OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hate - Kapitola VIII.



Hate - Kapitola VIII.Vravíš, že mi neublížiš? Tie slová som už počula a pozri, kam nás to dostalo.

Kapitola ôsma

 

Musela som ísť za otcom, avšak ochranka ma nechcela pustiť. Dôležité firemné jednanie, ako mi to Steve vysvetlil, malo vždy prednosť predo mnou, už som sa tomu ani nečudovala. Obliekla som sa športovo a zamierila do telocvične, pretože v mojich pätnástich som bola asi jediné dievča, čo sa nechystalo na školskú akciu. Mohla som očakávať, že mi to otec zakáže, keďže som so sebou odmietala vziať Sebastiana. Boli to však moje narodeniny, ktoré sa mali osláviť! Nebolo logické brať so sebou brata na akciu, kde mali byť prevažne dievčatá.

Pevne som si uviazala botasky a prehodila si cez rameno uterák, do ruky schytila fľašu s vodou, nakoľko som sa plánovala zašiť do telocvične minimálne do večere. Oliver niekde zmizol opiť sa spolu so svojimi priateľmi a Nate sa na mňa vykašľal hneď z rána, keď sa vyparil ešte pred raňajkami. Otec zúril, čo znamená, že môj brat sa tak skoro doma ani neukáže. Snáď sa ukáže aspoň v škole.

Z telocvične ku mne doliehal akýsi rozhovor a síce som nepoznala obe hovoriace osoby, minimálne jedna znela povedome.

„Spevni nohy, inak ťa nakopem do zadku a ako bonus ti niečo zlomím,“ smial sa môj najstarší brat, ktorého rodičovský tón sa nedal nerozoznať. Pomaly som sa priblížila k dverám, ale tak, aby si ma nikto nevšimol. Čo ak tam má aj on nejakú dôležitú návštevu?

„To by si mi nespravil, Maxwell,“ zasmial sa brunet, ktorý mal obviazané ruky a zápasil s mojím bratom. Bol zadýchaný a modré oči mu žiarili hrou. Očividne sa dobre zabávali, teda, ak sa bitka dala považovať za zábavu.

„Máš slabý tlakový kop, takto od seba súpera neodoženieš,“ pokračoval braček v karhaní, nad čím sa jeho kamarát len zasmial.

„Môžem za to, že od seba druhých nechcem odohnať? Nie každý je taký svätec ako ty.“

„Sklapni, debil,“ pretočil Ben očami a zaútočil dvihákom, ktorý mieril presne na jeho bradu. Našťastie sa tomu jeho kamarát vyhol záklonom dozadu. So zatajeným dychom som ich dvoch sledovala, pretože kde jeden zlyhal, druhý vynikol.

Bratia ma zasvätili do teórie umenia, ale jediná chvíľa, kedy som do niečoho udrela, bola vtedy, keď som ostala v telocvični sama. Benjamin nechcel, aby som bola ako oni, pretože som bola lepšia. Dievča ako ja sa nemalo čo zahadzovať bitkami, preto ma v trinástich prihlásil na tanec, kde som vydržala asi pol roka, než im všetkým došlo, že ja a jemnosť sa nemusíme.

Vlastné myšlienky ma pohrúžili na toľko, až som si nevšimla, kedy stihol brunet premôcť Bena a dostať ho na zem s nohou priloženou k jeho hrudi. Zároveň to bolo niečo nevídané, pretože môj braček bol vo svojom obore jednotkou. Nezáležalo na druhu boja, poznal ich všetky... alebo som si to o ňom aspoň doteraz myslela.

„Dám ti radu, Rob, keď dostaneš takto na zem ženu, ver mi, nedá ti,“ neodpustil si Ben a vystrel ruku k priateľovi, ktorý mu pomohol na nohy.

Neodpustila som si smiech, čo bolo nakoniec veľkou chybou. Obaja polonahí chlapi sa obzreli mojím smerom. Do čerta!

Zhlboka som sa nadýchla a vošla k nim dovnútra. Benjamin sa na mňa usmial, ale muž vedľa neho spozornel a prižmúril oči. Podľa všetkého sa o mne môj brat nejako zvlášť nezmienil, čo pre mňa nebola žiadna novinka.

„Robert, toto je moja sestra, Hate. Hate, spolužiak z výšky, Robert,“ predstavil nás rýchlo, akoby to všetko chcel mať čo najrýchlejšie za sebou. Potriasli sme si rukami, no v telocvični odrazu nastalo až príliš trápne ticho.

„Hate?“ nechápavo nakrčil obočie. „Myslel som, že máš len ďalších troch bratov...“

„A Hate,“ dokončil za neho a ospravedlňujúco na mňa pozrel. Ja som si len prekrížila ruky na prsiach a prepichla ho pohľadom.

„Takže Ben sa za svoju sestru ani len neprizná?“ smerovala som otázku Robovi, ktorý bol ešte stále trochu zmätený, ale už viac-menej uvoľnený. Svaly, ktoré mal na rukách sa uvoľnili a hrudník sa začal dvíhať v pravidelných nádychoch.

„Je to moje princezná,“ stiahol ma k sebe Ben a rozstrapatil mi zopnuté vlasy. Aké dospelé od neho! Naštvane som pretočila očami a udrela ho do hrude, aby ma pustil, no len čo tak urobil, vzal si môj uterák, aby sa poutieral.

„Hej!“ oborila som sa na neho naštvane. „Nevieš si niekedy nájsť niečo vlastné?!“ rozčúlila som sa, ale bolo mi to zbytočné. Môj brat bol odo mňa vyšší o pätnásť centimetrov, takže so svojou výškou by som sa uskákala, kým by som sa k uteráku dostala.

„Aj doma je taký debil? Už som sa bál, že to so sebou nosí len do školy,“ pridal sa ku mne Robert, nad čím som sa usmiala.

„Mňa skôr udivuje, že chodí do školy,“ prehodila som nevinne. „Tiež právo?“

„Samozrejme,“ prikývol vysmiato. „Práve sa bavím so svojím konkurentom, preto by bolo asi najlepšie, aby som mu niečo zlomil. To by ho mohlo spomaliť.“

„Len aby som ti niečo nezlomil ja,“ upozornil ho Ben. „Na čo si sem prišla ty, Hate?“

Pretočila som nad jeho nevšímavosťou očami a na pár krokov sa od nich vzdialila, aby si ma mohol prehliadnuť.

„Čo myslíš, že robím v športovom oblečení?“ položila som si ruky na boky. „Idem cvičiť, pretože zatiaľ čo si všetci užívajú, ja musím trčať doma,“ povzdychla som si a dala sa do chodu na druhý koniec telocvične, kde sme mali prístroje. Väčšinu z nich som využívala aj tak len ja, ale niekedy sa ku mne pridal aj Oliver, ktorý uprednostňoval tréning v tichosti.

„Tvoja sestra boxuje tiež?“ počula som za sebou Robertov hlas a po pravde ma aj zaujímalo, s akou odpoveďou príde Benjamin. „Je predsa Maxwellová.“

„To je, ale nie, neboxuje,“ pokrútil nesúhlasne hlavou. „Na čo by jej to bolo? Má predsa nás, my ju ochránime.“

Naštvane som zaškrípala zubami a dala sa do behu na páse. Jasné, ako inak. Všetci ma zachránia, ak budú musieť, len ja sama nemôžem vedieť nič.

 

Niekto mi zaklopal na dvere a bez všetkého vošiel dovnútra. Nakoľko som ležala na posteli a hlava mi visela dole, videla som môjho brata obrátene. Našťastie to ale nebol Benjamin, toho som nechcela ani vidieť.

„Je to moja vina,“ vyšlo z neho ako náhle za sebou zatvoril dvere. Nečakal, že sa otočím, len prešiel bližšie a ľahol si vedľa mňa. Nate vždy vedel, čo potrebujem.

„Nie je, ale vďaka, že si sa ma zastal,“ prehodila som bez štipky emócie. Bola som príliš vyčerpaná boxovaním, počas ktorého moje oči neopustila ani jedna slza, pretože tie boli pre slabochov. Minimálne tak mi to otec vždycky prízvukoval. Ak som plakala, strelil mi po tvári s konštatovaním, že teraz už mám aspoň dôvod na plač.

„Ben je blázon, ak si myslí, že ti to môže zakázať. Si naša sestra a patríš tam rovnako ako ja alebo Oliver. O Sebastianovi radšej nehovorím, pretože ten tam v poslednej dobe asi aj nocuje.“

„Ja...“ začala som po chvíli a oblizla si pery. To, čo som sa mu chystala povedať, sa mi samej ešte veľmi nepozdávalo. „Rozmýšľala som o Podzemí, Nate,“ otočila som hlavu nabok, aby som mohla vidieť jeho reakciu. „Tam prebiehajú aj ženské súboje a nikto od nás tam nechodí...“

„Máš rozum?“ skočil mi do reči a posadil sa na mojej posteli. Nasledovala som jeho príklad a usadila sa v tureckom sede. „Nikto do Podzemia nechodí, pretože sú tam samí kreténi, ktorí by ťa najradšej pretiahli a potom okradli. Vlastne... na poradí nezáleží, pointa je rovnaká...“

To, čo mi hovoril, som dobre vedela. Podzemie bolo podobné ako Impérium, až na to, že tam sa hralo oveľa špinavšie, bez nejakej lekárskej pomoci po zápase. Prišiel si so stovkou? Odídeš so zlomenými rebrami, tak to tam fungovalo. Každý to vedel.

„Viem sa o seba postarať,“ bolo všetko, na čo som sa zmohla. Slová pre mňa stratili na význame, pretože čím viac som rozprávala, tým menej ľudí ma počúvalo. „Benjamin mi nedal na výber. Nevzdám sa mojej jedinej lásky len preto, že jemu sa niečo nepáči. Som dospelá, Nate,“ pozrela som na brata a snažila sa vyčítať jeho postoj. Čo ak sa ma zastal, no myslí si to isté čo Ben?

„Prosím ťa, sestrička, neurob žiadnu sprostosť, dobre? Na to som tu predsa ja, nemôžeš mi brať flek,“ zasmiali sme sa. „Porozprávam sa s Benom a posnažím sa na neho pritlačiť. Istotne ho to prejde...“

Vtom mi niečo napadlo. Nespomínal niekto, že sem prišiel len na týždeň, možno dva? Potom sa predsa musí vrátiť do New Yorku a ja budem mať čistú plochu.

„Kedy odchádza s Robertom preč?“ spýtala som sa a v Natových očiach sa zračilo pochopenie, ale nie radosť, akú som mala ja.

„Už túto sobotu, ale Hate...“ pevne stisol pery. „Ak vydá zákaz, nikto ťa tam nepustí, aj keď odíde. Nemôžeš sa a to spoliehať.“

„Do čerta s ním!“ zaúpela som a postavila sa z postele. Naštvane som sa začala prechádzať po izbe, uvažujúc, ako sa dostať z tejto situácie. Nejaké riešenie predsa muselo existovať.

„Nie som v tomto veľmi dobrý, sestrička, ale nie si to ty, aby si sa na neho hnevala,“ pozeral na mňa, akoby sa bál, že každé jedno slovo mi môže ublížiť a všetko pokaziť. Mýlil sa. Všetko sa už pokazilo.

„Chce ti len dobre, pretože sa bojí, aby sa ti niečo nestalo. Ak by sa ťa niekto dotkol, neváhal by som ani na sekundu a skočil by som do ringu aj ja. Musíš nás pochopiť, Hate...“ Bol s nimi, ako inak.

„Prečo mi neveríš, že to dokážem, Nate?! Bol si to ty, kto mi povedal, nech urobím niečo a odviažem sa.“

„To áno, ale nie, aby si skočila do ringu! Uvedomuješ si, že som narážal na posteľ? Pri sexe sa nezraníš ako pri boxe!“ hájil sa.

Vtom mi zavibroval mobil a celé moje vnútro sa zachvelo. Tušila som, kto to je, no aj tak som sa tvárila plne pohrúžená našou konverzáciou.

„Na toto naozaj nemám síl, braček. Považuješ ma za padavku, fajn,“ rozhodila som porazenecky rukami.

„To vôbec nie, ale... čo by si pomysleli v škole, keby si sa tam ukázala dobitá? Volali by otcovi, či ťa doma bijeme.“ Keby len vedel, ako blízko bol pri pravde.

„Potrebujem byť sama, Nate,“ vydýchla som nakoniec. „Odíď, prosím ťa.“

Brunet oproti mlčal a síce sa najprv nechcel pohnúť z miesta, pochopil, že ďalšia hádka nemá zmysel. Bez slova, bez rozlúčky, odišiel a nechal ma samú. Presne tak, ako som potrebovala.

Okamžite som sa vybrala k mobilu, prečítať si správu.

Obed si nezjedla, dáme si večeru.

Vedela som, že by som sa nemala tešiť, ale niečo vo mne túžilo po hocakej spoločnosti, len nie mojej rodiny. Navyše, v New Yorku mal priateľku, takže so mnou si nemohol začať. Nedovolila by som mu to.

Páči sa ti rozkazovať?

Neubránila som sa a stlačila odoslať. Ak by bol tak nesebecký, nechal by to tak a na nič by sa nepýtal. Bol to môj život, ktorého súčasťou nebol. Sám to predsa ukončil, tak prečo sa vrátil?

Jedine ak viem, že dostanem, čo chcem.

Jeho sebavedomie nemalo hraníc. O žiadnu večeru som nestála, chuť do jedla som nemala, ale riskovať, že povie niečo, čo by nemal, som tiež nemohla. Neostávalo mi teda nič iné, než sa zdržať svojich názorov a poslúchnuť. Prvý a posledný krát.

Len aby si nebol sklamaný.

Neprešlo ani pár sekúnd a mobil mi znova zapípal, tentoraz s presnou adresou, kde sa chcel stretnúť. Zaujímalo ma, ako by po mňa prišiel, ak by musel. Moji bratia by mu na niečo také nenaleteli. Bolo oveľa jednoduchšie stretnúť sa na neutrálnej pôde, najlepšie tam, kde nejako nechodíme.

Môj šatník bol plný šiat. Dlhé, krátke, farebné alebo čierne... nemohla som si vybrať. Nechcela som zapôsobiť, ale ukázať mu, o čo všetko prišiel. Jeho slová sa mi zabodávali do uší ešte teraz, keď som o sebe pochybovala, čo môjmu sebavedomiu naozaj nepomáhalo.

Behom chvíle som si nastavila mobil na videohovor a už som volala Lauren. Bola mojou jedinou záchranou.

„S si istá, že je to dobrý nápad?“ kontrolovala mi, kým som sa obliekala do prvých šiat.

„Nemám na výber!“ zaúpela som v snahe vytiahnuť zips. „Ak s ním nepôjdem, povie Benovi o tej jazve, Lauren.“

Kamarátka na druhej strane sa oprela na stoličke a prekrížila si ruky na prsiach.

„Nechcem byť mrcha, ale si si istá, že by to nevyriešilo všetky problémy? Myslím si, že si bola ticho už dosť.“

„Nevyriešilo by to nič! Otec by ma akurát tak vydedil a poslal kade ľahšie! Povieš mi, ako by som bez jeho peňazí dokončila vysokú?“ zaujímalo ma, hoci v niečom mala kamarátka pravdu. Klamstiev som mala už po krk. Chcela som odísť, začať niekde odznova a zabudnúť, z akej rodiny pochádzam. Nič z toho však nebolo možné.

„Nerob z toho drámu, Hate. Máš predsa štipendium!“ obvinila ma, nad čím som len pretočila očami. Vedela o mojej finančnej situácii, pretože to bola ona, ktorá mi to poradila.

Otec mi platil vysokú školu v plnom rozsahu, no bolo mi jasné, že vo chvíli, keď ju dokončím, nedá mi ani cent a pošle ma do práce, ktorá sa mi vôbec nepozdávala. Koho by ale zaujímalo, či ich dcéra študuje to, čo chce, nie? Lauren však prišla s múdrym nápadom, aby som požiadala o štipendium a zvyšok peňazí si odkladala na vlastný účet. Mal to byť môj základ po škole, ale či to bude stačiť... sama som poriadne nepoznala odpoveď.

„Ja viem, ale...“ nadýchla som. „Nechcem prísť o bratov, Lauren. Milujem ich, no oni nevedia, aký otec vlastne je. Keby vedeli, čo mi urobil kvôli tomu incidentu na parkovisku...“

„To nezistíš, kým im to nepovieš!“ prerušila ma naštvane. „Uvedomuješ si, čo ti urobil, Hate? Zabodol do teba nôž! Ten chlap je chorý!“ rozčuľovala sa a niekde v hĺbke to štvalo aj mňa. Bol to však môj otec. Muž, ktorý mi dal život a ktorý sa o mňa roky staral. Nie najlepšie, ale zároveň stále to bolo viac, ako by mohla povedať taká Lauren.

„Nedozvedia sa to,“ rozhodla som sa. „To, čo sa mi stalo, je minulosť a musím o tom presvedčiť Roberta. Čo povieš na tieto šaty?“ zatočila som sa v čiernych kokteilových šatách, ktoré pôsobili, akoby som šla na nejaké jednanie, nie na večeru.

„Absolútne nie. Daj si tamtie biele na ramienka, čo sa dole jemne rozširujú,“ žmurkla na mňa a čakala, kým sa znova prezlečiem.

„Prečo sa vlastne tak obliekaš? Povedala si, že ti na ňom nezáleží.“ Páni, tá teda vedela meniť témy. Jednu hroznú za druhú, o niečo horšiu.

„Nezáleží,“ pritakala som poslušne. „Ukážem mu, o čo prišiel, keď odišiel.“

„Myslíš, že mu na tebe záleží?“

„Určite nie,“ pokrútila som hlavou, vyťahujúc si biele šaty. „Ben povedal, že v New Yorku má priateľku, takže...“ odmlčala som sa a snažila sa nájsť slová, ktoré neobsahovali nejakú nadávku. Nebola som naštvaná, nemala som prečo, no aj tak som aspoň dúfala, že sa o tom zmieni sám od seba. Koniec koncov... v noci to bol on, kto ma objímal, jeho ruky, ktoré ma hladili a jeho plece, na ktorom plakala. Mohla som byť ešte sprostejšia?

„Čo vieš? Možno si len hľadal náhradu.“ Odkedy ho bránila? Mala byť na mojej strane!

„Áno, istotne,“ kyslo som sa usmiala, „a na mňa myslí vždy, keď jeho hlava skĺzne medzi jej nohy, nie?“ pozdvihla som obočie a ukázala sa jej v bielych šatách, ktoré mi okamžite schválila.

„Chcela by si, aby bol medzi tvojimi?“ podpichla ma, nad čím som len ohrnula nosom.

„Zbláznila si sa?!“ Mala šťastie, že nás delila polovica mesta, inak by som ju nakopala už len za tú sprostú predstavu. Nepočula ani slovo z toho, čo som jej povedala?

„Nemôžeš ma obviňovať z ničoho!“ dvihla ruky do vzduchu na dôkaz toho, že sa vzdáva. „Videla som ho na tej party, skutočne vyzerá a pôsobí príjemne.“

„Je to diabol v ľudskej podobe,“ vysvetlila som prosto. „Jeho krása mu nedáva právo správať sa ako najväčší kretén a zametať s ostatnými len preto, že môže mať všetko.“

Jemne som sa namaľovala, na pery si naniesla staroružový rúž a kučeravé vlasy som nechala tak. Nezaujímalo ma, na ktorú stranu mi odstávali, vyzerala som slušne tak či onak.

„Práve si priznala, že je krásny,“ zasmiala sa Lauren, ale po chvíli opäť zvážnela. „Viem, čo medzi vami je, no možno to oľutoval. Koniec koncov, mala si vtedy len pätnásť.“

Nemala som nervy hádať sa aj s Lauren, najmä, ak jediné, čo som v tejto chvíli potrebovala, bola niečia podpora. Chcela som sa uistiť, že to, čo sa chystám urobiť, je správne. Nepotrebovala som, aby sa ma snažila presvedčiť, nech to všetko poviem. Isté veci musia ostať skryté, aj keď ich akokoľvek chceme nechať vyplávať na povrch. Ak to pochopí Robert, mám vyhrané. Čiastočne, pretože pred ďalšou bolesťou ma nezachráni nikto.

„Musím končiť, aby som nemeškala,“ vrátila som sa do prítomnosti a vzala si mobil do ruky. Lauren mi môj úsmev opätovala a prekrížila si prsty na rukách.

„Nezabudni, že v tom nie si sama. Ak sa bude niečo diať, zavolaj a som tam ako na koni,“ žmurkla a s tým sme sa aj rozlúčili. Ja som si len povzdychla a dúfala, že tento večer dopadne lepšie ako minulý.

 

***

 

Čakal ma na parkovisku. Netušila som, odkiaľ vedel, kde sa nachádzam, ale nemala som toľko energie, aby ma to zaujímalo. Istotne prišiel len chvíľu predo mnou a rozhodol sa ma počkať. Chcel ma očariť? Prečo mi na rovinu nemohol povedať, o čo mu ide? Bola som ďaleko od pravdy, keď som myslela, že chce sex?

Zaparkovala som a skôr, než som mohla vystúpiť, mi už otváral dvere a podával ruku. Chvíľu som na ňu pozerala a uvažovala o možnostiach, než som sa rozhodla ju ignorovať a postaviť sa vlastnou pomocou.

„Nemusíš sa hrať na džentlmena, obaja predsa poznáme pravdu,“ prehodila som a načiahla sa po kabelku, ktorú som nechala na mieste spolujazdca. Bez svojho mobilu by som bola stratená. Lauren je číslo jedna na mojom pomyselnom rýchlom vytáčaní.

„A ty sa takto nepredkláňaj, pretože v tejto chvíli dostávam rôzne nápady,“ poznamenal a ja som sa behom sekundy vystrela. Udrela som si síce hlavu o strop auta, ale to bolo nepodstatné. Behom chvíle som zamkla auto a zhlboka sa nadýchla. Prečo som vlastne prišla autom? Ak to s ním mám vydržať, nemôžem byť predsa triezva.

Hľadela som mu do očí, v ktorých som odrazu nedokázala vyčítať nič, čo len zvýšilo moju frustráciu. Musela som sa však ovládnuť, keďže presne o to mu išlo. Chcel jeden večer, kedy ma môže vytočiť, a ja ho za to nezmlátim. O zajtrajšku však nepadla ani zmienka.

Vybrala som sa okolo neho k výťahu, ktorý viedol na poschodie do reštaurácie, zatiaľ čo on ma len mlčky nasledoval. Kráčala som pomaly, dávajúc dôraz na každý môj pohyb. Chcú, aby som bola žena? Majú to mať.

Vnútro bolo oveľa krajšie, než som si to pamätala z poslednej návštevy. Vtedy oproti mne sedel otec a po mojej pravici dekan, ktorý sa celý čas uškŕňal a pritakával všetkému, čo mu otec povedal. Akoby aj mohol odmietnuť jeho dcéru na vysokej, hoci úplne pohorela pri prijímacích testoch? Nikoho nezaujímalo, že som nechcela ísť študovať kriminalistiku. Otec v tom videl len to, čo by tým získal. Kontakty.

„Čo vám ponúknem na pitie?“ opýtal sa s úsmevom čašník, ktorý ma vrátil do prítomnosti. Skôr, než som však mohla otvoriť ústa a niečo odvetiť, Robert nám objednal. Tmavovlasý muž neotáľal ani sekundu a už bol na ceste do kuchyne.

„Ja piť nebudem,“ objasnila som hneď na úvod, čo ma síce dosť mrzelo, ale bola to krutá pravda. Nemohla som.

„Zavolám ti taxi, neboj sa,“ žmurkol. „Predsa len, tento večer som plánoval. Postarám sa o teba, Hate.“

Nad jeho slovami som sa musela zasmiať a zložiť jedálny lístok na kraj.

„Postaráš? Veď to slovo v tvojom slovníku ani nie je,“ ohrnula som perami a mlčala, kým mi čašník nalial do pohára červené víno, ktorého ročník ma nijako nezaujímal.

„Zmenil som sa,“ bolo všetko, čo mi na to odvetil. Pokoj, s ktorým to povedal, ma privádzal na rôzne myšlienky. Vystrela som sa na stoličke a párkrát sa zhlboka nadýchla.

Chcel jeden večer, musím mu ho dať. Veď čo hrozné sa môže stať? 

 

Kapitola VII. / Kapitola IX.


Spoločný večer začína, no Hate to ľutuje už teraz. Máte nejaké typy, ako to medzi nimi dopadne?

Perla



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hate - Kapitola VIII.:

5. Trisha přispěvatel
08.03.2017 [20:04]

TrishaAha... Emoticon Tak som troška mimo potom. Zle som čítala. A možno je to aj tým, že Sebastián sa tam iba mihne a ja sotva registruje... Emoticon
Nemáš za čo, lásko Emoticon Emoticon

4. Perla přispěvatel
08.03.2017 [19:54]

PerlaTrisha: Vekovo si je s Hate najbližší Sebastian, pretože ich delí len 1 rok, Nate je starší o 2,5 roka. Emoticon Hoci k nej má asi najbližšie, pretože ona jediná ho drží na uzde, keď to potrebuje. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

3. Trisha
08.03.2017 [18:19]

Tato kapitolka bola jedna z tych pohodovejsich, nie nahodou je to len vstupna brana do pekla.Emoticon Emoticon Ale Nate ma potesil. Zo vsetkych bratov na mna posobi tak, ze ju ma najradsej. Ben zaostava len o troska. Mozno je to tym, ze si su s Hate vekovo najblizsie. Emoticon Tesim sa na dalsiu cast a hlavne na 15. Este si mi ju neposlala, nie? Kazdopadne ja uz ani nwm ci sa slovo "tesit" hodi kedze kazda kapitolka ma len viac deprimuje aj za Hate Emoticon A to pri tom ju najhorsie este len caka. Kazdopadne to ako to pises je neskutocne. Emoticon Emoticon Emoticon

2. Perla přispěvatel
08.03.2017 [12:44]

PerlaLili: áno, zopár spomienok nás ešte čaká, hlavne aby sme s vyjasnili vzťah Roba a Hate, pretože za ten rok, od kedy sa prvýkrát videli, sa toho stalo v miulosti veeeeľa. Myslím, že bolo očividné, ako bude jazva súvisieť s jej ocom, ale dôležitejšou otázkou je, prečo má aj Ben takú istú jazvu? Emoticon

Čo sa týka štipendia, ono sa to všetko vysvetlí, ale ďakujem, aspoň viem, že niekto vníma celý príbeh, ktorý má pôsobiť dôveryhodne aj vďaka takýmto detailom. Emoticon Emoticon Emoticon

1. LiliDarknight webmaster
08.03.2017 [11:43]

LiliDarknightTá spomienka na minulosť bola veľmi silná a ja som rada, že nám plánuješ pomaličky aj odkrývať, čo sa stalo. Hoci si to dávkovanie poriadne obmedzila a užívaš si, ako nás naťahuješ. Ja to viem oceniť, robím to isté. Emoticon
Potom som sa hrozne naštvala, keď sa Lauren preriekla, čo sa stalo Hate, že má jazvu. Vrr, jej otec sa tam poriadne ešte ani neobjavil a ja ho tak nenávidím, že by som ho najradšej vyškriabala z texu - keby to bola kniha, vystrihla by som ho. Emoticon
Teórií, ako dopadne ich rande nerande mám niekoľko, ale radšej si všetky nechám pre seba a nechám sa prekvapiť. Veľmi sa teším na pokračovanie. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

BTW: Pozor na americké školstvo. Neviem to síce naisto, ale u nich sa nežiada o štipendium tak, ako u nás. Tam už ideš študovať s tým, že si na štipendiu, napríklad športovom alebo inom. Viem si predstaviť, že Hate by na to nemala ani len nárok. Ale ako som povedala, až tak istá si tým nie som, takže si to asi ešte pozri. Radšej. (Ak si tak urobila už pri písaní, považuj moje sťažnosti sa irelevantné. Emoticon Emoticon )

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!