OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Potomkovia anjelov - Kapitola 18.

08.01.2012 (20:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1535×

Kapitola 18.

Aeon precitla náhle. Ani nevedela, že spí len zrazu otvorila oči a bola inde ako si pamätala. V srdci ju ešte stále zvierala hrôza, ktorá ju všade prenasledovala. Cítila úzkosť a ruky mala zaťaté do pästí. S určitým druhom zadosťučinenia si uvedomila, že podivná slabosť sa pominula a jej telo opäť patrí len a jedine jej. Pripravila sa na najhoršie. S istotou vedela, že nech to dopadne akokoľvek, nebude tu len tak bezmocne ležať. Na chvíľu sa zahanbila. Keby Lili vedela, ako rýchlo sa vzdala a prestala bojovať, vysmiala by sa jej. Netrénovali ju preto, aby mlčky prijímala svoj údel. Je predsa bojovníčka.

S dokorán otvorenými očami sa rozhliadla okolo a s obrovským prekvapením si uvedomila, že naozaj nie je tam, kde predtým. Z tohto miesta na ňu nedýchali chladné múry a teplý púštny vzduch. Cítila okolo seba teplý vánok, ale bola aj neuveriteľne svieža. Ležala na obrovskej, a hlavne mäkučkej, posteli. Bola v inej miestnosti ako predtým, to vedela určite. Táto bola presvetlená lúčmi zapadajúceho slnka a keď sa zadívala pozornejšie, všimla si zariadenie. Nech bola kdekoľvek, vyzeralo to ako obyčajná izba. Odrazu si však uvedomila šum hlasov, ktorý ju obklopoval. Nech to bol ktokoľvek, nevšimol si, že je hore.

Zadívala sa smerom, odkiaľ prichádzali hlasy a všimla si, že takmer vedľa postele stoja dve postavy. Jedna bola nižšia a očividne ženská, no zakrývalo ju druhé telo. Vysoké a svalnaté, ktorého hlavu lemovali svetlé vlasy. Ani sa nemusela dvakrát uisťovať, aby vedela na koho sa pozerá. Takže zomrela. Zomrela a ocitla sa v raji, alebo na nejako bezpečnom mieste. Alebo je ešte stále v bezvedomí a tí nebezpeční ľudia v bielom do nej štuchajú a nakúkajú tak, ako predtým a toto je len príliš pekný sen. Ale aj ten ju nesmierne upokojuje.

Rýchlo zakrútila hlavou, aby sa uchránila pred zbláznením, a tichým hlasom vyhŕkla prvé, čo jej slina na jazyk priniesla:

„Si stále môj sen, Darren?“ Prekvapene sa započúvala do vlastného hlasu a nemohla uveriť. Odkedy jej hlas znie ako chrapľavý šepot akejsi stareny?

Takmer v tej istej sekunde, keď ona uvažovala o príšernej symfónii vlastného hlasu, sa k nej tí dvaja otočili. Aeon si všimla sympaticky vyzerajúcu čiernovlásku malého vzrastu, ktorá ju zvedavo a so záujmom pozorovala, vykúkajúc spoza Darrenovho pleca. Dokázala ju upútať sotva na chvíľu, kým pohľadom neprešla na svojho milovaného. On jediný jej dával nádej v temnote a spomienka na jeho vrúcny pohľad jej pomáha nezblázniť sa z toho všetkého. A teraz bol tu – v jej sne. Musí to byť jej predstava, pretože odmietala uveriť, žeby sa to všetko odrazu stratilo a skončilo.

Opatrne k nej natiahol ruku, akoby sa bál, že ju zraní alebo mu zmizne. „Ako sa cítiš?“ spýtal sa, jemne sa usmievajúc.

Aeon sa pod jeho pohľadom zachvela, tak sa radšej zadívala na to dievča. Až potom si konečne dokázala uvedomiť, čo sa jej vlastne spýtal. Prečo by sa jej však sen na niečo také pýtal? Ibaže by...

„Toto nie je sen? Vy obaja tu skutočne ste?“ dožadovala sa odpovedi.

Darren sa posadil na kraj postele, chytiac jej ruku do dlaní. „Už si v bezpečí, Aeon. Nedovolím, aby si sa tam opäť musela vrátiť,“ povedal, no v očiach mu jasne videla obavy.

„Ako som sa sem vôbec dostala?“ spýtala sa namiesto úvah.

Nevedela prečo, ale cítila sa úplne pokojná. Akoby časť jej pamäte zahaľoval záves; opona, ktorú už nikdy neplánovala zdvihnúť na žiadne predstavenie. Bola si takmer istá, že je za to niekto zodpovedný, ale bola za to svojim spôsobom vďačná. So svojimi pocitmi to také ľahké mať nebude. Ešte teraz jej telo tuhlo strachom, že sa medzi dverami objavia tí traja a začnú hovoriť o nej ako o veci. Ruky akoby jej stále zvierala tá bezmocnosť a neschopnosť brániť sa či utiecť. V srdci ju stále mrazil osteň číreho desu, ale zároveň ju tam pálil hnev taký obrovský, že sa mu nevyrovná ani výbuch sopky.

Všetko sa v nej miešalo. V snahe nájsť aspoň mizivý tieň svojho niekdajšieho pokoja a vyrovnanosti začala zrýchlene dýchať. Mala pocit, že ak sa konečne poriadne nenadýchne, udusí sa. A vtedy, akoby zázrakom z nebies, sa k nej primklo čosi teplé. Niečo, čo jej poskytovalo pocit opory v tom nekonečnom vírení.

Zatriasla hlavou v snahe upokojiť sa. Otvorila oči,  ani nevediac, že ich vôbec zavrela. V tej chvíli si uvedomila, že to niečo teplé bol v skutočnosti niekto. Darren ju nežne zvieral v pevnom objatí, akoby jej chcel darovať svoju silu. Aeon jeho gesto neskutočne dojalo. Konečne sa mohla zhlboka nadýchnuť a za to vďačila jemu.

Pohladila ho vďačne po ramene. Teraz bol pre ňu jediný pevný bod celého vesmíru. „Ďakujem,“ pošepla.

Neveselo sa usmial. „Aeon,“ hovoril naliehavo, dívajúc sa jej pri tom do očí, „ja prisahám, že nedovolím, aby sa ti niečo stalo. Aj keby ma to malo stáť vlastný život.“ Tón jeho hlasu jasne naznačoval, ako vážne to myslí.

Pohladila ho po tvári. „Verím ti,“ priznala sa tichým, no o to presvedčivejším, hlasom.

Zrazu medzi nimi zavládlo zvláštne ticho. Vzduch akoby začal iskriť a všetko získavalo svetlejšie farby. Zachvátilo ju zvláštne chvenie a roztriasli sa jej kolená. Hoci pololežala, jasne to cítila. Celý jej svet sa sústredil do jeho očí, v ktorých sa prelievalo toľko emócií, že žiadnu z nich nemohla polapiť na dlhšie ako jediný okamih. Jasne cítila, že aj v nej sa všetko prelieva, no teraz je to iné. Všetko bolo pre ňu také nové, no zároveň akoby to driemalo kdesi hlboko v nej. V jedinom momente, keď sa k nej sklonil bližšie, myslela, že samým šťastím snáď omdlie. No vtom si niekto vedľa nich nahlas odkašlal. Obaja sa takmer naraz strhli a odskočili od seba. Čarovná chvíľa bola preč.

„Prepáčte, že vás ruším, ale niekto sa na teba prišiel pozrieť,“ povedalo to dievča opatrne, ukazujúc kamsi k dverám.

Aeon párkrát zažmurkala, akoby sa snažila prebrať. Potom sa rýchlo zadívala smerom, ktorým ukazovala a ten pohľad ju prinútil zalapať po dychu. Pred sebou videla dokonalú tvár nevysokej dievčiny. Blond vlasy mala odhrnuté za uši, takže bolo hneď vidno aké sú špicaté. Elfka. Aeon veľmi dobre poznala tú tvár a preto ju tak prekvapilo, že ju vidí práve na takomto mieste. Hoci presne nevedela kde je, bola si istá, že je stále vo svete ľudí.

„Galadriel, čo ty tu...“ začala, no elfka pokrútila hlavou, až sa jej rozleteli okolo tváre vlasy.

„Ja nie som Galadriel, Aeon,“ povedala hlasom takým podobným a zároveň odlišným od toho, ktorý často počúvala v mysli. Tento bol trochu hlbší a melodickejší.

Ale ak to nie je... kto potom? lámala si hlavu Aeon.

Pozorne sa zadívala na elfku, ale stále sa jej zdala úplne rovnaká. Možno mala trochu dlhšie vlasy. Sústredila sa na rozžiarenú tvár. Vyzerala naozaj šťastná, že ju vidí. Akoby jej ten pocit doslova kričal z očí. Z tých... Nie! Tie oči! Keď sa do nich zadívala, odrazu všetko pochopila. Jej oči nemali takú farbu na akú bola zvyknutá. Galadriel ich mala modré a veľmi sa ponášali na tie, ktoré na ňu pozerali z tváre jej dvojčaťa. Lenže tieto boli úplne iné. Pretože tie kukadlá mali jantárovú farbu sotva o odtieň tmavšiu ako tie jej.

„To nemôže byť... to... ty... ja...“ koktala Aeon, neschopná dostať zo seba čo i len jedinú súvislú vetu. Stále s vyvaleným očami a ústami dokorán nemohla uveriť. Toľké roky na ňu čakala a ona si zrazu príde a tvári sa akoby sa nič nestalo?!

Elfka sa na ňu šibalsky usmiala. „Neboj sa, som to ja, Aeon. Gwithiel, tvoja strážkyňa,“ vysypala na ňu akoby nič a usmiala sa ešte širšie, až mala Aeon pocit, že si už-už roztrhne ústa.

Prižmúrenými očami sledovala, ako k nej to rozžiarené stvorenie pristupuje hopkavým krokom. Ona sa nezmohla na viac než tupé zízanie. Nemohla uveriť tomu, že tu, vo svete ľudí, našla svoju dračicu, ktorú nikdy v živote nevidela, hoci vedela, že ju má. Celé stáročia bola osamelá za múrmi Akadémie a obviňovala ju, že ju opustila. A ona sa tu teraz na ňu vyškiera akoby boli staré priateľky a teraz sa stretli?

„Kde si bola celé tie roky?!“ vyhŕkla vyčítavejšie než mala pôvodne v úmysle, ale nehodlala sa ospravedlňovať. Má právo byť nahnevaná.

V strede kroku sa zastavila. S povzdychom sa jej zadívala do očí. „Iste vieš, že ty aj tvoja sestra ste sa narodili v tomto svete.“ Keď Aeon celá zmätená kývla na znak súhlasu, pokračovala: „Tesne pred smrťou nás, drakov, vaši rodičia požiadali o ochranu pre svoje deti. Neváhali sme, pretože sme im zaviazaní za to, čo pre nás urobili. Už sme odchádzali do Akadémie, keď nás napadli najatí zabijaci. Ja som ostala, aby som vás ochránila. Chcela som prísť za vami, ale prechod bol zatarasený a dokonca ani ja som ho nevedela obnoviť. A tak som v temnote jaskyne čakala a dúfala, že sa jedného dňa ku mne vrátiš. Teraz som však šťastná. Konečne sme sa stretli, hoci by som si nikdy nepredstavovala, že naše stretnutie bude vyzerať takto,“ vyrozprávala jej Gwithiel a Aeon nebola jediná, ktorá s otvorenými ústami počúvala ten príbeh.

Ešte skôr ako si to Aeon stihla urovnať v hlave, ozvalo sa čiernovlasé dievča. „Myslela som si, že dračí ochrancovia sú len legenda,“ poznamenala pochybovačne, hoci v očiach mala čistú fascináciu.

Gwithiel sa zasmiala zvonivým smiechom. „To bol náš zámer, ako som už predtým vysvetlila Darrenovi, milá Chloe.“

Dievčina vypleštila oči. „Nevedela som, že sa poznáme.“

„To skutočne nie, ale povedzme, že poznám mená tých, ktorí sú dôležití. Ale rada sa ti predstavím. Som dračica a moje meno je Gwithiel. A tamto je moja zverenkyňa, ktorú budem životom chrániť, aj keby som mala zomrieť miesto nej. Volá sa Aeon,“ prezradila jej elfka.

„Teší ma. Moje meno je Chloe, ale to už iste dobre viete,“ odvetila milým hlasom.  „Rada by som tu s vami ostala, no mám ešte nejaké povinnosti. Uvidíme sa neskôr.“ A ešte skôr, ako stihol ktokoľvek čokoľvek povedať, zmizla medzi dverami. Ešte pár sekúnd potom počuli ozvenu jej krokov.

Darren poťahal Aeon za ruku, aby opäť na seba upútal jej pozornosť. „Ešte si mi neodpovedala. Ako sa teda cítiš? Nie si hladná?“

Aeon sa naňho vďačne usmiala. Bola rada, že sa ešte nemusí zoči-voči stretnúť s Gwithiel. Musela si to najskôr všetko poskladať v hlave, ale najmä sa musela dostatočne vyhrešiť. Galadriel mala pravdu. Ako mohla čo i len na chvíľku veriť, že by ju skutočne opustila? Dokonca aj vtedy kdesi v jej vnútri prevládala malá nádej, že sa niečo muselo stať. Lenže ak to tak bolo, prečo jej o tom nikdy nepovedala? Je pravda, že sa nepýtala, ale mala pocit, že ani tak  by jej nezverila ich minulosť. Ktovie, či to bolo preto, že smútila za sestrou, alebo išlo o tichú dohodu, ktorej rozumeli iba draci. Nech to bolo akokoľvek, mala toho veľa na premýšľanie. Preto sa až príliš radostne vrhla na odpovedanie Darrenovi.

„Je to zvláštne, ale nič ma nebolí. Je tu len akási... ozvena. Momentálne sa cítim proste spokojná,“ odpovedala popravde, hoci jeden fakt zamlčala – nemohla pohnúť zraneným krídlom. Chcela začať panikáriť, no vlastne ani nemusela. Bolo jej jasné, že ho má obviazané. Cítila drsnú látku, ktorá sa jej zarýva do mäkučkých pierok.

„To som rád, naozaj rád,“ pošepol Darren tak úľavne, že by mu uveril každý. Aeon na chvíľu trochu zamrzelo, že ho tak vydesila a trápila, ale vzápätí to pustila z hlavy. Nemohla predsa za to.

„Ako som sa odtiaľ vlastne dostala?“ spýtala sa a s obavami pozerala do Darrenovej tváre. Takmer neznateľne sa mykol, no inak nereagoval, hoci v očiach mu doslova iskril hnev. Aeon bolo hneď jasné, čo by sa stalo, keby sa mu dostali do rúk tí traja, ktorí ju... ‘opatrovali‘.

„Za to by si sa mala poďakovať svojmu kamarátovi. Istý Oscar nás našiel na púšti a priviedol k tebe. Je tu neďaleko, tak sa s ním potom môžeš stretnúť. Gwithiel sa postarala o to, aby nás nikto nevidel a nepočul,“ pretisol pomedzi zuby.

Aeon sa mierne zamračila. „Ako je na tom Oscar? Bol v poriadku? Neurobili mu nič? A čo jeho sestra?“ spustila tirádu otázok. Zastavil ju až Darren, keď jej položil ruku na ústa.

„Neviem, ako to myslíš, či bol v poriadku, ale podľa mňa mu nikto nič neurobil. To dievča, asi jeho sestra, je tu tiež. Gwithiel im ponúkla azyl za to, že nám pomohli nájsť ťa. Uplatnenie si tu nájdu ľahko. Ak som správne pochopil, obaja sú svojim spôsobom lekári a my tu žiadneho nemáme. Sú síce ľudia, ale zaviazali sa prísahou, že nás nezradia. Aiden, partner Chloe, sa zase zaviazal, že ich umlčí, ak by sa o to pokúsili,“ dodal s pokrčením pliec.

„A čo tí ľudia, ktorí ma väznili?“ spýtala sa na posledné, čo ju zaujímalo, no pohľad teraz upierala na Gwithiel. Tá hneď pochopila, čo chce počuť.

Jemne na ňu kývla hlavou. „Postarala som sa o ich spomienky. Nebudú si pamätať, že ťa niekedy stretli. No ešte predtým som ich prinútila zničiť všetky záznamy o tvojej prítomnosti. Teraz je na tebe, čo s nimi.“

„Ako to myslíš?“ žiadala odpoveď, mračiac sa na ňu.

„Pýtam sa na pomstu. Darren sa hneval, že som mu ju odoprela, ale on na ňu nemá skutočné právo, hoci dôvod by bol. A nejeden. Ale je na tebe rozhodnúť sa, čo s nimi urobíš. Nechám ti voľné ruky, aj keď sa mi to nepáči,“ vysvetľovala sa ohrnutým nosom.

Aeon odvrátila hlavu a zadívala sa smerom k oknu. Okrem tieňa akéhosi stromu tam nič iné nevidela a v skutočnosti ju to ani nezaujímalo. Snažila sa prísť na to, čo urobiť. Je pravda, že by ich najradšej zabila za to, čo jej urobili, hoci ju miernil fakt, že si na väčšinu ani nespomínala. Lenže... Oni jej nechceli ubližovať, nie naschvál. Jasné, skúmali ju a považovali za vec, ale to len preto, že jej druh nepoznali. Keby im za ich nevedomosť a strach z neznámeho niečo urobila, neodpustila by si to do konca svojho života. A to by bolo asi poriadne dlho.

Pokrútila hlavou, obrátiac sa späť k tým dvom, ktorí ju napäto sledovali. „Nie,“ pošepla potichu, akoby sa bála toho, čo ide povedať, „nechcem pomstu. Jasné, mohla by som ich zabiť a asi by som na to aj mala právo, ale už nikdy v živote by som sa nemohla pozrieť do zrkadla na vlastný odraz. Je to asi zvláštne, ale ja... nechám ich napokoji. Nech si žijú svoje životy.“

Všimla si Darrenov prekvapený výraz, no nevedela, ako naň reagovať. Mala dosť čo robiť so svojim druhým, krvilačnejším ja, ktoré žiadalo krv tých ľudí. Tá časť jej osobnosti chcela ničiť, aby tam neostal kameň na kameni a aby mŕtve telá prikryl piesok a milosrdný čas ich premenil na prach. Lenže proti tomu protestovala tá druhá a našťastie väčšia. Urobili chybu a ona ich za to bude nenávidieť, ale smrť im neželá. Pretože by nezničila len ich, ale aj ich rodiny. A to si na svete vážila zo všetkého najviac – kruh blízkych, ktorých ochraňujete a máte ich stále po bodu a môžete sa na nich vo všetkom spoľahnúť. Tak ako ona na svojich súrodencov.

Zodvihla hlavu a všimla si, ako ju Darren pozoruje. „Čo je?“ spýtala sa, mysliac si, že je špinavá alebo neupravená.

„Vieš,“ priznal potichu, „ja ťa obdivujem. Ja som túžil tých ľudí zabiť, ale ty nie. Si oveľa veľkodušnejšia ako som ja kedy sníval. Fascinuje ma to.“

Aeon ostala pozerať s otvorenými ústami. Toto rozhodne nečakala. „Nemohla by som potom žiť sama so sebou, keby som to urobila.“

Obdivne sa usmial. „Chápem ťa a teraz ma zaráža, ako veľmi som túžil po pomste. Lenže vtedy som nedokázal uvažovať jasne, Aeon. Zobrali mi ťa a ublížili ti. Neznesiem pomyslenie na to, ako si tam trpela a ja som...“ Nedokončil. Ani nemohol, pretože mu tentoraz ona prikryla ústa rukou.

„Už je to za nami. Teraz je z toho len jedna smutná spomienka. Netráp sa viac pre mňa,“ hladila ho po líci a krku. Až pohľad cez jeho rameno jej napovedal, že stále nie sú sami. S červenou tvárou sa radšej odtiahla a rukami zovrela prikrývku, ktorou bola stále prikrytá.

„A čo budeme robiť teraz?“ spýtala sa naoko pokojným hlasom, aj keď vo vnútri bola rozochvená ako snáď ešte nikdy.

Darren ocenil jej pokus zmeniť tému úsmevom. „Myslel som si, že chceš vidieť tú vašu knihu.“

Kapitola 17. ¦¦ Kapitola 19.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Mne sa písala trošku ťažšie, pretože som sa ešte musela rozhodnúť, akým smerom sa bude príbeh ďalej uberať. Dúfam, že som nakoniec zvolila dobre. Čo na to poviete?

S pozdravom vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Potomkovia anjelov - Kapitola 18.: