OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 21.



Chybný klon - Kapitola 21.Pravda okorenená nenávisťou

Kapitola 21.

Nadyne sa napälo celé telo, akoby sa pripravovalo na útek, hoci jej hlava neustále pripomínala, že je to zbytočné. Nebola to nočná mora, pri ktorej mohla dúfať, že sa čoskoro prebudí a to jediné, nad čím si bude lámať hlavu, bude, čo to mala na večeru. Nie, toto bola ako divoká jazda v lunaparku bez pravidiel. Niekto stál za pultom a ovládal všetko a všetkých bez toho, aby dotyční mohli nejako reagovať. Brániť sa vôbec nepripadalo do úvahy.

Takže hoci bola pripravená utekať čo jej sily stačia, nútila sa zotrvávať na mieste bez pohybu. Na tvár si nasadila niečo, o čom mohla aspoň dúfať, že je to nezáujem a suverénnosť, ale so svojimi mizernými hereckými schopnosťami si nerobila príliš veľké ilúzie. Chvela sa tak mocne, až sa obávala, že každú chvíľu skončí na podlahe.

Vedela, že ak by teraz neboli uväznení v sne, už by bola s najväčšou pravdepodobnosťou mŕtva. Alebo by bola priviazaná o stoličku a čakala by na rozsudok smrti. A ten by rozhodne prišiel. Bola na súde, kde bol sudca, obžalobca a aj kat jediná osoba a ten muž bol zaujatý voči jej osobe, pretože mal v hlave utkvelú a značne zvrátenú predstavu, že mala niečo spoločné so smrťou jeho sestry. Bože, keby mala v sebe aspoň kúsok odvahy, teraz by ho niečím ovalila po hlave a dúfala by, že sa čochvíľa prebudí. Bohužiaľ nemala také šťastie.

„Čo odo mňa chceš?“ vyštekla a na svoje veľké prekvapenie sa jej netriasol hlas.

Zachriel sa zachechtal a odsotil od seba Andrewa. Keď dopadol na zem ako vrece zemiakov a takmer sa nehýbal, bola Nadyne v pokušení vrhnúť sa k nemu. Len pomyslenie na to, že by mu mohol ten idiot ešte viac ublížiť len kvôli tomu, lebo vedel, že ju to tiež raní, ju zastavilo. Boli stále v sne. A tak dúfala, že to znamená menej modrín a bolestí hlavy ráno. No čo, dievča môže snívať.

„Myslela si si, že to skončí zničením čipu? Že ti dám potom pokoj? To si sa veľmi mýlila!“ vysmial sa jej. „Nič ma nezastaví, aby som dokončil to, čo som začal.“

„Pozri, mne je skutočne ľúto, čo sa stalo tvojej sestre, ale to, že zničíš životy ďalším ľuďom, ti ju nevráti.“

Zamračil sa na a postúpil k nej o dva kroky, ruka napriahnutá, akoby ju chcel udrieť. „Nehovor mi o tom! Sú to blbosti! Mohol som ju zachrániť, mohla mať normálny život. A všetko by to dostala, keby nebolo teba a tvojho nosu, ktorý si strkala tam, kde si nemala.“

„Bola len náhoda, že som sa ocitla vo výskumnom stredisku! Keby som tam aj nebola prišla, chceli celú tvoju prácu prerušiť a začať s ňou odznova.“

„To je lož!“ skríkol pobúrene a miesto toho, aby sa na ňu vrhol, začal kráčať dookola malej miestnosti ako zmyslov zbavený.

Nadyne tomu venovala len polovicu svojej pozornosti. Ten zvyšok zamestnával adrenalín, ktorý jej spevnil každý sval a dokázal ju udržať nohami pevne na zemi. Myslenie ešte nikdy nemala jasnejšie. Lenže čo jej to pomohlo, keď sa odtiaľto nemohla len tak dostať? Od bezmocnosti mala chuť mlátiť do všetkého okolo. Nenávidela to o to viac, lebo sa ten pocit, vďaka ktorému nemohla nič urobiť, len nečinne prizerať, pomaly ale isto stával jej druhou prirodzenosťou.

„Nie je to lož,“ odpovedala nakoniec pokojne, snažiac sa zakryť svoju nervozitu a skutočnosť, že len hrá o čas. „Výskum nebrali vážne až dovtedy, kým nezačal mať pozitívne výsledky. A oni z toho nemali žiadne výhody, žiaden zisk. Tak všetko zrušili, aby mohli začať odznova tak, ako sa to páči im.“

Logika pravdepodobne nefungovala, pretože sa ešte viac roztriasol od potlačovaného hnevu. Očividne jej tu a teraz neplánoval fyzicky ublížiť. No aj tak sa otriasala už len pri predstave, čo si pre ňu v tej chorej mysli plánuje.

„Moja sestra zomrela kvôli tebe.“

Tá veta, povedaná mŕtvolným hlasom, bola ako facka. „Zomrela kvôli tebe. Začal si výskum a poznal si riziká. Vedome si ich ignoroval.“

„Pri mojej práci jej nehrozilo žiadne nebezpečenstvo!“ skríkol a naťahoval krk, aby sa snažil niečo striasť. Možno to bola spomienka, hlavne s ohľadom na to, čo z neho vyšlo: „Ešte teraz si pamätám, keď som ju po prvýkrát videl ako bábätko. Nebola väčšia ako bábika a mala ten najkrajší úsmev, aký som kedy videl.“ Keby ho poznala lepšie, mohla by odprisahať, že mal na tvári nežný výraz. „Bol som jej veľký brat a mal som ju chrániť. Lenže som to nedokázal. Mala dva roky, smiala sa, rada sa hrala. A zo dňa na deň zvädla ako odtrhnutý kvet. Dostala vysoké horúčky, prekážalo jej svetlo a telo mala ako v jednom kŕči. Keď stratila vedomie, vedeli sme, že to nebola obyčajná chrípka. No výsledky, rovnako ako aj liečba, prišli neskoro. Zápal mozgových blán prekonala, ale mozog mala poškodený do takej miery, že samostatne nedokázala ani len pohnúť rukou.“

Nadyne sa skrútila od bolesti, ktorú videla v jeho očiach. Podvedome natiahla ruku, akoby ho chcela utešiť, no včas sa zastavila. Bez ohľadu na to, že jej pukalo srdce už len pri pomyslení na utrpenie toho bezbranného dievčatka, ani to nebol dôvod, aby sa Zachriel pokúšal zničiť niekomu život. To nebolo ospravedlnenie. Bola to snaha človeka, ktorého ničila bolesť a výčitky svedomia, zbaviť sa všetkého a viniť z toho niekoho iného. Možno to tak bolo jednoduchšie, ale nemenilo to nič na fakte, že to nepomáhalo a bolo to nesprávne.

„A tak si sa rozhodol, že z nej urobíš pokusného králika.“ Nadyne vedela, že bolo nebezpečné pohybovať sa na tak tenkom ľade bez istoty, že ju niečo zachráni pred pádom, ale neplánovala sa držať späť len preto, že mala strach. Potrebovala poznať pravdu. Neoslobodí ju to, ako všetci tvrdia, ale aspoň ju to pripraví na boj.

Zachriel ohrnul peru. „Zasvätil som život tomu, aby som jej pomohol. Opatroval som ju, pracoval som na polovičný úväzok a do školy som ani nechodil. Učil som sa doma a potom som len chodil na preskúšanie a testy na konci polroku. Chcel som ísť na medicínu, vyštudovať a pomôcť mojej sestre aj inak ako utieraním zadku.“ Pohrdlivo sa zasmial. „Na vysokej stom strávil celé tri dni. Toľko času bola naša matka ochotná starať sa o toho prekliateho kripla, ako ona sama hovorila. Nezaslúžila si byť pokrvne spriaznená s takou čistou bytosťou, akou Angela bola.“

Pri nenávisti, s akou hovoril o svojej matke, jej prebehol mráz po chrbte. Áno, bolo kruté, ako hovorila o vlastnej dcére, ale možno bola len zúfalá a nevedela, čo má robiť. Nadyne si v duchu za to tvrdenie vynadala. Prečo má stále nutkanie ospravedlňovať konanie niektorých ľudí? Hlavne ak vedela, že to bolo zlé, ba až trestuhodné?

„A potom prišla ponuka na prácu, ktorá sa neodmieta.“

Neochotne prikývol. Zdalo sa, že odrazu netúži po ničom inom ako po rozprávaní o svojom živote. Nadyne to niekde v kútiku duše trochu desilo, ale nie až do takej miery, aby ho zatavila. Svojom spôsobom bolo dobré poznať dôvod tohto všetkého. Hlavne ak niekto rozhodol, že ona s tým má mať niečo spoločné.

„Bol som zúfalý a ochotný zobrať akúkoľvek prácu, ktorá sa mi naskytla. Hlavne ak bola s ubytovaním. Keď prišiel chlapík v obleku a ponúkol mi prácu osobného strážcu vo výskumnom zariadení, kde som mohol aj so sestrou bývať zadarmo, neváhal som a prijal.“ Poškrabal sa na brade, odrazu vyzeral, akoby bol vzdialený najmenej dvesto kilometrov od nej. „Trvalo mi pár týždňov, kým som prišiel na to, čo sa v stredisku deje. Všetky tie klony a výskumy... Mohol som byť čímkoľvek, šéfovia sa nikdy netajili tým, že sú otvorení akýmkoľvek návrhom. A ja som mal jeden v hlave.“

„Zväčšiť mozgovú kapacitu.“

Zakrútil hlavou. „Nebolo to priamo takto. Všetci predsa vieme, že náš mozog je obrovský a my využívame v priemere len niekoľko percent jeho skutočného potenciálu. Moja sestra mala po chorobe tú časť mozgu, ktorú používala, trvale poškodenú. Ak by však vedela využívať aj tú zvyšnú časť, tú, ktorá bola zachovaná a v poriadku, mohla by sa vrátiť do normálneho života.“

Bože, takto to vyzeralo tak jednoducho! „A ostatní len tak prijali tento návrh?“

Nenávistne si odfrkol. „Boli to idioti. Pohŕdali mnou, pretože som nemal žiadne vedomosti, len šialené nápady. Niektorí zase kývli na spoluprácu len preto, že sa nudili. Na dôvode mi nezáležalo, ak bolo možné pohnúť sa vpred. Nakoniec vznikla skupinka asi desiatich ľudí a spoločne sme pracovali. A na sklamanie ostatných sa nám skutočne začalo dariť.“

Nadyne tomu nemohla uveriť. Videla to na vlastné oči, rozprávala sa o tom s Andrewom neskutočne veľakrát, no stále jej to pripadalo skôr ako úryvok z nejakej pekne divokej knihy o budúcnosti. Zväčšiť mozgovú kapacitu, aby sme mohli využívať aj tie zabudnuté časti vo vlastnej hlave, ktoré inak zapadajú prachom? To bolo ako divoký sen po vypití niekoľkých pohárikov vodky. Veľkých.

Hej, povedala žena, ktorú stvorili naklonovaním DNA niekoho iného, odpovedalo na to sarkasticky podvedomie.

Zahriakla ten protivný hlas a sústredila sa na rozhovor. Bolo oveľa jednoduchšie držať vlastné emócie na uzde, keď sa zamerala len na ukojenie vlastnej zvedavosti. „A tvoja sestra?“

„Darilo sa jej. Bože, dokonca dokázala vysloviť moje meno tak, aby to znelo ako skutočné slovo!“ vyhŕkol nadšene, hrdý ako otec, ktorého milované dieťa vyhralo nejakú súťaž. „A dopadlo by to dobre, keby si sa do toho nezamiešala a všetko nezničila!“

Nadyne prešiel po chrbte mráz pri nenávisti, ktorá sa vrátila s novou intenzitou. „Bola som na nesprávnom mieste v nesprávnom čase, ale nie som zodpovedná za smrť tvojej sestry.“

„Keby si sa tam neukázala, výskum som mohol dokončiť. A Angela by teraz bola šťastná a zdravá! Chýbali mi tri dni. Tri prekliate dni!“ Ruky zaťal do pästí a prikročil k nej, akoby ju chcel udrieť. Inštinkt jej radil utiecť, ale prinútila sa ostať na mieste. Nechcela ho provokovať svojim zbabelým útekom. „Miesto oslavy ma však čakal pohreb. Prišli agenti, vypli všetky prístroje a ľudí, na ktorých sme testovali naše postupy, nechali len tak zomrieť. Tí, ktorí prežili prerušene procesu, postrieľali ako zvieratá. Nás držali na mieste a nútili nás pozerať sa. Nikdy nezabudnem na výraz v jej očiach, keď z nich vyprchával život.“

Pri predstave tej hrôzy sa jej takmer podlomili kolená. Jeho sestra preňho bola všetkým, jedinou rodinou, ktorú ešte mal. Urobil by čokoľvek, aby ju ochránil, čokoľvek, aby zlepšil jej život. Dokonca ju aj vedome ohrozil a naivne si nahováral, že ju dokáže ochrániť. Chápala ho tak, ako asi ešte nikdy nikoho vo svojom živote. Dokonca mu rozumela viac, ako sama sebe. Lenže to nič nemenilo na tom, že nenávisť obrátená voči nevinnému bola rovnaký zločin ako zavrhnúť svoje dieťa za niečo, s čím sa, takpovediac, narodilo.

„Je mi to ľúto, nemali právo zabiť ju, lenže ja na tom nemám žiadny podiel viny. Tiež som len obeť,“ odsekla a zamračila sa na neho.

Zachriel sa opovržlivo za smial. „Ty si len obeť? Si klon! Hračka šialených vedcov, ktorú dokážu dokonale ovládať. Je to zvrátené. Hrajú sa na Boha, myslia si, že môžu stvoriť nový život. Nenávidím ich všetkých! A ak ich nemôžem zabiť všetkých do jedného, začnem pomaly, postupne. Ty a tvoja rodina budete prví. Pretože kvôli tebe je moja sestra mŕtva, kvôli tebe som prišiel o všetko a len a jedine kvôli tebe ma ešte aj vyhodili.“

S odhodlaným výrazom v tvári a očami plnými nenávisti a vrhol dopredu. Nadyne stuhla v šoku, neschopná čo i len žmurknúť sa len prikrčila v očakávaní úderu, ktorý nikdy neprišiel. Opatrne otvorila oči, aby si prezerala prapodivnú scénu, ktorá sa pred ňou odohrávala. Bolo to ako v nejakom šialenom filme. Doslova. Zachriel stál s napriahnutou päsťou sotva dva kroky pred ňou a za ním sa hrbil Andrew a uprene ho sledoval, akoby sa silou myšlienky snažil zapáliť jeho vlasy.

„Kým si v mojom svete, nedovolím ti niečo také urobiť,“ odsekol Andrew pomedzi stisnuté zuby. Od námahy mu po líci začal stekať pot. Nadyne netušila, čo sa snaží urobiť, až kým sa jej k nohám nezložilo obrovské telo.

Potom sa pozrela späť na Andrewa, ktorý sa tváril kajúcne. „Prepáč, že som nič neurobil a dovolil mu priviesť ťa sem, ale nemal som kontrolu nad ničím, čo robil. Omámil moje telo a tomu trvalo, kým porazilo účinkovanie drog. On medzitým vložil sám seba do programu, takže sa napojil na môj sen. A keďže sa tu stretávam výlučne len s tebou, bolo ľahké pritiahnuť ťa sem.“

Nadyne pozdvihla obočie a ešte stále v miernom šoku dychčala, akoby práve zabehla maratón. „Mala by som tomu rozumieť?“

„Nie,“ pokrútil hlavou. „Dôležité je, že teraz ti nemôže ublížiť. Ale keď sa prebudíš, mala by si všetko povedať manželovi. Keby som bol na vašom mieste, na nejaký čas by som odišiel na dovolenku, alebo na miesto, kde by vás nemohol nájsť. Robím čo môžem, aby som vystopoval, kde sa Zachriel teraz nachádza, ale je to ťažké. Veľa ľudí s ním spolupracuje.“

„To mám po zvyšok života len utekať? A so mnou všetci, na ktorých mi kedy záležalo?“

Andrew pokrútil hlavou. „Nie naveky. Len dovtedy, kým sa nezbavíme Zachriela.“

„Ako to chceš urobiť?“ spýtala sa naliehavo, hoci odpoveď poznala. Zabiť ho.

Andrew sa pousmial, akoby dokázal presne určiť na čo myslí a bez ďalších slov sa jeho tvár vyrovnala a oči zavreli. Chcela sa ho spýtať, čo robí, ale vtom pocítila známe ťahanie, ktoré ju vracalo späť do skutočného sveta. Venovala mu ostrý pohľad. Hneď potom zavrela oči a nechala sa unášať príjemným vlnením okolo nej.

Keď znovu zodvihla viečka, zistila, že ešte stále leží na posteli v hosťovskej izbe a skláňa sa nad ňou Dylan, v jeho očiach znepokojenie.

„Kopala si kolo seba. Mala si zlý sen?“

Neisto prikývla. „Aj tak by sa to dalo nazvať.“ Rozdiel bol v tom, že zlý sen by práve týmto momentom skončil.

„Chceš sa o tom rozprávať?“

V jeho hlase sa skrývala neistota a zraniteľnosť. Akoby tak trochu očakával, že ho odbije nejakou frázou, ktorých mal možnosť počuť už niekoľko, a nič mu nepovie. Srdce jej krvácalo, keď si konečne priznala, ako ho svojou snahou ochraňovať ho iba zraňovala a odháňala od seba. Nemohol za nič z toho, čo sa dialo, no nezaslúžil si ani to, aby ho držala v nevedomosti.

Zavrela oči a skôr, ako stihol prekvapivý nával odvahy niekam zmiznúť, otvorila ústa a začala rozprávať. A tentoraz mu povedala všetko. O tom, kto je a ako sa narodila, čo všetko sa musela naučiť a aké to bolo žiť život kusu nábytku bez mena v stredisku, kde bol každý taký, ako ona. Opísala mu prvé stretnutie s Andrewom, ako sa z nich stali priatelia a ako jej vybral meno. Neskrývala pred ním slzy, ani hnev, či radosť. Povedala mu všetko, čo zažila. Nevynechala ani Zachrielov príbeh a skutočnosť, že sa vážne nezastaví, kým jeden z nich nezomrie. Pretože jeho nenávisť siahala oveľa ďalej, než len k mŕtvej sestre a zničenej práci.

Keď po niekoľkých hodinách konečne stíchla, mala v očiach slzy. Priznať všetky svoje slabosti bolo ako vyzliecť sa v miestnosti plnej ľudí, ktorí sú pripravení sa vám vysmiať. Lenže neprišiel žiadny smiech, či ľútosť. Chabé slová bez obsahu. Miesto toho zacítila, ako jej perami jemne zotiera slzy a objíma ju v pokojnom prístave svojich paží. A to pre ňu znamenalo viac, ako čokoľvek, čo by jej mohol povedať. Jediný jeho dotyk pomohol viac, ako tisíc stranová kniha o psychológii. A za to nikdy nebude môcť dostatočne poďakovať.

Kapitola 20. ¦¦ Kapitola 22.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 21.:

3. MaggieLove přispěvatel
31.10.2013 [20:01]

MaggieLoveZaprvé bych se chtěla omluvit za to, že jsem v čas nekomentovala, protože jsem omylem zmeškala dvě kapitoly a to mě vážně mrzí, protože vždycky vyhlížím kdy přibyde další - dyžtak mi dej pro příště vědětEmoticon

Za druhé děkuji za předchozí věnovanou kapitola a dodatečně gratuluji ke kulatinám.

Nevím, co už ti mám psát. Nechci se nějak opakovat, tak doufám, že postačí pouhé WAU! Emoticon Emoticon i když by se dalo určitě k tomuto příběhu napsat daleko lepší chvála a povzbuzující komentář
Emoticon

Jinak se mi líbí i Zachriel ( omlouvám se jestli jsem špatně napsala jeho jméno), nějak mi dneska došlo, že i když je to záporná postava, tak se mi líbí Emoticon

No a Dylen už konečně všechno ví, takže jsme zvědavá jak to bude pokračovat.
Jen tak dál Emoticon Emoticon

2. mima33 admin
31.10.2013 [11:47]

mima33Na jednej strane sa snažím Zachriela chápať - muselo to byť pre neho neskutočne ťažké a bolestivé, no spôsob, akým sa to rozhodol riešiť nie je správny. Vlastne je to tá najhoršia možná cesta, akou sa mohol vydať.
Ja len dúfam, že teraz, keď Dylan všetko vie, sa to pohne správnym smerom a že sa Andrewovi podarí nájsť Zachriela ešte pred tým, ako napácha nejaké škody.
Kapitolka skvelá Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. MillieFarglot admin
29.10.2013 [20:45]

MillieFarglotjedným dychom som dobehla všetko zameškané a na viac ako - WAU! sa nezmohnem. ja viem, že si chcela niečo, dáku kritiku alebo čo, ale to proste nejde. Vieš, ako si získať čitateľa a ako ho zaujať. Emoticon To sa mi na tvojich príbehoch tak páči.
Ešte stále mám v príbehu trošíčku zmätok, ale snáď sa to čoskoro úplne všetko vyjasní. Emoticon
No a preč so Zachrielom! Emoticon
Teším sa na pokráčko. Emoticon

Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!