sa na svoju mamu, že ťa vyhodila?“ Pohyboval sa po veľmi tenkom ľade. A veľmi dobre si to uvedomoval. Takisto si však uvedomoval, že podobnú príležitosť len tak ľahko nezíska.

Sam mala náladu na zdieľanie.

Povzdychla si a hlbšie sa zavŕtala pod jeho ruku. „Nie, nehnevám sa na ňu. Pretože viem, že to nemyslela zle. Áno, mohla to vyriešiť aj inak, ale nemôžem jej to celkom vyčítať.“ Adam si odkašlal, aby odolal nutkaniu niečo povedať. „Moja matka v poslednom čase má tendenciu správať sa trochu... nepredvídateľne. Skratovo. Nerobí to často, ale keď sa to už stane, dopadne to... dosť zle. Ako keď ma vyhodila.“

„Prečo to vlastne urobila?“ nadhodil ďalšiu otázku.

Cítil, ako Sam pokrčila plecami. „Asi ma chcela ochrániť.“

„Tak ťa vyhodila do noci bez oblečenia? Asi obaja poznáme inú definíciu slova ochraňovať.“

Sam sa zachechtala. „Hovorila som ti predsa, že niekedy koná dosť skratovo. Toto je ukážka.“ Povzdychla si. Keď sa vrátila k vysvetľovaniu, jej hlas znel opäť až príliš vážne. „Matku napadol jej priateľ. Povedala som si, že hoci nie je práve ukážkovým rodičom, nechcem o ňu prísť. Tak som zobrala panvicu a ovalila ho po hlave. Myslím, že dokonca niekoľkokrát. Chvíľu na to už ležal na zemi v kaluži krvi a mama ma vyhadzovala za dvere. Hádam, že ma chcela ochrániť pred možnými následkami.“

Adam cítil, ako mu srdce v hrudi na chvíľu zaváhalo. „A bola jej ochrana... potrebná?“

„Hádam, že asi nie, keďže matku som našla doma a nevyzeralo to tak, že by ju hľadala polícia. Ale je to len môj úsudok. Nemala som skutočne čas spýtať sa jej na to.“

Krv v žilách sa mu začínala variť.

Až príliš nedbalo pristupovala k situácii, ktorá sa mohla skončiť katastrofou.

Akoby si hroziace nebezpečenstvo ani neuvedomovala.

„Takže tým to proste skončilo? Nič sa nestalo, chlapík prežil, tvoja matka je v bezpečí a ty proste na všetko zabudneš? A čo tá... tá... vec... v parku?!“ zvýšil hlas.

Na jeho prekvapenie sa od neho odtiahla. Len preto, aby s mu mohla pozrieť do očí. V tých jej bola nechápavosť. Akoby nerozumela tomu, prečo sa rozčuľuje. Čo bolo asi také efektívne ako keby priliala motorový olej do vyhasínajúcej pahreby. Neuvedomovala si mieru nebezpečenstva, v ktorom sa vtedy ocitla. Nezáležalo jej na tom. Nevážil si samú seba.

Akoby ho niekto udrel do žalúdka, keď ho zasiahla pravdivosť tej myšlienky.

„Adam, veď sa nič nestalo. Nemôžem niekomu vyčítať niečo, čo sa nikdy nestalo. Navyše sa nemôžem hnevať na to, že niekto vycítil príležitosť a rozhodol sa ju využiť.“

Žalúdok mu urobil dvojité salto. „Takže necítiš potrebu ísť na k terapeutovi.“

„Nie, je to zbytočné. Nemám nič, čo by som s niekým takým potrebovala vyriešiť. Matka konala skratovo, no mala dobrý úmysel. Nikomu sa nič nestalo. Nemám jej teda čo odpúšťať.“

„Len tak na to zabudneš?“

Zamračila sa. „To som nepovedala.“

S tými slovami si hlavu opäť položila na jeho hruď. Privinul si ju k sebe, aby tak zakryl, ako veľmi sa mu trasú ruky. V hlave mu rezonovali jej posledné slová. Ten ľadový tón... Najskôr netušil, čo by to mohlo znamenať. Potom si to však veľmi rýchlo poskladal. Sam bola predvídateľná vo svojom správaní. Sledovalo totiž istý druh vzoru.

„Kvôli Liz,“ pošepkala takmer nečujne. „Tebe nezáleží na tom, čo sa ti všetko mohlo stať. Si nahnevaná na matku, že svojim správaním ohrozila Liz. Vystrašila ju. Na čo nikdy nebudeš môcť zabudnúť. Keby sa tá situácia týkala len teba, urobila by si to bez zaváhania. Ale Liz...“

„Liz do toho nemala zaťahovať. Ja viem, že nie je ani slepá a ani hluchá, ale nemusela ju zbytočne viac desiť. Mala ochraňovať ju, nie mňa.“

Adam si tým nebol istý, ale mal pocit, že to bolo vôbec prvýkrát, čo matku skutočne kritizovala.

Ospravedlňovala jej správanie voči sebe.

Lenže pri Liz bola rezolútnejšia.

„Prečo sa vlastne o Liz staráš viac ty ako ona? Jared predsa hovoril, že súd vás obe zveril do opatery matke. Čakal by som teda, že bude plniť svoje povinnosti. Ale miesto toho to vyzerá úplne inak. Má nebezpečného priateľa. Ty chodíš do práce. Váš byt tiež nie je práve v najbezpečnejšej štvrti.“

Snažil sa nepripúšťať si, že práve prekročil istú hranicu.

Sam prehovorila až po niekoľkých sekundách ticha.

„Nebolo to tak vždy,“ priznala potichu. „Matka sa o nás starala dobre. Aspoň myslím. Po rozvode sa snažila správať ukážkovo. Potom vyšlo najavo, že to ona robila to, z čoho obviňovala otca. Mala milenca. Možno dokonca aj viac ako jedného. Väčšinou prespávala u neho, doma sa ukazovala len sporadicky. Liz vtedy mala tri roky. Ja trinásť. Hoci som o deťoch veľa nevedela, chcela som sa o sestru postarať. Čo bola šialená myšlienka. Dovtedy som všetkým tvrdila, že ju nemôžem vystáť.“

Hlas mala vyrovnaný a takmer bez emócie. Akoby si ani neuvedomovala, že hovorí nahlas. „Po nejakom čase sa náš život začal kaziť. Prišli problémy. Museli sme sa odsťahovať. Matka však mala dobre platenú prácu na súkromnej klinike. Lenže aj o tú prišla. Nemohli sme sa čudovať. Nikto nebude zamestnávať chirurgičku, ktorá v ruke nedokáže udržať skalpel.“

„Parkinson?“ skočil jej do reči.

„Nie,“ šepla, „chrbtica. Presnejšie výrastky na chrbtici, ktoré jej tlačia na miechu. Ja o tom veľa neviem. V čase, keď to všetko začalo, som sa o jej zdravie veľmi nezaujímala. Jej problém by mohla vyriešiť operácia. Ale ukázalo sa, že súkromná klinika zamlčala svojim zamestnancom veľmi podstatný detail – neplatí za nich zdravotné poistenie. Takže by si matka musela operáciu zaplatiť sama. Lenže na to sme nemali peniaze. Oveľa lacnejšia alternatíva boli lieky. Lenže doktorku pod vplyvom silných liekov nenajme nikto. Hlavne keď nedokáže úplne ovládať ruky.“

Adam sa niekoľkokrát nadýchol.

Očakával všeličo, ale práve toto nie.

„Takže prišla o prácu a vyzeralo to tak, že si žiadnu nenájde,“ povedal, keď bol konečne schopný prehovoriť.

„Skúšala to, ale nedarilo sa jej. Pamätám si, že ku koncu bola v novom zamestnaní v priemere tak deň. Tak dlho dokázala vydržať bez tabletiek. Potom zistila, že jednoduchšie bude necítiť bolesť. Takže sa prestala aj snažiť a úloha živiteľa rodiny pripadla mne.“

Zadíval sa na stenu oproti sebe. Visel na nej nejaký obraz. Pravdepodobne krajinka, západ slnka alebo niečo podobne pozitívne. Nerozoznával tvary alebo kontúry. Pokojne by sa mohol pozerať na Monu Lisu a ani by si to neuvedomil. V duchu videl iný výjav. Zničenú rodinu na pokraji biedy a mladé dievča, príliš mladé, ktoré sa snaží nájsť spôsob, ako podporiť rozpadávajúcu sa rodinu.

Preto pracovala ako spoločníčka.

Išlo o tie peniaze.

Dokázala zarobiť viac, ako keby robila za kasou. Rozhodnutie začať sa starať o všetkých po finančnej stránke ju však veľmi poznačilo. Svoje telo nevnímala ako svoje vlastníctvo. Mala pocit, že ktokoľvek ho mohol použiť akýmkoľvek spôsobom, akým sa mu zapáčilo. Ak by ten chlap v parku dokončil to, čo začal... pokojne by odkráčala. Dokonca by tvrdila, že mal právo využiť ju. Lebo bola proste poruke.

V tej chvíli netušil, či je viac rozzúrený alebo znechutený.

„Úsudok a správanie tvojej matky teda ovplyvňujú tie lieky,“ prehovoril nakoniec, aby sa aspoň trochu odpútal od čiernych myšlienok.

Nie celkom sa mu to darilo.

„Má veľmi silné lieky, čo je samo o sebe dosť zlé. Síce ju nič nebolí, ale jej myseľ je ako zahmlená. Alebo aspoň tak mi to vysvetľovala jedna sestrička. Problém s matkou je, že niekedy tabletky – ak si ich už zoberie – zapije alkoholom. Aby rýchlejšie účinkovali. Čo ju väčšinou dostane to ešte horšieho stavu. Vtedy neviem, či bude agresívna, pasívna alebo sa bude správať ako niekto iný. Má tendenciu rozhodovať sa... skratovo.“

Inými slovami aj preto jej nevyčítala to, ako ju vyhodila do noci oblečenú len v šortkách a bez topánok. Podľa všetkého pripisovala zodpovednosť za väčšinu jej reakcií a zlých rozhodnutí práve účinkom liekov a alkoholu. Možno sa nemýlila. Pravdepodobne to však len pre ňu bolo takto jednoduchšie.

„A uprostred toho všetkého ešte musíš chodiť do práce.“

„Každý chodí do práce,“ odpovedala Sam, akoby nepočula tón jeho hlasu. „Aj preto som išla do bytu. O pár dní na mňa čakajú povinnosti a ja nemám správny druh oblečenia. Ide o sólo akciu, takže nedostanem príležitosť požičať si oblečenie od kolegyne.“

Ako nadnesene o tom hovorila!

Akoby pracovala ako obyčajná servírka.

Prehltol. „Ako dlho?“ Mierne sa napriamila. No neodpovedala. Prinútil sa vysvetliť jej svoju otázku: „Ako dlho pracuješ... ako...“ Nedokázal dokončiť. Nemusel. Ona vedela.

„Začala som tesne predtým, než som oslávila šestnástku.“

Miešalo sa v ňom niekoľko emócií. Hnev. Strach. Znechutenie. Smútok. Sam muselo stáť veľa síl, aby sa pre to zamestnanie rozhodla. Musela tomu veľa obetovať, no na vlastné nepohodlie nikdy nepozerala. Dôležitá pre ňu bola hlavne Liz a jej pohodlie. To z nej robilo veľmi silnú ženu. Ale aj veľmi osamelú. Dal by čokoľvek za to, aby jej mohol nejako pomôcť. Netušil, či by to prijala.

„Ukojila som už tvoju zvedavosť?“ ozvala sa zrazu Sam.

Netušil, prečo ho poháňala k rozhovoru.

Možno ju to upokojovalo.

Pokrčil plecami. „Ani zďaleka. Má veľa otázok, len neviem, ktorú vysloviť skôr. Mám pocit, že nie si vždy taká výrečná.“

„Beriem to tak, že Jared ti o mne veľa nepovedal.“

Počul v jej hlase sklamanie? „Nie, nepovedal. Donedávna som ani len netušil, že má iných súrodencov okrem Amelie.“

„Myslela som, že ste priatelia.“

Zasmial sa. „Áno, to sme, ale je toho veľa, čo o sebe nevieme. Jared nie je typ človeka, čo na počkanie všetkým rozpráva o svojej minulosti. V čase, keď sme sa spoznali, vaši rodičia ešte neboli rozvedení. No už im to dosť škrípalo. Takže som sa na to nevypytoval. A keďže som sa nepýtal, nič som sa nedozvedel. Sčasti je to asi aj moja vina. Možno som mal prejaviť väčší záujem.“

Ak chcela aj niečo povedať, nedostala sa k tomu. Pretože vtedy sa vo dverách musel objaviť niekto zaujímavý. Adam zacítil, ako opäť zodvihla hlavu. V tomto prípade ale nepokračovala ďalej v skúmaní podlahy. Miesto toho vyskočila na nohy. Tak prudko, že mu temenom hlavy takmer zlomila nos.

Pošúchal si zasiahnuté miesto. Sam vtedy už bola na pol ceste k žene. Keď si ju lepšie prezrel, uvedomil si, že to bola tá istá osoba, ktorá predtým Sam doviedla. Musela mať informácie, po ktorých Sam túžila. Adam si prekvapene uvedomil, že stále netušil, prečo vlastne boli v nemocnici.

„Čo je s mamou?“ spýtala sa Sam skôr, ako mohla dostať druhá žena príležitosť čokoľvek povedať.

Ona sa namiesto odpovede zadívala na Adama.

Akoby pochybovala, či by mala hovoriť pred ním.

Vtedy Sam urobila opäť niečo nečakané. Postavila sa mu po boku a neochvejne ho chytila za ruku. Aby tým snáď dala najavo, že sa tam môže vyskytovať. Netušil, či to viac prekvapilo jeho alebo tú neznámu ženu. Nehodlal sa však kvôli tej nečakanej blízkosti sťažovať. Keby mohol, opäť by si ju pritiahol do náručia.

„Poďme niekam, kde bude väčší pokoj.“

Zaviedla ich na chodbu. Potom dovnútra miestnosti, ktorá im bola najbližšie. Podľa zariadenia vo vnútri to bola jedna z vyšetrovní, avšak teraz prekvapivo prázdna. Keď za nimi zavrela dvere, na chvíľu sa stlmil všade prítomný hovor a hukot. Na niekoľko minút teda získali ilúziu súkromia.

„Tak čo je teda s mamou,“ zopakovala svoju otázku Sam.

Žena si povzdychla. Nemala pri sebe žiadne papiere, takže išlo asi o prípad, do ktorého bola osobne zapojená. Alebo len bola zábudlivá. Možno mala až príliš dobrú pamäť. Adam však netušil, prečo nad tým vôbec uvažoval. Vlastne sa až násilne snažil nemyslieť na katastrofické scenáre. Tých mál za posledné dni až dosť.

„Je stabilizovaná a nateraz mimo ohrozenia života,“ prehovorila unavene žena. „Kolegovia jej dokázali vypumpovať žalúdok. Ako som povedala predtým, Amanda mala šťastie, že si ju našla tak skoro. Snažíme sa nebyť príliš optimistickí, ale je dosť pravdepodobné, že sa z toho úplne zotaví. Cez noc ju budeme veľmi pozorne sledovať a ráno ju prevezieme na... iné oddelenie.“

„Kam?“ dožadovala sa hneď Sam.

Miesto odpovede sa opäť významne zadívala na Adama. Sam sa však k nemu len pevnejšie pritisla. Z nejakého dôvodu chcela, aby bol pri nej. Takto dávala najavo, že ho odtiaľ nijako nedostane. Cítil, akoby mu v hrudi rástlo čosi hrejivé. Čo na tom, že na podobné nezmysly teraz nebola práve vhodná chvíľa.

„Tvoja mama sa pokúsila o samovraždu. To, že bola neúspešná, v tom nehrá žiadnu úlohu. Siahla si na život a my musíme dodržovať postupy. Takže ju prevezieme na psychiatrické oddelenie, kde sa zotaví po účinkoch liekov a potom podstúpi povinné vyšetrenia. Pravdepodobne potom bude musieť absolvovať aj terapiu. No tým to asi len začne. Najskôr ju necháme v nemocnici, ale neskôr ju asi budeme musieť umiestniť do niektorého zariadenia, ktoré sa zaoberá psychickým zdravím pacientov. Tam by jej dokázali pomôcť lepšie. Takisto je tu otázka liekov, ktoré užíva.“

Sam stuhla. „Ona tie lieky potrebuje. Bez nich nedokáže fungovať.“

Žena neprítomne prikývla. „Videla som jej diagnózu a sama si mi o tom hovorila. Viem, že lieky potrebuje, aby dokázala čeliť bolesti. Lenže... jej telo nie je zo železa. Podľa predbežných pečeňových testov to nevyzerá najlepšie. Ak čoskoro lieky nevysadí úplne, mohla by mať problémy aj s vnútornými orgánmi.“ Zrazu zodvihla pohľad a zabodla ho Sam do očí. Cítil, ako sa mykla. „ Je tvoja mama závislá?“

„Ona tie tabletky potrebuje.“

„Na to som sa nepýtala,“ namietla žena. „Pýtala som sa, či je tvoja matka závislá.“ Sam nedopovedala. „Dokáže fungovať bez toho, aby ráno užila tabletky?“ Aj naďalej mlčala. „Ak nedostane dennú dávku, objavujú sa abstinenčné príznaky?“ Zaťala sánku. „Objavuje sa v jej správaní nepredvídateľnosť?“

Adam stuhol. Poznal odpovede na tie otázky.

Lenže to Sam musí otvoriť ústa.

Keď tak nakoniec urobila, jej hlas bol tichý a zachrípnutý. „Myslím, že poznáte odpoveď.“

„Dopekla, Amanda, čo to vyvádzaš,“ zanadávala žena precítene. Podľa všetkého sa so Saminou matkou poznala osobne. „V tom prípade by mala podstúpiť aj liečenie, nielen terapiu.“

Sam sa trpko zasmiala. „Na čo by jej čokoľvek z toho bolo dobré? Problém s chrbticou jej to nevyrieši.“

„Mala by podstúpiť operáciu. Potom by dokázala jednoduchšie zvládnuť odvykačku.“

„Všetko by musela zaplatiť.“ Nebola to otázka. Sam si bola vedomá toho, že by museli zaplatiť. Bolo to jasné z jej predchádzajúceho rozprávania.

Žena napriek tomu prikývla. „Bez poistenia ostáva jedine možnosť platiť v hotovosti. Mohla by som poťahať za nejaké nitky a dohodli by sa s mamou na splátkovom kalendári. Riešenie sa dá nájsť. Len ho musí hľadať. A ak čoskoro nepôjde na operáciu, skončí sa to horšie ako závislosťou na liekoch a alkohole.“

„Bude pre ňu odvykačka alebo terapia povinná?“

Pokrútila hlavou. „Nie, nie je to povinné. Teda, nemalo by byť. Vždy ide o rozhodnutie pacienta. My ju musíme len poslať na vyšetrenie, aby sme zistili, či nie je nebezpečná sebe alebo svojmu okoliu. Ak by sa preukázalo, že je to pravda, bolo by jej umiestnenie v ústave povinné. Vo všetkých ostatných prípadoch hovoríme o slobodnom rozhodnutí pacienta.“

Sam prikývla. Vyzerala akoby jej odľahlo.

„Môžem ju teraz vidieť?“

„Áno,“ prikývla žena, „môžeš, ale momentálne spí, takže len na chvíľu.“ Otočila sa na päte, akoby chcela opustiť miestnosť, no vzápätí sa zarazila. „Ešte niečo som ti zabudla povedať,“ prehovorila. „Keďže ide o pokus o samovraždu, museli dispečeri upozorniť aj políciu. Vyšetrovanie by malo byť krátke. Len sa musia presvedčiť, že išlo len o čin tvojej mamy a nikto jej v tom nepomohol. Keď sú však do podobných situácii zapletené deti, nos do toho rada strčí aj sociálka. Tak nebuď prekvapená, ak vám niekto v najbližších dňoch zaklope na dvere.“

Tým bol pre ňu rozhovor ukončený. Keď však vyšla späť na chodbu, Sam ju nenasledovala.

Miesto toho bez pohnutia stála na jednom mieste. Opatrne sa vymanil z jej zovretia a postavil sa pred ňu. Prstom jej nadvihol bradu. Pátravo sa jej zadíval do tváre. Jej výraz bol takmer desivý. Oči mala rozšírené. Spodná pera sa jej triasla. Pokožku mala až nezdravo bielu. Doslova z nej prúdil strach.

Takáto vydesená nebola ani po incidente v parku.

Kapitola 19. ¦ Kapitola 21.


A druhé guľatiny sú za nami. Čo si zatiaľ myslíte o príbehu?

Ak máte nejakú kritiku, určite sa nehanbite nasmerovať ju do komentárov.

Kapitola bola venovaná Perle, Blacky, SunShines, Pioggii a kamik. Ďakujem za podporu, všetky milé slová a hlavne za to, že mi ostávate verné. Nesmierne si to vážim.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 20.:

6. LiliDarknight webmaster
18.06.2017 [14:52]

LiliDarknightVšetkým vám veľmi pekne ďakujem za milé komentáre. Emoticon Emoticon

5. Perla přispěvatel
15.06.2017 [22:37]

PerlaKapitolu som čítala ešte v noci, no nechala som si ju v hlave uležať, nakoľko sa eštd oteraz snažím prísť na to, čo cítim. Emoticon

Adam so Sam sú úžasní. Emoticon O nich sa ani nemá zmysel v tejto kapitole baviť, pretože ja ich milujem. Neubližuj im, prosííííím. Emoticon Emoticon To je moje najnovšie OTP! Emoticon

Celý ten čas som však uvažovala o jej mame. Snažím sa prísť na to, čo k nej cítim, nakoľko sa ju snažím vnímať z každého uhla, ale... Emoticon Emoticon Emoticon
Ja neviem. Emoticon Na jednej strane je mi jej ľúto, pretože viem, čo pre človeka znamená, ak sa mu zrúti svet a nemôže vykonávať to, čo miluje. V Amerike sú drahé zákroky, takže sa nečudujem, že by ju to vyšlo dosť draho, naviac... aj tak bola a mizine.
Na druhej strane tu je však rodičovstvo a nutnosť postarať sa o Liz, vtedy ešte aj Sam. To, čo urobila sa naozaj prehliadnuť nedá, pretože ktorá matka by nechala svoje dieťa predávať sa?
Neviem, dúfam, že je za tým ešte niečo viac, pretože nechcem stratiť nádej v jej matku. Je tp zúfalá žena zlomená svetom, ktorá urobila chyby a povedala by som, že sa chcela zabiť, pretože z toho nevidí iné východisko. Neverí, že by sa mohla dostať z dna a možno is mylsí, že jej dcram bude bez nej lepšie.

Musím ti uznať, že si túto postavu vymyslela dokonalo, nakoľko ma núti všetko spochybňovať a to možno aj veci, ktoré by mali byť jasné.

Kapitola bola skvelá, som zvedavá, čo sa stane, keď sa do toho zamotá sociálka. Aj keby chcela mať Sam Liz pri sebe, nemyslím, že by mala srdce vziať ju od otca, ktorého si Liz očividne zamilovala.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Pioggia
15.06.2017 [12:20]

Wow super kapitola Emoticon Som rada že jej mama prežila aj keď ju nemám moc v láske... Len dúfam že ťa sociálka nebude robiť problémy... Sám by neprežila keby jej zobrali Liz... Ale tak keby sa dohodli s ich ocom že on za neho preberie zodpovednosť bolo by to vyriešené nie? Emoticon No som zvedavá jak to vyriešiš Emoticon A ďakujem za venovanie Emoticon

3.
Smazat | Upravit | 15.06.2017 [9:58]

NO nebude to ľahké. Ak sa tam primotá socialka jej matka zrejme naozaj skončí v base za zanedbanie starostlivosti a Liz bude pridelená do starostlivosti otca, co bude so Sam je otázka sama o sebe. Je plnoletá... Nikto ju nemôže nútiť aj keby terbárs aj mali starosť... Ach, no, zamotá sa to teda riadne.

Aj tak, ani po vysvetlení, nemám jej matku ani o trosku viac rada.


teším sa na ďalšiu.

2. SunShines
14.06.2017 [22:43]

Šoklo ma ako blízko si Sam dokázala Adama pripustiť. Teda jasné, postupne si získaval jej dôveru, napriek tomu mi toto u nej prišiel ako riadny skok. Aj keď to bolo aj tým, že na tom už bola vážne zle. A práve preto som rada, že tam má jeho. Emoticon A že napriek tomu ako sa na ňu pozeral na začiatku, dokázal zmeniť názor. A že sa snaží porozumieť tomu, prečo je to tak ako je.
Ďakujem aj za objasnenie toho ako sa dostali tam, kde sú. Napriek tomu, že rozumiem tomu, že pre Sam je to proste mama napriek všetkému, to ako sa správala sa s tým nemalo veľa spoločného. Áno klinika s ňou v podstate vybabrala a bolesti musela mať neskutočné, ale ak by už vtedy hľadala pomoc, nemusela sa dostať jej 15 ročná dcéra tam, kde sa dostala. Takže teraz len dúfam, že ju dajú dokopy a začne sa správať ako sa mama správať má.
Teším sa na ďalšiu! Emoticon

1. kamik přispěvatel
14.06.2017 [22:25]

kamikJe krásný, jak jsou spolu. Věřím tomu, že oba dva společně dokáží překonat všechny své démony a na konci budou žít šťastně (a budou mít tři děti :D).
Tenhle příběh mě vážně zaujal, nedočkavostí nad dalšími kapitolami a nějakým rozuzlením pořád kontroluju stránky, jestli se tu už něco neobjevilo. :-)
Nějak se mi nechce věřit, že to je už dvacátá kapitola, protože mi přijde, že toho vím pořád žalostně málo. :-) No, v téhle kapitole jsem dostala pár odpovědí, ale stejně už se těším na další, až se na všechno podíváme očima Sam. :-)

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!