OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » The Guardians - 3. kapitola

07.04.2013 (11:00) • MillieFarglot • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1384×

Vošla som do auta, naštartovala a zapla hudbu. Samuel sa na mňa ani len nepozrel. Čo ho zas naštvalo? Jediné, čo urobil bolo, že si povzdychol a otočil sa odo mňa.

„Hej, čo sa deje?“ opýtala som sa ho narovinu. Naozaj som mala o neho starosti, takto sa nespráva nikdy. Sam sa na mňa pozrel, akože prekvapene. Nadvihol obočie a jeho spýtavý pohľad bol plný faloše. „No tak, nehraj toto divadielko a vyklop, čo ťa trápi.“ Uhol pohľadom a začal rozmýšľať, čo povie. Toto som ani nepotrebovala na to, aby som zistila, že ho niečo naozaj neskutočne vytáča.

Premýšľanie mu netrvalo dlho. „Dnes sa mi absolútne nedarilo,“ vzdychol a znovu sa odo mňa odvrátil. Momentálne som mu veľa zo svojej pozornosti venovať nemohla, pretože sme vošli do centra mesta, tak som zoseba vydala len niečo ako – hmm. Viete, keď poznáte nejakého človeka asi tak ako seba, dobre viete, že vám klame.

„A čo ešte?“ spýtala som sa. Prekvapene vydýchol. Takže mi nepovedal všetko. Alebo... alebo klamal.

„Toto ma naozaj štve. Nechcem sklamať našich a hlavne nie brata, ktorý ma v tomto podporuje.“ Toto bolo presne to isté, na čo som dnes myslela aj ja, ale stále sa mi to zdalo ako nie moc presvedčujúce, no tvárila som sa, že som mu to zožrala.

„Takto hej, ja som tiež prišla dnes na to, že to bude ešte dosť náročný tréning.“ Áno a hlavne keď si predstavím, že ma bude mať na starosti Zachary.

„Aj ty? Och, toto ešte bude...“ Len som krútila hlavou nad tým, aký to je klamár a ako dokáže všetko zahovoriť. Toto mu nabudúce pripomeniem, lebo teraz vyzeral, že sa o tom baviť nechce. Ale čo by mu mohlo až takto trhať žilami? Úprimne, nenapadalo mi absolútne nič.

Zastala som predjeho domom, vypla bežiaci motor a ešte raz som sa ho opýtala, čo ho trápi. Na to len porkútil hlavou, pri čom mu do očí padli jeho blonďavé vlasy. Znovu mal ten svoj zamyslený pohľad.

„Poď na chvíľu vonku, chcem sa s tebou porozprávať.“ Prikývla som a vyšla. Ešte som si zo zadných sedadiel vzala tenkú bundu, ktorú som tam mala už dlhší čas. Dnes večer sa výrazne ochladilo. Dokonca začalo poprchávať.

„Zajtra naši chystajú niečo ako grilovačku. Boli by sme radi, keby ste prišli aj vy.“

„Uhm, mama by sa mala vrátiť už dnes a otec zajtra. Ale myslím, že prídeme. Na zajtra aj tak nemám nič naplánované,“ odvetila som. Zablýskalo sa a mňa pri tom dosť strhlo. „Len aby vyšlo počasie.“ Pozrela som sa na oblohu a povzdychla si. „Pôjdem už pomaly, nerada jazdím, keď je tma a k tomu takto.“

„Tak teda zajtra.“ Usmial sa a podišiel ku mne, aby ma objal. Lenže niečo na jeho výraze v tvári bolo naozaj čudné... Prekvapilo ma, keď sa zohol a perami sa priblížil až desivo blízko k tým mojim. Zatajila som dych a prekvapene sa naňho pozrela. Nebola som schopná sa ani pohnúť. Sam si ma pritisol bližšie k sebe, ja som mala ruky ešte stále okolo jeho krku, keďže som ho len chcela objať na rozlúčku. Nebola šanca na útek. V momente, keď priložil svoje pery na moje, som mykla hlavou dozadu. To ho prinútilo pustiť ma a pozrieť sa na mňa s prekvapeným výrazom v tvári.

Lenže ja som určite bola vo väčšom šoku.

Ihneď som nasadla do auta a pobrala sa domov. Prvá myšlienka, ktorá mi prebehla hlavou bola, že ho asi zabijem.

Preboha, čo to urobil? Ako si to mohol dovoliť? Bol duchom neprítomný, keď sme si povedali, že budeme do konca života najlepší priatelia?

Ale zas na druhej strane možno robím len z komára somára a on mi chcel dať len pusu na líce. To je predsa v takomto vzťahu dovolené, nie?

Lenže všetko mi začalo pomaly dochádzať. To, ako sa tváril a rozmýšľal. Mala som naozaj pocit, že práve toto ho nejako vytáčalo celý večer. Možno si myslel, že zareagujem inak a... a iste to nebolo len tak. Videla som a hlavne cítila, že toto myslí naozaj smrteľne vážne. To, ako ma objal, bolo iné ako zvyčajne.

Do očí sa mi začali tisnúť slzy. Bola som z toho úplne mimo. Dnes je toho na mňa až príliš. Toto si s ním ešte preberiem a poriadne mu vyčistím žalúdok, či sa mu to páči, alebo nie. Toto naozaj prehnal. Ak sú v tom nejaké city, mal mi to povedať a nie konať. Ďalej som si spomenula na to, ako sa pozeral na mňa a na Zacharyho. Áno, presne. Toto ho vyprovokovalo k tomu, aby konal. Žiarlil.

Ja som len dúfala, že sa mýlim.

Keď som prišla domov, mama už bola doma. Zistila somto podľa zasvieteného svetla v kuchyni. Zotrela som si slzy z líc a snažila sa upokojiť. Celkom sa mi to podarilo. Snažila som sa myslieť na pekné veci. Napríklad na Zacharyho. To pomáhalo.

„Ahoj, mami!“ zakričala som, keď som vošla zadným vchodom do domu. Vošla som do chodby, zavesila si budnu na vešiak a pobrala sa do kuchyne. Stála pri kuchynskej linke a niečo varila.

„Andy, ahoj, práve chystám večeru. Musíš byť už hladná!“ Všetko, čo mala v rukách, nechala na linke a šla ma objať. „Och, som taká rada, že som už doma!“ vzdychla. V jej náručí som sa cítila veľmi dobre, akoby mi na svete už nič viac nehrozilo, akoby bolo všetko tak, ako má byť.

„Aj ja.“

„Najhoršie na tom je to, že v pondelok ráno musím ísť znovu do práce. Ale budem tu poblízku, takže sa budeme vídať častejšie.“ Usmiala sa.

„Znovu vás preložili?“ opýtla som sa neveriacky. „Veď prednedávnom ste boli kdesi na opačnej strane štátov...“

„Zlatko, nezáleží to odo mňa.“

„Ja viem.“

Potom sme sa ešte asi hodinu rozprávali. Samozrejme, to, čo ma tak trápi, som jej nehovorila. Mala som s ňou dobrý vzťah, ale toto som jej proste na nos nechcela vešať. Síce budem musieť tuho rozmýšľať, akoto vyriešim, no budem na to musieť prísť sama. Ale nejaká rada by sa mi hodila...

Šla som do sprchy a potom si ľahla do postele. Bola som úplne vyčerpaná. Lenže zaspať sami nedalo... kvôli Samuelovi!

Ako mohol, keď sme si sľúbili, že budene najlepší priatelia. A hlavne – žiadne takéto city!

Veď mi je ako brat!

Zatvorila somoči a spomínala na ten deň, kedy sme si to sľúbili.

Pred 5 rokmi

„On je fakt pekný,“ vyhlásila som o jednom chalanovi z našej školy. Mal krátke čierne vlasy, hnedozelené oči a bol fakt zlatý. Lenže bol odo mňa o tri roky starší a iste by ani o mňa nezapokol. So Samuelom sme čakali, kým po nás príde m§j otec. Ten chalan, ani neviem ako sa volal, práve prešiel okolo nás a ja som na ňom mohla nechať oči.

„Ale prestaň, Andy,“ okríkol ma Sam a na toho chalana hodil zhnusený pohľad.

„Nebodaj žiarliš,“ zasmiala som sa. Vtedy som mala trinásť rokov a poriadne ani nevedela, čo je to normálny vzťah. Už vtedy si každý myslel, že sme spolu so Samom, ale pravda bola úplne iná.

„Ale veď ho ani nepoznáš!“

„Nevadí, môžem sa s ním spriateliť.“ Mykla som plecom. To by bolo to najmenej. „Každý vzťah predsa vzniká z priateľstva.“

„Nie vždy,“ oponoval mi.

„Ale väčšinou to tak je.“ Sam sa so mnou začínal hádať, to som nemala rada.

„My sme tiež priatelia,“ ovedal podlhšej odmlke. Prekvapene som sa naňho pozrela. „Myslím tým, že z priateľstva nie vždy môže vzniknúť láska. Niekedy je lepšie mať dobrého kamaráta... nie?“

„Áno, apráve preto nechcem, aby z tohto nášho vzťahu bola niekedy láska. Si mi ako brat.“ Objala som ho okolo pliec.

„Hovoríš mi ako z duše.“

„Najlepší priatelia? Dokonca života?" opýtala som sa ho potichu.

Usmial sa a súhlasne prikývol hlavou.

Slzám som nechala voľný priebeh.  

Tak, čo si o tom myslíte? :)  

 V ďalšej kapitole sa môžete tešiť na Zacharyho. ;)

Adriana

Samuel

Zachary

Autor: MillieFarglot (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek The Guardians - 3. kapitola :