OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 9.

01.07.2014 (21:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1020×

Kapitola 9.

Gabriel sa mračil do tmy a veľmi sa snažil necítiť sa dotknutý tým, čo sa dialo. Ale bolo to veľmi ťažké aj napriek tomu, že nebol nejaká ufňukaná ženština. Na druhej strane považoval takmer za nemožné, aby si príkaz vytvorený nejakým kvázi chytrákom, v ktorom figurovalo jeho meno, nebral osobne. Keď niekto hackne databázu, aby sa pobavil, pokojne sa s dotyčným zasmeje. Ale keď sa tam niekto dostal s odhodlaním vydať na jeho hlavu zatykač, prepadli ho záchvaty amoku. Nedokázal sa upokojiť ani pri pomyslení na to, že tá záhadná osoba nemala záujem len o zničenie jeho osoby, ale aj Cassie. Skôr sa pri tej skutočnosti len viac vytočil.

Kútikom oka sa pozrel vedľa seba a v tmavnúcej noci dokázal rozoznať obrysy tela, ktoré sa k nemu tislo. Nepoznal to dievča tak dobre, ako by asi mal, keď sa s ňou rozhodol vybrať na cesty, ale bolo mu to jedno. Pri nej dokázal cítiť, že táto jeho doteraz biedna existencia má nejaký zmysel. Snažil sa na svet pozerať inak a väčšinou sa pristihol pri tom, že uvažoval o tom, ako by sa na danú vec pozerala Cassie. Čo bolo viac ako divné, keďže ju poznal sotva pár dní a v podstate o nej nič nevedel.

Lenže jeho podvedomie i telo na to mali iný názor a on sa im takmer s nevôľou podvolil. Možno aj preto nakoniec Cassie nepovedal celú pravdu. V duchu sa presviedčal, že v podstate nešlo o klamanie. To by si všetko proste vymyslel. Lenže on jej len tak trochu zamlčal detail, že hacker, ktorý do databázy vložil ten rozkaz, bol veľmi špecifický v tom, ako ho splniť. Vojaci nehľadali úkryt Odolných, mali len nájsť Cassie a jeho maličkosť a dostať ich na základňu v akomkoľvek stave.

To pre nich nevyzeralo práve najvábnejšie. Nebolo nič horšie ako keď sa niekto potreboval dopracovať k nejakému výsledku a bolo mu jedno, že pri tom niekoho zabije. On sám by sa rozhodne nevzdal niektorému z vojakov. S tým životom už skončil a teraz sa snažil začať odznova. Vzdor by však v ich prípade viedol k trvalej eliminácii. Niekto chcel ich mŕtve telá ako dôkaz, že má ich biednu existenciu z krku a pokojne môže pokračovať v ničení sveta.

Hnev mu vrel v žilách a nútil ho potiť sa túžbou niekoho poriadne zmlátiť. Podvedome sa porozhliadol po tej tmavej diere, v ktorej boli a totálne mu nezáležalo na tom, že tam nič nevidí. Niekto z týchto ľudí bol veľmi presný v udeľovaní rozsudkov smrti a on nedokázal pochopiť, aký by na to niekto mal dôvod.

Teda, okrem toho, že sám Gabriel bol vojakom, na tomto mieste zatiaľ nepriateľov nemal. Alebo aspoň nie takých, ktorí by riskovali bezpečnosť všetkých obyvateľov tohto biedneho príbytku len kvôli tomu, aby sa zbavili jeho a Cassie. Dokonca ani Russell, ktorého úprimne nenávidel a najradšej by ho utopil v lyžičke vody a následne ho obesil na šnúrkach z topánok, by nebol schopný niečoho takého.

S tichou nadávkou vymazal rozkaz a nahradil ho neškodnou udalosťou akou bola pravidelná obhliadla lesov v bezprostrednej blízkosti základne. Sám sa jej niekoľkokrát zúčastnil, takže vedel, že nikomu nepríde divné, že sa bude opakovať. Teda, aj tak si tým nemusel zaťažovať hlavu. Nikto nebol dostatočne odvážny na to, aby sa skutočne začal pýtať, prečo bol taký alebo onaký rozkaz vydaný. Pre istotu sa postaral ešte o niekoľko maličkostí.

Precíznosť práce toho hackera ho trochu zarazila. Ani on sám nebol taký opatrný, pretože sa spoliehal na skutočnosť, že nikoho iného by nenapadlo, aby sa začal prehrabovať tou databázou. Roztrpčilo ho, že nemyslel na všetko, ale to sa rýchlo zmení. Bolo jednoduché umelo zmeniť IP adresu svojho Sagaxu, aby namiesto k nemu viedla späť k tomu druhému hackerovi.

V duchu sa pousmial nad tým, aké diabolské to bolo. Ale tentoraz nič neponechal náhode.

Okrem toho vytvoril ešte jeden algoritmus, ktorý mu zabral sotva pár sekúnd. Možno aj pre to, že to nebolo prvýkrát, čo niečo podobné vkladal do databázy rozkazov. Mal tam zadaných už niekoľko príkazových riadkov, ale doteraz sa zdalo, že ani jeden z nich nebol nejako zvlášť užitočný. Prečo teda k nemu nepridať ešte jeden, ktorý ho upozorní na to, ak sa niekto pokúsi vypísať odmenu na jeho hlavu.

S takmer spokojným úsmevom vrátil Sagax na jeho pôvodné miesto a hlavu si oprel dozadu o kamennú senu. Cítil, ako sa k nemu Cassie dôverčivo tisne a veľmi dobre vedel, že už dávno spí. Inak by si z neho nerobila doslova vankúš. Teda, nie, že by sa sťažoval. Bolo v nej niečo, čo ho nútilo rozmýšľať o veciach, ktorých sa dávno vzdal.

Ukolísaný jej pravidelným oddychovaním sa tiež pomaly ponáral do ríše nevedomosti a veľmi sa pri tom snažil nevšímať si dva páry očí, ktoré ho skúmavo pozorovali. Ráno sa s nim porozpráva o zásadách slušnosti, ktoré tvrdili, že človek má právo na súkromie.

Ráno...

V temnote cely nebolo počuť nič, len jeho splašený dych, ktorý sa odrážal od stien ako tenisová loptička od antuky. Mal pocit, akoby sa všetko okolo neho zmenšovalo, až mu začínala byť tesná vlastná koža. Rukami, ktoré mal priviazané k posteli, sa snažil dosiahnuť na akúkoľvek časť svojho tela. Chcel sa škrabať, drať sa až do krvi, aby sa zbavil toho pocitu stiesnenosti. Čokoľvek, len aby sa opäť raz mohol voľne nadýchnuť.

Lenže bez ohľadu na to, ako veľmi sa o to pokúšal, nedokázal na tom nič zmeniť. Bezmocnosť bola ešte horšia ako strata slobody. Keby bol schopný nejako to zmeniť, dokázal by utiecť. Lenže nech sa snažil vykĺbiť si ruky akokoľvek chcel, zo svojich pút neunikol.

Jeho osobné peklo prerušil cinkavý zvuk kľúčov. Malo to byť oslobodzujúce, ale miesto toho to znelo zlovestne. Akoby niekto práve otváral bránu do ešte väčšieho očistca, než v ktorom sa nachádzal teraz. Telo mu podvedome začalo horieť pri predstave na to, čo ho čakalo.

Tiché kroky mu prezradili, že sa k nemu blíži žena. Žiadny muž nedokázal našľapovať s takou tichosťou, aspoň ani jeden z tých, čo pracovali v tomto zariadení. Hlavu prudko zvesil na stranu, aby si prezrel svojho nového väzniteľa. Nedal na sebe znať prekvapenie, keď jeho zrak spočinul na drobnej, ženskej postave, ktorá sa elegantne pohojdávala zo strany na stranu. Mal pocit, že spôsob jej divnej chôdze mal niečo spoločné s bruchom, ktoré pred ňou trčalo a zabraňovalo jej poriadne si vidieť na chodidlá.

„Gabe... och, čo ti to urobili?“

Omámene zvraštil obočie. Ešte nikto ho nikdy neoslovil nijakým menom. „Kto si?“

Žena, ktorá skôr pripomínala sotva dospelé dievča, sa naklonila bližšie, akoby chcela, aby si dobre prezrel jej tvár. Mala svetlé vlasy a zelenkavé oči, ktoré mu prišli nejako známe, ale nemal potuchy, kde ju predtým mohol vidieť. Otupený všetkým tým, čo doňho pchali, sa čudoval, že bol vôbec schopný premýšľať.

„Nepamätáš si?“

Potriasol hlavou. Vedel, že to bol zlý nápad už v sekunde, keď sa pre to gesto rozhodol, ale nemohol sa zastaviť. Otupený mozog akoby mu začal hrkať v hlave a zvraštil tvár z návalu bolesti.

„Si nová sestrička?“

„Nie,“ povedala dotyčná takmer až nežne. „Som tvoja sestra. Hayley. Už si spomínaš?“

„Hayley?“ povedal akoby bol jej ozvenou a naozaj sa snažil spomenúť si, prečo to meno bolo také známe. Pri srdci ho pichlo niečo vzdialené. Nedokázal sa však na to sústrediť na dlhší úsek než dve sekundy. Vlastné vedomie mu unikalo pomedzi prsty.

Malou rukou, ktorá sa triasla, ho pohladila po vlasoch. Ten pocit bol ako záblesk teplého slnečného svitu v temnej kobke bez okien. Lenže až príliš skoro to skončilo. Zamrnčal by na protest, keby sa na niečo také zmohol. Chcel len spať, zatvoriť oči a zabudnúť. Ale nedokázal si vybaviť dôvod, prečo to chcel urobiť.

„Teraz ma dobre počúvaj, Gabe. Je mi ľúto, že si tu skončil, ale dostanem ťa odtiaľto. Za hodinu sem prídu s tvojimi liekmi. Normálne ich zješ, ako vždy. Vymenila som ich za obyčajné vitamíny, takže by sa ti mala vyčistiť myseľ. Viem, že teraz ma nespoznávaš, ale dúfam, že zajtra ráno budeš mať iný názor. Veľa riskujem, keď sa tu ukazujem, ale kvôli tebe by som obetovala aj svoj život. Toto budeš potrebovať,“ pošepla a do ruky mu vtisla niečo maličké. „Nedovoľ, aby to našli. Keď si spomenieš, kde si a prečo si tu, použi ten Sagax a dostaň sa odtiaľto. A nech sa stane čokoľvek, nesnaž sa zachrániť ostatných. Ty si teraz dôležitý.“

Prsty zovrel okolo malého predmetu. Tie naliehavé slová mu zvonili v mysli a nútili ho doslova funieť od nového návalu trýzne. Zo všetkých síl sa snažil sústrediť na to, čo sa mu snažila naznačiť, ale bolo to márne. Akoby sa pokúšal plávať v mede. Nedokázal prinútiť svoje údy, aby sa dostatočne efektívne hýbali na to, aby sa neutopil.

„Hayley...“ zopakoval znovu. To meno – to meno ho nútilo snažiť sa rozpamätať na to, čo bolo pred touto temnou miestnosťou. Lenže tam predsa nič nebolo, alebo áno? Bol život za múrmi jeho väzenia?

„Áno, Hayley. Tvoja sestra.“ Mal pocit, akoby sa tá dievčina usmiala, ale nebol si tým istý. „Bojuj s tým, čo ti urobili. Bojuj a príď za mnou. Spoznaj zvyšok svojej rodiny. A svoju neter.“

Omámene sa usmial. Temnoty preberala kontrolu nad jeho mysľou. Zavrel oči a mierne pokýval hlavou, akoby sa snažil ukolísať do spánku. „Hayley...“ zapriadol. Bolo to ako malá uspávanka.

Jemné prsty mu odhrnuli spletené vlasy z čela. „Bojuj a nájdi ma. A ostaň v bezpečí... braček.“

Gabriel sa s trhnutím prebudil. Studený pot mu stekal po čele a snažil sa ignorovať znepokojené pohľady, ktoré mu venovali Still spolu s Molly. Vedľa neho Cassie nespokojne zamrnčala, keď ju tým prudkým pohybom prebudil a zhodil z vankúša, ktorý si vytvorila z jeho hrude. Prudko lapal po dychu a ruku si pritískal k hlave, aby upokojil to divoké krútenie.

Pripadal si ako v tornáde. Už to bolo tak dávno, čo naposledy prežíval momenty, ktoré strávil v tom šialenom zariadení, kde radi všetkých dopovali liekmi, po ktorých si človek nespomínal ani len na svoje prekliate meno, nieto ešte na to, kde žil a či jeho rodičia boli skutočne ľudia alebo jednorožci. Lenže čo ho ešte viac odrovnalo, bola spomienka na posledný raz, kedy videl sestru. Hoci si väčšinou nebol istý ani tým, či sa to skutočne stalo.

Jeho zmätené a do istej miery aj bolestné úvahy prerušilo jemné bzučanie, ktoré mu rozvibrovalo topánku. Trochu neisto sa poobzeral po tej diere, v ktorej sa nachádzali, a s prekvapením si uvedomil, že okrem ich štyroch tam nikto neostal. Dnu prenikalo slabé svetlo a napadlo mu, že skôr než masový hrob to pripomínalo jaskyňu. A oni sa nachádzali na jej nesprávnom konci.

Rýchlo siahol po podošve svojej topánky. Potreboval sa niečím zamestnať, aby sa nezbláznil zo spomienok, ktoré sa snažil toľké roky pochovať. Predstierať, že bol nad vecou ešte neznamenalo, že skutočne prekonal tie tri roky naplnené vymývaním mozgu. Po tom všetkom sa čudoval, že bol ešte vôbec schopný normálne fungovať. Zdalo sa, že súčasná medicína sa dokázala popasovať so všetkým – dokonca aj s poškodenou mysľou.

V trasúcich sa prsoch zovrel malú obrazovku, ktorá sa automaticky rozsvietila. Nejako čakal, že sa opäť ozval starý, známy hacker s novým vyhlásením loveckej sezóny s ním a Cassie ako hlavnými trofejami. Keď sa však zadíval na zoznam rozkazov, nemohol byť viac zhrozený tým, čo videl.

Okrem toho, že ho mal Sagax upozorniť, ak sa niekde v sieti objavilo niečo o ňom, mal urobiť to isté aj v prípade akejkoľvek informácie o jeho sestre Hayley alebo kýmkoľvek, kto je s ňou nejakou spätý. Ten príkaz tam zadal niekoľko týždňov potom, ako sa dostal na slobodu z blázinca.

Nič sa nikde neobjavilo, ani len ten najmenší náznak.

Za tie roky dokonca občas aj zabudol na to, že ten príkazový riadok vôbec vytvoril. Pretože ho považoval za zbytočný. Až do tohto okamihu.

S pootvorenými ústami sa pozeral na najnovší rozkaz, tentoraz prišiel z dielne Aristokratov, ktorý inštruoval všetky jednotky v bezprostrednom okolí, aby sa vybrali do opusteného divadla vzdialeného asi päť kilometrov od miesta, kde sa nachádzali teraz. Existovalo totiž podozrenie, že sa na tom mieste skrýva osoba, ktorú Aristokrati hľadali. Nepoznali meno tej osoby, ale fotka hovorila sama o sebe.

Gabriel sa pozeral na tú momentku a snažil sa presvedčiť sám seba, že to nie je pravda. Ale nebolo o tom pochýb. Tá tvár patrila jeho sestre. Na zábere vyzerala staršie než si ju pamätal, črty mala trochu strhané a v očiach pokojný výraz niekoho, kto si užíva poobedné slnko bez toho, aby si uvedomoval, že ho niekto sleduje a fotí zo zálohy.

Ani nedočítal ten rozkaz do konca. Nepotreboval to. Pretože už v momente, keď videl tú tvár, bol rozhodnutý vydať sa tam. Bola to prvá zmienka o jeho sestre po dlhých rokoch. Bol zúfalý a ochotný skočiť rovnými nohami do akejkoľvek pasce, ktoré na neho mohla tam vonku čakať len pri predstave, že by sa mohol dozvedieť niečo nové o mieste súčasného pobytu vlastnej sestry.

Sagax mu vypadol z prstov a dopadol mu na stehná. Na obrazovke ešte stále svietila tá nešťastná fotka. Bolo mu to jedno, dokonca ho neznepokojoval ani len ten fakt, že by ostatní mohli vidieť tvár jeho sestry a začať sa pýtať.

„Musím oídsť,“ povedal rozhodne. Still a Molly ho zvedavo pozorovali a cítil, že Cassie sa na neho uprene pozerá. Niekde v pozadí počul tiché kňučanie.

Molly pohodila ramenami. „Asi nebudeš jediný, ty chytrák. Ostatní nás tu nechali a ani sa neobťažovali nás pri odchode zobudiť, čo nám malo jasne naznačiť, že u nich už nie sme vítaní. Nie, že by som nejako trpela ich odchodom. Ale zdá sa, že nás na krku odteraz budeš mať ty.“

„A kto povedal, že vás so sebou zoberiem?“ povedal s pozdvihnutým obočím, ale nijako zvlášť sa nebránil predstave, že by sa k nemu mali pridať.

„To nemusíš, ale nemôžeš nám zabrániť ísť za tebou.“

Gabriel sa pomaly postavil a Sagax si miesto do podošvy vopchal do vnútorného vrecka na bunde. Nasledujúce hodiny bude musieť pozorne sledovať všetko, čo sa deje. Netušil, čo sa stalo, čím sa jeho sestra prezradila, že ju objavili, ale vedel, že sa na to miesto musel dostať. Možno bude mať toľko šťastia, že tam dorazí ešte predtým, než tam vopchajú zvedavé nosy všetci vojaci z okolia.

Odkašlal s a pozrel sa na tú smiešnu skupinku, v ktorej strede sa teraz nachádzal.

Pustovníčka, ktorá v sebe mala príliš veľa ľudskosti na to, aby prežila; trochu ukecaná puberťáčka, ktorá vážne rada naťahovala jeho nervy a muž, o ktorom nevedel celkom nič. Ani len jeho pravé meno. Pretože vážne pochyboval, že by ho jeho rodičia pomenovali Still. Hoci človek nikdy nevie. A aby toho nebolo málo, pridal sa k nim ešte aj pes.

Cítil sa ako na začiatku zlého vtipu a stál na hrane nerozhodnosti. Zobrať ich so sebou a snažiť sa ich ochrániť aj za vysokú cenu mrhania času, ktorý nemal; alebo ich tam mohol nechať a stále premýšľať, čo sa s nimi stalo. Neustále by sa strachoval, že ich chytili a pomocou skenu mysli priši aj na to, že ich zradil. A takisto nemohol dovoliť, aby dostali Cassie, keďže to bolo očividne to jediné, po čom túžili.

„Viete, kde sa nachádza staré divadlo?“ dodal rezignovane.

Miesto priamej odpovede sa Molly so Stillom postavili. Za chrbtom cítil, ako Cassie nasledovala ich príklad. Okolo členkov sa mu potácala malá, chlpatá guľa. V duchu si urobil mentálnu poznámku o hľadaní potravy. Samému mu škvŕkalo v bruchu, ale snažil sa to ignorovať.

„Je to za rohom. Často sme tam chodili. Ale prečo tam chceš ísť ty?“ nadhodila Molly. Cassie radšej mlčala.

„To vám vysvetlím až na mieste. Teraz by sme mali vyzerať. Takže by ste nás vy dvaja mali viesť.“

Still prikývol a prehodil si batoh cez plece. Molly urobila to isté a kútikom oka videl, ako Cassie schamtala šteniatko do náručia a na malý okamih tvár ponorila do tej mäkučkej, čiernej srsti. Zovrelo mu srdce pri tom pohľade. Možno riskovala svoj život tým, že sa príliš starala o ostatných, ale nedokázal jej to vyčítať.

Kedy naposledy stretol nejakú ľudskú bytosť, v ktorej by napriek všetkej zatrpknutosti ostal dostatok dobrej vôle a ochoty pomôcť ostatným? Veď on sám nedokázal ospravedlniť svoje sebecké túžby po jej spoločnosti ušľachtilým zachraňovaním jej zadku pred vojakmi. Pravdou bolo, že si na jej prítomnosť zvykol a hoci spolu strávili len pár dní, nevedel si predstaviť, že by odrazu o jej jedinečný pohľad na svet prišiel. V duchu si za to vynadal, ale nemienil to nejako meniť. Bude to tak pre všetkých jednoduchšie.

Pomaly kládol nohu pred nohu a rozhliadal sa okolo. Rokmi vycibrené zmysli boli v plnej pohotovosti a snažili sa zachytiť aj ten najmenší pohyb. Prekračoval korene vyčnievajúce zo zeme a v duchu a pozastavoval nad Molly a Stillom. Tí dvaja vyzerali byť nejako spätí, ale nie ako milenci. Skôr ako rodina.

Molly neustále niečo štebotala, ale nikto ju skutočne nepočúval, len Cassie občas predstierala, aká je zaujatá jej príbehom. Kývala hlavou a bol si viac ako istý, že bola na míle ďaleko. Len Still nežne sledoval Molly a pobavene sa uškŕňal. A medzitým ju ešte stihol chytať, keď pravidelne každých pár minút zakopla o nejakú haluz alebo skalu. Sám sa pristihol pri tom, že sa na jej nešikovnosti zabáva. Bolo očividné, že v divočine sa nezdržiavala príliš často.

Jeho premýšľanie prerušilo až to, ako všetci pred ním zastali. Prekvapene zodvihol hlavu a uvedomil si, že stoja pred polorozpadnutou budovou s vysokými múrmi a ozdobnými stĺpmi v antickom štýle. Celkovo to pôsobilo skôr ako budova múzea, ale nemusel byť génius na to, aby si uvedomil, že už došli na miesto určenia. V duchu za zarazil nad tým, ako rýchlo to ubehlo.

„Toto je staré divadlo,“ povedala Molly, akoby na potvrdenie jeho myšlienok. „Hoci netuším, prečo chceš skončiť práve tu. Ver mi, cez tú strechu tečie a vnútri to vyzerá ako po výbuchu.“

„Chcem si len niečo overiť,“ povedal pochmúrne a vykročil smerom k budove. Trpezlivo načúval každému zvuku a snažil sa odhadnúť, čo ho čaká za vylomenými dverami. Ale niečo mu hovorilo, že to nebude to, čo by si prial.

Ako prvý prešiel cez vchod dnu a porozhliadol sa. Vyzeralo to tam menšie než si predstavoval. Stoličky boli pohádzané na hromade a polámané na kusy, akoby si z nich niekto chcel urobiť vatru, ale bol prerušený. Počul, ako ostatní prešli okolo neho dnu a tiež sa začali rozhliadať okolo. On sám zrakom prehľadával všetky kúty a pátral po prítomnosti čohokoľvek živého – okrem asi päťdesiatich druhov rozdielnych pavúkov a chrústov a hlodavcov. S tými sa rozprávať nemôže.

Zrak mu dopadol na malé pódium. Niekoľko dosiek bolo vytrhaných a laná sa len tak váľali po špinavom priestranstve. Jediné, čo vyzeralo byť nedotknuté deštrukciou, bola opona, alebo aspoň jedna jej časť, ktorá visela zo stropu a mierne sa hýbala vo vánku.

Práve sa chcel odvrátiť, keď jeho pohľad upútal nejaký pohyb. S fascináciou sledoval, ako Cassie doslova pláva po pódiu a prstami na jednej ruke jemne hladí zaprášenú oponu. Na tvári jej žiaril nostalgický výraz a oči mala pevne zatvorené. Čo si predstavovala, keď tam len tak stála? Pohlcovali ju spomienky na dávno zabudnutý život v klietke, ktorú ostatní volali mestom?

„Nechcem vám kaziť prehliadku, ale mali by sme zdrhnúť. Niekto sa blíži.“ Pri Molliných slovách stuhol a nebol jediný. Prečo, dopekla, práve oni museli mať takú smolu?

Kapitola 8. ¦¦ Kapitola 10.

Nesmierne rada by som vám poďakovala za krásne, tretie miesto v naj poviedke. Umiestnenie ma nesmierne prekvapilo a potešilo. Zdá sa, že toto moje "dielo" predsa len niekoho baví.

Táto kapitola je pre všetkých verných čitateľov, hlavne pre Millie, ktorá mi zase raz pripomenula, že človek môže zaujať ľudí aj pri pokročilejších štádiách príbehu, nielen na jeho začiatku.

Ešte raz ďakujem. Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 9.: