OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 17.



Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 17.Zlom

Kapitola 17.

Z vlastnej bolestnej skúsenosti vedel, že bolo oveľa lepšie udržiavať sa v stave permanentného bezvedomia. Ale niekedy to proste nedokázal, vlastné pozostatky slobodnej vôle odišli na dovolenku a on bol nútený vnímať to peklo.

Vzhľadom na miesto, kde sa nachádza, to nebolo len patetické preháňanie, ale príliš krutá realita. A tá ho práve teraz kopala do tváre a smiala sa na tom. Jeho život sa proste premenil na masochistickú kurvu, ktorá ho len mlátila a on z toho nemal nič. Len zlámané kosti. A k tomu mu ešte aj vysávali schopnosti.

Snažil sa vzoprieť na rukách, ale nakoniec to vzdal. Neostalo v ňom dostatok energie, ktorá by mohla naplniť náprstok. Príliš málo na to, aby sa pokúsil o útek. Ale na druhej strane viac ako dosť na to, aby prežil. Takže si užije svoje skazené prostredie plnými dúškami, ocení rany svojich väzniteľov a ešte im venuje to najlepšie z vlastných nadaní, aby tak udržal pri živote nejakého šialeného démona. Super vyhliadky. Nikdy však netvrdil, že jeho osud za niečo stál.

„Náš veľavážený hosť sa práve prebral,“ ozval sa za ním nenávidený hlas. Vždy si myslel, že je skôr mierumilovnej povahy. Ale tú bytosť by najradšej nakrájal na malé kúsky a tie vopchal do nejakého nechutného pekelného psa.

„Za toto zhoríš,“ zavrčal a myslel to vážne. Raz to dokonca aj splní. Len si najskôr bude musieť pozbierať unavené údy.

Odpoveďou mu bol len smiech. „Zabudol si, kde sa nachádzaš? Možno by som ti to mal pripomenúť.“

Cítil, ako a v jeho bezprostrednej blízkosti rozhoreli ohne, ale nemienil dať tomu idiotovi pocit zadosťučinenia tým, že by sebou mykol. Len ho naďalej prebodával pohľadom a predstavoval si, aké by to bolo, keby mal teraz so sebou nejaký nôž. Pokojne aj tupý. V tomto bode by ho to možno ešte viac naplnilo.

„Ak si chcel, aby mi bolo teplejšie, deka by stačila,“ podpichol ho, odhodlaný proste predstierať, že sa jeho koža práve nemení na púšť.

Výraz na tvári jeho obľúbeného šialenca sa rýchlo zmenil z fanatickej posadnutosti na divnú radosť. Ak bytosť, ktorá vás rada mučí, nahodí túto tvár, začnete sa obávať. No v ňom neostalo dostatok pudu sebazáchovy, ktorým by dokázal nakŕmiť mŕtvolu. Ale na druhej strane, ak ostane nažive, všetci ostatní budú v bezpečí. Len sa musí zdržať volania o pomoc.

„Naša pohostinnosť sa ti nepáči, ale neboj sa, čoskoro budeš mať novú spolubývajúcu. Je krásna a plná života, iste sa dobre doplníte. Pretože ťa zabijeme len čo sem dorazí.“

Zacmukal, čo bolo v priamom rozpore s tou smrteľnou hrozbou. „Sľuby, stále samé sľuby.“

Najskôr sa k nemu priblížil, ale nakoniec sa zdalo, že si to rozmyslel a otočil sa na odchod. Niektorej časti v ňom to bolo takmer ľúto. V tejto bezodnej jame plnej temnoty a bolesti bolo len málo vecí, ktoré ho dokázali aspoň chvíľkovo rozptýliť. Rozčuľovanie jeho osobného mučiteľa patrilo k tým svetlým činnostiam.

„Och, ešte som na niečo zabudol.“ Cez plece na neho pozrel. Tváril sa, že si nezaujato prezerá svoje oreťazované ruky. „Mal by si sa pripraviť na rodinné stretnutie. Pretože sme našli tvoju dcéru.“

Nečakal na jeho odpoveď a so zákerným smiechom odkráčal späť. Desivosť tej scéne dodalo aj klapnutie kovovej mreže, ktorá zaručila, že sa nerozhodne odísť z ich hotela bez platenia. Ale teraz by mu bolo jedno, aj keby na neho spadol strop. Možno by bol za to aj vďačný.

Myseľ mu mimovoľne naplnili spomienky, ktoré sa snažil celé roky pochovať. Malý uzlík krútiaci sa mu v náručí. To bol prvý aj posledný moment, keď mu bolo dovolené vidieť vlastnú dcéru. Bolelo ho, že nemohol vidieť vyrastať to jediné, čo mu ostalo po milovanej žene.

Ale jej bezpečie bolo prvoradé.

A teraz to vyzeralo tak, že to aj tak nestačilo. Cítil, ako sa vnútorne rozpaľuje úmerne tomu, ako sa stupňovali predstavy mučenia istého nemenovaného démona. Zaškrípal zubami. Dlhé veky bol zavretý v pekle, pretože potrebovali jeho schopnosti. A k nim sa mohli dostať jedine keď bol ešte nažive.

Lenže bola to jeho dcéra, ktorá by vyriešila ich problémy.

V duchu sa na chvíľu pozastavil nad tým paradoxom. Mučenie, vyhrážanie a vlastná bolesť nestačili na to, aby ho zlomili. Nikdy nič neprezradil, tváril sa, akoby bol posledný svojho druhu. Ale stačil náznak hrozby voči jeho biologickej rodine a všetko sa zmenilo.

Myseľ mu zaplavili neznáme slová, keď sa snažil spojiť s bytosťou, ktorú už celé veky nevidel. Neprosil o pomoc pre seba, ale jeho záchrana neodvratne zahŕňala to, čo plánoval. A hneď potom sa vyrovná s tým ostatným. Možno bolo skutočne načase, aby začal konať.

„Pane?“ ozval sa mu v hlave jasný hlas plný prekvapenia.

Uškrnul sa. „Áno, som to ja. A mám pre vás úlohu.“

V duchu mu slabučký hlas neustále opakoval, že práve padol do pasce.

***

Shade vedel, že to, čo robili, bolo úplné šialenstvo. Mali by sa sústrediť na skorý odchod z toho prekliateho miesta. Cítil, že prechod je pomerne blízko, pretože temnotu vo vzduchu prerušil náhly závan ľudskosti. Buď boli blízko jedálne, alebo sa mu poradilo aspoň niečo urobiť správne.

Ale miesto unikania len tak stál uprostred otvoreného priestoru a ponáral sa čoraz hlbšie do túžby, ktorá sa v ňom prebudila s hladom medveďa po zimnom spánku. To, čo robili, nebolo správne. Pravdepodobne jej romantický útok vyprovokovala nejaká šialená vďačnosť alebo niečo podobné, ale jeho hlava už stagnovala.

Jediná časť jeho tela, ktorá prekvapivo dobre fungovala, sa nachádzala medzi jeho nohami. Hlásila sa o slovo s nástojčivosťou, ktorá ho nútila žmúriť oči a zatínať ruky do pästí aj s jej vlasy medzi prstami. Nemal potuchy, že na svete existuje niečo, čo predstavuje peklo, ale užíva si to skôr ako nebo.

Telo mu zachvátili nebezpečné plamene, keď sa k nej ešte viac pritisol. Boli na sebe nalepení najviac ako to len išlo, ale stále nebola dostatočne blízko. A podľa toho, ako sa na neho zavesila, zdieľali rovnaký názor.

Jazykom pohladil jej pery. Zavzdychala mu do úst. Lonom sa k nemu pritisla. Z hrdla sa mu vydralo zavrčanie. Nejaký zapadnutý hlások v jeho mysli ho varoval. Ešte pred chvíľou ju odpudzoval. A teraz sa na neho vešala, akoby nevedela používať vlastné nohy. Ale jemu to bolo aj tak jedno.

„Potrebujem ťa,“ zašepkala. Hlas mala zachrípnutý, akoby celé hodiny kričala. Len predstava toho zvuku ho dostávala stále vyššie.

Odrhol sa od nej a oprel sa o jej čelo. „Musíme ísť.“

„A kam by si chodil, veď je tu tak krásne.“

Tie slová mu mali napovedať, že sa deje niečo zlé. Z rozzúreného mačaťa sa zmenila na koketu tak rýchlo a presvedčivo, že si to najskôr ani neuvedomil. Keď si to však rozobral, uvedomil si, že to ani zďaleka nie je ona.

Vo vzduchu visela otázka spolu s divným pachom mágie. Ale skôr, ako stihol niečo povedať, ako ju stihol varovať, sa na neho znovu vrhla. Jej dravosť sa dala prirovnať k žralokovi. Ale v tomto prípade mu bolo úplne jedno, či príde o nejakú dôležitú časť tela. Hlavne ak sa ho neprestane dotýkať.

Rukami mu vošla pod tričko. Hladila ho, akoby po ňom skutočne túžila. Neodpudzoval ju. Aj keď zajtra to budú obaja ľutovať, bol dostatočne sebecký na to, aby si to užíval. Vrhol sa na jej pery hladne ako na smrť vyhladovaný. Chcel ju pohltiť, konečne sa zbaviť tej nikdy neutíchajúcej túžby, ktorá ho prenasledovala na každom kroku po jej boku.

Napätie v ňom sa stupňovalo úmerne tomu, ako preskúmavala jeho pokožku. V mysli sa mu ozýval krik, aby okamžite utiekol, ale ignoroval to. Ak ho čakala smrť, tak si svoje posledné momenty nažive užije. A určite neplánoval len tak odísť od ženy svojich snov, ktorá sa na neho vešala ako na vešiak a v očiach sa jej leskla tá istá potreba ako v tých jeho.

„Opatrne,“ vydralo sa mu z hrdla zadýchane. „Nezačínaj niečo, čo nemieniš dokončiť.“ Cítil potrebu upozorniť ju na to ešte skôr, ako jej ruka skončí v jeho nohaviciach, kam sa posledné minúty nezadržateľne blížila.

Postavila sa na špičky. „Bojíš sa?“ pošepla mu do ucha.

Po chrbte mu prebehol mráz. „A ty?“

Nejaká jeho menej sebecká bunka ho nabádala, aby ju nejako vydesil a prinútil odísť. Ale bol až príliš ďaleko na to, aby sa teraz vracal. Bolo zlé túžiť po niečom, čo by patrilo len jemu? Aj keby to bola len kúzlom vyvolaná ilúzia?

Nechcel strácať čas slovami. Ponoril sa do toho lahodného pocitu a viac si nevšímal. Žiadne myšlienky neprenikli dostatočne ďaleko, aby narušili jeho sústredenie. Ostal len zmyselné vnemy, ktoré iskrili okraje jeho vnímania.

Pod drsnými prstami zacítil jemnosť zamatu. Drobné iskričky ihrali pri každom dotyku. Trhanie oblečenia sa zmenilo na symfóniu dotvárajúcu atmosféru plnú vzdychov a vrčania. Všetko sa premenilo na šmuhy a rýchle vnemy. Rýchlo odznievajúce výdychy a príliš prudké nádychy. Trasúce sa ruky a odhodlané pohyby.

Pery zaboril do jej krku. Zubami dráždil cestičku vytvorenú vlhkým pohybom jazyka. Jej jemné bozky pokrývali každý kus pokožky. Cítil sa milovaný. Paradox, ktorý sa mu bude vysmievať do konca existencie. Zahnal tú chmáru.

Zodvihol ju do vzduchu. Jej nohy sa mu obmotali okolo pásu ako chápadlá. Odmietala ho pustiť. Ak takto vyzeral milenecký vzťah, musel doteraz niečo robiť zle. Nič sa nevyrovnalo tomu, čo sa v ňom odohrávalo. Došľaka, nedokázal ani pomenovať väčšinu toho, čo sa v ňom dialo.

Zanadával, keď sa obtrela o časť jeho anatómie, ktorá po nej najviac túžila. Vzpínal sa v tesnom zajatí a snažil sa oslobodiť. Nemal dostatok sily, aby sa od nej odtiahol a posunul ich oboch cez hranicu. Ale zdalo sa, že ona mala iné plány.

V horlivom tančeku plnom nedočkavých pohybov plných grácie i nešikovnosti mu bola dostatočnou partnerkou. Jeho nedočkavosť sa vyrovnala ten jej. Kde zatlačila, on sa poddal. Kde on útočil, ona sa nebránila.

Šialenstvo dostávalo farby a rozmery limitované krivkami tvrdohlavej liečiteľky. Ich horúčka bola neutíšiteľná. Dotyky a bozky nestačili. Naliehavé vzdychy plnili vzduch okolo nich. A keby na nich niekto zaútočil, nemal by s nimi veľa práce. Stačila by jediná rana. Ich telá boli dokonale prepletené.

Stratil sa v tom opare. Dovolil si užiť jediný moment, ktorý mohol vlastniť. Nejestvovali žiadne nároky ani očakávania. Nenávisť sa niekam stratila. Bol len on a žena, ktorá po ňom túžila tak veľmi, že z neho strhala oblečenie.

Nepotrpel si na nehu. Ona by si ju zaslúžila. Ale nedokázal sa pohybovať pomaly. Dokonca zabudol aj na jej zranenie, ktoré mu pripomenula tichým zasyčaním. Ale to ju už prirážal chrbtom ku kamennému masívu. A potom ostali len oni dvaja a prudké výpady.

Každým prírazom sa v ňom hromadila neuveriteľne mocná energia. Každý pohyb odmenila zastonaním a stretnutím na polceste. Vrhal sa na jej pery ako posadnutý. Rukami prechádzal po všetkých zákutiach jej dokonalej postavy. Každý detail sa mu vpaľoval do mysle silou kyseliny leptajúcej kov. Aj keby už nikdy nezažil nič pekné, bol by vďačný.

Pretože na svete neexistovalo nič, čo by sa vyrovnalo nádhere výrazu v jej tvári, keď s jeho menom na perách vyvrcholila...

 

Jeho mozog sa odpojil od zvyšku tela a keď ho bol opäť schopný naplno použiť, obaja ležali na nepohodlnej skale. Ayana mala hlavu položenú na jeho ramene. Spokojne odfukovala a bolo jej úplne ukradnuté, že bola ešte stále nahá. Úsmev plný pýchy ozdobil jeho inak nechutnú tvár.

Neskôr si dopraje luxus premýšľania a vyšetrovania, ale v tomto krátkom momente si chcel len užívať tú blízkosť. Moment, keď sa ho niekto dotkol bez toho, aby cítil odpor. Oddal sa mu, dívala sa len neho. Neuhla pohľadom, neodtiahla sa.

Nedokázal slovami opísať, ako veľa to pre neho znamenalo.

Nebol však hlúpy. Nemal šťastie, neveril na nádherné konce a nikdy nekončiacu romantiku. Nebol princ na koni. Došľaka, ona zase bola najvzdialenejšia akejkoľvek predstave princeznej. A to bolo najskôr dobre.

Vedel, že by ju mal prebudiť. Bolo načase vybrať sa na cestu. Stratili dosť veľa času. Miesto toho sa prejavila stránka, o ktorej ani len netušil, že ju má. S ňou v náručí sa postavil a čo najopatrnejšie ju obliekol do toho, čo zostalo z jej oblečenia.

Podarilo sa mu neprebudiť ju.

Mierne sa nad tým zamračil, ale nevenoval tomu pozornosť. Pravdepodobne bola ešte stále vyčerpaná zo svojich zranení. Urobil čo bolo v jeho silách, aby jej pomohol. Nemal v pláne prezradiť jej, čo presne to bolo, ale dôležité bolo, že už nekrvácala. Nemienil za nimi zanechať chodníček plný kvapôčok. Ktokoľvek by ich mohol nasledovať.

A on vážne nemal náladu vidieť nejaký zjazvený démonský ciferník.

Automaticky vykročil smerom, kde tušil prechod. Ayana ticho odpočívala, v jej tvári bol nezvyčajný mier. Snažil sa sám seba presvedčiť, že sa na ňu nemá viazať. V jednej chvíli zatemnenia zmyslov obaja podľahli žiadostivosti. Nič viac z toho nikdy nebude. Ani nemôže byť. Obrnil sa voči tomu, ale nebol si istý, či jeho príprava bola dostatočná.

Náhle zastavil. Myseľ ostala prázdna a akýkoľvek náznak filozofovania sa vytratil. Pred ním niekto bol a rýchlo sa blížil ich smerom. Nešlo o démonov, ale to ho neupokojilo. Až príliš nástojčivo si uvedomoval ich zraniteľnosť. Pokiaľ mal liečiteľku stále v náručí, nebol schopný ich dostatočne chrániť. V duchu sa sám seba pýtal, ako by reagovala, keby ju pustil na zem.

„Kam si myslíš, že ideš, démon?“ ozval sa hlas. Čoskoro sa spoza rohu objavila postava, ktorej patril. To, že išlo o skupinku Strážcov, ho ani trochu neupokojilo. Týchto nepoznal. Nemienil len tak padnúť do prípadnej pasce.

„Mohol by som sa ťa opýtať na to isté,“ prehodil konverzačne. Ostražito si ich premeriaval pohľadom. Boli plne ozbrojený a mali presilu. Snažil sa sám seba presvedčiť, že to nič neznamená.

„Prišli sme po liečiteľku. Dozvedeli sme sa, že je v nebezpečenstve. Takisto máme za úlohu chytiť jej únoscu. Zdá sa, že zabijeme dve muchy jednou ranou.“

Shade sa snažil nezdvíhať obočie pri tých táraninách. Doteraz nikto z ostatných skupín strážcov nejavil záujem o to, čo sa deje na tomto konci sveta. Preto neveril ani jedinému slovu. Niekto ho poslal, ale nie na záchrannú misiu. Bol odhodlaný zistiť, čo sa deje.

„Gratulujem, našli ste liečiteľku. Ale ja som ju neuniesol.“ V hlave kalkuloval, ako by sa odtiaľ najrýchlejšie dostal. Nemal v pláne začať sa biť s vlastnými spolubojovníkmi len preto, lebo sú nechápaví.

Muž, ktorý vyzeral ako vodca, sa opäť ozval: „Ak je to tak, prečo je v bezvedomí?“

„Aj slepý vidí, že spí. Ver mi, ak by som túto ženu uniesol, už by som nežil.“

Nie, nepovažoval ju za extra fyzicky zdatnú. Mala skôr viac šťastia než skutočných zručností. Ale jej otravné správanie spolu s neprestajným rozprávaním by dokázali priviesť do šialenstva aj anjela.

A on mal oveľa menej trpezlivosti než tí operenci.

Odrazu sa všetci zasmiali. Nepamätal si, že by povedal niečo vtipné. „Tak je to jednoduché. Počkáme, kým sa zobudí. Dovtedy si náš väzeň. Ak hovoríš pravdu, iste ti to nebude prekážať.“

Mal chuť zlomiť mu nos a rozmliaždiť životne dôležité orgány. Nenávidel blahosklonnosť tých, čo si naivne mysleli, že sú niečo viac ako on. V duchu si predstavoval, akými rôznymi spôsobmi by mu dokázal hlavu oddeliť od tela. Ale navonok len pokojne prikývol.

Dúfal, že liečiteľka nebude mať nutkanie pomstiť sa mu, keď sa prebudí. Bol si takmer istý, že medzi tým, ako sa prebrala z bezvedomia a príchodom týchto panákov, sa niečo udialo. A nemal na mysli ten sex.

Kapitola 16. ¦¦ Kapitola 18.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 17.:

4. LiliDarknight webmaster
27.08.2015 [23:45]

LiliDarknightNo... asi som skôr romantická kvetinka než čokoľvek iné, takže tu vidíš výsledok. Emoticon

3. Trisha přispěvatel
27.08.2015 [22:41]

TrishaNemyslím, ja som už tak raz písala a práveže je to lepšie, aspoň podľa mňa. Emoticon Emoticon No neviem... Ale pri chlapovi sa nemusíš tak rozpisovať. stačia ti vášnivé krátke vety, viac živočíšne. Môžeš sa odviazať v slovníku a povedať to na "tvrdo." Ke´d píšem za nežnú žienku vtedy mi to príde ako hrôza. pri takom drsnom chlapovi by som sa vyžívala v opise Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
27.08.2015 [22:23]

LiliDarknightTrish, ten opis bol plánovaný, ale poviem ti, písať niečo takého z pohľadu chlapa je hrôza. Pripomeň mi niekedy, aby som to už nikdy nerobila. Emoticon Emoticon
No, jej otec a celá táto situácia sa ešte vysvetlí, takže ti nemôžem nič povedať. Ale som rada, že sa ti kapitola v podstate páčila. Emoticon

1. Trisha přispěvatel
27.08.2015 [21:50]

TrishaSuper. Troška veľa opisu na mňa. Musím priznať erotiku troška stlmil než podporil, hoci obsahovo to bolo fajn. Myslím, že sa mi asi potvrdí teória o začarovaní. Lebo to vážne bol poriadny skok. hoci ak by šlo o stratu zábran, nebola by to veľká škoda.
A jej otec... no proste super! Asi on poslal tých strážcov, čo? A chudák Shade, ani ja by som s nimi nemala veľkú trpezlivosť. Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!