OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pád princeznej - 4. časť



Pád princeznej - 4. časťJessicu vypočúva FBI. Povie im niečo? Čo sa stane, keď Gillina najlepšia kamarátka zistí to, čo by nemala?


predtuchy

 

Otvorila oči. Izba bola zaliata slnkom. Žalúzie hnedej farby boli odtiahnuté a okno bolo otvorené. 

Bola sama. Pravačkou šmátrala po nočnom stolíku až sa jej podarilo nahmatať mobil. Pol jedenástej.

Obliekla sa, pomaly zišla po schodoch do kuchyne.

Vyšla z kuchyne a sadla si k malej Mary, dievčatku z očami ako mliečna čokoláda a práve takisto rovnakými vláskami.

„Jéj, Gilli!“ zvýskla a hodila sa jej na brucho.

„Ahoj, Mary.“ Usmiala sa na ňu a pohladila ju. „Páči sa ti bábika?“

„Je krásna!“ nadchýnala sa a očká jej len tak žiarili. „Už som jej vymyslela meno, volá sa...“ a spustila monológ, kde jej oznámila kde pracuje, koľko má detí, ako ju Ken pozval na čaj... Proste typické detské reči.

Gill ju spoly počúvala, ale myšlienkami bola niekde inde. Uprene sa dívala na Zoe ako s Rayne niekam odišla. Nemala z toho dobrý pocit. Zoe, tá baba z vlasmi ako slama, pretiahnutou tvárou a treščími perami, mala niečo za lubom. V poslednom čase si Gill ani nevšimla. Niežeby nemala radosť, nenávideli sa od prvého dňa, no za celý týždeň jej ani raz nevynadala a bola k nej podozrivo milá. Tá baba niečo chystá. Tým si bola istá.  

O pár dní bude mať osemnásť aj s Rayne. Ach tie naše dvojičky... ak ste videli jednu, druhá bola určite na blízku. Dokonca sa narodili v jeden deň a ich povahy sa skvele dopĺňali. Jedna bola hlúpa a hašterivá  a druhá deto. S tým rozdielom, že Zoe toho mala v hlave o trošku viac.

Asi vymýšľajú poslednú pomstu. Takéto  “posledné pomsty“ neboli ničím zvláštnym. Asi pred rokom tu bol jeden chalan, ktorý v posledný deň  vyhodil do vzduchu vedro s farbou. Akurát, že namiesto farby tam boli výkaly.

Rozlialo sa to o celom dome, na ulicu aj na cestu. Bol to riadny zápach. Ako sa neskôr ukázalo, potom ho zavreli pre výtržnosti a musel ísť na nútené práce.

Hlavou jej však vŕtalo ešte niečo. Kde je Jess?

 

Čakal na ňu chlap v tmavom obleku. Chcela sa otočiť, no len čo ju zbadal zamieril k nej a naznačil, aby ho nasledovala. Prešli k dodávke za rohom ulice.

Dvere sa odtiahli a pred Jess sa zjavila vysoká, postaršia dáma s elegantným drdolom a oceľovými očami, blýskajúcimi sa za štvorcovými okuliarmi s čiernym rámom.

Pokynula jej, že má nastúpiť. Keď sa otáčala na boku sa jej zaleskol odznak FBI.

„Stále si si to nerozmyslela?“ Prešla rovno k veci chladným ostrým hlasom.

„Nie,“ odvetila tvrdošijne a prepichla ju odhodlaným pohľadom.  „Gill je moja najlepšia kamoška a ja na ňu nebudem donášať. Vlastne... Ani nie je čo. Je to obyčajné, normálne dievča.“

„Takže normálne dievčatá sa bežne stýkajú s kriminálnikmi?“ Nadvihla obočie.

„Akými kriminálnikmi?“ Nechápavo na ňu civela.

„Čo vieš o Paulovi O` Donellovi?“

Mykla plecami. „Je to kamarát... zoznámili sa na koncerte. Nechápem... o čo, dočerta, ide?!“

„Paul bol trestne stíhaný za krádeže a nelegálne prechovávanie zbraní. Odsedel si dva roky.“ Agentka sa posadila na stoličku a premeriavala si Jess o niečo mäkším pohľadom.

„Nevšimla si si niečo nezvyčajné? Napríklad nejaké divné slova, či pohľady.“

Ach a koľko...! Tak o to ide? Takto ich chce dostať z basy? Cez neho?

„Nie... na nič si nespomínam.“ Opätovala jej röntgenový pohľad.

„Pozri, chceme Gill ochrániť, žiaľ veľmi nám s tým nepomáha. Jessica,“ naklonila sa k nej, „Gill je v nebezpečenstve. Ak niečo vieš, čokoľvek, povedz nám to.“  

Mimovoľne sa usmiala. Takýto tón používal kedysi jej otec. Smial sa, že to prebral od brata z námornej pechoty. Och, ako jej obaja chýbali.

Rýchlo sa však spamätala. Často sa o Gill bála a veľmi by im chcela pomôcť ale... nemôžem ju zradiť. To... nejde. Sklonila hlavu.

„Čo jej hrozí?“

Žena sa vystrela a vymenila si rýchly pohľad s kolegom vedľa.

„Povedzme, že niektorí ľudia sa o ňu zaujímajú.“

„Chcete povedať o peniaze.“ Zdvihla hlavu  a v očiach jej zaiskrilo. „Tak ako vy. Vášmu rozpočtu by päťdesiat melónov pomohlo, však? O kariére nehovoriac.“

Agentka sa usmiala, ale v očiach nemala po smiechu ani stopy.

„Bystré dievča. Dobre, poviem ti to takto. Niekoľkokrát sa Doranovcov pokúšali zabiť. Myslíme si, že majú v pláne Gillian uniesť alebo ju zabiť, len aby ich prinútili  hovoriť. Nevylučujeme však, že Gill tiež niečo vie. Koniec koncov, za desať rokov človek získa veľa informácii.“

Celý ten čas sa na ňu uprene dívala. Sila tých očí bola zdrvujúca. Jess chvíľu trvalo, kým prehovorila. Živo si predstavila, ako Gill niekde väznia.

„Môžem vás ubezpečiť, že ak by niečo vedela, už by tu nebola. Viem, že aj ona po nich pátrala...“ hovorila veľmi pomaly. Rozvážne volila každé slovo. Ak by sa zamotala, bolo by po všetkom. „Nič nenašla. Skoro dva roky si zapisovala a prechádzala všetko, čo kedy započula a videla. Ak ich teda nenašla ona...“ nemusela dokončiť.

„Teda ti nemusím hovoriť, ktorú možnosť si zvolia. Preto potrebujeme, aby si nám všetko povedala.“

„Lenže. Ja. Nič. Neviem,“ precedila cez stisnuté zuby. V konečnom dôsledku neklamala. Vedela, že Gill má tajomstvá a asi aj problémy, ale nemiešala sa do toho. Nie potom, keď ju prvýkrát kontaktovala FBI. Vedela, že nie je bohvieaká klamárka. Okrem toho, Gill sa o seba vždy vedela postarať. A ak Jess niečomu verila, tak to bol Gillianin talent zo všetkého sa vymotať.

„Prečo by som klamala? Je mi ako sestra. Chcem, aby bola v bezpečí.“

Povzdychla si, keď videla, že jej neveria. „Ja fakt nič neviem. Jediné, čo je nezvyčajné je to, že ju idú adoptovať. To sa takým ako ja nestáva.“ Poslednú vetu povedala celkom potichučky.

„Kto ju chce osvojiť?“ Vyskočila agentka.

„Turnerovci. Majú syna Scotta. Myslím, že otec sa volá Josh a matka Amy. Ten Josh je vraj policajt.“

„Agent,“ opravila ju mierne a trocha prižmúrila oči. „To je všetko?“ overovala si a znova si ju premerala.

Prikývla.

„Môžeš ísť,“ povedala napokon, keď asi minútu nič nevravela, len uprene zízala na stenu. „Ďakujem, že si nám to povedala.“

Odtiahli jej dvere a Jess vyšla na chodník. Vykročila, no hneď sa však zarazila.

„Pýtali ste sa aj iných deciek?“

„Áno. Každý tvrdil, že by sme mali opýtať teba.“

„Ale prečo tak často?“

Agentka posmutnela.

„Myslela som, že ako neter generála Webera budeš najlepšie vedieť odhadnúť ľudí. Veľmi sa naňho podobáš,“ dodala priškrtene.

Jess na ňu ohromene civela. 

„Nie... nie ste... slečna Sharmanová?“ opýtala sa.

Strnulo prikývla a zatresla za ňou dvere.  

Jess zamyslene pokračovala v ceste. O desať minút otvorila bránu a vošla do domu. Nevnímala výskot detí, spev princeznej v televízore, ani Mikeho okrikovanie.

Vystupovala hore schodmi do izby.

Mala som im povedať o Gillianiných plánoch?

Nie. Načo by to bolo dobré? Je to úplne od veci.

No čo mám robiť? Chcem Gill ochrániť. A Paul... čo s ním má? Niečo so zbraňami? Lúpež?

„Kde si bola tak dlho?“ vyzvedala Gill od stola.

Mykla sa. „Prejsť sa. Nechcelo sa mi byť v dome. Čo píšeš?“

„Matiku. Si v pohode? Vyzeráš trocha... deprimovane.“ Podišla k nej.

„Som v pohode. Som len trocha unavená.“

No jasne... pomyslela si Gill, ale ovládla svoj výraz z neveriaceho na veriaci.

Jess si tiež vytiahla knihy a pustila sa do učenia.

Avšak Gill to len predstierala. V skutočnosti bola myšlienkami niekde úplne inde.

Po polnoci Gill, ako vždy počkala, kým Mike urobí obchôdzku, uistila sa, či Jess spí a bleskovo vyskočila z okna na strom, do záhrady a cez múr. Dopadla na všetky štyri ladne ako mačka medzi kríky.

Obzrela sa na koniec ulice, pomedzi budovy a na strechy. Žiadni poliši, vydýchla si a pre istotu pozrela na múr. Ani tam za ňou nikto nejde.

Vyrazila cez kríky, pomaly a opatrne. Po chvíli si dovolila pridať.

Občas sa obzrela, keď sa jej zazdalo, že počuje kroky, no zakaždým to bol planý poplach.

Ostražitosť ju ale neopúšťala. Odkedy dostala mamin list, bola neprestajne v strehu.

Až keď zastala pred kôlňou vydýchla si. Pre istotu za sebou zamkla a radšej nerozsvecovala. Mesiac aj túto noc jasne žiaril a osvetľoval malinkú izbičku strieborným jasom. Tiene sa predlžovali a vrhali ostré, strašidelné tiene. Gill sa nevoľky zachvela. 

Zobrala si kriedu, zbraň značky Para Ordnance P18-9, tlmič a náboje. Bola to jej najčerstvejšia zbraň a okamžite si ju zamilovala. Zbraň bola ľahká, dobre ovládateľná so zásobníkom pre štrnásť nábojov, dobre sa držala a navyše mala spoľahlivú poistku.

Podišla k stromu, nakreslila naň terč a potom to zopakovala s ďalšími dvoma. Odišla na druhý koniec lúky, nasadila tlmič a zamierila.

Stlačila kohútik. Trochu ňou myklo dozadu, ozvalo sa prudké zasvišťanie vetrom a praskanie dreva.

S uspokojením pozrela na rozštiepenú kôru presne v strede terča.

Vystrelila znova , potom sa zvrtla o štyridsaťpäť stupňov a vystrelila do oboch stromov za pár sekúnd. Streli boli presné.

Samoľúbo sa zasmiala.

Za sebou počula puknutie. Okamžite sa zvrtla, pripravená strieľať. Pomaly a čo najtichšie postupovala dopredu. Skúmala každý milimeter pred sebou. Opäť niečo prasklo. Trocha viac doľava. Niečo tam bolo. Približovalo sa to. Bolo to rýchle. Veľmi rýchle. Pomaly sa to začalo formovať. Triasli sa jej ruky a srdce jej tĺklo ako o život.

Tá veľká čierna vec sa rútila priamo na ňu. Päťdesiat metrov... strach ju úplne ochromil, štyridsať metrov... klepala sa na celom tele, tridsať metrov od nej počula zúrivé vrčanie. Dvadsať metrov, desať, päť... obrovský sivý vlk sa chystal sa skok a ona zabudla dýchať... strela. Ani nevedela, kedy stisla kohútik. Lesom sa ozvalo bolestné zakňučanie Zviera nedoskočilo. Zrútilo sa na zem. Gill sa podlomili kolená a ovanuli ju mdloby. Zhlboka sa nadýchla a otriasla. Opatrne, so stále namierenou zbraňou, podišla bližšie. Zasiahla ho do oka.

Vydýchla si a konečne sa uvoľnila. V tom čosi zaprašťalo a zo stromu sa čosi s výkrikom zrútilo. Gill vyskočila. Reagovala automaticky. Namierila a vystrelila. Postava sa skrčila, keď okolo nej  presvišťala guľka.

„To som ja!!“ zrevala vydesene a zdalo sa, že si drží ruku.

Gill vytreštila oči a rozbehla sa k nej.  
„Jess?! Dočerta! Mohla som ťa zabiť!“ zvrieskla, ihneď sklonila zbraň a zablokovala ju.

„Gillian čo... čo tu stváraš?!“ lapala po dychu s vypúlenými očami, pridržiavajúc si pravú ruku.

„To by som sa mohla spýtať ja teba, nemyslíš? Skoro ma trafil šľak!“

Zahryzla si do pery. „Ja... ja neviem. Asi... asi som chcela zistiť pravdu.“

„Pravdu o čom?“

Jess do nej zapichla zafírový pohľad. „Nemôžeme sa porozprávať... niekde inde?“ Vyľakane sa obzrela na vlčiu mŕtvolu.

Gill pokrčila plecami a pokynula jej, aby šla dovnútra kôlne. Nespúšťala z nej prenikavý pohľad.

„Toho vlka musíme odpratať,“ sykla, keď cez okno skúmala tichý les.  „Nechcem, aby to tu niekto našiel a to ma privádza k otázke: Sledoval ťa niekto?“

„Nie.“

„Určite? Ani ja som nevedela, že ma sleduješ.“

„Som sama,“ uistila ju.

„Fajn.“ Odložila zbraň do škatule a sadla si na ňu. „Takže... prečo si ma sledovala?“

Nadýchla sa a spustila: „Pretože viem, za čo Paul sedel v base a takisto viem, že aj ty máš v zbraniach záľubu.“ Oči jej planuli, no Gill sedela celkom pokojne. Pokračovala:„ Myslela si si, že som si nevšimla ako sa každú noc zakrádaš von? Po tom, čo si mi povedala o rodičoch som musela zistiť, o čo vlastne ide.“

„A už to vieš,“ skonštatovala chladne a premeriavala si jej ruku. „Pomohlo ti to?“

„Nie. Dúfala som, že sa stretávaš s nejakou bandou a flákaš sa po meste, ale toto...“ Pokrútila hlavou. „Až teraz si uvedomujem, že to naozaj chceš urobiť.“

Gill sa  uškrnula. Vstala a z lekárničky vybrala obväz. „Ja nikdy nehovorím do vetra, Jess. Myslela som, že to vieš.“

„Viem. No je to... šialené!“

Rozhostilo sa ticho. Gill Jessice ohmatávala ruku. Našťastie bola len narazená. Pre istotu ju však obviazala. Na um jej ale zišla jedna otázka.

„Ako vieš o Paulovi? Jeho záznamy...“

„Od FBI,“ šepla Jess a pozrela do spráchnivenej podlahy.

„Od koho?“ žasla a silnejšie potiahla za obväz.

„Au! Počula si. Agenti FBI si ma opakovane k sebe volali, aby som im o tebe niečo povedala. Nič som nehovorila!“ zarazila ju skôr ako stihla otvoriť ústa. „Neboj. Nie som žiadna sviňa. A aj tak som nemala čo. Ja o tvojich... nazvime to mimoškolských a domovských aktivitách neviem nič.“

„Tak prečo si ma sledovala? Zmenila si názor a chceš donášať?!“

„Preboha jasné, že nie! Ale ak ťa tým ochránim tak áno!“

Gill na chvíľu skrotla a zamračila sa. Vie o tom?

„Aká ochrana? Viem sa o seba postarať.“

Jessica si povzdychla a sadla si na stoličku. Pošúchala si spánky a povedala: „Tvojich rodičov sa pokúsili zabiť. Prežili to,“ dodala ihneď, „ale FBI sa domnieva, že ten kto to má na svedomí, si myslí, že vieš kde je zvyšok ukradnutých peňazí a nabudúce zaútočí na teba.“ 

„Lenže ja to neviem,“ odvrkla.

„To som im povedala.“

„Máš toho veľa?“ spýtala sa Jess fascinovane po dlhom tichu, sledujúc ako Gill šikovne rozložila zbraň a utierala každý milimeter hlavne.

„Ani nie.“

„Kde si sa naučila strieľať?“

„S rodičmi som chodila na strelnicu...“ Pri tých spomienkach sa jej pery roztiahli do úsmevu. Vtedy ešte chodila na do školy v Oregone. Do Vancouru sa prisťahovali keď mala deväť.  A vtedy sa to začalo. Horolezectvo, streľba, výučba o výbušninách... všetko, čo jej  teraz dodávalo nádej a odvahu na to, aby si bola istá, že ich vyslobodí.

„Naučili ma mieriť, čistiť zbrane. Neďaleko som chodila aj na kurz sebaobrany a potom na karate.“

„A výbušniny?“

Zamračila sa nad ňu ponad hlaveň. „Ako o tom vieš?“

Pokrčila plecami. „Raz som našla jednu nezavretú stránku a hneď na to súbor.“

Gill naštvane našpúlila pery, no mlčala.

Blondínka sa k nej naklonila.

„Gill, zradila som ťa niekedy?“

„Nie,“ vydýchla nečujne. „Ale ako môžem vedieť, že na sebe nemáš nejaký mikrofón alebo čo? Mám ťa rada J, ale niektoré tajomstvá... prečo si mi to nepovedala skôr?“

Vykrivila pery.

„Doteraz som nevedela, čo ti hrozí a z akými ľuďmi sa v skutočnosti stýkaš,“ odvetila po čase.

„Páni...“ uškrnula sa Gill pobavene. „V tvojom podaní to vyznieva ako apokalypsa.“

„Je to vážne!“ vyprskla rozhorčene. „Chcú ťa zabiť! Skoro zabili tvojich rodičov! Ty sa vážne nebojíš?“

Gill sa pri tých slovách mykla. Jasné, že sa bojí. Bola by hlúpa keby nie.  No nie ich. Nie o seba.

„Mám strach. Bojím sa odkedy som dostala mamin list,“ začala pomaly. „Ale nebojím sa o seba. Smrť... je to len ďalšia cesta, nie?“ Pevne na ňu pozrela. „Ja mám strach o tých, ktorých ľúbim. A keď sa im niečo stane,“ oči jej vzplanuli smaragdovým ohňom a hlas prešiel do vrčania, Potom sa budú báť oni mňa. Nech sú už ktokoľvek. To ti prisahám!“

S tými slovami zaklapla zbraň, hrozivo sa lesknúcu v mesačnom svetle.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pád princeznej - 4. časť:

4. Trisha přispěvatel
09.01.2014 [20:49]

TrishaNeboj, myslím, že to mám v celku naplánované, aj čo sa týka príbehov vedľajších postáv, ale uvidím ako to vypáli. No... áno. Ide to rýchlo, ale na nejaký čas sa to zastaví,teda malo by, čo mi možno bude vytýkané, no to bude zámer. Emoticon Emoticon (No uvidím, čo ako, keďže mne sa nápady striedajú dosť rýchlo Emoticon )
A ďakujem veľmi pekne, som rada, že si si našla čas a že si na moju poviedku nezanevrela. Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
09.01.2014 [20:44]

LiliDarknightRozbieha sa to, trochu rýchlo to ide dolu z kopca. V dobrom. Je tam veľa postáv, veľa príbehov a možných smerovaní, až sa bojím, že to bude príliš. Dúfam, že sa v tom sama nezamotáš, to by bola škoda. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. Trisha přispěvatel
07.01.2014 [13:52]

TrishaĎakujem Millie. Snáď mám už všetko dobre. Emoticon A mimochodom. Tá priama reč, čo bola v perexe, nebola z textu. V článku žiadna taká veta nebola. Emoticon

1. MillieFarglot admin
07.01.2014 [10:32]

MillieFarglotPrepáč, článok ti musím vrátiť k oprave.
- do perexu patrí stručný obsah kapitoly (minimálne 3 slová), perex nemôže obsahovať úryvok z textu
- občas ti chýbajú čiarky
- priama reč
Ak za priamou vetou nenasleduje uvádzacia veta, teda ide o vetu, ktorá opisuje: našu činnosť alebo činnosť niekoho iného. V takomto prípade sa priama veta končí bodkou, výkričníkom, alebo otáznikom, či tromi bodkami a vedľajšia veta sa začína veľkým písmenom. NIKDY nesmie končiť čiarkou!

„Jane, si to ty?" Vytreštil na mňa oči.
„Jane, ideš?" Otočila som sa.
„Máš pravdu." Uškrnula sa.

Keď si to opravíš, opäť zaškrtni "Článek je hotov".
Ďakujem Emoticon

PS: Ako novinka sa označujú len 1. kapitoly poviedok. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!