OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 31.



Zúfalá - Kapitola 31.Zatajená pomoc je predsa len pomoc

Kapitola 31.

Sam sa pozerala na obrazovku počítača a premýšľala, čo sa v jej živote opäť pokazilo. Bohužiaľ, nemala čas nad tým premýšľať. Proste všetko vypla a začala sa prezliekať. Dnes sa mala stretnúť s pánom Sandersom. Usmiala sa pri dej predstave. Hoci jej to prišlo zo začiatku podivné, teraz sa na ich spoločne strávený čas dokonca svojím spôsobom aj tešila.

Pán Sanders bol dokonalý gentleman, no viac ako to bolo podstatnejšie, že sa pre ňu stal priateľom. Nezdôverovala sa mu so všetkými problémami, no pri ňom dokázala predstierať, že ani žiadne nemá. Napríklad ako teraz.

Konečne dala dokopy dosť peňazí na prvú splátku za matkinu operáciu. Netušila ani len to, či už prebehla alebo nie. Vedela len, že jej mama bola na liečení a bol jej odopretý akýkoľvek kontakt so svetom okolo nej. Predtým však v nemocnici strávila dostatok času na to, aby dokázala prežiť jednu či dve operácie.

Podľa toho Sam vydedukovala, že chrbát jej matky je už asi v lepšom stave. Navyše jej Hayley poslala papiere s číslom účtu a oficiálne sa tváriacimi popismi zložitých diagnóz. Asi zabudla na to, že v ich rodine má jedine jej matka lekárske vzdelanie. Tým si však Sam príliš hlavu nelámala.

Skôr ju trápilo, že platba sa jej niekoľkokrát vrátila späť.

Najskôr si myslela, že len niečo zle postláčala. Nakoniec zavolala do banky, kde jej povedali, že ona nič zlé neurobila. Peniaze jej proste posielali späť. A potom jej ponúkli zoznam dôvodov, prečo to tak mohlo byť. Spolu s návrhom na stretnutie, aby jej mohli povedať o nových produktoch. Čo najslušnejšie odmietla a akoby tomu sama nedokázala uveriť, opäť odoslala peniaze na príslušný účet.

O niekoľko dní neskôr jej prišla ďalšia správa o tom, že platba nebola zrealizovaná.

Teraz dokonca počkala aj na informácie zo svojej banky, ktorá jej ich ochotne poslala v obyčajnej obálke. Sam strávila príliš veľa času zízaním na jednotlivé slová, takže nakoniec musela na stretnutie s pánom Sandersom takmer utekať. Mali sa stretnúť v nákupnom centre. Chcel od nej poradiť pri nákupe vianočných darčekov. Sam sa začínala domnievať, že sa proti nej všetci spojili. Zrazu potrebovali jej radu. Jej, zo všetkých ľudí, ktorých poznali.

Pána Sandersa našla presne tam, kde povedal, že bude. Hneď v hlavnej hale pri recepcii. Po jeho boku stál jeho šofér a osobný strážca v jednej osobe. Niečo, na čom, podľa jeho vlastných slov, trvali hlavne jeho synovia. Sam sa okolo seba poobzerala. Nachádzali sa v centre, do ktorého ona osobne nikdy nevkročila. Možno aj preto, že väčšina produktov ponúkaných na tom mieste sa pýšila troj- alebo aj štvormiestnou cifrou.

„Dobrý deň, pán Sanders,“ pozdravila Sam s úsmevom, rozpínajúc si nový kabát.

Pri spomienke na narodeninovú oslavu sa musela usmiať. Síce tomu chýbala predchádzajúca radosť, no napriek tomu sa jej postoj zmenil. Za všetko vďačila Liz a ostatným, ktorí sa rozhodli ju prekvapiť. Hoci Adam sa potom rozčúlil, že mu o tom nepovedali. Sľuboval jej, že jej to vynahradí a určite jej kúpi nejaký darček. Trval na tom bez ohľadu na to, koľkokrát mu povedala, že nič nepotrebuje.

Pán Sanders sa na ňu usmial, čím ju vrátil späť do prítomnosti. „Dobrý deň, Sam. Dúfam, že si mala pekný deň. Určite zábavnejší ako ten môj.“

Kabát si prevesila cez ruku. „Opäť ste pracovali, hoci ste mi sľubovali, že to už neurobíte?“

„Nie, tentoraz nie,“ jeho šibalský úsmev však napovedal, že aj to príde, „tentoraz za to môžu doktori. Nechcú pochopiť, že moje telo je prosto už staré a ani najvyššie dávky nových liekov na tom nič nezmenia.“

„Tak tam nechoďte. Ste predsa dospelý. Je to vaše rozhodnutie.“

„Kiež by to bolo také jednoduché,“ posťažoval sa s povzdychom a naznačil jej, že by sa mali vybrať na cestu. „Ale aspoň nemôžu kontrolovať ako a s kým trávim voľný čas. Takže teraz by sme sa mali venovať zábave. Teda, potom, ako nakúpime. Pretože najskôr od teba potrebujem radu.“

„Čokoľvek,“ odvetila Sam okamžite.

Venoval jej vďačný úsmev. „Môj zatiaľ najmladší vnuk mal v lete sedem rokov a ja neviem, čo by som mu mal kúpiť na Vianoce. Má asi všetky hračky, po ktorých by som siahol. Všetky počítačové hry. Má prosto všetko. Netuším, čo by som mu mal kúpiť. Ty s tým asi budeš mať väčšie skúsenosti.“

„Ja? A na to ste ako prišli?“ zasmiala sa.

„No, máš predsa mladšiu sestru, nie?“ naznačil.

Sam to nevnímala ako útok alebo snahu vyzvedať. V jeho slovách bola istá nevinnosť, svoj záujem myslel úprimne a nikdy nemusela dávať pozor, aby podcenila nejaký prehliadnutý dvojzmysel.

Preto sa necítila zle, keď mu o Liz rozprávala.

Hoci tak trochu nemala na výber, keďže jej sestra si vybrala skutočne dobrý okamih na to, aby jej zavolala – práve v momente, keď večerali v preplnenej reštaurácii. Od ľaku sa jej tak triasli ruky, že jej mobil takmer spadol do polievky. Po ukončení hovoru strávila dobrých pätnásť minút tým, že vysvetľovala pánovi Sandersovi, kto je Liz.

Sam pokrútila hlavou a sústredila sa na rozhovor. „Ale Liz je dievča a v tom je podstatný rozdiel.“

„Ale som si istý, že darčeky pre deti fungujú rovnako. Deti predsa túžia po podobných veciach, alebo nie?“ Sam sa takmer zasmiala tomu, aký stratený sa jej zrazu videl. No nijako to nekomentovala.

Pán Sanders bol zo starej školy. Vyrastal v časoch, keď deti dostávali po jeden darček, ak vôbec niečo dostali. A väčšinou to boli praktické veci, predovšetkým oblečenie. Jeho Vianoce sa s tými súčasnými nedali ani len porovnávať. Tie jeho skutočne boli o tých dôležitých veciach – o rodine a spoločne strávenom čase.

Pošúchala si bradu. „To máte asi pravdu, deti vo všeobecnosti túžia asi po tom istom. A nie vždy sú to len hračky. Ako sa zdá, váš vnuk asi všetko má. To, čo potrebuje a aj to, čo nepotrebuje. Tak možno by ste nemali premýšľať nad tým, akú hračku ešte nemá. Možno by ste mohli skúsiť zobrať ho na nejaký výlet, kde by ste boli len vy dvaja. Som si istá, že by ho to potešilo. Len on a jeho starý otec.“

Sam mala pocit, že hrozne bľaboce. V skutočnosti toho nevedela veľa o tom, čo deti chcú. Len sa domnievala na základe toho, po čom ona sama túžila ako dieťa. Vtedy nechcela darčeky, chcela len, aby na chvíľu mala svojich rodičov len pre seba. Aby nemuseli ísť do práce a aby ich mohla vidieť na dlhšie ako niekoľko hodín denne.

To isté platilo aj o jej starých rodičoch. Teda v čase, keď ešte nejakých mala.

„To je úžasný nápad!“ zvolal zrazu pán Sanders, čo ju prinútilo podskočiť.

Niekoľkokrát zažmurkala. „Áno?“

„Samozrejme! Je veľa miest, na ktoré by sa chcel pozrieť a niektoré z nich nie sú až tak ďaleko odtiaľto, takže ani jeho rodičia nebudú príliš namietať. Och, ďakujem, na toto by som nikdy neprišiel.“

Ešte stále sa cítila nesvoja, keď ju niekto takto otvorene chválil. „Ehm, v skutočnosti to bola len hlúposť, ktorá mi náhodou napadla. Keby bolo po mojom, všetkým by som kupovala knihy. To je jednoduché nakupovanie.“

„S tým musím súhlasiť.“

Ich rozhovor sa zvrtol k vášni, ktorú zdieľali. Rozprávali sa o rôznych knihách, o témach a veľkých menách, ktoré nie tak celkom dokázali naplniť čitateľské nádeje. Sam sa však nedokázala uvoľniť. Nie tak, ako tomu bolo kedykoľvek bola v spoločnosti pána Sandersa. Teraz sa smiala skôr nervózne.

Pokukovala po hodinách a premýšľala, či ešte bude mať čas na to, aby osobne zašla do banky. Problémy s platbou sa jej nepáčili. Nemala rada, keď veci nešli podľa toho, ako si ich naplánovala. A práve toto by sa nemalo pokaziť. Išlo tu predsa o zdravie jej matky. Ak platba neprejde, nenechajú ju dokončiť liečenie. Tak veľmi sa stratila vo vlastnom strachu, že si nič iné nevšímala. Ani to nie, ako zastavili. Keď jej pán Sanders položil ruku na plece, takmer vyskočila z kože.

„Dnes si nesmierne rozptýlená. Stalo sa niečo? Máš problémy v práci?“

Jeho úprimný záujem ju niekedy stále prekvapoval. „Nie, v práci je všetko v poriadku. Len som...“ Povzdychla si a rukou si prehrabla vlasy. „Mala som zaplatiť nemocnici za jeden zákrok. V mene mojej matky. Ale bez ohľadu na to, koľkokrát sa pokúšam, platba je stále neúspešná. V banke mi povedali, že je to preto, lebo druhá strana posiela peniaze späť. A ja premýšľam, že by som tam mala znovu zájsť.“

Pán Sanders sa za tváril chápavo. „Možno by si mala zavolať do nemocnice. Oni ti skôr vysvetlia, prečo ti tie peniaze stále posielajú späť.“

Zodvihla obočie a zrazu mala pocit, akoby niekto náhle rozsvietil svetlo a tým osvetlil celý jej svet. V duchu si vynadala za to, že jej to nenapadlo skôr. Bola taká ponorená vo svojich obavách, že sa na celý problém ani len nepokúsila pozrieť logicky. A pritom riešenie bolo také jednoduché.

„Nuž, teraz si pripadám veľmi hlúpo,“ zašomrala.

„Nemala by si. Niekedy si hneď predstavujeme to najhoršie a zabudneme, že niektoré problémy majú veľmi jednoduché riešenia.“ Usmial a povzbudivo jej zo vrel plece. „A teraz, keď som ťa upokojil, mala by si sa sústrediť na to podstatné a tým ostáva zábava. Takže hor sa nakupovať!“

„Och, aké vzrušujúce,“ neodpustila si zašomranie. Pán Sanders sa len zasmial.

Do Saminho voľného času sa opäť vkradla ľahkosť, hoci ostával tieň jej problémov. Avšak jednoduchšie sa jej smialo a zabávalo. V skutočnosti si pripadala len akoby tam bola do počtu, nakoľko jej názor nebol bohvieako presvedčivý. Hlavne keď pán Sanders prešiel na výber šperkov.

Ako mu mala poradiť, čo by sa skôr páčilo nejakej žene, keď ona sama nenosila takmer žiadne ozdoby, teda, ak nerátala akcie v práci. A potom tam boli náramky, prívesky, retiazky a prstene. Všetko v najlepšie kvalite a všetko nesmierne drahé. Ju väčšinou zaujali tie nenápadné kúsky, ktoré boli predovšetkým jemné. Avšak jeho príbuzné rady nosili vyzývavé šperky, ktoré každému ihneď udrú do očí.

Netušila, ako dlho spolu s pánom Sandersom nakupovali. Vedela len, že ráno sa čoskoro preklopilo v obed. Skôr, ako sa však spolu stihli ísť najesť, niekto sa rozhodol narušiť ich program.

Bol to syn pána Sandersa. John Sanders.

Ten istý, ktorý Sam predtým napadol a neskôr išiel za Adamom, aby tak získal pomoc jeho otca. Pomoc pri tom, aby mohol vlastného otca zbaviť svojprávnosti, hoci každému bolo jasné, že pán Sanders je čipernejší ako ktorýkoľvek dvadsiatnik.

Sam vedela, že by o snahách jeho syna mala informovať predovšetkým pána Sandersa, ale netušila, ako by mala začať. Nebola to práve príjemná téma, ktorú mohla vytiahnuť pri pití čaju. Navyše sa v spoločnosti jeho syna cítila nesvoja. Nervózne sa obzerala. Nakoniec sa ale rozhodla, že bude lepšie, ak pôjde domov.

Pán Sanders ju ani nezdržoval. Dokonca jej ponúkol, že ju jeho šofér môže odviezť. Sam mala podozrenie, že sa majordómus preriekol o tom, čoho sa predtým stal svedkom. Snažila sa však tváriť, že sa nič nedeje. Zdvorilo odmietla ponuku odvozu. Radšej pôjde pešo akoby mala dať tomu mužovi ďalšiu zámienku k tomu, aby ju zahnal do kúta.

 Zvraštila obočie. Vlastné správanie jej prišlo zvláštne. Nikdy jej predsa neprekážalo, ako s ňou kto za obchádza. No zrazu sa čosi zmenilo. V hlave jej zneli Adamove slová i slová pána Sandersa o tom, ako by nemala ostatným dovoľovať nakladať s ňou ako s tovarom. Najskôr sa na ňu niečo z toho nalepilo.

Cesta do domu jej otca bola tichá a pomerne rýchla. Podarilo sa jej chytiť autobus a po asi pätnásťminútovej prechádzke otvárala dvere od domu. Mávnutím pozdravila Lucy, ktorá pobehovala v kuchyni a určite plánovala pečenie vianočných koláčikov. Nechala ju napospas jej múkovému kráľovstvu.

Vybrala sa k sebe do izby. S istým zámerom opäť zapla počítač. Trvalo jej asi pol hodinu, kým našla správne číslo. Akoby bolo také náročné prosto jednoducho napísať, kam má zavolať ak sa potrebuje informovať o platbách. Nakoniec sa jej podarilo nájsť asi tri zaujímavé čísla.

Jedno však bolo odpojené a na druhé nikto neodpovedal.

Skúšala volať asi desaťkrát.

Skontrolovala čas. Podľa všetkého by ešte mali byť v práci. Nakoniec sa zadívala na tretie číslo. S pocitom, že aj tak nemá na výber, vyťukala jednotlivé číslice. Takmer spadla zo stoličky, keď sa po niekoľkých sekundách na druhej strane ozval celkom príjemný ženský hlas:

„Dobrý deň, recepcia Nemocnice sv. Františka, ako vám môžem pomôcť?“

Recepcia? Rozhodne zlé číslo. „Och, dobrý deň. Ja som len... asi som vytočila zlé číslo, ale možno by ste mi mohli poradiť. Mala by som vašej nemocnice zaplatiť za zákrok, ktorý podstúpila moja matka. Peniaze som vám niekoľkokrát poslala, avšak platba sa mi neustále vracia späť. Neviete, čo by to mohlo spôsobiť?“

„Och, voláte dobre. Teda, moja kolegyňa má dnes dovolenku, tak jej hovory presmerovali na mňa,“ zasmiala sa dotyčná pani, akoby nikdy v živote nepočula lepší vtip. „Ak mi dáte pár minút, rada vám poskytnem odpovede.“

„To by bolo nesmierne milé. Nerada by som sa dostala do problémov,“ zdôraznila Sam, aby bolo jasné, že ona nie je jedna z tých ľahkovážnych neplatičov.

„Podľa toho, čo mi hovorí systém, potrebujem meno vašej matky, jej dátum narodenia a potom nejaké číslo, ktoré vám poslali k platbe. Niečo, čo ste tam mali napísať aby vedeli, za čo platíte.“

Sam jej nadiktovala všetko potrebné. Urobila to bez toho, aby sa zasmiala.

Nemala by sa vysmievať niekomu, kto sa jej pokúša pomôcť.

„Aha, už to vidím. Platbu vám nemocnica poslala späť, pretože ste sa pokúšali zaplatiť niečo, čo my máme označené ako už uhradené.“ Jej hlas znel odrazu blahosklonne, akoby hovorila s niekým, kto si nedokázal zapamätať ani len to, na ktorej strane vychádza slnko.

Sam sa zamračila. „Aha, takže prvá splátka je už uhradená. Dokedy musím splatiť ďalšiu časť?“

V tomto neporiadku bude mať prsty najskôr Hayley.

Žena na druhej strane sa zasmiala. „Prepáčte, asi sme si nerozumeli. Žiadny ďalší dátum splatenia nebude. Celá čiastka bola uhradená naraz. Takže vy ani vaša matka nemocnici nič nedlžíte.“

Sam naprázdno prehltla. „A čo platba za liečenie?“

Na chvíľku zavládlo ticho. „Ach áno, vaša matka je umiestnená v našej liečebni. Ale platba bola urobená vopred. Ešte predtým, než tam vôbec nastúpila. Takže z tohto dôvodu vám nemocnica posiela peniaze späť. Snažíte sa zaplatiť niečo, čo nemusíte.“

Ak by jej teraz v izbe vybuchla bomba, prekvapilo by ju to menej.

„Viem, že to je asi súkromná informácia, ale neviete, kto tie peniaze poslal?“

„Môžem vám len povedať, že tá osoba sa volá Samantha Whiteová. Ale keby sa niekto pýtal, odo mňa to nemáte. Nie som si totiž istá, či vám môžem prezradiť aspoň to meno.“

Sam privrela oči. Niekto sa snažil veľmi predstierať, že je ňou.

V jej živote však bolo len veľmi málo osôb, ktoré nevedeli o tom, že matka jej aj Liz po rozvode dala zmeniť priezviská. Vďaka tom mala veľmi dobrú predstavu o tom, čo sa stalo a kto v tom mal prsty. Netušila, či bola viac nahnevaná, alebo prekvapená.

„Ďakujem vám veľmi pekne za pomoc,“ povedala nakoniec Sam a rýchlo sa rozlúčila.

Mobil hodila na posteľ. Netušila, koľko je hodín, ale musí to začať riešiť hneď teraz. Vyšla z izby. Na schodoch stretla Lucy, ktorá takmer bežala opačným smerom. Pri pohľad na Sam sa však zastavila a usmiala sa.

„Lucy, vrátil sa už otec z práce?“

Usmiala sa na ňu. „Asi pred hodinou. Odvtedy je zatvorený v pracovni.“

Sam prikývla na znak vďaky a vybrala sa na prízemie. Keď sa dostala k dverám do otcovej pracovne, na chvíľku zaváhala. Ale čoskoro už klopala na majestátny kus dreva. Čo si pamätala, tá miestnosť vždy patrila jej otcovi. Keď ju vyzval aby vošla dnu, urobila tak. Zistila, že ruka na kľučke sa jej nepríjemne chvela.

„Och, ahoj, Sam. Nečakal som ťa tu.“

Netušila, na čom pracoval a ani ju to nezaujímalo. „Zaplatil si za maminu operáciu aj za liečenie. Prečo?“ spýtala sa bez zbytočných okolkov.

Podľa výrazu v jeho tvári ihneď vedela, že jej odhad bol správny. „Ako si na to prišla?“

„Chcela som zaplatiť prvú splátku, ale peniaze mi neustále posielali späť. Tak som zavolala do nemocnice, kde mi nejaká pani oznámila že sa snažím zaplatiť za niečo, čo už bolo uhradené. Osoba, ktorá to zaplatila, sa vraj volá Samantha Whiteová. Uvedomila som si, že je len málo osôb, ktoré nevedia o tom, že mama mne a Liz dala zmeniť priezvisko.“

Ak ho informácia o zmene priezviska nejako zasiahla, nedal to najavo.

Len mlčal.

„Tak prečo si to zaplatil?“

Spojil si ruky a položil ich na stôl. „Mohol by som ti dať veľa dôvodov, ale pravda je, že to bolo asi kvôli sebeckosti. Keď si mi povedala o tom, ako sa váš život zmenil po rozvode a ako sa všetko rozpadlo, cítil som sa vinný. Mal som sa o vás viac zaujímať. Potom by som vám mohol pomôcť vtedy, keď na tom viac záležalo. Nakoniec som sa rozhodol zájsť za Amandou do nemocnice a tam som sa s ňou dohodol.“

To Sam prekvapilo. „Dohodol? A na čom?“

Pokrútil hlavou. „Na tom nezáleží. Podstatné je, že som sa rozhodol zaplatiť za tú operáciu a aj za liečenie. Chcel som ti nejako pomôcť. Po tých rokoch to bolo to najmenšie, čo som mohol urobiť.“

„Ty... si... to...“ Zarazene pokrútila hlavou. „Ty si to robil kvôli mne?“

„Aj kvôli Amande, pretože mám stále výčitky svedomia,“ priznal neochotne. „Ale áno, robil som to hlavne kvôli tebe. Na teba som myslel, keď som tie peniaze posielal. Asi preto som tam nakoniec uviedol tvoje meno.“

„Ale... prečo?“

Zrazu zodvihol hlavu a zadíval sa jej do očí. Ten pohľad ju doslova prepaľoval. „Pretože chcem, aby si sa už nemusela strachovať kvôli peniazom. Pretože chcem, aby si skončila so svojou prácou. Pretože nechcem, aby si moja dcéra musela na živobytie zarábať vlastným telom.“

Ak niekedy bol moment, kedy cítila nutkanie hanbiť sa za tvoju prácu, tento z nich bol najnevhodnejší.

Kapitola 30. ¦ Kapitola 32.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 31.:

5. LiliDarknight webmaster
26.07.2017 [8:54]

LiliDarknightPerla, bolo by dokonalé, keby postupne všetci dostali to, čo si zaslúžia, ale zatiaľ to tak naozaj nevyzerá. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

4. Perla přispěvatel
24.07.2017 [21:35]

PerlaKonečne som si po celom dni ukradla čas aj pre seba a dostávam sa ku komentáru. Emoticon
Kapitolu som čítala už ráno pri raňajkách a musím povedať, že som sa tak krásne prebrala. Prebudila sa vo mne iskierka nádeje, že to všetko hádam dobre dopadne pre každého, kto si to zaslúži. Emoticon Konečne jej otec povedal to, čo mal na srdci a som neskutočne rada za to, že sa Sam hanbila. Je to dosť veľký pokrok, nakoľko sama si uvedomila, že kedysi jej to vôbec neprekážalo.

Pán Sanders je milý pán, no obávam sa, že jeho rodina nie je až tak dobrá a nezaslúžia si ho. Hoci... ono to je tak dosť často, že tí najhorší ľudia okolo seba majú tých najlepších. Emoticon

Kapitolu som si neskutočne užila a už teraz som zvedavá na dohodu, ktorú s Amandou spravil.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
24.07.2017 [9:03]

LiliDarknightBlacky, máš pravdu, už bolo načase, aby jej to niekto povedal. Či to ale bolo na niečo dobré, to ukáže len čas. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

SunShines, dobrý odhad, vtedy som si ešte ani ja sama nebola istá, či to nakoniec jej otec urobí alebo nie. Hrala som sa s rôznymi možnosťami. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

2. SunShines
23.07.2017 [22:18]

Myslela som si, že jej otec tu operáciu zaplatí už od ich rozhovoru, ale zaujímala by ma tá dohoda medzi ním a ich mamou. Emoticon A v podstate som rada, že povedal Sam tie slová, lebo ho to tak, či tak muselo zožierať. A to, že Sam cítila hanbu je tiež dobrým znamením. Teda je mi ľúto, že ju musí cítiť a že si tým všetkým prešla, ale na druhej strane na začiatku tohto príbehu by ju necítila.
Pán Sanders je zlatíčko. A som rada, že aj Sam si z jeho rozhovorov niečo vzala a že si pomaličky začína uvedomovať svoju hodnotu. Emoticon

1.
Smazat | Upravit | 23.07.2017 [21:04]

Jej otec je hrdina. Mozno to vyznelo tvrdo, ale bola to taká pravda. som rada ze jej to konecne niekto z jej blizkych povedal pekne narovinu.

Dufam ze sa rozhodne prijat pomoc. myslim financnu. ja neviem ze by si nasla daku pracu v kniznici alebo restauracii ci kde a dovolila by aby dáke naklady zacvakal jej tato.

Konecne by mohla mat zivot obycajnej studentky.

Sanders je senzacny, len dufam ze sa to nepokazi. dakujem. tesim sa na dalsiu

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!