OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Chybný klon - Kapitola 4.



Chybný klon - Kapitola 4.Začiatok konca?


Kapitola 4.

Dvojičky Lin a Tai sa narodili až niekoľko hodín po pol noci cisárskym rezom. Napriek tomu, že prišli na svet takmer o tri týždne skôr, doktor tvrdil, že sú vo veľmi dobej zdravotnej kondícii, hoci ich pre istotu uložili do inkubátorov. Dylan odmietal len tak odísť, ale keď videl Nadyne, ako poskrúcaná na plastovej stoličke drieme, nemusel ho nikto dvakrát žiadať o to, aby ju zobral domov. Napriek tomu, čo povedala – a vyzerala pri tom smrteľne vážne – ju odmietal len tak nechať ísť.

Hlavou kývol na Matta, ktorý sa rozhodol ostať s Jai, keby niečo potrebovala, a zodvihol svoju napoly spiacu manželku do náručia. Rozkošne nakrčťila nos, akoby ju na ňom niečo šteklilo, zavŕtala sa mu do hrude a spokojne povzdychla. Bol si istý, že hneď v tej sekunde zaspala.

Opatrne ju uložil na zadné sedadlá. Celou cestou späť domov na ňu pokukoval v spätnom zrkadle. Keby ju už nemiloval viac ako svoj život, zbláznil by sa do nej teraz. Uvoľnená a so zavretými očami vyzerala nevinne, ba až krehko. Nebola ako nikto iný, koho poznal. Bola mu priateľkou, milenkou a onedlho sa stane matkou jeho detí. Cítil sa s ňou viac ako šťastný, no napriek tomu sa nevedel zbaviť dojmu, že je toho ešte veľa, čo o nej nevie.

Nebola to len jej minulosť; život, aký viedla predtým, než sa rozhodla presťahovať k pratete, ktorú nikdy predtým nevidela. Klamal by, keby tvrdil, že ho to občas netrápilo, ale minulosť preňho nikdy nebola dôležitá. Bol to životný postoj, ktorého sa držal potom, ako mu zomrela sestra. Stále mu chýbala, no tým, že bude neustále zabiehať mysľou k tomu osudnému dňu, ju neprivedie k životu. Iba sa bude trápiť a zničí ho to, rovnako ako to celé roky ničilo Matta.

S potrasením hlavy zaparkoval pred domom, prekvapený, kde až vo svojich úvahách zašiel. Zodvihol si Nadyne do náručia a potichu sa zasmial tomu, keď si popod nos niečo zamumlala. Obaja boli viac ako zrelí do postele. Keď však vošiel do domu a zbadal v kuchyni sedieť siedmych chlapov, ktorí zrakom hypnotizovali telefón položený uprostred stola, akoby ho mohli prinútiť zvoniť len silou myšlienky, zdalo sa, že bude musieť odpočinok odložiť na neskôr.

„Čo tu ešte robíte?“ spýtal sa odo dverí. Poskočili takmer ako jeden a upreli naňho vyčítavý pohľad.

„Čakáme, kým nám Matt zavolá, čo je s Jai,“ ozval sa Curtis, vysoký a robustný muž s írskymi koreňmi a ryšavými vlasmi.

Dylan sa pousmial. „Matt tak skoro nezavolá, práve teraz je zaneprázdnený obskakovaním Jai, ktorá to kategoricky odmieta. Má dve dievčatká a narodili sa cisárskym rezom, pretože jedna z nich bola v nesprávnej polohe. Obe teraz spia v inkubátore. Volajú sa Tai a Lin.“ Sám pre seba sa zasmial ich zvedavosti. Boli to tvrdí muži zocelený životom, ale keď prišlo na ich milovanú gazdinú Jai alebo Nadyne, nemali ďaleko k zbožnej úcte. „Tým som nasýtil vašu zvedavosť, takže čo keby ste sa vybrali spať? Zajtra je normálny pracovný deň.“

Najmladší z nich, Jack, hlasno protestoval. „Hej, šéfko, to nie je fér. Prečo Matt môže mať deň voľna a my nie?“

„Pretože Matt je s Jai v nemocnici. Ak si to s ním chceš vymeniť, pokojne tak urob. Ale vieš si predstaviť, v akej musí byť spoločnosti, hlavne ak Jai naháňa hrôzu normálne, nieto ešte keď je unavená a stále pobláznená z hormónov?“

Bez ďalších rečí sa všetci zodvihli. „Dobrú noc!“ zakričal Jack, ktorý zmizol medzi prvými.

Dylan len veľmi ťažko ovládal smiech. Jai bola neškodná Číňanka s milým úsmevom a najsmutnejšími očami, aké mal za svoj život možnosť vidieť. A napriek tomu, že bola doslova maličká, sa jej hnevu všetci obávali. Tá ženská bola v minulom živote určite generálom. Alebo skôr diktátorom.

Stále sa usmievajúc zamieril na poschodie. Keď vkročil do spálne, automaticky zasvietil lampu. Zrak mu padol na ich spoločnú fotku ešte zo strednej, keď bola Nadyne neskrotnou rebelkou, ktorá nemala rada žiadne pravidlá. Okraje boli značne ošúchané, keďže s ním ten malý obrázok precestoval takmer polovicu sveta. Nosil ho vo vrecku ako talizman. Vždy, keď sa cítil osamelý, alebo mal pocit, že už ďalej nevládze, uprel zrak na dlhovlasú Nadyne, okolo ktorej tancovali jej ryšavé kadere a spoločne sa na niečom smiali.

Pre ňu to bola len ďalšia z fotiek, na ktoré zabudla, že ich urobil, no preňho to znamenalo veľmi veľa. Nikdy by nedokázal slovami opísať, ako sa cítil, keď sa vrátil z vojny a po prvýkrát ju mohol zovrieť v náručí. Neprekážalo mu, že sa po pár sekundách odtiahla, akoby sa ho bála, alebo len bola taká prekvapená, že ho vidí. Preňho to bolo ako vrátiť sa domov. Ako nájsť svoj bezpečný prístav, kde sa rozhodol zakotviť na zvyšok života. A tam aj plánoval ostať – po jej boku.

Čo najopatrnejšie ju položil na posteľ. No vo chvíli, keď jej hlava dopadla na vankúš, otvorila oči a zmätene sa posadila. Chvíľu vyzerala stratená, no nakoniec akoby si uvedomila, že je doma. Na mieste, ktoré pozná.

„Prečo si ma nenechal vidieť tie maličké?“ vytkla mu zachrípnutým hlasom.

Pokrčil ramenami. Necítil sa ani trochu vinný. „Jai musela rodiť cisárskym rezom a deti sú v inkubátore. Pochybujem, že by ti dovolil urobiť viac ako pozerať sa cez sklo.“

„Aj to by mi stačilo,“ trvalo si trucovito na svojom.

„Nadyne,“ začal pomaly a v hlase sa mu ozývala neha. „Zaspala si na plastovej stoličke so zaklonenou hlavou. Možno si tam aj chcela ostať, ale tvoje telo dalo jasne najavo, že je unavené a potrebuje oddych. A ani sa nečudujem. Máme za sebou niekoľko náročných hodín a keby si ma nechala, mohlo to byť pre teba jednoduchšie.“

Ani sa nesnažil, aby zakryl jemnú výčitku v hlase, keď narážal na slová, ktoré mu povedala vtedy v čakárni. Držať sa od neho ďalej... na svete neexistovala sila, ktorá by ho udržala v dostatočne dlhej vzdialenosti od nej. Boli ako magnety s opačnou polaritou – vždy budú k sebe priťahovaní. A ona by si to mala už priznať a prestať sa pokúsať to neustále popierať.

„Chcela som ich všetkých vidieť predtým, než... než...“ Potriasla hlavou. „Proste som ich chcela vidieť.“

Dylan sa pri jej slovách zamračil. „Zajtra ťa za nimi zoberiem. Dohodnuté?“ Počkal, pokým neprikývla a až potom sa konečne uvoľnil. „Ale teraz potrebuješ posteľ a spánok.“

Nežne sa naňho usmiala a v očiach sa jej pri tom zaiskrilo. „Teraz potrebujem sprchu. A keďže teraz bude veľmi dlho slnečno a bez dažďa, mali by sme myslieť trochu ekologicky a šetriť vodu. Takže by sme sa mali sprchovať spolu.“

Nevinne naňho zaklipkala mihalnicami, až musel zaťať zuby od prudkej túžby vziať si ju priamo tam na posteli, dokonca aj oblečenú. Menila nálady rýchlejšie ako dokázal vnímať. V jednej sekunde bola ostražitá a nedovolila mu sa na ňu poriadne ani pozrieť a v tej druhej ho doslova zvádzala. Občas mal podozrenie, že si zobral schizofreničku. Lenže ju miloval až príliš na to, aby mu to prekážalo. Bol ochotný vyrovnať sa s tým.

„Nemyslím si, že by sme tým ušetrili vodu – skôr naopak,“ poznamenal akoby mimochodom a mierne sa zamračil. To, že sa s ňou len hrá, zrejme nepochopila. To, že to zobrala smrteľne vážne, si uvedomil vo chvíli, keď sa od neho s bolestným výrazom odvrátila.

„Nadie?“ oslovil ju nežne. Odmietala sa naňho pozrieť, tak jej položil prsty na bradu a jemne ju pootočil. Keď si všimol slzy v jej očiach, vynadal si v duchu do neohrabaných idiotov.

„Ospravedlňujem sa. Vieš, že som to tak nemyslel. Bože, keby si to sama nenavrhla, určite by som sa k tebe vkradol.“

Ustráchane sa pousmiala. „Naozaj?“

Odhodlane prikývol. „Si to najdrahšie, čo na svete mám. Nech som urobil alebo povedal čokoľvek, nikdy nezabudni, že vždy budem s tebou. Aj keby si sa snažila urobiť niečo, čo ti je za normálnych okolností na míle vzdialené.“

Rozochvene sa usmiala a bez ďalších zbytočných slov sa postavila a za ruku ho pomaly začala ťahať smerom ku kúpeľni. V dome boli celkovo tri. Jedna na prízemí, ktorú používali chlapi, ďalšia na poschodí, ktorú mala k dispozícii Jai a tá posledná, ktorá patrila k ich izbe. Nikdy predtým nebol viac šťastný, že nemuseli chodiť nijako ďaleko. Pretože mal pocit, že vybuchne od nedočkavosti.

Pomohl Nadyne sa vyzliecť a postavil ju pod prúd teplej vody. Uprene ju sledoval. Dokonca aj vtedy, keď zo seba strhal tie prepotrebné kusy látky. So šelmovským úsmevom sa k nej pridal a jemne ju pohladil od boku až po krk. Zadíval sa jej hlboko do očí. V tej chvíli bolo ľahké zabudnúť na všetky ich predchádzajúce nezhody, dokonca aj na to, čo sa stalo ráno v kuchyni. Stále chcel vedieť pravdu, ale nie teraz. Nie, keď ju mal na dosah ruky a mohol sa tešiť z jemného dotyku jej malých rúčok na svojom tele. Nikdy sa nezbavil pocitu, že sa hanbí. Akoby každý pohyb, ktorý urobil, rámoval nekonečný rad pochybností. Jej pochybností.

Natiahol sa po šampón a pošúchal si ho v rukách, aby vytvoril penu. Rukami jej čo najopatrnejšie prechádzal po krku, pleciach a prsiach, až sa zastavil na mierne vystúpenom brušku. Keď bola oblečená, nebolo také očividné, no teraz sa s pýchou pozeral na napnutú pokožku s vedomím, že to on je otec toho malého zázraku, nového života, ktorý v nej každým dňom silnie a rastie.

Takmer zavrčal, keď cítil, ako ho jemne pohládza po hrudi. Pery priložila k neveľkej jazve na pravej strane jeho hrude, kde ho zasiahol úlomok plechu po výbuchu, ktorý ho presvedčil o tom, že by mal odísť z boja, kým má stále tú možnosť. Na tele mal niekoľko podobne ohyzdných značiek, ktoré akoby sami o sebe vypovedali o hrôzach, ktoré možno zažiť v pekle, a na väčšinu z nich sa radšej ani nepozeral. Nechcel vidieť ich škaredosť, stačilo len samotné pomyslenie, že sa ich už nikdy nezbaví. No Nadyne ho aj tak prekvapila. Už prvú noc, ktorú strávili spolu, mu dala jasne najavo, že telo nie je pre ňu dôležité. Hladila a bozkávala každé zakrivenie a vyvýšeninu, ktorá by tam byť nemala. Dávala mu svoju nehu a pochopenie. Niečo, čo bolo vzácne a on sa mohol pýšiť tým, že to vlastní.

„Takmer som o teba prišla,“ zašepkala

Zachvel sa pri bolesti, ktorá jej zaznela v hlase. „Ak to bude v mojich silách, nikdy o mňa neprídeš.“

„Možno sa to už stalo,“ pošepla si sama pre seba, že si Dylan vôbec nebol istý, či to naozaj vyslovila.

Potriasol hlavou a opäť sa sústredil na jej poddajné telo. Jemne si ju otočil v náručí tak, že sa mu chrbtom opierala o hruď, a začal ju jemne hladiť. Perami si bozkával cestičku od ucha až po plece a odtiaľ späť k jej perám. Miloval ju každým možným spôsobom. Niekedy sa mu zdalo, že je taký preplnený citmi k nej, až z toho jedného dňa vybuchne. Ale bolo mu to jedno. Túžil po nej, po jej smiechu, jemnosti jej pokožky, po vzdychoch, ktoré sa jej teraz jemne odrážali od sklenených dier sprchy. No viac ako po čomkoľvek inom túžil po vzájomnom porozumení a blízkosti, ktorá ich spájala. Nepotreboval byť v nej, aby sa s ňou miloval. Miesto toho si ju k sebe pritískal najbližšie ako mohol a užíval si pocit, ako do neho prúdi jej teplo.

„Potrebujem ťa,“ pošepla mu do ucha, keď sa jej lícom pritískal ku krku.

„Veď ma máš.“

Cítil, ako pokrútila hlavou. Zobrala jednu z jeho dlaní, ktorá ešte stále spočítala na jej boku, a položila si ju do lona. „Potrebujem ťa cítiť. Prosím. Aspoň ešte jediný krát.“

Ak mu aj prišli jej slová divné, nedostal možnosť sa na niečo opýtať. V tej istej sekunde, ako ho úpenlivo prosila, sa mierne predklonila a pritisla sa k nemu. Prijal jej pozvanie a opatrne prenikol do jej tela. Synchrónne zastenali. Dylan ju nechal riadiť ich rozkoš a utápal sa vo vláčnych pohyboch, ktoré ho pripravovali o rozum. Nemohol prestať porovnávať ich životy. Zatiaľ čo rok predtým, než vôbec začali uvažovať o spoločnej budúcnosti, boli lemované bezbrehou vášňou, ktorá ich oboch pripravovala o dych, čas po vyslovení jeho žiadosti o ruku predstavovalo porozumenie a súzvuk duší, ktoré nemá možnosť zažiť každý. Bol za ten dar vďačný.

Myšlienky mu vyfučali z hlavy, keď Nadyne mierne zrýchlila. Odrazu pôsobila kŕčovito, nenásytne. Rukami jej objal boky a opatrnými dotykmi ju povzbudzoval. Zaklonil hlavu a nechal sa unášať na vlnách opojného milovania až k výšinám. Úplne sa stratil v nesmiernej radosti zo spoločnej blízkosti. Vyvrcholenie prišlo rovnako neočakávane. Pritúli si ju k sebe a namáhavo dychčal. Jeho mužského ego bolo hýčkané jej vlastným chrčaním a namáhavým oddychovaním.

Unavenú a napol v ríši snov ju zabalil do prikrývky a pritiahol si ju na hruď. Obaja boli uspokojení a šťastní. Dylan si prial, aby to tak ostalo navždy. No skôr, ako zaspal, mu hlavou prebehla spomienka na to, ako naňho Nadyne mierila nožom, v tvári odhodlanosť a túžba vraždiť...

Nevedel ani ako zaspal, vedel to len podľa toho, že sa mu niečo začalo snívať. Nedokázal to nijako pomenovať, ani špecifikovať, bolo to skôr ako nejasné obrazy a zhluky emócií. Až pokým nezacítil pohyb vedľa seba. Natiahol sa za Nadyne, ale nenašiel ju vedľa seba.

„Nadie?“ spýtal sa, nevediac, či ešte stále spí.

Šuchot a tiché zívanie. „Spi. Idem len na záchod.“

Ak to bolo tak, čo bolo to niečo, čo držala v ruke a pripomínalo to ruksak? „Kam ideš s tým batohom?“

„To sa ti len zdá. Choď spať, o chvíľu bude svitať.“ V jej hlase znel hnev a smútok, no nemohol sa jej na to spýtať, pretože sa opäť prepadol do temnoty...

Ráno prišlo skôr, ako očakával. Do očí sa mu predralo ostré svitanie a opäť raz preklial tú sprostú myšlienku, ktorá ho priviedla k ešte hlúpejšiemu nápadu mať spálňu otočenú smerom na východ. Unavene si povzdychol a pozviechal sa z postele. Na jeho prekvapenie miesto vedľa neho bolo prázdne. Prešiel rukou po pokrčenej plachte a do dlane ho pošteklilo teplo jej tela, ktoré sa tam ešte stále skrývalo. Takže to nebude dlho, odkedy vstala.

Otočil sa a vyplašene stočil svoj zrak späť. V kúte bol pohodený jeho starý batoh, ktorý zvykol nosiť so sebou, keď vedel, že sa na pastvinách zdrží aj na noc. Pamätal si, že ho odložil do jednej zo skríň. Tak čo potom robil v spálni? A prečo sa tváril, akoby bol prepchatý oblečením?

Že by to nebol... „Dylan! Niekto ťa tu hľadá!“ ozval sa odrazu domom Curtisov hlas, ktorý prerušil jeho znepokojené úvahy.

„Už idem!“ skríkol dole a rýchlo na seba hodil rifle a košeľu. Netrápil sa sprchou, alebo česaním. Ak ho niekto hľadal, mohlo to byť naliehavé. Vlastne to vždy bolo naliehavé.

Schody bral po troch. V chodbe stretol Curtisa, ktorý kývol hlavou smerom k verande. Pripravený na to najhoršie otvoril dvere. Ani nevedel, čo čakal. Možno niektorého z chlapov, ktorý mu prišiel oznámiť, že Nadyne od neho odišla. Hoci nevedel, ako na to prišiel, ale mal neodbytný pocit, že to, čo sa medzi nimi odohralo, bolo svojim spôsobom zbohom. Pokrútil hlavou. Odvtedy, ako bol so svojou ženou ráno v sprche a zobudil sa v to isté ráno v posteli bez nej, akoby ubehlo storočie a nie pár hodín. Ešte nikdy sa necítil viac zmätený. A predsa, keď vkročil na verandu a zbadal na nej stáť zavalitého muža v obleku, ktorý stále krútil hlavou, akoby nebol zvyknutý na to mať kravatu, mal pocit, že svoju nechápavosť môže baliť do škatúľ a vyvážať ju do zahraničia.

„Dobré ráno,“ povedal hlasom s neznámym prízvukom. „Hľadám Nadyne Raynerovú. Mám príkaz, podľa ktorého musí ísť so mnou.“

Kapitola 3. ¦¦ Kapitola 5.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Chybný klon - Kapitola 4.:

6. mea
16.08.2013 [17:17]

Emoticon Emoticon Emoticon

5. Perla přispěvatel
10.08.2013 [16:43]

PerlaTak toto zacina byt dost komplikovane uz Teraz.
Som zvedava, ako as s tym Dylan vysporiada, pretoze to pre neho bude urcite vsetko sok.
Tiez ma ale zaujima co bude s nadyne nakolko nechapem, ako he mozne, ze odisla tesne pred prichodom toho pána.
Typujem, ze to bude jeden z tych co ju hladaju us nejaku dobu, ci?
Kapitola bola ako vzdy skvelá. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4.
Smazat | Upravit | 07.08.2013 [10:24]

Super! Emoticon Těším se na další Emoticon Emoticon

3.
Smazat | Upravit | 06.08.2013 [15:08]

Čo sa tam deje?
Tak mi je Dylana ľúto... Emoticon Naozaj Nadyne ušla? Emoticon Emoticon

2. mima33 admin
06.08.2013 [14:30]

mima33No, ten muž bude asi nejaký vedec, nie? Emoticon Alebo niečo tomu podobné...
Chudák Dylan, naozaj ho ľutujem. Už si toho vytrpel dosť a ešte na neho čaká dlhá a kľukatá cesta. Teším sa na ďalšiu. Táto bola skvelá ako vždy Emoticon Emoticon

1. MillieFarglot admin
06.08.2013 [14:21]

MillieFarglot Emoticon Emoticon Čo to má byť? Kam šla? Sistrm, toto sa mi vôbec nepáči! A prečo prišiel po ňuten chlapík? Ale akoby o tom ona vedela...
Toľko otázok. Emoticon
Teším sa na pokračovanie.
Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!