OurStories.cz ~ naše povídky » Potomkovia anjelov - Kapitola 3.



Potomkovia anjelov - Kapitola 3.Kto prišiel do pochmúrnej Akadémie? Ako sa zachová Aeon?

Kapitola 3.

Aeon sa pomaly plížila do dlhej chodby, tvár zvraštenú nechuťou. Síce bolo pravdou, že pri bráne mávala služby pravidelne, ale niekedy sa bavila iróniou, že väčšina nováčikov prišla práve v čase, keď tam bola ona. Akoby to bol zákon schválnosti, alebo len odplata, že mala k tomuto poslaniu najväčší odpor. Z toho dôvodu neznášala túto svoju povinnosť ešte väčšmi.

Zastavila sa na konci chodby a poobzerala sa okolo seba. Naproti nej stáli vysoké, dubové dvere s obrovskou železnou závorou so zložitým kovaním. Pamätala si všetky ornamenty, ktoré vlastnoručne vyrezala do tvrdého dreva s červenkavým nádychom a Lili ich nadšene dokončila. Bola to taká malá vzbura proti nude a snaha vniesť do tejto dosť pochmúrnej časti Akadémie aspoň trochu svetla.

Millie ich dielo dokončila brečtanom obrastajúcim železné kovane okolo dverí, ktorý by hocikde inde vyzeral smutne, ale tu to celé prežiaril. Bol to jediný záblesk zelene. Hoci to nebola žiadna brána, prischol dverám tento názov z jediného dôvodu – každý to považoval za vstup do pekla. Možno si tu po čase deti dokázali zvyknúť a nájsť si priateľov, ale každý z nich by bol dal čokoľvek za to, keby mohol aspoň raz za čas vidieť rodičov. Každý pochopil, že nie všetci rodičia sú mŕtvi len preto, že ich sem poslali. O to tu bol život ťažší - veď ktoré dieťa dokáže žiť s vedomím, že ho odložili vlastní rodičia, že ho opustili a nechali napospas svetu?

Pomalým krokom sa vybrala na druhý koniec, pričom sa od stien odrážalo hlasné tľapkanie jej bosých nôh na chladnom, čiernom mramore. Nikoho síce nevidela, ale cítila niečiu prítomnosť. Akoby sa na ňu niekto pozeral z tieňov. V duchu sa tou predstavou bavila, keďže tu žiadne tiene neboli, hoci už bola takmer tma a jediné svetlo okolo seba šírili olejové lampáše povešané po stenách.

Keď zastala sotva pár metrov pred dverami, uvedomila si, že tam nikto nie je. Pomyslela si, že sa skryl niekde v miestnosti, do ktorej dvere boli hneď vedľa brány. Kedysi ju využívali ako sklad zbraní, no teraz bola úplne prázdna, takže nikoho nedesila. Niektorí nováčikovia, hlavne ak boli starší, mali tendenciu ukrývať sa, akoby im hrozilo nejaké nebezpečenstvo.

Zobrala si do ruky jeden lampáš a stlmia svetlo, opatrne nakukla do malej kutice. Nikoho nevidela, ale jasne počula niečí splašený dych, ktorý sa odrážal od zatuchnutých stien. Vedela si predstaviť, aký je dotyčný zmätený a možno aj vystrašený. Snažila sa príliš nad tým neuvažovať.

„Tak kde si?“ spýtala sa skôr samej seba. Pomaly a opatrne našľapovala na zem, ktorá sa jej zdala akási zvláštne vlhká. Miestnosť síce páchla, ale len preto, že sa v nej nikdy nevetralo. Dažďová voda sa tam nemala ako dostať.

Posvietila si lampášom, no okrem čiernej nič zvláštne nevidela. Nech potom na zemi čokoľvek, splývalo so s farbou v miestnosti. S náhleho popudu, o ktorom ani nevedela, odkiaľ sa zobral, sa zadívala na chodidlo pravej nohy. Len kútikom oka zazrela na nohe červenú a ihneď jej bolo jasné, čo sa leje po zemi. Krv.

Okamžite sa vydala do rohu, odkiaľ si myslela, že počuje dych neznámeho či neznámej. Nech prišiel ktokoľvek, musel byť vážne zranený, keďže zem pod jej nohami bola stále mokrejšia a mokrejšia. Úpenlivo sa modlila, aby nezačala zvracať, keďže neznášala pohľad na krv, či len pomyslenie na ňu. Bolo to ironické, vzhľadom na to, čím boli jej rodičia, ale nedokázala to zmeniť. Teraz len bola vďačná za tmu, na ktorú vždy tak šťavnato nadávala.

„Pre Boha živého,“ vydýchla vydesene, keď si všimla nehybnej postavy ležiacej v rohu.

Rukou si zakryla ústa, aby nevykríkla od zdesenia, okamžite padnúc na kolená k zranenému. Svetlo z lampáša jej ponúkalo aký-taký obraz o tom, kto pred ňou ležal. Bol to muž a hoci jeho tvár hýrila všakovakými odtieňmi modrej a fialovej, zdalo sa jej, že má príťažlivú tvár. Jeho takmer nevidomé oči sa na ňu upierali, no nedokázala rozoznať ich farbu, pretože ich zahaľovala  hmla bolesti. Bolo jej jasné, že sa zmieta na hrane vedomia a bezvedomia. Jeho vysoká, a pravdepodobne aj statná, postava bola skrútená do zvláštnych uhlov. Bolo jasné, že má zlomených niekoľko kostí.

Natiahla trasúcu sa ruku, aby zistila rozsah poranený. Skôr, ako sa k zranenému vôbec priblížila, zavyl od bolesti. V matnom svetle však videla dosť na to, aby sa vydesila ešte viac. Po celom tele mal hlboké rezné rany, z ktorých vytekalo obrovské množstvo krvi, v ktorej teraz kľačala. Čudovala sa, že ešte vôbec žije. Panebože, veď bol doslova na pokraji smrti! S ranami po celom tele vyzeral bezútešne a Aeon mimovoľne napadlo, že vyzerá, akoby objal obrovského ježka.

S úmyslom zistiť, či ho nesužuje aj horúčka, opäť napriahla ruku jeho smerom. Nečakala však, že sa polomŕtvy a sotva vnímajúci muž pohne. Doslova bleskovo a s neuveriteľnou silou jej zachytil ruku tou svojou a zovrel ju v železnom objatí prstov. Vypleštila oči, pretože to, čo urobil, vôbec nezodpovedalo reakcii človeka, ktorý sotva dýchal. V duchu ju napadlo, že je to možno len reflex, niečo ako obrana. Bolo nad slnko jasnejšie, že tí, čo mu to urobili, ho chceli zabiť a len zázrakom sa im to nepodarilo.

„Pššt, neboj sa ma. Ja ti chcem pomôcť. Tu si v bezpečí,“ zašepkala potichu, hoci netušila prečo.

V jeho zahmlených očiach akoby preblesla nejaká emócia, no rýchlo zmizla, akoby ani neexistovala. Takmer okamžite jej pustil ruku, a nechajúc tú svoju padnúť na zem zaliatu krvou, zavrel oči.

Aeon mu rýchlo siahla na čelo a s vydýchnutím si uvedomila, že ho nemá horúce, len lepkavé od potu. Vedela, že mu musí pomôcť. Celé jej telo kričalo strachom a bála sa, žeby mohol zomrieť, ak ihneď nezasiahne. Chcela sa o neho postarať, no nie preto, že je to jej povinnosť. Keď sa pozerala na neznámeho muža, z ktorého aj napriek jeho zraneniam vyžarovala sila, mala pocit, akoby ho už niekedy videla. Cítila sa pri ňom bezpečná a... cítila sa, akoby ju tými očami pred chvíľkou hladkal, keď si ju unavene premeriaval.

Zakrútila hlavou, aby sa prebrala. Musela začať jednať, no odrazu akoby sa jej rozhodnosť a železná vôľa, vďaka ktorým si získala rešpekt, vyparili nevedno kam. Cítila sa zmätená a rozpoltená. Chcela mu pomôcť, ale zároveň vedela, že to nemôže urobiť bez toho, aby od neho neodišla a nezavolala sestru alebo Nerissu. Nemohla ho opustiť, on  ju potreboval.

Muž zastonal, akoby reagoval na jej zmätené myšlienky. Rýchlo sa rozhodla a stiahnuc zo seba vrchnú košeľu, vyberala aj dýku, ktorú nosila pripnutú na členku. Rozpárala plátno na niekoľko širokých pásov, aby mu mohla obviazať najviac krvácajúce rany. Prvá prišla na rad hlava, kde mal niekoľko škaredých, rozškľabených rán, ktoré vyzerali naozaj zle. Čudovala sa, že ho nezabili, keďže jej bolo jasné, že ho bili niečím iným ako päsťami. Keď ju to napadlo, prepadla ju temná zúrivosť, ktorá hraničila až so šialenstvom.

Opatrne mu obväzovala škaredo vyzerajúce rany a snažila sa byť čo najopatrnejšia. Bolo nad slnko jasnejšie, že muž trpí ukrutnými bolesťami. Pri každom jeho zastenaní alebo myknutí, jej poskočilo srdce a bolestivo udrelo do rebier.

Za pár minút, ktoré jej pripadali ako večnosť, ktorá by mohla jej pacienta aj zabiť, konečne vyminula vždy provizórne obväzy, ktoré mala po ruke. Plátno okamžite nasiaklo krvou, ale Aeon bola presvedčená o tom, že je to lepšie, akoby mu mala vytiecť aj ostatná krv. Takto jej odchod z jeho tela aspoň spomalí. Rýchlo, s lampášom v trasúcej sa ruke, sa zadívala na ostatné neoviazané zranenia. Všimla si aj odreniny, podliatiny a krvavé rany na prstoch oboch rúk. Netrúfala si však zisťovať, či nemá zlomeniny. Priveľmi sa bála, žeby mu mohla ublížiť ešte viac. Panebože, prvýkrát za svoj dlhý život ľutovala, že sa predsa len nepriučila aj liečiteľstvu.

„Ak ma počuješ, otvor oči. Prosím ťa,“ prosila ho, hoci tušila, že zbytočne.

Na jej veľký šok však oči rýchlo otvoril. Jeho rýchla reakcie ju zmiatla ešte viac ako predtým, keď jej zachytil ruku. Muž, ktorý pred ňou ležal, bol možno na pokraji smrti, ale jeho reflexy boli rovnako ostré. Bolo to zvláštne, no Aeon to uchvacovalo a zároveň miatlo ešte viac.

„Anjel,“ zašepkal hlasom plným úľavy, ktorý znel ako hlas človeka, ktorý našiel niečo, čo hľadal celý život.

Aeon mimovoľne ustrnula ešte viac. Teraz ju nezvieral len strach a zmätok, ale aj šok. Nezáležalo jej na tom, ako ju ten muž nazval, ale ako to vyslovil. Nezaujímalo ju, odkiaľ prišiel - až doteraz. Jazyk, ktorý použil, jej bol známy. Bol to ten istý nudný jazyk nazývaný angličtina, ktorý sa musela povinne učiť. Vtedy jej pripadal nedôstojný a odmietala ho, no napokon do nej Nerissa niečo vtĺkla. A len vďaka nej teraz mužovi rozumela a uvedomila si hrôzostrašnú skutočnosť, ktorú si doteraz neuvedomila: on nebol ako ona.

Zhrozene sa pozerala na zem, na jeho telo. Nech však akokoľvek snažila vidieť niečo iné, nedokázala sa oklamať. Muž, ktorý ležal pre ňou a vyzeral, že sa konečne poddal bezvedomiu, nemal krídla. Na zemi totiž neležal žiadny potomok, ale obyčajný smrteľník.

***

„Panebože, Ner, to nemôžeš myslieť vážne! Nemôžeme ho len tak vyhodiť! Je zranený!“ oponovala Aeon nahnevane, no vedela, že je to márne.

Oproti nej stála Nerissa, Millie a Elanor s Elijahom, ktorí sa tvárili úplne vážne a boli odhodlaní presadiť si svoje – chceli, aby ten smrteľník okamžite odišiel. Jediná Lili mala odvahu postaviť sa po boku svojho dvojčaťa, no aj Aeon mala pochybnosti, či to nerobí len z lojality, ktorú voči nej ako svojej dvojičke mala. Nedokázala však pochopiť, prečo by ho mali vyháňať práve teraz. Bol ťažko zranený, ledva dýchal a žil a ako povedala Galadriel, je zázrak, že vôbec prežil. Dokonca ani takmer vševediaca dračica nevedela odhadnúť, či bude dosť silný, aby sa z toho dostal. A oni chcú byť až takí bezcitní, žeby ho poslali proste preč? Nebola taká naivná, aby si myslela, že by tu mohol ostať, ale nechcela, aby odišiel ešte predtým, ako by sa dozvedeli, ako sa sem vôbec dostal. Bola zvedavá, odkiaľ pochádza. Chcela vedieť, kto je. Ale najskôr sa potrebovala dozvedieť, ako sa sme vôbec dostal.

„Musíme chrániť decká, ktoré tu žijú! Nevystavím ich nebezpečenstvu len preto, lebo tebe sa ten smrteľník zapáčil!“

„Možno sa mi páči, ale to nie je dôvod, prečo chcem, aby ostal. Je zranený, ale aj keby nebol – ty nie si zvedavá, ako sa sem vôbec dostal?“ povzdychla si Aeon unavene. Neznášala konflikty, a najmä vtedy, keď vedela, že prehráva. A teraz prehrávala na plnej čiare.

„Je mi úplne jedno, či sem priletel na metle alebo ho doniesol bocian, ten muž tu neostane, akože slnko vychádza na východe!“ zarevala Ner, až sa jej krik odrazil od stien. Aeon mimovoľne napadlo prirovnanie k zúrivému a ranenému zvieraťu, ktoré niekto zahnal do kúta.

Založila si ruky na hrudi, na tvári neústupnosť. „Prisahám, že ti to nedovolím. Ak sa budem musieť postaviť celej Akadémii, tak to urobím, ale nedovolím ti čo i len sa k nemu priblížiť. Budeš ma musieť zabiť, ak chceš dostať svojmu slovu, že ho odtiaľto dostaneš za každú cenu a čo najskôr,“ prehlásila tvrdým hlasom, v ktorom prekypovala istota.

Miestnosť náhle stíchla, až to bolo neprirodzené. Vedela, že na ňu všetci, dokonca aj jej dvojča, vypliešťajú oči, ale bolo jej to jedno. Cítila sa za toho muža zodpovedná a nemohla dovoliť, aby sa mu ešte niečo stalo. Chcela prísť na to, ako sa sem dostal, ale predovšetkým sa od neho chcela dozvedieť, kto ho tak doriadil. Potrebovala to vedieť, aby vedela, koho by mala zabiť. Nechápala tú svoju iracionálnu potrebu byť mu na blízku a ochraňovať ho, aj vzhľadom na jeho reflexy a veľkosť, ale nedokázala ju potlačiť a tak trochu ju aj desila. Cítiť zodpovednosť za Lili či Millie bolo automatické, pretože boli rodina, ale čo on? Nie je jej ničím. Dokonca ho videla prvýkrát v živote!

„Nechajte nás osamote,“ zašomrala napokon Nerissa hlasom, ktorý nezniesol námietky. Všetci sa začali potichu vytrácať, len Lili ostala stáť na mieste.

„Lili, aj ty,“ vyzvala ju, keď sa nemala k odchodu sama, no ona len vystrčila bradu, čím dala jasne najavo, že ju k tomu neprinúti.

„Ešteže ste dvojčatá....“ zabrblala. „Tak ostaň, aj tak by ti to Aeon zavesila na nos.“

Dvojčatá sa na seba upäto pozreli, no ani jedna neprehovorila. „Mali by sme sa posadiť, toto bude nadlho.“

Bez slova sa vybrali k okrúhlemu stolu, okolo ktorého boli rozostavané malé drevené stoličky bez operadiel. Bol to praktický krok, keďže vzhľadom na veľkosť krídiel sa im aj tak sedelo nepohodlne, pretože sa museli krčiť ako starci, aby zmiernili ťažobu, s ktorou krídla dopadali na zem.

„Čo nám chceš povedať, že si všetkých poslala preč? Naposledy si to urobila, keď si nám chcela vysvetliť manželské povinnosti. Doteraz nechápem, prečo si to urobila práve v deň, keď sme oslavovali jedenáste narodeniny,“ zasmiala sa Lili a sestra sa k nej pridala. Obe si preto Nerissu rady doberali. Dovtedy nikoho nenapadalo, že sebavedomá učiteľka, ktorá ich učila boju, sa vie červenať rozpakmi.

„Nie sme tu preto, aby sme sa smiali, Aeon. Je to vážne. To, čo vám teraz poviem, nesmie opustiť steny tejto miestnosti. Sú to tajomstvá, ktoré sa celé tisícročia zamlčujú, aby sa o nich nikto nedozvedel,“ začala smrteľne vážne. Dvojčatám bolo okamžite jasné, že zábava sa skončila a teraz majú jedinečnú príležitosť dozvedieť sa niečo, o čom nikto nevie.

„O čom chceš hovoriť?“ navádzala ju Aeon k pokračovaniu, položiac ruky na stôl. Aj Lili, aj Ner urobili to isté.

„Sú viaceré dôvody, prečo chcem, aby ten smrteľník odišiel už teraz. Nejde mi o to, že sa tu dostal, ale odkiaľ sa sem dostal. Nie som necitlivá a v žiadnom prípade ho nechcem ohroziť, ale musím chrániť vás aj ostatné decká.“

Aeon sa zamračila. „Ten muž nepredstavuje žiadne nebezpečenstvo. Aspoň teraz určite nie,“ dodala rýchlo, aby potlačila spomienku na jeho tvrdý stisk, ktorý po sebe zanechal pamiatku na pravom zápästí.

„On nepredstavuje nebezpečenstvo, ale tí, čo ho takto doriadili, áno. Viete... asi by som vám to mala porozprávať od začiatku, čo poviete?“ spýtala sa nakoniec. Dvojčatá jej naraz prikývli, visiac na každom jej slove.

„Musíte pochopiť, že to, čo vám teraz poviem, je... proste je nesmierne dôležité udržiavať to v tajnosti. Rozumieme si?“ Významne sa na ne zamračila, keď jej neodpovedali.

„Nikomu to nepovieme. Spokojná?“ uistila ju Lili, založiac ruky na hrudi.

Nerissa si poriadne nahlas vzdychla, šúchajúc si krk. „Mali by ste si uvedomiť, že tak, ako teraz vyzerá naša spoločnosť, to nebolo vždy. Kedysi boli všetky svety voľne prechodné a smrteľníci bežne zavítali do Náreu či Mrácie. Keď pred piatimi tisícročiami Mracivogovia na čele s Eadoin zdivočeli a pridali sa na stranu temna, nastali krušné časy. Ľudia sa spojili s anjelmi, druidami a elfami, aby bojovali za mier. Lenže Mracivogovia boli mocní a vyhrávali. Nakoniec Elizabeth zistila, že je to vďaka tomu, pretože sú ľudia tak ľahko ovplyvniteľní. Čierni mágovia dokážu ovládať mysle, to vám nemusím pripomínať, a keďže ľudia sa nevedeli brániť, ľahko podľahli nátlaku. Priatelia sa vrhali na priateľov, deti na rodičov. Nastal krvavý masaker, ktorý bolo možné ukončiť jediným spôsobom – uzavretím jednotlivých svetov, aby boli neprechodné,“ hovorila potichu, no naliehavo.

Aeon otvorila ústa dokorán, Lili takmer hľadala sánku na zemi. „Chceš povedať, že Elizabeth uzavrela svety len preto, lebo Mracivogovia sa dostali do mysle obyčajných ľudí? Ľudia predsa nemajú žiadnu moc! Sú slabí!“ vyhŕkla Aeon ešte stále šokovaná.

„Mýliš sa, Aeon. Je síce pravda, že smrteľníci neoplývajú nesmiernou silou, nie sú ani nesmrteľní, či nezraniteľní, neovládajú mágiu. Boli to však chrabrí, čestní a predovšetkým verní bojovníci a skvelí priatelia. Nasadzovali život, aby ochránili niečo, čo sa ich netýkalo. Ich odvaha je legendárna a mali by sme mať pred ňou rešpekt. Uznajte, že takto by sa nesprávali ani niektorí anjeli, či ich potomkovia.“ Čakala, kým jej prisvedčia a potom pokračovala: „Lenže akokoľvek boli odhodlaní, nedokázalo ich to zachrániť. Elizabeth nemala na výber – uzavrela svety a vrátila jednotlivé bytosti tam, kam patria. Treba dodať, že už len málokto vie, že medzi smrteľníkmi bol aj jeden kráľ – myslím, že ho volali Julian Odvážny. Elizabeth bola a stále je jeho manželka.“

„Manželka? Chceš povedať, že poslala späť aj svojho manžela? Ona sa dobrovoľne vzdala lásky, aby ochránila svoj ľud? Nikdy sa s ním už nestretla, dokonca ani pred jeho smrťou?“ sypala zo seba Lili prekvapene.

Nerissa pokrútila hlavou. „Julian je nesmrteľný. Elizabeth mu dala tento dar, aby sa nikdy nemusela pozerať, ako jej zomiera. Spolu s ním však odišli aj ich dvaja synovia.“

„Ako to vieš? Vtedy si nebola ešte ani na pláne!“ obvinila ju Aeon, no nie preto, že by jej neverila, ale skôr preto, lebo nevedela, kde sa to všetko dozvedela. A prečo im to nikdy predtým nepovedala.

„Elizabeth je z kráľovského rodu a ich rodina bola vždy najväčšia. Predtým, ako vyvraždili celú jej rodinu, mala Elizabeth sesternicu. Tá sesternica bola moja mama  a predtým, než ju pred takmer šiestimi storočiami zabili, porozprávala mi celú históriu našej rodiny. Okrem mňa a Elizabeth nikto neprežil,“ povedala im, zámerne vynechajúc meno tých, ktorí majú na svedomí tragédiu kráľovskej rodiny.

„Panebože... chceš povedať, že... ty si z kráľovského rodu?“ vyhŕkla Aeon úplne šokovane. „Dokonca si nás prijala, aj keď si vedela, čo všetko... Ako...“

„Je pravda, že som prišla o rodinu, ale ani jedna z vás za to nemôže. Ani Elijah. V tom čase ste boli ešte maličké, možno ste ani neboli na svete. Ani keby som vedela, kým ste v tej chvíli, keď ste sem prišili, nedokázala by som vás odmietnuť. Nemôžem vás súdiť za chyby niekoho iného a ani nebudem,“ vysvetľovala láskavo.

„Prečo nám to všetko hovoríš? Ako Elizabeth a uzatvorenie svetov súvisí s tým mužom?“ opýtala sa rýchlo Lili, aby odpútala rozhovor od tak ťažkej témy. Nerissa jej za to poďakovala pohľadom.

„Hovorím vám to z jedného dôvodu. Svety nikdy predtým neboli uzavreté, dokonca ani vtedy nie, keď ich dávni bohovia a bohyne vytvorili. Elizabeth týmto krokom veľa riskovala a nikto si nebol istý, či sa to podarí. Nakoniec sa to podarilo, hoci ju to takmer stálo život a všetku mágiu, ktorú v sebe nosila. Lenže potom nastal problém – keďže tento krok akoby popieral prirodzenosť existencie rôznych svetov, nebolo ani možné jeden národ izolovať od druhého. V jednotlivých múroch okolo svetov sú otvory, my ich voláme portály, a tie vedú do iných svetov. Je veľmi ťažké ich nájsť, no tomu smrteľníkovi sa to podarilo. Preto chcem, aby odišiel. Zistíme tak, kde presne je portál a postaráme sa o to, aby do Akadémie neprišiel nikto, kto by mohol kohokoľvek ohroziť,“ dokončila vysvetľovanie.

Na dlhé minúty v miestnosti zavládlo hrobové ticho. Aeon si preberala všetko, čo počula, no jej myseľ sa neustále vracala k jednému – k Elizabeth a uzavretiu svetov. Nejaký šiesty zmysel, ktorý ani netušila, že ho má, jej našepkával, že je v tom niečo viac, niečo úplne iné, čo Nerissa nevyslovila. Niečo tu proste nehralo. Veď ak by svety, a to úplne všetky, boli uzavreté, ako je možné, že Mracivogovia neustále útočia? Iste, mali existovať akési portály do susedných svetov, ale pochybovala, žeby ich existovalo tak veľa a boli by tak ľahko objaviteľné. Najviac ju však trápila zmienka o Eadoin. To meno jej bolo známe, ale spomienka zastrčená kdesi hlboko v mysli bola taká zahmlená, že ju nedokázala polapiť. Utekala jej pomedzi prsty.

„Prečo si nám to povedala práve teraz? Mohla si toho smrteľníka poslať domov aj bez toho, aby si o tom s nami diskutovala. A už vôbec si nám nemusela svoje rozhodnutie vysvetľovať,“ ozvala sa odrazu Lili. V očiach mala výzvu a Aeon bolo hneď jasné, že tu naozaj niečo nehrá a jej dvojča si to uvedomilo tiež.

Nerissa si smutne povzdychla. „Prikázala mi to Galadriel a dobre viete, že rozkaz od nej je jediný, ktorý nikto z nás nemôže ignorovať,“ obhajovala sa s nevinným výrazom.

Aeon sa chcela spýtať, či je to naozaj pravda, pretože sa jej to nezdalo pravdepodobné, no nemohla. Zo susednej miestnosti, kde uložili toho smrteľníka, aby ho nikto z deciek neobjavil, sa ozval takmer neľudský krik plný bolesti. Ani jedna z nich nečakala a okamžite vyskočili na rovné nohy. Aeon, poháňaná iracionálnym strachom, sa k dverám dostala prvá. Ani ich nestihla otvoriť, keď sa celou Akadémiou rozľahol krik, ktorý by prebudil aj mŕtveho:

„Kde je môj anjel!“ kričal ten muž anglicky.

Kapitola 2. ¦¦ Kapitola 4.


 

Dúfam, že sa vám kapitola páčila a zanecháte mi smajlíka, alebo sa so mnou podelíte o svoj názor. Kritika je veľmi vítaná.

S pozdravom Lili D. :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Potomkovia anjelov - Kapitola 3.:

7. Nerissa přispěvatel
25.10.2011 [19:42]

NerissaPáni... Emoticon Emoticon Emoticon

16.10.2011 [15:23]

Faire Emoticon Emoticon

5. blotik přispěvatel
18.09.2011 [19:49]

blotikJe to úžasné. A vím, kdo to je. Emoticon
Moc se mi to líbí. Ty víš, že jsem se při téhle travičce smála, jako bych si ji vzala. Myslím, že ti musely zalehnout uši, od toho smíchu. Píšeš opravdu úžasně. Na začátku, když se tam někdo objkevil, ale ona ho neviděla, jenom cítila, že tam je, jsem začala být nervózní a klepala jsem si do stolu. Když se tam objevila ještě krev (kterou náhodou snesu Emoticon ), nervozitou jsem musela na chvilku přestat číst, abych se mohla procházet po pokoji a trochu se uklidnit.
Pak jsem šla číst dál, ale nerovzita mě neopustila ani u jediné věty. Někdy se akorát smála se smíchem, třeba s tím čápem a metlou a tak.
Píšeš fakt úžasně a ty víš, kdy takovéhle moje reakce projevují, když něco čtu. Takže to dokazuje, že je to úžasně napsané.
No, ale Eadoin se mi vůbec nelíbila. Už jenom proto, že šla proti světu, kde dvojčátka bydlí a žijou. I když to vypadá, že by nejraději šly na vandr. Emoticon
Tak fajn, těším se na další díleček. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. semiska přispěvatel
18.09.2011 [13:18]

semiskaDalší tvoje povídka a další moje závislost. Emoticon Fkat píšeš moc hezky a já se jako vždy strašně moc těším na další kapitolku. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Elanor přispěvatel
16.09.2011 [18:54]

ElanorNo páni... Tak toto bola fakt šupa. Perfektne sa to čítalo. ten chlapík sa mi páči, musím uznať, aj ked toho vľa nepovedal, aale to je teraz jedno.
Som zvedavá ako to s ním dopadne, či tam ostane, alebo ho fakt niekam pošlú.. a hlavne prečo a kto ho tak dokaličil...? Počas útoku Mracivogov?
Ja ti vážne neviem, čo si o tom všetkom myslieť. A tie pochybnosti o neúplnnosti jej výpovede.. to ma dožralo. tak teším sa na pokračovanie... a fakt nemusíš čakať, pokojne sa do toho písania pusti ;) ja ti to zazlievať rozhodne nebudem ;)
Teším sa na pokračovanie!

16.09.2011 [12:26]

Daynera Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. MillieFarglot admin
15.09.2011 [18:11]

MillieFarglotKde začať, sestrička? Vezmem to postupne, ju? Emoticon
No tak pri čítaní od začiatku asi po polovicu som to čítala s otvorenými ústami. Ako niekto môže písať tak dobre? Ja som to všetko mala pred očami. Proste to bolo dokonale opísané. To, ako našla Aeon toho muža, ale aj to, ako si všímala „bránu“, ktorá vlastne bránou ani nie je. Ja ťa proste obdivujem. Emoticon
No a ako to už býva v tvojich dielach – všetko začína brutálne tajomne, že? Radšej tu nebudem vypisovať, čo všetko mám na srdci, lebo to by sme tu asi boli do rána. Ale aj tak ma zaujíma, ako sa tam dostal ten muž? (Bude to mať niečo spoločné s pôvodnou verziou AXY? Ak hej, tak veľa/málo?) Som zvedavá, akú úlohu tam zohrá ten muž a či ho odtiaľ nakoniec vyhodia, alebo sa Aeon podarí presvedčiť ich, že nie je nebezpečný, keď je to len obyčajný človek. Či nie je obyčajný? A čo tie portály? Emoticon
A čo má znamenať tá posledná veta? On má anjela alebo tým myslel Aeon? Ja osobne si myslím, že nejakého anjela poznal, alebo proste vedel, ako vyzerajú. Alebo žeby bol nejaký ich vzdialený potomok? Pochybujem, ale aj to je jedna z možností. A mám ešte jednu teóriu. Nerrisa im to povedala preto, že vie o tom človeku niečo. No, som zvedavá, či som sa do niečoho trafila alebo som úplne mimo. Emoticon
Teším sa na ďalšiu kapitolu, pretože táto bola napísaná naozaj dokonale. Síce tam je toho tajomna zas viac, ale na to som už pri tebe zvyknutá. Teším sa na to, až všetko poodhaľuješ a taktiež som zvedavá, čo si si pre nás ešte pripravila. Emoticon
A ešte na záver: Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!