OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 11.



Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 11.Zadné vrátka

Kapitola 11.

Eric sa prechádzal po miestnosti. Nezáležalo mu na to, že v krásnom koberci vyšliape cestičku. Čo sa jeho týkalo, všetky krásy ľudského sveta mohli pokojne zhorieť a on by ani okom nemihol. Bez ohľadu na to, čo si o ňom myslel Shade, Eric veľmi dobre vedel, čo je v jeho živote dôležité a nemienil sa toho len tak vzdať. Lenže už veľmi dlho všetko v jeho mizernej existencii naznačovalo, že nebude mať na výber a o všetko príde.

Hodiny ľútosti sa napokon zmenili na neutíšiteľný hnev. Neboli bohovia, aby riadili osudy ľudí a on osobne to nikdy neľutoval. Len v posledných týždňoch začal v duchu uvažovať, aké jednoduché by bolo byť neporaziteľným. Mávnutím ruky by ohnivko váhy osudu naklonil vo svoj prospech.

Zastal pri veľkom okne a zadíval sa na svoje malé kráľovstvo. Svet smrteľníkov nikdy nebol a ani nebude jeho domovom. Táto budova a jeho postavenie predstavovali len jednoduchší prístup k ochrane jeho národa.

Magické bytosti to mali ťažké aj bez toho, aby ich ľudia lovili. A on sám sa nakoniec musel podvoliť rozhodnutiu ostaných, potlačil svoje vlastné schopnosti a začal hrať úlohu charizmatického politika hodného nasledovania. Zdvíhal sa mu z toho žalúdok.

Hlavu si oprel o chladivý materiál a nie po prvýkrát sa všetko snažil vnímať z pohľadu nezaujatého pozorovateľa. Neustále však zlyhával. Rovnako aj teraz. Takže keď začul, ako sa za ním otvárajú dvere, takmer za to poďakoval.

„Pane, pátracie oddiely sa vrátili,“ oznámil mu veliteľ jeho stráže, Sam.

Jediný na tomto mieste vedel o jeho pravom pôvode a svedomito držal jeho tajomstvo ukryté pred ostatnými. Možno aj preto, že sám pochádzal z toho istého rodu. Eric neplánoval ostať úplne bezbranný pred fanatickými ľuďmi, ktorí by ho bez mihnutia oka premenili na hromadu popola. A ešte by pri tom tancovali oslavný tanec.

Bez ohľadu na to, že ho teraz považovali za hrdinu.

„Čo zistili? Našli niečo?“ Snažil sa neznieť dychtivo, ale nedarilo sa mu.

Eric sa otočil, aby sa pozrel na bojovníka. Urobil to práve v čas, aby mu jeho previnilý výraz zamával na rozlúčku tesne pred tým, než sa jeho tvár zmenila na nepreniknuteľnú masku. Sám bol v pokušení poddať sa zúfalstvu, ale snažil sa odolať. Veľmi ťažké predsavzatie.

„Zdá sa, že Shade sa opäť rozhodol konať na vlastnú päsť.“

„To on robí stále, nikomu neverí. Ale to som vedel už veľmi dávno.“ Nezazlieval mu to, ale rozčuľovať ho to neprestalo. „Som si však istý, že predmetom vášho hľadania nebolo nájsť nedostatky v Shadeovom správaní.“

Sam sklonil hlavu. „Nepodarilo sa nám nič nájsť.“

Eric sa zhlboka nadýchol a privrel oči. „Musí existovať aspoň nejaká stopa, čokoľvek. Shade je síce dobrý, ale nie až taký, aby vás všetkých oblafol.“

„Všetko sme prehľadali. Vyzerá to však tak, že klamal. Celeste je vždy na inom mieste. Nech už zamýšľa čokoľvek, zdá sa, že mu to vychádza. Navyše sa práve vrátili špehovia. Shade tiež zmizol a spolu s ním aj liečiteľka.“

Eric zaškrípal zubami a odmietal prepadnúť paranoji. Vždy mal podozrenie, že Shade k nemu nie je úprimný, ale nikdy to nepovažoval za nevýhodu. V prostredí, v akom obaja vyrástli, bolo nebezpečné veriť aj vlastnému tieňu, nieto ešte otáznemu priateľovi.

Lenže čeliť jeho možnej zrade bolo niečo úplne iné. Snažil sa to nejako logicky vysvetliť, ale miesto toho si len predstavoval spôsoby, ako ho prinúti rozprávať. Unavovalo ho to, že nemal v ruke žiadne odpovede. Ako mal pracovať, keď nevedel, s čím sa zahráva a čomu čelí.

„Čo naznačuješ?“ prinútil sa nakoniec povedať. Ale odpoveď poznal.

Sam ani nežmurkol. Nezaváhal. „Môj osobný názor je, že nás... zradil. Ak by len neustále presúval Celeste, považoval by som to za preventívne opatrenie. Je v našom záujme, aby ju nikdy nenašli. Ale teraz zmizol on aj spolu s liečiteľkou, ktorá je našou jedinou nádejou.“

„Dlhé roky plnil úlohy na úkor vlastného bezpečia. Prečo by to teraz menil?“

Sam pokrčil plecami. Zdalo sa, že na to ešte nenašiel odpoveď, ale Ericovi na tom príliš nezáležalo. Naučil sa Samovi bezhranične dôverovať. Nikdy sa vo svojom úsudku nemýlil. Eric kedysi prisahal, že Shadea nikdy nezabije a platilo to aj naopak. Len preto ešte obaja dýchali. Ale boli aj iné spôsoby, ako potrestať neposlušnosť a zradu.

Zhlboka sa nadýchol. „Pokračujte v hľadaní. Celeste nájdeme za každú cenu. A čo sa týka Shadea...“ Nedokončil. Možno aj preto, že sám nepoznal odpoveď, ale Sam to pochopil ako znamenie jasného plánu končiaceho smrťou možného nepriateľa. S potuteľným úsmevom pomaly vycúval z miestnosti a nechal svojho šéfa prepadnúť čiernym myšlienkam.

Táto fraška trvala tak dlho, že si už ani nespomínal, aký bol život predtým. Skutočne zapredal svoju dušu, ako mu kedysi povedala Celeste. Nikdy mu to nevyčítala, ale nebola tým nadšená. Keby bola viac vzťahovačná, nikto z nich by tu teraz nebol.

Ale bolo príliš vyčerpávajúce zameriavať sa na to, čo by bolo kedy.

Okrem vzbury v pekle a útočiace frakcie rôznych démonov mali na vlastnom prahu aj zradu. Netušil, prečo by Shade len tak odviedol liečiteľku. Očividne sa mu nepozdávalo, že mu ju zavesil na krk. Ale uvedomoval si jej dôležitosť. Shade bol jediná bytosť na svete, ktorej mohol dôverovať. Nikdy by sa nijako nepripútal k žiadnej bytosti. Ani k liečiteľke.

Pokrútil hlavou. Vždy hľadal logické vysvetlenie aj tam, kde mali priestor len číre emócie. Kalkuloval s faktami a nie s domnienkami. A ani teraz sa to nezmení. Sam považuje Shadea za zradcu a ak sa k nemu dostane, pokúsi sa ho odstrániť skôr, ako by mohol prehovoriť.

Bol impulzívny.

Väčšinou to považoval za dobrú kvalitu jeho osobnosti. Nie v tomto prípade. Do mysle sa mu prehlodala malá pochybnosť a spustila lavínu dohadov. Snažil sa ich umlčať, ale márne. Vedel len, že niečo musí urobiť. Ale miesto toho, aby sa rozhodol uštvať svojho nedobrovoľného spojenca ako lovnú zver, sa rozhodol proste ho nájsť.

Najskôr sa bude pýtať a potom bude hodnotiť. To bola veľmi logická úvaha, ktorá nemala nič spoločné s tou búrkou, ktorá sa v ňou prebúdzala. Ale ak sa ukáže, že Sam mal pravdu a Shade sa skutočne priklonil k vlastným záujmom... vypne logiku úplne a nechá sa pohltiť emóciami.

Keď sa to stalo naposledy, takmer roztrhal svet na maličké kúsky. Vina ho zaliala, ale odmietal sa jej poddať. Možno prišiel čas, aby aj on dostal to, po čom najviac túži. A pri dosahovaní cieľov boli nutné aj obete. Hoci predstavovali jeho mŕtvych priateľov.

***

Ayana mala veľmi farbistú predstavu o svojom budúcom osude. Sedela na špinavej zemi ako poslušný väzeň a ani sa neodvážila protestovať, keď ju prišli presunúť do ešte zúboženejšej cely. A to všetko bez štipky odporu.  

Toto miesto ju očividne nemalo rado, pretože ju oberalo o všetky kúsky energie, ktoré jej ešte ostali. Problém bol možno v tom, že sa aj bez toho cítila ako vyžmýkaný citrón. Všetku silu použila na liečenie ľudí, ktorých ani nepoznala a poslednou kvapkou bolo pokúšanie sa o záchranu vlastného únoscu.

Tušila, že ľudia to volali Štokholmský syndróm alebo tak nejako.

Aj keď len v nejakej obmene, pretože Shade ju neuniesol prvý, len sa o ňu staral. Tak, že ju neustále dostával to problémov. To už bola príjemnejšia Nola. Ayana sa pred ňou snažila utekať a odstrašovala ju nevhodným správaním, ale ona odolala.

Podobné praktiky by mala začať používať na Shadea. Ale koho sa snažila oklamať. So svojím šťastím bolo dosť pravdepodobné, že by jej o desať minút neskôr skočil okolo krku s plánom rozšíriť vlastný rod o nejakého toho uškriekaného drobca.

Pretrela si oči. To nebola predstava, ktorá by ju dokázala upokojiť. Zásoby energie sa jej nebezpečne tenčili. Toto miesto jej rozhodne nesvedčalo, ale nedokázala sa ani postaviť na nohy, aby sa pokúsila odtiaľto dostať.

Bola zamknutá v cele a pochybovala, že tu niekde pobehoval pes s kľúčmi. Keď tak prehodnocovala vlastný život, asi by sa mala poobzerať skôr po strážnom drakovi alebo po niečom rovnako obrovskom a viac odpornom.

Kým sa však pokúsi spáchať samovraždu tým, že by od neho mámila kľúče, oddýchne si.

To robila niekoľko posledných hodín strávených v temnej samote. Neprekážalo jej to. Zrak jej vypovedal službu a nevrátil sa ani pod prísľubom chutnej čokolády. Asi tušil, že ju tak skoro nedostane. Svaly odmietali poslúchať a robili presný opak toho, čo zamýšľala. Vzhľadom na svoju liečiteľskú históriu dokázala určiť, že to všetko má na svedomí miesto, ktoré práve teraz obýva.

Peklo rozhodne nebolo vysnívanou destináciou. Možno tak pre Shadea. Netušila, ako fungovali magické miesta, ale nejaký princíp dobra a zla mala zakorenený niekde v podvedomí. Síce zahrabaný hlboko pod zajačími úmyslami, ale hlavné je, že tam niekde skutočne bol. Fakt, že peklo nabíjalo Shadea energiou asi vážne neznamenalo, že to bol anjel. Čo mu nepridávalo na dôveryhodnosti. Nie v jej očiach.

S povzdychom sa oprela o kamennú masu za sebou a uvažovala, ako sa odtiaľto dostať. Za predpokladu, že by sa dostala až za dvere svojej cely... kam by išla? V pekle asi nemali turistické značky alebo presné popisy, ako sa dostať k únikovému východu.

Ale radšej nech ju zabijú na úteku, než by mala zomrieť od vyčerpania na tomto mieste.

S odhodlanosťou, ktorá sa objavila rovnako rýchlo ako malé mušky na hnijúcom ovocí, sa jej podarilo pozviechať na nohy. Za výdatnej pomoci okolitého zariadenia, čiže holých stien. Kolená sa jej triasli ako trinástke pri pohľade na krásneho chlapca. Ale nad všetkým víťazila túžba po slobode. Dlho jej to ako pohonná látka nebude stačiť, ale rozmýšľať o možných následkoch sa jej momentálne nechcelo.

Niekde uprostred motivačného príhovoru k vlastným svalom upútalo jej pozornosť... niečo. Presnejšie zvuk pripomínajúci tupé údery. Niekto niekoho výdatne mlátil. Na tomto mieste by očakávala potoky krvi. Možno si tento turisticky príťažlivý skvost ukrývajú na neskoršie dni jej pobytu. Smola, nebude tu, aby to videla na vlastné oči.

Niekde na polceste k prinútení sa urobiť prvý krok, sa dvere jej momentálnej hotelovej izby rozrazili. Pri sile toho úderu sa sama čudovala, že nestihli prasknúť. Ale úvahy o kvalite tohto priestoru ju opustili, keď zodvihla hlavu a uvidela tam stáť svojho osobného únoscu.

Zaškerila sa.

„Rozhodol si sa vrátiť, aké úžasné.“ Pri tých slovách sa neubránila rýchlemu skenu jeho zovňajšku. Vyzeral trošku strapatý, ale inak v zachovalom stave. Keď sa k nemu dostane, čoskoro sa to zmení.

Shade sa zamračil ešte viac. „Prepáč, že som ťa sklamal a prežil som.“ V rozpore s ostrými slovami mu zjemnela tvár, nakoniec sa premenila na masku sústredenia. „Dúfam, že si nemala v pláne ubytovať sa tu natrvalo,“ prehodil cez plece bez toho, aby sa na Ňu skutočne pozrel.

Zodvihla obočie. „Vyzerám snáď na to, že sa tu z toho stal môj druhý domov?“

„Neviem, ale zdá sa, akoby si mala v pláne objať niektorú stenu. Zúfalstvo ti nesvedčí.“

Idiot, uľavila si v duchu. „Ospravedlňujem sa za svoj momentálny stav. Zabudla som sa upraviť, keď ma niekto unášal!“

„Tak to by si sa mala upraviť, o dve minúty odchádzame.“

„A kam? Do ďalšej siene pekelnej? Nie, ďakujem. Netúžim po tom, aby ma niekto uvaril v kotli.“

„To je rozprávka pre deti,“ namietol so smiechom.

Pokrčila plecami. „Ako to ja mám vedieť? Ty si tu odborník na všetko pekelné. Ja som sa tu ocitla čírou náhodou. A to len preto, že som ti zachraňovala zadok. Mimochodom, ani si nepoďakoval.“

„Ďakujem, ale bola to hlúposť. Pozri, ako vyzeráš.“

Zaškrípala zubami. „Vždy si takýto očarujúci, keď sa rozprávaš so ženami?“

„To len s tebou,“ žmurkol na ňu. „Si jedinečná, tak si zaslúžiš aj také správanie.“ Zhlboka sa nadýchol. „A teraz, ak som dostatočne pohladkal tvoje ego, by si sa s týmto miestom mala rozlúčiť. V najbližšej budúcnosti sa sem nevrátime.“

Neunikla jej tá nevypovedaná možnosť v jeho slovách. Nepovedal nikdy, ale len v budúcnosti. Nedokázal teraz zaručiť, že sa sem znovu neprídu pozrieť. Jupí, mala by si asi z baliť kufor. Hodí sa jej aj krém na opaľovanie alebo sa žiara plameňov nedá porovnať so slnečnými lúčmi? Nerada by sa spálila.

„Musíme ísť,“ pripomenul jej neohrabane.

Prevrátila očami, ale pristihla sa pri tom, že vykročila jeho smerom. Kým sa podopierala, dokázala ísť vpred. Iste pri tom vyzerala ako kačica, ale na tom jej nezáležalo. Ak si ju nikto nebude chcieť dať na večeru. Čo bolo dosť možné. Aká je pravdepodobnosť, že existuje démon, ktorý je vegetarián?

„Kam pôjdeme?“ zmohla sa nakoniec na nejakú logickú otázku.

„Čo najďalej odtiaľto. Ale bude to dlhá cesta. Naprieč celým peklom. Budeme musieť použiť jeden z východov. Sú to miesta, kde sa pekelná ríša tak približuje svetu smrteľníkov, že sa s ním mimovoľne spája. Nemôžeme použiť portály.“

Netušila, o čom hovorí, ale tá druhá možnosť, ktorú stihol zamietnuť, znela oveľa príťažlivejšie. A nemej namáhavo. „Prečo nepoužijeme portál? Nebolo by to rýchlejšie?“

Na pár sekúnd zaváhal, akoby hľadal správnu odpoveď. „Nemôžeme riskovať, že sa k nimi priblížime. Sú veľmi dobre strážené a ty mi v boji veľmi nepomôžeš.“

Snažila sa necítiť dotknutá jeho slovami. Navyše mu neverila ani slovo. Nevedela síce rozoznať, či niekto klame alebo nie, ale na jeho odpovedi bolo čosi divné. Možno sa ožívala jej neexistujúca ženská intuícia. Alebo sa jej mozog už úplne upiekol.

„A prechody do ľudského sveta nestrážia?“ namietla, ale nasledovala ho. Na chvíľu seriózne zvažovala, že sa začne kotúľať. Ale neurobila to. Len sa obzerala okolo seba a snažila sa čo najviac si toho zapamätať.

Bude Shadea nasledovať, pretože nemá na výber. Bol jedinou cestou z pekla a to doslova. Bohužiaľ nie vo forme spasenia. Nezáležalo jej na tom, ako vyzerá, väčšinou ho aj tak nevidela. Skôr išlo o samotný princíp „nikdy nehovor s cudzincami“. Mala by nakopnúť autora toho výroku, pretože teraz ju jeden doslova viedol cez nejaké chodby, pretože jej oči odmietali spolupracovať. Opäť.

Nanešťastie pre ňu jej uši slúžili až priveľmi dobre. Vrčanie a výkriky len dotvárali obraz celkového utrpenia. Nakoniec bola vďačná, že toho veľa nevidí. Ale tým pádom stratila aj orientačný zmysel. Ak by sa točili v kruhu, nebola by prekvapená. Navyše si uvedomovala, že sa jej telesná teplota stále zvyšuje úmerne tomu, ako dlho putovali. V skutočnosti to boli kratučké minúty. A až vtedy si uvedomila, že sa mu len tak zavesila na krk bez toho, aby vôbec poznala dôvod. Čo ho priviedlo k tomu očividne skorému odchodu?

„Prečo tak zrazu odchádzame?“ vyslovila čo najtichšie. Asi bola paranoidná, ale mala pocit, akoby ju niečo alebo niekto sledoval. V duchu sa pohrávala s teóriou, že aj steny majú uši a kamenné výčnelky asi aj oči.

A zo všetkého najviac sa chcela zložiť na zem a proste zaspať. Kedy sa zmenila na fňukajúcu kôpku zúfalstva? Och, asi vtedy, keď sa jej kolená roztriasli námahou a odmietali držať vo vzpriamenej polohe jej vlastné telo.

„Povedzme, že ma naši milí hostitelia požiadali o niečo, čo nemôžem urobiť.“ Pri jeho slovách sa mierne mykla. Úplne zabudla, že vo vzduchu stále ostávala visieť jej nezodpovedaná otázka.

„Myslela som, že ste nepriatelia. Čo iné než tvoju smrť by chceli?“

Spomalila.

Udržiavali pomalé tempo, ale aj to bolo čoskoro príliš. Vedela, že ak by vzdala snahu vidieť aspoň obrysy, bola by na tom lepšie. Zbytočne sa vyčerpávala. V pekle sa jej schopnosti úplne zbláznili. Ale odmietala ich prestať používať. Nechcela, aby sa z nej stala nástenná maľba, keď vrazí do skaly.

„Chcú niečo, čo mám. Ale nemienim im to dať.“

Niečo, čo... „Mňa?“

Bolo trochu nafúkané niečo také predpokladať, ale na druhej strane... Nepovedal jej on sám, že keby ju démoni našli, chceli by si ju nechať? Možno ako domáceho miláčika alebo osobného liečiteľa nejakej temnej armády. Odmietala priznať, že sa jej z tej predstavy zdvíhal žalúdok.

„Nielen teba. Aj niečo iné.“

Zamračila sa. „A čo také?“

„Mohla by si byť ticho? Snažím sa...“ Nestihol to ani dopovedať, keď sa okolo nich strhol náhly pohyb.

Neviditeľné oči, ktoré doteraz cítila zaborené vo svojej koži sa pretransformovali do niečoho veľmi otravného a nechutného. Pravdepodobne nejakého démona doteraz visiaceho zo stropu, ktorý sa rozhodol trochu im spestriť krásnu prechádzku svojím útokom.

Cítila, sako sa jej žilami prehnal adrenalínový oheň. Každým žmurknutím videla lepšie a lepšie. Slabosť z končatín sa premenila na silu. Ale ani ten proces nebol dostatočne rýchly, aby ju pripravil na Shadea a jeho ruku, ktorá ju odhodila na druhú stranu niečoho, čo veľmi pripomínalo sieň plnú kameňov.

Temnota bola narušená len občasným prebliknutím plamenných jazykov. Keď sa lepšie zamerala na scenériu okolo seba, uvedomila si, že sa skutočne nedostali ďaleko. Keby prešla na koniec, našla by dvere do svojej cely. Vedela to podľa toho, že namiesto uzavretej steny ich vo vnútri uzamkýnal súbor dvier vedúcich do klaustrofóbických miestností. Nachádzali sa predsa v pekelnom väzení.

Prúd škaredých úvah prerušilo nejaké malé stvorenie. Pripomínalo jej krvilačnejšieho netopiera s oveľa väčšími zubami a niekoľkými desiatkami očí. Vyzeralo to ako bezpečnostný systém väzenia. S o to väčším zadosťučinením premenila svoju ruku na zbraň proti otravnému takmer hmyzu. Agresivita však perfektne nahradila ich veľkosť. A po chvíli dokonca začali vydávať nejaký monotónny zvuk.

Alarm?

Medzi odháňaním tých dotieravcov si kútikom oka všimla Shadea. Takisto sa bránil proti náletu, ale oveľa efektívnejšie ako ona. Nejako sa mu darilo chytať tie stvorenia a trhať ich na kúsky. Krvavo-desivé divadielko, ktoré plnilo svoj účel. Pomaly tenčil ich posily.

Srdcový rytmus sa jej pomaly spomaľoval. Možno sa niekam predsa len dostanú. Ale skôr, ako mohla byť aj posledná príšera zabitá, pocítila v ramene ostrú bolesť. Spolu s nástupom toho nepohodlia sa dovalila aj väčšia obluda. Táto bola celá čierna a pohybovala sa neuveriteľne potichu. Keby sa náhodou nemihla v plameňoch, nevšimla by si ju. A Shade ju tiež nevidel.

Rýchlo sa pozviechala na nohy. Keď sa podopierala o zápästia, narazila na nejaký kameň. Zovrela ho v prstoch a hodila. Vedela, že by sa k Shadeovi nedostala a keby vykríkla, upozornila by ostatných démonov, že sa im podarilo dostať von z cely. Divné, že logické myslenie plnilo svoju funkciu v takejto situácii.

Ale nedokázalo jej včas ukázať všetky možné alternatívy.

Pretože v tom momente začula tupé buchnutie nasledované rozzúreným vrčaním. Nestihla si ani uvedomiť, koho vlastne trafila, keď niečo zasiahlo ju. Podarilo sa jej šokom otvoriť ústa, skrz ne vzápätí vyrazil všetok vzduch, ktorý jej ostal v pľúcach.

Chrbtom narazila do steny tak silno, až začula puknutie. S gráciou kostry sa zosypala na kopu a nebola schopná sa pohnúť. Doteraz unikajúca sila z nej vytiekla ako voda z deravého bazéna. Všetko sa premenilo na nikde nekončiacu šmuhu. Do uší sa jej nahrnula krv spolu s monotónnym hučaním. Akoby už nemali aj bez toho dosť problémov.

Cítila, ako ju niekto zodvihol do vzduchu. Zamračila sa. Okrem dutého pocitu v hlave ju nič nebolelo. Čo mohlo znamenať akurát ta to, že skrz nával adrenalínu necítila bolesť. Čakalo na ňu jedno z tých ťažších rán. Ak sa nejakého dožije.

„Takto sa nedostaneme ďaleko,“ zavrčal jej do ucha Shade. Mykla sebou.

„Prepáč, že som sa snažila pomôcť.“

Pozerala sa priamo na neho, ale jeho výraz nedokázala odhadnúť. A nie preto, že by jej opäť nefungoval zrak. Bol proste nečitateľný. „To som nemal na mysli, ale keď už to spomínaš, nebol to práve najmúdrejší ťah.“ Potichu zavrčal. Dosť desivá napodobenina. „Mala by si zatvoriť oči.“

„Prečo by som mala...“ začala protestovať, ale nedostala šancu dohovoriť. Pretože vtom sa zableslo. Zažmurkala proti ostrému svetlu a keď opäť otvorila oči, zistila, že sa jej zodvihol žalúdok a prostredie sa zmenilo. On ich práve...

„Ty si nás sem preniesol?“

Neochotne prikývol. „Nie sme ďaleko od miesta, kde sme boli pred chvíľou, ale možno budeme v bezpečí. Aspoň na pár hodín. Potrebuješ si oddýchnuť, si slabá.“

Ten chlap teda vedel žene polichotiť! „Ďakujem za kompliment,“ odvrkla.

„Bohužiaľ to nebol kompliment. Toto miesto ťa vysiľuje, ako každú bytosť patriacu svetlu. Len temné bytosti tu získavajú silu. Tak funguje podsvetie. Mne zabraňuje používať niektoré schopnosti, takže nás nemôžem premiestniť von. Len na malé vzdialenosti a stále v podzemí.“

V jeho hlase počula, ako nepríjemne sa cíti, že jej niečo musí vysvetľovať. Preto sa rozhodla, že si svoje otázky nechá pre seba. Miesto toho sa sústredila na svoje okolie. Všade boli kamene a temnota, vo vzduchu stále sa zhoršujúci pach síry.

Navyše ich destinácia získala na príťažlivosti, pretože našli miestne jazero, ktoré vyzeralo byť plné lávy. Rozkošné! Nad tou krásou musela až prižmúriť oči. Odmietala si priznať, že by to skutočne bolo z únavy. Ale koho sa snažila oklamať. Pravdepodobne bola zranená a úplne vyšťavená a aby toho nebolo málo, adrenalín ju opúšťal. Veľmi lákavé vyhliadky.

Možno preto nakoniec neprotestovala, keď ju Shade položil do nejakého prachu. Nebolo to pohodlné, ale aspoň mala spojenie so zemou. To pomyslenie spomalilo točenie v jej hlave.

Privrela oči, keď si spomenula, že sa ho chcela niečo spýtať. „Teba neoslabuje.“

„Čože?“ zareagoval. Pravdepodobne nechápal súvislosti. Alebo to len predstieral. Nemala náladu na analyzovanie.

„Mňa toto miesto oslabuje, vyciciava ma. Ale teba nie. Prečo je to tak? Kto si?“

Netušila, ako dlho potom čakala na odpoveď. Možno minúty alebo len krátke sekundy. Nedokázala to odhadnúť. Vedela len, že po chvíli na ňu všetko začalo doliehať. Únava sa opäť prejavila a spolu s ňou aj bolesť a pálenie na miestach, o ktorých väčšinou ani nevedela, že ich má.

Hniezdila sa na nepohodlnom povrchu, ale nakoniec to vzdala a pomaly sa poddala stále príťažlivejšej bezodnej priepasti zabudnutia. Keď sa jej tela dotklo niečo horúce, čo ju zbavilo chvíľkovej triašky, zdalo sa jej, akoby začula:

„Jeden z nich.“ Ale pravdepodobne to mala na svedomí jej predstavivosť. Bol to len začiatok sna.

Kapitola 10. ¦¦ Kapitola 12.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 11.:

2. LiliDarknight webmaster
15.07.2015 [21:05]

LiliDarknightTrish, netuším, kde sa berú tie obraty a prirovnania, proste sa mi zrodia v hlave. Emoticon Som rada, že sa ti kapitola páčila. A ďakujem za komentár. Emoticon

1. Trisha přispěvatel
15.07.2015 [19:57]

Trisha Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon krásna časť. vychutnala som si hlavne tie slovné obraty a prirovnania. Dostali ma do kolien. Kam na ne chodíš? Čo sa týka obsahu, som rada, že som sa dozvedela viac o erikovi aj o Shadeovi, aj keď z minulej kapitoly to bolo viac-menej jasné. Super, teším sa ďalej Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!