OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Smrtiaci dotyk - Kapitola 25.

20.11.2016 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 916×

Kapitola 25.

Mace sa prechádzal v obmedzenom priestore z jednej strany na druhú. Chápal, že Maarit potrebovala čas na upokojenie, ale jeho trpezlivosť tiež mala svoje medze. Nevedel zniesť predstavu, že sa tam teraz sama vyrovnáva s následkami krízového videnia.

Musela vidieť nejaký masaker, možno dokonca smrť všetkých prítomných. Túžil ju objať. Možno by to nepostačilo ako uistenie, že všetko dobre dopadne, ale aspoň by jej ukázal svoje odhodlanie. Bude jej stáť po boku. Ak mu to dovolí. Potom pokrčil plecami. Pravdepodobne sa o ňu bude starať bez ohľadu na jej protesty.

Keď už si myslel, že bude musieť dať vyhlásiť pátranie, objavila sa Maarit pri jednom regáli. Bolo jasné, že doteraz tam niekde sedela na zemi, pretože bola zafúľaná od prachu. Nekomentoval to. Ani slzy, ktoré jej ešte stále zasychali na lícach. Zožierala ho zvedavosť a túžba utešiť ju, ale snažil sa jej dopriať priestor.

„Všetko v poriadku?“ Nakoniec to predsa len nevydržal. Toľko k jeho predsavzatiu dopriať jej dostatok vzduchu na dýchanie.

Prstami si utrela líca. „Len mi niečo spadlo do oka.“

Zodvihol obočie. Horšiu výhovorku si nemohla nájsť, no napriek tomu sa mierne usmial. V tom momente bolo niečo nesmierne jednoduché a prirodzené. Na kratučký okamih dokázal uznať, že všetka tá dráma v ich životoch, nič neznamená. Lenže potom na neho všetko dopadlo silou obrovského kladiva udierajúceho po nákove. Všetko sa podobalo začarovanému kruhu.

Maarit si odkašlala. „Zistili ste niečo bližšie?“

Kývol hlavou. Nateraz sa sústredia na veci, ktoré by mohli zničiť svet. „Preštudovali sme kúzlo zo všetkých strán. Samotný rituál nie je nijako náročný. Nejaká formulka, pozbierané ingrediencie. Čarodejnica sa práve obzerá po okolí, či niečo z toho nenájde. Väčší problém však bude nájsť to správne miesto.“

„Chceš povedať, že súčasťou kúzla je aj nejaké špeciálne miesto?“ V jej slovách chýbala ostrosť. Akoby už stratila schopnosť byť prekvapená alebo nahnevaná.

„Kúzlo odkazuje na niečo, čo by sa dalo nazvať Stred svetov.“

Maarit nevyzerala prekvapene. Jej reakcie nereflektovala jeho vlastnú, keď mu to vysvetľovala čarodejnica. Buď o tom už niekedy počula, alebo bola stále rozrušená z toho, čo videla. Nakoniec nemusel dlho čakať a hádať. Pretože mu to vysvetlila sama.

„O tomto mieste kolujú... nie priamo legendy, skôr neuveriteľné historky. Keď som bola mladšia, vedeli o ňom aj ľudia. Povrávalo sa, že v samotnom strede všetkého sa sústreďuje tá najväčšia sila. Je to raj na zemi, no za vstup dovnútra sa platí vysoká cena. Tí s väčšou fantáziou si mysleli, že ide o Valhallu.“

„A ide?“ poháňal ju k ďalšiemu pokračovaniu.

Na chvíľu sa zamyslela, akoby si nebola celkom istá, či by mu mala povedať všetko. Zamračil sa. Svoju nevôľu však nedokázal prejaviť inak. Len ju nechal, nech na chvíľu pohľadom teká po miestnosti. Netrvalo dlho a pretriedila si myšlienky dostatočne na to, aby mu mohla odpovedať:

„Vo Valhalle som niekoľkokrát bola a určite nešlo o stred sveta. Skôr o jeho okraj. Toto miesto má byť ťažko prístupné. Je plné mágie. Nebezpečné. A nikto nevie, kde presne je.“

Jej skepticizmu sa musel zasmiať. „Možno to nevedel nikto okrem Strážcu, ten do knihy napísal aj niečo ako návod.“

Na to len kývla hlavou, ale nechcela sa na to sama pozrieť. Nezazlieval jej to. Nebolo to až také potrebné. Spolu s čarodejnicou niekoľkokrát preštudovali všetky indície. Podľa všetkého by sa mohlo to miesto nachádzať v piatom svete, v Jötunheime. Keďže pôvodne existovalo deväť svetov, dávalo by to zmysel.

Odmietal kvôli tomu cítiť nádej.

To miesto bolo nesmierne nebezpečné, plné chladu prenikajúceho až do morku kostí. Ak tam bolo niečo krásne, dávno to zmrzlo. On by o tom mal niečo vedieť. V mladíckej nerozvážnosti sa tam niekoľkokrát vybral na výlet. Nazdával sa, že by mohol nájsť niekoho, kto by mu rozumel. Netušil, prečo si to myslel. Snáď preto, že sa tak často sám menil na obra, hlavne zo začiatku, keď ešte svoju schopnosť nevedel ovládať.

Usmial sa, keď si spomenul na Hillevi. Mladá obryňa, ktorá ho aj vo svojom detskom veku prevyšovala o niekoľko centimetrov, bola krotká ako zajačik. Veľmi rád s ňou trávil čas. Bola taká bezstarostná a plná života. Dokonca ani jej rodičom neprekážalo, že čas trávi s cudzincom. Alebo si to možno len nahováral.

Stále si spomínal na ten posledný deň, keď prišiel do sveta obrov. Hillevi bola preč, spolu s celou rodinou. Susedia hovorili, že sa odsťahovali do inej osady. On sa nevedel zbaviť pocitu, že ich k odchodu niekto prinútil. Tak či onak, správu pochopil. Už nikdy viac sa tam nevrátil. Ešte teraz v ňom ostalo niečo z tej bolesti.

Osamelosť sa mu rozľahla v duši.

„Mace?“ doľahlo k nemu s ozvenou.

Potriasol hlavou. Pohľad uprel na Maarit, ktorá sa tvárila akosi čudne. Akoby nevedela, či sa ma cítiť dotknuto jeho nevšímavosťou. Odkašlal si. Teraz nebol čas na jeho návrat k starým spomienkam.

„Prepáč, trochu som sa zamyslel.“

„Očividne,“ prehodila akoby mimochodom. „Tak čo ste našli v tom návode?“

Chvíľku musel premýšľať, aby si spomenul, o čom hovorí. „Podľa neho by sme sa mali vydať do Jötunheimu. Tam by sa mal nachádza stred všetkých svetov.“

„Ako sa na takom mieste môže nachádzať ten raj?“

Pokrčil plecami. „To netuším, ale dávalo by to zmysel. Je to piaty svet, teda je v strede. Dúfam len, že keď sa tam dostaneme, nebude sa nás nikto pokúšať zabi. Obri sú síce desiví, ale nie sú vyslovene násilnícki.“

„Tak to ich potom poznáš inak ako ostatní.“ Nebol v tom výsmech, skôr obdiv.

Nedostali príležitosť k súkromnejšiemu rozhovoru. Pretože v ten moment si vybrala čarodejnica na to, aby sa vrátila. V ruke niesla niekoľko fľaštičiek, ale tie ho nezaujímali. Držala ich v jednej ruke pred sebou, ale druhú skrývala za sebou a niečo v nej zvierala.

Vynaložila veľa úsilia na to, aby si to ani jeden z nich nevšimol. Nech našla čokoľvek, nechcela, aby o tom vedeli. V duchu zvážil svoje možnosti. Nemohol ju teraz konfrontovať s tým, čo im zamlčiavala. Keďže im doteraz už niekoľkokrát pomohla, rozhodol sa byť veľkorysý. Ale bude ju neustále držať na očiach.

„Ak ste si už dostatočne poštebotali, hrdličky, mali by sme sa vybrať na cestu. Našla som miesto, kde by sme mohli otvoriť Bifröst. To je najrýchlejší spôsob, ako sa dostať do sveta ľadových obrov.“

„Myslela som si, že most zničili ľudia,“ poznamenala Maarit, v jej hlase nedôvera.

Čarodejnica sa zasmiala. „Dokonca ani ten najväčší ničiteľ obíde niečo, čo nevidí. Dúhový most nikto z nich nikdy nenašiel, pretože si nepripustili jeho existenciu. Stále je však tu.“

„A kde?“

„Kde by bol v najväčšom bezpečí a Ódin by ho mal pod neustálym dohľadom?“

Mace si povzdychol. „Na vrchole hory.“

Už neboli potrebné ďalšie slová. V tichej dohode sa vybrali na cestu. Najskôr sa však museli zastaviť a zbaliť so sebou aj knihu, predtým zviazanú reťazou. Predtým by mu to nepripadalo podozrivé, ale teraz, keď pristihol čarodejnicu pri tom, ako pred nimi niečo skrýva...

Hoci navonok nedal nič najavo a poslušne sa stal nosičom rozsiahleho zväzku, v duchu sa sám seba pýtal, či na to nemá aj iné dôvody, viac nekalé. Kvôli niečomu im pomáhala. Určite to nebolo len pre dobrotu srdca. Pravdepodobne tým niečo sledovala. Dúfal len, že nikto z nich za to nebude musieť zaplatiť životom.

Cesta na vrchol hory bola prekvapivo rýchla a bezproblémová. Miesto bolo opustené už stáročia, okrem duchov tu už nikto nebýval. Tí ich nechali prejsť, žiadny prízrak sa im nepostavil na odpor. Pravdepodobne asi súhlasili s ich zámerom a takýmto spôsobom ich podporovali. Bodaj by aj nie, však sa chystali vrátiť ich späť do života. Všetkých. Za to asi vyslúžili bezproblémový prechod.

Keď už boli na vrchole, na chvíľu zaváhali. Nikto z nich netušil, ako presne sa most používal. Na to všetko tu predtým bol Strážca. Ten sledoval kto a kedy odchádzal a všetko hlásil Ódinovi. Lenže teraz tu nebol ani jeden z nich, aby im poradil, čo presne mali robiť. Zdalo sa, že aj to má čarodejnica v malíčku. V tej chvíli už v Maceovi celkom slušne kvitli pochybnosti o jej čistých úmysloch.

„Ako to, že o všetkom vieš tak veľa?“ spýtala sa Maarit nakoniec. Bol jej za to vďačný. Aspoň si uvedomil, že so svojej nedôvere nebol sám. Možno ho to nemalo až tak veľmi tešiť.

„Som na svete dlhšie ako vy dvaja. Takisto som sa toho veľa dozvedala od všakovakých podivínov, ktorí odo mňa niečo potrebovali.“ Zamračila sa, keď ich tá odpoveď dostatočne nepresvedčila. „Namiesto toho, aby ste boli vďační za moju pomoc, radšej pochybujete nad mojimi motívmi? Naozaj? Akoby sme na to mali čas, čo?“

Snažil sa nezahanbiť sa pri jej výčitke. V istom zmysle mala pravdu, nemali veľmi na výber. Mali by byť vďační, ale na druhej strane nemohla naozaj očakávať, že jej budú slepo dôverovať. Pozrel sa na Maarit. Tá sa iba slabo usmiala a kývla hlavou. Akoby mu dávala najavo svoju podporu. Alebo naopak.

Keď však ani jeden z nich už nič nepovedal, pustila sa čarodejnica do práce. Snažil sa zapamätať si všetky kroky, ale stratil sa už niekde na začiatku. Najskôr začala niečo hľadať. V duchu si most prestavoval presne tak, ako to naznačovalo to označenie – ako most. Ale nemohol sa viac mýliť.

Čoskoro sa totiž ocitli pred niečím, čo pripomínalo bránu.

Na obvode masívneho kameňa boli runové nápisy. V niečom pripomínali medzisvetové brány, ktoré otvárala divoká mágia. Len s tým rozdielom, že tieto runy nepoznal. Čarodejnica netrpela tým istým hendikepom. Očami prebehla jednotlivé znaky. Potom si začala mumlať popod nos.

Keď konečne stíchla, zjavilo sa vo výklenku premenlivé svetlo, ktoré s trochu fantázie mohlo pripomínať dúhu. Nikdy si nepredstavoval, že most fungoval takýmto spôsobom. Celé predstavenie bolo zakončené výzvou, že majú prejsť.

Bez pohľadu na Maarit ponúkol ich sprievodkyni, aby išla prvá.

Uškrnula sa. „Nič iné som od teba ani neočakávala.“ Bez zaváhania prešla. V sekunde sa stratila. Či došla v poriadku na miesto určenia, nevedeli.

Zadíval sa na Maarit. „Ideme?“

Len prikývla. Na jeho veľké prekvapenie podišla k nemu a uchopila ho za ruku. Zodvihol obočie, ale nereagoval na jej snahu cítiť sa bezpečne. Ale nakoniec to nevydržal a predsa sa usmial. Jej blízkosť v ňom prebúdzala niečo nové a vznešené. Čo na tom, že niečo také sa muselo prebúdzať práve za takýchto okolností.

Pomaly prikývol, akoby jej ďakoval. Knihu držal jednou rukou, druhou zvieral Maarit. Potom sa naraz pohli smerom k bráne. Vošli dovnútra. Netušila, čo očakával. Možno nejaký pocit, teplo či chlad. Miesto toho sa presunul behom jediného žmurknutia. V jednom okamihu stáli na vrchole hory. V Tom ďalšom sa k sebe chúlili v snahe nezamrznúť pod poryvom ľadového vetra.

„No, konečne! Už som si myslela, že snáď nikdy nedorazíte!“ spustila na nich hneď čarodejnica, prekvapivo oblečená v kožuchu. Nestihol sa jej spýtať, odkiaľ ho má. Odrazu sa zjavil aj na ňom.

„Mimochodom, nemáte za čo.“

Proti svojej vôli sa usmial. „Ďakujeme,“ povedal úprimne. „Kam teraz?“

„To neviem.“ Zdvihol obočie. „Naozaj neviem, presné inštrukcie sme nenašli, ako iste sám vieš, a ja o tom nemám viac informácií. Vieme len, že sa to nachádza niekde v tomto svete. Tak to nájdeme.“

Na chvíľu sa zadíval na knihu, ktorú stále zvieral na hrudi. Pochyboval, že v nej nájdu nejaký praktický návod. V duchu si vynadal za nepripravenosť. Mali venovať viac času a námahy hľadaniu mapy. Tento svet bol rovnako nehostinný ako bol priestranný.

Bol to svet!

Nikto nemohol čakať, že mal veľkosť malého mestečka niekde na vidieku.

Budú radi, ak si ich nikto z miestnych nevšimne. Ale koho sa snažil oklamať. Obri boli veľmi schopní v tom, čo robili. Pravdepodobne sa ich prítomnosti dozvedeli ešte skôr, ako sa vôbec rozhodli prísť sem.

„To tu budeme len tak pobehovať v nádeji, že niečo nájdeme?“ rozohnila sa Maarit. Jej reakcia ho na chvíľu zaskočila, takže nebol schopný odpovedať. Čarodejnica veľmi rýchlo nahradila jeho miesto informátora.

„Vždy sa môžeme spýtať nejakého pocestného.“

Maarit si odfrkla. „A dúfať pri tom, že si nás nedá na večeru? Nie, ďakujem. Radšej mi povedz, čo chceš robiť. Nejaký plán máš, prečo inak by si nás sem ťahala. Alebo mi chceš povedať, že si úplne zbytočná?“

Jej ostrosť ho na chvíľku prekvapila. A nebol v tom sám.

„Pozrime sa, niekto konečne vyšiel zo svojej ulity,“ zašomrala. „Aj by som ti zatlieskala, ale nie je na tom nič zábavné. Zatiaľ čo ma tu urážať a pochybuješ o mne, svety okolo nás čelia útokom mágie. Jasné, nebude to tu jednoduché, ale navrhujem, aby sme najskôr určili smer, ktorým sa vyberieme. Budeme dúfať, že na niečo narazíme. Alebo na niekoho.“

To znelo až príliš fantasticky, ale na druhej strane, nič iné im neostávalo. Začal sa okolo seba obzerať. Za nimi sa nachádzala len holá planina. Kdesi v diaľke počul hučanie rieky. Pred nimi sa rozprestierala cesta vedúca niekam do lesa. Mali na výber. Buď sa po tej istej ceste vydajú k vode, alebo zvolia opačný smer a použijú skratku pod prikrývkou stromov.

Ukázal tým smerom. „Mali by sme ísť tam.“

Ako zázrakom sa obe ženy utíšili a konečne mu začali venovať pozornosť. Ich osobná vojna názorov asi nebola až natoľko dôležitá. Pripadalo mu, že len boli frustrované a nenašli iný spôsob, ako sa vyzúriť. Pre neho to fungovalo, aspoň im nenapadlo začať sa biť navzájom. Aj jeho si nevšímali.

„Niekde začať musíme,“ skonštatovala čarodejnica.

Maarit sa na neho usmiala. „Možno budeme mať šťastie.“

K jej naivne povzbudivému komentáru sa nikto nevyjadroval. Vydali sa proste na cestu. Po niekoľkých hodinách si na ich predchádzajúci rozhovor nespomínal už ani jeden z nich. Prešli cez húštinu len preto, aby sa ocitli na zamrznutej lúke.

Stále mierili vyššie a vyššie.

Nikde síce nebol sneh, ale námraza celkom postačila. Vytvárala zaujímavé obrazce, ale tie boli skôr desivé, než nádherné. Žiadne kvety alebo iné abstraktné tvary neurčitej krásy. Len pochmúrna krajina, ktorá v tej zime vyzerala modrá, akoby bola tiež podchladená.

Nezmenilo sa to ani vtedy, keď si založili ohník.

Mať so sebou čarodejnicu sa ukázalo ako správne rozhodnutie. Vďaka nej nehladovali ani sa netriasli od zimy. Ako im trpezlivo vysvetľovala, nevyčarovala to len tak zo vzduchu. Len to vytrhla z inej reality. Inými slovami, teraz sa niekto na opačnom konci iného sveta triasol od zimy a bol hladný len kvôli ich nepripravenosti.

Snažil sa nemať kvôli tomu výčitky svedomia.

Hlavu mal už aj tak dosť ťažkú.

V čase, keď začali uvažovať o nocľahu, padlo okolo nich divné ticho. Spozornel. Hoci toto nebola krajina, v ktorej by štebotali vtáky, výskanie vetra malo svoju špecifickú melódiu. Tá teraz utíchla. Ako chvíľka odmlky predtým, než niekto povie niečo dôležité.

Začal sa rozhliadať okolo seba. Čarodejnica s Maarit mu nevenovali toľko pozornosti, aby si všimli, že ich už nenasleduje. Očami prečesal okolie, až sa napokon zastavil na ceste niekoľko metrov pred nimi.

Hoci vôkol nich sa nachádzali len opršané kríky, v tom ohybe cesty bolo rozmiestnených asi desať vysokých ihličnanov. Jeden vedľa druhého, ako vojaci čakajúci na rozkaz. Krv mu tuhla v žilách. Bol tu toľkokrát, že okamžite poznal jedno z loveckých miest obrov.

Maarit, v družnom rozhovore s čarodejnicou, si ani len nevšimla, že kráča so pasce.

„Stojte!“

Jeho výkrik ani nestihol doznieť, keď vtom sa okolo nich zjavilo niekoľko vysokých postáv. Ich modrá koža a vlasy zmrznuté v ostrých bodcoch naháňali hrôzu. No nemal čas zaoberať sa ich vzhľadom. Keď začul Maarit vykríknuť, netušil či inštinktívne alebo od bolesti, vrhol sa vpred.

Nerozmýšľal, proste konal. Ešte v pohybe sa premenil na jedného z nich. Nikdy si neuvedomoval vlastnú odlišnosť od nich, ale teraz zbadal, že bol o niečo svetlejší a nižší. Dúfal len, že ich zmätie na dostatočne dlho.

S hrmotom narazil do prvého pevného tela. To patrilo žene. Prekvapene na neho pozrela. No nedal jej možnosť zaútočiť. Vytrhol jej zbraň z ruky, niečo, čo pripomínalo masívny a ostrý oštep, a sám sa jej postavil čelom. Okamžite pochopila, že jej nechce pomôcť, a vyrazila vpred.

Poháňaný vlastnou zúrivosťou sa veľmi rýchlo uhýbal jej výpadom. Neplánoval ju zabiť. Len sa s ňou chcel rýchlo porátať, aby mohol pomôcť Maarit. Panika dala jeho pohybom rýchlosť. Zúrivosť zase presnosť. Stačila jediná rana jej vlastnou zbraňou a žena sa mu zložila k nohám.

Nemal kvôli tomu výčitky.

S divne prázdnou hlavou sa vrhol k ďalšiemu obrovi. Vďaka momentu prekvapenia tiež skončil až prekvapivo rýchlo na zemi. Práve v sekunde, keď sa vrhol k tretiemu, vzniesol sa nad všetky ostatné zvuky krik. Patril Maarit. Zodvihol hlavu práve včas, aby videl, ako ju jeden z nich zodvihol pol metra do vzduchu.

Potom si všimol nôž, ktorý jej priložil k hrdlu.

Bol dlhší ako jej predlaktie.

„Tak dosť!“ oboril sa na neho v starej nórčine. „Ešte sa pohni a zabijem ju.“

Automaticky pustil oštep na zem. S rinkotom dopadol. Nevenoval mu pozornosť. Len opatrne zodvihol ruky do vzduchu v náznaku toho, že sa vzdáva. Ako posledná z neho spadla vypožičaná podoba. Okolo neho ostatní zašumeli v zmesi pobúrenia a obdivu. Obor, ktorý mal v moci Maarit, kýval hlavou.

„Správne rozhodnutie, starý priateľ,“ zadunel.

Nedostal príležitosť bližšie preskúmať jeho slová. Dokonca mu nedovolili ani prehovoriť. V momente, ako bol opäť sám sebou, tresli ho zozadu po hlave tým istým oštepom, ktorým vyradil dvoch bojovníkov. Určite by v tom našiel viac irónie, keby sa práve s ladnosťou vreca zemiakov nesúkal k zemi. Po celý čas z Maarit nespustil pohľad.

Ak mala byť jej vydesená tvár to posledné, čo uvidí pred smrťou, zomrie aspoň s peknou spomienkou.

Kapitola 24. ¤ Kapitola 26.

Toľko sa toho stihlo stať a predsa akoby sme sa neposunuli z miesta. Možno to tak teraz nevyzerá, ale pomaly sa budeme blížiť k vysvetleniu a vyriešeniu všetkého. Len to bude ešte zopár kapitol trvať.

Túto kapitolu by som rada venovala Blacky a SunShines, ktoré to so mnou ako jediné vydržali. Ja viem, že niekedy je ten môj príbeh na hlavu, ale ja inak proste písať neviem. Ďakujem, že ste to so mnou ešte nevzdali.

Čo myslíte, ako to všetko skončí?

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Smrtiaci dotyk - Kapitola 25.: