OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 26.



Zúfalá - Kapitola 26.Strach býva ten najväčší nepriateľ

Kapitola 26.

Adam sa práve smial na niečom, čo povedala Sam. Veľmi dobre sa zabávali. Konečne sa dostali na poriadne rande. Bez Nataly a Jareda, ktorí by sledovali každé ich slovo. Najskôr si zašli na kávu do malej zapadnutej kaviarne, ktorú kedysi objavila Sam s Nataly, keď sa v prvom ročníku ulievali z prednášky.

To miesto bolo doslova čarovné. Nábytok bol starý a vytvorený z vecí, ktoré za normálnych okolností neslúžia ako stolička. Napríklad stará vaňa. Zvyšok zariadenia tvorila zvláštna zmes viktoriánskeho nábytku a vintage imitácie. Namiesto tienidiel boli na lampách poskladané stránky zo starých kníh alebo ich dosky. Stoly boli takisto len z recyklovanými vecami, napríklad obrovský kotúč s filmom z kina alebo šachový stolík.

So Sam by však nevnímali ani keby sedeli uprostred rušnej ulice. Nakláňali sa k sebe hlavami v náznaku súkromného rozhovoru.

„Takže si sa rozprávala s otcom,“ vyhlásil zrazu Adam, až násilne prechádzajúc na inú tému.

Sam neochotne prikývla. „Bola to len náhoda. Bola som asi na správnom mieste v správnom čase. Teraz sčasti rozumiem tomu, ako sa správal. Teda to, že nás opustili. On... ja... teda...“

Ruky jej prikryl svojimi. Boli studené ako ľad. „Chápem, síce poznáš pravdu, ale netušíš, či by si mu mala odpustiť. Pretože ti veľmi dlho klamal. Navyše ťa o odpustenie ani nepožiadal. V podstate akoby chcel zabezpečiť, že sa nebudeš hnevať na Jareda.“

„Naozaj sa snažím,“ prisvedčila Sam, „ale je to ťažké. Navyše je tu ešte tá vec s mamou...“

„Ešte stále sa s tebou nerozpráva?“ nadhodil opatrne.

Potriasla hlavou. Oči sa jej zaleskli prísľubom sĺz. „Rozumiem jej. Naozaj jej rozumiem. A snažím sa byť chápavá. Kvôli chybe pri výbere slov si myslí, že sme ju s Liz opustili. Čo ju ešte stále trápi. No rada by som dostala šancu vysvetliť jej to. Ona ma teraz potrebuje a ja tu sedím a neviem, ako by som jej ukázala svoju podporu.“

„Možno si to rozmyslí, keď bude na liečení?“

Pohodila plecom. „Ja neviem. Hayley hovorila, že sa ju pokúsi presvedčiť. Teraz je trochu roztrasená, nakoľko sa dostavili prvé abstinenčné príznaky, ale... Ja sa o ňu hrozne bojím. Rada by som verila, že všetko bude v poriadku, ale teraz... o tom pochybujem.“

„Možno ti pomôže Paul.“

Vymanila sa z jeho zovretia. Uzatvárala sa pred ním. Nepáčilo sa mu. No na druhej strane jej rozumel a nemienil na ňu príliš tlačiť. Dopekla, veď sa dostala už takto ďaleko. Dozvedela sa od otca pravdu, sľúbila bratovi, že si dajú druhú šancu. Len keby viac dôverovala sama sebe. Takto žila v neustálom strachu z toho, že príde o Liz. Pretože ju len tak nechá odísť, ak o to Liz požiada.

Ale aj na to bude čas.

„Ja neviem, či pomôže,“ pošepkala smutne. „Odkedy som mu o tom povedala, nezdá sa, že by niečo robil... teda... ja som nečakala, že pobeží za mamou do nemocnice a... ja neviem... hodí sa jej okolo krku. Len som myslela... že...“ Pokrútila hlavou. „Nebudem sa na neho spoliehať.“

„Beriem to tak, že si sa ho nepýtala, či niečo plánuje.“

Potriasla hlavou. „Nemala som príležitosť. Keď som mu všetko povedala – o maminých zdravotných problémoch, o operácii, o liekoch... Len tam stál a počúval. Ani raz ma neprerušil. Potom odkráčal z miestnosti. Vlastne, nie hneď. Najskôr ma objal. No potom sa k tomu už nikdy nevrátil. Ak by niečo plánoval, asi by mi o tom povedal. Aj keď neviem, či by bolo dobré, keby sa do toho miešal. Teraz už má novú rodinu, novú zodpovednosť.“

„To určite nie je pravda,“ namietol. „Iste, má teraz Lucy aj Amelie, ale nemyslím si, že by bol voči tvojej mame ľahostajný. Veď spolu prežili naozaj dlhé roky. Určite sa stále nehádali.“

„Sám priznal, že ich sobáš bola chyba. Žili spolu len ako priatelia, nie preto, že by sa skutočne milovali. Išlo len o splnenie povinnosti. Keď sa rozviedli, vnímal to ako zlyhanie. Prečo by chcel pomáhať žene, ktorá by mu to všetko mohla pripomenúť?“

Adam ju pohladil po tvári. „Vždy ho môžeš o pomoc požiadať.“

„Nechcem mu pripomínať náš rozhovor.“

Chcel ju začať presviedčať, no vtedy si všimol, koľko je hodín. Navrhol, aby sa pomaly presunuli do kina. Ochotne súhlasila. Až príliš nadšene. Nekomentoval to. Len za nich rýchlo zaplatil – skôr, ako sa s ním Sam začne hádať o rozdelenie účtu – a vyviedol ju von.

Keďže bola naozaj veľká zima, rozhodli sa ísť autom. Smerom k parkovisku hovorili v podstate o ničom. Komentovali oblohu bez mráčika a obdivovali spolu hviezdy. Zhodli sa na tom, že do rána bude asi naozaj zima. Pomaly si začali robiť plány na Vianoce. Už boli takmer za dverami. Sam dúfala, že dovtedy jej matku pustia, aby mohli mať pekné sviatky.

Keď sa jej Adam spýtal, či by nešla k otcovi, zamyslela sa.

Čo bol rozhodne pokrok.

Pred niekoľkými týždňami by to kategoricky odmietla ešte skôr, ako by vôbec vyslovil celú otázku. Teraz dokonca priznala, že nevie, čo by mu povedala. V duchu si urobil mentálnu poznámku, aby to navrhol Paulovi. Určite sa mu zapáči predstava rodinných sviatkov. Aj keď tu ešte stále bola Samina matka... pokrútil hlavou. Všetko sa dá domyslieť, Vianoce aj tak nebudú skôr ako za mesiac.

Nakoniec sa dostali až do auta. Adam okamžite pustil kúrenie, pretože tam bola naozaj zima. Smiali sa, že čoskoro budú mať na nosoch cencúle. Potom sa zaradil do premávky. Obaja sa naraz natiahli za ovládaním rádia. Naraz sa jeden druhému ospravedlnili. Čo spôsobilo, že sa smiali ešte viac. Hlavne po tom, ako sa z reproduktorov ozvalo niečo, čo neomylne pripomínalo opernú áriu. Nakoniec však skladbu nechali hrať.

Dohadovali sa o tom, na aký film pôjdu. Sam kategoricky odmietala čokoľvek, pri čom by sa mohla báť. On zase nechceli vidieť žiadnu romantiku. Nakoniec sa teda rozhodli, že by si mohli pozrieť nejaký animák. Po celý čas mala Sam položenú ruku na tej Adamovej, ktorou ovládal radiacu páku. Ani jeden z nich to nekomentoval. Len si užívali blízkosť toho druhého.

Adam bol práve uprostred rozprávania starej historky v hlavnej úlohe s Jaredom a pivom, keď vtom mu čosi zasvietilo do očí. Prudko otočil hlavu. Oproti nemu sa vyrútilo nákladné auto. V momente, keď si Adam uvedomil, že je v jeho zadnom pruhu, stočil volant.

Kričal na Sam, aby sa držala.

Skočil na brzdu.

Auto sa niekoľkokrát otočilo.

Počul pišťanie pneumatík. Trúbenie. Dokonca krik. Sam mu až príliš silno zvierala ruku. Jeho myslenie opantal jediný vnem – náraz. Vyrazil z neho dych. Zuby mu scvakli. Vplyvom obrovskej sily sa otáčali. Niekoľkokrát. Nakoniec skončili na streche. Strácal a nadobúdal vedomie. Korčuľoval medzi tmou a svetlom.

Po celý čas ho niečo držalo z ruku.

Nech sa snažil akokoľvek, nedokázal sa uvoľniť.

Vedomie získal na neobyčajne dlho. Obzeral sa okolo seba. Auto bolo zničené. Všetko ho bolelo. No o seba sa nebál. Pootočil hlavou. Nesmierne náročný pohyb. Hľadal Sam. Čoskoro ju našiel. To ona sa ho držala. Zvierala ho, akoby na tom závisel jej život. Upierala na neho oči. Boli prázdne. Nevidomý pohľad mŕtveho...

Adam otvoril ústa a kričal. S odznením prvého tónu sa scenéria zmenila. Teraz stál ukrytý v tieňoch. Najskôr si myslel, že sa ocitol niekde v očistci. Podľa zvukov, ktoré k nemu doliehali. Potom si uvedomil, že stojí v izbe. Stál za akousi látkou. Najskôr si myslel, že je to pri okne. V skutočnosti to bol staromódny záves na posteli.

Odhrnul ho.

Nebol pripravený na to, čo uvidí. K čelu obrovskej postele bol ktosi priviazaný. Žena. Podľa jemnosti pokožky a útlosti zápästí. Lano sa jej zarývalo do kože. Po predlaktiach jej stekali tenké pramienky krvi. Potom zazrel nohy. Boli prichytené k mohutným stĺpom. Podľa toho, ako viseli vo vzduchu, musela byť dotyčná natiahnutá takmer ako na škripci.

Skláňal sa nad ňou muž. Pohyboval sa istým špecifickým pohybom. Bol takmer až agresívny. Brutálny. Chrochtal pri tom takmer ako prasa. Adam sa chcel odvrátiť. Nemal právo podobne intímny moment sledovať. Lenže niečo ho zastavilo. Slová vyslovené chrapľavým hlasom.

„Keď tvoja matka odmieta, ty zastúpiš jej miesto. Neboj sa. Bude sa ti to páčiť. A tvoju pasivitu nebudem brať ako osobnú urážku.“

Pri posledných slovách sa rozosmial. No čoskoro sa jeho hlas prehĺbil do zastonania. Zdvíhal sa mu žalúdok z toho, čo videl. Keď sa muž odtiahol a on si konečne prezrel tvár tej ženy, obával sa, že začne zvracať. So skleným pohľadom nesústredených očí na neho vykúkala Samina tvár. Nečinne tam ležala. Nebránila sa. Dovolila tomu chlapovi znásilňovať ju. Presne to totiž robil.

„Opováž sa o tom niekomu povedať!“ vyhrážal sa jej muž.

Hnevom sa celý roztriasol. Chcel sa na neho vrhnúť. Pohol sa vpred. No čím viac sa snažil, tým viac sa tomu vzďaľoval. Začal utekať. Scéna okolo neho sa mierne menila. Akoby sledoval čas v rýchlom slede. Dni, týždne, dokonca mesiace. Ten istý muž. Nečinná Sam. Nikdy sa nebránila. Vždy mu dovolila robiť s ňou, čo sa mu zachcelo.

Zabral ešte viac. Musí sa k nej dostať. Musí jej pomôcť! Ochrániť ju!

„Sam! Bojuj! No tak! Bráň sa nejako!“

Lenže ona nemohla. Do žily jej práve vpichoval akúsi drogu.

Zažmurkal. Zrazu nebežal k posteli. Bol v akomsi parku. Do tváre sa mu opieral studený vietor. Bičoval mu aj celé telo. Cítil, ako mu chlpy na rukách stoja v pozore. Napriek tomu ho ale čosi hrialo. Kládol nohu pred nohu vo veľmi rýchlom tempe. Do uší mu hrali tóny obľúbenej piesne.

Skontroloval si krokomer.

Ešte niekoľko minút a odbehne svojich typických päť kilometrov na večer. Hneď potom sa vyberie do sprchy a konečne sa zohreje. V duchu si opakoval Samine slová. Hučala do neho, aby sa teplejšie obliekal. Jemu však krátke tričko a tepláky skutočne stačili.

Keď začal bežať, ihneď sa zohrial. Ale to bude len veľmi dlho vysvetľovať niekomu, kto nie je zvyknutý športovať. Ešte pridal. Už sa takmer blížil k svojmu cieľu, keď do neho zrazu niekto vrazil. Na chvíľu stratil rovnováhu. Vďaka lavičke, ktorá stála vedľa neho.

Poobzeral sa. Pred ním stál akýsi muž v otrhanom oblečení. Podľa všetkého mal tak naponáhlo, že sa nestihol ani poriadne poobliekať. Ešte teraz si zakasával tričko do nohavíc. Oči mal vytreštené, no tvár mal zvláštne zapýrenú. Akoby robil čosi... Pokrútil hlavu. Niečo i len predstavoval. Určite sám nevyzeral v tvári o nič lepšie. Všetka tá námaha sa niekde musela prejaviť.

„Dávaj pozor,“ okríkol ho ten neznámy muž.

Adam sa zamračil. „To hovoríš ty mne? Však ty si do mňa vrazil! Mal by si trochu sledovať svoje okolie. Je síce večer, ale v parku nie si sám,“ pripomenul mu Adam a bol na seba hrdý za to, že na neho nekričí.

Muž konečne doupravoval svoje oblečenie. „Hej, ja viem,“ zamumlal potichu, až si Adam nebol istý, či sa s ním náhodou nezahráva vietor. „Len sa ponáhľam. Ak sa odtiaľto čoskoro nedostanem, dostanem sa do problému. Kade vedie najkrajšia cesta?“

„Je večer, takže musíš ísť hlavným vchodom.“ Rukou pohodil smerom, z ktorého bežal predtým, než do neho ten neznám muž vrazil.

Teraz sa tváril, akoby mu povedal, že sa ho chystá okradnúť. „Dopekla, to vážne? Ale ja sa odtiaľto potrebujem dostať fakt rýchlo. Vedľajšie bránky nie sú otvorené? Veď ich tu musí byť hneď niekoľko.“

„Hej, ale na noc ich zatvárajú. pretože kamery sú len nad hlavným vchodom. Aby potom vedeli kontrolovať, kto odtiaľto odchádza a vychádza. Ľahšie sa im hľadá podozrivý, tak sa tu niečo stane.“

Zazdalo sa mu, akoby ten muž zbledol. „Tie kamery majú snáď všade.“

„Keď nič nerobíš, tak ti to ani tak veľmi neprekáža,“ skonštatoval Adam s istou mierou podozrenia.

Muž prikývol. „Veď hej, veď hej,“ odvetil. „Ale teraz už naozaj musím bežať. Ďakujem za pomoc a prepáč, že som do teba vrazil. Nemal som to v úmysle.“

„Stáva sa,“ odpovedal Adam, no to už muž bežal smerom k hlavnej bráne, akoby mal za pätami svorku rozzúrených psov. Adam nad jeho konaním pokrútil hlavou. Ak si lepšie nerozloží sily, aj tak o chvíľu bude musieť spomaliť do kroku a z jeho ponáhľania sa aj tak veľa nebude.

Adam si do ucha opäť zastrčil obe slúchadlá, ktoré si vybral len preto, aby mohol tomu mužov vynadať, a rozbehol sa. Do tela sa mu opäť zahryzla zima, ale bol odhodlaný nepoddať sa nepríjemným pocitom. Len pokračoval vpred.

Bol už takmer na konci parku, keď ho niečo prinútilo zastaviť.

Otočil hlavu doprava smerom ku kríkom. Netušil, čo upútalo jeho pozornosť. Pravdepodobne to bolo čosi bledé vykúkajúce spod zlomeného konára. Určite to bolo len nejaké zviera. Podvedome sa tým smerom vydal. Našľapoval opatrne. Ak to bude vydesený králik alebo pes, určite ho neplánoval vydesiť svojou neschopnosťou pohybovať sa potichu.

Keď bol sotva na dva kroky ďaleko, uvedomil si, že sa nepozerá na zviera. Bola to noha. Ľudské chodidlo pripojené ku zvyšku tela, ktoré ležalo na zemi ukryté za hustejším porastom. Naplnilo ho neblahé tušenie.

Obišiel celé zoskupenie.

Vládlo tam šero. Vytiahol telefón, aby si ním mohol svietiť. Lúč dopadol na útle ženské telo, ktoré bolo takmer úplne vyzlečené. Keď sa naťahoval, aby dotyčnú prevrátil na chrbát, ruka sa mu triasla. Keď si prezrel jej tvár, odskočil. Dusil v sebe výkrik.

Bola to Sam.

Niekto z nej takmer strhal oblečenie. Telo jej zdobili škrabance. Modriny. Iné rany. Na vnútornej strane stehien mala rozmazanú krv. odtlačky od hryzancov. A nevidomé oči. Mŕtvo pozerajúce do neba. Na krku mala podliatiny. V tvare rúk. Rozbehol sa. Ten muž, čo do neho vrazil. Ovláda ho zúrivosť. Do rytmu dopadania nôh mu začala vyhrávať akási melódia.

Potriasol hlavou.

Zrazu sa ocitol vo vlastnej posteli. U seba v byte. Nechápavo sa ozberal okolo seba. To všetko... bol to sen? Zmätené myšlienky mu prerušilo zvonenie telefónu. To je to, čo začul predtým. Bez oho, aby sa pozrel na displej, hovor prijal. Musel sa nejako odreagovať.

„Haló?“ ozval sa zachrípnuto.

Na druhej strane začul, ako si niekto vydýchol. „Adam, konečne.“ Bola to Sam. Srdce mu automaticky začalo biť ešte rýchlejšie. Dlane sa mu potili. „Bála som sa. Dnes si sa vôbec neukázal v škole. Jared o tebe nič nevedel. Už ti volám asi desiaty raz. Čo sa stalo?“

Skôr, ako stihol odpovedať, rozkašlal sa.

Matne si uvedomoval, že ráno chcel ísť do školy, ale triasla ním zimnica. Tak si ľahol do postele s úmyslom z baviť sa horúčky. Zobudil sa až teraz. Nedovidel na hodiny. Už ale musel byť večer. Mal pocit, akoby jeho kosti vážili aspoň tonu. Dopadol späť na vankúše.

„Prepáč,“ zachripel, „necítil som sa dobre.“

Sam sa zasmiala. Asi úľavou. „Hej, to počujem. Vážne som sa o teba bála a ty si medzitým ležal doma s chrípkou. Ja som ti včera povedala, že prechladneš.“

Spomenul si, ako mu to večer predtým niekoľkokrát zopakovala. Len preto, že jej ponúkol vlastnú bundu. Bola zima, začalo skutočne fúkať a hrozilo, že začne snežiť. Takže chcel byť gavalier a ponúkol svojej priateľke svoj kabát. Čo na tom, že on sa potom triasol od zimy ako nadšený ratlík. Aspoň jej bola zima.

„Zabije ma slušné vychovanie, kto by to bol povedal.“ Hrdlo mal v jednom ohni. Akoby do rána kloktal sklo. Opätovne sa rozkašlal. Podarilo sa mu nemotorne zakryť telefón, aby Sam neohluchla. Keď mu nakoniec došla sila i vzduch, zvalil sa späť do postele.

„To znelo naozaj zle. Mám ti niečo doniesť?“ V jej hlave zaznievali obavy.

„Nie, to nemusíš. Budem v poriadku. Nechcem, aby si sa nakazila aj ty.“ Odhodlanie v jeho hlase prerušil ďalší záchvat kašľa. Takto nebude veľmi presvedčivý.

Sam sa nahnevala. „Tak a dosť. Prídem za tebou, či sa ti to páči alebo nie. So si istá, že doma nemáš žiadne lieky. Najskôr ich zájdem kúpiť. A nech ti ani nenapadne predstierať, že nie si doma. Ja sa tam aj tak dostanem.“

„Nevieš, kde bývam,“ pripomenul jej Adam.

„Ale Jared to vie.“ Zanadával. To si neuvedomil. „On mi cestu rád ukáže. Takže ma čakaj.“

Potom sa rýchlo rozlúčila a ukončila hovor. Dlho tam len tak ležal s telefónom stále pritisnutým k uchu. Ešte stále v ňom doznievala hrôza jeho snov. Netušil, či to bol následok zvýšenej teploty alebo jeho obranného mechanizmu. Kedysi si prisahal, že nikdy nepríde o nikoho milovaného. Kvôli tomu sľubu sa dosť dlho vyhýbal skutočným záväzkom. No Sam sa mu dostala pod kožu. A teraz ju videl zomrieť. Hneď niekoľkokrát.

Desilo ho to. Nevedel by si predstaviť, že by o ňu prišiel.

Nakoniec možno nebude mať na výber.

Kapitola 25. ¦ Kapitola 27.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 26.:

4. Blacky
08.07.2017 [21:29]

Dufam ze ho nenapadne ukoncit to skor ako to zacalo aby sa chranil. Sam by to znicilo ak by sa jej jediny clovek okrem jej sestri ktoremu doveruje otoci chrbtom. Dufam ze nasledujuca bude sladka treba vykompenzovat tento horor.

3. SunShines
06.07.2017 [11:37]

Ten začiatok ma vystrašil a vravela som si, že to je už príliš, takže som dúfala, že je to len sen a každý ďalší bol horší...občas zabúdam pri tom ako sa Adam stará o Sam, že aj on si prešiel svojim peklom a že sa bojí, len dúfam, že ho to nevystraší natoľko, že by to chcel skončiť, lebo by tým ublížil im obom.
Emoticon
A ak je Sam ochotná ísť za Jaredom a opýtať sa na Adamovu adresu, tak je to láska. Emoticon Emoticon Emoticon
Teším sa na ďalšiu! Emoticon

2. Pioggia
05.07.2017 [17:18]

Som zmätená Emoticon Čo sa vlastne stalo? Emoticon Pochopila som len na konci že to bol sen teda aspoň myslím Emoticon Takže čo vlastne? Boli na tom rande a on tam ochorel hej? Nehavarovali ani nič hej? Emoticon No som zvedavá čo sa bude teda vlastne diať Emoticon Emoticon

1. Perla přispěvatel
05.07.2017 [13:15]

PerlaNormálne som sa na začiatku zľakla, že oni vážne havarujú a Adam si to bude dávať za vinu a rozíde sa so Sam skôr, akoby niečo mohlo vôbec začať. Potom som sa potešila, keď mi došl, že to bol len zlý sen, no, samozrejme, potom prišiel ďalší a ďalší a ja som sa už len fakt modlila, nech sa prebudí. Emoticon Emoticon Bolo mi ho tak neskutočne ľúto kvôli tým nočným morám, ktoré ho v tejto časti potrápili.

Najviac som sa potešila asi koncu, hoci neskôr ma aj ten neskutočne vydesil. Emoticon Ako to myslí, že nakoniec možno nebude mať na výber? Nech sa neopováži niečo podniknúť, aby s ňou nebol! Emoticon Sam ho potrebuje, o tom sa, myslím, hádať vôbec nemusíme. Ak by to medzi nimi skončilo a bol by to on, kto by to uzavrel a nepovedal pravý dôvod, že sa len bojí o ňu prísť, myslím, že Sam by si to všetko ávala za vinu. Ako všetko, čo sa pokazí. A to by mi vážne ublížilo, aj môjmu srdiečku.

Každopádne ten telefonát a starostlivá Sam sú life. Emoticon Živo si ju viem predstaviť, ako by k nemu napochodovala do izby s teplou polievkou a postarala sa o neho. Emoticon Emoticon Vieš o tom, drahá, že vo mne vyvolávaš moje romantické ja? Emoticon Emoticon Emoticon A doteraz som netušila, že niečo také vo mne existuje, ale pri týchto dvoch.... I need them together! ASAP! A potom 268158 ich malých detičiek, o ktoré by sa starali. Emoticon A Liz by bola tou naj tetou, ktorá by im čítala večer o Aslanovi. What do ya think? Emoticon Emoticon

Kapitola bola úžasná, aj keď desivá. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!