OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 10.

24.12.2014 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 974×

Kapitola 10.

Theo nemal potuchy, čo sa to s ním dialo. Ako sa do tejto situácie dostal a nevyhol sa jej oblúkom už v sekunde, keď hrozil jej vznik. Asi neoplýval takým veľkým sebaovládaním, ako si pôvodne myslel. To bol jediný možný ospravedlniteľný fakt. Tá žena na neho vplývala silou, ktorú si nedokázal priznať a na druhej strane sa jej nemohol vzoprieť. Inak by určite na seba nenavliekol niečo podobné slušnému oblečeniu a nerobil by tu zo seba šaša.

Bol to snáď následok Dregových slov?

Ako si tým chcel byť istý, no nedokázal to. Pretože jeho šelma na neho vrčala veľmi jasné vysvetlenie, no to sa mu nepáčilo. Došľaka, tá žena bola obyčajný človek. Nemohol ju brať nijakým iným spôsobom. Namýšľal si, že to robí pre jej vlastné dobro, ale opak bol pravdou. Bol sebec a ako taký sa staral predovšetkým o svoj zadok. Už len pomyslenie na to, že by ju mal na krku, ho privádzala do zúrivosti. Bolo jednoduchšie ju nenávidieť.

To si dokázal nahovárať dostatočne dlho na to, aby netúžil po jej blízkosti. Po dotyku jej pokožky, príjemnej symfónie jej prirodzeného pachu, ktorý ho privádzal do šialenstva i vytrženia zároveň. A keď na niekoľko sekúnd dokázala utíšiť jeho neustále bdelý a všadeprítomný hnev, považoval to za zázrak, no za taký, ku ktorému sa vedome otočil chrbtom.

A napriek tomu všetkému, svojmu odhodlaniu, nenávisti i nesúhlasu, sa bez rozmyslu vrhol medzi najvyššiu smotánku ich sveta v snahe nájsť ju, Zoey. Pretože nedokázal stráviť predstavu, ako ju Luka obletuje. Ten prekliaty bastardík mu liezol na nervy svojou nechutnou záľubou zbierať ženy akoby to boli známky. Keby mohol, zlámal by tomu medveďovi všetky prsty a správnou dávkou celgy by mu zabránil úplne sa vyliečiť.

Prúd myšlienok zahalených červenou hmlou mu náhle preťal iný obraz. Ona. Vo svetlých šatách, ktoré zvýrazňovali jej dychberúce krivky i lahodný odtieň pokožky. Nech ten model vyberal ktokoľvek, dokonale sa trafil a ona vyzerala ako bohyňa medzi smrteľníkmi, čo bolo, vzhľadom na jej pôvod i situáciu, nanajvýš ironické. Ale stále to bola pravda.

Cítil, ako sa mu všetky zmysly zostrili prítomnosťou jeho šelmy. Pozeral na ňu hladnými očami a šíril okolo seba jasnú správu. Ak sa jej niekto dotkne, bude vraždiť. A pre jediný okamih jeho života, boli všetky jeho časti v dokonalej symbióze. Čo bolo takmer smiešne.

No jej zjav, ktorý prebúdzal každú jeho bunku, nedokázal zmeniť skutočnosti ich situácie. Kráľovná ju zabije, to vedel. A vzhľadom na jej krvilačnosť to bude obzvlášť nechutným spôsobom, ktorému sa bude môcť len prizerať. Ako všetkému, čo doteraz pred ním napáchala. Nenávidel ju už len za to, že sa jej musel podlizovať a predstierať, ako rád s ňou lezie do tej jej prekliatej postele. Ale ešte viac nenávidel sám seba za neschopnosť niečo s tým urobiť.

Zavrčal, keď ho slastný tlak v slabinách prinútil spomenúť si, kde bol a čo robil. Verejne tej žene na čelo maľoval terč, ale cítil sa neschopný vzoprieť sa vlastným pudom. Ešte chvíľu, ešte jedno pohladenie, jeden vnem. Ak už sa má smažiť, tak nech to stojí za to. A jej jedinečné pery boli hodne akejkoľvek obete, ktorú by musel urobiť. Hoci netušil, čo sa tak náhle zmenilo.

V jednej sekunde na ňu vrčal a ona zazerala spôsobom masového vraha sledujúceho svoju ďalšiu obeť. Bolo to smiešne, akoby ho dokázala čo i len poškrabať. Vysmieval sa jej, zatiaľ čo sa mu vyhrážala smrťou. Kurva, ešte nikdy nevidel a nepočul nič príťažlivejšie. Zvrhlosť tej situácie ho zasiahla naplno až v moment, keď sa na ňu vrhol a bez varovania ju v strede slova prerušil tým najvhodnejším spôsobom – pobozkal ju.

Nebola v tom žiadna neha, ostatne si na ňu nikdy nepotrpel a v podstate ani netušil, čo znamená. Bol dravý a to spojenie v ňom prebúdzalo všetky inštinkty a dlho potláčané túžby. Poznal slasť, ktorá sa nikdy nebude opakovať. Tým si bol istý. A preto, keď sa do popredia predral jeho vnútorný spojenec, ktorý na neho väčšinu času len prskal a vrčal, nechal ho, aby si tiež mohol niečo užiť. Tušil, že ak by teraz tá žena prestala spolupracovať, otvorila by oči, videla by v ňom to, čím skutočne bol – a človek to rozhodne nebol.

Nos mu zachvátili plamene , ktoré sa skrz jej vôňu šírili do všetkých zákutí. Hormóny, citlivé blížiacim sa splnom, sa prebudili naplno a spolu s nimi aj čas v jeho dolných partiách, ktorá mu veľmi nástojčivo a bolestivo pripomínala, že chce byť použitá. Bol vzrušený a rozzúrený zároveň. Nechcel to cítiť a nedokázal sa odtrhnúť. Padnúť z neba do pekla bolo ľahké a také lákavé. Zotrvať vo večných plameňoch tejto vášne.

Mať.

Chcieť.

Privlastniť si.

Chrániť.

Ovoňať. Oblízať. Maznať sa...

Myšlienkové vnemy jeho šelmy jasne napovedali o jeho úmysloch. Čo na tom, že bol uprostred davu. Všetky mačky boli exhibicionisti a senzuálne založení nymfomani. Keby ju hneď teraz hodil o zem a rozdal si to s ňou, musel by odtrhnúť aspoň tucet hláv a aspoň dvakrát toľko rúk či iných končatín. A urobil by to s veľkým potešením, ktoré by ešte zvýšilo jeho žiadostivosť.

Zvrhlosť tej predstavy ho takmer poslala do kolien. Triumf na všetkých frontoch.

No odrazu jeho snívanie prerušila päsť presne namierená na jeho bradu. S nonšalantnosťou malého meteoritu mu žena v jeho náručí pripomenula, že nie je až taká bezbranná. Tá rana ho sotva pohladila, ale mala za následok stratu dotyku s jej pokožkou. Jeho vnútro zavrčalo na protest a niečo z jeho nespokojnosti sa muselo predrať až na povrch. Dôkazom toho bol pohľad, ktorý mu venovala. V jantárových očiach jej iskril hnev a celá sa chvela, no on cítil jej vzrušenie i ruky, ktorými si ho k sebe pritískala. Takmer sa potešene usmial.

„Čo si o sebe myslíš, ty úchyl? To sa takto vrháš na všetkých, ktorých proti svojej vôle zachrániš?“

Zaškrípal zubami. Nebolo to až tak neochotne, ako by si prial. „Nie, to len ty si výnimka. Ber to ako špeciálnu starostlivosť.“

„Nie som žiadny zasraný kripel, aby si na mňa bral takéto úžasné ohľady.“

Pousmial sa. Jej divokosť mu imponovala. Ale to neznamenalo, že s tým musel súhlasiť. „Ak si človek za bozk vyslúži zlomený nos, čo dostane za sex?“

Prižmúrila na neho oči, ale cítil, že svoju nenávisť sčasti len hrá. Ale prečo sa potom triasla? Potriasol nad tým hlavou. Bola človek, slabá a krehká, skôr by sa mal čudovať, ako to vydržala doteraz. Pravdepodobne len ďalšia primitívna reakcia na nepohodlie. Tí ľudia proste nič nevydržali, ani pred storočím a teraz už vôbec nie. Vtedy aspoň dokázali zomierať so cťou. To boli časy... Slastné spomienky plné krvi však musia počkať.

„Skús to vysloviť ešte raz a do konca života budeš spievať barytónom.“

„Len to? Myslel som si, že by si mi skutočne ublížila.“

Zamyslene si prešla po brade. „Môj pravý hák asi nie je preložiteľný do všetkých jazykov. Skúsim, či moje koleno hovorí jazykom idiotov.“

Než aby jej dovolil skúšať na ňom ďalšie ťahy, ktoré ju naučil nejaký škôlkar na hodinách sebaobrany, si ju k sebe opäť pritiahol. Neprekvapil tým len ju, ale aj sám seba. Bol si celkom istý, že ak ho doteraz vnímala kvôli tomu bozku len väčšina zúčastnených, teraz mali pozornosť celého publika.

Jeho racionálnejšie a chladnokrvnejšie ja mu pripomínalo, že by im mal ukázať, kto je. Urobiť nejakého obscénne gesto ako premeniť sa a uhryznúť niekomu hlavu. Ale jeho animálnejšia časť chcela vytiahnuť to žieňa na nejaký dostatočne súkromný balkón, kde by ju prehol cez zábradlie a pri kochaní sa výhľadom na hviezdy by si ju vzal toľkými spôsobmi, že by zakladateľ Kamasútry vyzeral ako neškodný skautík.

V duchu sa ironicky zasmial. Nebol žiadny prekliaty romantik. Pri tom akte by ju pravdepodobne zabil, čo by na jednej strane nemuselo byť na škodu. Aspoň by sa zbavil jej otravnej prítomnosti. Bol si viac ako istý, že pri nej by si nedokázal zachovať ani tú mizivú čiastočku sebaovládania, ktoré v sebe mal pri niekom obyčajnom.

Zúrivo zavrčal, ale jeho príčetnejšia časť ho nakopla v duchu natoľko, aby sa snažil urobiť to potichu. Bez úspechu.

„Choď sa radšej hrať s bábikami, dievčatko. Ešte by si si mohla ublížiť.“

Anjelsky sa usmiala, akoby si ani nevšimla, že jeho správania nepripomína človeka. „Ak sa už pôjdem hrať, uistím sa, že to bude s voodoo bábkou s tvojou podobou. Myslíš, že ten magor pri dverách má nejaké špendlíky? Rada by som si v praxi vyskúšala, či je možné niekomu takýmto spôsobom zaručiť trvalú impotenciu.“

„Och, s tým si nerob starosti, na to satačí aj tvoja prítomnosť.“

Au, bol fakt idiot. Bolo doslova nebezpečné uraziť nejakú ženu, s ktorou sa obšťastnil. Ale slovne napadnúť niekoho, na koho sa vrhol sotva pred pár sekundami, pričom iniciatívna prišla z jeho strany? To bolo ako flirtovať so smrťou.

Na jeho prekvapenie ho nenapadla. „Hm, tak preto sa bozkávaš ako žehliaca doska! Asi by som si to mala dať patentovať a používať to častejšie. Slušná forma mučenia, čo povieš?“

Och nie, ona určite zúrila. Nebol idiot, vedel rozoznať ten ostrý pach, ktorý sa tak dokonale hodil k tomu jeho. Ale z nejakého dôvodu na neho nezaútočila. Pravdepodobne nechcela riskovať, že by ju fakt posadil na zadok dobre mierenou ranou. Jeho šialená vnútorná puma sa však rozhodla, že je to z iného dôvodu. Theo tej ženskej nedokázal skutočne ublížiť, bránil mu v tom jeden malý, nenávidený fakt. A z nejakého dôvodu sa ten jeho blcháč domnieval, že ona je na tom rovnako.

A potom že naivné sú len deti.

„Muky prichádzajú s otvorením tvojich úst. Koľko ľudí v tvojom okolí už stihlo ohluchnúť?“

Zamyslene si poklepala po brade. „Vieš, že si nevediem denník? Mala by som ale asi začať, ktovie, možno by som prekonala nejaký svetový rekord.“

„On ťa tam eštre neevidujú? Ale to je hrozne nespravodlivé. Určite tam má niekto protekciu,“ zašomral naoko rozhorčene.

„No čo ti poviem,“ rozhodila rukami, „očividne peniaze hýbu svetom. Asi toho paka navštívim a pravačkou mu vysvetlím, že takto to nepôjde. On to pochopí, nie ako ty. Tebe by bom mohla vybiť všetky zuby a aj tak by si netušil, čo sa ti snažím povedať.“

Zamračil sa. „To je preto, lebo nechytám tvoju frekvenciu. Si ako rozbité rádio.“

„Si si istý, že to nebude len tou repou, čo ti rastie v ušiach? Som si istá, že jej odstránenie by mohlo pomôcť.“

„Vyzerám ako záhradník alebo nejaká iná koza, ktorá vo voľnom čase požiera tony šalátu?“ Jej nonšalantný tón priamo kontrastoval s tým, ako ruky zatínala do pästí. Snažil sa sám seba presvedčiť, že si neužíva ten pohľad.

„To netuším, nechcel by som nejakú skutočnú kozu uraziť tým, že by som ju prirovnával k tebe.“

Preafektovane sa zachichotala. Ten zvuk sa k nej absolútne nehodil, takže predpokladal, že to len hrala. „Och, ty lichotník. Budem sa červenať!“

„Nepredstieraj, že si ma nevyprovokovala k tomu, aby som to povedal.“ Krútil hlavou, akoby hovoril s neposlušným deckom.

„Odhalil si ma! V mojom vnútri žije malý úchyl, ktorý zbožňuje, keď ho niekto nazýva zvieracími menami. Takže buď kreatívny!“ vyzvala ho a otvorene s ním flirtovala.

Pokrútil hlavou nad absurdnosťou tej situácie. Keď si uvedomil plný rozsah toho, čo robil, zodvihol sa v ňom momentálne umlčaný hnev a srd. Ako bolo možné, že od urážania prešiel až k doberaniu? A ako by toho nebolo málo, on si to skutočne užíval!

Očividne dostal úpal z toho žiarenia hviezd, inak si nevedel vysvetliť, že namiesto toho, aby sa jej nadobro zbavil, s ňou konverzoval ako s akoukoľvek inou ženou jeho druhu, ktorú sa snažil pretiahnuť. Hoci tým väčšinou stačili jednoduché komplimenty typu „si úžasná“ alebo „väčšie kozy som nikdy nevidel“ alebo jeho najobľúbenejšie „máš telo bohyne“. Ale on sa jej predsa nesnažil dostať pod šaty. Tak prečo vlastne stále odpovedal na jej slovné útoky?

Od odpovede ho zachránil Dreg, ktorý sa náhle objavil za jej chrbtom. Povolil v ostražitosti a to ho rozladilo. Žiadna žena nestála za to, aby prejavil slabosť a už vôbec nie niekto taký patetický ako obyčajný človek.

S ospravedlňujúcim úsmevom, ale so šibalstvom v očiach položil Zoey ruku na rameno. Theo na neho ticho zavrčal. To, že mu neutrhol ruku priamo tam a pred všetkými, mohli všetci považovať za veľké šťastie.

„Kráľovná ťa chce predstaviť. Mali by sme ísť,“ prehovoril tichým hlasom. Očami vyzýval Thea, aby sa k nim pridal. Len pokrútil hlavou. Od tej pobehlice sa dnes chcel držať čo najďalej. Aj tak sa jej v noci nevyhne. Predstierať ešte radosť s jej spoločnosti by ho mohlo stáť krk, pretože vážne pochyboval o presvedčivosti svojho prejavu.

„Veď ma,“ prehodila úplne iným tónom. Očividne mala problém len s ním. Fajn, to mu vyhovovalo, aspoň sa nemusel pretvarovať. Nenávisť teda bola vzájomná. Alebo aspoň to, čo sa za ňu dalo vzdialene považovať.

Theo kývol hlavou Dregovi, ale ostal stáť na mieste. Nebol dôvod, aby opustil strategicky výhodné miesto pri stene, odkiaľ mal výhľad na všetkých hostí. Možno na sebe nemal plášť, ale ešte stále bol dostatočne desivý na to, aby sa ostatní ani neodvážili pozrieť jeho smerom. Niekedy bol vážne vďačný za krvilačnosť vlastnej matky. Jazvy mohli hyzdiť jeho pokožku a stále v ňom vyvolávali zlosť a pocit bezmocnosti, ale ak od neho odpudili pozornosť ostatných, dokázal ich zniesť.

Keď k nemu doľahol pach jedného neúnavného medveďa, zamračil sa. Ešte stále bol v pokušení umučiť ho na smrť. Ale to bolo v poriadku. Potreboval sa odreagovať.

„Izumiteľno. Je prekrásna, da?“ ozval sa Luka pobavene.

Theo zavrčal. „Nechaj ju na pokoji. Nie je nič pre teba. Ak sa k nej ešte raz priblížiš, dolámem ti všetky kosti. Ponimaeš?“

Neprekvapilo sa, keď sa jeho upozorneniu len vysmial. Vždy sa o tom chlapovi povrávalo, že rád flirtuje so smrťou, ale aby s ňou rovno predvádzal oslavný tanček, to pre neho bolo novinkou.

„Vždy si bol sebec, Theo. Ale nechávať si taký skvost, takú dragocennosť pre seba? To nie je správne,“ krútil hlavou. „Prečo tá zmena, kotik?“

Nevraživo si ho premeral. Za normálnych okolností ho Luka a jeho spôsob života rozčuľoval. Ale jeho slová mu pripomenuli, že ho neznáša aj z iného dôvodu. Nešlo o skutočnú nenávisť, ale naozaj nemal v obľube ľudí, ktorí do všetkého príliš videli. A tento medveď mal neuveriteľnú schopnosť zbadať v zlomku sekundy pravú podstatu. Všetkých a všetkého. Tým pádom vedel, aký je Theo za maskou, o ktorej ani nikto netušil, že ju nosí. Každý, kto o ňom vedel niečo osobné, bol pre neho nepriateľ.

„Vážne nečakáš, že ti odpoviem, však?“

Luka sa zasmial hlbokým hlasom, ale oči stále upieral na Zoey. Theo na neho opätovne zavrčal, ale jeho nesúhlas ostal bez odozvy. Veď čo mohol čakať?

„Povedz, má tá krasavica rada zimu?“

Theo sa bleskovo točil a chytil Luku pod krkom. „Tá nie je pre teba! Daj od nej preč tie svoje prerastené laby, inak ti ich odtrhnem.“ A svoje vyhlásenie nemyslel metaforicky. K rozšíreným faktom patrilo bezpochyby aj tvrdenie, že medvede v ľudskej podobe boli skutočne mohutní. Ale ani fakt, že ho prevyšoval výškou i veľkosťou, ho nezastavil, aby sa mu otvorene nevyhrážal.

„Takže už aj ty, kotik?“ Luka sa uškrnul. „Chlapa do zmení, da? Radšej ty než ja. Gratulujem,“ poprial mu medveď a znel naozaj úprimne. Škoda, že Theo jeho nadšenie nezdieľal.

„Ďakujem,“ odsekol ironicky.

„Ne za čto.“ Luka pokrčil rozložitými ramenami. „Čo budeš robiť?“ opýtal sa odrazu úplne vážne. Ten tón sa vôbec nehodil k jeho spôsobu vystupovania. Pre Thea táto jeho stránka nebola prekvapením, ale aj tak ju nevítal.

Pokrčil ramenami a konečne ho pustil. Aspoň nateraz. „Nič.“

„Ona pritjagateľnaja. Intelligentnaja. Všetci to vidia. Ale ty nechceš. Počemu ty nechceš? Lebo je iná?“

Zavrčal. „Je človek!“

„To dobre. Ľudia ljubjat, sú oddaní a chránia. Nie ako my. My zabíjame a ničíme.“

„Ale ľudia aj zradzujú a sú slabí. Za vlastný život a prospech by predali aj vlastného brata. Jeden druhého podkopávajú nohy a predávajú česť za peniaze. A sú smrteľní. Tak či onak ich život raz skončí. Oni sa vlastne narodili len preto, aby zomreli. Bude lepšie, keď ju nechám ísť.“

Luka sa na dlhú chvíľu odmlčal. Theo bol za to rád. Ten Rus bol veľmi blízko tomu, aby mu skutočne ublížil. Nepomáhal ani fakt, že kráľovná sa opäť hrala na veľkodušnú panovníčku a práve teraz pred všetkými rozohrala dokonalého divadlo, do ktorého zapojila aj tú ženu.

Zoey.

V duchu si nad tým povzdychol. Bolo ťažké volať ju menom, tým sa stávala skutočnejšou. A ak by v jeho mysli dostala presné kontúry, tým ťažšie by bolo nechať ju ísť. Hoci už len pri tej predstave sa jeho puma snažila dostať von z väzenia jeho tela.

„Ty glupyj,“ zavrčal na neho nakoniec Luka. „Ja zbieram ženy, hľadám. Ty máš a nechceš. To duračenstvo! Nie všetky ako tvoja mať, kotik. Ona nie krutá, ona plná ohňa. Nepáli, ale hreje. A ty ju necháš ísť.“

Zaškrípal zubami. „Je to tak správne.“

„Je to truslivoj, tak to je.“

Theo na neho opäť varovne zavrčal. „Pozor na jazyk, Luka. Doteraz sa mi darilo držať sa na uzde, ale nemám práve najlepší deň. Ešte jedno slovo a ukážem ti v praxi, že aj puma môže zabiť medveďa.“

„Ty,“ pokrútil hlavou, „možno puma, ale aj tak si trusicha.“ Pri tých slovách jeho pery skrivil zákerný úsmev.

Miestnosťou preletelo hrozivé zavrčanie, ktorému nikto nevenoval pozornosť. Bolo to tu na dennom poriadku. Šelmám sa nedalo veriť a už vôbec nie vtedy, ak boli z rozdielnych kráľovských dvorov. Takže nikoho nemohlo vyviesť z miery, keď zazreli, ako sa Theo bleskovo natiahol a skočil po obrovskom Rusovi. Ten mal v sebe ešte toľko drzosti, že sa otvorene smial.

To Theovi hralo do karát. Zúrivosť, ktorá ho všade nasledovala ako verný psík, nedokázal nikdy utíšiť. Bola s ním všade a za každých okolností. Zdobila jeho život ako nejaká šialená dekorácia. Nedokázal sa jej zbaviť a vlastne to ani nechcel. Bol to štít i forma útoku v jednom. A teraz... teraz ju objal ako spojenca a spoločne s ňou sa vrhol na súpera, ktorý mal niekoľkonásobne navrch.

Možno bol skutočne samovrah, ale takéto momenty aspoň dokazovali, že ešte stále žil.

Kapitola 9. ¦¦ Kapitola 11.

A máme za sebou prvé guľatiny! Baví vás to ešte čítať? Občas si totiž myslím, že ani nie.

A čo si myslíte o tejto kapitole? Mám ju napísanú už od nedele a stále sa mi zdá, že je divná. Ako to vidíte vy?

Kapitola bola venovaná týmto skvelým ľuďom: Blacky, PrincessCaroline, izzie22, bflmpsvz, Keira, Bedrunka, cam a Habina. Ďakujem za podporu.

Lili :)

Izumiteľno = úžasné

Ponimaeš = chápeš, rozumieš

Dragocennosť = klenot

Kotik = kocúrik

Krasavica = kráska

Ne za čto = nie je za čo

Pritjagateľnaja = príťažlivá

Počemu = prečo

Glupyj = hlúpy

Duračenstvo = bláznovstvo

Mať = matka

Truslivoj = zbabelé

Trusicha = zbabelec

A všetkým prajem šťastné a veselé Vianoce! :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 10.: