OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 30.

19.07.2017 (11:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 932×

Kapitola 30.

Adam netušil, ako tam vlastne skončil. Hoci si na cestu pamätal.

Prespal u Jareda, vlastne v dome jeho otca, hoci zo všetkého najviac túžil pridať sa k Sam. Nie preto, aby s ňou spal v jednej posteli. Len s ňou chcel stráviť viac času. Lenže potom sa Liz rozhodla, že si chce urobiť dievčenský večer. A na ten s Jaredom nedostali pozvánku.

Nataly im neskôr odmietla prezradiť detaily.

Rozhodol sa necítiť príliš odstrčene. Presne toto predsa pre Sam chcel. Aby mala pocit, že konečne niekam zapadla. Takže opäť zamierili s Jaredom do obľúbeného baru. Obaja vypili niekoľko pív a vrátili sa až neskoro v noci. Vlastne takmer už svitalo. Adam okamžite zaspal. Ešte oblečený. Krížom cez kreslo. No nezobudila ho bolesť kvôli nepohodliu.

Opäť tie sny.

Nočné mory.

Na niekoľko spôsobov prichádzal o všetkých, na ktorým mu záležalo.

Hlavne o Sam.

Bože, Sam...

Rukami si pretrel tvár. Vidieť jej mŕtve telo. Zohavenú tvár. Polámané končatiny. Prikrytú bielou plachtou. Akoby bola len nejaká rekvizita. Hneď po prebudení vyštartoval z domu. Sadol do auta. Skončil pri maminom hrobe.

Nezáležalo na tom, či ho niekto videl. Proste si sadol na tenkú vrstvu snehu. Neprekážalo mu, že mu navlhnú nohavice. Urobil by čokoľvek, aby ovládol svoje pocity. Vnútro sa mu chvelo. Hnevom. Strachom. Bezmocnosťou. Pýtal sa.

Prečo to všetko? Prečo on?

No odpoveď neprichádzala. Jeho matka by vedela, čo povedať. Ale už nebolo v jej moci upokojiť ho. Panika miesto toho vytvárala diery v jeho vnútri. Záležalo mu na Sam. Možno viac, než by malo. Predstava, že o ňu príde, ho desila. Pripravovala o reč. O dych. Lenže nemá na výber. Nikdy nedostal možnosť vybrať si.

Myšlienky mu odrazu prerušil akýsi zvuk. Škrípanie topánok na čerstvom snehu. Pootočil hlavu. Zažmurkal. Akoby sa ocitol v presladenom filme. Prichádzala k nemu Sam. Na hlave čierna čapica. Oblečený mala nový kabát. Dostala ho na narodeniny asi pred dvoma týždňami. Zastavila pri ňom. Usmievala sa.

„Jared mal pravdu. Hoci som netušila, že by som ťa našla práve na cintoríne.“

Nereagoval. Čo by aj mal povedať?

No ona nič nečakala. Miesto toho sa zamyslene zadívala na zem. Pohodila plecami. Z hlavy si stiahla čiapku. Hodila ju vedľa neho. Potom sa sklonila. Posadila sa na ňu. Teraz sa obaja pozerali na náhrobok, ktorý oznamoval, kto tam odpočíva svojim večným spánkom. Ani potom nič nehovorila. Akoby mu dávala možnosť vyjadriť sa. Natiahol sa. Uchopil jej ruku medzi svoje. Bola horúca. Alebo len on mrzol? Netušil, ako dlho tam vlastne sedel.

„Vieš, môžeme tu len tak sedieť, ale jediné, čo z toho vznikne, bude najskôr chrípka.“ Uškrnul sa, no nič nepovedal. „Teda, je to perfektne pokojné miesto. Skvele sa tu premýšľa.“ Opäť mu dala možnosť čosi vysloviť. No neprijal ju. Ani tentoraz. „Hádam, že to asi nie je náhodné miesto. A to, že je na náhrobku to isté priezvisko, ktoré máš ty, asi tiež nebude zhoda náhod.“ Skúšala zmeniť taktiku. Neúspešne. „Chceš mi povedať, čo ťa sem priviedlo?“

Musel uznať, že vety skladala veľmi svedomito. Dala mu jasne najavo, že čokoľvek sa stane, je na jeho uvážení. A práve preto jej chcel vyhovieť. Keby mu to prikázala, utiekol by. Ak by sa nevinne spýtala, ďalej by tam mlčky sedel. Lenže ona mu dala voľný priestor. Dovoľovala mu zachovať si dôstojnosť. Rozhodnutie mal pevne v rukách.

Zhlboka sa nadýchol. „Strach,“ odvetil po niekoľkých minútach ticha chrapľavo, „priviedol ma sem strach.“

Sam pokývala hlavou. Zaznamenal to periférne. „Hovoríš, že ťa sem priviedol strach. Čo je zvláštne. Väčšina ľudí sa bojí cintorínov a radšej utekajú odtiaľto. Ale hádam, že pre teba je toto asi jediné pokojné miesto. Miesto, kde ťa niekto počúva, aj keď neodpovedá.“

Zarazilo ho, ako dobre ho pozná.

Bradou ukázala na náhrobok. „Tvoja mama?“

Nemalo zmysel zapierať. „Áno.“

Pevnejšie mu zovrela ruku. „Vieš, čokoľvek ťa sem priviedlo, môžeš mi o tom povedať. Som tu pre teba. Nemusíš si tým prechádzať sám.“

„Z tvojich úst to znie čudne.“

„Ja viem, aj ja sama si pripadám zvláštne,“ prisvedčila. „Možno za to môže tá ponarodeninová nálada. Alebo ma svojím optimizmom naočkovala Liz. Alebo sa na mňa nalepilo z tých nezmyslov, ktoré mi do hlavy neustále tlačí Nataly. Pravdepodobne však mám len pocit, že som ti niečo dlžná,“ prezradila mu nakoniec. „Teda, ty mi neustále pripomínaš, že nie som sama. Niektoré veci nemusíš robiť sám. Ak trpíš, chcem ti pomôcť. Ak sa chceš s niekým porozprávať, som jedno veľké ucho.“

Uvažoval o jej slovách. Sam mala svojich problémov viac ako dosť. Lenže stále sa zaujímala o ostatných ľudí. Oveľa viac, ako sama o seba. To patrilo k jej povahe. Jedinečný rys jej osobnosti.

Ona prosto taká bola a nikdy sa to nezmení. Starostlivá až do morku kosti. Vždy citlivá k ostatným, hoci na seba stále zabúdala. A teraz predĺžila svoju ochrannú ruku aj na neho. Klamal by, ak by tvrdil, že ho to nepotešilo. Nie preto, aby sa tým chválil. Skôr pre to, že z jej strany išlo o úprimnosť. Sedela tam, pretože chcela. Nikto ju neposlal. Nepresviedčal, aby sa obetovala.

To pre neho znamenalo viac ako armáda špičkových terapeutov.

Niekedy bola dosť jediná osoba. Tá, ktorá mu otvorila svoj náruč.

Zatiaľ v metaforickom duchu.

„Chodím sa sem rozprávať s mamou,“ začal nakoniec pomaly, „hoci ona mi neodpovedá.“

Nebolo to tak, že by o smrti jeho matky nikto nevedel. Len o tom verejne nerozprával. Nikomu. Jared o tom vedel, pretože bol jeho najlepší priateľ a videl ho aj počas horších dní. Niekoľkokrát bol s ním, keď kupoval nové kvety. Hoci nemal priateľku, ktorej by ich venoval. Lenže Jared bol ako jeho brat. Poznali sa tak dlho. Prišlo mi prirodzené, že vedel o jeho minulosti.

Teraz sa o tom chystal rozprávať Sam.

Zaplavovala ho len úľava a pocit mieru.

„Čo sa jej stalo?“ skúšala Sam opäť nadviazať rozhovor.

Privrel oči. „Zomrela, keď som mal dvanásť,“ začal opatrne a v hlase mal rovnaký smútok, ktorý cítil pred tými rokmi. Len hnev ho načas opustil. „Deň sme trávili v meste. Mama ma chcela mať len pre seba. Mne sa nechcelo ísť nikam. Mal som dvanásť. Tráviť deň s mamou mi pripadalo príliš detské. Takže som bol nevrlý. Správal som sa ako fagan.“

„Správal si sa ako puberťák,“ namietla Sam. Jej pokus o upokojenie neprijal.

„Autom sme išli do kina. Ona šoférovala. A ja som sa s ňou hádal. Nechcel som vidieť ten film, ktorý ona. Bože, ešte teraz si pamätám každé slovo, ktoré som jej povedal. Bol som neznesiteľný. A o na so mnou len chcela stráviť nejaký čas!“ skríkol, pobúrený svojim vtedajším správaním. „Nejaký opitý vodič do nás nabúral. Doslova nás zmietol z cesty niekam do lesa. V tom aute som strávil hodiny. Sedel som vedľa mŕtvej matky. Keď som bol pri vedomí, snažil som sa vyslobodiť si ruku z jej zovretia. Toľko si pamätám z tej nehody. Ako ma jej studené prsty odmietali pustiť.“

Hlas mu znel nezvyčajne chrapľavo. Hromadil sa v ňom plač. Odmietal sa však strápňovať pred Sam. Bol dospelý muž. Určite nebude fňukať ako malé dieťa. Tým si už dávno prešiel.

No vlastné emócie nedokázal tak dobre presvedčiť.

Sam zrazu zodvihla ich spojené ruky. „Ako potom...“

Nemusela dokončiť, pochopil to. „Boli časy, keď som nezniesol dotyk. Ničí. Či už išlo o známu alebo neznámu osobu. Akýkoľvek nečakané obtretie o moju ruku, hoci len letmé, a ja som bol na prahu paniky. Tie prvé mesiace som dostal šancu veľmi dobre preskúmať panické záchvaty a ich podoby.“ Zacítil, ako Sam pohla rukou. Pritiahol si ju k sebe bližšie. „Neskôr som sa naučil byť viac pod kontrolou. Musel som mať pocit, že som pánom situácie. Takže som musel byť ja tým, kto sa dotkne druhej osoby ako prvý. Postupom času sa to zlepšovalo. Ale aj teraz niekedy zažívam horšie dni. Ak by si sa ku mne prikradla v tme a chytila ma za ruku, je možné, že by som reagoval... nepredvídateľne.“ V duchu dúfal, že jej tým zároveň poskytol dostatočné varovanie.

Lenže ona nechcela hovoriť o jeho rukách.

„Ty si tu však neprišiel pre to, že sa desíš niekoho dotyku.“

Desilo ho, ako inštinktívne vedela odhadnúť, čo sa mu odohráva v hlave.

„Nie, to naozaj nie,“ prisvedčil. „Prišiel som sem kvôli niečomu inému.“

„Predtým si povedal, že ťa sem priviedol strach,“ pripomenula mu, „ale z čoho presne je ten strach? Z dotyku? Alebo z blízkosti inej osoby?“

„A čo tak strach z minulosti?“ navrhol. „Aj po toľkých rokoch mám z času na čas... sny. Alebo skôr nočné mory. Záleží na tom, ako sa na to pozrieš.“ Snažil sa znieť nonšalantne. No nedarilo sa mu to. Opäť ju videl, ako mu zomiera v náručí.

Obraz, ktorý z jeho mysle neodstráni ani kyselina.

„Ty si to vyčítaš, však?“ nadhodila.

Otočil k nej hlavu. Nedokázal sa jej však pozrieť do očí. Nezniesol by jej ľútosť.

„Bola to moja chyba,“ prehovoril potichu, „tá nehoda. Stalo sa to, pretože som mamu rozptýlil. Keby som sa s ňou nehádal, dávala by väčší pozor. Mohla by sa tomu šoférovi vyhnúť. Lenže ja som sa správal sebecky. A ona za to zaplatila. Možno by krátko na to zomrela, ale... ja... teda...“ Zastavil. Nedokázal viac hovoriť.

„Prišiel by si o ňu aj keby sa tá nehoda nikdy nestala?“

Takmer zúrivo triasol hlavou. Netušil, či na znak súhlasu alebo protestu. „Keď sme upratovali jej veci, našli sme nedopísaný list. Zistili jej rakovinu. Doktori jej dávali maximálne tri mesiace. Ten deň mal byť náš posledný predtým, než by musela ísť do nemocnice, kde by skúsili liečbu.“

Druhou rukou ho uchopila za bradu. Prinútila ho pozrieť sa jej do očí. No nebola v nich ľútosť. Miesto toho tam našiel len pochopenie. A smútok. Akoby mu rozumela. Dokázala dekódovať aj to, čo nevyslovil.

„A posledná spomienka, ktorú na teba mala, bolo to, ako si sa s ňou hádal,“ skonštatovala, akoby mu snáď čítala myšlienky. Sprudka sa nadýchol. „Ty sa nehneváš len na toho šoféra. Hneváš sa sám na seba.“ Tými slovami to presne vystihla. Unavene zatvoril oči v náznaku súhlasu. „Myslíš si, že si zodpovedný za jej smrť. Chodíš sem, pretože hľadáš spôsob, ako jej to vynahradiť.“

Odrazu znela, akoby strávila nejaký čas v spoločnosti jeho psychologičky.

„Chodím sem, pretože moja mama je jediný skutočný rodič, ktorého som kedy mal.“

Prikývla. „A takisto sem chodíš, aby si sa vytrestal. Hoci je to úplná hlúposť. Ty predsa za smrť svojej mamy nemôžeš. Bol si dieťa. Ale aj keby si bol dospelý – ty si nešoféroval. Ty si si nesadol za volant opitý. Nenarazil si do nikoho. Si obeť, rovnako ako tvoja mama.“

Zamračil sa na ňu. „Až príliš ľahko odpúšťaš,“ obvinil ju.

„A ty vôbec,“ nedala sa zastrašiť, „čo je ešte horšie. Mal by si začať tým, že odpustíš sám sebe. Hoci na to nemáš dôvod, no napriek tomu by si to asi mal urobiť. A potom by si mal odpustiť svojmu otcovi. Aj na neho sa hneváš. Na neho o čosi viac ako na seba.“

Zodvihol obočie. „Ako si...“

„Hádala som. Asi správne.“

Musel sa zasmiať. No vzápätí opäť zvážnel. „Otec je...“ Rukou si vošiel do vlasov. „Vlastne sa ako otec veľmi nespráva. Je to len človek, s ktorým zdieľam časť svojej DNA. To je asi tak všetko.“

„Vieš, rodičia sú niekedy hrozne neschopní,“ začala otvorene, čím ho opäť zaskočila. „Nie je to tak, že by nás nenávideli. No niekedy nám zabudnú vlastnú náklonnosť správne prejaviť. Netušia, ako by to mali urobiť. A potom sú tu prípady, keď sú príliš ponorený vo vlastných ťažkostiach na to, aby si uvedomili, že aj my máme problémy. Ale to neznamená, že im na nás nezáleží. Opak väčšinou býva pravdou.“

Venoval jej znechutený pohľad so zodvihnutým obočím k tomu. „Sam, nie všetci sú ako Paul. Môj otec naozaj nemá len krízu osobnosti. Jeho morálka úplne zmizla. Môj život naplnil nikdy nekončiacim zástupom prostitútok a...“ Zarazil sa. Pretože vtedy si uvedomil, čo vlastne povedal. Spomenul si, ako sa so Sam zoznámil. Vlastné slová ho začali mrzieť. „Ospravedlňujem sa.“

„Nemáš za čo,“ ubezpečila ho, „obaja predsa vieme, ako sme sa spoznali.“

„No hej, ale keď si predstavím ako... ty a môj otec... a...“ Žalúdok sa mu vzbúril.

Sam ho však zaskočila tým, že sa začala smiať. „Nemusíš sa obávať,“ prezradila mu nadnesene, „ja som s tvojím otcom nič nemala. Určite nie ten večer, keď nás predstavil. Vtedy som mu skutočne robila len spoločnosť na večierku.“

Pod náporom úľavy sa mu doslova zakrútilo v hlave.

„Ja som... ja... myslel som... že... možno... potom“ Prestal. Nemalo zmysel kopať si ešte hlbší hrob.

„Nikdy som ti nič nepovedala. Nemal si dôvod pochybovať o tom, čo so s tvojím otcom robila. Veď predsa vieš, čím sa živím.“ Skôr, ako stihol niečo namietnuť, otočila ich rozhovor iným smerom: „Ale ty si sem neprišiel len preto, aby si sa pozdravil s mamou. Ani tu nie si preto, lebo sa ti sníval nejaký sen. Teba sem priviedlo ešte niečo.“

Chcela mu poskytnúť pomocnú ruku. No bola v tom rovnako nemotorná, ako on vo svojich pokusoch o ospravedlnenie a vysvetlenie. No neuškrnul sa. V duchu miesto toho začal uvažovať, čo všetko by jej mal povedať. Rozhodne jej neplánoval prezradiť, že ju videl niekoľkokrát zomrel a tak ho to vydesilo, že mal chuť skryť sa matke pod sukňu. Zapôsobilo to na neho tak silno, až začínal uvažovať, že bude jednoduchšie, keď sa s ňou prestane stretávať.

Pritom ho bolela len tá predstava, že by ju už viac nemal uvidieť.

Nasal do pľúc vzduch. Vydychoval cez zuby. „Povedal som, že ma sem priviedol strach. A neklamal som. To, čo sa mi snívalo... Nebolo to prvý raz. Veľmi sa do podobá tomu, čo sa stalo mame. Lenže vo sne prichádzam o niekoho iného a... tá predstava ma desí. Nechcem to dopustiť. No zároveň som bezmocný. Neviem s tým nič urobiť.“

Snažil sa neprezradiť jej, že hovoril o nej.

Či si to domyslela, to ne vedel určiť.

Jej tvár bola nečitateľná.

„Myslíš si, že o túto osobu prídeš rovnako rýchlo ako si prišiel o mamu.“ Nepýtala sa, no prikývol na znak súhlasu. „Hľadáš spôsob, ako by si sa s touto osobou rozlúčil? Tak veľmi máš rád svoju samotu, že sa jej nemôžeš vzdať?“

Zaškrípal zubami. Mal pocit, akoby ho bodla rozpáleným železom. „Ja nenávidím samotu,“ takmer zavrčal. „Neznášam ju. Desí ma. Núti ma pochybovať o všetkom, čo sa stalo. Pripravuje ma o rozum. Všetci si myslia, že som rád sám, ale opak je pravdou! Nikdy nechcem byť sám. Ten pocit je hrozný. Keď som sám, príliš premýšľam o tom, čo sa stalo. O čo som prišiel. A o čo ešte môžem prísť. Nenávidím samotu. Zároveň ma však desí, že by som si k sebe niekoho pustil a opäť oň prišiel.“ Každým ďalším slovom viac a viac zdvíhal hlas. Nakoniec takmer kričal. „Nechcem byť sám! No zároveň musím! Pretože by som nezniesol, ak by som o teba prišiel!“

Stratil kontrolu. Spadla mu maska. Tak náhle, až zabudol sledovať, čo hovorí. Prezradil jej viac, než zamýšľal. No už sa to nedalo zo brať späť. A veľmi si to uvedomoval. Prepadol ho pocit, že to všetko pokazil. Teraz o ňu príde tak alebo tak.

Prebudil sa v ňom nový hnev.

Bez ohľadu na to, ako veľmi sa snaží, vždy to pokazí.

Keď si ruku vytiahla z jeho zovretia, mal pocit, akoby mu trhala srdce z hrude. Dych s mu za drhol v hrdle. Prsty mu pomaly ochabli. Prázdnota pohltila viac ako len jeho dlaň. Mala pocit, akoby sa jeho vnútro zmenilo na vyprahnutú púšť. Prázdna. Smrtiaca. Opustená.

A náhle to tak nebolo.

Končekmi prstov sa mu obtrela o bradu. Inštinktívne pootočil hlavu. Objala mu líce. Potom krk. A zrazu ho bozkávala. Najskôr opatrne. Takmer až hanblivo. Neskôr hladne. Potom sa stratila v tom dotyku. Rovnako ako on. Hovorili bez slov. trhané a horúčkovité pohyby o ich citoch vypovedali viac ako akékoľvek slová.

Nakoniec sa mierne zadýchaný od nej odtiahol.

S privretými viečkami bola krajšia než kedykoľvek predtým.

No napriek tomu potreboval porozumieť. „Prečo...?“

„Pretože si to potreboval,“ pošepla opatrne. Keby ho udrela, zranilo by ho to nemej. No nedovolila mu odtiahnuť sa. „Urobila som to, pretože si to potreboval a... preto... a...“ prehltla, „pretože som po tom túžila. Odkedy si ma pobozkal u mňa v izbe.“

Ústa sa mu rozšírili návalom radosti. Pritiahol sa k nej bližšie.

Ich nosy sa takmer dotýkali.

„Bojíš sa, že o mňa prídeš,“ zaševelila potichučky, „no to nemusíš. Pretože aj keby si sa ma chcel zbaviť, nedovolím ti to. Až príliš ťa potrebujem. Až príliš... ťa chcem mať vo svojom živote.“

Nevedel, čo by mal na to odvetiť.

V ten moment bol život úžasný. A jeho to tešilo.

Kapitola 29. ¦ Kapitola 31.

A máme tu ďalšie guľatiny bez toho, aby som vedela, koľko kapitol ešte bude.

Snáď ich nebude príliš veľa, nerada by som z toho urobila nekonečný príbeh.

Kapiotlu by som rada venovala Perle, Blacky, kamik, SunShines a Pioggii. Ďakujem za podporu, za každý milý komentár, za každého smajlíka. Vďaka tomu sa mi píše omnoho jednoduchšie.

Čo si zatiaľ myslíte o príbehu?

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 30.: