OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Hviezdny atrament - 3. kapitola



Hviezdny atrament - 3. kapitola Cassidy sa presvedčí, že svet za očnými viečkami je oveľa nebezpečnejší, než sa môže zdať.

Kým Cassidy čakala na Danielle, mala čas premýšľať. S hlavou sklonenou nad otvoreným skicárom pozorovala kresbu. Hlavným objektom boli šaty, ale tým, že atramentom dokreslila i pozadie, musela prijímať výjav ako celok. Nemohla čakať, že sa kresba naplní v blízkej dobe, keď na to nebola príležitosť. Najbližší ples bude pravdepodobne v období Halloweenu. Vtedy si oblečie šaty, po ktorých túžila. Dovtedy možno bude mať aj skutočného priateľa, ktorý ju bude na plese sprevádzať.

Tentoraz sa pokúšala načrtnúť niečo v bližšom časovom rámci.

Nápad neprichádzal. Hodinu sedela nad prázdnym papierom a premýšľala, čo by mohla nakresliť. Prečítala množstvo fantasy kníh a pozerala filmy, ale keď prišlo na lámanie chleba, a bolo potrebné vymyslieť niečo geniálne, nenakreslila vonkoncom nič. Trhalo ju to na kusy.

Nakoniec náčrtník hodila na stôl a postavila sa. Nemalo zmysel dusiť ideu, ktorá nechcela prísť. Skôr či neskôr jej niečo napadne. A Cassidy si na to s radosťou počká aj celý deň, ak bude musieť.

Danielle sa po hodine vrátila s ospravedlnením, že telefonovala s mamou. Podrobnosti rozhovoru vynechala. Spolubývajúca si nemusela veľa domýšľať. Dani oduševnene rozprávala o tom, ako sa im imatrikulácia podarila a že na chodbách počula dievčatá rozprávať, aká je Cassidy talentovaná.

Heather – muselo to byť jedno z dievčat, ktoré pasovali za naozajstnú študentku školy. Vedela, že Cassidy je spolubývajúca, ktorú jej pridelili a čakala na ňu? Alebo jej samota vyhovovala? Cassidy sa za každých okolností snažila myslieť na to, aké dôsledky majú jej rozhodnutia na iných ľudí. Ale dokým Heather nespozná osobne, nebude si ničím istá.

Umelkyňa sa prevalila na jeden bok, aby videla, ako sa kamarátka tvári. Prikrývku mala vytiahnutú až ku krku a všetky končatiny schované v teple.

„Čo urobíme s Katrisse? Zajtra sa bude chcieť ubytovať.“

„Veď sme to už vyriešili,“ zívla a mávla rukou.

„Možno bude chcieť utužiť rodinné vzťahy,“ priznala Cassidy, čím odhalila informáciu, ktorú sa dozvedela.

Danielle mlčala. Cassiy nevedela, či to bolo spôsobené únavou, alebo tým, že odhalila Danielline tajomstvo skôr, než jej to sama povedala. 

„Ako to, že o svadbe nepísali v žiadnom časopise?“

„Bola to tichá svadba v Paríži. Iba Hannes, ja, mama a Katrisse. Máme už osemnásť. Boli sme svedkyne a družičky,“ zívla.

„Nenápadnosť nie je štýl tvojej mamy.“

„Trval na tom Hannes. Nie je zlý. Katrisse je egocentrická po mame. Chcela byť s ňou, ale tá mrcha sa zriekla rodičovských práv.“

„Prečo si mi o tom nepovedala sama?“

Namiesto odpovede Danielle hlasno zachrápala. V spánku mala pokojnú tvár a vyzerala ešte krajšie. Pripomínala zmiešaninu speváčky Edith Piaf a Audrey Hepburn.

Kým sa z noci rodil deň, Cassidy prenasledovali nočné mory o havranoch. Bežala v nekonečných radoch dvojmetrových slnečníc. Na koniec vybehal zo záhonov na pole. Pooraná pôda sa leskla ako krv. Stála rovno oproti strašiakovi vyrobeného z palíc a dyne namiesto hlavy. Usmieval sa zlovestným úsmevom od jedného odstávajúceho ucha k druhému. Na pleci mu sedel obrovský havran. Za ním prilietali ďalší a zízali na Cassidy. Niečo si o nej šepkali v ľudskom jazyku. Dievča im nerozumelo.

Odrazu ju zaplavilo zúfalstvo, smútok – také silné pocity, až sa prehla v páse a nedokázala sa udržať na nohách. Celý pohľad na pole dostal sépiovú farbu a premenil sa na starú fotografiu. Predtým krásne slnečnice, teraz vysušené a zvädnuté, padali cez okraje snov. Ako neporiadne prilepené slabou vrstvou lepidla, zanechávali po sebe len biele siluety. Všetko postupne tmavlo. Nebolo úniku z toľkej tmy. 

Cassidy sa prebrala v internátnej izbe. Miestnosť osvietila lampa z parkoviska. Všetko vyzeralo normálne, ale nemohla sa zbaviť pocitu, že ju niekto sleduje. Chcela prehovoriť na Danielle, chcela sa postaviť a zobudiť ju, ale nemohla. Ešte stále cítila nepríjemné pocity, ktoré ju ovládali v sne a pridal sa k nim neúprosný pocit strachu a bezvládnosti.

Ozval sa trepot krídel a tieň vtáka sa mihol na stene.

Dievča obklopovala temnota a na prsia mu zaľahlo niečo ťažké s ostrými pazúrmi. Muselo bojovať s neviditeľnou silou o každý nádych. 

Čím viac sa bálo, tým sa zvuk šuchotu stupňoval.

„Cassidy!“ Danielle spolubývajúcou poriadne zatriasla, aby sa prebrala.

Oslovená sa snažila otvoriť oči a zaostriť na miestnosť. Keď ich otvorila, svetlo v nich pálilo, a tak ich opäť zavrela. Proces niekoľkokrát zopakovala, kým si telo neprivyklo. Cassidina hlava trešťala bolesťou. Opatrne zdvihla ruku a pokúsila sa zdroj bolesti nahmatať. 

Samovoľne sa jej spustili slzy. Skrútila sa do klbka a nariekala. „Čo sa stalo?“

„Srdiečko, už je všetko v poriadku.“ Z diaľky sa ozýval príjemný ženský hlas vychovávateľky v takmer dôchodkovom veku.

Danielle vytreštila oči. „Hlavne sa nehýbaj! Nedýchaj! Teda, áno. Pokoj, nesmieš panikáriť, nesmieš panikáriť, upokoj sa! Hlavne... zostaň v pokoji, nič sa nedeje... to je v pohode. Sakra! Sakra! Kričala si ako blázon. Privolala si aj pani Schoderovú. Bože, nevieš si predstaviť, aký obrovský strach som o teba mala. Myslela som si, že nemôžeš dýchať. Lapala si po dychu a...“

„Slečna Schopenhauerová, buďte taká láskavá a prineste svojej spolubývajúcej pohár vody.“

Danielle prikývla. Keby prehovorila, znova by spustila zúfalé litánie a žiadna z troch žien to teraz nepotrebovala.

„Srdiečko, už je všetko v poriadku.“ Pani Schoderová sa opatrne pokúsila otočiť dievča k sebe.

Cassidy si pritláčala ruky na spánky a zhlboka dýchala. Ovanul ju chladný vietor, presýtený vôňou dažďa, ale po tvári ju hladkali slabé slnečné lúče, ktorým sa podarilo preraziť hustú prietrž mračien.

„Mala som zlý sen,“ sykla pridusene. Sama nevedela identifikovať zážitok, ktorý mala. Bolo to niečo medzi snom a realitou.

Na konci postele sedela nočná vychovávateľka vo svojej zvyčajnej extravagantnej róbe. Prozreteľne strčila pod svoju zverenkyňu ruku a tlakom ju prinútila sadnúť si, aby sa mohla napiť vody z pohára, ktorý jej niesla Danielle. Kvapky vody stekali po skle a zanechávali za sebou lesklé stopy z kúpeľne až k posteli.

Keď sa Cassidy napila, bolesť prestala tepať a strach sa vzdialil, ale stále zostával na dosah pre prípad, že by prenikol cez Cassine obranné múry a opäť prevzal nadvládu.

„Budeš sa cítiť lepšie, keď sa o tom porozprávame, alebo na to chceš zabudnúť?“

„Nechcem sa o tom rozprávať.“ Nechcela byť ďalším sprostredkovateľom zla vo svete. Chcela byť tým, kto ľuďom vyčarí úsmev na tvári a povzbudí ich na ceste k najlepšej verzii seba samých.

„Dobre. Keby niečo, nájdeš mňa alebo slečnu Ballereiovú v kancelárii. Bude lepšie, ak dnes zostanete spolu a budete jedna druhej robiť spoločnosť.“

Pred odchodom si vychovávateľka zverenkyne poriadne obhliadla a dala Cassidy možnosť svoje rozhodnutie zmeniť. Keď sa aspoň čiastočne uistila, že Cassidy neprepadne strachu zo zlého sna a Danielle nebude panikáriť, rozlúčila sa a nechala dievčatá samy. Z psychologického hľadiska mohol mať zdanlivo nezáväzný rozhovor kamarátok rovnaké účinky ako posedenie u odborníka. 

„Dnes ťa ani na minútu nenechám samú. Pôjdeme na raňajky, užijeme si trochu slniečka v záhrade a pohľadáme Thonyho. Čo povieš? A poobede môžeme zájsť na nákupy, ak chceš. Kúpime nejaké doplnky k tým uniformám. Nemôžem uveriť, že ich aj v dnešnej dobe ešte stále máme. Je to prehrešok proti móde, ale žiaden stres. Cez prázdniny som si chcela vyskúšať uniformy trochu prerobiť. Nanešťastie som to nestihla...“

Cassidy sa započúvala do Daniellinho švitorenia a nikdy nebola radšej, že jej chýba filter medzi hlavou a ústami.

V kúpeľni sa prezliekla do čiernej uniformy. Biela blúzka jej na prsiach trochu odstávala, ale vždy to dokázala zakryť bezchybne padnúcou vestou a sakom s erbom školy na náprsnom vrecku. V lete uprednostňovala sukňu a zvyšok roka nosila nohavice. Dnes sa v rámci uvítacieho ceremoniálu rozhodla uprednostniť dievčenskejší prvok povinného školského oblečenia. Celý komplet doladila hnedou koženou taškou cez plece. Prackami zaistila, že sa z nej skicár a hviezdny atrament nestratia.

Zaváraninové sklo ju začínalo rozčuľovať už doma. Bolo nápadné a ťažko prenášateľné. V skrinkách a kufríku s maliarskymi potrebami zhromaždila všetky nádobky s čiernymi a farebnými tušmi a tie potom vyliala do odtoku v umývadle. Na fľaštičky prilepila papieriky s číslami od jeden do osem. Jedna fľaštička na mesiac, sľubovala si v duchu. Zapodievanie sa, čo sa stane potom, keď využije aj poslednú kvapku, nechala na potom.

V hale ich na chvíľu zastavila pani Schoderová, aby sa Cassidy opýtala, ako sa má. Táto otázka sa v 21. storočí stala iba frázou, pretože v skutočnosti nikoho nezaujímalo, ako sa odpovedajúci cíti. Aj keby osoba odpovedala niečo viac, človek by sa začal obracať a čakať na vyslobodenie, takže rovnako sa odpoveď „dobre“ stala univerzálnou na všetky skutočné pocity od pozitívnych po negatívne a tie zmiešané, ktoré potrebovali viac než jedno slovo.

Willa si na chvíľu ukradla Danielle, aby s Katrisse Neumanovou zjednali výmenu izieb. Ako sa ukázalo, Danielle mala pravdu. Katrisse s ňou nechcela mať nič spoločné. Už len skutočnosť, že sa stali nevlastnými sestrami, ju privádzala do zúrivosti. Keď jej ku všetkému nová pani Neumanová chcela riadiť život, vzoprela sa jej. Chudák Alexa dostala za dva dni vynadané od iných osôb za tú istú vec. Či si to Katrisse a Danielle uvedomovali, Cassidy na nich našla podobné znaky v charaktere. Ani jedna sa nechcela podvoliť vôli niekoho iného.

„Počkám ťa vonku.“ Cassidy ukázala na dvere.

Danielle neisto prikývla. „Si si istá? Nechceš radšej zostať s nami? Pôjdeme spolu."

Zavrtela hlavou. Hala mala ohraničený priestor a dávala študentom možnosť si ju prehliadnuť bez obmedzenia. Od skorého rána sa správy o Cassidinom zvláštnom kriku rozniesli po škole ako semienka púpavy a fámy dievčat a chlapcov prekvitali do neuveriteľných rozmerov. 

„Potom ťa dobehnem.“

Sídlo Helmount ležalo uprostred civilizácie Viedne. Napriek tomu sa ukrývalo v rozľahlých trávnatých pozemkoch, obklopené z jednej strany tuctovými pamiatkami a z druhej lesmi a mŕtvym ramenom Dunaja. Neboli to vyslovene záhrady Schlosshofu, no viedenská atmosféra dýchala z každého metra, i z asfaltových ciest pretínajúcich sa záhradami. Vedľa nich bolo možné obdivovať do detailov prepracované kvetinové záhony vymodelované do vzorov, aké bývali na starých gobelínoch.

Umelkyňa si sadla na lavičku ďalej od ostatných, tak, aby mala stále na dohľad vchod do školy. Ľavá ruka sa mimovoľne pohybovala po papieri, akoby nebola súčasťou jej tela. Všetko ostatné dostalo nejasný, hmlistý nádych. Stratila sa vo svete umenia, v ktorom mala svoje právoplatné miesto. Ničím iným nedokázala tak otvorene vyjadriť svoje pocity a nič nezdieľala s takým potešením.

Pri poslednom ťahu zrak zaostrila na architektúru prekreslenú do čiernobielej podoby. Na štrkovej ceste postával študent a v ruke držal havranie pierko. Na plecia mu padali dlhé kadere. Než stihla vysloviť jeho meno, zozadu sa jej zľahka dotkla veľká studená ruka.

Cassidy nadskočila. Dámske pierko na písanie sa jej vyšmyklo a prsty si pofarbila zvyškami atramentu. Pri tom ako sa ho snažila chytiť, udrela do fľaštičky a zlatá tekutina sa vyliala na lavičku a sčernela. Na tento mesiac mala po atramente.

„Čo som komu dnes urobila?“ zaúpela.

„Verzeih.“ Anthony Maierhofen mal tendenciu zakrádať sa. V dave sa dokázal stratiť rovnako dobre, ako v ňom vynikal.

Nehľadiac na odtlačky rúk na obale, rýchlo zaklapla zošit, aby sa toto dielo nedostalo Thonymu do očí. V opačnom prípade by bola nasledujúce týždne terčom jeho posmeškov. Uťahoval by si z nej a to ona nechcela. Nesmial by sa, že verí mágii, ale sebe v jej predstavách.

Než sa umelkyňa stihla otočiť, chlapec sa presunul pred ňu a posadil sa na lavičku oproti. Anthony sa cez prázdniny zmenil. Kedysi krátke čierne vlasy mal teraz zastrčené vo vrkoči. Schudol a telo sa mu spevnilo. Aj cez uniformu bolo vidieť ako sa mu svaly na ramenách a nohách napínajú.

„Nemáš čisté svedomie?“

„Vyľakali ma tvoje vlasy,“ priznala Cassidy pravdivo s ľahkou nadnesenosťou. V skutočnosti mu veľmi pristali.

„Keď mi tak lichotíš, asi si tento účes nechám." Chytil prameň, ktorý mu unikol z gumičky a vrátil ho za ucho. „Pár mesiacov v divočine ťa vycvičí.“

„Radíš mi, aby som sa vyhla Salzburgu?“

„Salzburg je nádherné mesto. Cez jesenné prázdniny ťa tam môžem vziať.“

„Beriem to ako pozvánku.“

Pomedzi rozprávanie na zemi našiel vtáčie brko a krútil ho v prstoch. „Nič na svete nevynahradí pocit, keď sa zobudíš u starkej a uvedomíš si, že dnes nemusíš nič robiť a v kľude môžeš mlátiť žihľavu tou parádnou palicou, čo si včera našiel pri potoku. Človek sa môže správať detsky, aj keď je vlastne dospelý, však?“

Anthony býval na opačnom konci Rakúska, ale rád objavoval iné kúty vlasti. Aj preto mu škola vo Viedni poskytovala možnosť chodiť cez víkendy na výlety po východnej časti štátu. Vyrastal so zazobanými starými rodičmi a staršími bratmi. O rodičoch nikdy nehovoril. Povedal iba, že sa záhadne stratili, keď bol ešte malý a nikdy o nich nehovoril. Všetky zlé veci, ktoré sa mu v živote stali ho niečo naučili. A okrem lekcie mu dali aj silu sebaovládania a diplomacie.

„Kedy si prišiel?“

„Včera večer. Dorazil som akurát včas na zábavu,“ žmurkol.

Cassidy prevrátila oči. „Čo mi o nej prezradíš tentoraz?“

„Vy ženské stvory ste veľmi podozrievavé. Ak to musíš veľmi vedieť, nebol som na imatrikulácii. Mal som lepšiu zábavu.“

„Ja som si v noci tiež užila tú svoju.“ Nevedela sa rozhodnúť, či myslí vydarenú imatrikuláciu, alebo ten nadpozemský zážitok, z ktorého jej i teraz prechádzal mráz po koži.

„Dani v hale trvala na tom, že ti mám robiť spoločnosť. Podrží nám miesta v átriu.“

„Nemusíš tu byť. Poradím si aj bez teba.“

„Rád s tebou trávim čas. Ale mám ešte iný dôvod. Prišiel som z teba vymaniť informácie o tvojom spirituálnom orgazme, ktorý si zažila dnes ráno.“

„Spirituálny orgazmus?“

Zaškeril sa tak nákazlivo, že sa obaja rozosmiali. Iba Thony sa mohol takýmto spôsobom vysmievať strachu rovno do očí. Cassidy to príjemne upokojovalo.

„Dievčatá to asi kamarátom opísali veľmi kvetnato."

Thony mávol rukou. „Nerob si starosti. Čím väčšia cnosť, tým väčšia klebeta."

Ľudia okolo sa pomaly vytrácali do átria. Dvojica sa tiež nechala strhnúť davom. Cassidy šla pár krokov za Anthonym, ktorý v ruke zvieral pero, akoby to bol poklad. Umelkyňa pochopila, že pred sebou vidí výjav, ktorý naskicovala. Nalistovala správnu stránku a periférne zízala na oboch Anthonyov, keď sa obraz v skicári stratil. Prevrátila niekoľko strán dozadu a dopredu, ale dielo nenašla. Konečne priamo pod nosom videla, že sa z nej nestal blázon a atrament naozaj obsahoval mágiu. Uškŕňala sa od radosti. Modré oči jej žiarili, akoby sa v nich vlnila číra hladina alpských jazier. Ich hĺbka pohlcovala a radosť uchvátila srdce každého.

„Opeknela si, odkedy sme sa videli naposledy.“

Cassidy sa rozbúchalo srdce. Anthony bol na prvý pohľad zaujímavý a spôsobom správania nevšedný. Niekedy síce pôsobil démonicky, možno preto sa mu ľudia vyhýbali, ale keď ho človek spoznal lepšie, pochopil, že je to iba klam a pravda je iná. Thony na to hovoril, že ľudia odsudzujú to, čo nechápu.

Keď prehovorila, usmiala sa, oči sa jej zúžili, ale voda nepretiekla cez okraje. „Čo si našiel?“ Nemusela sa pýtať. Vedela, čo to je, ale potrebovala sa odpútať od kamarátovej lichôtky, inak by podľahla romantickým myšlienkam.

Prestrčil jej úlovok bližšie. „Pero. Vedela si, že havrany majú nesmierne vyvinutú schopnosť zapamätať si nie len konkrétnych jedincov vlastného druhu, ale aj ľudí, ktorí ich v minulosti potešili alebo oklamali? Ak si ho neobrala o kus syra, možno si sa mu zapáčila.“

Cassidy sa so záujmom započúvala do Thonyho rozprávania o tom, čo v niektorých kultúrach predstavujú tieto vtáky. Kultúry od tibetských až po grécke videli havrana ako posla bohov. Keltská bohyňa vojny mala často podobu havrana počas bitiek. Boh Odin mal dvoch havranov, Hugina (myslenie) a Munina (pamäť), ktorí leteli po celom svete a každý deň sa vracali, aby Odinovi nahlásili, čo videli. Číňania prikladali havranom vinu za zlé počasie a ich výskyt v lesoch varoval ľudí pred tým, že prídu zlé sily.

„Veril niekto niekedy, že je havran dobrý?“

Anthony sa zamyslel. „Myslím, že áno. Ale je ich veľmi málo. Existujú aj biele havrany a tie sú určite dobré, ale je to rarita – ako albíni medzi ľuďmi.“

Pohľad na vysoké stĺpy a klenbu s vytesaným nápisom na každého zapôsobili. Postupne sa snažili areál modernizovať, ale s obmedzeniami historikov to šlo pomaly.

Thony sa pred átriom zastavil a povzbudivo dodal: „Keby som ja bol havran, potešilo by ma, že si o mne niekto myslí niečo iné ako je v mytológii.“

Danielle najprv striehla, ale potom takmer driemala v kresle v zadnom rade. Nohy i ruky mala rozvalené na ďalších sedačkách. Vyzeralo to krkolomne, ale nedala dopustiť, aby si vedľa nej sadli iní ľudia, než Anthony alebo Cassidy.

„Ťažká noc?" 

Dani si vyložila kolená na opierku pred sebou a zívla. Ešte sa celkom nezotavila s nedostatku spánku, no chuť do reči už bola na mieste v plnom rozsahu. „Nabudúce sa posnažím vyzerať lepšie. Vieš si predstaviť, aké náročné je pre mňa trčať tu a nie v teplej vyhriatej posteli? Keby som bola taká protivná, nemusela som prísť vôbec. Ale obetovala som sa vám podržať sedadlá dokým tu vy dvaja nedotrepete svoje pekné riťky.“

„Ďakujeme, že si nám podržala miesto. Ako vidím, robíš z núdze cnosť.“

„Žiadna z núdze cnosť. Povedala som, že budem robiť Cassidy spoločnosť a svoje slovo dodržím. Na dnes máš padla, Thony. Neviem, či by ťa zaujímal typický dievčenský deň.“

Cassidy nemala rada Danine „typické dievčenské dni“, no dnes si ho chcela dopriať. 

Anthony trúsil jednu filozofickú myšlienku za druhou, Danielle tárala ako zvyčajne a Cassidy sa medzi nimi cítila najlepšie. Trojica kamarátov bola zvláštna zmes a v reálnom živote na ulici by sa asi nikdy nepriatelila, ale táto škola ich spojila. Stretli sa komplikovane jednoduchou predurčenou náhodou.

Zvyšok ceremoniálu prebehol vo svojom zvyčajnom rytme. Riaditeľ uvítal prvákov, štvrtákom pripomínal nevyhnutnosť priebežnej prípravy na maturitnú skúšku a tiež spomínal možnosť prihlásiť sa na prípravné semináre na vysokú školu. Na konci im predstavil nový personál. Willa stála v skupinke žien a mužov pracujúcich na internáte. Pri predstavovaní svojho mena obom dievčatám zamávala.

„Snažia sa nás učiť a pôsobiť na nás svojimi pedagogickými schopnosťami a...“

Thony prerušil Daniellino reptanie. „To, ako sa zo slonieho hovna vyrába pitná voda, nám ešte nehovorili, asi aby eliminovali počet zvracajúcich študentov.“

Dievčatá vybuchli do smiechu. 


Ďakujem za povzbudivé komentáre.

Prijímam aj konštruktívnu kritiku, ktorá človeka posúva dopredu.

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hviezdny atrament - 3. kapitola :

2. luckap přispěvatel
06.10.2020 [0:18]

luckapĎakujem za prívetivé komentáre. Povzbudzujú ma písať ďalej. Úprimne sa priznám, že som si vedomá potenciálu, ktorý táto poviedka skrýva a mám viacero verzii, ktorými by sa mohla vydať. Ale pre žiadny konkrétny som sa ešte nerozhodla. Anthonyho som chcela ako usmievavého a zábavného, ale ten chlapčisko si akosi zmyslel, že radšej bude filozof. Emoticon Emoticon Snáď sa mi "jeho vášne" podarí do budúcna skrotiť Emoticon

1. LiliDarknight webmaster
05.10.2020 [18:46]

LiliDarknightUž pomaly začína ísť do tuhého. Táto kapitola sa mi zdala byť o trošku temnejšia, než tie predošlé a to mám ja rada. Nehovoriac o tom, že pri čítaní nasosávam tú krásnu atmosféru. Emoticon
Na scéne sa tiež objavila ďalšia zaujímavá postava. Som zvedavá, ako to bude pokračovať. Ako som sa vyjadrila už pri prológu, tento príbeh má stále neobmedzené možnosti, pretože sa môže vydať ktorýmkoľvek smerom. Tak som zvedavá, aký nakoniec zvolíš. Emoticon
Kritika sa ťažko píše po troch prečítaných kapitolách a prológu, navyše keď to čítam postupne po kapitolách. Zatiaľ k tomu ale výhrady nemám. Som len zvedavá. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!