OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 22.



Pieseň zradených - Kapitola 22.Návrat - ale kam?

Kapitola 22.

Yelena sa len tak potulovala po lese. S Lukom si toho veľa nepovedali, keď im Živa dopriala niekoľko okamihov samoty. Nepamätal si na nič z toho, čo sa stalo. Akoby aj mohol, v podstate bol vtedy mŕtvy.

V duchu sa samej seba pýtala, či by mu o tom nemala porozprávať. Mal právo vedieť, čo sa s ním stalo. Lenže keď už otvárala ústa, zastavila sa. Bola rusalkou. Bez ohľadu na to, čo si myslela, že cítila, jej život už nikdy nebude patriť niekomu inému okrem vode. Luka bol smrteľník. Mal by mať šancu na normálny život.

Preto mu nepovedala nič.

Zahriakla to chabým pokusom o klamstvo. Niekto ho uniesol a ona ho náhodou našla. Možno jej veril a možno nie. Každopádne sa už na nič nepýtal. Aj dlho po tom, ako ich Živa preniesla späť do ich domovov, mala pred sebou jej povzbudivý úsmev. Yelena však nemala dôvod na radosť. Iste, uspela, ale akékoľvek zadosťučinenie jej unikalo.

Na čo je dobré niekoho zachrániť, keď o neho aj tak musí prísť?

Rozumela tej logike. Rusalky a smrteľníci by sa nemali pliesť dokopy. Ona bola stvorením vody. Nemala vlastné telo. Podľa všetkého jej terajšia podoba bola pozostatkom toho, čo z nej ostalo, keď sa utopila. Aký život by mu mohla ponúknuť? Vôbec žiadny. Lepšie bude, keď na ňu bude nahnevaný. Vďačnosť nútila ľudí robiť zvláštne skutky.

V duchu začula, ako ju volá jej rybník. Sila vody ju k sebe lákala tak, ako ešte nikdy predtým. No ona ostávala na súši. Príliš dlho sa pohybovala ako smrteľník. Z nohy na nohu pokračovala vpred. Rovnako na tom bola aj teraz.

Nezamierala však späť domov.

Aj tak ju tam nečakalo nič dobré.

Dúfala len, že Zuna nedoplatila na jej kúsky. Ak by niekoho kráľovná mala potrestať, je to ona. Yelena si už v duchu predstavovala, čo na ňu bude čakať vo vodnom paláci. Určite z nej budú chcieť urobiť odstrašujúci prípad. Tak alebo onak, prestane existovať. Zvláštne, hoci predtým skočila z brala preto, aby zomrela, teraz by dala čokoľvek za ďalší deň života.

Mlčky sa túlala po lese a obdivovala ho novými očami. Zrakom bytosti odsúdenej na blížiaci sa zánik. Zvláštne, že v tom našla pokoj. Aj keď nie úplný. Nepokoj ju nútil neustále pokračovať vpred. Neuvedomovala si, kam vlastne ide. Až kým sa neocitla na polceste k dedine, v ktorej kedysi žila.

Zastavila.

Túžba dozvedieť sa viac ju doslova pálila na koži. Ospravedlňovala to tým, že išlo o túžbu liečiteľa. Ako keď kedysi liečila zranených a potom ich navštevovala, aby sa uistila, že sa majú dobre. Preto chcela vidieť Luku. Pre nič iné.

Čím viac sa však blížila k jeho domu, tým neistejšie sa cítila. Nesmie ju zazrieť. Nikto. Aj preto nakoniec predsa len počúvla volanie vody a splynula s ňou. Neprivítala ju žiadna radosť. Neobjalo ju náručie plné pokoja. Pociťovala rovnaký nepokoj a smútok. Ani voda svojou necitlivosťou ju nedokázala zbaviť tejto slabosti.

Nakoniec si našla dobré miestečko. Uväznená v kvapkách dažďa zachytených medzi listami stromu. Bola rozorvaná. Doslova. Rozdelená ma maličké časti, ktoré svoj zrak upierali presne na chalupu, pred ktorou sa zhromaždil menší dav.

Mohla si nahovárať, že išlo len o bezpečnosť. Luka by mohol ľuďom všeličo povedať. Prezradiť im, kým bola Yelena. Možno si niečo aj pamätal. Mohol ju predsa oklamať. V skutočnosti vedela, že nebola pripravená povedať zbohom. Našla by hocijaké ospravedlnenie svojho konania.

„Mysleli sme si, že si sa vyparil. Tak, ako iní muži z dediny. Začíname sa báť, že sme v nebezpečenstve,“ hovorila akási žena. Bola pekná a na Luku sa zvláštne usmievala.

Yelene sa to nepáčilo.

Nemala však právo čokoľvek s tým urobiť.

„Ani neviem, kde presne som bol a čo sa mi stalo. Ani by so nepovedal, že som bol preč tak dlho.“

Och, áno. Plynutie času. Yelena sama sa nazdávala, že putovanie po ostrovoch bohýň jej nezabralo viac ako niekoľko dní. V skutočnosti jej to zabralo celé týždne. Medzitým sa leto prehuplo do skorej jesene.

Vietor sa ochladil a listy začali opadávať zo stromov. Aj z toho, v ktorom bola ukrytá. Lenže ju čas zaujímal skutočne pramálo. Ju by mala zaujímať len voda, ale teraz mohla pokojne aj všetka vyschnúť a neprekážalo by jej to.

„Niekto ťa musel ukradnúť, to je jasné. Nie je náhoda, že toľko ľudí by sa zrazu rozhodlo odísť!“ buchol päsťou po stole Lukov strýko. Yelene vždy pripadal nesmierne bystrý. „Kým si bol preč, prechodil som niekoľko osád. Teda to, čo z nich ostalo. Dedina úplne na okraji útesov akoby prestala jestvovať. Pamätám si, že som tam chodil na jarmok. Teraz tam ostali už len prázdne domy. Akoby sa všetci rozhodli odísť, lenže tam všetko ostalo. Oblečenie, zariadenie. Dokonca aj dobytok vyhladovaný až na smrť.“

Yelene napadlo, že to majú na svedomí rusalky. Lenže prečo by to robili? Okrem toho, oni topili len mužov. Ojedinele ženu, ak sa im priplietla do cesty. Ale deti? Tie nechávali hrať sa vo vode voľne a bez strachu. Dávali im šancu vyrásť. Teraz to však vyzeralo tak, že niekto tých ľudí utopil. Do jedného. Nič iné nemohlo vysvetliť ich náhle zmiznutie.

Zamračila sa.

V duchu videla obrysy nejakej vidiny. Dávno zabudnuté kontúry podobizne nejakého cudzinca. Niečo, čo zažila vo svete bohýň? Netušila. Tie spomienky prikrýval akýsi závoj. Akoby sa to všetko odohralo v sne a ona nedokázala rozoznať, čo bolo skutočné a čo nie. Živa ju upozornila, že bohyne mali svoje cestičky, ako zabrániť nepovolaným zatúlať sa do ich sveta.

Jej pozornosť prilákal späť Lukov hlas. „Pri mori je tvrdý život. Možno ich postihla nejaká katastrofa.“

„Katastrofa, ktorá by nechala stáť domy? Tomu ani sám neveríš.“

Ostatní ľudia začali mrmlať v náznaku súhlasu. „A aké iné vysvetlenie na to máš?“ oboril sa Luka na strýka. „Sám vieš, že ľudia vždy mizli. Niekedy to bolo častejšie, inokedy len ojedinele. Teraz to začalo vo veľkom. Ani v minulosti sme nevedeli, čo za tým bolo. To sa nezmenilo ani teraz, keď sa to deje stále častejšie.“

„Určite to boli nejaké príšery!“ skríkla akási žena. „Zakrádajú sa po lese a zoberú každého, bez ohľadu na to, či je to dieťa alebo starec. Mali by sme tie bytosti nájsť a pobiť ich!“

Ostatní začali prikyvovať a mumlať si. Ich hlasy boli hlasné a plné rozbúrených emócií. Yelena im všetkým nerozumela, ale hádala, že išlo odtiene hnevu a strachu. Nemohla sa im čudovať. Ona a sama sa správala a ich mieste podobne. Ona však mala to šťastie, že Luku mohla zachrániť. Otázkou ostávalo, na ako dlho. Očividne niekto lovil smrteľníkov. Nemalo by ju to zaujímať. No bola zvedavá.

Luka zamával rukami. „Ľudia, ľudia, prestaňte. Veď to je šialenstvo! To sa chcete vydať do lesa a hľadať tam nejaké tiene, ktoré ani nejestvujú? Majte rozum! Musíme chrániť to, čo nám ešte ostalo.“

Zdalo sa, že on mal u ľudí autoritu.

Aj keď nie u všetkých.

„Nemôžeš od nás žiadať, aby sme len tak sedeli na zadku a prizerali sa tomu,“ oponovala mu tá istá žena. „Ty sám si tu nesedel, keď ti zmizla Yelena. Naozaj si myslíš, že mi sa vzdáme, keď niekto z našich blízkych zmizne?“

Yelena sa pozerala na jeho tvár. Keď však žena vyslovila jej meno, nijako nereagoval.

Cítila sa ešte horšie, ako keď ju Baba Jaga chcela zabiť suchom.

Nahovárala si, že to pred všetkými len predstieral. Nedokázala si tak veľmi klamať. Ubehlo už príliš veľa času odkedy ho opustila. Utiekla od neho, aby ukončila svoj život. On si nemyslel, že by jej na to dal dôvod. Bol na ňu nahnevaný. Asi právom. Mala by teda jeho správania chápať. Veď presne toto chcela, keď mu nepovedala, čo všetko urobila preto, aby sa sem vôbec mohol vrátiť. Túžila po tom, aby pokračoval ďalej v živote.

Našiel si niekoho, aby nežil sám.

Tak prečo sa cítila, akoby ju niekto trhal, keď to naozaj robil? Ľudské emócie jej boli na nič. Kráľovná urobila dobre, že ich nútila na ne zabudnúť. V živote rusaliek a víl mali len malý význam. Súcit je na nič, keď ho niekto neponúkne vám. Milovať niekoho je možno krásne, ale keď ten druhý necíti to isté, len vás to bolí. Yelene premýšľala a chápala. Aj keď nechcela. Nemala by chcieť.

„A čo budete robiť?“ vyzval niekoho Luka, čím na seba opäť prilákal jej plnú pozornosť. „Prehľadali sme lesy, okolité dediny. Niektorí aj celý ostrov. Nič a nikoho sme nenašli. V prístavoch sú veľké lode. Ak niekto z tých zmiznutých na jednu z nich nasadol a odplavil sa odtiaľto, nikdy ho už nenájdeme. Nenapadlo vám, že tí ľudia možno len chcú začať nový život?“

„Klameš sám seba!“

Tá žena nevyzerala, že by chcela byť učičíkaná nejakými slovami. Yelena sa samej seba pýtala, o koho prišla. Možno o syna alebo manžela. Očividne ju to trápilo. Mala dosť rozumu na to, aby si to všetko zrátala. V skutočnosti ju Yelena trochu aj obdivovala.

Mala svoju pravdu a odmietala sa jej vzdať, hoci ostatní o nej pochybovali. Ak by sa dozvedela, že tie zmiznutia majú na svedomí rusalky, vydala by sa na lov. Aj keby pri tom mala zomrieť. Láska a odhodlanie naozaj kráčali ruku v ruke. Teda, u niektorých ľudí.

„Prečo by som mal klamať sám seba? Ty zase hľadáš za každým stromom bubáka.“

Debata sa menila na rozhovor Luku a tej ženy.

„Bola to predsa Yelena, ktorá ti rozprávala staré príbehy. Tebe a aj nám. Aby nám pripomenula, čo všetko sme kedysi mali a čo pokazili. Chcela, aby sme sa vyvarovali tých istých chýb. Tie bytosti sú skutočné.“

Yelena ustrnula. Luka tiež.

Podvedome tušila, že niekto raz povie niečo podobné. Luka bol príliš čestný na to, aby niečo také poprel. Veď ich videl na vlastné oči. Ona bola za ním a svojimi vlasmi mu skoro vytopila celý dvoch. Poznal príbehy o rusalkách, pretože mu ich sama povedala. Neskôr mu dokázala, že sú pravdivé. S takou pravdou sa hádať nemôže.

Očakávala, že sa to stane.

Lenže zrada, ktorá ešte neprišla, je rovnako bolestná.

Bez ohľadu na to, či je na to pripravená alebo nie.

Luka si rukou prešiel po tvári. „Staré príbehy sú len rozprávkami pre deti. O všakovakých bytostiach. O tom, ako sme sa tu dostali, ako sme žili a čo všetko vykonali. Áno, vďaka tým príbehom sme sa mali učiť. Ale ani sama Yelena nikdy netvrdila, že tie bytosti ešte sú skutočné. Kto z vás niekedy stretol vílu alebo rusalku?“ Chvíľku počkal, či sa niekto ozve. „Nikto? To som si aj myslel. Prečo by sme teda mali predpokladať, že tie bytosti sú skutočné, ak ich nikto nevidel?“ S tými slovami pevne a bez zaváhania pozeral do očí žene, ktorá sa s ním hádala.

Yelena bola veľmi prekvapená. Na niekoľko sekúnd akoby zamrzla. Pripravovala sa na to, že bude musieť utekať, aby varovala svoje sestry. Miesto toho ju Luka prekvapil. Možno s ňou nechcel mať nič spoločné. Chcel na ňu zabudnúť. Napriek tomu ju ale chránil. Rozporuplné. Nečakané. Nič nemeniace. On je smrteľník. Ona už dávno nie.

Opäť ju prilákal až rozruch pred domom. Vyzeralo to, že tá žena je na odchode.

„Veľmi si ma sklamal, Luka! Myslela som si, že u teba nájdem pochopenie! Ale si rovnaký ako ostatní!“ kričala na neho a odchádzala. Luka na jej slová nereagoval. Len sa zachmúril. Trápili ho. Prečo by aj nie. Práve jej vedome ublížil len aby ochránil ženu, ktorú už nikdy v živote nechcel vidieť. Yelena tomu rozumela čím ďalej, tým menej.

Dianie pred domom sa upokojilo. Sledovala, ako sa ostatní snažia zistiť, kde bol v skutočnosti Luka. Zdalo sa jej, že mu neverili tie reči o výpadku pamäti. Aj keď najskôr boli pravdivé. No sotva im mohol povedať pravdu, aj keby ju poznal. Neuverili by mu, že bol mŕtvy a rusalka ho pomohla vzkriesiť. Najskôr by ho za to označil za dedinského blázna.

Hoci sa rozprávali o ničom, cítila sa pri tom zvláštne. Vidieť ho v obložení ľudí, ako sa s nimi smeje a je v podstate šťastný. Tu predsa patril. Tu bol jeho domov a rodina. Jeho strýko vyzeral spokojne ako kocúr po miske smotany. Len Ninu nikde nevidela. Ak však prebrala jej povinnosti, pravdepodobne len niekde niekomu pomáhala.

Prepadla ju náhla hrdosť.

Jej malá sestrička už nebola taká malá, ako kedysi. Keby tam len bola, aby jej mohla pomôcť... Potriasla nad tým hlavou. Automaticky sa jej v mysli objavili slová, ktorými jej pomohla Živa. Nesmie na pleciach niesť viac, než svoj prídel. Nič z tohto sa jej netýka. To sa snažila sama sebe nahovoriť, keď sa zhromaždenie začalo rozchádzať a k Lukovi pribehla akási dievčina.

Ľudská žena s veselou tvárou a hnedými vlasmi. Obyčajná. Keď mu však položila ruku na plece, Yelena ju začala vnímať ako dôležitú. Doslova na ňu zaútočila hrozná zlosť. Neurobila však nič z toho, čo je našepkávalo jej vnútro. Neutopila ju. Nezaliala dvor vodou ako pri potope. Len zaťala zuby.

Mala by ostať verná rozhodnutiu dopriať Lukovi šťastie.

Teraz ho vidí naposledy.

Prišla sa len uistiť, že ju nezradí.

Takisto sa chcela rozlúčiť.

To si nahovárala stála dookola. Musí sa ho vzdať. Pre dobro všetkých. Najlepšie bude, keď na ňu zabudne. Hoci ju to najskôr zničí. Rozorve. Teraz k tomu nemala ďaleko. Keď sa dívala na tých dvoch, ako sa potichu rozprávajú, dokázala pochopiť, prečo sa rozhodla skočiť z toho brala.

Ako rusalka nemala možnosti, aby cítila spektrum emócií ako smrteľníci. Aj to málo ale stačilo, aby sa cítila zradená a zničená. Po tomto sa sem už nikdy nevráti. Bude dúfať, že Luka nájde šťastie. Aj keby to bolo s tým dievčaťom tam dole. Dopraje mu to. Zaslúži si to. Na jej zničenom vnútre nezáležalo. Na nej nezáležalo.

Ostala tam až do chvíle, kým sa všetci nerozlúčili. Rybník ju k sebe volal stále nástojčivejšie. Dostatočne sa týrala pohľadom na tých dvoch. Voda jej pomôže. Prinesie jej úľavu, na ktorú vlastne nemá nárok. No skôr, ako sa stihla preniesť, prehovoril Luka:

„Neviem, či tu niekde si, Yelena. Možno práve zo seba robím hlupáka,“ zasmial sa. „Nechcem ťa zradiť. Nechcem, aby ťa ostatní zabili. Ale povedz ostatným, aby nás nechali na pokoji. Dovoľte nám žiť naše životy. Inak vám nepomôže ani moje mlčanie a oni vás nájdu. Nechcel by som, aby ti ublížili len kvôli tomu, čo sa z teba stalo.“

Keď to hovoril, pozeral sa kamsi do lesa. Predstavovala si, že podvedome hľa dal, ktorým smerom je jej rybník. Hoci to vedieť nemohol. Jeho slová ju zvláštnym spôsobom dojali. Hoci jej v podstate vyhlasoval vojnu. Vyslovil svoje ultimátum. Lenže bol to aj dôkaz toho, že mu na nej záleží dostatočne na to, aby netúžil po jej bolesti.

Chvíľkovo jej to dokázalo tváriť úsmev na pery.

Avšak bolesť v jej vnútri bola príliš silná na to, aby ju dlhodobo umlčala.

Ten moment si vybrala nejaká žena, aby sa objavila za Lukom. Yelena netušila, či zvládne ďalšie prejavovanie náklonnosti. Našťastie však žena nemala ambíciu nejako sa ho dotýkať. Len ho pozdravila a vyzerala pri tom znepokojene.

„Nevieš, kde je Nina?“

Luka sa zamračil. „Odkedy som sa vrátil, ešte som ju nevidel. Strýko spomínal, že je na obchôdzke dole v dedine. Asi teraz niekoho lieči. Čoskoro sa objaví,“ upokojoval ju bez toho, aby Nininmu zmiznutiu venoval pozornosť.

Yelena však mala zlý pocit.

„Bola som u susedov, ale nikto ju nevidel už odvčera. Určite by na nás nezabudla. Svoje sľuby ona plní. Nie ako jej sestra.“ Yelenu tá výčitka zabolela. Lenže bola pravdivá. Ona svoje prísahy prelomila v okamihu svojej smrti. Nemohla vyčítať ostatným, že sa s tým nezmierili. To nedokázala ešte ani ona sama.

„Som si istý, že sa čoskoro vráti. Keby sem prišla, určite ju za tebou pošlem,“ povzbudil ju Luka.

Žena sa zachmúrila. „Tak dobre. Len dúfam, že sa jej nič nestalo.“

Luka nad tým mávol rukou. „Ona sa o seba vie postarať.“

Yelena si uvedomovala, že má pravdu. Nina mala schopnosti aj vedomosti na to, aby prežila. No v nej sa aj tak ďalej šírili nepokoj. Spomínala na niečo, čo zažila tesne po tom, ako našla Lukovu podstatu. On o tom nič nevedel, ale už vtedy kráľovná zistila, čo robí.

Poslala za ňou toho zvláštneho napol ľudského vtáka, aby jej doniesol správu. Spolu s odovzdaním sa ju snažil aj za biť, hoci pokúšať sa utopiť rusalku bolo rovnako zúfalé ako upáliť popol. Išlo však o posolstvo ukryté v tom zúfalstve.

A ochráň tých milovaných, ktorí ešte žijú.

Slová mala vypálené v mysli, akoby ich počula len pred niekoľkými minútami. Kráľovná o nej vedela až príliš veľa. Boli to jej strážkyne, ktoré ju sledovali do dediny. Tie isté bytosti potom uniesli Luku do vodnej ríše. Len preto, aby ho mohla kráľovná zabiť. Verejne a pred všetkými. V podstate ukazovala len jej, čoho všetkého je schopná. Potom ju varovala, že by si mala dávať pozor na ostatných, ktorých miluje.

A zrazu sa stratí Nina?

Nina bola príliš zodpovedná na to, aby neprišla za niekým, komu to vyslovene sľúbila. Jej vlastná česť by jej to nedovolila. A keby nemohla prísť, zariadila by nejako, aby sa to tá žena dozvedela. Lenže ona nič z toho neurobila. Len sa... vyparila.

Medzi kráľovninými vyhrážkami a obavami tej ženy cítila, že to všetko nemôže byť len náhoda.

Asi kráľovnú poctí svojou návštevou oveľa skôr, ako si pôvodne myslela.

Ninu jej nikto nevezme. Nikto!

Kapitola 21. ¦ Kapitola 23.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 22.:

4. Valeriee přispěvatel
30.03.2017 [9:19]

ValerieeTakže teď Nina? No, aspoň bude konečně konfrontovat královnu. Pkud ti dva chtějí žít klidné životy (stále doufám, že Yelena nezůstane rusalkou), tak královnu musí zničit... Emoticon Emoticon Emoticon

3. LiliDarknight webmaster
18.03.2017 [22:28]

LiliDarknightPioggia, ďakujem za komentár a dúfam, že sa mi podarí zakomponovať Lukov výraz tváre do niektorej ďalšej kapitoly. Emoticon

Ner, ďakujem za komentár. Emoticon

2. Nerissa přispěvatel
18.03.2017 [18:18]

NerissaChudák Ducháček. Chudák Yelena. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Pioggia
18.03.2017 [17:21]

Je milé že Luka nič neprezradil aby Yelenu zachránil... Som zvedavá jak sa zatvári keď zistí čo všetko pre neho urobila... Emoticon dúfam že Nina aj Zuna sú v poriadku... Rýchlo píš ďalej Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!