OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pieseň zradených - Kapitola 9.



Pieseň zradených - Kapitola 9.Mať šancu

Kapitola 9.

Yelena cítila, ako sa v nej čosi varí. Celý čas, keď sa lúčila s Ninou, sa musela premáhať, aby nedala svojmu hnevu voľný priebeh. Prelievalo sa v nej toľko pocitov. V hlave opäť videla tú scénu, keď Luka zomrel. Nevymyslela si to. Bolo to rovnako pravdivé ako tvrdenie, že slnko vychádza zásadne na východe.

A predsa v nej teraz hlodala pochybnosť.

O Nine toho veľa nevedela. Stále si nespomínala. No ak vedela určiť, že sa Yelena sama zmenila, možno by jej tvrdenie o Lukovi mala zobrať do úvahy. Snažila sa upokojiť. Nedarilo sa jej. Miesto toho doslova nadskakovala od nedočkavosti. Počítala kroky, ktoré Nina urobila smerom od nej. Keď ich bol dostatok, opäť splynula s vodou.

Nie však pre to, aby sa preniesla späť do paláca.

To nebol jej zámer.

Nakoniec otvorila ústa a začala kričať. Čím dlhšie z nej vyrážal ten nemý výkrik, tým viac sa okolo nej vírila voda. Stále zúrivejšie a zúrivejšie, akoby sa tam ukrýval obrovský tvor bojujúci o prežitie. Cítila, ako sa vlna za vlnou valia do lesa. Oblievajú kmene stromov. Zo suchého porastu vytvárajú bahno. Zvieratá utekali.

Ak bol v okolí nejaký smrteľník, bude lepšie pre neho, ak bude vedieť plávať. Necítila sa ako vtedy, keď ju Luka prakticky vyhnal a ona chcela plakať. Táto emócia s ňou triasla rovnakou mierou aj po niekoľkých minútach. Na chvíľu na ňu však zabudla. Našla niekoho ukrytého za stromom. Drevorubač. Spal. Nevšímal si, že sa k nemu blíži smrtiaci živel.

Yelena ho schmatla za nohu. Chvíľu rozmýšľala o tom, že ho proste utopí. Možno by sa potom cítila lepšie. Bola by si viac istá sama sebou. Ale nakoniec ho neohrozila. Aspoň nie viac. Hoci kričal na celý les. Netušil, čo sa to vlastne dialo. Silou vôle ním udrela do stromu. Stratil vedomie.

Keď sa prebudí, bude si myslieť, že sa mu to snívalo.

A bude sa čudovať, ako vyliezol na ten strom.

Keď už sa zdalo, že nikdy neprestane a zaplaví celý kraj, niečo sa stalo. Niečo sa k nej natiahlo. Čoskoro to získalo obrysy ruky. Prekvapene sa zarazila. Majiteľ tej končatiny jej mierny šok využil vo svoj prospech. Proste ju vytiahli na breh. Nemala ani dostatok času na to, aby sa bránila.

Očakávala, že tam uvidí stáť kráľovnú. Nič také však nehrozilo. Oproti nej stála Zuna s nesúhlasným výrazom v tvári. Yelenu však zaujalo niečo iné. Kúsok za budúcou vládkyňou postávala Galya. Šat y mala špinavé od blata a na inak veselej tvári jej teraz uschýnali pozostatky sĺz.

„Na chvíľu ťa nechám osamote a ty sa rozhodneš z lesa urobiť jazero?“ karhala ju Zuna. Potom sa otočila ku Galyi. „Ďakujem, že si ma zavolala. Teraz už môžeš ísť.“

Víla neváhala ani chvíľu. Len Zune kývla hlavou na znak pozdravu a stratila sa medzi stromami. Yelena ju ešte nikdy nevidela v takom stave. Prepadla ju výčitka. Utápala sa vo svojej vlastnej ľútosti a ani nepomyslela na to, že by ju Galya mohla potrebovať. Aj ona predsa v hlave videla obrazy minulosti.

„Tak poď, mali by sme si pohovoriť,“ ťahala ju za sebou Zuna.

Nepoľavila vo svojej snahe, až kým sa neocitli v časti lesa, kde nikto nechodil. Bolo tam rúbanisko, nikde ani náznak po lúčnych kvetoch a voda? Tá sa sem dostala len vo forme dažďa. Yelena si domyslela, že tento rozhovor mal byť súkromný. Dúfala však, že bude rýchlo za ňou. Musí sa dostať ku kráľovnej. Skôr, ako ju opustí odhodlanie.

No ani niekoľko minút po tom, ako sa konečne zastavili, Zuna nezačal hovoriť.

„Potrebuješ odo mňa niečo?“

„Rozmýšľam, si len taká naivná, alebo si naozaj neuvedomuješ, čo všetko môžeš svojim správaním spôsobiť.“

Yelena sa posadila na zem. Tak skoro sa odtiaľto asi nedostane.

Zuna nasledovala jej príklad.

S očakávaním si ju premeriavala.

„Mojím správaním? Je s ním snáď niečo v neporiadku?“ neuvedomila si však, že tak urobila osudovú chybu.

„Už len to, že sa ma takto pýtaš, je dostatočným dôkazom,“ povedala pokojne Zuna. „Prezradíš mi, čo ťa rozrušilo tak veľmi, že si vyliala vlastný rybník? A nemusíš si vymýšľať žiadne príbehy. Obe vieme, že nie si taká bezcitná, ako by si moja stará mama priala.“

Yelena niekoľko krátkych okamihov zvažovala svoje možnosti.

Nakoniec sa rozhodla, že Zuna je jej najlepšia šanca dozvedieť sa niečo.

„Dozvedela som sa, že mám sestru a takisto milého. Mala som sa vydávať. Miesto toho som skočila z brala a utopila sa. Stala sa zo mňa rusalka, hoci oveľa rýchlejšie, než by to malo byť možné.“ Prehltla, aby sa zbavila hrče v krku. „Najskôr zo mňa mala byť mavka.“

Zune zaiskrilo v očiach.

Prikývla. „Som rada, že mi to hovoríš.“

Yelena zodvihla obočie, keď nepokračovala. „To je všetko, čo mi k tomu povieš?“

Povzdychla si. „Nie, asi nie.“ Zadívala sa kamsi do diaľky, akoby hľadala tie správne slová. „Neviem, čomu všetkému veríš. Pravdepodobne v tebe ešte stále hlodá pochybnosť. Neboj sa, nie si v tom sama. Ja čelím podobnej... slabosti,“ priznala potichu Zuna. „Celé roky som si myslela, že takto má náš svet vyzerať. Máme zabíjať smrteľníkov a nemáme pri tom nič cítiť. Ale potom sa... mi v hlave začala objavovať predstava. Neznáme tváre, ktoré som kedysi už videla. A tie hlasy... ktoré ma k sebe volali. Varovali ma pred starou mamou. A právom.“

„Je nebezpečná?“ spýtala sa Yelena, hoci odpoveď poznala.

Ony všetky vládli určitou mocou.

To z nich robilo nebezpečné bytosti.

Zuna prikývla. „Je a zároveň nie je. Viem len, že s našim svetom niečo... urobila.“ Ruky zvierala v lone. Nechty si zarývala do dlaní. „Ja nie som ako vy a jej kúzla na mňa neplatia rovnakou mierou. Preto som si začala uvedomovať, že niečo nie je v poriadku, oveľa skôr ako víly alebo rusalky. Väčšina z nich si ešte nič nevšimla.“

Yelena sa zamračila. „Preto tak často chodíš do archívu.“

„Áno, hľadám odpovede. Ale je ťažké ich nájsť, keďže ani neviem, čo hľadám.“

„Čo si zistila doteraz?“

Zuna zaklonila hlavu a dovolila vetru, aby sa jej pohrával s vlasmi. Akoby si potrebovala prečistiť hlavu predtým, než jej všetko povie. Yelena jej dopriala čas. Hlodala v nej nedočkavosť. Doteraz mala vo všetkom pravdu. V tom, čo Yelena prežívala. V tom, čo sa dialo okolo nich. No ak tomu nerozumela ani ona, aká bola pravdepodobnosť, že ona nájde odpovede?

„Náš svet nepatrí len nám,“ začala napokon potichu Zuna, čím Yelenu prekvapila. „Iste, my sme tu žili oveľa dlhšie ako ľudia, ale tých sme tu prijali. Dokonca sme im pomáhali. Aj napriek tomu, čo všetko nám urobili. Túžili sme proste po mieri. Víly nikdy neboli krvilačné. Viac ako čokoľvek iné ich zaujímala zábava a smiech.“

Zarazila sa. „Ale veď...“

Zuna prikývla. „Áno, ale veď. Ale veď máme rozkaz zabíjať smrteľníkov. Kráľovná nás učí, že sú nebezpeční. Chcú nás zabiť. A možno to tak naozaj je. Ale určite to neplatí pre všetkých.“

„Prečo nám klame?“

Tentokrát sa Zuna zasmiala, čo Yelenu naozaj prekvapilo. „Raz som bola dosť hlúpa na to, aby som sa jej na to spýtala. Vtedy na mňa prvýkrát skutočne kričala. Bola až desivá. Vrieskala o dôvodoch a stále používala to isté ospravedlnenie – aby sa neopakovalo to, čo sa stalo mojej matke.“

Yelena si spomínala, že kedysi začula niečo podobné. Zdalo sa jej to míle vzdialené. Počula to v čase, keď ju nezaujímalo nič a nikto, len jej vlastná úloha. K rozkazu pristupovala takmer až so zbožnou úctou a akýkoľvek náznak emócie kruto potláčala. Hoci sa to u dialo len pred pár dňami, možno týždňami. Napriek tomu všetkému aj teraz veľmi jasne počula, ako kráľovná rozpráva o tom, čo sa stalo Zuninej matke. Hoci podrobnosti si nechala pre seba.

„Našla si odpovede v archíve?“

Keď pokrútila hlavou, vyzerala takmer zúfalo. „Nikdy ani len zmienku. Neviem, kým bola, ako vyzerala alebo len to, ako sa volala. Stará mama ma sem priviedla ešte keď som bola v perinke, takže si na rodičov nespomínam. Viem len, že... jeden z nich musel mať v sebe niečo z človeka. Keď som raz starú mamu nahnevala, vytkla mi, že za to môže krv smrteľníka v mojich žilách.“

Yelena mala pocit, akoby z nej opadlo odhodlanie. Nebola jediná, ktorá zažila niečo hrozné. Nina jej predsa rozprávala ten príbeh. O ženách, ktoré sa vrhli do vody, pretože im bola milšia smrť ako život.

Museli prežiť niečo hrozné a potom sa z nich stali rusalky.

Len niekde medzi minulosťou a súčasnosťou jestvovala diera. Obrovská priepasť nevedomosti. Vytratili sa mavky, rovnako rýchlo a nenápadne ako ich spomienky. Kráľovná nechcela, aby vedeli, že kedysi boli ľuďmi. Veď predsa, ak skočila do tej vody, urobila tak z vlastného rozhodnutia. Mala by si ho teda pamätať.

Alebo... Potriasla hlavou. Niečo také bláznivé ani radšej nevysloví. Či už nahlas alebo len vo vlastnej hlave. Len hlúpa predstava.

„Prečo si si vybrala práve mňa?“

Yelena si ani neuvedomila, že tis slová vyslovila nahlas. Len jej zrazu na pleci pristála Zunina ruka. Jemne ju stisla a potom sa opäť vrátila k žmoleniu vlastných prstov.

„Dúfala som, že by si si mohla spomenúť.“

„Ale... ako?“

Zuna sa zasmiala. „Ako prvá si si ma všimla. Možno si predstavuješ, že je to maličkosť, ale nie je to tak. Všetky rusalky a víly, ktoré sem prídu, si ma nevšímajú. Popri kráľovnej som proste nedôležitá. Ale ty... ty si sa dívala priamo na mňa. Videla si ma. Vnímala si ma. A ja som si myslela, že to niečo znamená, že možno...“ Pokrútila hlavou. „Keď som videla, že si nevypila všetok nápoj, prebudila sa vo mne nádej. Spomienky sú dôležité. Hlavne preto, že kráľovná nechce, aby sme nejaké mali.“

Yelena si vybavila všetky tie momenty, keď sa stretla so Zunou. Ako ju prinútila privoňať si k vlastným šatám. Ako jej hovorila, kde a ako môže nájsť odpovede.

„Veľmi som... ti nepomáhala.“

„Nie,“ pokrútila hlavou Zuna, „to si mi nepomáhala. Ak niečo, tak si vo mne prebudila nádej, ktorá nikdy nič neznamenala.“

„O čom to hovoríš?“

„Vieš toho tak málo...“ pošepkala. „Ten deň, keď si za mnou bola, si sa vybrala do dediny. Viem to, pretože som kúsok išla za tebou. Ale asi som nebola jediná. Krátko po tom, ako si odtiaľ odišla a vrátila sa domov, vrátila sa aj jedna členka kráľovninej stráže. Niečo pošepkala mojej starej mame. Neviem, čo to bolo, ale ju to veľmi rozhnevalo. Viem len, že hneď potom sem dala priviesť toho smrteľníka.“

Yelene sa zadrhol dych v krku. „Luka.“

„Takže si ho poznala. Je mi ľúto, čo mu kráľovná urobila.“

Len toľko stačilo na to, aby to Yelena opäť všetko videla. Do najmenších podrobností. Dokonca sa v nej prebudili aj tie isté city. Najskôr zmätok a nevšímavosť, ktoré veľmi rýchlo nahradil hnev a zúfalstvo.

Chcela mu pomôcť, ale nemala dostatok odvahy. Len tam stála ako prikovaná k zemi a nebola schopná čokoľvek urobiť. Hoci aj len zakričať na neho, aby vedel, že vo svojich posledných minútach nie je sám.

Toľko by si bol zaslúžil. Bol predsa živou bytosťou. Previnili sa len tým, že ju poznal v časoch, keď bola človekom. Výčitky v nej hlodali odhodlaním červotočov uväznených v tom najlepšom dreve. Keby za ním nebola išla, nikto by sa o ňom nedozvedel. Teraz by ešte žil. Preklínal by ju, možno by ju nenávidel, ale pokojne by pokračoval v živote. Emócie pre ňu znamenali príliš málo na to, aby jej záležalo na tom, čo si o nej myslí.

„Prečo ale ublížila len jemu? Prečo ma nepremenila na bludičku ako vtedy Allu?“

Zuna pokrčila plecami. „Ktovie, prečo robí to, čo robím. Ja len hádam, že tentoraz nechcela, aby ostatní vedeli, s kým je ten tvoj Luka spojený. Alebo len chcela ostatným pripomenúť, že ju majú poslúchať.“ Krútila hlavou, akoby sa nevedela rozhodnúť. „Každopádne na ostatných zapôsobila. Tá víla, ktorá ma sem priviedla... myslím, že odvtedy ešte neprestala plakať.“

Yelena cítila, ak na ňu úkosom pozerá.

Nerozumela, aký to malo mať význam.

Galya bola precitlivená odkedy prezradila Yelene, že v duchu počuje hlasy. Mala podozrenie, že sa zbláznila. Určite ju teraz všetko zasialo niekoľkonásobne horšie. Yelena sa cítila previnilo, že si na priateľku nenašla čas. Mala by jej byť oporou, miesto toho sa utápa v sebaľútosti.

„Takže ty nevieš, prečo sa to všetko deje?“

Zuna si sklamane povzdychla. Akoby očakávala úplne inú reakciu. „To, čo som vedela, som ti povedala.“

Yelena sa s povzdychom zodvihla. „Nuž, tak predsa budem musieť ísť za kráľovnou.“ Hlas mala neistý a necítila nič z predchádzajúceho odhodlania.

Zuna vyskočila na nohy a zastúpila jej cestu. „Zošalela si?! Zabije nás obe!“

„Ale ja sa jej na to musím spýtať. Dlžím tu Lukovi. Toto všetko sa stalo len preto, že som za ním išla. Keby som ho nechala na pokoji, teraz by bol ešte nažive. Ak je nejaký spôsob, ako u pomôcť, nájdem ho. Nič z toho si nezaslúžil.“

„O čom to hovoríš?“

Na chvíľu zaváhala. Mala by jej to prezradiť?

„Keď si ma pred tým našla v rybníku... Ja... nechcela som nikomu ublížiť. Ale mala som v sebe toľko hnevu... Musela som sa ho zbaviť predtým, než pôjdem za kráľovnou. Jej garda by ma zabila, ak by mali podozrenie, že som nebezpečná.“

„Prečo si za ňou chcela ísť?“

„Pretože mi niekto povedal, že Luka je živý. Chcem vedieť, či je to pravda.“

Zuna si úľavne vydýchla. „V tom prípade za ňou ísť nemusíš. Odpoveď poznám aj ja.“ Yelena sa k nej vrhla a úpenlivo ju prepaľovala pohľadom. „Keď rusalka topí smrteľníka, o jeho dušu sa postarajú vodníci. Tí ju spútajú. A aby bolo dielo dokonané, ich telá sa utopia. Konečná smrť bez možnosti návratu. Lenže kráľovná tomu mužovi len zobrala dušu. Tú majú teraz vodníci. No jeho telo... iste, bez duše dlho neprežije, ale ak by si sa na to pozrela z inej stránky, ešte nie je mŕtvy. Pretože kým žije jeho telo, je nádej.“

Nádejou sa až roztriasla.

„Je možné mu pomôcť?“

Zuna tikala očami zo strany na stranu. „Áno, je, ale... neexistuje šanca, že by si uspela.“

„Povedz mi o tom!“ prikázala jej.

Je hlas nepripúšťal žiadne námietky.

„Musela by si nájsť jeho telo, získať jeho dušu a potom presvedčiť bohyne ročných období, aby ti pomohli ho oživiť a vrátiť do sveta živých.“

„Tak? Na čo čakáme?“

„Nikto nevie, kde sa bohyne ukrývajú.“

No Yelena nepočúvala. Len ťahala Zunu za sebou smerom do archívu. Bude jej musieť všetko porozprávať. Či sa jej to páči alebo nie. Neúnavne pokračovala vpred. Nedívala sa Zune do tváre. Možno mala. Potom by si všimla jej zvláštny výraz. A prehodnotila by svoju dôveru. Alebo možno aj nie. Nič nebolo dôležitejšie ako pomoc Lukovi.

Ak Zuna tým všetkým sledovala vlastné ciele, Yelene by na tom aj ta nezáležalo.

No možno by malo.

Kapitola 8. ¦ Kapitola 10.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pieseň zradených - Kapitola 9.:

6. Valeriee
26.02.2017 [21:26]

já jen doufám, že Zuna nic nehraje a bude Yeleně opravdovou přítelkyní Emoticon Jinak co se týče mých komentářů... Já se spíš hlásím, že čtu, akorát že poslední dobou nic nestíhám, tak se k tomu dostávám pozdě Emoticon Emoticon Emoticon

5. LiliDarknight webmaster
08.02.2017 [17:28]

LiliDarknightBlacky, musím povedať, že aj Morena je mojím favoritom. No hoci som z dediny, kde sa všakovaké zvyky dodnes dodržiavajú, Morenu sme nikdy nepálili. My sme si potrpeli skôr na Lucie. Emoticon Emoticon
Ale späť k tvojmu komentáru. Ako vždy, aj teraz máš zaujímavé teórie. Niektoré časti nie sú až tak vzdialené od pravdy. Uvidíme, ktoré to budú. Emoticon Ale Zunu ešte neodsudzujte, čas ukáže, na čiej strane vlastne stojí. Emoticon Emoticon
Ďakujem za komentár Emoticon

Pioggia, či je Luka živý alebo nie sa dozvieme trochu neskôr. Emoticon Ďakujem za komentár a som rada, že sa ti kapitola páčila. Emoticon

4. Pioggia
07.02.2017 [22:58]

Fuha Emoticon tak čo teda je živý či nie? Emoticon dúfam že hej... A že Zuna predsa len bude dobrá konečne to vyzeralo že už bude lepšie a zrazu ten koniec to bol na porazenie Emoticon Emoticon teším sa na pokračovanie Emoticon Emoticon Emoticon

3. Blacky
07.02.2017 [21:47]

Bože, ten koniec. Naozaj som verila, že Zuna bude spojenec. MOžno s vlastným problémom, ale ako sa vraví, Nepriateľ môjho nepriateľa je mojim priateľom... Dúfam, že to tak naozajbude. že najdú Luka. A teším sa nehorázne na Bohyne. Hlaven na Morenu. Keď sme boli decká, tak sme boli pár jarý len tak zo srandy upáliť ceckatú Morenu. Bratranec sa vždy trošku odviazal, ale čo ti budem vravieť, chlapi.:D

Ale späť... Premýšľam, že tá povedačka možno ani neni povedačka. Že? Len neviem, či to naozaj robí kráľovná, aby ochránila svoje dievčatká, alebo je to len výhovorka. Myslím, že ona bude buď psychicky narušená, alebo naopak až príliš genialný kruto vládca so schopnosťami "ztelieť" svoje poddané.

Bolo mi jej tak ľúto pri tom zúfalé vylievaní rybníka. Chúďa dievča, totálne zmätené a rozhodené. Premýšľam, kam by ukryla jeho telo? Zrejme niekam kde dúfa, že ho nenájde, kde by mohlo nadobro umrieť. Niekde, kam nemajú jej dcéry prístup. Alebo možno im ho skryla pod nos, lebo ju ani nenapadlo, že by ich jeho telo zaujímalo. Ale to by bolo príliš jednoduché, ja viem.

Teším sa na ďalšiu. Ako vždy. Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
07.02.2017 [20:29]

LiliDarknightNer, ono to len vyzerá, že sa to začína rozmotávať, ale ver mi, teraz akoby sme boli len na začiatku klbka. Ešte bude trvať dlho, kým sa to vyrieši. Emoticon
Ďakujem za komentár a musím povedať, že aj ja sa teším a bohyne. Emoticon Emoticon

1. Nerissa přispěvatel
07.02.2017 [16:06]

NerissaZuna Emoticon Emoticon
Sice mám pocit, že se to začíná rozmotávat, ale taky vím, že ty takhle nic zadarmo nedáváš, takže to ještě bude bolet. A těším se na bohyně! Emoticon Emoticon
Jinak, parádní kapitola Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!