OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 13.

22.07.2014 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 963×

Kapitola 13.

Muž sa zadíval cez okno. Kedysi, keď sem prišiel prvý raz, fascinoval ho pohľad dole na preplnené ulice, kde sa ľudia večne ponáhľali. Bol chytený v úžase malého chlapca, ktorý vyrástol v zapadnutej diere na rozmedzí hraníc dvoch štátov. Po rokoch mu to vždy pripadalo ako premiéra.

Predtým, keď netušil, kým je jeho brat, len predstieral, že nič z toho nevidí a nepočuje. Zmeny boli občas také kritické, že sa len s ťažkosťami ovládal. Teraz, keď mal moc vo vlastných rukách, občas cítil skôr prázdnotu. Bolo to také rozdielne oproti hnevu, ktorý ho večne ničil. Zmeny sa ho dotýkali iným spôsobom. Ale napriek svojim občasným pochybnostiam nemal v úmysle poľaviť.

Prúd jeho myšlienok prerušilo klopanie na sklenené dvere. Otočil sa a s naučeným úsmevom kývol svojej asistentke, aby vošla. Niektorej časti jeho samotného pripadala celá táto situácia ako groteska. Bol jeden z Aristokratov a pritom navonok pôsobil ako obyčajný podnikateľ alebo advokát z dávnych čias. Chýbal mu už len správny oblek. Škoda, že volil skôr otrhané rifle a košele miesto umelej elegancie kravát.

„Pane, niekto vás chce vidieť,“ ozvala sa mladá žena s nacvičeným úsmevom na perách. „Nemá dohodnuté stretnutie, ale tvrdí, že viete o jeho príchode. Mám ho pustiť dnu?“

V duchu premietal, kto by sa opovážil prísť ho navštíviť. Zoznam tých osôb bol povážlivo krátky. „Vpustite ho dnu a povedzte Peterovi, že o pol hodinu môžeme vyraziť.“

Žena prikývla a odišla. Sám sa posadil do kresla a odchlipol si z pozostatku dokonale vychladnutej kávy. Ani netušil, ako dlho tam len tak stál a pozeral na mesto. V duchu nie po prvý raz premýšľal o tom, ako sa jeho dve identity navzájom líšia. V meste bol obľúbeným mužom, váženým obyvateľom s pomerne vysokou životnou úrovňou. Za jeho hranicami bol utečencom, anonymným telom, ktoré sa nikto nebude namáhať ani poriadne pochovať. Priepastný rozdiel, ktorý ho zo začiatku desil, teraz ho udržiaval na hrane adrenalínu. Bolo to vzrušujúce. Možno by si to nemal až tak užívať, ale nedokázal si pomôcť.

Dvere sa ticho zavreli. Zodvihol hlavu a pokýval ňou na znak pozdravu, keď si všimol svojho verného kamaráta.

„Zistil si niečo?“

Blondiak sa posadil oproti nemu a rukou si prešiel po tvári. „Nie, nič. Akoby sa po nich zľahla zem. Vieme, že vstúpili do divadla, ale žiadna z kamier nezachytila ich odchod. Možno bude problém aj v tom, že v tom momente boli odpojené. Ostatní sa vyhovárajú na skrat, ale nemusím byť génius, aby som uhádol, že sa o to postarali tvoji podarení spoluvládcovia.“

Zacmukal, krútiac pri tom hlavou. „Sú paranoidní.“

„A ty sa im čuduješ? Tam vonku sú ľudia, ktorí dokážu zistiť, kde sa skrývajú. Ja osobne by som sa stále presúval a neveril ani vlastnej matke.“

Postavil sa a znovu prešiel k oknu, dívajúc sa do neznáma. „Bezpečie sa preceňuje. Keby som nebol tam vonku, ale bol by som zavretý niekde v kryte, nič by som nezistil. Nechytil by som nikoho, nič sa nedozvedel. Veď vieš, riskovať sa oplatí.“

„To mi pripomína...“ oval sa blondiak nie práve nadšene. Otočil sa k nemu a prezeral si jeho náhle skeptickú tvár. „Hovoril som s Apryl. Zdá sa, že ľudia sa začínajú búriť.“

Na chvíľu stíchol, premýšľal, čo sa mu to jeho priateľ snaží povedať. No nech sa snažil akokoľvek, jeho myseľ to nedokázala pochopiť. Urobil opatrenia, ktoré zamedzovali jeho... hosťom odísť z ich väzenia. Pretože väčšinou si ani neuvedomovali, že nežijú normálne. Hoci boli Odolní. Ak si aj uvedomili, že sa deje niečo divné, nehovorili o tom. V prostredí, kde im nikto neveril, bolo bezpečnejšie nechávať si svoje obavy pre seba. Inak by boli ostatní obyvatelia v pokušení začať ich považovať za bláznov.

„Ako je to možné? Myslel som si, že naše opatrenia zamedzujú komukoľvek začať robiť problémy,“ povedal napokon.

Napriek hnevu, ktorý ním začínal zmietať, to povedal veľmi pokojne. Na tvári svojho priateľa videl, že ho to mierne znepokojilo. Ale odmietal povoliť. Keby sa ustráchane zastavil zakaždým, keď sa na neho niekto začal mračiť, nikam by sa nedostal.

Druhý muž si odkašlal, akoby sa snažil nájsť vlastný hlas. „Zdá sa, že Yvonne si uvedomila, kde sa nachádza. Alebo skôr, kde nežije. Je veľmi blízko objaveniu cesty von.“

Škaredo zahrešil. „Vedel som, že mi tá ženská bude spôsobovať len samé problémy a bohužiaľ som mal pravdu. Čo sa s tým dá robiť? Mohol by som ju odstrániť trvalo? Je jasné, že nám neprezradí nič a čokoľvek, čo vie, odovzdala aj svojej dcére.“

Jeho oponent sa prudko strhol, akoby mu vrazil. „Teoreticky by si ju mohol zabiť v tejto dobe. Zavraždiť ju, čo by nič neovplyvnilo a nevyvolalo by to žiadnu zmenu času. Lenže nemáme záruku, že mŕtva aj ostane. A cestovať späť v čase nemôžeš, pretože spolu s ňou by si odstránil aj všetkých jej potomkov.“

S potuteľným úsmevom sa otočil späť k mestu a snažil sa skryť svoju reakciu pred svojim spoločníkom. Yvonne nikdy dobre nepoznal, bola len ďalším menom na zozname, ale pri pátraní po jej minulosti objavil niektoré veľmi zaujímavé skutočnosti. Medzi nimi aj to, že Cassie nebola jej jediným potomkom, ba ani jedinou dcérou. Prekvapením bola jej spätosť s jeho pravou rukou. Bolo to niečo, čo dokázal využiť vo svoj prospech. Našťastie to ešte nemusel použiť. Nerád by prišiel o takého verného poskoka.

„Hej, vďaka za tú pripomienku,“ povedal ironicky. „Čo ostatní? Reagujú nejako na jej malú rebéliu?“

„Určite aj sám vieš, že niečo také je dosť ťažké zistiť. Hlavne s ohľadom na to, kde sa nachádza.“

Povzdychol si a prstami si prehrabol vlasy. „Ešte niečo, z čoho by som mohol predčasne zošedivieť?“

„Ehm... našim ľuďom sa podarilo chytiť jedného muža z tvojho zoznamu.“

Očakávaním sa mu zalesklo v očiach. Správy podobného typu mal veľmi rád a nikdy sa mu nezunovalo počúvať ich. Len by sa mu do uší mohli dostávať aj častejšie. „Koho?“

„Davida Parkera, spolupracovníka vynálezcu stroja času. Problém je v tom, že nám toho veľa nepovedal. Nie je Odolný, stal sa z neho Domorodec a bolo pomerne ťažké ho nájsť. Prešiel aj skenom mysli, ale problémom ostáva fakt, že jeho mozog je natoľko poškodený... proste tam nedokázali nájsť nič užitočné. Dokonca ani to, ako vyzerá náš vynálezca alebo aké je jeho pravé meno.“

Sklamane si povzdychol. Ďalší z jeho malých projektov, ktorý stále čakal na úspech. „Takže stále nemáme nádej, že by sme našli človeka, ktorý ako jediný dokáže postaviť nový stroj času. Ako je to vlastne možné? Niekto predsa musí vedieť, kto je ten muž." Zamračil sa. „Nemáš nejaké lepšie správy? Napríklad typ na niekoho, kto by nám vedel niečo povedať?“

Muž si rukou prešiel po tvári a dal si dole kapucňu, ktorá bola jeho jediným poznávacím znamením. „Jeho niekdajší kolegovia sa rozpŕchli, keď sa čas začal posúvať. Tí, ktorých sme chytili, boli buď Domorodci alebo ľudia, ktorí ani v najmenšom neboli Odolní. Keďže pracoval anonymne, neexistujú o ňom ani žiadne záznamy. A ak aj nejaké niekde boli, tvoj brat sa postaral o ich zničenie. Zdá sa, že nakoniec ako jediný poznal toho vynálezcu, ale sám vieš, ako tvoj starší súrodenec dopadol. Od neho sa už nedozvieme ani jeho vlastné meno.“

Zavrčal. „Je nám vlastne tento David Parker na niečo užitočný?“

„No...“ začal a znel nanajvýš skepticky. „Jeho konečné uväznenie predstavuje úspech a okrem toho, vždy sa môžeme vrátiť späť v čase do nejakej etapy jeho života, kde by si mohol niečo zistiť.“

Rukami sa oprel o sklo. „Vďaka za tip, ale sám vieš, že to nie je možné. Musím vedieť presný dátum a kvôli nefunkčnosti jeho vlastného mozgu akosi nemám ani len predstavu, kam sa vydať.“

„Inými slovami nemáme nič, čoho by sme sa mohli chytiť a ty si sa ani o krok nepriblížil k chyteniu Cassie alebo Gabriela, alebo kohokoľvek iného použiteľného.“

Dlho mlčal a premietal, čo by mal svojmu poskokovi povedať. Napokon sa otočil čelom k nemu a ani sa nesnažil popierať svoje zjavné podráždenie. Iste, išlo o muža, ktorému mohol dôverovať, že ho nikdy nezradí, ale aj jeho vernosť mala nejaké hranice a tie siahali len po Cassie a čokoľvek s ňou spojené. V duchu opäť raz preklial svoj slabý moment, keď mu prisahal, že sa ju nepokúsi zabiť alebo vedome zraniť. Prehľadať jej myseľ a zistiť pravdu? Prečo nie. Ale ak by mu napadlo čo i len na jednu sekundu, že by ju fyzicky napadol... a guľka zo zbrane zaobstaranej na jeho ochranu by sa mu s istotou zaryla do stredu čela.

Dokonalá irónia.

„Ja raz Cassie nájdem a ver mi v tomto – zistím, čo potrebujem. A je mi jedno, ak ju pri tom zlomím. Je veľa spôsobov, ako niekoho zabiť bez toho, aby si sa ho fyzicky musel dotknúť. Možno by si na to nemal zabúdať. Možno tak budeš viac dbať na môj úspech a nie na šťastie svojej sestry.“

***

Gabriel stál na mieste, hoci bolo pomerne ťažké ostať v pokoji a nepochodovať po miestnosti. Nepamätal si, keby naposledy bol takýmto spôsobom naštvaný. Možno sa to ešte ani nestalo. Jedna jeho časť na neho vrieskala, aby sa pozbieral a začal sa správať ako človek. Tá druhá len vrčala ako nejaký lev zatvorený do príliš malej klietky. Mal právo požadovať informácie o svojej sestre a jediné, po čom túžil, bolo nájsť ju. Ale zdalo sa, že to sa už nestane.

Pozeral sa na ten prekliaty holograf a premýšľal o všetkom, čo sa odohralo. V jednej sekunde akoby prišiel o všetko. Nikdy netušil, ako sa s podobnými záležitosťami vyrovnať. Mal tendenciu vykričať sa z toho, nejako zaútočiť na ľudí okolo seba, aby sa zbavil prebytočnej frustrácie a bolesti. Vedel, že to nebolo správne, ale nedokázal si pomôcť.

Ruky zovrel do pästí. Mal pokušenie prejsť prstami cez tú dokonalú napodobeninu vlastnej sestry, opäť sa uistiť, že sa mu to nesnívalo a všetko toto sa skutočne stalo. Odkaz jeho sestry... dozvedieť sa, že celé jeho úsilie bolo márne, bolo ako dostať ranu železnou päsťou do žalúdka. Strácal dych i odhodlanie. Bol prázdny a myšlienky sa v ňom odrážali ako loptička od steny. A niekde medzi tým vzduchoprázdnom a pulzujúcou bolesťou sa začala objavovať pre neho taká známa tvár.

A nepatrila jeho sestre.

Potichu si povzdychol. Zachoval sa ku Cassie naozaj hnusne, ale nebol v rozpoložení, aby sa na čokoľvek zmohol. Stála tam a dožadovala sa pravdy, čo v jeho podaní nedopadlo práve najlepšie. A namiesto toho na ňu proste zaútočil. Tichý hlások jeho svedomia mu nadával za tú príšernosť a niečo v ňom sa proti tomu búrilo. Nechcel ju vidieť trpieť, ale smiať sa. Tak prečo sa nedokázal pozbierať dostatočne na to, aby sa upokojil a prestal na ňu útočiť. Ako to mohol takto pokašlať?

Jeho hnevlivé obviňovania plné ľútosti a zmätku prerušila až veľká ruka, ktorá mu dopadla na plece. Odvrátil tvár od virtuálneho klonu svojej sestry a stretol sa s párom nadmerne rozhnevaných očí. Ich majiteľ mlčal, ale jeho výraz doslova kričal obvinenia.

„Čo je, Still? Niekto ti stúpil na nohu?“

Still sa na neho stále mračil a pozeral dole na neho ako na nejaký hmyz, ktorý si práve našiel v tanieri. Aj bez slov dokázal vyjadriť svoj nesúhlas s tým, čoho bol svedkom. Gabriel odmietal cítiť sa kvôli tomu vinný. Mal právo reagovať prehnane. Veď išlo o jeho sestru!

„Netvár sa takto, mal som právo takto reagovať," obhajoval sa. „Ona má informácie o mojej sestre a odmieta mi ich prezradiť. Mohol som ju nájsť ešte pred tým, čo ju našli a zbavili sa jej. Lenže som na to nedostal príležitosť. Tak sa nečuduj, že som z toho podráždený.“

Obišiel holograf z druhej strany len aby nemusel čeliť Stillovej reakcii. Chcel ten program nejako vypnúť, lenže ovládaciu konzolu nikde nevidel. Poobzeral sa a hľadal čokoľvek, čo mohlo projektovať jej podobu, alebo prepožičať jej počítačom upravený hlas, ktorý tak veľmi dôverne poznal. Lenže ani so svojim doterajším vzdelaním nič nedokázal nájsť. Na chvíľu ho zachvátil pocit absolútneho úžasu a pýchy, ktorý pocítil voči schopnostiam svojej sestry. Ale vzápätí ho prepadlo sklamanie zmiešané s bolesťou. Už nikdy jej nebude môcť povedať, ako obdivuje to, čo dokázala. Veď ani on nedokázal určiť, ako presne to funguje. Ale nedostane na to príležitosť.

To pomyslenie ho nútilo vraštiť tvár od bolesti.

Odvrátil tvár. Nemal žiadny plán. Netušil, čo bude teraz robiť. Možno by mohol zájsť za Cassie a... A čo? Povedať jej, ako veľmi to ľutuje? Ospravedlniť sa? Lenže ako by mal začať? Normálny spôsob asi nebude dostačujúci a okrem toho si nebol celkom istý, ako by mal začať. A keď sa pozrel na Stilla, cítil sa ešte aj vinný. To nebola dobrá kombinácia. Cassie bola krásnym dievčaťom a za niekoľko dní mu na nej začalo záležať ako na nikom inom doteraz. A on to pokašlal. Vedel to veľmi dobre aj bez Stillovho pripomínania.

Cítil, ako sa jeho hnev mení na zmätok. Nepovažoval sa za cholerického človeka, ale ak raz vybuchol, trvalo to len niekoľko sekúnd. Potom nadišiel problém s napravovaním čohokoľvek, čo zo seba vypustil. Väčšinou to proste len ignoroval. Bola výhoda, keď ľudia okolo neho zabúdali na všetko, čo sa stalo pred niekoľkými hodinami. Aspoň sa nemusel ospravedlňovať za nič, čo povedal a takisto to nemusel vysvetľovať.

Asi sa z neho stáva padavka.

Prešiel na opačnú stranu miestnosti, čo najďalej od holografu ako mohol, a zosunul sa popri stene na zem. Možno ho nemalo prekvapiť, keď sa Still zložil oproti nemu. A určite sa nemal čudovať jeho doslova dopálenému pohľadu. Doteraz si myslel, že je nemožné niekomu vynadať bez slov. Očividne denne zakúšal nové skúsenosti. Práve túto jednu by radšej nepoznal.

„Čo odo mňa chceš? Mám ísť za ňou?“

Still kývol hlavou a rukou pokynul smerom k podobizni jeho sestry. Mohol by sa vyhovárať na to, že netušil, čo sa mu snaží povedať, ale klamal by. Mal si s Cassie pohovoriť o tom, čo jej vlastne vyčítal. Netušil, či na to bude mať dosť sily.

„A čo jej mám povedať? Moja sestra je preč a spolu s ňou aj čokoľvek, na čom pracovala. Možno Cassiina mama o tom niečo vedela, ale jej sa tiež spýtať nemôžeme. Má vôbec cenu v tom pokračovať? Možno by sme sa mali sústrediť len na prežitie. Ťažko bojovať proti problému, o ktorom ani väčšina ľudí nevie, že existuje.“

Still pokrútil hlavou a ukázal smerom k železným vrátam, cez ktoré pred tým zmizla Cassie. Gabriel si s prekvapením uvedomil, že aj Molly niekam odišla. Pravdepodobne teraz bola vonku s Cassie a spoločne plánovali krutú pomstu voči jeho osobe. Nie, že by si ju nezaslúžil.

„Pochybujem, že by ma Cassie dokázala ešte počúvať. Neukázal som sa práve v najlepšom svetle.“

Vážne práve znel ako ustráchaná baba? Nebol predsa zbabelec. Mal by sa pozbierať, napochodovať na akékoľvek miesto, kde sa Cassie skrýva a všetko jej pekne vysvetliť a na kolenách prosiť o jej odpustenie. Lenže... niečo ho zastavilo. Možno to niektorej jeho časti takto vyhovovalo. Doteraz sa staral len sám o seba, len ojedinele sa snažil vyriešiť problém s Odolnými, ktorými sa mal ako vojak zaoberať. Ako jednotlivec prežije dlhšie.

Odrazu vedľa seba zacítil pohyb. Nemusel sa tam pozerať, aby vedel, že Still sa posadil vedľa neho. Nereagoval na to. Len tam ďalej posedával s hlavou opretou o stenu a bol dokonale rozpoltený tým, že sa jeho myseľ a duša nedokázali nejako zladiť.

„Pokašlal som to, čo?“ spýtal sa, ale bola to skôr rečnícka otázka.

Still po potľapkal po pleci. Gabriel sa k nemu automaticky otočil a nechápavo sledoval, ako niečo začal ukazovať rukami. Nebola to žiadna znaková reč. Nie, že by niečo také ovládal, ale toto pripomínalo skôr snahu Japonca vysvetliť niečo Španielovi za pomoci mizernej znalosti angličtiny. Reč rúk a nôh zakaždým zabrala, ale asi nie v prípade, ak na opačnej strane sedel človek bez jazyka. A to doslova. Keďže však prstami stále nejako ukazoval smerom k holografu, došlo mu, že sa to nejako týka jeho sestry.

„Mám pátrať po tom, čo robila moja sestra?“ hádal skepticky.

Still prikývol.

„Lenže ako to mám urobiť?“

Gabriel čakal zase nejaké nezrozumiteľné posunky, ale Still ho dokonale prekvapil tým, že len hlavou kývol smerom k vrátam. Na toto vážne nepotreboval prekladateľa.

Povzdychol si. „Chceš, aby som išiel za Cassie a požiadal ju o pomoc.“

Opäť prikývol a aby dodal tomu gestu na dramatickosti, potichu zatlieskal. Gabriel na neho zodvihol obočie a venoval mu stoický pohľad.

„Nebude ma počúvať. Bol som k nej fakt hnusný.“

Na to sa strhla doslova víchrica pohybov. Mal pocit, že čochvíľa príde o niekoľko zubov, ale nedokázal sa uhnúť. Jednotlivé gestá boli trhané a hnevlivé a bol si istý, že keby ten chlap dokázal hovoriť, práve teraz by mu z jeho ohlušujúceho kriku išli prasknúť ušné bubienky. Možno neskôr v tom bude schopný nájsť niečo vtipné, avšak v tomto momente len krútil hlavou. Stillove prsty doslova zápasili vo vzduchu a keď si niekoľkokrát poklepal po čele, bolo jasné, že spochybňuje Gabrielove duševné zdravie.

Potlačil povzdych.

„Ja viem, správal som sa ako bastard. Musím sa ospravedlniť. Ešte niečo, čo mi nedošlo?“

Still sklonil hlavu a pohodil ňou k jeho sestre a potom opäť k dverám. Pravdepodobne sa začínal lepšie orientovať v tých jeho gestách, inak naozaj netušil, ako bolo možné, že hneď pochopil.

„Mám s ňou dokončiť úlohu mojej sestry.“ V podstate sa ani nepýtal. Vedel, že to tak myslel.

Nasledovalo spokojné prikývnutie. Gabriel sa v duchu na chvíľu pozastavil nad skutočnosťou, že bol aktívnym členom konverzácie, v ktorej ako jediný rozprával. Bolo toho na neho trochu veľa. A zároveň na tom bolo niečo správne. Alebo sa opäť ozývala jeho schizofrénia.

„Vieš, že mi ešte nikdy nevynadal nemý?“ spýtal sa Gabriel a s námahou sa postavil.

Vykročil smerom ku dverám s úmyslom nájsť Cassie a pokúsiť sa napraviť ten bordel, do ktorého ich oboch dostal, lenže skôr, ako sa stihol čo i len priblížiť, zacítil vo svojom vnútri známe pnutie. Bolo to ako také malé déjà vu. Poznal ten pocit tak dôverne, že by o ňom dokázal napísať desaťstranovú esej. Väčšinou však dúfal, že sa nikdy nebude opakovať, hoci na ňom bolo čosi bezpečné. Kým ho stále sprevádzal, a spolu s ním aj ostatných Odolných, bolo jednoduchšie fungovať vo svete, ktorý ho obklopoval. Občas ho nespoznával, ale bolo to lepšie ako zmiznúť z povrchu zemského bez toho, aby si ktokoľvek vôbec spomínal na jeho prítomnosť.

Pocit, akoby sa mu obracali črevá a niekto mu pochodoval v žalúdku, pomaly odznieval. V duchu začal uvažovať nad tým, čo sa zmenilo tentokrát a aké rozkazy sa objavili v databáze. Napomenul sa, že to už nie je jeho starosť. No všetko mu vyšumelo z hlavy v moment, keď sa okolo nich zodvihol vysoký krik. Srdce mu zovrelo a bez rozmyslu sa vrhol k železným vrátam.

Modlil sa, aby Cassie bola v poriadku.

Kapitola 12. ¦¦ Kapitola 14.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 13.: