Stará nešťastná rozprávka o priateľstve, ktorú zažil každý z nás...
Vaša Leylon
12.02.2013 (12:00) • Leylon • Básničky • komentováno 7× • zobrazeno 1227×
Odporúčam si k tomu pustiť toto:
http://www.youtube.com/watch?v=qf6hLhrHtqg
Kedysi bolo všetko inak.
Bola raz jedna zvláštna náhoda, ktorá dievčatá stretla,
Mala rada zábavu, tak ženôčkam do tvárí nápad vmietla:
Buďte priateľkami, postavte si vlastný svoj dom,
Spoznajte sa, chyťte, bývajte len vy spolu v ňom.
No snažte sa, nech pevná je vaša budova,
Nech pretrvá, nech neduhom zlým odolá.
Lebo ak sa nebudete činiť, zle ten dom dopadne,
Schátra, zostarne, zlomí sa a nakoniec rozpadne.
A vy dievčatá moje, keď to budete musieť vidieť,
Tak možno nebudete plakať, ale bude vás to bolieť.
A koho z toho obviniť? To nebudete vedieť.
Náhoda bola múdra pani, dobrú radu dala,
len škoda, že k srdciam dievčat sa nedostala.
Tie si ledva na pol ucha vypočuli, čo mali,
boli natešené – veď dar priateľstva dostali.
Rýchlo brali klince, drevo i kladivo,
spoločne sa smiali, veselo a pravdivo.
A zrazu už stáli základy.
Potom chceli, aby aj steny domu stáli,
na ich postavenie dobrý nápad mali -
navzájom sa chránili a silno objímali.
A zrazu dom steny mal.
Potom prišli na rad okná, strecha, dvere,
preto sa uchýlili k vzájomnej dôvere.
Predvádzajúc šepkania veľké majstrovstvá,
navzájom prezradzovali si svoje tajomstvá.
A dom bol už celý, všetko čo mať mal,
vďaka priateľstvu dievčat už celučičký stál.
Občas síce v dome prievan zavial,
medzi dievčatá nezhody stavial.
No ako náhoda radila im, dom bol silný,
jeho stavitelia boli čestní robotníci, pilní.
A dievčatá šťastne nažívali si v ňom,
áno, kedysi tomu bolo tak.
No potom prišiel k ich domu nový nepriateľ,
zabodával sa do dreva, bol sťa otravný ďateľ.
Bolo to niečo, s čím ani náhoda nepočítala.
Sila, ktorá vyčíňala, aj keď bola nemá,
bola dotieravá a nevyhnutná – zmena.
A ako zmena povedala, tak sa aj stalo,
jedno z dievčat z domu už preč ťahalo.
Nie, žeby sa jej dom snáď už znepáčil,
no svet sa jej inú budúcnosť dať uráčil.
A veruže bola silná, túžby si plniť chcela,
pôjdem, jej jednoduchá odpoveď znela.
.
Priateľky boli veľmi smutné, keď sa lúčili,
no že zostanú spolu, vzájomne si sľúbili.
A aj tej prísahe verili.
A dievča si robilo to, čo malo,
za svojim snom verne kráčalo.
Na svoj dom s láskou spomínalo.
No čoskoro to prišlo, nastal deň,
clivota vrhla na dievča svoj tieň.
A ona vedela, kam povedie ju ďalší krok,
zájde si k priateľkám do domu na skok.
Už to videla – ako ich zovrie v naručí,
svoju samotu a strach si doma zúročí.
Po tvári rozlial sa jej úsmev.
Po cestičke kráčala – všetko známe jej bolo,
také poznané a predsa poznávané na novo:
pri chodníčku pestré kvety,
vo vzduchu vtáčie piruety.
V zelenej tráve povlak sviežej rosy,
ktorú ráno tráve vzduch rád nosí.
A obloha čistá, ako duch bledá,
kto nerád jej krásu, tomu beda.
Všetko tak vrúcne, mladé a upravené,
neduhu starostí zázračne zbavené.
Ako sa len domov tešila!
K domčeku len pár smelých krokov spravila,
pred jeho pevnými dverami sa však zarazila.
Dvere nikdy nezatvárali, no nemala sa čoho báť,
pred cudzími ľuďmi treba nejaké opatrenia mať.
Potom len veselo zaklopala.
No odpovede sa nedočkala.
Dievča skríklo: priateľky milé, otvorte dvere,
chcem vás vidieť, pocítiť vaše objatie vrelé,
spolu s vami zasmiať znova sa zas,
mať opäť spriaznené duše vo vás,
preto, milé priateľky, otvorte tie dvere,
plody túžby byť s vami sú už prezreté.
Po chvíli ozval sa spoza dverí hlas:
Drahá, veľmi teší nás vidieť ťa zas,
poď, prekroč prah, poď medzi nás!
Otvor dvere, použi kľúč a ruky,
ukonči samoty svojej muky.
No ja kľúč žiadny nemám,
ako tie silné dvere zdolám?
Snaž sa, bola ich strohá odpoveď.
A snažilo sa dievča, vrecká si prehľadalo,
no beda jej, žiaden zázračný kľúč nemalo.
A tak len pod dverami na pomoc čakalo.
A tá neprichádzala.
Pod dverami to dievča stálo, keď spustil sa dážď z neba,
premočil dievča, ktoré cítilo, že ju už na svete nebolo treba.
Pod dverami stála malá, celkom mokrá,
nazerala aspoň do domu cez jeho okná.
Keď dážď po čase už ustal, objavila sa hviezdna obloha,
dievča nikto nepočúval, tak sa obrátilo aspoň na Boha:
Bože môj, prečo si ma od nich ťahal preč?
Opustila som ich a teraz s nimi nie je reč.
strácam milovaných priateľstvo,
Nahrádza ho len plač a zúfalstvo.
Stratil sa tmy už zas pustý tieň,
odišla noc a znova nastal deň.
no dievča stále pod dverami stálo.
No aspoň Slnko prehrialo skrehnuté jej kosti,
nasýtila sa svetla a tepla dňa do sýtosti.
A občas sa s ňou vlastné oči krutú hru hrali,
predstavovali si, že Slnka oheň tie dvere spáli.
No nestalo sa.
Cez kľúčovú dierku počula, čo hovorili,
ako sa smiali, rozprávali a doberali.
Občas sa zasmiala tiež, poznámku doložila,
aspoň takto, cez dierku, medzi ne seba vložila.
A dvere aj keď boli neuveriteľnou prekážkou,
boli jej vytrvalosti byť s priateľkami ukážkou.
No a opäť nastala noc.
A aj keď počula stále všetko cez kľúčovú dieru,
strácalo dievča pomaly v priateľky už svoju vieru.
Pri dverách sa schúlila do klbka, čo zostalo jej iné?
Tam potichu plakalo, poddalo sa smútku a vine.
Vedelo, že nič už dobré nebude.
A smiech priateliek jej za dverami kruto znel stále,
krehká duša neskúseného dievčatka mala už na mále,
smútok vznášal sa nad ňou ako sto čiernych vrán,
prisypával soľ číru do jej čerstvých smútku rán.
No po chvíli sa niekto neznámy k nej priblížil,
bol tu, aby ju povzbudil, nie ublížil.
Dievča ho ani trochu nepoznalo,
podľa stisku ruky ho nerozoznalo.
Ani podľa tvaru nechtov, či výšky hlasu,
nič nehovoril jej smiech, ani farba vlasu.
A neobjal ju ten niekto, nezovrel pevne,
len položil mu ruku na rameno verne.
A aj keď bol ten stisk nesmelý,
tak bol plný nádeje, až vrelý.
A dievča sa pomaličky utíšilo.
Odišiel už konečne jej nárek a horký plač,
bol z nej silnejší človek, skúsenejší hráč.
A aj keď staré priateľky otvoriť jej nemohli už,
postavila sa pred dvere, zvolala statočne, ako muž:
Už nestačí mi cez dierku ten maličký svetla vášho lúč,
nenachádzam, aj keď hľadám, už niet od dverí týchto kľúč.
Už nebudem tu pod dverami čakajúc,
múry vlastnej samoty, cnoty stavajúc.
Stála som pod dverami, ako čas stará,
ako jedna veľká zabudnutá chmára.
Už touto cestou bolestivou nepôjdem,
no na vás, sestričky, nikdy nezabudnem.
Na naše spoločné lásky strávené hodiny,
dali ste mi puto druhej drahej rodiny.
Už zostali z nás len cudzinci známi,
to je krutá realita, moja pravda, dámy.
A aj keď zostala z dneška len smolná kaša,
v spomienkach svojich budem stále vaša.
Navždy.
Domček priateliek ešte stále pevne stál,
o jednu dievčinku však už menej mal.
Tak čo, stálo to aspoň za deravý groš? :)
Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Básničky
Sdílet
Diskuse pro článek Už nenájdem kľúč:
Zdravím, Enderson,
ďakujem za pochvalu za dojem. Dnes som si už vedomá, že toto báseň nie je. Vtedy som však nebola a potrebovala sa vypísať :D V podstate sa tvoj názor zhoduje s tým, čo mi povedala moja „mentorka“ – som prozaik, ktorý si báseň vie vychutnať, ale nie ju napísať. Ďakujem, že si sa na to pozrel. Som potešená tým, že si zásadový v tom, čo hodnotíš. A úprimne, neviem, či si ťa vôbec viac zlého predstaviť viem – vážne, tých chudáčikov zelenáčov desíš :D
Velice krátce se vyjádřím k tomuto kousku. Není to tak docela báseň, uznávám však že je to poezie. Řekl bych že je to příběch romantického slohu. To každopádně. Romantismus se může chvástat svou nekonečnou poetičností. Je to snad ten nejpoetičtější sloh vůbec. Ano zanechává to sylný dojem, je to velice dobrý příběh a veršované věty jsou jednoznačně dobrým znakem romantismu. Jenže nesmíme zapomínat že v té době bylo prostě cool mluvit ve verších, takže je to na druhou stranu docela obyčejné. Na dnešní dobu poměrně nadprůměrné. V každém případě mimo mojí kategorii. Zapřísáhl jsem se že nebudu hodnotit nic co není píseň či báseň. Byl bych mnohem zlejší... :D Tedy v tomhle případě asi ne. Ovšem muselo by to mít přímí účel být romantickou prózou, nikoli básní.
Jako báseň to hodnotím podprůměrně, neboť to aspekty básně splňuje jen velice stroze...
Lucienne: Veľmi pekne ďakujem... som rada, že je z toho cítiť, že to nie je len tak odbúchané, básne píšem len vtedy, keď potrebujem nejako zakodovať svoje myšlienky a tým sa ich tak nejako zbaviť, uzavrieť ich. A som veľmi rada, že tvoje dvere sa podarilo otvoriť - ja som totiž to šťastie nemala, aj keď sa mi občas podarí tie dvere otvoriť aspoň na štrbinu. Avšak teraz sa už začal stavať nový dom... a na tento už dám väčší pozor. 
Ešte raz ďakujem, len málokedy píšem bez hudby.
Vogel: Drahá, som veľmi rada, že si sa ozvala a že sa ti báseň zapáčila. a to s tým komentárom nevadí, aj pri tomto sa pekne usmievam Podarilo sa ti spraviť počítač, hej? klobúk dole, ja som technický antitalent. Jediné, čo viem spoľahlivo používať je word 
Bez písania sa mi už proste nedalo dýchať, je to niečo, čo sa stalo mojou súčasťou. I teraz pracujem na ďalších veciach... a za tú moju dlhú neprítomnosť mohlo do značnej miery Bratrstvo černé dýky... no čo budem ďalej hovoriť, že?
Pri básňach ide hlavne o pocity. A keď ich dokážeš vnímať, tak sa podľa mňa nemusíš nazývať laikom . Ja v poezii taktiež nie som veľmi zbehlá... 
. Je to vlastne prvá báseň, v ktorej som stavila hlavne na symboliku - to, čo som cítila sa nedalo napísať priamo. Aspoň mi už nikto nemôže na sú%tažiach vyčítať, že nevyužívam metafory... 
Či už je tvoj dom taký úžasný, aký si popísala, alebo je nedjaký iný, skromnejší, dúfam, že stojí pevne a že je útulný.
ďakujem, veľa múzy prajem aj tebe. Teraz som dostala nápad ohľadom novej poviedky Pieseň návratov (hoď očkom na sekciu nápady na mojom shrnutí :D ), nemohla som nenapísať aspoň Prolog, proste sa to zo mňa doslova trhá. No hneď potom sa pustím do V klietke a Blake to zas nebude mať ľahké...
Zatiaľ sa maj
Leylon, já ti psala tak krásný, dlouhý komentář – a teď vidím, že tu ani není... To mě hrozně mrzí, protože si teď už prostě nevybavím, jak jsem ti to všechno napsala; počítač se musel asi tenkrát vypnout. Byl porouchaný, neustále se vypíná – naštěstí jsem ale takový king, že jsem to včera spravila 
Jo, jasně, promiň, to asi není vhodná náplň smysluplného komentáře :D. Takže, jsem hrozně ráda, že jsi něco po té době přidala! 
Nemůžu tu soudit kvalitu básně z literárního hlediska, protože – přiznávám opět – se v poezii nevyznám... Ale z pohledu hrozného laika, co přečet tuze málo: úžasné! Miluju tvoje psaní, nechápu, kde přicházíš na takové symbolické, smysluplné nápady. Nepostrádají myšlenku, mají nějaký cíl, zpracování... Ach. Bylo na tom krásné i to, že to působilo tak hrozně symoblicky, a přece ne přehnaně: každému se pod tím chtě nechtě musí vybavit nějaká vzpomínka z vlastního života.
Vysněný dům jsem si s kamarádkou taky plánovala, měly to být dva baráky vedle sebe, s prosklenou ložnicí nahoře a ohromnou zahradou a sklopenou střechou a průchodem ve vzduchu, aby každá mohla kdykoli navštívit tu druhou... 
Tak přeji úspěšné další tvoření a krásný den!
Páni, vyrazilo mi to dech. Bylo to tak hezky jednoduché, ale skrývalo to v sobě takovou sílu... nebo ani ne sílu, ale takové... nevím, jak to nazvat... Emoce. Asi ano, něco ve mě se při čtení tvé básně pohnulo :)
Už jenom ta myšlenka přátelství přirovnat k domu se mi hrozně líbila. Zanechalo to ve mě velice známý pocit. Připomnělo mi to vlastní zkušenosti... Náš domek naštěstí pořád pevně stojí a ačkoli jsme ho jednu dobu rozpůlily napůl tlustou hranicí, dveře jsme si nakonec otevřely navzájem
Máš ode mě obrovský palec hore, hrozně sa mi to páčilo a s tou písničkou to bylo fakt dokonalý. 
Dakujem velmi pekne 
som.strasne rada, ze sa ti to zapacilo.
Či to stálo za deravý groš? Stálo to za omnoho viac, to mi ver. Neskutočne silné verše s krásnou myšlienkou. Všetko to bolo napísané tak pravdivo a hoci básňam väčšinou poriadne ani nerozumiem, tejto som chápala dokonale. Páčilo sa mi najmä to, že to bolo zo života. Pri čítaní mi normálne po chrbte behal mráz. Krása. 
Přidat komentář:
- Priznanie
- Pán šeliem
- Ráno v blátě
- Stručná a třaskavá historie podle A. J. Crowleyho
- Skvělý a přesný průvodce po Nazaretu ex-archanděla Gabriela, zrádce
- Tu je moje miesto
- Když má srdce svoji hlavu 1
- Co zůstane v knihkupectví
- Sestra
- Šarlatán (začátek)
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře
Kdo je tu z členů? Klikni!