OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 2.

26.10.2014 (20:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1239×

Kapitola 2.

Keď bude bohatá, určite si kúpi poriadnu posteľ rozmerov menšieho letiska a prespí v nej minimálne šestnásť hodín denne. Kvôli svojej profesii musela byť neustále v strehu a ak denne získala aspoň tri hodiny v jednom bloku na to, aby si mohla podriemať, považovala sa za výhercu lotérie. Bola vyčerpaná a svoje doživotné kruhy pod očami v súčasnosti chápala ako módny doplnok. No bez ohľadu na to, ako veľmi si želala na všetko sa vykašlať a stráviť zvyšok života váľaním sa a nič nerobením, nemohla si to dovoliť. Pretože by s Piti, ktorá spotrebovala toľko jedla, koľko ho pripadalo na malú armádu, zomreli od hladu.

Takže kvôli ich apetítu sa vždy uistila, že si jedlo môže poriadne pripraviť. Ak bolo niečo, čo nenávidela snáď ešte viac ako nedostatok spánku, tak to určite bol nulový čas, ktorý mohla stráviť pri raňajkách. Celý život bola nevrlá a k výbuchu hnevu nikdy nemala ďaleko. Ale najvýbušnejšou kombináciou bolo pre všetkých okolo žijúcich práve toto ráno – v noci sa kvôli párty vo vedľajšom dome vôbec nevyspala, každých pár minút sa budila a po poslednom raze, keď bola nútená byť svedkom nejakého vášnivého páru, ktorý žil v bludnej predstave, že sa stena je vyrovnanou náhradou za posteľ, sa ani neobťažovala snažiť sa zaspať. Netúžila po sexuálne frustrovaných snoch a predstavách, stačilo, že celá horela a prehadzovala sa na provizórnej posteli ako hriešnica v kostole.

A čerešničku na torte tvorila už len skutočnosť, že ich spoločné konzumovateľné zásoby potravín zlikvidovala Piti pri svojom nočnom záchvate hladu. No napriek tomu všetkému sa cítila povznášajúco, keď mierila nočným mestom k Danteho bytu v milionárskej štvrti. Všetko v nej vrelo, ale keďže bola na svojho súčasného šéfa konštantne nasraná, prípadný výbuch zlosti ju nedesil. Skôr ho vítala.

Potrasením hlavy odplašila predstavy rôznych druhov popravy istého nevychovaného synáčika bohatého otecka a prinútila sa sústrediť ešte viac na svoje okolie. S monitorovaním toho, čo ju obklopovalo nikdy nemala problém, a hlavne nie v moment, keď tá maličká schopnosť zaručovala jej prežitie. Vnímanie vždy rozdelila na viaceré okruhy, ale najviac vždy zásobila svoje zmysly, najmä sluch a čuch. Očami často človek nezbadá nič, ale ucho zachytí aj zdanlivo nepatrné záchvevy, alebo šuchnutia. Rovnako ako sa to stalo v tento moment.

Telo jej podvedome stuhlo a svaly sa pripravili na akciu. Pritisla sa k stene a zavrela oči, aby dokázala obrazy oddeliť od skutočných vnemov. Pravidelné ťukanie pripomínalo staccato nejakej hudobnej skladby. Prstami jej mykalo v pomalom rytme, keď si spomenula na dlhé klavírne koncerty zatlačené v úzadí jej minulého života. Prsty, ktoré kedysi tak šikovne tancovali po klaviatúre teraz s rovnakou obratnosťou otvárali trezory.

Nech sa k nej blížil ktokoľvek, nemal potrebu skrývať svoju prítomnosť. Keď jej nos vykrútila teplá vôňa slnečných lúčov premiešaná so slabým závanom jej voňavky, rozladene zavrčala a narovnala sa. Vyčítavo skĺzla pohľadom na to neposlušné klbko chlpov, ktoré sa ani neobťažovalo tváriť kajúcne.

„Piti, povedala som ti, že máš na mňa počkať doma. S trochou šťastia sa mi podarí túto zákazku vybaviť rýchlo a bez toho, aby som ťa potrebovala,“ zasykla smerom k zvieraťu, ale to ju ignorovalo a posadilo sa jej k nohe. Ešte malo tú drzosť, aby sa jej začalo hlavou obtierať o natrhnutú nohavicu. Do vzduchu sa niesol pradúci zvuk, ktorý pripomínal skôr starú verziu Mustanga Shelby než elegantne naladenú Audinu.

Zoey potriasla hlavou. „Nesnaž sa ma obmäkčiť. Vieš, že Dante sa o tvojej existencii nesmie dozvedieť.“ Ani sa nesnažila v hlave ukryť jasnú obavu.

Z nejakého dôvodu cítila potrebu Piti ochraňovať. Ale toto nutkanie nemalo nič spoločné s faktom, že ešte stále bola mláďaťom. Nie, bolo to oveľa hlbšie. Skôr ako keď pravá matka chráni svoje jediné dieťa a dá mu to posledné, čo má – práve preto pravdepodobne Piti vždy skončí so zvyškami jedla a Zoey radšej hladuje. Nedokázala to vysvetliť a zo začiatku ju to rozčuľovalo a desilo, avšak teraz k tomu pristupovala so stoickou rezervovanosťou. Ďalší aspekt svojho života, ktorý nedokázala ovládať. A ona nenávidela bezmocnosť už len z princípu.

Piti sa jej ešte niekoľkokrát obtrela o členok a potom sa jej posadila na topánku, akoby jej jasne chcela dať najavo, že ak sa bude chcieť pohnúť, proste ju bude nasledovať. To Zoey dokázala pochopiť aj bez tej teatrálnosti.

„Ale počkáš vonku.“

Malý leopard jej venoval svoju vlastnú verziu zubatého úškrnu a zodvihol sa na nohy. Keď Piti stála, siahala Zoey do polovice lýtka, čo s jej výškou menšieho trpaslíka nebolo nič prekvapivé. Avšak takú výšku by leopardie mláďa malo mať hneď po narodení a nie po niekoľkých rokoch života. Navyše predtým bola ešte menšia a keď ju našla na prahu, musela mať za sebou už minimálne tri mesiace života, pretože mala plne vyvinutý chrup.

Proste ďalšia vec, ktorá bola na tej malej záhadná, ale Zoey ju nemienila rozoberať. Vždy potom skončila pri teórii, že na matke Piti nejaký šialený vedec robil pokusy a tomu sa chcela vyhnúť, pretože potom by sa ponorila do svojho červeného oparu plného rozzúrenosti, v ktorej by sa plne sústredila na nájdenie toho imaginárneho vinníka stavu toho malého zvieratka, aby ho za pomoci svojej pravačky prinútila myslieť si, že je zajac.

Nasrdene zafunela a obzrela sa na ulicu a cez ozdobne kovanú bránu až na vysoké sídlo. Dante bol arogantný bastard a mal tú výhodu, že sa narodil pod šťastnou hviezdou. Na peniazoch si mohol doslova ustlať a veľmi rád dával všetkým naokolo okato najavo, že on sa chudoby nebojí. Najvýstrednejší bol snáď len plot, ktorý bol presnou reprodukciou toho, ktorý chráni Buckinghamský palác. To si rovno mohol dať na fasádu vytapetovať fotkou vlastného vtáka. Aspoň by si zachoval ilúziu originality.

Zoey rukou dala Piti znamenie, aby zostala na mieste. Úplne prešla do svojho druhého módu, v ktorom neexitovalo žiadne svedomie a bola len ona sama a dôležitosť prežitia. Zmysly sa jej ešte zostrili a rokmi tréningu ich vycibrila do takého štádia, že by dokázala počuť aj trávu rásť. Očami prebehla ulicu a pomaly sa začala blížiť k bráne. Nesnažila sa skrývať alebo obzerať, proste si to sebavedomo a ležérne namierila presne ku vchodu. Sama nastavovala alarm na celom pozemku. Bola to protislužba pre Danteho, ktorý s ňou len na základe tej malej láskavosti bol ochotný vôbec začať prejednávať prípadnú spoluprácu.

Bola dostatočne prešibaná na to, aby poplašný systém nastavila podľa svojich predstáv a teraz v podstate mala Danteho v hrsti. Kedykoľvek chcela, dostala sa dnu a von bez toho, aby si ju niekto všimol, alebo aby ju zaznamenal pohybový senzor. A nech sa Dante snažil akokoľvek, nedokázal ten softvér preinštalovať alebo si najať dostatočne zdatného chlapíka na to, aby mu nainštaloval alarm, ktorý by vydržal dlhšie ako pätnásť minút po jeho odchode.

Iste, bolo to zákerné, ale na druhej strane si to Dante zaslúžil a jeho jediným šťastím bolo, že necítila potrebu nejako extra sa mu pomstiť. Iste, rozbíjala mu hubu s takou pravidelnosťou, až sa z toho pomaly stával zvyk, ale vykradnúť ho, alebo na to dať možnosť niekomu inému? To, dopekla, nie! Toto bolo jej územie.

So samoľúbym úsmevom prešla okolo hlavnej brány a zamierila smerom doľava, kde bola aleja plná príliš vysokých dubov a jeden z nich čiastočne zasahoval do plota. Zdalo sa, že ani Dante nemal dosť finačných prostriedkov na to, aby uplatil ochranárov, ktorí mu opakovane zamietli žiadosť o povolenie na výrub asi dvestoročného stromu. Dante sa preto musel zmieriť s faktom, že spráchnivený starý dub má na jeho pozemku väčšie slovo než on, ako majiteľ toho priestoru.

Irónia občas ľudí veľmi rada nakopávala do zadku.

Zoey rýchlo prešla cez otvor tvorený z uvoľnených tehál, ktoré zakaždým musela preložiť a potom opäť poskladať. Zastala tesne na druhej strane plota a ostražito skontrolovala kúty. So spokojným kývnutím hlavy siahla na opačnú stranu vyčnievajúceho kmeňa a vytiahla odtiaľ deaktivačné zariadenie. Na pozemku boli ešte tri ďalšie. Jedno pri hlavnej bráne, druhé pri bočnej a tretie v hale v dome. O tom, ktoré mala v ruke, nevedel nikto, dokonca ani Dante a pre to pre neho bolo nepochopiteľné, že sa dostala dnu bez toho, aby sa o tom niekto dozvedel.

Pomaly sa preplietala spletitým komplexom rôznej zelene v jeho záhrade, v ktorej sa vyhral nejaký úchylný záhradný architekt a nikým nespozorovaná a pomaly dostala až na rozsiahlu terasu. Napriek tomu, že dom vyzeral ako zo stredoveku, všetko tu bolo nanajvýš moderné, čo hralo v jej prospech. Okná pootvorené len na ventilácii sa dali veľmi ľahko otvoriť aj zvonku a preskočiť ponad vysoký parapet bolo jednoduchšie ako vypiť si pohár vody.

V odľahlejších častiach domu počula, ako v kuchyni nadáva Danteho nemecká gazdiná. Pokiaľ ju jej znalosti toho jazyka neklamali, práve hrešila svoju podriadenú, že opäť niečo rozbila. Nie, že by si to Dante všimol. Najskôr by musel vedieť, kde sa vôbec v jeho dome nachádza kuchyňa. Nerozumela jeho nezáujmu. Ona osobne ak by mala funkčný sporák a chladničku, nepohla by sa s tej miestnosti. Zbožňovala varenie.

S potrasením hlavy sa sústredila na svoju úlohu. Pomaly vyšla schody a rýchlo sa ukryla v jednom z tmavých výklenkov a počkala, kým prejde postaršia upratovačka, ťahajúca za sebou aj smiešne veľký vysávač. V duchu napočítala do šesťdesiat, presne tak dlho trvala cesta z jej úkrytu po vrchol schodiska. Rýchlo a bezhlučne sa presunula do druhého, kde vyčkala rovnaký čas. Uši naladila na všetky zvuky, ale keď už vo svojej blízkosti nezačula nič zaujímavejšie ako vlastné dýchanie, vybrala sa nakoniec chodby a pomaly vkĺzla do miestnosti.

Hneď po zatvorení dverí dostala facku v podobe smradu pripomínajúceho lacnú putiku päť minút pred záverečnou a spolu s odporom pripomínajúci nevyvetrané verejné hajzle to bolo ak prísť s migrénou na tanečný parket cez najrušenejšiu hodinu. Znechutene zadržala dych a ráznym krokom zamierila k veľkej posteli. Spleť rúk a nôh, ktoré rozhodne nepatrili len jednej osobe, jasne hovorili o tom, ako Dante prežil včerajšiu noc, alebo skôr jej zvyšok. S jasným zámerom zamierila ku francúzskemu oknu a roztiahla závesy. Keďže sa dotyční neobťažovali tým, že by sa niečím zakryli, slnečné svetlo malo nerušenú cestu až priamo do ich poblednutých xichtov.

„Zoey, ty malá... potvora!“ zaskučal Dante zmučene. Zoey sa v duchu bavila jeho útrapami. Keď niekto nevedel piť, nemala pre neho žiadne pochopenie. A pre neho obzvlášť.

„Ale no tak, miláčik, nie si zvedavý na to, ako dopadli tie výsledky?“

Dante sa pomaly posadil na posteli a Zoey sa snažila veľmi ignorovať fakt, že na sebe nič nemal. Vitaj, drahá sexuálna frustrácia! Už sme sa dlho nevideli, zaskandovala v duchu a mierne pri tej skutočnosť zavrčala. Nenávidela, keď bol chlap, ktorého neznášala, krajší ako samotný Adonis. To bolo jej prekliatie. Nemala hlavu prázdnu ako kredenc po nájazde hladných detí, ako na tom iste bola dlhonohá spoločníčka, ktorá sa momentálne dusila pod váhou svojho silikónového poprsia.

„Čo to trepeš?“

Zoey zacmukala, akoby hovorila s neposlušným deckom. „Ale no tak, drahý, nepamätáš si? Veď som ti telefonovala a opisovala som ti tú vyrážku v intímnych partiách. Zdá sa, že to nebola alergia, ale kvapavka. Bohužiaľ musíš ísť na testy. Je viac ako pravdepodobné, že to ty si ma ňou nakazil.“

„Čože?! Dante!“ zamrnčala vyumelkovaná brunetka v posteli.

Zoey sa otvorene bavila na jej rozčarovanosti – hlavne pre to, že ona nebude obeť útoku tej plastickej bábiky, keď si uvedomí, že práve spala s údajným nakazeným. Och, ako milovala tieto drobné neschvály, vždy jej dokonale zlepšili náladu.

„Tak ja zase idem, krásavec. Vyzerá to tak, že si sa nezveril ani tejto spoločníčke. A mal by si to povedať aj Paulovi. Hoci neviem, či sa dá kvapavka prenášať aj z jedného chlapa na druhého.“

„Zoey, vypadni odtiaľto!“ skríkol rozzúrene Dante.

Poslala mu vzdušný bozk a rozbehla sa k dverám. „Ciao!“

So zachichotaním sa rozbehla po dlhej chodbe smerom k jedálni. Teraz, keď sa nepozorovane dostala dnu, vždy môže predstierať, že je Danteho priateľka z predchádzajúceho večera. Nikto z personálu totiž tie kvázi dámy nikdy nevidel. Hlavne kvôli tomu, že v čase, keď dorazili, už všetci slušní, a dokonca aj tí menej slušní, ľudia spali.

Keď si prestavila výraz pána domu, keď sa na neho ohnala jeho spoločníčka, znovu sa rozosmiala. Väčšinou všetky výhrady voči jeho osobe riešila päsťou a nadávkami, ale nebola chladná alebo nejaká divná, aj ona občas túžila po nefalšovanej radosti, alebo skôr škodoradosti.

Vystrelila si z Danteho rôznymi spôsobmi. Doteraz si veľmi živo pamätala, ako zúril, keď mu tu sotva pred pár týždňami nasťahovala gospelový spevokol z kostola svätého Patrica, s ktorými mal skúšať novú pieseň. Pol hodinu sa sama seba pýtala, či dostával infarkt, mozgovú porážku, alebo sa úplne zbláznil a potom sa snažil nájsť rozutekané myšlienky.

A predtým mu zase na veľmi dôležitú schôdzku so ženskou, ktorú sa snažil do postele dostať už niekoľko mesiacov, doviedla jeho imaginárne dieťa. Dala si veľmi záležať, aby našla chlapca, ktorý sa na neho aspoň trochu podobal a za dvadsať dolárov bol ochotný predstierať, že jeho matkou je samotná Matka Tereza. Dante vypenil a bolo mu jedno, že vďaka nej nakoniec tú frigidnú krásku dostal do postele. Ale asi to nebolo slávne, keď ešte mesiac potom sa strhával pri slove modliť sa. Mohla si len predstavovať, čo za zvrátenosti tam s ním robila.

Zvuk otvárania dverí ju vytrhol zo spomínania. Podvedome sa napäla a čakala útok. Keď neprišiel, otočila sa a uvedomila si, že stojí tvárou v tvár rozzúrenému Danteovi. Podľa červeného odtlačku na líci ho tá kráska na rozlúčku asi nepobozkala.

Bože, aký povznášajúci pocit bola škodoradosť!

„Ty... ty!“ obvinil ju a rozhadzoval pri tom rukami. „To bola dcéra môjho čoskoro bývalého obchodného partnera. Mal som ju namotanú, donášala na mňa oteckovi samé superlatíva a ten starý páprda podpisoval všetko, čo som chcel. Teraz sa môžem ísť akurát tak obesiť. Asi ťažko bude chcieť pracovať s človekom, ktorý jeho dokonalú dcéru poškvrnil kvapavkou.“

Zoey sa samopašne usmiala. „Niektoré obchody nevedú cez posteľ.“

„Ale je jednoduché ich takto kontrolovať!“ rozkríkol sa.

Už nebol tým nonšalantným šéfom, ktorý jej ohnivé výčitky berie ako formu flirtovania. Nie, toto bol nasrdený starší brat skrížený so šéfom. Zoey zo začiatku tá diametrálna odlišnosť vydesila. V súčasnosti sa na nej občas bavila. Teraz bola ona na rade s tým, aby sa správala povznesene nad jeho výbuchmi hnevu.

„Zober si tú zákazku skôr, ako si to rozmyslím,“ vyštekol a hodil po nej až príliš tenkú zložku.

Bez väčšej námahy zastavila letiace papiere vo vzduchu. Automaticky otvorila papierový obal a mala čo robiť, aby frustrovane nezavyla. Jej rozjarenosť bola odrazu preč. Ak si predtým myslela, že informácie, ktoré jej Dante poskytoval, boli sporadické, bolo to nič v porovnaní s tým, čo ju čakalo teraz.

Nedostala dokonca ani len adresu, len fotku staticky narušenej budovy v jej susedstve, ktorú mali zajtra večer demolovať. Niekoľkokrát bola vnútri, ale nebolo tam nič hodné ukradnutia a ani nič praktické na jej vlastné prežitie. Len holé steny, úzke chodby a prachu ako v zapadnutej uličke s učebnicami matematiky.

„Čo má toto znamenať?“ vybafla na neho, keď ani po dôkladnej prehliadke celého obalu i stola nenašla nič viac špecifickejšie.

Dante pokrčil ramenami. „Takto som to dostal. Žiadna adresa, ani pokyny. Dotyčný len chcel, aby si našla toto miesto, vyšla na poschodie do nejakej izby na konci chodby a tam z trezora vybrala niečo veľmi dôležité. A dotyčný si pýtal menovite teba.“

Prižmúrila na neho oči. „A prečo chcel nejaký magor najať mňa? Veď v tej budove nič nie je. Je prázdna, vysťahovaná niekoľko mesiacov. Ver mi, strávila som v nej veľa času hľadaním čohokoľvek, čo by sa dalo nejako použiť. Okrem spráchnivených kobercov tam nie je nič použiteľné. Je to proste hromada sutín držiacich pokope len silou vôle.“

„V tom prípade by pre tebe nemalo byť ťažké tých sto litrov zarobiť.“

Zaúpela. Ako mohla od bohatého synáčika očakávať, že to pochopí? „Nesmrdí ti na tom niečo, Dante?“

„Mne sa nepáči ani jedna zákazka, ktorú pre teba získam, ale asi kvôli tomu, že ide vždy o krádeže. Mysli si o mne čo chceš, ale nie som žiadny kriminálnik, čo sa nedá povedať o tebe. Pre mňa je to len službička, ktorú potrebuje splniť jeden môj známy.“

„Ale chce menovite mňa. Na niečo také ľahké, že by si to dokázal urobiť aj ty. To miesto nie je strážené, nie je tam alarm. Je to len oplotené,“ vysvetľovala a rozhadzovala pri tom rukami, snažiac sa čo najlepšie vysvetliť, že by si mal vybrať hlavu zo zadku a začať ju používať.

Dante si rukami prehrabol vlasy. „Tým pádom je to ešte ľahšie, ako som si predstavoval. Nejaký starý páprda si tam očividne zabudol fotku obľúbenej milenky a teraz ju chce späť bez toho, aby sa o tom dozvedela jeho stará. Choď tam, nájdi v tej izbe to, čo chce a dones mi to. Už večer môžeš mať viac peňazí, než si dokážeš predstaviť a nemusíme sa spolu už nikdy stretnúť.“

Naozaj sa snažila nevybuchnúť pri odpore, s ktorým predniesol tie slová. Bola zlodej, ale nebola žiadny odpadom. Možno ho už dlho nepohladila nohou, že na to zabudol.

„A čo tam akože má byť? A kde je ten trezor?"

Dante poklepal na fotku. „V tom dome, v poslednej izbe je vo falošnom podlahovom paneli ukrytý starý sejf z tridsiatich rokov minulého storočia. Nemá žiadny kód, len otváranie na kľúčik, ktorý majiteľ stratil. Ale zámky predsa pre teba nie sú problém.“

Prižmúrila na neho oči ešte viac. Snažila sa mu dať najavo, čo ho čaká, keď to opäť dopadne fiaskom. „Beriem to len kvôli tomu, že je to dobre platené. Ale ty mi pekne zistíš, prečo ten chlap chcel mňa. A ak nechceš, aby som ťa zaškrtila, tak to zistíš ešte skôr, ako sa stihnem vrátiť.“

Nedala mu šancu nijako reagovať. Prešla okolo neho a ledva ovládala nutkanie nejakým spôsobom ho napadnúť. Najlepšie fyzickým. Ale nakoniec odolala a dala sa do behu. Po ceste ešte stihla zamávať mladej slúžke, ktorá neustále slintala nad svojim šéfom, keď bol v sprche a ona ho tam tajne sledovala. Pre Zoey bola prehľadná ako číra voda na jazere. Videla až jej riasami obrastené srdce a absenciu svedomia, alebo pocitu hanby.

Alebo to skôr mala nazvať sebaúcta?

Po krátkom poobzeraní sa okolo seba zvolila tú istú cestu, ktorou prišla. Nezastavila ani na tú chvíľu, aby sa pozrela, či sa ju niečo náhodou nechystá zraziť. Na opačnom konci našla Piti, ako striehne spoza rohu prikrčená za jej starým batohom, v ktorom mala ukryté všetko, čo by pri akciách mohla potrebovať – dokonca aj nejaké tie obväzy. Prvá pomoc bola pre ňu životne dôležité. Ale ak tu bola jej výbava, znamenalo to, že Piti sa stihla vrátiť späť a preniesť ho. Aby tak znemožnila Zoey pokúsiť sa ju nechať doma. Nikto ju už nikdy v živote nepresvedčí o tom, že zvieratá sú hlúpe. Bolo to skôr naopak.

„Dante nám zohnal prácu. Podľa neho je až príliš jednoduchá, takže byť tebou, strážim si chvost.“

Piti zo seba vydala vrčivý zvuk, ktorý znel tak trochu spýtavo. Akoby sa uisťovala, že to Zoey myslí vážne.

„Nepáči sa mi to, ale je v tom príliš veľký balík na to, aby som to neprijala. Hoci pri tom riskujem život. Ale sto litrov je sto litrov, však?“

Nečakala, že jej na to Piti odpovie, ale pre Zoey bolo jednoduchšie rozprávať sa s tým malým chlpáčom, než ako by mala priznať, že jej začína z tej večnej samoty šibať. Kým žil jej učiteľ, často sa stretávala s ostatnými zlodejmi z podsvetia i z celej komunity v okolitých mestách. Avšak po tom, ako ostala sama, sa k nej už nehlásili. Bolo to v ich praxi také bežné, že to nikom nepripadalo divné, dokonca ani samotnej Zoey.

To však ešte neznamenalo, že s tým súhlasila a neštvalo ju, že nemohla ísť ani pozdraviť svoju priateľku Caro bez toho, aby tým ohrozia jej život a to znamenalo, že pre ňu ani Guy nemal ukryté žiadne objatie. Cítila sa emocionálne sterilná, a tak, aby sa aspoň trochu zohriala zvnútra, sa rozprávala s Piti, ktorá jej v mnohom nahádzala opätovne stratenú rodinu. Hoci to bolo smiešne.

Ani si neuvedomila ako a už stáli pred nevysokou budovou, ktorá kedysi bola letným sídlom nejakej aristokratickej rodiny. Teraz však bola schátraná a obohnaná vysokým pletivom s označením, aby tam nikto nevchádzal v záujme zachovania svojho zdravia. Ona nikdy nebola na pravidlá, takže pomaly prekĺzla dnu cez odtrhnutú časť pletiva na zadnej časti, ku ktorému ju doviedla Piti.

Posledným pohľadom cez rameno sa ubezpečila, že okrem odparkovaného búracieho zariadenia s veľkou guľou tam nikto nebol a rýchlo sa pretiahla na pozemok. Potom bolo až príliš rýchlo prebehnúť tých niekoľko metrov až ku stene a cez prvé okno dnu. Zobrala Piti do náručia, keďže okenné tabule očividne niekto rozbil a na zemi muselo byť sklo, veď už vonku počula, ako jej škrípe pod topánkami. Preskočila dnu a s tichým žuchnutím dopadla na podlahu. Boli v suteréne.

Piti stále držala na rukách a vďaka tlmenému svetlu našla schodisko. Taký opustený v nej ten dom vyvolával rozporuplné pocity. Jedna jej časť by to najradšej zabalila a ako výhovorku mohla použiť svoj zlý pocit; hlas, ktorý jej našepkával, že to všetko je nejaký druh pasce. Ale jej väčšia a naštvanejšia časť pokračovala po schodoch aj po tom, ako sa jej Piti so zaprskaním vytrhla a pomaly cupitala pred ňou.

Zoey sa vždy chcela pohybovať tak ladne a potichu, ako zlodejka by sa jej to nesmierne hodilo. Ale o tom môže uvažovať aj neskôr. Silou vôle potlačila všetky zblúdilé myšlienky stíchnuť a pevnou rukou zovrela kľučku na posledných dverách. Opatrne otvorila a vzápätí sa jej ponúkol pohľad na dokonale vyprázdnenú miestnosť, kde nezostali ani len obrysy nábytku, nieto nejaký zabudnutý sejf.

„Tak, Piti, tu niekde by sa mal ukrývať falošný panel v podlahe. Vraj odkrýva skrýšu nejakého prehistorického sejfu, ktorý mám vypáčiť. Nechceš mi ho vyňuchať?“

Piti na ňu zavrčala, akoby sa jej pýtala, či vyzerá ako pes, ale k jej spokojnosti sa pomalým krokom vybrala presliediť miestnosť. Zoey za sebou privrela dvere a nasledovala svoju chlpatú spoločníčku. Ak bol niekto, kto si dokázal všimnúť aj tie najnepatrnejšie rozdiely v jednotlivých častiach podlahy, tak to bola Piti.

Zoey sa naučila najviac využívať hmat, sluch a potom čuch, pretože oči nikdy neboli dôležité. Často musela pracovať v tme a tým pádom sa na zrak spoliehať až tak nemohla a tým pádom ho mala voči ostatnými zmyslom v jasnom nepomere.

Ale Piti... jej zvieracie inštinkty boli silnejšie a Zoey sa na ne vďačne, hoc nerada, spoliehala. V prvom rade tomu malému zvieratku nikdy nemala dovoliť vybrať si celoživotné odborové zameranie, ale tými ostrými pazúrmi by dokázala presvedčiť aj mnícha, že je Elvis, takže príliš netlačila na jej odhodlanie.

Keď sa ozvalo mierne zavrčanie, Zoey sa vybrala tým smerom. Kľakla si ne zem a rukou prešla po častiach plávajúcej podlahy. Tie moderné panely z napodobeniny dreva sa nehodili do historickej budovy. Pokrútila nad tým hlavou a pokračovala v prieskume. Odrazu zachytila miernu nerovnosť. Jedna časť bola o niekoľko milimetrov vyššie ako tá druhá. Okom by to nikdy nevidela a už vôbec nie z výšky. A tým pádom to nemohol zbadať ani nikto iný. Múdry ťah. Ukryť niečo na dosah každého, ale zároveň sa ubezpečiť, že to nikto nenájde.

Podvedome sa uškrnula a oboma rukami sa zaprela do miesta, kde by mohol byť panel. Stálo ju to všetky sily, ale nakoniec o niekoľko centimetrov klesol. Keď už to viac nešlo, skúsila, či sa nedá odtlačiť ako posuvné dvere. Skúsila všetky smery, až nakoniec našla nejakú vôľu pohnúť sa až na posledný pokus. V duchu sa zaradovala a odtiahla ho tak, aby odhalil kovové dvierka, ktoré vyzerali až príliš dobre na to, aby boli viac ako osemdesiat rokov staré.

Zoey sa zamračila. Dante jej opäť nezistil všetky informácie.

Zavrčala a rukou sa snažila nahmatať, na ktorej strane sú pánty. V momente, keď sa končekmi prstov dotkla chladného povrchu, niečo sa stalo. Odrazu mala pocit, akoby do nej udrel blesk. Celé telo sa jej roztriaslo a posledná myšlienka pred tým, než ju zahalila dokonalá agónia, patrila Piti. Potom sa celá ponorila do jednotlivých záchvevov.

Prudko prižmúrila oči a zo všetkých síl sa snažila nekričať. A po tom, keď si myslela, že to už dlhšie nevydrží, náhle všetko pominulo, len jej telo sa naďalej vzdúvalo na podlahe. Na sekundu sa jej zazdalo, akoby v mysli videla nejakú tvár, ale obraz sa rozplynul skôr, ako ju dokázala identifikovať. Netrápilo ju to. Skôr by ju zaujímalo, ako je možné, že dostala zásah elektrinou v dome, v ktorom ju odpojili spolu so všetkými energiami.

Žeby niečo so statickou energiou?

Podvedome natiahla roztrasenú ruku, aby si overila svoje podozrenia, keď vtom sa pred ňou objavila nasrdená Piti. Bola celá naježená, prskala a vrčala na ňu a keď pohla rukou smerom k trezoru, chňapla jej po nej. Zubami jej objala zápästie a stlačila. Nebolo to ako predtým, keď ju hrane pohrýzla. Teraz to skôr vyzeralo, akoby si ju chcela dať na večeru.

Scvakla zuby až na doraz a Zoey bolestivo sykla, keď jej prešli kožou. Zdalo sa, akoby si Piti až vtedy uvedomila, čo urobila a pustila ju, prudko pri tom krútila hlavou. Nevnímala bolesť, ktorá jej tepala poškodenou pokožkou. Sústredila sa na Piti a to, čo urobila a čo ju k tomu viedlo. Pochybovala, že by ju odrazu prepadla jej zvieracia časť a zmenila ju na monštrum. Skôr, akoby jej len cielene chcela zabrániť v ďalšom kontakte s tým zelektrizovaným kusom histórie.

„Piti, hovorila som si, aby si ma...“ Nedokončila. Pretože v ten moment sa zvonka ozval divoký hrmot.

Niekto niečo naštartoval a to niečo bolo dostatočne veľké na to, aby roztriaslo celú stavbu. Nemusela byť génius, aby si uvedomila, čo to bolo. V zlomku sekundy stála na nohách a úplne ignorovala nevoľnosť, ktorá jej pri tom vystúpila do žalúdka. Zobrala Piti do náručia a hodila si ho ju na rameno.

„Drž sa!“ skríkla po nej a obomi rukami sa zaprela o zábradlie a preskočila cez okraj.

Dala svojim kolenám čas niekoľko sekúnd, kým sa prestali triasť z dopadu a rozbehla sa k druhej časti schodiska, kde zopakovala celý proces. Dúfala, že stihne zdrhnúť skôr, ako im to celé padne na hlavu. A teraz doslovnejšie než kedykoľvek predtým.

Rozbehla sa ešte silnejšie. Dvere mala na dosah. Tých niekoľko metrov musí zvládnuť aj keby nechcela. A možno by sa tak aj zdalo, keby sa v tej sekunde vo východe neobjavil nejaký stavbár s prilbou na hlave. A netváril sa práve nadšene, že ju tam vidí.

„Čo tu robíte? Sem je vstup zakázaný! Omrzel vás život?!“

Ignorovala ho a keď bol na dosah, trafila ho lakťom do žalúdka. Zatackal sa dozadu a uvoľnil jej cestu. Zoey pokračovala bez prestávky a nezastala dokonca ani vtedy, keď bola von. Doslova preletela cez plot a na opačnom konci si takmer sadla na špinavý chodník. Toľko adrenalínu by mohlo jedného človeka aj zabiť.

Zdalo sa však, že Piti to nijako netrápi.

Ako vychovaná dáma zoskočila z jej ramena a vykročila vpred, krútiac si pri tom chvostom. Zoey napadlo, že ju možno chce len prinútiť, aby pokračovala, ale hneď vzápätí tú myšlienku zamietla, keď si všimla vysokú postavu muža, ktorý stál niekoľko metrov od nej. A Piti zastala tesne pri ňom, aby sa mu mohla hlavou obtierať o nohu.

Zoey vypleštila oči. Piti nenávidela cudzincov. Všetkých, čo sa ju snažili pohladiť, vždy uhryzla, alebo ich aspoň poriadne vystrašila svojim syčaním. Zoey to vyhovovalo, znamenalo to aspoň, že Piti mala rovnaký názor na nezvaných hostí a všetkých zvedavcov. A teraz sa zdalo, akoby sa išla rozpustiť blahom na muža, ktorý vyzeral ako nejaký gotik.

Mal vojenské bagandže, čierne oblečenie a dlhý plášť s kapucňou nasadenou na hlave. Nevidela mu črty tváre, dokázala len rozoznať hypnotické zelené oči, ktoré sa na ňu upierali aj v momente, keď pohladil Piti po hlave a ona mu za to vďačne oblízala dlaň.

Tá malá zradkyňa bude spať na podlahe!

S veľkým sebazaprením sa narovnala, podišla k dvojici a Piti prudko schmatla do náručia. Jej protesty čičíkala pohladením.

„Prepáčte, neviem, čo jej to napadlo, normálne sa...“ Zarazila sa, keď vzhliadla na muža.

Bol od nej o poriadky kus vyšší, takže musela zakláňať hlavu. Ale ani náročnosť toho pohľadu nedokázala zakryť jeho náhle zmenený výraz. Predtým si ju prezeral s očividným záujmom, dokonca zvedavosťou. A teraz ju prepaľoval nenávistným pohľadom, akoby ju chcela zabiť za to, že mu podupala obľúbené begónie. Zamračila sa na neho. Nebude sa ospravedlňovať niekomu, kto vyzerá, akoby ju chcel upáliť.

Bastard!

Otočila sa na päte a vybrala sa do mesta. V žilách jej bublalo rozzúrenie zmiešané s doznievajúcim adrenalínom obaleným v elektrine. Dante ju opäť dostal do problému. Ale miesto, aby ho túžila uškvariť, ho mala v pláne len mučiť. Musí jej prezradiť meno toho bastarda, čo si ju údajne najal. Pretože tu nešlo o žiadnu lúpež alebo čokoľvek iné. Toto bol jasný pokus o vraždu. Tým pádom sa to pre ňu stalo veľmi, ale naozaj veľmi osobnou záležitosťou.

Kapitola 1. ¦¦ Kapitola 3.

Som rada, že vás prvá kapitola zatiaľ zaujala a dúfam, že sa vám páčila aj táto. Ďakujem za všetky komentáre, veľmi ma potešili. :)

A Blacky, prepáč, že som ti ukradla meno. Na svoju obhajobu musím poznamenať, že je to skutočne skvelé meno. :D

Lili

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 2.: