OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 27.



Zúfalá - Kapitola 27.Zúfalá situácia volá po zúfalom riešení

Kapitola 27.

Sama mala divný pocit déjà vu. V tomto prípade však presne vedela, čo ho vyvolalo. Keďže jej otec sa ešte stále nevyslovil, či mienil pomôcť jej matke, Sam musela konať. Keďže v agentúre nemohla len tak prijať ďalšiu zákazku bez toho, aby sa o tom dozvedel Peter a zakázal jej to, musela si nájsť niečo iné.

Takže opäť zavolala Gine.

Tá však na ňu bola nahnevaná, pretože ak niekto mal získať exkluzívne postavenie u niektorého klienta, určite to mala byť ona. Samozrejme, nič z toho Sam nepovedala. Usmievala sa svojím typickým spôsobom a dokonca na Sam niekoľkokrát žmurkla. Akoby mali nejaké tajomstvo, o ktorom nikto iný nevedel. Čo bola vlastne pravda. O tejto bokovke sa nesmel nikto dozvedieť. Gina teda nesmela nikomu nič povedať, ale na druhej strane sa Sam takisto nemohla sťažovať.

Malo jej zísť na um, že to nebude len tak. No neuvedomila si to. Keď dorazila k Gine domov, poslušne si obliekla to, čo jej podávala. Išlo o kus naozaj odvážnej bielizne. Negližé červenej farby bolo navrhnuté tak, aby pripomínalo šaty s krátkym rukávom, ktoré jej siahali zhruba do pol stehien. Boli však vyrobené z priehľadného materiálu. Časť na prsiach pripomínala ruže a na bruchu prechádzala do tŕňovej sieťky.

Nič iné na sebe mať oblečené nemohla.

Teda, okrem kabátu, pretože ani Gina nebola taká krutá, aby ju vonku do tej zimy poslala len v tom negližé. Navyše už stihlo nasnežiť. Kvôli tomu jej dovolila obuť si vysoké čižmy, ktoré začínali pár centimetrov pod lemom šatôčok a ihličkové opätky určite boli považované za zbraň aspoň v niektorých štátoch. Potom ju Gina prekvapila ešte niečím – ona s ňou neplánovala ísť. Pretože sa ponáhľala na inú akciu.

Tým pádom sa bude musieť dopraviť domov sama.

Bez jej pomoci.

Sam stisla pery do tenkej linky. Teraz už na tom nezáležalo. Už bola na mieste určenia. Budova z vonku vyzerala ako každá druhá. Nenápadná, mierne ošarpaná. Podobne vyzerali aj súdy alebo školy. Keď však vošla dovnútra, pochopila rozdiel. Prvé podlažie bolo prázdne. Suterén však vyzeral ako celkom iný svet. Trvalo jej niekoľko sekúnd, kým si uvedomila, že bola v jednom z mála BDSM klubov v meste.

Ľudia si také miesta predstavovali ako extravagantné prehliadky podivností, ktoré sú lemované červeným zamatom, na stenách sú ostne alebo niečo podobné a na každom centimetre štvorcovom sú biče alebo klietky. Keby jej pri vstupe dovnútra na krk nenasadili obojok s reťazou slúžiacou ako vôdzka, pripadalo by jej to ako každý druhý zábavný podnik.

Zo stropu viselo niekoľko závesov, steny boli nafarbené na čierno a správne umiestnené bodové svetlá dodávali práve dostatok intímnej atmosféry. To miesto nebolo extravagantné – aspoň nie príliš. Sam si hneď uvedomila, prečo tomu tak bolo. Išlo o lesbický klub. Preto to oblečenie. Preto ju tam Gina poslala. Aby Sam čo najviac ponížila. Avšak nebolo to nič až také nezvyčajné. Aj predtým sa stala objektom záujmu niektorej ženy.

To, že sa mýlilo, jej došlo o niekoľko minút neskôr. Dovtedy čakala v niečom, čo muž pri dverách nazval vstupnou halou. Bolo to naozaj neutrálne miesto. Pokojne mohlo byť niekde v banke, nebyť tých tmavých stien.

Čoskoro sa k nej pridala blondína nízkeho vzrastu, ktorá bola oblečená ako japonská lolita. Len jej šaty boli omnoho kratšie a jej prsia vystavovali na obdiv, neukrývali ich. V rukách zakrytých rukavičkami držala rúčku dáždnika, ktorý farebne ladil s obrovskou mašľou na temene jej hlavy. Pohľad upierala na Sam a obzerala si ju s neskrývaným záujmom.

„Gina neklamala, keď tvrdila, že nám pošle niečo extra,“ zahmkala žena. Hlas mala príjemný a zvučný. Ak niečo také vôbec bolo možné na mieste, ako bolo toto.

„Čo by som mala robiť?“ spýtala sa Sam čo najvyrovnanejšie.

Lolita sa na ňu usmiala. „Budeš hviezdou večera, to je jasné. Pôjdeš do klietky, aby ťa všetci mohli vidieť. A tá, ktorá za teba zaplatí najviac, sa s tebou večer pohrá.“

Jej slová boli plné náznakov, akoby Sam až závidela, že to bude môcť zažiť. Ona, na druhej strane, premýšľala o tom, čo vlastne robí. Čo sa jej nestalo už pomerne dlho. Doteraz jej na tom nezáležalo. Keby sem prišla pred niekoľkými týždňami, proste by odišla za ňou. To síce urobila aj teraz, ale obvyklá pasivita v nej tentoraz prebudila skôr nepokoj.

Sledovala svoje okolie takmer podozrievavo. Keď jej vysvetľovali, ako sa dostane do klietky umiestnenej tesne pod stropom, snažila sa predstierať, že ju nikto nevidí. Dokonca mala neodbytné nutkanie zakryť sa. Čo bolo viac ako len smiešne. Zaťala zuby. Započúvala sa do hudby. Pomalá a jednoduchá, takmer ako intímny prísľub neskorších vášnivých hier.

Sam v klietke naozaj nepobudla dlho. O niekoľko minút neskôr ju predali brunetke oblečenej do latexového kostýmu červenej farby. Podľa všetkého to bola domina. Tým pádom nebude od Sam vyžadovať skutočnú účasť. Stačilo len v správnom momente niečo povedať alebo vydať istý druh zvuku. Čo bolo ešte horšie.

Jej myseľ sa mohla túlať. Nevšímala si svoje okolie. Keď ju odviedli do súkromnej izby zariadenej v štýle mučiarne, len si ľahla na jeden zo stolov. Niekto ju priviazal. Zapchal jej ústa. Zaviazal oči. Potom zacítila ruky, ktoré sa jej dotýkali. Bola zvyknutá ignorovať taký druh dotykov. Či už iniciátorom bola žena alebo muž. Navyše táto osoba mala takmer jemné prsty.

Po prvýkrát po dlhých rokoch však mala nutkanie začať sa brániť. Striasť zo seba pozornosť tej osoby. Vykríknuť, že jej telo patrí len jej. Musí sa toho prekvapivého náznaku vzdoru zbaviť. Spôsobí jej to len problémy. A ak si chce udržať toto zamestnanie, musí v sebe ten odpor udusiť. Rovnako ako túžbu, aby tie ruky na jej tele patrili niekomu konkrétnemu – najlepšiemu priateľovi jej brata.

 

***

 

Sam kráčala po čerstvo napadanom snehu k domu Petera Sandersa. Netušila, prečo ju k sebe zavolal. Navyše oblečenú v rifliach a tričku, ktoré skrývala pod hrubou bundou. Pravdepodobne ju neplánoval zobrať do divadla alebo na večeru. Čo v nej prebúdzalo podozrenie.

Je možné, že by sa dozvedel o jej výlete do toho klubu?

Pochybovala o tom. Kto by mu to prezradil. Jedine ak Gina, lenže s ňou nebol v kontakte. Aspoň v to dúfala. Ten večer síce bol katastrofou, ale nechcela, aby jej zavaril ešte viac. Tá žena, ktorá si ju v ten večer kúpila, s ňou robila všetko možné aj nemožné. Dokonale si užívajúc úlohu „pani“.

Ona bola tá dominantná a viac ako len raz prinútila Sam prosiť. O čokoľvek. Nakoniec ju dokonca aj odviezla do domu jej otca. Po ceste sa stihla prezliecť, čo bol veľmi zlý nápad. Tá žena ju sledovala v spätnom zrkadle a viac ako len raz sa priblížila možnosť, že sa niekde vybúrajú.

Dokonca zašla tak ďaleko, že jej podstrčila lístok so svojim číslom.

Napriek Saminým ťažkostiam s predstieraním skutočného vzrušenia.

Podľa všetkého bola dosť presvedčivá na to, aby tú dominu natrvalo zaujala. Volať jej však neplánovala. Jedine, ak by išlo o krajnú núdzu. Ktorá sa možno čoskoro stane jej prítomnosťou. Naplnená až neprirodzenou dávkou obáv zazvonila pri vchodových dverách. Opäť jej otvoril majordómus. Vrúcne sa na ňu usmial. Čo asi patrilo k jeho povinnostiam. Rovnako ako brať od hostí kabáty.

Sam sa ešte rýchlo vyzula. Nechcela tam chodiť s mokrými topánkami. Za čo si vyslúžila nesúhlasné krútenie hlavou a pár huňatých papúč, ktorý musel patriť nejakému malému dievčatku. Pochybovala, že by nejaký chalan nosil čosi až príliš pripomínajúce ružovú nohu medvedíka.

„Pán Sanders na vás čaká v obývačke,“ prezradil jej majordómus.

Prikývla. „Ďakujem.“

Ešte stále plná obáv sa vybrala tým smerom. Netušila, čo by mali robiť v obývačke. Väčšinou sa stretávali v salóne na poschodí, kde bola časť obľúbených kníh pána Sandersa. Tam mohli nerušene debatovať o obľúbených i menej obľúbených tituloch.

Keď sa ocitla na prahu veľkej miestnosti, ihneď pochopila narušenie ich rutiny. Pán Sanders stál uprostred miestnosti. Nábytok bol poposúvaný tak, aby urobil miesto pre umelý stromček vysoký najmenej dva metre. Po zemi boli porozkladané rôzne ozdoby.

Musela sa zasmial. Čím na seba strhla pozornosť pána Sandersa.

„Och, už si prišla. Vitaj, vitaj. Aspoň mi pomôžeš. Keď stromček zdobila Maggie, vyzeralo to vždy nesmierne jednoducho.“

„Dobrý večer, pán Sanders,“ pozdravila milo s náznakom úsmevu. „Nie je na vianočný stromček skoro? Ešte stále neskončil november.“

„Nezmysel!“ zahrmel. „Na vianočný stromček nie je nikdy príliš skoro. Každý rok sme o tom ale s Maggie viedli debatu. Ja by som stromček postavil už v septembri. Keby mi to dovolila, v izbe by sme ho mali určite celý rok. Ale jej sa vždy podarilo urobiť so mnou... obchod. Bože, vedela tak dobre vyjednávať. Väčšinou stačil prísľub obľúbených koláčikov. Takže sme stromček zdobili až posledný novembrový týždeň. Teraz sa snažím tú tradíciu dodržiavať aj bez toho, by som za to získal misku keksov.“

Sam sa musela na jeho žalostnom priznaní smiať. „A ktoré koláčiky vám vedeli tak veľmi učarovať?“

„Maslové čajové sušienky z mandľovej múky.“ Výraz v jeho tvári jasne vypovedal o tom, ako veľmi si užíval jedenie tých koláčikov. „Skúšal som ich kupovať, ale moja Maggie mala asi tajný recept alebo čo. Nič nechutí tak dobre.“ Jeho hlas bol takmer ľútostivý.

„Takže dnes budeme zdobiť stromček,“ skonštatovala Sam.

Pán Sanders nadšene prikývol. „Taký je plán.“

Nasledujúce minúty, a možno aj hodiny, strávili tým, že sa dohadovali, aké ozdoby použijú. Najskôr s nevedeli zhodnúť na kombinácii farieb. Nie, že by o tom Sam niečo vedela. Ich vianočný stromček bol veľmi skromný a malý, navyše to bol ten druh, ktorý kúpite vo výpredaji supermarkete a už je ozdobený.

Pamätala si však na Vianoce, ktoré strávila s rodinou predtým, než sa rodičia rozviedli.

Zvláštne. Doteraz sa na to snažila nemyslieť. Boli to bolestivé spomienky, na ktoré bolo prosto jednoduchšie zabudnúť. No teraz... keď žila s otcom a všetko opäť vyzeralo nádejne... Už to nedokázala. Predstavovala si nádheru výzdoby i atmosféry, ktorá na Vianoce spája aj tie najrozhádanejšie rodiny. Vždy milovala sviatky. Nie kvôli darčekom, ale kvôli snehu a láske, ktorá všade vládla. Ľudia si vtedy dokázali ľahšie odpustiť chyby. Všetci sa snažili byť lepšími.

Navyše tu vždy boli činnosti ako zdobenie stromčeka. Čoskoro ona aj pán Sanders zistili, že vlastne netušia, čo robia. Zabudli na všetky svoje schémy. Len vyberali ozdoby zo škatúľ a vešali ich na vetvičky. Sam sa rozčuľovala, keď starý pán odmietal zliezť zo stoličky. Vraj by dáma nemala riskovať svoj život.

Bol príliš veľkým gentlemanom pre jeho vlastné dobro.

Sam sa na tom zabávala. No napriek tomu mu už nedovolila lietať vo výškach. Miesto toho mu navrhla, aby jej jednotlivé kusy podával a ona ich zavesí. Jej prefíkanú stratégiu ocenil prižmúrením očí. Sam bola doslova očarená. Sklenené a ručne maľované ozdoby plné lesku a trblietok. Tam bola bohatá kráľovská modrá, tu krehká biela s jemnými snehovými vločkami.

„Vieš,“ ozval sa pán Sanders po dlhom mlčaní, „pôvodne som ťa dnes chcel zobrať do divadla. Mali hrať Luskáčika. Teda, len jeho záznam z niektorej ruskej opery. Zabudol som názov. Lenže predstavenie bolo vypredané, pretože som príliš dlho váhal. A napokon... dozvedel som sa, že ty si už tento týždeň bola vonku, tak som si myslel, že zábava vo vnútri domu ti bude viac vyhovovať.“

Sam musela zliezť zo stoličky, inak hrozilo, že spadne. Kolená sa jej zvláštnym spôsobom roztriasli. Nakoniec ozdobu, ktorú zvierala v ruke, bol to malý rozkošný anjelik so zlatými vláskami, zavesila na prvý konárik, ktorý zbadala. Neskôr sa bude zaoberať tým, či sa hodí do kompozície alebo nie.

„Ako to... myslíte?“ spýtala sa mierne zaskočená. Hoci veľmi dobre rozumela.

Blahosklonne sa usmial. „Obaja vieme, že veľmi dobre vieš, čo tým myslím.“

Sam sklonila hlavu. Cítila sa ako dieťa, ktoré pristihli pri páchaní neplechy. Mala chuť niekam sa ukryť. Možno za záves pri okne. Dokonca zvažovala pohovku. Takto zle sa necítila ani v momente, keď otec s Jaredom zistili, akému povolaniu sa venuje. Čo veľa vypovedalo o tom, ako veľmi si pána Sandersa začala vážiť. Stačilo jej na to len tých niekoľko krátkych týždňov.

Bol to muž s pevnými zásadami a čulým pohľadom na svet.

Navyše na ňu pôsobil ako jej vlastný starý otec, ktorého nikdy nemala.

Prehltla. „Ako ste... na to... prišli?“

„To je všetko, čo k tomu povieš? Trápiš sa, ako som na to prišiel?“ V jeho hlase nebol hnev. Ale bolo by jednoduchšie, keby tomu tak bolo. „Nedal som ťa sledovať, ak sa bojíš práve tohto. Neznížil by som sa k tomu. Veril som, že tvoje slovo stačí. Navyše tu nejde ani tak o mňa. Ja len chcem, aby si mala lepšie zázemie. Aby si nemusela predávať svoje telo.“

Celkom rovnako jej mohol dať facku a cítila by sa lepšie.

Nenávidela pomyslenie, že ho práve sklamala.

„Ja...“ Opäť prehltla. „Nerobím to preto, že chcem, naozaj nie. Ani som... len som proste... potrebovala peniaze...“ Posledné slová len pošepkala, čo spôsobilo, že z n ich vznikla len neidentifikovateľný zhluk hlások.

„Ak si potrebovala peniaze, mala si prísť za mnou.“ Naozaj bolo v jeho hlase ešte väčšie sklamanie?

Mala neobytné nutkanie všetko mu povedať. Vysvetliť. A dlho mu neodolávala. „Nechcela som vás obťažovať. Robíte pre mňa už tak veľa a ja... proste mi to neprišlo správne. Nepotrebujem tie peniaze pre seba. Ide o moju mamu. Musí ísť... proste tie peniaze potrebujem pre ňu...“ Napriek všetkému nechcela vysloviť tie osudné slová. O tom, že jej matka bude musieť ísť do liečebne pre závislých.

Cítila, ako k nej pán Sanders pristúpil. Zodvihla pohľad. V jeho očiach bolo ukryté porozumenie, nie výčitka.

„Rozumiem tomu, že sa chceš postarať o rodinu. Ale ja ti naozaj chcem pomôcť. Čo nemôžem urobiť, keď budeš poza môj chrbát chodiť zabávať akési ženy do nejakého výstredného klubu.“

V duchu ďakovala za jeho schopnosť správať sa ako diplomat.

„Pokúsim sa.“ Nešpecifikovala, o čo presne. Ale nejako si rozumeli. „Ako ste sa o tom teda dozvedeli?“ Z nejakého dôvodu to pre ňu bolo dôležité.

„Volal som kvôli tomu, aby som im oznámil, že ťa chcem zobrať von. Ale tá tvoja... neviem ani, kým je... asi agentka? Hej, agentka je dobré slovo.“ Určite lepšie ako bordelmama. „Tak ona mi povedala, že sa k nej doniesli isté klebety. Nakoniec mi povedala o tom, že si sa bez môjho povolenie vybrala na akýsi večierok. Ona použila trošku viac... explicitné vyjadrenia. Tak som zmenil plány a radšej ťa pozval sem do domu.“

„Aby ste mi mohli vynadať,“ pošepla kajúcne.

Nebola nahnevaná na Alyson. Bola síce dosť zákerná na to, aby jej chcela uškodiť, ale ani ona nebola vševediaca. Samino podozrenie sa potvrdilo. Gina skutočne mala nejaké plány pomimo. Nechcela jej skutočne pomôcť. Skôr jej plánovala uškodiť.

Čomu síce rozumela, ale to neznamenalo, že ju to nerozčúlilo. Nikdy jej nedala dôvod na to, aby na ňu žiarlila. To ona sama sa rozhodla, že sa tak bude správať. Z nejakého záhadného dôvodu. Prečo za jej vlastného rozhodnutie teda trestala teraz Sam? Jasné bolo, že odpoveď nezíska. Gina jej to neprezradí.

„Nie,“ namietol pán Sanders a pripomenul Sam, že ešte stále viedli rozhovor, „nechcel som ti vynadať. A ospravedlňujem sa, ak som sa ťa niečím dotkol.“ Len on môže byť taký vychovaný, aby sa zaoberal tým, či náhodou nezranil city predajného dievčaťa. „Chcel som sa s tebou porozprávať bez toho, aby niekto načúval. Navyše som naozaj chcel postaviť ten stromček,“ dodal šibalsky.

Sam sa musela zasmiať. „Tak v tom prípade by sme mali pokračovať v práci.“

Pán Sanders prikývol. No nevrhol sa na prácu hneď. Najskôr ešte povedal: „Predtým som to myslel vážne. Ak by si potrebovala peniaze alebo inú pomoc, príď za mnou. Rád ti pomôžem.“

„Budem na to pamätať,“ odvetila, no obaja vedeli, že je to len fráza.

Trvalo niekoľko minút, kým sa ich nálada vrátila k predchádzajúcej nadnesenej radosti. Sam aj dlho po tom, čo na perách dokázala vyčarovať úsmev, premýšľala o Gine. Ak ju znovu požiada o pomoc, určite to zavesí na nos Alyson, aby ju tak dostala do problémov. Pán Sanders síce nebol pomstychtivý, ale nechcela ho zbytočne trápiť.

Potom si však spomenula na číslo tej ženy. Predstavila sa ako Hazel. Netušila, či to bolo jej pravé meno. Dôležité bolo niečo iné. Napriek tomu, že bola domina, bola takmer až milá a pozorná. Nič paradoxnejšie ešte Sam nezažila. Bola si istá, že ak by jej zavolala, určite by jej ponúkla prácu. Veď niečo v tom zmysle aj povedala.

Ozdoby sa im začali pomaly míňať. Práve tú chvíľu si vy bral na svoj veľkolepý príchod majordómus. Musel sa mu naskytnúť vskutku kuriózny pohľad. Sam stála na špičkách na stoličky. Pán Sanders jej akurát hovoril, že by si mala dávať pozor. Všade na zemi sa povaľovali škatule z ozdôb. Ich oblečenie a aj nábytok zdobili trblietky.

On sa tváril, akoby to bolo na dennom poriadku.

„Prepáčte, pane, ale prišli vaši synovia. Sú veľmi neodbytní a tvrdia, že je to naliehavé.“

Pán Sanders nevyzeral byť nadšený. „Samozrejme. Vždy je to naliehavé. Akoby zabúdali na to, že som ich otec a nie slúžka. Dobre teda. Rýchlo to vyriešime. Zaveď ich do pracovne. Hneď sa k nim pridám.“

„Iste, pane,“ odvetil sluha s pokojom Angličana.

Sam zliezla zo stoličky. „Prepáč, ako si počula, budem ťa musieť na chvíľu opustiť. Moji synovia si spomenuli, že majú otca. Takže jeden z nich potrebuje peniaze. Alebo obaja.“

Povzbudivo sa usmiala. „Počkám tu na vás.“

„Čo najrýchlejšie sa vrátim,“ prisľúbil a rýchlym krokom odišiel.

Nezaoberala sa tým, prečo jeho synovia prišli. Do toho jej nič nebolo. Miesto toho sa zadívala na ich dielo. Stromček bol plný všakovakých sklenených gulí rôznych tvarov a farieb. Bolo ich tam tak veľa, že pôvodná zelená farba jednotlivých konárov bola len veľmi ťažko rozoznateľná. Keby to nebol vianočný stromček, považovala by kombináciu farieb a rôznorodých dekorácii za neuveriteľný gýč.

Na zemi zbadala ešte niekoľko zabudnutých kúskov. Jedným z nich bol aj párik anjelov, ktorí sa držali za ruky. Pán Sanders ich držal v ruke tesne predtým, než odišiel. Sam mala pocit, že sú pre neho nejakým spôsobom dôležití. Takže namiesto toho, aby ich zavesila k zvyšku, prosto ich položila na konferenčný stolík.

„Takže ty si tá najnovšia hračka,“ ozvalo sa od razu od dverí.

Hlas i prítomnosť hosťa boli také nečakané, až takmer spadla zo stoličky. Opatrne z nej zišla a otočila sa. Oproti nej stál muž v drahom obleku s rukami vo vreckách. Vlasy mal ostrihané nakrátko a v tom svetle nevedela presne určiť, či boli svetlohnedé alebo blond. Nikdy predtým ho nevidela. Ale podľa nápadnej podoby hádala, že to bol druhý syn pána Sandersa. Čakala, že niekde zazrie aj jeho. S tým mužom tam však bola sama.

Netušila, či by sa nemala báť.

„Musím povedať, vyzeráš inak ako jeho zvyčajné zlatokopky. Tie väčšinou bývajú obvešané horšie ako ten nechutný stromček, ktorý ste spolu práve ozdobili. Kde máš diamanty? Zlato? Ostatné šperky? Určite si už od toho starého somára všeličo vytiahla.“

Sam zodvihla bradu. „Som tu len pre to, aby som s pánom Sandersom trávila čas. Jeho peniaze ma nezaujímajú.“ Čo nebolo vyslovene klamstvo. Trávila by s ním čas aj zadarmo. Teraz už určite. Spoznala ho a obľúbila si ho. Považovala ho za priateľa.

„Jasné. A preto sa ním nechávaš vydržiavať,“ zasmial sa. Napriek tomu sa však zlovestne mračil. Sam mala veľmi nepríjemný pocit.

„Len s ním trávim čas,“ trvala na svojom.

Ohrnul peru. Akoby zacítil niečo nechutné. „Tak to skúsime rečou, ktorej budeš rozumieť – koľko ti musím zaplatiť, aby si odtiaľto vypadla?“

„Nerozumiem...“ začala, no prerušil ju:

„Ale veľmi dobre rozumieš. Tak, ako tie pred tebou. Ja poviem sumu, ty s ňou budeš súhlasiť a potom proste odídeš. Budeš predstierať, že sa nič z tohto nestalo a necháš môjho otca na pokoji.“

„Ja vášmu otcovi nechcem ublížiť. Ja s ním len trávim čas. Ako jeho priateľka.“

„Mne je to jedno. Aj keby si ho učila štrikovať,“ začal zhnusene. „Mňa zaujímajú iba tie peniaze, ktoré ti dáva. Rodinu oberáš o majetok a ešte máš tú drzosť tvrdiť, že s ním len tráviš čas. Takže sa pýtam posledný raz – koľko chceš za to, aby si odtiaľto zmizla?!“

V jeho hlase sa začínala ozývať agresia. Odstúpila od neho o dva kroky. No nemala kam utiecť. Navyše ju nasledoval. Cítila sa ako zviera zahnané do kúta. Jej myseľ však pracovala na plné obrátky. Bolo by také jednoduché prijať tú ponuku a odísť. Minimálne tento syn pána Sandersa to v hlave nemal v poriadku. Vyzeral poriadne nebezpečne.

Lenže potom si spomenula na výraz v jeho tvári, keď sa s ňou rozprával. Tvrdil, že s ňou chce proste tráviť čas. Bola pre neho nejakým spôsobom dôležitá. Ako sú dôležité holuby v parku pre opusteného človeka. Dokonca videla aj to, ako sa zatváril v reakcii na jej dobrodružstvo v tom BDSM klube. Záležalo mu na nej. Hoci to pre ňu bolo nelogické. Keby odišla, zlomila by mu srdce. Ublížila by mu. A to nemohla dovoliť.

„Nechajte si svoje peniaze,“ odvrkla oveľa odvážnejšie, než na čo sa cítila. „Ja ich nechcem. Som tu preto, lebo rada trávim čas s vaším otcom. Nemusí sa vám to páčiť. Ale toto je jeho dom. A kým mi sám nepovie, aby som odišla, budem sem chodiť.“

Dobrý pocit z jej vlastnej odvahy ju však veľmi rýchlo opustil. Zhruba v momente, keď zacítila, ako ju ten muž chytil za krk a stlačil. Okamžite sa snažila prstami zdriapať jeho končatinu. No bol prekvapivo silný. A zúrivý. Netušila, čo by mala robiť. Začínala sa jej zmocňovať panika.

„Chcel som to s tebou vyriešiť podobrotky, no asi to nepôjde,“ pošepkal zlovestne.

Zbadala, ako sa zaháňa rukou. Privrela oči. No úder, na ktorý sa pripravovala, nikdy neprišiel. Miesto toho sa od dverí ozval hlas majordóma.

„Pane?“

Ako na povel ju pustil. Odstúpil od nej. Rukou si pretierala krk. Dívala sa na koberec a jeho dokonale nalakované topánky, ktoré ho hyzdili.

„Akurát som bol na ceste späť k otcovi, keď som si všimol, ako táto kvetinka padá na zem. Tak som jej pomohol.“

Ani jeden z nich jeho slová nekomentoval. Pretože to boli klamstvá. Majordómus počkal, kým neodišiel z miestnosti. Potom k nej rýchlo pribehol a pomáhal jej na nohy. Niekoľkokrát sa ubezpečoval, či je v poriadku. Zakaždým zaškripela, že áno. Dúfala, že jej na krku neostane modrina. Nechcel vyvolávať hádky.

Zadívala sa sluhovi do očí. Bola v nich úprimná starosť.

„Môžem vás o niečo požiadať?“ Horlivo prikývol. „Prosím, nehovorte o tom pánovi Sandersovi. Nechcem v ich rodine vyvolávať zbytočné hádky. Navyše sa nič nestalo. Bolo by zbytočné znepokojovať ho.“ Nesúhlasne si ju prezeral. „Prosím,“ zopakovala úpenlivejšie. „Berte to ako predčasný vianočný darček.“

Nakoniec si povzdychol a odvrátil pohľad. „Tak dobre. Budem mlčať.“

V celom jeho postoji však ostával rovnaký nesúhlas.

Kapitola 26. ¦ Kapitola 28.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 27.:

4. LiliDarknight webmaster
11.07.2017 [9:13]

LiliDarknightPerla, som rada, že to takto vnímaš. Teda, kapitola mala byť ukážkou toho, že Sam sa predsa len niekam dostáva, hoci ide o veľmi pomalý proces.
Pán Sanders je skvelý človek a Sam si to uvedomuje. Len jeho syn nie je až taký dokonalý, ako by sa mohlo zdať. Ale nemyslí to zle, aj keď to tak nevyzerá.
Ďakujem za komentár. Emoticon

SunShines, to vieš, Sam je typ postavy, ktorá sa snaží v ľuďoch vidieť len to dobré, čo je často skôr na škodu. Hlavne v prípade Giny.
Ale neodsudzovala by som oboch synov pána Sandersa. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

Blacky, to vieš, peniaze sú metla ľudstva. Emoticon
Ale tak o Sam a Adama by som sa až tak veľmi nebála. Sam vie byť tiež poriadne tvrdohlavá a Adam pri nej nemá veľkú šancu. Hoci si to nechce priznať.
Ďakujem za komentár. Emoticon

3. Blacky
10.07.2017 [20:30]

ten dedusko je senzacny, a jeho synovia su hlupi smradi co nevidia viac ako jeho peniaze a skrie ich co i len predstava ze by nejaký ten dolar unikol niekomu inemu.

dakujem a nemozem sa dockat dalsej, Adam bude asi jancit alebo sa mozno vdaka tym snom konecne rozhýbe a pozve ju na skutocne rande Emoticon

2. SunShines
10.07.2017 [13:53]

V podstate som rada, že to Gina povedala. Aj napriek tomu, že to robila z vypočítavosti a zo závisti. Sam aspoň vie, že jej nemá veriť a zároveň, že ju má pán Sanders naozaj rád a záleží mu na nej. Aj keď nechápem ako mohol vychovať takých synov. Emoticon
A nech láskavo vyhodí to číslo! Lebo na jednej strane rozumiem, že si chce poradiť sama, na druhej už má v svojom okolí ľudí, ktorí sú ochotní jej pomôcť a nech im to kľudne spláca normálnejšou prácou.

1. Perla přispěvatel
10.07.2017 [10:27]

PerlaTy mi ale robíš šoky, lásko. Emoticon
Musím priznať, že tá Ginina pomoc mi smrdela už na začiatku, pretože bolo jasné, že Sam chce len uškodiť. Emoticon Ľutujem našu drahú Sam za to, čím si musela prejsť, no na druhej strane som rada, že si postupne začína uvedomovať fakt, že je to jej telo a naozaj na ňom záleží. To, ako mala potrebu zahaliť sa, niečo povedať... finally we're getting somewhere. Emoticon

Ujo Sanders je taký zlatý otecko/deduško... proste ten typ človeka, ktorého chceš mať okolo seba, len aby si sa mala s kým porozprávať. Jeho syn, na druhej strane... Emoticon Can we just get rid of him? Ako čo si myslí, že kto je? Riadne ma vytočil, somár jeden! Hoci ma zaujíma, čo presne myslel tými zlatokopkami a tým ,že Sam je len ďalšou... Emoticon Pretože ona je rozhodne unikát! Pri tebe, drahá, sa mi zdá, že má skrytý význam každá jedna vetička. Emoticon

Oh, táto kapitola dokonalá, síce smutnejšia, no reálnejšia. Je skvelé, že sa nájdu ľudia, ktorí chcú Sam pomôcť, hoci ju chápem, aké to je žiadať od niekoho peniaze a nebyť schopná vyriešiť si svoje problémy, ale... prosíííím, nech aspoň na chvíľu zabudne na to, čo nesie na pleciach a nechá druhých, aby jej s tým pomohli. MOhla by správiť predsa krátku výnimku, či nie? Emoticon Emoticon
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!