OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Torn - Kapitola IV.



Torn - Kapitola IV.Viem, čo chcem a čo musím urobiť. Bohužiaľ, nie sú to tie isté veci.

Kapitola štvrtá 

 

Neverila som tomu, čo som sa chystala urobiť. Nikdy v živote by mi nenapadlo, že na niečo také pristúpim. Bolo to nezodpovedné a nebezpečné. Až príliš veľa vecí sa mohlo pokaziť.

Nate ma čakal v aute s Oliverom, zatiaľ čo ja som sa plánovala v rýchlosti pobaliť. Nenechala som im pomôcť mi, pretože som sa neplánovala vysťahovať. Maxwellova ponuka bola viac ako lákavá, lenže ja som sa potrebovala držať nohami pevne na zemi. Netušila som, čo si od nášho spolunažívania sľuboval. Poriadne sme sa ani nepoznali. Spoločný priatelia z nás veľkých kamarátov neurobili.

Z kúpeľne som si vzala všetky svoje veci, no na chvíľu som sa pristavila pri zrkadle. Potrebovala som sa uistiť, že na mne nezostal ani náznak práce. Ako náhle moja paranoja ustúpila, pokračovala som v balení toho najdôležitejšieho. Oblečenie, knihy, laptop... veci, bez ktorých som nedokázala existovať.

Nakoniec som sa pristavila pri posteli. Spod matraca som vytiahla maličkú fotku, ktorú som tam mala schovanú odkedy som sem prvýkrát prišla.

Prstom som prešla po úsmevoch dvoch osôb, ktoré sa na mňa naradostene vyškierali. Bol toto posledný deň, kedy som sa úprimne smiala? Bola som vtedy šťastná?

Nechala som jednu osamotenú slzu, aby mi stiekla po líci, než som si ju z brady utrela. Nechcel, aby som kvôli nemu plakala. Vždy vravieval, že slzy nič neriešia. Učil ma, že človek sa posunie dopredu jedine úsmevom.

Poslúchla som ho. Celé tie roky som sa na všetkých usmievala, aj keď som chcela vrieskať. Usmievala som sa a potláčala slzy. Všetko, čo by mohlo človeku prezradiť viac o tom malom ustráchanom dievčatku, ktorým som niekde hlboko ešte stále bola.

Úsmev bol mojou najväčšou maskou.

Založila som si fotku do tajnej priehradky v peňaženke a tichým krokom sa vybrala k dverám. Nechcela som uberať Oliho o čas a niečo mi napovedalo, že keď zídem dole, Nate bude na zadnom sedadle spokojne odfukovať.

„Niekam sa chystáš?“ ozvalo sa za mnou. Od ľaku som poskočila a skoro skríkla. Prudko som sa otočila na pravo a zbadala Katie, ako sa opiera o kuchynskú linku a pije vodu.

Moja spolubývajúca nebola zlá, no do dobrej mala tiež hodný kus cesty. Väčšina našich rozhovorov začínala aj končila slovom ahoj. Ona nepoznala mňa a ja ju. Teda, vedela som, kto každú noc okupuje jej posteľ, pretože zatiaľ čo ja som pracovala, ona si užívala. Neraz som sa o tretej alebo štvrtej nadránom stretla s Natom vo dverách.

Pri tej myšlienke sa mi urobilo zle a akúkoľvek predstavu, čo sa mi objavila v hlave, som sa snažila potlačiť.

„Idem na pár dní ku kamarátke,“ zaklamala som ticho. „Nezdržím sa dlho, možno tak týždeň, najviac dva.“

„Aha,“ položila pohár do dresu. „Preto dole parkuje auto Maxwellovcov? Ktorý z nich je tvojou „kamarátkou“?“

Nasucho som preglgla. Rozhodne bola múdrejšia než vyzerala.

„O nič nejde, Katie,“ mávla som rukou. „Hate ma požiadala, nech na nich trochu dozriem a vieš, koľko neporiadku za sebou Seb a Nate nechávajú...“

„Takže sa ideš hrať na ich opatrovateľku?“ prekrížila si ruky na prsiach spolubývajúca. V byte síce panovala tma, ale jej krútenie hlavou sa nedalo prehliadnuť.

Samozrejme, že tento šialený plán neschvaľovala. Prečo som sa na to nechala nahovoriť?

„Nie, to vôbec nie. To by niekoho potrebovali na dvadsaťštyri hodinové stráženie. Toľko času ja nemám,“ pokrčila som plecami. „Chcem sa len uistiť, že je bezpečné nechať ich samých.“

„Chceš?“ zopakovala po mne. „Kto to chce? Ty či Hate?“

Namiesto odpovede som si len zahryzla do jazyka. Aký bol rozdiel v osobe? Čo by to zmenilo na veci? Pre Hate by som šla aj do pekla a naspäť.

„S Maxwellovcami sa oplatí zdieľať len posteľ, nie problémy. Tie ich ťa zničia, Lauren,“ varovala ma a vydala sa smerom k dverám do svojej izby. Než ich za sebou zatvorila, poslednýkrát sa na mňa pozrela.

„Spýtaj sa Claire, tá by o tom vedela rozprávať. Pozri, kam sa vďaka Sebastianovi dostala,“ posmešne odfrkla. Presne som vedela, kam tým smerovala.

„Ja jej pomôžem,“ uistila som ju. Katie sa len schuti zasmiala.

„A ako? Jej problémy neskončia, kým s ním bude. On nie je jej záchranou, ale záhubou,“ pozrela na mňa a v tej chvíli som vedela, že vie o mojej kamarátke viac, než hovorila nahlas.

„Odkiaľ...?“ Chcela som sa jej toho toľko opýtať, lenže môj hlas nespolupracoval.

„Priezvisko o človeku povie viac, než jeho ústa,“ bolo všetko, čo prezradila. Bez zbytočných rozlúčok zavrela dvere do svojej izby a nechala ma stáť v chodbe samú, stuhnutú strachom.

Koľko o mne prezrádzalo moje priezvisko? Mohla Katie tušiť pravdu? 

de

Vila Maxwellovcov bola ponorená do tmy. V garáži však stále chýbalo jedno auto, a ako som predpokladala, bol to Sebastian, kto ešte nenašiel cestu domov. Veď načo by aj? Tento brat sa nikdy nepýšil práve najlepšou dochádzkou a záujmom o štúdium. Ani nemusel. Mal predsa otca, ktorého peniaze dokázali vyriešiť každý problém a privrieť nejeden pá očí.

Unavene som si povzdychla. Predsudky u mňa neboli na dennom poriadku, a predsa som voči tomuto Maxwellovi neprechovávala žiadne sympatie.

„Naozaj vám tu nebudem prekážať?“ kontrolovala som už asi po stý raz, pretože počuť odpoveď a uveriť jej boli dve rozdielne veci.

„Vezmem ti veci hore do izby,“ ponúkol sa Oliver, len aby sa vyhol hlbšej konverzácii. Rýchlosťou svetla vystúpil z auta a prešiel ku kufru.

Otočila som sa dozadu a môj pohľad sa stretol s Natovým. Upieral na mňa zrak, no mlčal. Nepovedal ani slovo a ja som si neodkázala domyslieť, čo by jeho úst vôbec vyšlo. Po prvýkrát som bola zmätená. Prečo som ho nevedela odhadnúť?

„Keby som ťa tu nechcel, nepozval by som ťa, nie?“ spýtavo pozdvihol obočie.

„Všetko má nejaké ale, ja len čakám, kedy príde to tvoje,“ bránila som sa automaticky. Ľudia nerobili dobré skutky bez toho, aby niečo nezískali. Taký dokonalý svet nebol.

Nate prižmúril oči a pozorne si ma prezrel. Nakoniec si však pretrel strhanú tvár a červené, unavené oči, sa znova vrátili ku mne.

„Nemám rád slovo ale,“ ohrnul perou. „Ale nevyjadruje nikdy nič dobré. Pokazí všetky vety, kde to vložíš. Si zlatý, ale pripomínaš mi brata. Si dobrý, ale nie najlepší. Bolo mi s tebou dobre, ale už ti nezavolám... Mám pokračovať?“

Neveriacky som nad ním krútila hlavou. Tento muž naozaj dokázal urobiť všetko o sebe.

„Tak vidíš,“ usmial sa. „Nenechajme slovo ale vkročiť do našich viet.“

„Je to spojka,“ ušlo mi takmer nečujne.

„Čože?“

„Povedal si, že je to slovo, ale je to spojka,“ vysvetľovala som automaticky. Natovi sa na perách usadil široký úsmev.

„Už som si myslel, že to nebudeme vo vetách používať.“

Musela som uznať, že v hre so slovíčkami nebol žiaden začiatočník. Vedel, čo povedať, aby dosiahol svoje. Nanešťastie pre neho, aj ja.

„Mal by si ísť do postele,“ poznamenala som a ukázala na neho. „Si poriadne dotlčený a ráno to bude bolieť ešte viac.“

„Mám to brať ako ponuku?“ lišiacky pozdvihol kútiky pier.

Bez slova som otvorila dvere a vystúpila z auta, neodpovedajúc. Béžovú kabelku som si prehodila cez plece a vydala sa po schodoch do domu, rovnako ako vždy, keď som sem prišla s Hate. Toto miesto som vídala častejšie než internát.

Pomaly som prešľapovala z nohy na nohu, až som sa ocitla v hale. Dom, v ktorom stále panoval hluk a každý týždeň v ňom niekto robil párty, bol ponorený do tmy. Vysoké stropy, honosné schodisko a obrovské okná po stenách ma desili a pridávali tomuto miesto na hrôzostrašnosti.

Nate kráčal v závese za mnou. Nič nepovedal, za čo som mu bola vďačná. Nevedela som či by nejaké slová vystihli to, čo sa odohrávalo v mojom vnútri.

Kamarátke som povedala, že urobila dobre, keď odišla. Prečo som šliapala do tejto jamy levovej? Nerobilo to zo mňa pokrytca?

Zastala som až na poschodí, kde mali všetci Maxwellovci svoje vlastné izby. Až teraz mi došlo, že som vôbec netušila, kam mám ísť.

„Oliver ti pravdepodobne dal kufre do izby.“ Nathanielov hlas, aj keď tichý, znel odrazu až príliš hlasno. Na koži mi naskákali zimomriavky.

„Do ktorej?“ šepla som.

Blondiak vedľa mňa stisol pery do úzkej linky.

„Hatina izba je po jej odchode voľná,“ prehovoril nakoniec. Ako náhle si všimol môj neveriacky pohľad, pokračoval: „Hosťovské izby sú o poschodie vyššie, pri otcovej...“

„Aha.“ Viac som počuť nepotrebovala.

Zhlboka som sa nadýchla a vydala sa na koniec chodby. Snažila som sa nemyslieť na to, že dôvod kamarátkinho odchodu spal niekde nad našimi hlavami. Aj tak som sa pristihla, ako sa k nemu vydala každá jedna myšlienka, ktorá mi zišla na um.

Vedel o mojom príchode?

„Tu ťa asi opustím,“ zatiahol Nate, keď sme zastali pred dverami. Nasucho preglgol a mne neušla neistota, ktorá sa v ňom hromadila. Nebol pripravený dať Hate zbohom.

„Ďakujem.“

Nie kvôli presvedčeniu. Vedela som, že sa tu zdržím najviac týždeň, nerobila som si žiadne prehnané ilúzie. To čarovné slovko ale potreboval počuť. Musel vedieť, že si cením aj snahu.

Mierne pokýval hlavou a dal sa na ústup. Jeho izba sa nachádzala hneď za Sebastianovou, ktorá bola vedľa Hatinej.

„Dobrú noc,“ usmial sa na mňa odo dverí a síce som mu ten úsmev chcela opätovať, nemohla som. Bez rozlúčky som vošla do izby a zavrela za sebou dvere, opierajúc sa o ne ďalších päť minút.

Všade, kde som sa pozrela, som videla prítomnosť Hate. V izbe sa mohli nachádzať moje kufre, no toto miesto patrilo jej. Pretože aj keď ju vlastný otec vyhnal, niekde v hĺbke duše svoje rozhodnutie musel ľutovať. To by mal každý rodič.

Alebo som si to aspoň chcela nahovoriť. 

de

Trhla som sa s prudkým otvorením dverí, v ktorých sa objavila vysoká a svalnatá silueta muža. Prižmúrila som boľavé a opuchnuté oči, len aby som si mohla prehliadnuť môjho narušiteľa.

„Dobré ránko,“ poprial mi zvesela Nathaniel. Vôbec si nevšímal moju mračiacu sa tvár a naďalej pokračoval v ceste izbou. Zastavil sa až pri okne. Chytil záves medzi prsty a jedným rýchlym mávnutím zápästí vpustil dovnútra všetko svetlo, ktoré sa doteraz skrývalo vonku.

„Do čerta,“ zahrmela som a privrela oči. Natiahla som si na tvár paplón, dúfajúc, že aj toto bol len ďalší zlý sen ako všetky tie predošlé, ktoré sa mi v noci prisnili.

„Vstávame! O chvíľu nás čaká škola a ja nedovolím, aby si ľudia mysleli, že na teba mám zlý vplyv!“ skoro zakričal. Moje ušné bubienky si prechádzali šokmi rovnako ako oči.

Bola som nevyspatá. Neprekážalo mi spať v noci len štyri a pol hodiny, na to som si dokázala zvyknúť. Organizmus sa za tie roky prispôsobil prerývanému spánku. Čo mi však vadilo, bol nevyužitý čas, ktorý som ešte mohla spať, nebyť Nata. Netušil, kedy mám prednášky takže nemohol vedieť, že dnes mám len jednu a aj to o jedenástej.

„Nemám školu ešte ďalšie tri hodiny,“ zaúpela som, no bezvýsledne. Blondiak mi vzal paplón a stiahol ho zo mňa bez menších problémov.

„Hej!“ ohradila som sa a prudko sa posadila na posteli. „Čo keby som spala len v bielizni?!“ vytriešťala som na neho oči. Ako si to predstavoval? Mal v pláne budiť ma každý deň?

„Nie som mních, Lauren, viem presne, čo sa nachádza pod ním,“ žmurkol na mňa.

Otvorila som ústa, že niečo poviem, no nevyšlo z nich ani jedno slovo. Na neho neexistovali žiadne slová.

Či som chcela alebo nie, musela som vstať. Dlhé sivé tričko som si zosunula nižšie a zopla si vlasy do vysokého copu, aby mi neprekážali, kým sa umyjem. So spánkom som sa mohla rozlúčiť.

„Niečo pre teba mám,“ napadlo mu a znova bol pri dverách. Prudko ich otvoril a sklonil sa dole, berúc do ruky dva kelímky. Jeden mi doniesol, z druhého si odpil.

Až teraz som si ho lepšie prezrela. Jeho spotené vlasy, športové kraťasy a mokré tričko.

„Chodíš behať?“ pozdvihla som obočie a prijala od neho kávu.

„Samozrejme. Ako inak by som bol schopný rozchodiť včerajšok?“ odľahčene sa zasmial a ja som si až teraz spomenula na stav, v akom včera odchádzal. Rozhodne teraz nepripomínal niekoho, komu včera poriadne naložil.

„Len aby si vedel, prednášku mám až o jedenástej.“

„Ako to?“ nakrčil nechápavo obočie. „Hate ju mala o deviatej.“ Na chvíľu sa zamyslel a až potom mu niečo skrslo na um.

„Neštuduješ to, čo moja sestra,“ uvedomil si. Kývnutím som mu dala za pravdu. „Čo študuješ?“

„Forenznú chémiu.“

„Mladá a múdra?“ lišiacky sa usmial. „To sa len tak nevidí.“

„Škoda, že mladých a sprostých vidím na každom kroku,“ pokrčila som plecami a pomaly si odchlipla z kávy. Prečo ma nútil chovať sa detinsky?

„Hej!“ ohradil sa. „Dúfam, že ti raz dokážem opak.“

„O tom pochybujem, ale môžeš to skúsiť, Nate.“ Nezaujímali ma jeho plány ani pohnútky, ktoré ho doviedli k tejto ponuke. Nebol najdôležitejším mužom v mojom živote.

Položila som si ešte horúcu kávu na nočný stolík a natiahla sa. Potrebovala som sa dať dohromady a využiť zvyšný čas. V mojom živote som si len málokedy mohla dovoliť leňošenie. Niečo také pre mňa neexistovalo. Bohužiaľ.

„Čo to... udrela si sa?“ nechápavo nakrčil čelo a natiahol sa k môjmu krku.

Vydesene som na neho pozrela a rýchlo pred ním pár krokov cúvla. Oblial ma studený pot. Príbehy sa mi začínali rodiť v hlave. Jedno klamstvo za druhým.

„Nie,“ zachripela som.

„Je to...“ nadýchol sa, ale keď sa dostavilo poznanie, zmĺkol.

„Niekoho máš,“ zhodnotil nakoniec.

Neprekvapil ma jeho obviňujúci pohľad. Myslel si svoje a nemalo význam ho z toho omylu vyviesť. Pravda bola horšia ako lož, ktorej veril.

Zahryzla som si do pery, snažiac sa ukončiť trápne ticho, ktoré sa okolo nás rozhostilo.

„Pochopím, keď ma tu nebudeš chcieť, Nate,“ uistila som ho. „Možno si si myslel, že...“

„Nie, to rozhodne nie!“ skočil mi okamžite do reči a dvihol ruky do vzduchu, aby si vyslúžil moju pozornosť. „Moja ponuka stále platí, Lauren.“

Otočil sa a zamieril k dverám.

„Naviac, nie si jediná, kto niekoho má,“ prehodil a bez hocakej rozlúčky odišiel.

Jemne som sa usmiala, aj keď som mala byť sklamaná. Nemyslela som si, že by mi Nathaniel tak rýchlo uveril, a predsa, podarilo sa. Môj život bol naďalej v bezpečí.

Kým som robila to, čo bolo potrebné. 

 

Kapitola III. / Kapitola V. 


Úvod máme za sebou a od ďalšej kapitoly nás čaká bližší náhľad do Laureninho sveta, ktorý už nebude taký jednoduchý ako doteraz. 

Nakoľko je Lauren v porovnaní s Hate dospelejšia, komplikovanejšia, aj písanie mi ide pomalšie. :/ Nechcem nič zbytočne uponáhľať, tak len dúfam, že so mnou budete mať strpenie. 

Taktiež dávam pozor na dedka a keďže bol prednedávnom v nemocnici, v hlave mám kopec iných vecí než príbeh. Bohužiaľ. 

Vidíme sa nabudúce, Perla. 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Torn - Kapitola IV.:

6. Perla přispěvatel
29.08.2017 [16:05]

PerlaLili, áno, niekedy je to boj, keď sa snažím zosúladiť hlavne dni, aby to všetko sedelo aj s Hate a aby sa v istom čase mohli stretnúť na tom súde, tak snáď to niekde nedomotám. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

5. LiliDarknight webmaster
25.08.2017 [15:47]

LiliDarknightJa a tie komentáre... Emoticon
Začína sa to pomaličky rozbiehať. V kapitole je toľko skrytých emócií, až ma to zaráža. Ale príjemne, neboj sa. Užívam si každé jedno slovo. Uvedomujem si, že toto je úplne iný príbeh než Hate, nakoľko tieto postavy sú niekde úplne inde. Neviem, či by som použila práve slovo dospelejšie (teda, Lauren určite, o zvyšku pochybujem), ale skôr by som povedala, že sú prosto zložitejšie. Chápem, že je náročné o nich písať. Navyše ak je dej súbežne s Hate a pritom musí byť všetko dostatočne autonómne, aby to oblo zaujímavé. Veru, nevybrala si si práve jednoduchú úlohu. Ale som si istá, že to zvládneš.
Teším sa na pokračovanie. Táto kapitola bola úžasná. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Perla přispěvatel
24.08.2017 [21:30]

PerlaSunShines, rozhodne to miesto nie je super, ale Nate tak trochu ani nerozmýšľal, keď jej to ponúkol. Emoticon On zvykne skôr konať než myslieť, ale čo už. Raz na svoje chyby príde, ako už vieme z Hate. Ďakujem za komentár. Emoticon

Trisha, áno, je to všeobecné, no ako som spomínala, príbeh Lauren bude viac o vnútorných pocitoch a ako aj názov hovorí, o rozpoltenosti. Ta aby si od toho nečakala neviem koľko akcie ako pri Hate. Lauren neboxuje. Emoticon Ďakujem za komentár. Emoticon

Veva, Katie je celkom zaujímavá vedľajšia postava. Taká, ktorá eľmi nevytŕča z davu, ale dokáže si dať dve a dve dohromady. A hej, no, Oli sa radšej vzdialil, keďže sám nevie, čo Nate od tohto šialenstva očakáva.
Ďakujem za komentár. Emoticon

3. Veva
24.08.2017 [12:01]

Tak teraz to este len zacne...
No bude to zaujimave.
Katie sa mi nepacila uz pri Hate, ale teraz neviem co si o nej mysliet. Mozno sa z nej vykluje vpohode clovek.
Samozrejme.,ze Oli zdrhol
Emoticon Emoticon
Ale Nate je chutny Emoticon
Chapem, ze mas toho vela. Kludne si daj nacas. Na teba a tvoje poviedky sa oplati pockat Emoticon

2. Trisha
23.08.2017 [16:54]

Hoci je to 4 kapitola vsetko mi pride take vseobecne. Emoticon Emoticon Ale ja viem, mas na to dovod. Tato cast sa citala rychlo a dobre. Jej spolubyvajucu som nemala rada uz pi Hate a trz rozmyslam ci este nemoze urobit dajaku sarapatu. Nuz ale na to bude mat Vinca Emoticon Tak to este len bude. Emoticon
Kazdopadne sa tesim dalej. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. SunShines
23.08.2017 [14:45]

Som veľmi zvedavá, čo všetko má Lauren za sebou. A čo sa odohralo kým bola Hate preč. Lebo to, že je tam, kde je, mi vôbec nepríde super. Emoticon
Zaujímalo by ma prečo ju tam Nate zavolal, teda, čo ho ku tomu viedlo.
Teším sa na ďalšiu, nech bude kedykoľvek! A hlavne, nech je všetko dobré doma!

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!