OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Pomsta za spravodlivosť - Časť 26.

15.04.2014 (21:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1024×

Časť 26.

Neprišiel.

Kaya si porazenecky povzdychla a postavila sa zo svojho miesta. Iste, pripadala si pri svojom tichom pozeraní z okna ako stará stíhačka na dôchodku, ktorá nemá čo lepšie na práci, iba neustále predstierať, že vymieňa záclony, aby vedela o všetkom, lenže si nedokázala pomôcť. Po tom, čo jej Endeví prezradila, sa cítila ako v pasci. Nerozmýšľala síce o živote bez Sarrena, ale byť zahnaná do kúta silami, ktorým nerozumela, bolo ako dostať v tmavej uličke facku, nevediac, komu za ňu poďakovať.

Túžila po jeho prítomnosti, hoci by to nahlas nikdy nepriznala, no on nechodil. Všetci absolventi sa zvítali so svojimi rodinami a oslavovali. Dokonca všetci prešli obradmi strážcov a zverenkýň. Až na Marca, ktorý ešte stále nemal svoju zverenkyňu a Kayu – ale len pre to, lebo ten jej sa ani neobťažoval ukázať. Najskôr bola rozzúrená. Ale postupom času, ako hodiny pomaly plynuli a ona ich trávila v tmavej miestnosti bez možnosti zábavy, menilo sa jej rozčúlenie na frustráciu a nakoniec na strach. Kde bol Sarren a prečo jej neodpovedal na telefonáty? Stalo sa snáď niečo v bare?

Potriasla hlavou. Nemala právo cítiť sa dotknutá jeho neprítomnosťou, ale nedokázala sa ovládnuť. V jej vnútri sa rozliehalo divné otupenie premiešané s vnútornou temnotou, ktorá ju stále sprevádzala, hoci sa v posledných týždňoch zdalo, že je viac vyrovnaná ako inokedy. Dnes akoby sa opäť vrátila do času spred pár mesiacov, keď sa dozvedela o svojej prvej úlohe v utajení. Teraz jej to pripadalo skôr ako príliš pekný sen. Alebo skôr nočná mora.

Neschopná držať svoju náladu pod kontrolou, sa oprela o stôl v knižnici a vyšvihla sa na nohy. Po tom, ako celá ceremónia skončila, vybrala sa do opustenej haly a potom skončila tu, ukrytá medzi knihami, kde premýšľala. Už ani netušila, čo vlastne od života chce.

Jedna jej časť, tentoraz tá väčšia, chcela konečne na všetko zabudnúť. Na minulosť, jej terajšie poslanie, alebo stále nenaplnenú pomstu. Chcela ostať tu, v meste, kde sa narodila a nevrátila sa doňho dlhé roky, hoci prakticky žila hneď vedľa. A zo všetkého najviac túžila ostať so Sarrenom. Ten chlap ju síce často privádzal do šialenstva, ale ako jeden z mála ju prinútil cítiť sa dôležito. Akoby na nej zase niekomu záležalo. Pocit, ktorý dlhé roky nepoznala. Takmer si ani nepamätala, ako chutí skutočné objatie. On jej to pripomenul.

A teraz sa zdalo, akoby sa pod ním zľahla zem. Zaškrípala zubami pod náporom nevôle a vybrala sa k dverám. Keby Sarrena teraz dostala do rúk, asi by z neho vytriasla dušu. Nič iné si ani nezaslúžil za to, ako ju ignoroval. Bola pripravená otvoriť sa mu, zariskovať a opäť niekomu plne dôverovať. Lenže on nespolupracoval. Nezáležalo na tom, že o jej rozhodnutí nemal ani tušenia. To nezmierňovalo silu jej frustrácie.

Vybrala sa po tmavej uličke smerom až ku dverám. Pokiaľ mohla dôverovať svojim inštinktom – a na ne sa mohla spoľahnúť naozaj takmer vždy -, v škole sa teraz nachádzalo len veľmi málo ľudí. Dokonca aj Natalie išla s Marcom niekde na oslavu. Osobne sa jej nepáčilo, ako Marc pokukoval po tom dievčatku. Iste, nebol od nej o toľko starší, ale to nič nemenilo na tom, že ona bola ešte len dieťa. Mohol ju niekoľkokrát uistiť, že Natalie vníma ako svoju mladšiu sestru. To nemenilo nič na fakte, ako sa naňho tá malá pozerala. Ten obdiv a úplné zaujatie boli veľmi ľahko preložiteľné aj do jej jazyka a to nemala nijaké extra skúsenosti so vzťahmi. So sexom áno, ale normálne zväzok medzi dvomi ľuďmi opačného pohlavia? To bolo ako pokúsiť sa pochopiť teóriu relativity bez dôležitých detailov.

Zavrela za sebou vchodové dvere, na chvíľu sa zastavila na verande a nastavila tvár miernemu vánku. Bol opäť večer a noc bola neuveriteľne tichá a pokojná. Trochu to upokojilo aj jej vlastné emočné rozpoloženie, ale nie natoľko, aby si verila v prítomnosti hocikoho, kto by povedal niečo nevhodné. Takže miesto toho, aby zamierila za Sarrenom, sadla na jeho motorku, napriek jeho výslovnému zákazu, a zamierila na ich základňu. Necítila sa pri tom ani trochu vinná. Áno, mohla sľúbiť, že už na ten stroj nesadne, ale nemal jej len tak ľahko uveriť. Nie, ak ešte stále mala vo vrecku kľúče. Občas bol na dospelého muža až neznesiteľne naivný.

Nohu prehodila cez ten stroj a objala ho pevne stehnami. Tryskom vyrazila vpred a neotáčala sa. Bolo ťažké len tak odísť a neobzrieť sa. Mala v pláne ešte sa tam vrátiť, veď tam ešte stále boli jej veci, ale tento okamih bol ako nová kapitola v jej živote a nebolo ľahké začať ju písať. Rozhodnúť sa, že dá zbohom svojej práci, ktorá pre ňu toľké roky predstavovala istotu, bolo pomerne ľahké. Ale uskutočniť to už bolo ťažšie. Pretože vrhnúť sa po hlave do niečoho neznámeho nebolo práve jej štýlom. Hoci to väčšinou vyzeralo inak. Ale bola odhodlaná bojovať za svoj život. Ak to bude nutné, prijme Sarrenovu pomoc a spoločne odkrágľujú Raphaela, aj toho druhého bastarda, ktorého meno nepoznala. V jej hlave to však vyzeralo ľahšie, než to bude v skutočnosti.

Zatriasla hlavou ukrytej v helme a ešte pridala. Prepletala sa večernou premávkou a nevšímala si, ako na ňu ostatní trúbia. No čo, trochu drzosti jej nebude na škodu. Inak by sa nikam nedostala. Rovno zamierila k ich základni.

Keď tam došla, prekvapilo ju, že tam neboli zaparkované žiadne autá. Vedela, že jej kolegovia sa teraz venovali aj inej práci než získavaniu dôkazov z baru, hlavne sa zamerali na útok na Essie, ale aj tak ju prázdnota tej budovy prekvapila. S pokrčením ramien vypla motor, vybrala kľúče a s helmou pod pazuchou sa vybrala dnu. Pomaly sa vybrala až do zasadačky. Dvere boli dokorán, čo bolo prvým znamením toho, že tam nikto nie je. Napriek tomu vstúpila. Pozberala sa po temnej, tichej miestnosti, kde kulisu netrovilo ani zvyčajné ťukanie na klávesnici. Že by si všetci vybrali dovolenku? A naraz?

Pochmúrne zavrčala a otočila sa na podpätku. Už-už vošla späť do chodby, keď si všimla drobný pohyb v rohu. Zastavila. Uprela tam oči a stretla sa so šibalským pohľadom očí, ktoré veľmi dobre poznala. Uškrnula sa a prikročila o dva kroky smerom k nemu.

„Čo tu robíš? Sám a v tme?“ spýtala sa obozretne. Niečo z jej inštinktov agenta na ňu kričalo, aby neprestala byť ostražitá. Ale prečo, to netušila. Veď to bol Jack. Poznala jeho telo takmer lepšie ako svoje vlastné.

„Čakám na teba.“

Mierne sa zarazila. „Ako iste vieš, už s tebou nechcem mať nič, okrem prípadného profesionálneho vzťahu medzi kolegami. Neskočím s tebou do postele len pre to, že tu na mňa čakáš neviem koľko hodín.“

Potichu sa zasmial a vstal zo stoličky. Ani jeden z nich sa neobťažoval rozsvietiť svetlo. „Som tu, aby sme dokončili, čo sme začali v nemocnici.“

„Nemám tušenia, o čom hovoríš. Snažil si sa byť záhadný a ja som ti to nezožrala. Bodka. Koniec príbehu. Takže ja pôjdem domov.“ No napriek svojim slovám sa ani nepohla.

„Obaja vieme, že chceš odpovede, ktoré mám. Prečo viem o tvojej minulosti. Koľko toho viem. Na čej strane stojím.“

Zamračila sa naňho. „Neviem, kde stojíš, ale momentálne si dosť blízko tomu, aby som ti zlomila nos.“

„Myslel som si, že máš pre mňa slabosť a nechcela by si zničiť moju krásnu tvár,“ skonštatoval sarkasticky.

„Nahováraj si to ďalej,“ odfrkla si. „Aj potom, ako sa budeš krútiť na podlahe a kvíkať pri tom ako decko.“

„Kedy prestaneš predstierať, že som sa ti nedostal pod kožu? Len to priznaj, nedokázala by si mi ublížiť. A to je dobre. Mala by si mi veriť.“

Zmrazila ho pohľadom. „Ja neverím nikomu. Len sebe.“ V duchu sama sebe pripomínala, že Sarrenovi verila dostatočne na to, aby prijala jeho pomoc pri hľadaní a zabíjaní Raphaela. Ak bude dostatočne múdry na to, aby jej ju neponúkol tak, aby ju mohla odmietnuť.

„Mne tiež môžeš veriť. Urobil som toho pre teba veľa. Napríklad som ti pomohol s Natalie. Pred pätnástimi rokmi som bol s tebou, aj keď si to nepamätáš. Bol som s tebou po celý ten čas.“

Podvedome o krok ustúpila. Začínal ju mierne desiť. „Prvý raz sme sa videli pred šiestimi rokmi, keď som sa pridala k jednotke.“

„Nie, ja som ťa celý ten čas pozoroval,“ dodal záhadne a ticho sa zasmial. „Nikdy si ani len nemala potuchy o tom, že tam som. A všetko len kvôli tomu, že ťa nikto nikdy nevycvičil. Dúfal som, že celé toto odhalenie bude za iných okolností, ale musím zobrať to, čo sa mi ponúka. Možno oželiem aj celé roky plánovania. Teraz, keď máš aspoň predstavu o tom, kto si, už nemôžem predstierať, že som v tvojom živote cudzincom.“

„O čom to...“

Nedokončila. Akoby zo seba nedokázala dostať viac. Všetky jej inštinkty na ňu kričali, aby odtiaľ vypadla. Chlpy na krku jej stáli v pozore. Mala by odtiaľ čo najskôr ujsť. Otočiť sa na opätku a odísť tak ďaleko, ako len mohla. Ale jej vlastná podstata jej to nedovolila. Prekliata tvrdohlavosť! Radšej by samú seba zabila než aby ukázala nejakú slabosť.

Jack sa zachechtal. „Och, ty si o mne skutočne nevedela. Cítim sa poctený. Znamená to, že som fakt dobrý v tom, čo robím.“

Keď k nej pristúpil ešte o dva kroky, zodvihla ruky do výšky. „Stoj. Inak ti ukážem, ako v praxi vyzerá sebaobrana. Pobozkáš podlahu ešte skôr, ako žmurkneš.“

„Si rozkošná, keď si rozzúrená. Vždy si bola. Užíval som si náš spoločný čas, ale teraz je tomu asi koniec. Máš právo dozvedieť sa všetko. Žiadne lži. Vychutnajme si pravdu.“

Otvorila ústa, aby ho poslala do čerta, ale hneď ich zavrela, keď ju obklopilo niečo iné. Niečo, čo by si ani v najmenšom nespájala práve s Jackom, ktorý bol každou bunkou obyčajným človekom. Hoci bol sexy exemplárom. Preto ju prekvapilo, keď ju obklopil náboj mágie, ktorý sa vznášal okolo Terrov a Diellov. Mala málo praxe na to, aby určila, ktorý z tých dvoch je on. Hlavne keď bola vo všetkom z tohto stále pomerne nová.

Ale dokázala spoznať niečo, čo ju doslova udieralo do nosa. Pocit, ktorý mala v nemocnici, sa zopakoval s ešte väčšou intenzitou. Ten muž vtedy... Ten, ktorý ich napadol a nikdy neukázal svoju tvár. Jack jej to všetko pripomínal. Lenže to by znamenalo... Nie! Po chrbte jej prebehol mráz, keď si uvedomila, kam jeho reči viedli. Po cely ten dlhý čas... Prinútil ju dôverovať jej, dokonca aby s ním zdieľala posteľ a pri tom to jediné, po čom túžil on, bolo zabiť ju. Svoju rolu hral tak dokonale, že ani ona nemala podozrenie.

V duchu začala nadávať, no stále zamrznuto stála na mieste. „Ty...“ Zhlboka sa nadýchla. „Ty bastard! Ako si mohol! Ako si mohol zniesť moju dôveru a môj dotyk, keď si po celý ten čas plánoval moju smrť?!“ V hlase jej zaznievalo znechutenia. Dokázala doslova počuť, ako sa jej otáčajú kolieska v hlave, keď sa snažila prísť s nejakým obstojným plánom. Kurva, prečo práve dnes si musela nechať mobil na nočnom stolíku?

„Ale, ale, nehovor, že si si neužila náš spoločne strávený čas.“

Ohrnula pery. „Je mi z teba zle! Si chorý šialenec! A pre čo to všetko, len aby si ma na konci mohol zabiť?“ Hlas jej roztriasla zúrivosť.

Pozdvihol na ňu obočie. „To už trochu preháňaš, nie? Nikdy si nebývala melodramatická.“

„To je všetko, čo mi k tej zvrátenosti povieš? Že robím scénu?“

„No tak, upokoj sa,“ natiahol k nej ruku a pristúpil bližšie.

„Nepribližuj sa. Inak ti vážne ublížim.“

Jack sa uškrnul. „Ale no tak, to neurobíš. To ti nedovolím.“ A potom urobil tú chybu, že sa dostal až príliš blízko.

Celá sa otriasla a po tele jej naskočili zimomriavky. V jedinej sekunde jej mysľou prebehli všetko možnosti, ktoré mala. Ako by ho mohla poraziť. Mala až žalostne málo možností. Razantne zamietla zaútočiť na neho svojimi chatrnými schopnosťami. Nevedela, ako ich ovládať. Proti niekomu takému ako on nemala šancu ani na pár sekúnd. To, že teraz ešte dýcha, dokazovalo, že je to magor s vygumovaným mozgom, čo sa rád predvádza. Mal rád svoju teatrálnosť. Čo jej dávalo šancu zareagovať a brániť sa. Lenže nemala predstavu čo by mohla urobiť. Podvedome siahla po svojom revolveri, pripravená okamžite zamieriť.

„Ale no tak, Kaya. Mňa predsa poznáš. No nie? Hoci by si si nemyslela, že až takto dokonale, však?“ povedal a natiahol ruku, aby sa jej chcel dotknúť.

Zareagovala podvedome. Sotila doňho voľnou rukou. Zatackal sa dozadu, očividne to nečakal, a kým sa stihol spamätať, hodila po ňom helmu, ktorú stále držala. Obetuje pocit bezpečia na motorke, ak jej to zachráni krk.

Bez obzretia vybehla von. Ignorovala jeho nadávanie aj volanie jej mena a stále pokračovala ďalej. V duchu rýchlo kalkulovala, aké mala možnosti. Jack bol chladnokrvný vrah a nezastaví sa pred ničím, aby ju zabil. Hlavne teraz, keď o ňom vedela pravdu. Očividne si bol príliš istý sám sebou a na pár sekúnd ju podcenil, lenže nemala potuchy, či jej to nejako pomôže. Možno jej to len na päť minúť predĺžilo život.

Vybehla von a obzrela sa na parkovisku. Okrem jej motorky akurát dnu vchádzal Chris so svojou starou Corvettou. Väčšinu času by svojho šéfa najradšej niekam poslala, ale teraz nemohla byť vďačnejšia za jeho prítomnosť. Zamávala naňho a otvorila dvere na strane spolujazdca hneď, ako dostatočne zastavil.

„Kaya, do riti, omrzel ťa život?!“ vyhŕkol a dodal ešte niekoľko šťavnatých nadávok.

„Potrebujem niekam zviesť. Zdochla mi motorka. Zoberieš ma? Fakt sa ponáhľam.“

Prižmúril oči. „Niekam musím ísť, takže budeš musieť počkať.“

„To je jedno. Zoberieš ma?“ súrila ho.

Pokrčil plecami. „Nasadaj.“

Nemusel jej to hovoriť dvakrát. Rýchlo vpadla na sedadlo a pokynula mu hlavou, aby vyrazil. Veľavýznamne sa na ňu pozrel a potom zaradil rýchlosť a vyštartoval dopredu. Kaya sa po očku pozrela na vchod do budovy. Práve včas, aby si všimla, ako odtiaľ vybieha Jack s takmer panickým výrazom v očiach. Zamrzol na mieste, akoby snáď videl mŕtveho. Dokonca si na sekundu prestal držať miesto na čele, kam ho zasiahla helmou.

„Kaya, nie! Nie!“ vykríkol. Okno bolo zatvorené, takže ho počula len nezreteľne. Ale obavy v jeho očiach boli jasne viditeľné aj jej, hoci sa od neho vzďaľovala v oblaku prachu.

Očividne mu prekazila plán a teraz sa bál, aby niečo nepovedala Chrisovi. O to sa báť nemusel, nechcela, aby ju jej šéf odviezol rovno do blázinca. Ale Jack si mohol byť viac ako istý, že do hodiny ho bude naháňať každý, kto jej bude ochotný pomôcť. Čo bolo divné. Ešte pred pár mesiacmi by ani len okrajovo nepomyslela na to, že by dobrovoľne niekoho požiadala o pomoc. Očividne ju sólo dráha prestávala baviť.

„Myslím, že vlastne ani nechcem vedieť, čo sa medzi vami stalo,“ ozval sa Chris po tichu.

Uprela naňho oči a všimla si, že sa tvári akosi spokojne. Očividne sa mu čosi podarilo. V podstate ju však nezaujímalo, čo to mohlo byť. „Ver mi, keby som ti to povedala, myslel by si si, že si z teba strieľam.“

„Po pár pivách by som uveril aj keby si mi tvrdila, že si jednorožec.“

Odfrkla si. „Mohol by si ma hodiť do baru? Potrebujem si niečo zariadiť v práci.“

Mierne potriasol hlavou. „Skočila si mi do auta, takže budeš musieť čakať. Musím ti najskôr niečo ukázať. Mám pocit, že to súvisí s tvojim prípadom.“

„Myslíš, že by mi to mohlo pomôcť vyriešiť to?“ spýtala sa s nádejou.

Netúžila po ničom inom, len aby mohla túto príšernú frašku konečne ukončiť. Ale dovtedy sa musí dať dokopy, inak Sarren okamžite spozná, že s ňou nie je niečo v poriadku. A najskôr mu predsa musí vyčistiť žalúdok za jeho neprítomnosť. Sľúbil jej predsa, že tam bude. Ale on nie, on je zrejme ženatý so svojou prácou! Tak tam stála sama ako taký idiot a ostatní na ňu pozerali so zvedavosťou, ktorá ju doháňala k amoku.

„Mám taký pocit,“ povedal záhadne a akoby na potvrdenie svojich slov ešte pridal.

Pohodlnejšie sa usadila a snažila sa utriediť si myšlienky. Bolo ťažké uveriť, že za všetkým tým svinstvom stál Jack. Iste, vedela, že niekto zodpovedný za smrť toľkých ľudí to nemôže mať v hlave v poriadku, ale to, čo urobil on, aby ju vlákal do pasce, bolo viac ako šialené. Odrazu dostala neodolateľnú chuť vliezť do sprchy a poliať sa dezinfekciou na záchody. Alebo sa rovno namočiť do odstraňovača škvŕn. Hneď potom by sa ho vydala zabiť. Ten bastard bude zomierať veľmi pomaly a veľmi bolestivo, o to sa postará osobne. Aj keby to malo byť to posledné, čo v živote urobí.

„Si nejaká tichá. To je nezvyčajné. Nie si náhodou chorá?“

Potriasla hlavou a odfrkla si jeho smerom. „Som dosť v pohode na to, aby som ti vybila pár zubov.“

„Hej, si viac ako v poriadku,“ skonštatoval sucho.

„Veď som ti to povedala.“

Žmurkol na ňu. „Občas by stačilo, keby si sa usmiala a povedala, že ti je fajn bez tých tvojich poznámok.“

„Keď ti pri tom jednu strelím, aspoň si budem istá, že si to pochopil.“

Pokrútil hlavou. „Je super, že sme už na mieste.“ Akoby na potvrdenie svojich slov prudko stúpil na brzdy.

Zachytila sa o palubovú dosku, aby si nos nerozbila o predné sklo a nerozpleštila sa tam ako nejaký hmyz. Zamračila sa na Chrisa a kútikom oka sledovala, kam ju to vlastne zobral. Musela uznať, že na tom mieste ešte nikdy predtým nebola. Vyzeralo to ako nejaká opustená továreň, alebo sklad, lenže okrem tej jedinej budovy tam nič iné nebolo. Len pár schátraných stromov a zarastená príjazdová cesta. Bolo celkom možné, že to kedysi bol dom.

„Poď so mnou.“

Bez zaváhania vyšla von. V duchu bola nedočkavá, aby sa dozvedela, čo jej chce povedať. Alebo skôr ukázať. Ak to naozaj mohlo pomôcť jej prípadu, znamenalo to, že by sa už čoskoro mohla oslobodiť a potom bez výčitiek odísť. Teda, nie, že by sa cítila nejako zle, keby nedokončila túto konkrétnu úlohu, Sarren nebol žiadny kriminálnik. Len sa staral o tých, na ktorých mu záležalo. Ak to bolo trestné, potom by vo väzení skončila minimálne polovica štátu. A ona by tým úbožiakom robila žalárnika, keďže občas bola až neuveriteľne sebecká.

„Kde to vlastne sme?“

Pokrčil ramenami. „Väčšina ľudí o tomto mieste ani len netuší. Čo mi viac ako vyhovuje.“

Pri jeho divnej odpovedi sa zarazila, ale nechala to tak. Možno len chcel mať súkromie na akýkoľvek výskum, ktorý tu chcel robiť. Alebo možno len nechcel, aby sa o tom mieste niekto dozvedel predtým, než sa rozhodnúť, či je skutočne nejako spojené s ich prípadom. Nech to bolo akokoľvek, úsudku svojho šéfa verila. Ale bolo ťažké priznať si niečo také.

„Tadeto sa dostaneme dnu. Je to v suteréne. Alebo v tom, čo z neho ostalo.“

Kývla na znak, že mu rozumela a išla stále za ním. Doslova sa brodili vo vysokej tráve, okrajovo si uvedomovala malé kobylky, ktoré sem-tam preskočili z jedného stebla na druhé, keď sa k nim príliš priblížili. Keď sa dostali k polorozpadnutým dverám, prekvapilo ju, že boli zamknuté. A ešte viac skutočnosť, že Chris mal kľúč. Určite bude chcieť poznať odpoveď. Ale svoju zvedavosť odsunula na druhú koľaj. Hlavne keď sa za ňou s hukotom zatresli dvere a oni sa ocitli v prekvapivo veľkom priestore, v ktorom si nevidela ani na špičku nosa. Nedokázala ani len určiť, kde presne je Chris.

„Vieš, vždy som vedel, že Jack je príšerne naivný, ale dnešný deň len ukázal, že je ešte väčší idiot, než na akého vyzeral.“

Snažila sa pozrieť smerom, z ktorého prichádzal jeho hlas. No zvuk sa divne odrážal, tak sa len pevnejšie zaprela do zeme a ruky zaťala do pästí. „O čom to hovoríš? Myslela som si, že sme tu kvôli môjmu prípadu.“

„Veď to aj sme.“

„Tak prečo hovoríš o Jackovi?“

Zlovestne sa zasmial. Žalúdok sa jej pri tom zvuku stiahol. „Pretože je to proste idiot. Celých pätnásť rokov za tebou behal ako verný pes, ako tvoj tieň. Myslel si, že ťa ochraňuje, lebo ako jediný presne vedel kto si. Celý ten čas ti mohol povedať pravdu, no on čakal príliš dlho. Predstavoval si, ako sa doňho zamiluješ a odídeš od toho svojho neschopného ochrancu len pre to, aby sa naňho mohol hrať on. Sama uznaj, že je to proste detinské.“

Vyschlo jej v hrdle a zalapala po dychu. Nepáčilo sa jej, kam ich rozhovor smeroval. „Kam tým mieriš?“

„Ale no ták, hádam nechceš predstierať, že si rovnako tupá ako ostatní. Musím povedať, že si ma dokonca na pár mesiacov zmiatla, kým som si uvedomil, čo si zač. Celé tie roky som čakal na dokonalý moment, keď nájdeš svojho Sarrena, no nedarilo sa to. Tak som sa do toho vložil a dostal som ťa do vymyslenej úlohy, ktorá nikdy neexistovala. Niekedy je príliš ľahké hrať sa na riaditeľovho syna.“ Schuti sa zasmial, akoby už dávno nepočul lepší vtip. Pri tom zvuku ju striaslo. „A Jack sa tak pateticky snažil prekaziť mi plány. Bol vážne až smiešny vo svojej snahe. Ale ako zábava bol na chvíľu dobrý. A po tom urobí tú najväčšiu blbosť na svete. Po pätnástich rokoch sa rozhodne konečne ti povedať pravdu, no nepodarí sa mu to a namiesto veľkého odhalenia pred ním utečieš, pretože ťa prinúti myslieť si, že je tvoj nepriateľ!“ Chris zatlieskal. „Som génius, ale nikdy som netušil, že mi vbehneš priamo do náručia. Je to takmer až príliš ľahké.“

Zaváhala sotva na sekundu. Siahla po zbraní a skôr, ako stihla poriadne žmurknúť, vypálila smerom, z ktorého si myslela, že sa ozýva jeho hlas, tri strely. S veľkým rachotom sa rozbili o nejakú stenu. Odpoveďou jej bol len zvrhlý smiech.

„Ty bastard! To ty si Stephanov syn!“

Opäť zatlieskal rukami, akoby bol malé dieťa. „Výborne! Päťdesiat bodov za dedukciu!“

Ešte dvakrát vystrelila, hoci tušila, že jej to nepomôže. Zmietala ňou taká bezmocnosť, že túžila len kričať a vrieskať, aby sa toho príšerného pocitu zbavila. Ako len mohla byť taká hlúpa, že si nič nevšimla? Ale nemala šancu získať podozrenie! Veď Chris bol perfektný v tom, čo robil. Presvedčil všetkých. Veď vyzeral na dvadsať! V duchu si vynadala. Zo spomienok vedela, že niekdajší riaditeľ FBI, ktorý viedol akciu proti jej rodine, bol tmavovlasý. Chrisovi sa ničím nepodobal. Bol skôr ako Jack. A predsa si to nikdy nespojila. Bola taká zadubená!

„Sarren ťa nájde a stiahne ťa z kože.“

„Och, ale ja chcem, aby nás našiel. Toto všetko by nebola zábava bez jeho prítomnosti.“

Skôr, ako sa stihla spýtať, čo tým, do riti, myslí, zacítila, ako sa vzduch pred ňou akoby hýbal. Tušila, čo sa deje, ale skôr, ako na to stihla čo i len pomyslieť, cítila, ako do nej narazil obrovský výboj energie, ktorý už predtým cítila. Lenže teraz bol omnoho silnejší. Mala pocit, akoby jej niekto na vnútornostiach porobil uzlíky a zároveň do nej pichal ihlami namočenými v jede. Keď prišla temnota, cítila taký hnev, ako ešte nikdy predtým.

Časť 25. ¦¦ Časť 27.

Tak a teraz úprimne - kto z vás to čakal? :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta za spravodlivosť - Časť 26.: