OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 31.



Pieseň zradených - Kapitola 31.Na konci

Kapitola 31.

Yelena si neužívala pokoj a radosť dlho. Hneď, ako vy sa ocitla na brehu, začula zvuk krokov. Najskôr sa nazdávala, že sa vrátila Živa s dobrými správami. Lenže toľko šťastia jej nebolo dopriateho. Namiesto bohyne pred ňou stál Kostej a podľa všetkého bol rozzúrený. Tvár mal červenú od námahy. Ruky sa mu triasli.

A ona bola schopná len sa na neho pozerať.

„Čo si to urobila?!“ oboril sa na ňu.

Zodvihla obočie. „To jediné, čo som urobiť mohla.“

Podišiel k nej, no akoby nemal dostatok sily. Kolená sa pod ním určitým spôsobom podlamovali. Yelenu to prekvapilo. Nikdy si nepredstavovala niekoho slabého. Určite nie Kosteja. Lenže inak sa to nedalo vysvetliť. Ničomu nerozumela. Hoci si čiastočne na ten pocit už zvykla. Ocitla sa v hre niekoho iného. Nemohla vyhrať. Bola predurčená k prehre. To jediné, čo urobiť mohla, bolo prekaziť im plány. Ani v tom sa jej nedarilo.

Lenže teraz už nemala kam utiecť.

Mohla len získať trochu času.

Kostej krútil hlavou. „Toto všetko...“ Zaťal sánku. „Smrteľníci si zaslúžili svoj osud! Mali by spoznať aké to je, keď ich zradia tí, ktorých milovali. Keď ich sklamú. Otec, ktorý ochraňoval svoju dcéru, sa dočká toho, že ho za odmenu utopí. Tvoja sestra tiež spozná ten pocit. Poludnica sa s ňou už poráta,“ vyhrážal sa.

Yelena prehltla pod návalom hrôzy, ktorý ňou otriasol.

Musela dúfať, že plán fungoval.

„Poludnica je možno tvoja známa, ale nezabudni, že to nie si ty, kto jej rozkazuje. Má iného pána. Alebo by som mala povedať pani?“ kríkla na neho.

To, že urobila chybu, si uvedomila až príliš neskoro. Nestihla ani žmurknúť. Jej smerom pohlo čosi obrovské. A mocné. Iskrilo to silou, aká jej bola jednoducho cudzia. Guľa ju zasiahla do hlavy. Odhodila ju dozadu. Zahmlil sa jej zrak. Celé telo jej ovládla bolesť.

Tá sa zmenila na neznesiteľné pálenie. S krikom dopadla na zem. Vzduch z nej vyrazil. Rozkašlala sa. Oprela sa o lakeť. Snažila sa znovu postaviť. Nemala na to silu. Trvalo dlho, kým sa pozbierala. V ušiach jej zvonilo. Nakoniec sa zotavila. Možno to trvalo hodiny. Jej to tak určite pripadalo.

Zrazu len stála na nohách, pripravená brániť sa.

„Ani nevieš, čo si urobila! Stačilo len, aby si mi dala tú prekliatu vodu a všetko by bolo v poriadku! Lenže ty nemôžeš byť ako ostatné!“ zakričal.

Potom sa znovu zahnal.

Tentokrát to ale Yelena už čakala.

Využila vlastnú silu.

Sústredila sa na vodu. Okamžite ju poslúchla. Sformovala sa do obrovskej päste. Tá zasiahla Kosteja. Raz do tváre. Potom do trupu. Nakoniec mu podbila nohy. Kým sa stihol spamätať, ležal na zemi. Pod ním sa tvorilo blato. Všade kvapkala voda. Počula jeho vrčanie. Protesty. Nadávanie. Neustúpila. Nesmie mu dať príležitosť. Zabil by ju. A s radosťou.

Triumf netrval dlho.

Kostej bol mocnejší ako ona.

O chvíľu neskôr zodvihol ruky. Voda sa zastavila. Prikazovala jej. Prosila ju. No nič nepomáhalo. Rozpleskla sa na zemi. Syčala. Zaháňal ju totiž plameňom. Doslova ju vysušil. Bahno sa zmenilo na popraskanú púšť.

Prižmúrila oči.

„Myslíš si, že tie tvoje triky ti teraz pomôžu?“

Triky. To jediné slovo ju inšpirovalo. Iste, bola rusalka. Jej živel ju obklopoval. Naplňoval ju silou. Lenže Kostej bol silný protivník. Ak si nedá pozor, s radosťou ju zabije. Tentokrát už navždy. Musí použiť inú silu. Tú, ktorú doteraz nemohla použiť.

Kým nebola opäť jednou bytosťou.

Kedysi bola čarodejnica. Nie bylinkárka a liečiteľka, ako si mysleli ostatní. Skutočná bosorka. So zaklínadlami, prekliatiami. So silou. Mágiou takou mocnou, že ju nedokázala zabiť ani jej smrť. Rozdelenie duše jej znemožnilo dotknúť sa tejto časti svojej podstaty. Ale už viac nie. Pamätala si, ako sa brániť. Vedela útočiť. Bude to musieť stačiť. Aspoň na chvíľu.

Keď sa tentokrát sústredila, nebola to voda, ktorá odpovedala jej volaniu.

Pred ňou sa zhmotňovala energia. V duhu začula ozvenu slov. Kúzla a čary. Tie, s ktorými sa narodila. Tie, ktoré získala. Teraz spojené do jediného úderu. Masa iskrila červeným nadšením. Sila pripravená poslúchať.

Či Kosteja prekvapila, to nevedela. Už ho nevidela cez neprehľadnú stenu. Nadýchla sa. Raz. Dvakrát. A potom sa sústredila ešte viac. Pohýnala svoju obranu. Premieňala ju na útok. Závratnou rýchlosťou sa rútila vpred. Zacítila, ako sa o čosi obtrela. Pachuť nenávisti a zloby jej zasiahla zmysly. Kostej. Dokázala ho zasiahnuť.

No bolo to príliš málo.

Zatlačil na ňu. Nohy zaprela do zeme. Cítila však, ako ju tlačí vzad. Zodvihla ruky. Posilňovala energiu pred sebou. Premieňala ju na samostatnú bytosť. S rukami, nohami. S vlastným sebavedomím.

Lenže ani to nestačilo.

Žiadna sila za ňu nedokázala bojovať večne.

Stačil jediný úder a jej bojovník sa zmenil na neurčitú kopu nazlostenej mágie. Sťahovala sa späť. Kostej na ňu dorážal. Zatláčal ju vlastným kúzlom. Zatínala zuby. Dokázala sa ešte udržať. Poháňala ju vlastná zlosť. Pocit krivdy. Všetko jej zobrali. Vytrhli ju zo známeho sveta. Obrali ju o spomienky. Presvedčil ju, že si nezaslúži lásku. Kvôli tomu túžila zomrieť. Pokorili ju však raz. Druhýkrát im to nedovolí. Nevzdá sa.

Lenže vlastné odhodlanie z nej vyprchávalo.

Celé telo sa jej chvelo námahou.

Nedokázala sa sústrediť na svoje okolie.

A to sa jej stalo osudným.

Keď Kostej za ňou vytvoril pascu, ani si to nevšimla. Len postupovala ďalej. Pod silou jeho úderom musela ustupovať. On s tým počítal. To, že urobila chybu, si uvedomovali príliš neskoro. Zasiahla ju bolesť. Padla dozadu. Stočila sa do malého klbka. Jej obrana sa zmenila len na nesúrodé hviezdičky. Čoskoro sa rozplynuli vo vzduchu.

Chcela vstať. Pokúšala sa o to. No jej telo odrazu bolo z olova. Schopnosti ju prestali poslúchať. Ani voda jej neprišla na pomoc. Chcela zvíťaziť, no bola príliš slabá. Jej vycibrené kúzla zhrdzaveli. Navyše, nikdy predtým ich nepoužila s úmyslom niekomu ublížiť. Čierna mágia nebola jej spoločníčkou. A teraz ju hravo zabíjala.

„Za to, že si ma neposlúchla, zaplatíš,“ zasyčal kdesi blízko nej Kostej.

Nevidela ho. Necítila. Mal príliš veľkú moc. Bol šikovnejší ako ona. Zo všetkých síl sa ho snažila nájsť. No neúspešne. Len zúrivo krútila hlavou. Ani jedno miesto nepohladila zrakom na dlhšie ako niekoľko sekúnd. Vedela, že je blízko. Ale ukrýval sa pred ňou. Do uší jej doliehal len jeho chechot. Užíval si prichádzajúcu výhru.

Jej smerom opäť letela obrovská energia.

Zodvihla ruky pred seba.

Dúfala, že sa jej podarí dostať zo seba aspoň kúsok kúzla.

No neostalo v nej nič.

Namiesto boja len zatvorila oči. V poslednom okamihu chcela byť s Ninou a Lukom. V duchu ich prosila o odpustenie. Predstavovala si ich tváre. Túžila po tom, aby boli v bezpečí. Lenže na to potrebovala viac ako odpor jedinej rusalky, hoci prebudenej.

Očakávala príchod bolesti.

No žiadna sa nedostavila.

Namiesto toho vzduch preťal nahnevaný hlas: „Tak to už by stačilo!“

Skôr, ako si Yelena uvedomila, čo sa vlastne deje, niečo ju zodvihlo zo zeme. Postavilo ju to na nohy. Poískalo vo vlasoch. Keď otvorila oči, nič nevidela. Prekvapilo ju však, v akej spoločnosti sa nachádza. V kruhu okolo nich stáli bohyne ročných období. Hneď vedľa bola Zuna s nepreniknuteľnou maskou. Za nimi boli Luka a Nina. Srdce jej poskočilo od radosti. Tá však zamrela, keď si všimla kráľovnú, ktorá stála nad Kostejom kľačiacim na zemi.

Kostej Danu prepaľoval nenávistným pohľadom. „Prečo si to urobila?!“

„Pretože už naozaj stačilo,“ povedala unavene. „Yelena vyhrala. Dokázala prelomiť aj moje zakliatie. Pochopila, kým bola. Spomenula si. Dokonca získala aj druhú časť svojej duše. Stala sa z nej plnohodnotná bytosť. A tým sa naša dohoda ruší.“

Yelena prekvapene zamrkala.

A nebola jediná s podobnou reakciou na kráľovnine slová.

„Aká dohoda?“ odvážila sa povedať.

Dana však nevyzerala nahnevaná. Len unavená. „Keď smrteľníci zabili Raisu, urobila by som čokoľvek, aby som sa zbavila nenávisti. Dúfala som, že mi pomôže pomsta. No mýlila som sa. Len ma ponárala hlbšie do vlastnej bolesti. Stala som sa niekým, koho som ani nespoznávala,“ priznala zahanbene. „Išla som teda za Kostejom a chcela som, aby sme s tým šialenstvom prestali. No on odmietol. Miesto toho mi odhalil plný rozsah toho, čo urobil.“

Yelena prikývla, pretože už poznala odpoveď na otázku, ktorú si vtedy Dana musela pokladať.

„Chcel, aby smrteľníci trpeli tak ako on. Aby vedeli, že ich zabili tí, ktorí ich mali milovať. Preto ti tak ochotne ponúkol pomoc. Chcel len pomstu a nič viac.“

Dana prikývla. „To som veľmi rýchlo pochopila aj ja. Ale napriek tomu sa mi s ním poradilo urobiť... dohodu.“ Pri tých slovách sebou Kostej zazmietal a vyzeral, že chce niečo povedať, ale nakoniec len ústa zovrel do tenkej linky. „Preklial vlastne všetkých. Utopené ženy sa automaticky stávali rusalkami alebo vílami, hoci by to nemalo byť možné. Prišli o spomienky a prebúdzala sa v nich zvláštna nenávisť. Boli oddané len povinnosti. A ja...“ povzdychla si, „ja som mala presviedčať tie šťastné, že našli dôvod na smrť.“

Snažila sa v sebe udusiť hneď. No nedarilo sa jej. Kvôli niekoho túžbe po moci bola pripravená o všetko. Lenže nechcela teraz na nikoho útočiť. Inak sa nikdy nedozvie zvyšok.

„A nejaká dohoda to mala všetko zastaviť?“ spýtala sa posmešne Yelena. Bolo to lepšie ako začať kričať.

Dana prikývla. „Prinútila som ho prisahať. Ak by sa našla medzi rusalkami alebo vílami jedna jediná, ktorá by si dokázala na všetko spomenúť... kliatba by pominula. Preto sa tak veľmi snažil, aby sa to nikdy nestalo. Preto rusalky zabúdali a preto duše niektorých žien museli byť rozdelené.“

„Všetko len preto, aby rusalky a víly verili, že sa takto narodili,“ skonštatovala Yelena, spomínajúc na takmer zabudnutý pocit. Na prvé momenty po tom, ako prvýkrát otvorila oči. Keď si myslela, že sa práve narodila. Teraz už vedela, že pravdou bol opak. Vtedy zomrela.

„Celé roky som chodila po okolí a hľadala som niekoho, kto by to dokázal. Lenže naše kúzla boli až príliš dokonalé. Nebolo možné len tak ich oklamať. A potom... som našla teba.“ Dana sa za smiala. „Vieš, bola to len náhoda. V skutočnosti som chcela tvoju sestru. Má v sebe toľko sily! Lenže potom som vďaka nej spoznala teba. A videla som ťa v náručí toho muža.“ Slabo sa usmiala. „Vedela som, že som našla tú pravú.“

Yelena zodvihla obočie. „Vážne čakáš, že ti poďakujem za to, že si ma zabila?“

„Nežiadam ťa o odpustenie.“

Bola rada, že sa o to kráľovná nebude pokúšať. Asi by nebola taká veľkorysá.

Spomínala na to, ako sa zobudila ako rusalka. Ako vypila ten istý nápoj, ako všetci ostatní. To, že nakoniec prišla takto ďaleko, bola len náhoda. Nie jej sila alebo láska. Len obyčajná nehoda! Krátka nepozornosť, ktorá bola inak nepodstatná. Keby si to celé nevšimla Zuna. Vnučka kráľovnej, ktorá bojovala so starou mamou z osobných dôvodov.

Zrazu sa zasmiala. „Vieš, ono to všetko bola len náhoda. Nie som o nič mocnejšia alebo výnimočnejšia ako ostatné rusalky a víly. Len som ten tvoj nápoj zabudnutia nevypila celý.“

Dana sa usmiala. „Tak či tak, dokázala si to. Použila si vodu na to, na čo si mala. Spojila si svoju dušu do jedného celku.“

To jej pripomenulo inú otázku. „Na čo tá voda bola Kostejovi?“

„Na nič iné okrem toho, že nechcel, aby si ju použila.“

Yelena ostala prekvapená. Naozaj netušila, že odpoveď bude taká jednoduché. Ale na druhej strane... asi bola logická a sama by na to prišla, ak by nad tým dlhšie uvažovala. Zadívala sa na Kosteja. Ten ticho kľačal na zemi. Pravdepodobne ho niekto spútal. Bohyne mlčali. Nina vyzerala byť nepokojná. Poskakovala. Akoby sa snažila vidieť ponad ostatných.

„A čo teraz?“ spýtala sa unavene. „Čo s ním urobíme?“ Zatiaľ sa nechcela pýtať, čo bude s kráľovnou. Mala toho na svedomí mnoho. Veľa zničených životov. Ale nakoniec sa snažila pomôcť. Čo ju stavalo do pozície... ktorú Yelena momentálne nevedela nijako pomenovať. Možno jej to vyslúžilo kúsok zhovievavosti u ostatných. Dana predsa nebola spútaná a nekľačala na zemi.

„Povedala by som, že by sme ho mali zabiť,“ prehovorila po prvýkrát Morena, „ale z vlastnej skúsenosti viem, že je to takmer nemožné.“

Vtedy podišla Zuna viac dopredu. „Ja viem. Čo urobil je hrozné, ale mal na to svoje dôvody. Čo keby sme mu namiesto trestu proste... zobrali spomienky a prinútili ho žiť vo vyhnanstve?“

„Vyhnať ho na Bujan a tentoraz sa postarať o to, aby tam ostal?“ uistila sa Morena.

„Áno, presne tak,“ prisvedčila Zuna.

„A aby sme mali istotu, že tam aj ostane,“ zamiešala sa do ich plánovania Dana, „ja pôjdem s ním.“ Yelene sa na tvári muselo odrážať prekvapenie, pretože potom sa otočila k nej: „Nebuď taká prekvapená. Obe vieme, že tu už pre mňa nie je miesto. Nezaslúžim si viac byť kráľovnou. A obe vieme, že ty by si nikdy nezniesla, aby som ti vládla. Aj keď si ostatné rusalky asi nikdy nespomenú na svoju minulosť, teba by to naďalej trápilo.“ Zrazu sa radostne usmiala. „Na trón si môže sadnúť Zuna.“

Zuna sa začala smiať skôr, ako Yelena mohla nejako reagovať. „Jediná vec na svete, ktorú som nikdy nechcela – vládnutie.“

Dana podišla k vnučke. „Možno to nechceš, ale pozri, čo všetko si dokázala.“ Zasmiala sa. „Alebo si myslíš, že som nevedela o tom, ako jej pomáhaš? Dokázala si toho veľa, Zuna. Tvoja matka by bola hrdá.“

„Chcela by som ju spoznať,“ zašepkala.

„Mala som ti o nej rozprávať už dávno...“

Potom Yelena prestala počúvať. Rozhovor už naberal súkromný ráz. A ona bola rada, že má ospravedlnenie na odchod. Vybrala sa k Nine a Lukovi. Len čo bola dosť blízko, vyskočila jej sestra a vrhla sa jej okolo krku. Mocne ju objímala. Podchvíľou sa smiala.

„Aká som rada, že ťa vidím!“ opakovala stále dookola.

Yelena sa nakoniec odtiahla. „Poďme domov.“

Obaja prikývli. Ani jeden z nich si nevšimol, ako cudzo zneli tie slová na jej jazyku.

Pomaly sa pobrali späť do dediny. Nikto z nich nič nepovedal, len sa držali v blízkosti toho druhého. Napredovali. Yelena vedela, že je to naposledy. Viac ako inokedy predtým chápala, že bude musieť odísť. Mala prístup k svojim schopnostiam. Vrátili sa jej spomienky.

Pamätala si na všetky staré príbehy, ktoré jej odovzdali ostatné čarodejnice. Rusalky sa nikdy nevrátia späť do života. Keby ich Kostej nepreklial, stala by sa najskôr mavkou. Teraz by ešte Luka mal čas, aby ju zachránil. Keby všetko bolo ideálne, mohla by sa vrátiť domov. Lenže už nemôže. Jej domovom sa stal rybník, ktorý bude strážiť až do konca všetkých dní.

Keď prišli až k domu, Nina sa k nim otočila: „Idem dovnútra. Vy sa pokojne rozprávajte.“

Ešte pred odchodom Yelena zachytila, ako na ňu Nina žmurká.

Zasmiala sa tomu. Chvíľu si užívala fakt, že je toho opäť schopná.

„Ďakujem, že si ju zachránil.“

Luka sa postavil pred ňu. „Rád som pomohol. Okrem toho, Nina je aj moja sestra. A mám pocit, že je to správne. Mal som ju zachrániť, keď ty si zachránila mňa.“ Musela vyzerať naozaj prekvapene, keď sa ne jej výraze zasmial. „Tá... bohyňa mi povedala pravdu. Bola nahnevaná, že si to neurobila ty. Tak ťa zastúpila. Rozprávala mi o všetkom, čo si musela urobiť, aby som sa mohol vrátiť. Záchrana Niny bola maličkosť. Hlavne ak zoberiem do úvahy, že sa s tou bytosťou... s tou Poludnicou... celkom zblížila.“

Yelena sa usmiala tej predstave.

Na druhej strane, pri Nine to bolo celkom možné.

Ona by si dokázala získať aj nebezpečnú Poludnicu.

„Čo chcem povedať, je...“ pokračoval Luka. „Ja... ďakujem. Viem, že som k tebe nebol milý po tom... čo... no... keď si sem prišla... vtedy...“

„To je v poriadku,“ povedala povznesene. „Tak trochu som si to aj zaslúžila. Síce teraz už viem, že som nevidela to, čo som si myslela, že vidím... ale aj tak. Keby vo mne nebola pochybnosť, nikdy by som Dane a jej trikom neuverila.“

Keby na ňu začal kričať, asi by ju prekvapil viac. No on jej položil dlaň na líce. A nevyzeral, že by ju chcel tak skoro pustiť. Najskôr bola nesvoja. Potom sa k tej hrejivosti pritúlila.

Pripadalo jej to známe.

„Čo bude... teraz?“ spýtal sa neisto.

Yelena sa zachmúrila. „Rusalky a víly ostanú rusalkami a vílami. Tí, ktorí zomreli, sa už nevrátia. Neviem ani len to, či si vôbec niekto spomenie na svoju minulosť. Možno by bolo lepšie, keby zabudli. Opustili svojich milovaných a možno ich dokonca aj neskôr zabili. Lepšie bude, keď nebudú musieť žiť s touto vinou.“ Mierne sa usmiala. „Ale už žiadna žena neskočí do vody len z rozmaru. Rusalky utopia len toho, kto si to skutočne zaslúži. Víly budú tancovať samy.“

„To je síce pekné, ale mal som na mysli nás dvoch.“

Roztrasene sa nadýchla. Teraz prišla časť, na ktorú sa nedokázala pripraviť. Aj keby bola cesta z lesa omnoho dlhšia, nestačilo by to. Pretože tak či onak mu svojimi slovami opäť ublíži.

„Luka, už nie je žiadne my.“

V odpovedi sa zamračil. „Ale môže byť! Yelena, ja viem, že sme si navzájom ublížili. Ja som nahovoril mnohé hlúposti. Ty si skočila z toho brala. Ale... nie je ešte neskoro. Teraz to už obaja vieme. Vieme, že to bolo nesprávne. Môžeme začať odznovu.“

Usmiala sa a pohladila ho po tvári. „Práve o to ide, Luka. Nemôžeme začať odznovu.“ Zhlboka sa nadýchla. Hlas mala roztrasený. „Ja som rusalka. Nie je to len kúzlo, naozaj som sa ňou stala. A aby to bolo možné, musela som zomrieť. Keď sa na mňa pozrieš, zdá sa ti, že som to stále ja. Len trochu zmenená. V skutočnosti som ale... mŕtva. To, čo vidíš, bolo stvorené z mojej duše.“

Luka krútil hlavou. Pravdepodobne už vedel, akým smerom sa uberá ich rozhovor.

„Nie, na tom predsa nezáleží! Si to stále ty!“

Cítila, ako jej niečo stíska vnútro.

Lenže napriek tomu mu to musela povedať.

„Ja už nie som ja. Teraz som nesmrteľná. Chladná. Som rusalka. Aj keby sme našli cestu... aj keby sme sa s tým naučili žiť... Ja...“ Prehltla. Následne pokrútila hlavou. „Už nikdy sa nezmením. Naveky budem vyzerať takto. Nedám ti deti. Neuvidíš ma zostarnúť. Aj o päťdesiat rokov budem stále týmto.“ Ukázala na seba. „A ja proste... nemôžem sa pozerať na to, ako ťa každým dňom budem strácať. Nemôžem.“

Chytil ju za ruky. Akoby ju chcel zastaviť.

„Prosím, Yelena. Nemôžem ťa znovu stratiť. Už nie.“

Usmiala sa. „Vždy ti budem nablízku.“

Natiahla sa na špičky. Pobozkala ho na líce. A potom sa otočila na odchod. Nedokázala to viac zniesť. Premieľali sa v nej všakovaké pocity. Niektoré boli príliš intenzívne na to, aby ich dokázala prehliadať. Do očí sa jej tlačili slzy.

Opäť ju zastavil. „A nemohla by si... nemohla...“ Hlas sa mu triasol.

Pokrútila hlavou, neotáčajúc sa. „Nemôžem prestať byť rusalkou. Ak by sa niečo také dalo zariadiť, nepatrila by som ti o nič viac. Ak by som nebola rusalkou... už by som nejestvovala. Pretože ja som sa v tej rieke vtedy utopila.“

Niekoľkokrát sa nadýchla. „Zbohom, Luka. Postaraj sa mi o Ninu.“

Nečakala na jeho odpoveď. Vytrhla sa mu zo zovretia. Rozbehla sa späť do lesa. Nekričal za ňou. Ani ju neprenasledoval. Možno sa len otočil a vošiel do domy. Možno tam ešte stále stál. Nedokázala sa však presvedčiť, čo z toho urobil. Pretože vedela, že obe možnosti by ju boleli rovnako.

Keď bola z dohľadu, zastavila sa. Dovolila svojmu telu padnúť na zem. Bola taká unavená. Lenže ešte nebol koniec. Ako na povel sa z nej začali drať vzlyky. Zadúšali ju. Plnili jej oči slzami. Stekali jej po tvári, po krku. No hoci predstavovali len slanú vodu, neposilňovali ju. Skôr naopak. S každou ďalšou sa len viac rúcala sama do seba. Spomienky na staré čas, keď ešte bola smrteľníčkou, jej nepomáhali. Možno by bolo lepšie... keby proste zabudla.

Nakoniec jej nebol dopriaty ani pokoj, aby sa mohla vyplakať.

Nad sebou začula zakašlanie.

Keď zodvihla zrak, pozerala sa na Živu.

Yelena si až zúrivo začala utierať oči. Odvracala tvár. No bohyňa ju zastavila. Zachytila jej bradu. Prinútila ju pozrieť sa jej do tváre. A keď si bola istá, že si získal ajej plnú pozornosť, vytiahla ju späť na nohy.

„Prepáč, ale niečo si si zabudla. Odteraz sú tvoje,“ povedala nadnesene a podávala jej flakóny s vodou. Takmer sa neovládla a zasmiala sa. Toto určite mohlo počkať niekoľko minút.

Nič jej na to nepovedala.

Len kývla hlavou, keď si prebrala nádoby.

Lenže Živa asi ešte neskončila. Naklonila sa k nej, akoby jej chcela pošepkať dôverné tajomstvo.

„Nechcela som počúvať,“ začala ospravedlňujúco, no Yelena aj tak stuhla, „ale napriek tomu som sa nedokázala odvrátiť. Vravela si Lukovi, že nie je možné, aby ste boli spolu. Pretože ty si nesmrteľná a on smrteľník. On žije a ty si zomrela. No...“ bohyňa si odkašlala, „je miesto, na ktorom by ste mohli žiť. Miesto mimo čas, kde by ste mohli začať odznova. Kde by ste mohli zabudnúť, že sa niečo z tohto vôbec stalo.“

Yelena zosmutnela. „To je len rozprávka, Živa. Viem, že ma chceš rozveseliť, ale mám pocit, že to už nič nedokáže.“

Živa sa zasmiala. „Ty naozaj si rusalka. Aj keď je už tvoja podstata úplná.“ Vzápätí však zvážnela. „Vieš, dokázala si toho naozaj veľa. Na to, že si len jedna rusalka. Všetkým si pomohla. Zvrátila si starú kliatbu. Zune si dala nový zmysel. Dokonca sa konečne zblížila so starou mamou. Dana takisto prišla na to, že niekedy je lepšie odpustiť a zabudnúť ako stále myslieť na pomstu. Možno aj Kostej sa trochu poučil. Vďaka tebe sa navrátila svetu rovnováha. Vrátila si život smrteľníkovi. Zachránila si všetkých, hoci o tom nevedia. A to nie je málo.“

Zamračila sa. Cítila sa nepohodlne, keď jej bohyňa tak otvorene skladala poklony.

„Nerobila som to preto, aby ma ostatní uctievali. Vlastne nič z toho som nechcela!“

„Ja viem, ty si len zachraňovala Luku. A popritom si toho dokázala oveľa viac.“ Ruky jej položila na plecia a usmiala sa na ňu. „Bázeň smrteľníkov ti dať nevieme. Nevieme ostatných prinútiť, aby boli vďační. Ale myslíme si, že prišiel čas, aby jeseň mala svoju vládkyňu.“

Yelena niekoľkokrát zažmurkala.

Musela snívať.

Alebo sa zbláznila.

„Ale ja predsa nie som...“

Živa sa zasmiala. „Ani my nie sme,“ priznala rozjarene. „No niekedy sa nemusíš narodiť ako bohyňa, aby si sa jednou stala. Ak je toho niekto dôkazom, tak ja.“ Ruky natiahla za seba, akoby čosi hľadala. „Ja som sa narodila ako smrteľníčka. Tiež som len niekomu chcela pomôcť. Nezachránila som ho. Nemala som toľko šťastia ako ty, ale vďaka tomu môžem teraz pomáhať ostatným.“

Odstúpila od nej a podala jej to, čo doteraz skrývala. Nádoby položila na zem a vystrela ruky. Keď ju čosi pošteklilo na koži, skutočne si pozrela, čo to vlastne drží. Bol to veniec. Taký, aký kedysi nosievala Galya. Lenže tento netvorili lúčne kvety. Pozerala sa na majstrovské dielo vytvorené nádhernými slnečnicami a listami niekoľkých odtieňov.

„Rozhodnutie je na tebe,“ pošepla Živa. „Môžeš ostať tu a trápiť sa. Alebo môžeš prijať našu ponuku a pridať sa k nám. A so sebou môžeš zobrať hocikoho, koho si vyberieš.“

„Ale ako by som...“ Nedopovedala. Ani vlastne nevedela, čo chce povedať.

„Som si istá, že Nina by sa potešila. S Poludnicou sa spriatelili.“

Predstava jej sestry, ako trávi čas s tou desivou bytosťou, ju oblial studený pot.

Otriasla sa.

„Nemôžem im to urobiť. Toto je ich domov. Nemôžem ich odtiaľto len tak zobrať.“

„A nemyslíš si, že to rozhodnutie by si mala nechať na nich? Je to ich život, nie tvoj. Keď dáš ostatným možnosť rozhodnúť sa, možno ťa prekvapia. Nemusíš byť na všetko sama.“

S tými slovami sa otočila a odkráčala od nej. Nenútila ju rozhodnúť sa. Proste to nechala na ňu. V rukách jej stále ležal venček. Bol nádherný. Lákavý. A mocný. Yelena si nevedela predstaviť, že by ho nosila. No kedysi si nevedela predstaviť ani len to, aby sa rusalka smiala. A predsa tu teraz stála a vnútro ju bolelo z rozlúčky s Lukom.

Poobzerala sa okolo seba.

Najskôr bola votrelcom v tejto dedine. Potom sa tu zabývala. Začala ju nazývať domovom. No potom oň prišla, keď sa rozhodla skočiť z toho brala. Jej domovom sa stal rybník. Miesto plné vody, ktoré prináša pokoj. Ale už viac nie. Jej by pripomínal to všetko, o čo samu seba pripravila. Navyše už by tam nebola sama. Zuna tam rada chodila. A boli tu aj ostatné rusalky a víly. Bez Galye to už nebude ono. Teraz síce bola opäť jej súčasťou, no aj tak jej na istej úrovni bude navždy chýbať.

Zažila toho príliš veľa na to, aby vedela nájsť pokoj.

Aspoň teraz si to nevedela predstaviť.

Alebo sa len snažila ospravedlniť plán, ktorý sa jej formoval v hlave.

Ako povedala Živa, nemôže rozhodovať za iných.

Už nie.

Urobila to raz a popálila sa. Opustila všetkých skôr, ako oni stihli opustiť ju. Narobila toľko chýb! A určite ich ešte veľa urobí. Nech už by robila čokoľvek. No bude jednoduchšie, ak to všetko bude mať s kým aj zdieľať. Sama sebe sa zasmiala. Rozhodla sa už dávno. Asi v momente, keď Živa vyslovila ten návrh. Netušila, prečo ešte v hlave spriada nové a nové ospravedlnenia, prečo to urobiť.

Zhlboka sa nadýchla.

Potom si veniec položila na hlavu.

Necítila sa nijako inak. Stále bola sama sebou. A predsa nebola. Na perách jej ihral úsmev. Vykročila späť k Lukovmu domu. Ak má byť toto začiatok pre ňu, môže byť aj pre nich. Stačí sa len opýtať. Bez strachu z odmietnutia. Pretože už viac nedovolí strachu, aby ovládal jej život. Už stačilo. Musí opäť dúfať. Dovoliť nádeji, aby si našla cestu do jej vnútra. Pomohla jej pri záchrane Luku. A teraz viedla jej kroky späť k nemu.

Pretože kde je vôľa, nájde sa aj cesta.

Kapitola 30.


A je tu koniec!

Ako ste s ním spokojní? Ja veľmi.

Musím však povedať, že koniec sa líši od toho, ako mal vyzerať pôvodne. Od začiatku som vedela, že tento príbeh nebude mať typický dobrý koniec. Nebolo to ani možné. Táto kapitola mala skončiť v momente, keď sa Yelena otočila a odkráčala od Luku. Dokonca to tak malo byť v momente, keď som túto kapitolu začala písať. No nakoneic som neskočila pri tomto momente. Pretože som si uvedomila, čo všetko Yelena vlastne musela urobiť, čím si prejsť, aby Luka mohol žiť. A povedala som si, že som ju trápila už dosť. Zaslúžila si aspoň nádej. Takže som improvizovala. Snáď mi to odpustíte.

Na koniec mám pre vás ešte záverečné čísla. Tento príbeh má necelých 82 000 slov, čo rozhodne nie je málo. Keďže na začiatku tu mala byť skôr taká jednohubka. Asi všetci vieme, ako dopadajú moje predsavzatia. Prvú kapitolu som uverejnila 12. 1. 2017 a túto poslednú o 92 dní neskôr. To z tohto príbehu robí najrýchlejšie dopísaný príbeh vôbec. Okrem toho je tento príbeh výnimočný ešte niečím - hlavnou postavou. Ešte nikdy som totiž nepísala príbeh s  hlavnou postavou, ktorá sa reálne v príbehu ukázala sotva päťkrát.

Na koniec patria aj posledné venovania a poďakovania. Blacky, Nerissa, Pioggia a Valeriee. Vy štyri ste so mnou vydržali, poctivo ste čakali na kapitoly a vždy ste ma potešili komentárom. Vďaka vám som sa púšťala do písania vždy s elánom. S radosťou som si čítala vaše milé slová, ktoré ma hrejú pri srdci ešte aj teraz. Nemohla by som si priať lepšie čitateľky. Ďakujem vám za mnohé, ale najmä za úspešné ukončenie príbehu.

Keby som mohla, všetky vás teraz objímem. Ale nemôžem. Takže si to spolu len predstavíme. :)

S pozdravom, vaša Lili :)

 

BTW: Možno sa pýtate, do akého príbehu sa pustím teraz. Nuž, určite ho nenájdete u mňa na zhrnutí. Ale už teraz vám môžem sľúbiť, že vás v mnohom prekvapí. :D



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 31.:

8. LiliDarknight webmaster
26.04.2017 [10:12]

LiliDarknightValeriee, som rada, že sa ti príbeh a aj jeho zakončenie páčilo. Ešte raz ďakujem za tvoje milé komentáre. Som poctená, že si sa rozhodla svoj čas venovať práve môjmu príbehu. Emoticon
A áno, mám rozpísaný ďalší príbeh. Tak uvidíš, či ťa zaujme aj ten. Emoticon

7. Valeriee přispěvatel
22.04.2017 [21:30]

Valerieeá si myslím, že ten konec je hodně dobrý. Ano, máš pravdu, očekávala jsem takovou tu klasickou pohádku, kdy se vše vrátí do starých kolejí, Yelena bude zpět člověkem a s Lukou budou žít šťastně až do smrti. Ono to je šťastně až navěky:))) bylo to neočekávané a tím lepší. Krásný příběh plný fantazie, kterou jsem v knize ještě nečetla (pokud opomenu samotnou Krásu nesmírnou). Děkuji moc a moc za věnování! A jak jsem koukala, máš rozehraný další příběh, tak sand se k němu co nejdřív dostanu!!!

6. LiliDarknight webmaster
16.04.2017 [15:08]

LiliDarknightBlacky, nemáš sa za čo ospravedlňovať. Emoticon Mne sa ten koniec tiež trochu nezdal, ale nakoniec sa mi to podarilo celkom obstojne všetko ukončiť, takže to dopadlo dobre. Emoticon
Ale s tou čistou dušou to nepreháňaj. Ja som diabol a moje postavy si to odskákali viac ako dosť. A to nehovorím o iných príbehov a iných postavách, ktoré ešte len prídu. Emoticon
Naozaj si ma prekvapila tým, ako emocionálne na teba ten koniec zapôsobil. Aby som bola úprimná, pre mňa je to asi najvyšší druh ocenenia, keďže sa naozaj snažím, aby bol príbeh aj trochu emotívny. A ono to asi funguje. Emoticon
O tom, ako nakoniec dopadli Luke a Yelena a ostatní mám svoju teóriu, ale krásne na tom je, že ty si môžeš vytvoriť vlastnú a pokojne je možné, že sa to tak naozaj stalo. Emoticon
Ďakujem za pochvalu, za všetky povzbudivé slová a komentáre, ktoré mi na ceste k ukončeniu príbehu pomáhali. Možno mi nakoniec pomôžu aj v tom, aby som niektorý príbeh povýšila aj do papierového stavu. Emoticon

Čo sa týka ďalšieho príbehu - neboj sa, nová kapitola tu bude skôr, než ti začnem chýbať. Emoticon Emoticon

5. LiliDarknight webmaster
16.04.2017 [15:04]

LiliDarknightPioggia, to ja ďakujem za podporu a milé komentáre. Hlavne preto, že si sa nakoniec rozhodla príbeh čítať pravidelne a nie až potom na konci, keď už bol hotový. To pre mňa ako autora znamená naozaj veľa. Emoticon Emoticon
Som rada, že ťa príbeh tak zaujal a si s koncom spokojná. S odstupom času musím povedať, že som aj ja rada, že som ten koniec napísala inak, než ako som plánovala na začiatku. Ani ja by som kvôli tomu nemohla spať. Emoticon Emoticon
Ešte raz ďakujem. Emoticon

4. Blacky přispěvatel
15.04.2017 [14:31]

BlackyNo, LIl. V prvom rade sa ti ospravedlňujem za nedôveru v urýchlení konca. usmievam sa ako idiotko so slzami nie len v očiach.
Ale k tomu sa odstanem.

TAkže najskôr: SOm naozaj rada, že si tak čistá duša a nie ako ja túžiaca po násilí a krvi :D Naozaj si to krásne vymyslela, to S KOstejom. A to, že to bolo tak jednoduché bolo vlastne to najkrásnejšie.Žiadne zabíjanie svojej vnučky a pod. Bože, som hrozná. Asi by som mala začať čítať menej KUlhánka ten chlap mi kazí charakter. :D

A potom ďakujem vyššej moci, čo pri tebe stála pri písaní. Lebo aj keby bol ten koniec svojim spôsobom nádherný a reálny a srdcervúci, Yel si zaslúži viac.

TAkže za tento otvorený nádejný koniec ťa úplne milujem.

A tu sa dostávam k tomu môjmu revu.

RAda by som sa vyhovorila, že mám toho teraz mrde veľa a moja psychika je v troskách,ale do pekla, nemôžem. Nerevala som pri dočítaní Hoover a jej novembra a to pri tej žene reve hádam každý :D

Ale toto bolo tak sladké. Že som si naozaj pofňukala.

Dúfam, že jej povedal, že ide.

Aj keď ak sa zamyslíš, bude to ťažké. LUk, ktorý tu mal príliš málo výstupov na to aby ho človek mohol úprine milovať,ale predsa sa to stalo, bol muž so silných charakterom a zmyslom pre povinnosť a rodinu.

Tak neviem, či by naozaj opustil starnúceho strýka a nechal ho s kováčskym remeslom samého.
Emoticon

Ale budem sa tváriť, že moja drámu a romantickú tragédiu milujúca nátura na niečo také vôbec ani nepomyslela.

Povedal jej áno a teraz žijú spolu v krajine jeseni pekne spolu všetci aj s jeho strýcom.

Krásny príbeh úplne vyšťavujúci a plný napätia a krásy a rozprávkovej čistoty.

Ak by si toto niekedy chcela mať v knižnej forme, som prvá v rade na podpis.

Ten koniec bol geniálny. A naozaj som rada, že ťa za neho nemusím hrešiť.

Teším sa na ďalšie tvoje dielo.

Ako vždy.
Si fantastický autor. Je škoda, že dnes, keď už môže mať knihu každý si práve ty tá, čo otáľa.

Plánuješ novú zverejniť hneď po dopísaní prvej kapče, či si necháš čas na predpísanie?

3. Pioggia
14.04.2017 [23:28]

Ďakujem kraaasne za venovanie som dojatá Emoticon nikdy som nečítala rada poviedky ktoré ešte neboli dokončené presne preto, že som musela čakať na pokračovanie... No táto poviedka mi učarovala hneď prvou kapitolou a každou ďalšou sa to len stupňovalo... Kvôli tejto poviedke som sem každý deň minimálne tri krát prišla aby som skontrolovala či si nepridala ďalšiu kapitolu Emoticon Emoticon Emoticon popravde nečakala som, že už bude koniec... Ani som nečakala že bude takýto ale spravila si mi neskutočnú radosť... Hlavne tým koncom, keby Yelena proste odišla ešte dlho by som sa trápila pre jej osud takto môžem ísť spokojne spať Emoticon Ďakujem za ďalší úžasný príbeh a ooooohromne sa teším na ďalší Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
14.04.2017 [22:09]

LiliDarknightNer, ja viem, mne je tiež smutno, že všetko skončilo, ale zase som spokojná, lebo všetko dopadlo podľa mojich predstáv. Teda, skoro. Emoticon
Ja ďakujem za podporu a som rada, že sa ti príbeh páčil. Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
14.04.2017 [18:33]

NerissaOn je konec... Emoticon Emoticon Jsem ráda, že to dopadlo tak, jak to dopadlo. Mamuška, napsala jsi krásný příběh plný úžasné slovanské mytologie. Jsem ráda, že jsem si ho mohla přečíst. Děkuji ti. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!