OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 25.

04.09.2014 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1015×

Kapitola 25.

Blondiak sa zamračil, keď jeho pán začal nervózne obchádzať po miestnosti. V duchu sa už po niekoľkýkrát zamýšľal, čo mohlo spôsobiť ten jeho nevídaný nepokoj. Ale radšej sa nepýtal. Ešte stále sa totiž snažil vyhnúť priamemu rozhovoru. Nie, nebál sa ho. Avšak z jemu neznámeho dôvodu sa jeho zamestnávateľ vždy dozvedel, keď sa niečo dialo. Nevedel síce všetko, ale mal podozrenie. A k usvedčeniu je potom len krok.

Vtom sa otvorili dvere a dnu vkročila jeho sekretárka. Bola tu už dlho, takže na ňu jej šéf mal slabosť. Keď sa tak pozeral na príťažlivé telo v objatí najjemnejšieho hodvábu a čipky, telo mu zaplavil oheň. V duchu nevyberane zahrešil, keď mu vlastná potreba pripomenula, že bol až príliš dlho bez ženy.

„Je tu pán McCormick. Chcete ho prijať?“

Muž prikývol bez toho, aby sa vôbec obťažoval otočiť. Sekretárka to ignorovala a odstúpila od dverí, ale nechala ich otvorené pre vychudnutého chlapíka, ktorý vošiel dnu. Blondiak na neho kývol, ale len z čírej slušnosti. Keby mohol, utopil by toho neschopáka v jeho vlastnej krvi.

„Pane...“ začal tým svojim piskľavým hlasom. Nepokračoval však, akoby čakal na pozvanie.

„Čo chceš?“ zavrčal na neho.

Blondiak sa uškrnul, ale nezasahoval im do rozhovoru. Bolo to tak pre neho bezpečnejšie a takisto sa nechcel vystavovať riziku, že na jedného z nich zaútočí.

Dlháň si odtisol od krku golier, akoby nemohol dýchať. „V stredisku číslo šesť niekto je. Keď sa zapli senzory, mysleli sme si, že je to len porucha, ako predtým. Chcel som vyslať tím, aby poškodený procesor nahradili a znovu naprogramovali roboty. Ale ešte skôr, ako stihli vyraziť, rozozvučali sa v stredisku všetky sirény. Niečo spustilo poplach. Roboty zobrali nohy na ramená a teraz sú niekde v Rozvalinách a nereagujú na naše volanie. Niekto ich nastavil tak, aby sa držali bokom.“

V miestnosti zavládlo hrobové ticho, prerušované len bubnovaním prstov po skle. „Je niekto v objekte?“

„Ehm...“ začal ešte nervóznejšie dlháň. „Cez bránu prešlo šesť osôb, ale v budove je ich len päť. Stratili sme spojenie, takže nevieme určiť, čo tam robia. Všetko systematicky vypínajú. Akoby niečo hľadali.“

Prekvapene sledoval, ako jeho pán vôbec nijako nereagoval. On sám mal čo robiť, aby ovládol triumfálny výkrik radosti. Ak niekto poškodil tie senzory, mohlo to znamenať len jediné – jeho sestra si našla svoju cestičku k jednému z najväčších tajomstiev Aristokratov. Bola to škodoradosť, ktorá nútila jeho pery vyzdvihnúť sa do úsmevu, alebo aspoň úškľabku, ale srdce mu zvierala obava.

Vedel si predstaviť, ako sa asi teraz cíti. Našla tam svoju matku, o ktorej si celé roky myslela, že zomrela, že ju Aristokrati popravili na výstrahu ostatným. Ale ju počkal iný osud; osud, ku ktorému jej sám dopomohol. Nevedel, kým tá žena je, ale nevedomosť neospravedlňuje. Netušil, ako sa ešte niekedy bude môcť bez výčitiek svedomia pozrieť do očí vlastnej sestry, ktorú v podstate ani nepoznal.

„Napovedá niečo tomu, že by boli otvorené archívy alebo cely?“

„Ako som povedal, niekto prerušil spojenie. Takže nevieme s presnosťou určiť, kam všade sa až dostali a čo urobili. Ale sú tam už niekoľko hodín.“

Blondiak sa pripravil na výbuch hnevu. Podvedome sa prikrčil a čakal, čo príde. No na jeho veľké prekvapenie sa nič nestalo. Jeho pán tam ďalej pokojne stál a oproti nemu od strachu doslova podskakoval ten vysoký chlapík. Z celej tej situácie nemal práve najlepší pocit.

„Pane?“ ozval sa dlháň, keď jeho šéf len tak postával a nič nehovoril. „Chcete, aby som tam poslal tím vojakov?“

Na odpoveď len odmietavo pokrútil hlavou. „Nie, vojakov pošli radšej na ostatné základne, aby sme predišli podobným problémom. Ja za teba vyriešim tento.“

Bolo očividné, ako mužovi pri tých slovách odľahlo. Celé telo sa mu uvoľnilo a chvíľu to vyzeralo, že sa pod ním podlomia kolená. Ale nakoniec to ustál. Počkal ešte niekoľko minút, či mu jeho milovaný pán predsa len niečo nepovie, ale keď sa tak nestalo, pomaly a opatrne sa začal zakrádať ku dverám. Nezastavený potom prekĺzol von ako nejaký potkan. Pri reakcii toho neschopáka si odfrkol. Iste, on osobne svojho pána tiež nezbožňoval, skôr ho nenávidel, ale neurobil by tú chybu, že by takto prejavil svoju slabosť. Nebol idiot. Vedel, čoho je ten pankhart schopný, pocítil to na vlastnej koži. Opakovane.

„Tá tvoja sestra mi robí len samé problémy. Začínam uvažovať, či mi je vlastne na niečo prospešná?“

Pri jeho slovách to v ňom až tak hrklo, ale snažil sa ostať nečitateľný. Prejavy emócií by mu teraz veľmi nepomohli, hoci pri návale hnevu, aký v ňom vzbĺkol, by to jeho samozvaný pán ani nemusel prežiť. Teda, nie, že by sa mu tá myšlienka nepozdávala, ale jeho smrť by, bohužiaľ, nič nevyriešila. Možno by ich situáciu len zhoršila.

„Vedel si, že sa len tak nevzdá. Teraz sa jej podarilo náhodou na niečo naraziť.“

Druhý muž sa však nechytil na jeho klamstvo. Miesto toho len pokrútil hlavou. „Nie je náhoda, že tam išla. Nikto z nás nevedel, kam všade až tie súradnice viedli. Boli sme si istý, že podľa nich sa dajú nájsť len ostatné stroje času. Očividne sme sa mýlili. Podľa nich našla aj našu malú zašiváreň pre nepohodlných ľudí.“ Pokrútil hlavou. „Znamená to teda, že už našla informácie, ktoré jej zanechala matka. A ja sa neviem zbaviť myšlienky, že ty si o tom vedel.“

Mal som podozrenie, dodal v duchu. „Keby som to čo i len tušil, povedal by som ti to. A to dobre vieš.“ Tónom svojho hlasu by dokázal presvedčiť asi aj sám seba.

Na dlhú chvíľu zavládlo v miestnosti ticho, akoby sa jeho šéf rozhodoval, čo presne by mal urobiť so vzniknutou situáciou. Blondiak si bol istý, že napriek tomu svojmu divadielku nijako nezasiahne, hoci naoko to bude vyzerať akoby tých výtržníkov pochytal a potrestal - hlavne kvôli podriadeným. Lenže on ho poznal z inej stránky a tak mu bolo jasné, že nič neurobí. Potreboval jeho sestru a hlavne to, čo našla. Tie informácie by ho mohli vyniesť až na vrchol a urobiť z neho neobmedzeného vládcu. Urobil by čokoľvek, aby sa na to miesto dopracoval.

„To si s tebou vybavím neskôr, teraz musíme vyriešiť tento bordel. Zavolám si,“ povedal akoby mimochodom a do ucha si vložil slúchadlo z podstavca na stole. Blondiak trochu znervóznel.

„Chcem hovoriť s Chloe,“ začal ležérne. Ale ľudia tu v budove vedeli, že mu nemajú odporovať a proste splniť rozkaz.

Chvíľu bolo ticho. „Skontrolovali ste všetky senzory? Fungujú?“ Odmlčal sa, akoby počúval osobe na druhom konci. „Tak všetky zapni. Ubezpeč sa, že sú všetky roboty z dosahu. Áno, hneď teraz!“

Zvuk jeho naštvaného tónu sa rozliehal po miestnosti. Keď sa rozčuľoval, neveštilo to nič dobré. V spojitosti s jeho tajomnými príkazmi a otázkami to bolo viac ako zlovestné. Ale nemohol sa prezradiť tým, že by znervóznel, alebo by sa začal nejako obzerať a hľadať pri tom únikovú cestu. Miesto toho tam len tak stál a pozeral pred seba, ruky založené na hrudi. Bol v dokonalom pokoji. Nehybný ako socha.

„Si si istá, že všetko funguje?“ Zahmkal, zatiaľ čo čakal. „Dobre, tak to tam vychoďte do vzduchu. Hneď.“

Telo mu zmeravelo, no tentoraz sa už nedokázal ovládnuť. „To nemôžeš!“ skríkol pobúrene. Srdce mu divoko bilo v hrudi. „Budeš ju ešte potrebovať. Ešte stále nevieš, kde sú tie informácie od jej matky,“ pretisol pomedzi zuby.

Jeho šéf sa na neho škaredo zadíval. „Teraz je nám skôr na škodu. Pozri, kam sa už stihla dostať. Bude sa to len zhoršovať. Nebudem riskovať, že sa mi zajtra objaví na prahu a všetko zničí!“ V jeho odpovedi bolo toľko nenávisti, až z toho mrazilo. „Opáľte tú prekliatu budovu!“

Na chvíľu úplne stuhol, ale vzápätí už bol plne v pohybe. Akoby mu preskočilo. V hlave mal len túžbu ochrániť zvyšok svojej rodiny, ktorú v podstate ani nikdy nemal. Bolo to iracionálne a neprinesie mu to nič dobré, ale nedokázal sa zastaviť. Zahnal sa na svojho šéfa v úmysle zraziť ho do bezvedomia a potom sa posnažiť zrušiť jeho príkaz. Ale nedostal sa k tomu.

Ako poslednú vec predtým, než sa prepadol do bezvedomia, cítil oceľovú päsť svojho šéfa.

***

Cassie si roztrasenou rukou prešla po tvári a opäť sa pomrvila. Netušila, ako dlho tam sedela a pozerala sa na obraz vlastnej mamy. Mohli to byť hodiny, alebo dni, možno aj roky. Nezáležalo jej na tom.

Bolo to ako opäť ju nájsť a stratiť v jednej chvíli. Štyri roky žila v presvedčení, že jej niet. Aristokrati ju odpratali z cesty spolu so všetkými, ktorí sa pre nich stali priveľmi nepohodlnými. Pre ňu bolo jednoduchšie premýšľať o tom takouto cestou, než otvorene si priznať, že tých ľudí proste zmasakrovali. Ale nech to bolo akokoľvek, mala čas nejako sa s tým vyrovnať. Večer pred spaním stále občas plakala, myslela na to, čo stratila a nikdy nezíska späť. Bolesť v sebe stále dusila, ale občas mala pocit, akoby postupne odchádzala.

Ale teraz, keď videla nejakú napodobeninu svojej mamy, ako dookola robí to isté, akoby sa v nej niečo zlomilo. Slzy jej ticho stekali po tvári a zo svalov jej unikol všetok život. Mala pocit, akoby už nikdy nemala normálne fungovať. Jediné, čo ju ešte dokázalo udržať v prítomnosti, bol Gabriel. Hrejivosť jeho prstov ako jediná dokázala roztopiť chlad jej pokožky. Ale nebolo to dostatočné na to, aby sa dokázala postaviť. Ešte nie. Ešte chcela chvíľu predstierať, že je vo svojej malej bubline a nič z toho neexistuje.

„Cass,“ prehovoril jej Gabriel do ucha. Jeho dychu ju pošteklil na koži. „Viem, že je to ťažké, ale mali by sme odtiaľto vypadnúť. Niekto by mohol prísť.“

Pokrútila hlavou a odmietala sa odvrátiť od tej monotónnej činnosti jej matky. „Nemôžem... nemôžem ju tu nechať.“ Hlas mala bez výrazu, mŕtvolne monotónny.

Gabriel ju pohladil po tvári a kľakol si pred ňu. „Ja viem, že ju tu nechceš nechať. Ver mi, ja to chápem. Ani ja by som tu nenechal svoju sestru. Ale jedno musíš pochopiť – nesklameš ju tým, že teraz odídeš. Sklamala by si ju len vtedy, ak by si to vzdala. Ak by si ostala tu a nechala sa chytiť.“

„Ale ona tu ostane. A ja ju už potom nenájdem,“ zamrmlala a rukou pohladila obrazovku.

„Ale ona tu nie je,“ povedal jemne, takmer sa mu ani nehýbali pery. „Toto je len jej napodobenina. Má ťa to vystrašiť. Nedovoľ im to.“ Jemne ju pobozkal na líce. „Nájdeme spôsob, ako vrátiť tých, čo zmizli.“

Cassie až vtedy bola schopná odvrátiť sa od toho panelu, avšak prstami sa stále dotýkala chladného skla. Potrebovala uistenie, že je to naozaj. Inak by padla do predstavy, že sa z tohto všetkého môže prebudiť. Vďaka Gabrielovi a jeho hlasu to bolo o niečo jednoduchšie. Jeho dotyk ju vracal do prítomnosti a nútil ju začať vnímať, hoci sa tomu bránila. Do uší jej po prvý raz za celý ten čas doľahol bzukot hlasov ostatných, ale čo hovorili, to už nevedela.

„Sľubuješ, že ju nájdeš?“ uisťovala sa.

Gabriel prikývol. „Prisahám, že kým budem žiť, urobím všetko pre to, aby som našiel tých, ktorí zmizli. Všetkých, Cass. Tvoju mamu, aj svoju sestru.“

Pri jeho slovách v nej hrklo. Nič jej nevyčítal, ani neznel ostro. Proste akoby konštatoval očividný fakt, čo ju prinútilo cítiť sa ešte horšie. Ona sa tu zosypala ako domček z kariet kvôli strate svojej matky a pritom si sebecky odmietala uvedomiť, že nebola jediná. Gabriel tam mal sestru a nemohol sa na ňu ani pozrieť, pretože mu Cassie blokovala výhľad.

Vyskočila na nohy. „Gabe, ja...“

Prst jej položil na pery. „Nie, nič nehovor. Necíť sa vinná. Je správne smútiť nad stratou svojich blízkych. Moja sestra síce bola to jediné, čo som na svete mal, ale v mojom živote bola len občas. Zbožňujem ju a som si istý, že aj ona mala rada mňa, ale celé roky som ju nevidel. Tak trochu som sa už zmieril s tým, že tu nie je.“

Cassie otvorila ústa, aby mu odpovedala, ale opäť ich zavrela. Mohol za to pohľad do jeho očí. Predtým si to nevšimla, ale teraz si tým bola istá a v duchu si nadávala za to, že bola taká zaslepená. Gabriel jej hovoril, že na tom nezáleží, ale v očiach sa mu zrkadlila tá istá bolesť, ktorá jej bodala do srdca.

„Si mizerný klamár,“ podpichla ho.

Gabriel sa usmial. „Možno som a možno nie som. Ale to nemení nič na fakte, že smútením im nepomôžeme. Chcú, aby sme dokončili to, čo začali. Tu sme našli nejaké stredisko. Tajnú základňu plnú obrazoviek. Nikto nevie, čo je na tých ostatných súradniciach.“ Žmurkol na ňu. „Buď tu môžeme počkať, alebo sa pohneme vpred a celé to vyriešime.“

Oplatila mu úsmev a vystrela sa. Otupenosť bola preč a hoci ju stále vnútorne zvieral strach, že matku nikdy neuvidí, vedela, že Gabriel má pravdu. Ak sa nepohne, nedopadne to dobre pre nikoho z nich. Bolo len otázkou času, keby ich tu nájdu. Musia odísť a čím skôr tak urobia, tým lepšie.

Odkašlala si, aby zahnala škrabanie v krku. „Mali by sme ísť.“

Nedozvedela sa však, čo jej chcel Gabriel odpovedať. Pretože v ten moment ju nejaká ruka potiahla dozadu. Na okamih jej zamrzlo srdce, aby sa vzápätí rozbehlo závratnou rýchlosťou. Jej obavy sa preniesli do skutočnosti až tak rýchlo, že sa jej zatočilo v hlave. Čakala tvár nejakého vojaka, avšak keď vzhliadla, videla len znepokojeného Matta. Výdych plný úľavy doplnila ranou do jeho ramena.

„Ty somár, skoro som skolabovala!“

Matt sa zaškeril, ale hneď zvážnel. „Prepáč, že som vystrašil tvoj jemnocit, ale zatiaľ čo ste tu vy dvaja riešili svoje súkromné drámy, ja a Gareth sme sa tu rozhliadli a v podzemní sme našli cely plné ľudí.“

Cassie sa zmätene otočila a zadívala sa na Gabriela. „Prečo by tu boli cely?“

„Ja by som bol skôr prekvapený, keby tu neboli,“ skonštatoval sucho. „Ako vojak som to videl neustále – do ciel zatvárali stále nových a nových ľudí. Celé rodiny. Na niektorých robili pokusy a snažili sa zistiť, prečo sa z niektorých stanú Domorodci a iní sú Odolní. Iní zase boli len nepohodlní a mohli by nejako ohroziť nadvládu Aristokratov.“ Trpko sa zasmial, keď si všimol Cassiin zdesený pohľad. „Čakali ste niečo iné? Pred prvým posunom času žilo na svete vyše siedmych miliárd ľudí. Teraz je v mestách ubytovaná maximálne tretina. Zvyšok musel niekam zmiznúť.“

Začula, ako sa od stien miestnosti ozvalo zalapanie po dychu. „Chceš povedať, že takéto zariadenia sú po celom svete?“

„Pravdepodobne áno,“ súhlasil Gabriel. „Len v Severnej Amerike ich je možno dvadsať, teda v súčasnosti, začalo sa to na menšom čísle. A určite stojí aspoň niekoľko desiatok tajných základní. A v každej sú väzni.“

Cassie prešiel po chrbte mráz. To stredisko bolo ako dom hrôzy. Chýbali už len duchovia. „Čo... čo urobíme?“ Otázku adresovala vo všeobecnosti všetkým, ale dívala sa pri tom na Gabriela. Ten to pochopil ako osobnú výzvu a pošúchal si ruky.

„Mali by sme ich pustiť.“

„A to len tak?“ zapochyboval Matt, ktorého očividne prekvapilo, že Gabriel niečo také navrhol. Cassie na chvíľu uvažovala, prečo to tak bolo. Ak túto tému spomenul, mal predsa očakávať, že sa mu dostane práve takejto odpovede. Alebo mal stále o Gabrielovi pochybnosti?

Podvedome sa za to na Matt zamračila.

„Roboty tu nie sú a keďže nemôžeme vyslobodiť tamtých ľudí,“ rukou pohodil smerom k obrazovkám, „pustíme aspoň tých chudákov, ktorí sú dole. Alebo skôr tých, ktorí budú chcieť odísť.“

„Kto by tu chcel ostať?“ zhrozil sa Matt.

Gabriel rozhodil rukami. „Stretol si sa niekedy s normálnymi ľuďmi, ktorí žijú v Rozvalinách?“ Keď mu nikto neodpovedal, rozvinul svoju myšlienku: „Nemám na mysli Domorodcov alebo Odolných, ale tých ostatných, na ktorých zmeny času vplývajú presne tak, ako by mali. Rozprával si sa niekedy aspoň s jedným z nich?“ Keď sa Matt stále nechytal, pokračoval: „Tí ľudia vedia, že ich tam Aristokrati nechali a myslia si, že to má nejaký vyšší účel. Ak niektorí z nich skončili tu, neodídu. Pretože sú presvedčení, že práve takto to malo byť.“

„Sú šialení, preto tu ostanú," odfrkol Matt.

„Nie sú šialení,“ rozohnil sa Gabriel. Cassie si okrajovo spomenula, že v podobnom rozhovore sa kedysi ocitli ani oni dvaja. „Sú to iba ľudia, okolo ktorých sa všetko mení, ale oni to nevedia ovplyvniť.“

Matt zodvihol ruky v znaku bezmocnosti. „Mne je to jedno. Hlavne odtiaľto vypadnime.“

Cassie ich nasledovala do stredu miestnosti. Všimla si, že Molly a Still s nimi neboli, hoci ich predtým počula rozprávať sa. Možno išli dopredu. Veď to ani nedokázala povedať, keďže len tak sedela a ani poriadne nevnímala, čo sa dialo okolo nej. Pri to priznaní sa trochu zahanbila a možno aj pre to bola taká nadšená, že sa môže pustiť do niečoho iného.

Zložila sa úplne pre nič a pritom nebola jediná, ktorá tak mohla zareagovať. Ona stratila matku, Gabriel sestru a Matt manželku. Gareth prišiel o maličkú sestričku, ktorú sa snažil chrániť, ale miesto toho bola pred jeho očami popravená. Molly určite musela opustiť všetko, keď prišla do minulosti. A Still bol stále záhadou, ale spôsob, akým sa občas pozeral na svet okolo seba, svedčal o tom, ako veľa toho zažil. Ale len ona jediná, ktorá kvôli svojej minulosti stále fňukala. Viac ako kedykoľvek predtým sa cítila slabá a naivná.

Keď jej Gabriel položil ruku na rameno, aby ju naviedol na miesto, kam má ísť, mierne sa pod jeho dotykom strhla, ale bez slova ho nasledovala po dlhej chodbe a smerom ku schodisku. Aby sa odreagovala a zabudla na svoje zblúdilé myšlienky plné sebaľútosti, zamerala sa na svoje okolie.

Musela uznať, že ju to tu prekvapilo. Očakávala holé steny, zatuchnutý vzduch a možno nejaké krysy. Ale miesto toho ich vítal len príjemný interiér, aký si vedela predstaviť skôr niekde vo vile. Aj keď kto vedel, čím bolo to miesto predtým. Pamätala si, že z vonku vyzerala tá budova dosť ošarpane, ale nič nenaznačovalo tomu, že vnútrajšok na tom bude podobne.

Míňali steny plné obrazov a dokonca aj keď došli až do studeného suterénu, steny zdobili zvláštne obrazce na látke, ktorá zakrývala klasickú omietku. Všade bolo plno závesov, o ktorých by mohla prisahať, že boli zamatové. Pripomínalo jej to tam viktoriánske sídlo s tými všetkými ozdobnými ornamentmi a zvyškami pozlátenej farby. Nevedela si predstaviť, čo robil takýto druh stavby v Amerike, ale v súčasnej dobe bolo možné všetko. Posuny času mohli ovplyvniť prakticky všetko. Dokonca aj osídľovanie územia, na ktorom stoja práve teraz.

Potrasením hlavy sa prinútila sústrediť na dôvod, prečo zastali. Zodvihla pohľad a všimla si pätoro oceľových dvier, ktoré sa tam nehodili tak veľmi, ako sa nehodil sneh do púšte. Boli vyslovene gýčom a mali slúžiť na jediný účel – udržať vo vnútri obyvateľov tej miestnosti. Celá sa otriasla, keď jej mimovoľne mysľou prebehlo slovo väzenie.

„Prehľadali sme to tu trikrát, ale našli sme len týchto päť ciel. Netušíme, čo za ľudia sú vo vnútri ani ich presný počet, ale máme aspoň kľúče.“ Zodvihol spomínaný predmet do výšky a zaškrtal ním. „Poslal som Garetha spolu so Stillom a Molly, aby ešte prezreli vonkajší okruh budovy. Majú nás počkať vonku. Takže by so navrhoval, aby sme to tu rýchlo vybavili. Behá mi mráz po chrbte.“

Cassie s ním v duchu súhlasila, ale nepovedala nič. Len odstúpila stranou, aby sa tí dvaja mohli vrhnúť na prvé dvere. Všimla si, ako chvíľu zápasili, kto odomkne. Musela sa ticho zasmiať. Nebolo to vtipné, ale bolo to nepatričné; niečo, čo do ich terajšej situácie nezapadalo a to z toho robilo takmer atrakciu.

Stíchla v momente, keď sa vráta otvorili dokorán a z nich sa vyrútil vysoký muž, ktorý vyzeral, že sa najmenej tri roky neholil. Podvedome uskočila dozadu, až chrbtom vrazila do steny, ale bolo jej to jedno. V duchu sa sama seba pýtala, čo má robiť a prepadla zúfalstvu, ale zdalo sa, že Gabriel spolu s Mattom majú jasnú predstavu, ako zvládnuť nasraného a zjavne útočiaceho človeka.

Okrajovo zachytila, ako sa na neho pokrikujú, že ho prišli pustiť na slobodu. Pochybovala však, že ich dotyčný vôbec počuje. Na jej počudovanie sa tak asi očividne predsa len stalo, lebo v jednej sekunde prudko útočil a v tej druhej kľačal na zemi a plakal. Hrdlo sa jej zovrelo pri predstave, ako dlho tu musel byť zatvorený.

Jeho zúfalé vzlyky nič neprerušilo. Nikto sa k nemu nepriblížil, všetci mu dovolili spamätať sa. Len Gabriel vkĺzol do cely a vyviedol odtiaľ dvoch mladíkov, ktorí sa okamžite vrhli na kľačiaceho muža a bez slova ho ťahali k východu. Vďačnosť v ich tvárach vydala za všetky slová.

Od toho momentu sa Cassie všetko okolo zlievalo. Videla a počula rozprávať ľudí, ale nedokázala sa im pozrieť do tváre. Všetko sa v nej hmýrilo a žalúdok sa jej búril už len pri pomyslení na toľkú krutosť. Tí ľudia tam boli zatvorení bez udania dôvodu a len preto, lebo boli Odolní. Aristokrati si mysleli, že sa od nich dozvedia niečo užitočné. Denne im prehľadávali myšlienky a väznili ich tu celé roky. A to len kvôli tomu, že mali príliš silnú vôľu na to, aby sa dali zlomiť. V Cassie vzkypel hnev. Mala veľkú chuť niekoho teraz zaškrtiť. Veľmi pomaly, aby mohol precítiť každý kúsoček strachu a bezmocnosti. To všetko, čo tieto bytosti museli trpieť kvôli niečej arogancii.

Ani si nevšimla kedy a odrazu všetky miestnosti boli prázdne a Gabriel na ňu volal, aby sa tiež pobrala von. Zažmurkala proti tomu náhlemu vyrušeniu a nechala sa ostatnými dostrkať až von. V duchu sa samej seba pýtala, čo sa to s ňou dialo. Otočila sa preto na päte s úmyslom nejako sa kompenzovať ostatným, že ani prstom nepohla, ale nevyšlo z nej ani slovo. Pretože miesto na Matta alebo Gabriela jej zrak padol na malé dievčatko.

Mohlo mať najviac štyri roky a ako kliešť sa držalo ženy, ktorá bola pravdepodobne jeho matkou. Z toho malého a zafúľaného drobca, ktorému vlasy odstávali na všetky ako slniečku, vyžarovalo všetko to detské a nevinné. Nebolo to však to, čo ju upútalo. Nie, bol to výraz plný nefalšovaného úžasu na tej rozkošnej tváričke, keď sa zaklonila a pozrela sa na oblohu. Zvonivo sa zasmialo a Cassie začula, ako sa pýta, čo je tá žiarivá guľa.

Muž a žena sa k tomu dievčatku sklonil a uväznili ju v tesnom objatí miesto toho, aby mu odpovedali. Cassie si dokázala predstaviť ich úľavu, že sú vonku. No nie kvôli sebe, ale kvôli tomu malému človiečikovi, svojej vlastnej dcére. Nádej okolo nich svietila ak malá aureola. Ich dieťa možno bude mať o kúsok lepšiu budúcnosť, ale predovšetkým spozná, aké to je cítiť slnko na tvári a vietor vo vlasoch. Aké je to nadýchnuť sa vzduchu, ktorý vonia ako jarný dážď alebo pokosená tráva. Iskierka svetla, ktoré sa báli vidieť v tej cele. Pri sile toho jednoduchého gesta, akým bolo objatie, sa jej do očí nahrnuli slzy. Cítila sa nepatrične, že im zasahuje do súkromného prejavu lásky, ale nedokázala sa odvrátiť.

„Mami? Kde je môj macko?“ spýtalo sa dievčatko.

Počula, ako žena potiahla nosom. „Asi ostal tam.“

Cassie sa dala do pohybu ešte skôr, ako to stihla domyslieť. „Ja jej ho prinesiem.“

Cítila sa vinná, že nijako nepomohla, len tam stála a ľutovala seba i ostatných. Preto sa chopila príležitosti a napriek Gabrielovým námietkam sa vydala späť do toho desivého domu s úmyslom urobiť aspoň niečo prospešné. Veď čo bol jej strach v porovnaní s mukami rodičov, ktorí sa boja nechať dieťa vyzrieť von oknom, aby nepoznalo niečo, čo nikdy nebude môcť zažiť. Pre ňu to neznamenalo takmer nič a pre nich všetko. Aj preto len zaťala zuby a kráčala po tej chodbe s hrdo zodvihnutou hlavou a mierila k poslednej cele na konci.

Niečo jej hovorilo, že tá malá rodinka obývala práve tú miestnosť.

Zastala na prahu a na chvíľku sa pozerala na to takmer nič, čo tam mali. Boli tam len prikrývky a provizórne lôžka, žiadna kúpeľňa alebo záchod, čo značilo, že ich pravidelne púšťali von. Nenašla ani skrine, alebo náhradné oblečenie. Proti svojej vôli vstúpila dnu. Dvere sa za ňou privreli. Pohľadom cez rameno sa uistila, že sa odtiaľ ešte stále môže dostať a potom dokončila svoju malú prehliadku. Už chcela odísť a pozrieť sa vedľa, aby našla tej malej hračku, keď vtom ju upútalo čosi malé, čo ležalo na ufúľanom vankúši.

Pri pohľade na otrhaného macka sa mimovoľne usmiala.

Nemal jedno oko a uško mal nadrhnuté, telo celé vyťahané, ale napriek tomu bol symbolom ľudskosti. To dievča si ho len sotva donieslo so sebou, keďže vojaci vždy obrali ľudí o všetko predtým, než ich zavreli do ciel. Ostávalo teda jediné – niekto sa nad tým drobcom zľutoval. Prejavil mu svoju ľútosť a veľkodušnosť tým, že mu venoval starú hračku. Nech to bol muž alebo žena, na tom nezáležalo. Čo zavážilo viac bol fakt, že v ich svete ešte stále existujú ľudia, ktorí sa vedia správať nesebecky.

S jemným úsmevom sa otočila ku dverám s úmyslom vrátiť sa k ostatným a potom odtiaľto odísť tak ďaleko, ako len bude môcť. No nedostala sa ďaleko. V pol kroku ju zastavila ohlušujúca rana. Skôr, ako stihla rozlúštiť, čo to asi tak mohlo byť, nejaká sila ju prudko odhodila proti stene. Pri dopade z nej vystrelil všetok vzduch. Druhý stret s podlahou cítila len okrajovo. Nič nevidela a nedokázala určiť, čo sa deje. Do nosa jej vošlo niečo suché, čo ju nútilo kašlať. Všetko sa s ňou krútilo a oči sa jej zatvárali. Nedokázala ovládnuť vlastné telo. Stálo ju to priveľmi úsilia; energie, ktorú nemala. Jednoduchšie bolo vzdať sa.

A to aj urobila.

To posledné, čo videla predtým, než upadla do zabudnutia, bola milovaná tvár muža, ktorý jej zmenil život. Mala pocit, akoby sa usmiala. A potom už nebolo nič.

Kapitola 24. ¦¦ Kapitola 26.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila. Ak vám je niečo nejasné, pokojne sa pýtajte. Viem si predstaviť, že dej ávs práve v tejto chvíli môže miasť svojou zložitosťou, takže by som sa nečudovala, ak by ste v tom mali guláš.

Ja sama v tom mám niekedy poriadny bordel! :D

Kapitola bola venovaná týmto skvelým ľuďom: Blacky, PrincessCaroline, Trish a izzie22. Ďakujem za podporu a vašu trpezlivosť, ktorú so mnou máte.

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 25.: