OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 23.



Pieseň zradených - Kapitola 23.Klamlivá pasivita

Kapitola 23.

Yelena sa ponáhľala späť k rybníku. Snažila sa nemyslieť na to najhoršia, ale nemala z toho dobrý pocit. Nevedela sa zbaviť obavy, že jej sestre sa niečo stalo a súviselo to s Danou. Napriek nutkaniu vybrať sa rovno do paláca a dožadovať sa odpovedí, Yelena zamierila domov.

K vode, ktorá ju neustále volala.

Čím bližšie bola, tým clivejšia a hlasnejšia bola vodná pieseň. Bola preč príliš dlho, ako ju obviňoval živel. Nevšímala si to. Teda, snažila sa o to. Keď na opačnom brehu uvidela sedieť postavu, zarazila sa. Až kým si nevšimla jej tmavé vlasy a lekno ukryté v nich. Podvedome sa jej uľavilo. Zuna tu ešte stále bola. No keď prišla až k nej a všimla si jej strhanú tvár, uvedomila si, že nemá byť za čo vďačná.

Zuna ihneď zodvihla hlavu a vyzerala byť pripravená útočiť. Potom očami prešla Yeleninu postavu. V očiach sa jej rozsvietilo poznanie. Čoskoro už visela Yelena okolo krku ako prerastený šál. Vydržala jej náklonnosť niekoľko sekúnd. Potom ju odstrčila.

„Už som si myslela, že sa nikdy nevrátiš! Každý deň som sa snažila samu seba presvedčiť, že som ťa tam neposlala zomrieť. Stará mama sa tvárila tak spokojne! Desilo ma to!“

Po tom všetkom bolo pre Yelenu náročné predstaviť si Zunu ako niekoho, kto mal normálne ľudské slabosti. Vždy pôsobila tak vznešene, múdrejšie než všetci ostatní. Veľa toho predsa vedela. No v skutočnosti bola zraniteľná ako všetci ostatní. Možno dokonca aj viac, pretože sa zdalo, že jej momentálne na pleciach spočíva ťarcha celého sveta.

„Čo sa tu dialo, kým som bola preč? Čo robila kráľovná?“ spýtala sa Yelena. Prekvapilo ju, aká zvedavá bola. Nahovárala si, že to bolo len kvôli tomu, aby sa vedela pripraviť na ďalšie krízy.

Zuna sa zamračila. Asi čakala niečo iné.

Sklonila hlavu. „Každý deň som čakala, že sem príde kráľovná a všetko zničí. Potrestá ma, teba privedie späť. Dokonca som sa obávala, že ťa už zabila. Lenže ona asi nič z toho neurobila. Musela zistiť, že si preč. Asi už hneď moment, ako si odišla. Ale rozhodla sa, že to nikomu nepovie a tvoje zmiznutie... no... využila.“

Yelena sa posadila oproti Zune. „Využila? Ako?“

Nevedela si predstaviť nič dostatočne zlé na to, aby to vystihovalo Zunin strach. Pretože ten mala v očiach. Nie len neškodné obavy. Hrôzu takú mocnú, že sa jej kvôli tomu chveli ruky. Muselo sa udiať niečo skutočne hrozné. Doslova celé jej telo tekalo túžbou hneď sa jej na to spýtať. Ale neurobila to. Ak bude Zuna chcieť, sama jej to porozpráva.

„Najskôr si nikto nevšimol, že tu nie si. Ale postupne sa začali víly aj rusalky pýtať, čo sa s tebou stalo. Až to nakoniec začalo byť neúnosné. Kráľovná zvolala jedno z veľkých zhromaždení.“ Na Yelenino veľké prekvapenie sa Zuna zasmiala, ale znelo to naozaj žalostne. „Veľkolepo tam opisovala tvoje nešťastie. Vraj si zmizla. Vinou ľudí. Ostatných vyzvala, aby ťa hľadali. Keď nájdu správneho smrteľníka, povie im o tebe všetko.“ Zune sa v očiach hromadili slzy. „Využila tvoj odchod ako ospravedlnenie vyvražďovania.“

Yelena sa prudko nadýchla. „Tá dedina... pri mori... to... oni?“

Nedokázala sa prinútiť úplne vysloviť svoju obavu. Ak to neurobí, možno to nebude také skutočné. Lenže klamala samú seba. Napriek svojej vlastnej snahe ju doslova podupali obavy. Nasledoval generál pocit viny, ktorý rozkazoval jej telu, ako sa správať. Prsty sa jej začínali nepatrne chvieť. Zrýchlilo sa jej dýchanie. Takto sa naposledy cítila, keď jej Poludnica vliezla do hlavy.

„Víly a rusalky tam chodili pravidelne. Pýtali sa všetkých, na koho narazili. Lenže nikto nič nevedel. A oni ich za to zabíjali.“ Zuna sa schúlila. „Netuším, prečo to stará mama robí!“

Tie slová boli príliš vynútené na to, aby ich mohla myslieť vážne.

Rukou prikryla tie jej, ktoré sa triasli ešte viac. „Obe vieme, že to nie je pravda. Minimálne tušíš, čo sa snaží tvoja stará mama urobiť.“

Zuna vyskočila na nohy, akoby nebola schopná aj naďalej len ticho sedieť.

„Ale to je nesprávne!“

Yelena sa tiež postavila. „Nezáleží na tom, čo je správne a čo nesprávne. Hlavné je, že sa to deje. Smrteľníci si to začínajú všímať. Pýtajú sa, čo to všetko má znamenať. Niektorí dokonca tušia, že to má na svedomí niečo magické. Nebude trvať dlho a pokúsia sa nás nájsť, aby nás mohli pozabíjať.“

Hoci netušila, či je niečo také možné. Veď ony všetky boli už mŕtve. Teda, s niekoľkými výnimkami, ktoré začínali a končili pri Zune. Ak bola pravdivá tá predstava, ktorú zazrela v čarovnom zrkadle Baby Jagy, tak Zuna sa do tohto sveta narodila, nezomrela, aby doň dostala vstupenku.

„Smrteľníci nie sú takí hlúpi, ako by si rada myslela moja stará mama.“

Zunine slová mohli byť pravdivé, ale Yelena sa obávala, že kráľovnej na to nezáleží. Využila jej zmiznutie na to, aby sfanatizovala už tak ovplyvnené víly a rusalky. Nemalo by jej na tom záležať. Povinnosť bola povinnosť. Rusalky predsa celé veky topili smrteľníkov vo svojich vodách. Víly utancovávali ostatných na šírych pláňach zarastených poľnými kvetmi. Lenže prehnaná krutosť bola rovnako desivá ako zabíjanie v nevedomosti.

„Povedz, keby kráľovná niekoho uniesla, kam by ho poslala?“

Zuna vyzerala byť zaskočená. „Moja stará mama by nikoho neunášala. Ak by sa niekoho chcela zbaviť, proste by ho zabila. Buď verejne alebo v súkromí, v závislosti od toho, čo by jej to prinieslo.“

Neboli to slová, ktoré by ju mohli upokojiť.

„Zabila niekoho odkedy som odišla?“

„Nie,“ pokrútila hlavou, „jej poslednou obeťou bol tvoj milý. Potom nechala zabíjať ostatných.“

To nemuselo nutne znamenať, že Nina bola v poriadku.

„Kam by teda ukryla niekoho, koho potrebuje zatiaľ nažive?“ Dúfala, že ak kráľovná naozaj našla Ninu a uniesla ju, držala ju niekde nažive, aby ju mohla v prípade potreby použiť proti Yelene. V podstate jej to vtedy povedal ten vták. Mala sa vrátiť späť, inak budú trpieť tí, ktorých milovala ako človek. Nina bola takou osobou. Vlastne ňou ešte je.

„Pod jej palácom je väzenie. Ale už dlhé roky sa nepoužívalo. Ak chce stará mama niekoho potrestať, proste ho zabije. Držať ho zavretého v klietke pre ňu nie je... efektívne, myslím, že také slovo raz použila.“

Kráľovná bola dostatočne múdra na to, aby odpútala pozornosť všetkých iným smerom len aby zakryla svoje činy. Ak tvrdila, že väzenie nepotrebovala použiť, pravdepodobne vlastne robila úplný opak. Aspoň v to Yelena dúfala.

„Niekoho hľadám a myslím, že v jej z miznutí je zapletená kráľovná,“ vyslovila svoju obavu Yelena.

Zuna naklonila hlavu na stranu. „Ale prečo by niečo také robila? Ak je nahnevaná preto, že si odišla a vrátila späť do života niekoho, koho ona zabila, potrestala by teba. Vlastne to už robí, keďže kvôli tebe teraz rusalky a víly zabíjajú miestnych.“

Lenže Yelena náhodou zistila, že kráľovná sa skutočne pohráva s osudom a zároveň aj s rovnováhou. Tú sa snažia vrátiť späť do normálneho stavu bohyne ročných období. Netušila, či si uvedomovali, že to súvisí s tou bytosťou, ktorá im odmietla pomoc.

Potom sa však Yelena zarazila.

„Ako vieš, že som uspela?“

Zuna zažmurkala. Akoby si teraz uvedomila, že niečo také skutočne povedala. „Bola tu Živa a pýtala sa na teba. Potom som sa jej spýtala, ako to dopadlo a ona mi to povedala.“

Jednoduchá a uveriteľná historka. Napriek tomu mala Yelena podozrenie, že jej Zuna ešte niečo povedala. Rovnako ako predtým. Lenže Zuna bola tajnostkárka. Sledovala vlastné ciele, rovnako ako vtedy, keď Yelenu poslala na cestu. Kým však jej zámery nezačnú ohrozovať ju a tých, na ktorých jej kedysi záležalo, nebude sa pýtať. Zuna by jej aj tak neodpovedala.

Bez rozlúčenia sa vybrala do paláca. V duchu sa samej seba pýtala, či to vlastne chce podstupovať. Lenže nemala na výber. Cítila istú nevyhnutnosť. Nina si nezaslúžila trpieť za niečo, čo urobila ona sama. Na ostatných smrteľníkoch nezáležalo, dôležitá bola len jej sestra. Ak to z nej robilo pokrytca, možno sa podobala smrteľníkom viac, než ktokoľvek predpokladal.

Zuna jej povedala, že väzenie je pod palácom. Lenže palác sám je v jaskyni pod vodou. Yelena sa domnievala, že samotné cely budú ukryté vo vode. Tá myšlienka ju vydesila. Snažila sa však upokojiť. Veď ani nevie, či tam Nina vôbec je. Najskôr ju musí nájsť. O jej osud sa bude obávať neskôr.

Zhlboka sa nadýchla, aby sa upokojila. Nakoniec sa preniesla do vody, s ktorou okamžite splynula. Prestúpila ju takmer až neuveriteľná úľava. Toto je miesto, kam skutočne patrila. Toto bol jej domov.

Studený.

Bez emócií.

Väčšinou tmavý.

Pre mnohých voda predstavovala výzvu. Mnohí sa jej báli. Iní ju považovali za pohrebisko vyhasnutých životov. Pre ňu bol tento živel ako pohladenie hrejivého lúča. Bezpečie, ktoré ju objalo do mäkučkej vaty. Usmiala sa sama pre seba. Pod hladinou ju nič netrápilo.

Uvedomovala si, že by mala ísť hľadať to väzenie.

No nezväzovali ju žiadne obavy. Pretože emócie jej boli rovnako cudzie ako vtedy na začiatku, keď sa prebudila ako rusalka. Bolo by veľmi jednoduché zotrvať vo vode a netrápiť sa zbytočnosťami. Nemusela by trpieť ani ona a predovšetkým nikto ďalší. To ju priviedlo k inej myšlienke. Jediná spomienka na bolesť, hoci aj tichučké zašepkanie toho slova. Nina teraz možno niekde trpela. A ona premýšľala o tom, aké by bolo jednoduché ostať naveky vodou!

Keby toho bola schopná, hanbila by sa za svoje myšlienky.

Nakoniec sa predsa len pohla. Nechala sa viesť niečím, čo by smrteľníkom pripomínalo kompas. Vycítila, čo sa pred ňou nachádza. Každá prekážka, každá duša. Dokonca vedela aj určiť, kde to všetko je. Preto nebolo ťažké nájsť kráľovský palác. S niečím podobným radosti si uvedomila, že mala pravdu. Pod tou jaskyňou vo vode skutočne niečo bolo.

Netušila však, čo to mohlo byť.

Akoby to miesto niečo prikrylo možno deka alebo niečo veľmi podobné.

Podľa toho vedela, že by sa ta mala vybrať. Čo najrýchlejšie sa tam presunula. Zatínala zuby námahou. Snažila sa, aby voda opäť neovplyvňovala jej úsudok. Prišlo jej to takmer vtipné. Ale nezasmiala sa. Nie, keď sa zrazu ocitla na nejakom tmavom mieste. Temnota pre ňu nepredstavovala problém. Videla každé zákutie.

Pripomínalo jej to priepasť. Prázdnu a opustenú, plnú smútku. Dokonca beznádeje. Zrazu mala pocit, že jej je zima. Celá sa triasla, hoci ešte stále bola súčasťou živlu. Jej hmotné telo by nikto nedokázal vidieť. S niečím podobnému úžasu sa poobzerala.

V jej okolí sa nachádzalo šesť kociek, ktoré boli skôr menšie. V nich bola vzduchová bublina. Vo vnútri sa vznášal jediný kameň, ktorý sa vďaka svojej veľkosti dal považovať za posteľ, hoc nepohodlnú.

Cely.

To predstavovali tie duté priestory vo vode. Päť z n ich bolo prázdnych. Posledná nie. Na kameni sa chúlila postava, držiac sa čo najďalej od mokrej masy, ktorá ju kedykoľvek mohla rozpučiť. Viac ako tá očividná samota bol strach, že ak by stúpila vedľa, utopila by sa.

Keby nezodvihla hlavu, Yelena by ju nikdy nespoznala. Hoci tá strhaná tvár nepripomínala vílu, ktorú tu spoznala. Vo vlasoch nemala kvety. Jej oči boli ešte temnejšie ako väzenie. Musela ísť k nej. Na blízku nebol nikto, kto by predstavovala hrozbu. Žiadna stráž. Ale to neznamenalo, že o jej prítomnosti nikto nevedel.

Skôr, ako si to stihla rozmyslieť, objavila sa uprostred cely. Hladinu použila ako pevnú zem. Keď sa na ňu víla pozrela, nemala v tvári prekvapenie. Akoby sa niečo podobné dialo často.

„Galya, čo tu robíš? Čo sa stalo?“

Jej priateľka sa neusmiala. Vlastne vyzerala ako niekto, kto sa zúčastňoval pohrebu.

„Dostala som trest,“ povedala mdlo. „Čo iné si zaslúži víla, ktorá napadne svoju kráľovnú. Myslela som si, že ma zabijú. Miesto toho ma zavreli tu. Vraj si ešte na popravu počkám. Tak tu sedím a čakám, kým po mňa prídu.“

Yelena prehltla. Zabudla na to, prečo sa do väzenia vôbec vybrala.

„Prečo si napadla kráľovnú? Urobila ti niečo?“

Galya sa zasmiala chrapľavým smiechom niekoho, kto dlhé hodiny strávil kričaním. „Vieš, že si prvá, ktorá sa na to pýta. Ostatní to zobrali tak, že akýkoľvek dôvod je nedostačujúci na to, aby som chcela zabiť našu milovanú vládkyňu.“ Posledné slová vyslovila tónom, ktorý dával jasne najavo absenciu náklonnosti a rešpektu voči ich panej.

V tej strate ilúzií nebola sama.

„Prečo si ju teda napadla?“

Galya si prstom kreslila po kolene, ktoré mala prirazené k hrudi. „To som mala dovoliť, aby za jeho vraždu ostala nepotrestaná? Nemala to robiť! Veď si to ničím nezaslúžil!“ Potom hodila pohľad na Yelenu. „A hneď potom si zmizla aj ty! Kam si vôbec išla?“

Sklonila hlavu. „Ja som musela...“ Zarazila sa. Vytreštila na Galyu oči. „Povedala si práve, že ho kráľovná zabila tesne predtým, než som odišla? Ona osobne?“

„Áno,“ fňukla.

Yelena doslova skamenela. V hlave počula ozvenu Zuniných slov: Jej poslednou obeťou bol tvoj milý. Potom nechala zabíjať ostatných. Netušila, čo si o tom všetko mala myslieť. Ale možnosti, ktoré sa jej začali kopiť v mysli, sa jej vôbec nepozdávali.

Otočila sa na Galyu a zadívala sa jej do smutných očí. „Vtedy, keď si mi hovorila o hlasoch, ktoré počuješ a o divných víziách – muž, o ktorom sme hovorili... bolo jeho meno Luka?“

To, že Galya sebou mykla, bolo dostatočnou odpoveďou.

„Ako to vieš?! Veď som ti o ňom nikdy nepovedala! Alebo si ty bola tá, čo mi ho zobrala?“

Yelena nereagovala na jej obvinenie. Nebola toho schopná. Mala pocit, akoby sa ocitla v jednej z hier, ktoré zažívala vo svete bohýň. Niekto sa pohrával s jej mysľou. Pravdou však ostávalo, že toto bolo skutočné. Až príliš skutočné. Musí sa dozvedieť pravdu.

Ale Galya jej ju nebude vedieť ponúknuť. Nemala o nič viac odpovedí ako Yelena.

Lenže ona vedela, kde ich má hľadať.

Otočila sa, no skôr, ako stihla odísť, Galya na ňu zavolala: „Kam teraz utekáš?“

„Idem nájsť spôsob, ako ťa odtiaľto dostať,“ prehodila cez plece. Čo nebola úplná lož.

Bez ďalšieho zdržovania splynula s vodou. Nedostavil sa pocit radosti. Celou jej podstatou sa šírila namrzenosť a strach. V hlave sa jej prehrávali šialené možnosti. Všetky sa snažila umlčať. Kým nebude mať v ruke dôkazy, nesmie Galyu odsudzovať.

Galya, Galya... to meno!

Predtým si to nevšimla, avšak nemohlo ísť len o náhodu. Dievča, ktoré jej vlastný rodičia u pálili, sa volala rovnako. Yelena si stále spomínala na to, ako hrozne sa cítila. Urobila by čokoľvek, aby to zvrátila. Bála sa odhadnúť, či niečo naozaj urobila, alebo išlo len o nevinnú zhodu mien. Začínalo jej byť jasné, že vo svete víl a rusaliek nebolo nič nevinné alebo náhodné. Každý detail mal svoje miesto. Svoj účel. Rovnako ako ona.

Dostať sa do archívu jej zabralo len niekoľko krátkych sekúnd. Snažila sa pôsobiť čo najnenápadnejšie. Zbytočne. V tej časti paláca sa nikdy nikto netúlal. Kráľovná to miesto nepovažovala za dôležité. Yelena sa sama seba pýtala, prečo tomu tak je. Musela si predsa uvedomovať, akú silu v sebe niesli Knihy života rusaliek a víl. Stačí, aby si jedna spomenula, a všetko môže byť zničené. Teda, všetko, o čo sa tak veľmi usilovala.

Nájsť na policiach knihu s Galyiným menom bolo o niečo náročnejšie. Očividne na ostrove žili dve bytosti s tým istým meno m. Našťastie, tá druhá bola rusalka, takže Yelenu nečakalo ťažké rozhodovanie. Knihu života svojej priateľky položila na stôl. Niekoľko nasledujúcich minút strávila tým, že na ňu len pozerala.

Nedokázala sa prinútiť siahnuť po obsahu tých stránok. Obávala sa toho, čo by tam mohla nájsť. A hlavne toho, čo tam nenájde. Vždy sa mohlo ukázať, že bola len paranoidná. No bola o tom čoraz menej presvedčená. Na svete bolo príliš málo náhod a pochybovala, že všetky boli vypotrebované práve na jej život.

S hlbokým nádychom otvorila Knihu života na začiatku. Postupom strán začala čítať rýchlejšie. Dychtivejšie. Hoci bola aj vydesená. Nenašla tam príbeh dievčaťa, ktoré upálili. Dokonca ani záznamy dievčaťa, ktoré uchmatlo muža niekomu inému. To, čo Yelena videla, ju nemohlo viac vydesiť. Hlavne kvôli tomu, že to veľmi dôverne poznala.

V Knihe života víly Galye nachádzala príbeh, ktorý až príliš pripomínal jej vlastný život.

Ako ale dve rozdielne bytosti mohli prežiť to isté?

Kapitola 22. ¦ Kapitola 24.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 23.:

6. Valeriee přispěvatel
30.03.2017 [10:25]

Valerieea co teď? Kde je Nina? Emoticon Emoticon Emoticon dochází mi kapitoly Emoticon

5. Valeriee přispěvatel
30.03.2017 [10:04]

Valerieetak teď jsem z toho yelen Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. LiliDarknight webmaster
24.03.2017 [14:45]

LiliDarknightBlacky, veľmi ma baví, že si frustrovaná tým, čo sa tam deje. Neboj sa, nie si sama. Ja som z toho príbehu frustrovaná asi rovnako ako ty, ale zase z iného dôvodu, že. Emoticon Galya a Yelena ešte budú doriešené, ale ako som písala v prechádzajúcom komentári, ja som vám ponúkla veľa náznakov a malých častí už v predchádzajúcich kapitolách. Stačí to len správne poskladať. (Čo by v tomto štádiu nedokázal asi ani majster sveta v skladaní puzzle. Emoticon Emoticon )
Ďakujem za komentár a ďalšie kapitola už na teba čaká. Emoticon

3. Blacky
24.03.2017 [11:48]

Blbosť. Dáko zle pochopené. Nakoniec, ich vzťah tam nebol vysvetlený. Yela ju mala pod ochranou, jasné, že poznala aj Luka. Zomreli v jeden deň. Nie? To znamená, že Galya vedela, že ju rodičia odvrhli a preto utekala za Lukom hľadať Yelenu, alebo jeho...kohokoľvek kto by jej mohol pomôcť...
To je taká motanica, že som na teba prvýkrát fakt nasraná. Ako toto môžeš robiť, drahá súdružka?
Emoticon

To, že sa tam spomínalo niečo o ukradnutí milého nemusí byť o Lukovi.
Nebude to tak. Viem, že nie, ale aj tak ma to serie. Lebo som si na tuti istá, že sa kráľovná zahrávala s tými knihami.

Zuna sama povedala, že jej babka má rada tieto na oko nedôležité veci, ktoré sú pre ňu dôležitejšia než čokoľvek.

len neviem, prečo by sa snažila Yelu a Galyu rozoštvať? Pre ich mágiu, ktorej v sebe obe majú viac než dosť a mohli by ju riadne zdrať z kože, ak by sa spikli proti nej?

A ak sa naozaj zahrávala s knihami života, koľko z toho čo tam Yela čítala je pravda a koľko len manipulačné schopnosti Dany?

2. LiliDarknight webmaster
22.03.2017 [14:59]

LiliDarknightPioggia, sranda je, že ja som to už vysvetlila. Teda, už som niekoľko detailov popísala do iných kapitol, ale dokopy to vždy vyzerá inak. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

1. Pioggia
22.03.2017 [14:41]

Pani Emoticon neviem čo mám povedať lebo nič nechápem Emoticon takže radšej budem ticho a počkám si kým to vysvetlíš Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!