OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 8.



Ukradnúť si šťastie - Kapitola 8.Nové tváre, stará Zoey

Kapitola 8.

Zoey si nemohla pomôcť, ale pri pohľade na toho dôležito sa tváriaceho chlapíka musela škrípať zubami. Nemala rada ľudí s jeho výzorom. Osobne nemala nič proti príťažlivým mužom, ale pravdou bolo, že tí v jej okruhu neboli práve najinteligentnejší a tento navyše pôsobil prvotriedne úlisným dojmom. Nech bol kýmkoľvek, jeho oči hovorili o úplnom opaku toho, čo vyšlo z jeho pier. Nechcel jej pomôcť alebo niečo objasniť, ale nemal na výber. A z nejakého dôvodu sa snažil tváriť priateľsky, čo v konečnom dôsledku vyzeralo, aby mu niekto zarazil pravítko do zadku.

Každý inštinkt v jej tele sa prebudil novou intenzitou.

„Kto si?“ vybafla na neho, keď sa nemal k odpovedi a len si ju chlipne prezeral. Rozhodla sa, že čokoľvek predával, nechá ho to zožrať a ona sa pri tom bude perfektne zabávať.

Škrobene si odkašlal a rozhodil rukami. „Som Dreg a dalo by sa povedať, že si v mojom dome.“

Skôr, ako stihla Zoey odpovedať niečo naozaj hnusné, čo by obsahovalo ten druh urážky, ktorý by jej vyslúžil okamžité vyhodenie z tohto miesta, prejavila sa rozzúreným zavrčaním Piti. Ten zvuk bol rovnako prekvapivý ako bol hrozivý. Osobne to malé klbko nikdy nepočula robiť nič iné okrem pradenia a občasného mňaukania či prskania, ale očividne ešte nemala tú česť s jej menej vychovaným ja.

„Zdá sa, že moja spoločníčka si myslí niečo iné,“ prehodila napokon škodoradostne.

Z úst mu neschádzal úsmev. Keby sa dávno nenaučila analyzovať každý pohyb a zmenu v reči ľudského tela, bola by mu jeho priateľský vzhľad aj zožrala.

„Technicky to ešte nie je môj dom, ale raz ho zdedím. Vládne mu moja matka.“

Zvláštny výber slov. „Takže si sa ma pokúsil oklamať. To od teba nie je príliš prezieravé.“

„Nebodaj by si mi ublížila? Ako odmenu za moju pohostinnosť? Prakticky som ti zachránil život.“

Zoey sa narovnala a na veľkej posteli a prikrývkou sa čo najlepšie snažila zakryť škaredú ranu na nohe. Celým svalom jej trhalo, ale to dokázala ignorovať. Nemienila však na niekoho otŕčať svoje slabosti. Nemala síce potrebné vzdelania, ale nebola ani úplný idiot na to, aby sama dokázala uznať, že vizáž jej zranenia je prinajmenšom podozrivý.

Vari jej niečo zamiešali do pitia, alebo bola tá guľa skutočne otrávená? Zaškrípala zubami, ani jedna predstava pre ňu nebola práve prijateľná.

Pohľadom sa vrátila k tomu strašiakovi. „Nevyzeráš ako doktor, takže si ma neošetroval. Dokonca ti nepatrí ani tento dom a nepôsobíš ako niekto, kto by ma sem priniesol. V skutočnosti to totiž urobil ten blázon v plášti.“ Zacmukala, akoby hovorila s neposlušným deckom. „Takže si mi klamal hneď v troch veciach a to sa ani nepoznáme. Je tvoje meno skutočne Dreg?“

Rozhodil ruky, no nevyzeral zúfalo. Skôr rozladene. Zoey sa v duchu usmiala jeho nevôli. Prebudila sa na neznámom mieste bolo samo o sebe horšie, nemuselo sa to ešte zhoršovať prítomnosťou panáčika, ktorý sa rozhodol klamať.

„Prepáč, nemal som v úmysle dotknúť sa ťa. Som len rozrušený a nadšený z toho, že si nám priviedla našu malú princeznú.“

Zoey na neho najskôr zodvihla obočie. Netušila, akými bludmi trpel, ale očividne boli pomerne kvalitné. No skôr, ako stihla povedať, čo si skutočne myslí, všimla si, aký úpenlivý pohľad upiera na malého leoparda. Tušila, že niekomu musela patriť, bola príliš vychovaná na to, aby pochádzala odniekiaľ z divočiny, ale rozhodne sa jej nehodila ani do prostredia absolútneho luxusu. Hoci... kto iný než nejaký zbohatlík by mal dosť prostriedkov na zaobstaranie takého exotického domáceho miláčika.

Mimovoľne natiahla ruku a začala ňou hladiť jemný kožuch. „Hovoríš o Piti.“ Nepýtala sa, skôr čakala na potvrdenie. Nepáčila sa jej predstava, že si na jej priateľku robil niekto nárok.

Muž prikývol. „Áno, hovorím o nej. Ak sa ale smiem spýtať, prečo ju voláš Piti?“ V očiach mu prebleslo niečo divné, trochu nebezpečné a trochu... prekvapené. Nemala náladu na analyzovanie každého jeho pohybu.

Pokrčila plecami. „V tej sekunde mi to prišlo ako vhodné meno. Určite lepšie ako kričať na ňu hej ty alebo cukríček.“ Za to posledné ju Piti odmenila pravým mačacím zaprskaním. Zoey sa zazubila, ale pohľad stále upierala na osobu pred sebou. Nemienila poľaviť v ostražitosti, ani na jedinú sekundu. Naposledy ju to stálo niekoľko hodín bezvedomia.

„Jej skutočné meno je Caladwen.“

Zoey sa uškrnula a úkosom pozrela na guľu chlpov, ktorá sa jej chúlila v lone. „Takže ty máš v skutočnosti takéto snobské meno? Máš nebodaj aj rodokmeň a si aristokratka?“

„Vlastne... ona má ten najlepší rodokmeň,“ vstúpil jej do osobného žartíku.

„Teraz mi ešte začni rozprávať o veľkoleposti jej potomstva a bude to kompletné,“ prehodila stoicky.

Po prvý raz jeho črty roztopil skutočne úprimný úsmev. Ale z nejakého dôvodu jej ešte aj z toho behal mráz po chrbte. Nebola taká naivná, aby svoju paranoju pripisovala faktu, že sa jemné tepanie v poranenom svale menilo na bolestné bzučanie ukrutných múk, ktoré sa malo každou sekundou zhoršovať. Ten muž ako osoba ju nútil byť v pozore.

„Ty si ani neuvedomuješ, čo si pre našu rodinu vykonala. Budeme ti do smrti vďační. Sme malá a uzavretá komunita, takže sa o tvojom hrdinstve čoskoro všetci dozvedia. Moja matka už na tvoju počesť usporadúva ples.“

Ironicky sa uškrnula. „Autogramy až na letisku a poprosím, aby ste ma nefotili, zabudla som si na tvár nakydať pol kila omietky.“

„Ja som to myslel vážne.“ Jeho hlas pripomínal rozladeného rodiča ponosujúceho sa nad neposlušnosťou vlastného dieťaťa.

Zoey prevrátila očami. Mohol byť rád, že za daných okolností na neho skutočne fyzicky nezaútočila. Dosť jej totiž liezol na nervy a v spojitosti s faktom, že stále netušila, kde sa nachádza, by samú seba označila za tikajúcu bombu. Len Piti sa nejakým spôsobom darilo udržať ju pri zmysloch – aspoň zatiaľ.

„To je tvoj problém. Nebudem sa radšej vyjadrovať k tvojmu duševnému zdraviu. Nechám ma zle, Piti je skutočne jedinečná, ale to nemení nič na fakte, že je len zvieraťom. Trošku zvláštnym s osobitými návykmi, ale zvieraťom.“

Teatrálne si povzdychol a rozhodil pri tom ruky. „Určite s tebou nebudem viesť debatu o fakte, že aj zvieratá majú dušu a ako také sa dajú považovať za ľudské bytosti. Pretože v tomto prípade by to nebola pravda. Caladwen nie je ale tým, čím sa zdá na prvý pohľad.“

„Viem, že nie je mačaťom, ale leopardom. Naozaj ma nemôžeš zaskočiť, žila som s ňou dva roky a domácu úlohu som si tým pádom urobila.“ Nemohla si pomôcť, aby jej do hlasu neunikol aj podtón arogancie. Rada mala navrch oproti svojim nepriateľom a tohto muža za jedného považovala.

Pokrútil hlavou, ale bolo ťažké určiť, či nad celou situáciou alebo jej posledným prehlásením. „Zdá sa, že naozaj nič nevieš a ja teraz nemám čas vysvetľovať ti to od začiatku. Možno je tá tvoja nevedomosť aj výhodou.“ Zamyslene sa poškrabal po brade. „Teraz však na to nemáme čas. Už sme niekde dávno mali byť.“

„A kde?“ Ani sa nesnažila zakryť svoju rozladenosť. Naozaj nebola nadšená z predstavy, že by sa teraz mala niekam presunúť. Zo všetkého najviac túžila po párhodinovom spánku v tých mäkučkých perinách a potom by nasledoval útek. Na takomto mieste nemala čo robiť ani za predpokladu, že by sa skutočne nemala kam vrátiť.

„Moja matka si vyžiadala tvoju prítomnosť. Chce ti pred všetkými osobne poďakovať a prijať ťa ako cteného hosťa.“

„Nedostala som pozvanie, som tu z núdze,“ namietla chabo, snažiac sa prekryť náhlu neistotu. Ona a oficiálne sa tváriace podujatia a prehliadky nešli príliš dokopy. Vždy sa pri nich cítila ako nahá.

„Nezáleží na tom, ako si tu skončila, dôležitý je fakt, že vďaka tebe sa Caladwen vrátila živá a zdravá. Je to síce otrava, ale aspoň na pár hodín by si mohla vydržať v spoločnosti našej smotánky.“ Zdalo sa jej to, alebo si ju skutočne začal doberať a žmurkol na ňu ako normálna ľudská bytosť a ani ako naprogramovaný robot z inej galaxie?

Trpiteľsky si prikývla. V momente, keď sa jej Piti začala obtierať o krk v znamení jasnej prosby, vedela, že na tú parádu sa vydá aj keby mala ísť štvornožky. V duchu si prisahala, že venuje niekoľko minút svojho drahocenného času tým, že tej malej zradkyni vysvetlí, čo je ešte v rámci medzí a čo je absolútne neprijateľné. Napríklad táto vynútená návšteva nejakej zvrchovanej panovníčky tohto domu jednoznačne patrila do druhej skupiny.

„Dobre,“ vyšplechla neochotne. „Ale predtým, ako budeme môcť vyraziť, musím vyriešiť niečo iné.“ Rukou nenápadne pokynula smerom k svojim nohám. „Zdá sa, že moje oblečenie vzalo nohy na ramená a ušlo do vedľajšieho štátu.“

Keby ho neskúmala tak pozorne, možno by si jeho prekvapený výraz a mierne začervenanie v lícach. On sa skutočne zahanbil pri predstave, že by tu pobehovala s takmer holým zadkom? Mala síce spodnú bielizeň, ale o tom on nevedel. A to poznanie ju nútilo škodoradostne premýšľať o jeho predstavivosti.

„Ehm, iste, prepáč... ehm... nejaké oblečenie je v tej skrini... ehm... hádam ti... ehm... padne...“ koktal zo seba medzi záchvatmi absolútneho zahanbenia. „Počkám vonku!“ skríkol rýchlo a v mihu sekundy za sebou zatváral dvere. Zoey bola vychovaná aspoň do takej miery, aby sa nerozosmiala nahlas, ale chechot nechcela a nedokázala zastaviť.

Takmer roztopašne odhodila prikrývku a nohy prevesila cez okraj pohodlnej postele. Vlastná nahota jej nikdy neprekážala. Nebola exhibicionista, ale nebola taká úzkoprsá, aby viac nariekala nad stratou oblečenia namiesto toho, aby bola vďačná za to, že žije. Takže ak by teraz mala ísť niekam len v tričku a spodnej časti svojho športového kompletu, neprekážalo by jej to. Na druhej strane by si vnútorne užívala rozpačité pohľady tejto takzvanej smotánky. Bezpochyby len zberba plná výstredných ľudí.

Za normálnych okolností by sa tešila, že ich nejako strápni alebo zaskočí, ale teraz to nemala v pláne. Nie za predpokladu, že by všetkým odhalila svoje stehno, ktoré naberalo naozaj nelichotivý odtieň čiernej v kombinácii so zelenou. Veď už samotný fakt, že pri každom druhom kroku a nesprávnom došliapnutí na inkriminovanú nohu musela krívať, bol dostatočný, odhaliť ešte takto verejne svoju slabosť viac do hĺbky bolo ako koledovať si o malér.

A ona ich už mala dosť na najbližší mesiac.

Pomaly sa teda presunula k jedinému kusu nábytku, ktorý by sa tak nemiestne dal označiť za skriňu, hoci v skutočnosti to bol plnokrvný vstavaný šatník s vlastným lustrom a niekoľkými zrkadlami a miestom, na ktoré by sa zmestila manželská posteľ. Orientovať sa v ňom bolo asi také ľahké ako na prvý pokus nájsť nejakú zapadnutú uličku v New Yorku len za pomoci okoloidúcich.

Napokon, po úmorných minútach hľadania a nadávania nakoniec šťastnou náhodu otvorila správnu kombináciu zásuviek, ktoré jej odhalili športové oblečenie. Siahla po čiernych teplákoch. Vyzerala v nich síce akoby boli zdedené po staršom bratovi, ale určite boli lepšie ako ružové variácie.

To ju utvrdilo v názore, že táto izba za normálnych okolností patrí nejakej rozmaznanej paničke. Ak ju o tom nepresvedčila číro ženská výzdoba stien, tak to určite bolo desať farebných variácií toho istého páru sandál. Tak takto v praxi vyzerala márnivosť.

S holými nohami sa vybrala k dverám, v ktorých predtým zmizol ten zahanbený chudák. Pri spomienke na jeho tvár sa mimovoľne uškrnula, ale nedovolila svojej veselosti, aby nejakým spôsobom narušila jej ostražitosť. Piti obtierajúca sa jej o nohu v snahe podoprieť ju bola dostatočným rozptýlením.

Keď vyšla na chodbu, ostala na chvíľu stáť, ochromená celkovým interiérom. Toto miesto jej čoraz viac začínalo pripomínať nejakého staroveké sídlo. Všetky tie sochy, obrazy a vázy, za ktoré sa platili minimálne šesťmiestne sumy, boli príliš nóbl na jej súkromný, zlodejský vkus. No nedostala čas na to, aby sa mohla pokochať dekoráciami a zhodnotiť ich prípadnú trhovú cenu. Pretože hneď, ako za sebou zavrela dvere, objavil sa pred ňou ten muž a kritickým pohľadom si ju premeral. Jeho predchádzajúce rozpaky sa dávno rozplynuli a teraz boli nahradené nespokojnosťou.

„Nemyslím si, že by tepláky boli vhodným oblečením na takýto druh stretnutia.“

Uprela na neho stoický pohľad a otrávene si pri tom povzdychla. „Ak dúfaš, že ma navlečieš do sukne alebo niečoho podobne nevkusného, tak sa veľmi mýliš, chlapče.“

Otrávene prevrátil očami. „Volám sa Dreg.“

„Ja viem, povedal si mi to už predtým,“ odsekla, ale znela menej ostro, než pôvodne zamýšľala. Pripisovala to fascinácii nad priestormi, ktorými prechádzali bok po boku. Okolo nich sa v dokonalej ozvene zdvíhalo ťapkanie jej holých nôh na studenej, kamennej podlahe a o niečo výraznejšie škrabanie Pitiných pazúrov.

„A ty si?“ pokračoval po chvíľke ticha.

Mierne naklonila hlavu na stranu, ale nepozrela sa na neho. „Ja som Zoey, ale nečakaj, že ti poviem, ako veľmi ma teší naše zoznámenie.“

Uchechtol sa. „To by som od teba vážne neočakával. Ani vo sne.“

Zamračila sa, ale tentoraz to nebolo od hnevu. Tento človek ju miatol a to sa jej nepáčilo. Keď sa na neho pozerala, mala chuť urobiť mu niečo hnusné, zapárať do neho a praktikovať na ňom svoju prchlivosť a výbušnosť. Ale keď ho nevidela a používala len uši na jeho zaradenie, pristihla sa pri tom, že sa v jeho prítomnosti celkom baví. Nebola taká hlúpa, aby poľavila v ostražitosti, ale to ešte neznamenalo, že nemohla viesť debatu s niekým, koho nepoznala.

„Čo je vlastne toto za miesto?“

Kútikom oka si všimla, ako pokrčil ramenami. „Kedysi to bol kráľovský palác. Sídlili tu vladári a všetko spravovali. Povráva sa, že to bolo ešte pred príchodom Kolumba. Potom im však urobil škrt cez rozpočet a všetko padlo. Teraz už neexistuje žiadne kráľovstvo v pravom slova zmysle, vláda by to nedovolila. Toto nie je Vatikán.“

Proti svojej vôli ju to zaujalo. „A čím je toto miesto v súčasnosti?“

„Tým, čím aj predtým. S istými obmedzeniami.“

„To tu stále býva kráľovská rodina alebo čo? O tom by som musela vedieť. Verejnosť by o tom musela vedieť.“

„Nie o všetkom musia nutne vedieť ľudia. Toto miesto nie je vyznačené na väčšine máp a veľa ľudí tu nezablúdi. Tým pádom si tu v podstate môžeme robiť čo chceme, sme tak trochu za chrbtom všetkých úradov. Takže aj preto tomuto mestu vládne kvázi kráľovná. V jej rodokmeni sa nachádza trochu modrej krvi, ale to je tak všetko. Ale na vládnutie to stačí.“ Naozaj sa jej to z dalo, alebo skutočne znel, akoby s tým nesúhlasil? Veď povedal, že osoba, ktorá to tu má pod palcom, je jeho matka. Že by mal syndróm nedoceneného potomka?

Piti pri jej nohách to komentovala hlasným vrčaním, ktoré sa od stien odrazilo niekoľkonásobne hrozivejšie, než v skutočnosti bolo. Ona sama bola len mláďaťom, takže nebola taká presvedčivá ako dospelí jedinci, ale na vzbudenie pozornosti a vyjadrenie názoru to stačilo. Zoey v duchu s jej rozpoložením súhlasila. Toto miesto bolo čoraz divnejšie.

„Takže raz budeš vládnuť ty. Teda, ak to správne chápem?“

Odfrkol si. „Teoreticky hej, ale ja po tom netúžim. Podľa mňa je to hlúposť. Tieto mocenské hry ma nikdy nebavili. Nie som diplomat.“

Zasmiala sa jeho rozhorčeniu. „Ak máte oddelenú vládu, alebo ako to nazvať, máte aj vlastné zákony?“

Toto všetko, celá táto situácia, ju v podstate bavila. Považovala to za dobrú zábavu. Veď nebolo prakticky možné, aby jestvovalo miesto s vlastnou vládou a kráľovnou. To by bolo až príliš fantastické a ona svoju dennú dávku predstavivosti vyčerpala pri premýšľaní o žene, ktorá mohla mať taký extravagantný štýl obliekania, aký bol prezentovaný v jej šatníku.

„Máme tu toho viac, než je zdravé,“ pretisol pomedzi stisnuté zuby. „Máme tu spoločenské vrstvy. O pár sekúnd sa stretneš s aristokraciou a tými, ktorí o sebe prehlasujú, že ich predkovia patrili k takému alebo onakému rodu. Na chodbách stretneš služobníctvo i stredné vrstvy, ktoré nás tu ak vojaci strážia. Potom tu ešte máme elitnú gardu, záhradníkov, kuchárov. Myslím, že by to bolo celkom zaujímavé, keby to všetci nebrali tak vážne.“

Zodvihla obočie pri jeho mŕtvolne monotónnej odpovedi. Nestihla nijako reagovať, lebo v tom momente sa Piti rozhodla, že svoj chrup zveční do pokožky na jej doposiaľ nezranenej nohe. Mykla sebou v predzvesti bolesti, ale okrem jemného tlaku necítila nijaký druh nepohodlia. To ale neumiernilo jej hnev.

„Piti, ja nie som žiadna hračka na hryzenie,“ prehodila otrávene a prudkými pohybmi sa snažila mláďaťa striasť. Bolo to však márne, držala sa ako kliešť.

„Zdá sa, že má na toto miesto rovnaký názor ako ja, alebo prinajmenšom ty.“

Zoey prevrátila očami. Ak takto budú pokračovať ďalej, čoskoro si ich vykrúti tak kvalitne, že sa bude pozerať do vnútra vlastnej lebky. „To zvieratko si len žiada pozornosť a nevie si ju vypýtať iným spôsobom. Inak ju absolútne nezaujíma, o čom sa my dvaja rozprávame.“

Nakoniec sa sklonila a násilím odtlačila jej ostré pazúry i zuby od svojho už tak kvalitne rozboľaveného tela. Preventívne ju mierne udrela po ňufáku. Mala v sebe aspoň toľko slušnosti, aby previnilo sklonila malú hlavičku.

„Nemala by si podceňovať jej schopnosť porozumieť nám. Možno toho vie viac, než my dvaja dokopy.“

„Pri jej detinských spôsoboch o tom vážne pochybujem.“ Povzdychla si a pohladila Piti po srsti medzi ušami, keď nemohla ďalej znieť ten jej smutný pohľad. „Kam teraz?“

Cítila, že sa postavil hneď vedľa nej. „Vlastne už nikam. Sme na mieste.“

Prekvapene zodvihla obočie a rýchlo sa narovnala. Ignorovala točenie, ktoré na chvíľu zneistilo jej rovnováhu a uprela pohľad na vysoké dvere pred sebou. Ani netušila, čo čakala. Ale rozhodne to nebol na bielo nafarbený kus dreva so zlatými ornamentmi. Znovu sa utvrdila v tom, že úpravy tohto miesta realizoval nejaký kultúrny analfabet. Veď kto iný by bol schopný do antického sídla vložiť prvky charakteristické skôr pre arabskú architektúru. To, na čo sa pozerala, by niektorí ľudia považovali za zločin. Možno aj ona, keby ešte stále žila svoj minulý život.

„A čo teraz?“ pobádala ho k nejakej akcii, keď tam aj naďalej len postával.

„Teraz ťa uvediem. Dúfajme, že všetko prebehne rýchlo. Tiež sa mi tu nechce byť,“ priznal a po celý čas šepkal tak potichu, až sa k nemu musela nahnúť, aby vôbec niečo počula.

Unikal jej zmysel jeho správania.

Pretisol sa okolo nej, trikrát zaklopal na dvere a otvoril ich. Von sa vyvalila tichá vrava, ktorú si predtým vôbec neuvedomovala. Piti sa jej obtrela o nohy, teraz už stála za ňou a keby bola nejaká primabalerína, mohla by zodpovedne prehlásiť, že sa jej skrýva pod sukňou.

„Dámy a páni, dovoľte mi uviesť slečnu Zoey; ženu, ktorá nám priviedla späť našu malú princeznú.“ S tými slovami jej naznačil rukou, aby ho nasledovala.

Neochotne vykročila dovnútra a zavrela za sebou dvere. Nie pre to, že by ju snáď prepadol záchvat slušnosti, ale skôr na oddialenie celej tejto frašky. Keď už nemohla otáľať dlhšie, zodvihla pohľad. Po ceste ešte za chytila povzbudivý úsmev na perách Drega, ktorý sa práve strácal v dave.

Zradca. Nechal ju v tom samú. Ale to sa vlastne dalo čakať.

Sústredila sa teda na masu ľudí pred sebou.

Naskytol sa jej pohľad na obrovskú sálu plnú žien a mužov, dokonca aj detí, odetých do večerných rób a frakov, na ktorých niektorí mali prehodené podobné plášte, aký mal ten muž, ktorý ju sem musel doniesť. Nútila svoju myseľ sústrediť sa na momentálnu scénu a nie na predstavy chlapíka, ktorému očividne ležala v žalúdku, hoci netušila prečo. Zodvihla pohľad ešte vyššie. Všetci jej pripadali nezaujímaví a príliš stuhnutí a nevrlí. Bez škrupúľ sa odvažovala označovať ich za suchárov.

A v ich samotnom strede stála najimpozantnejšia žena, akú kedy videla.

Teda, nie, že by bola nejaká lesbička, ale dokázala oceniť niečiu krásu. Nebola natoľko márnivá, aby o sebe uvažovala ako o nejakej misske, ale to už neplatilo pre tú druhú ženu. Hneď v nej spoznala tú údajnú panovníčku, hoci nemala žiadnu korunku a ani nič, čo by ju identifikovalo ako niekoho s modrou krvou. Bolo to len to niečo, čo z nej vyžarovalo.

Obklopovalo ju niekoľko príťažlivých mužov, z ktorých väčšina sa jej dotýkala na nejakej časti tela, až v tej mase takmer zanikala. Oblečené mala obtiahnuté červené šaty s hlbokým výstrihom. Doteraz považovala za obyčajné táraniny, keď niekto prehlásil, že červená je vyjadrením sexuality a príťažlivosti. Teraz sa však presvedčila o tom, že na nich bolo niečo pravdy. Tmavovláska s bielou pokožkou v nich pôsobila ako nejaká antická bohyňa sexu.

Skôr, ako stihla niečo urobiť, prekvapila ju reakcia vlastného tela. Nie, netúžila po tej žene, ani sa z nej odrazu nestal bisexuál. V žilách sa jej nezodvihla žiadostivosť, ale prudká nevraživosť. Prižmúrila oči a napla svaly. Každá bunka v jej tele kričala po niečom, čo nevedela nijako zaradiť. Ale nech to bolo čokoľvek, prikazovalo jej to skočiť po tej žene a roztrhať jej hrdlo, vlastnými nechtami jej zoškrabať z tváre ten samoľúby úsmev a v tých chladných očiach sledovať, ako z nej pomaly uniká život.

Intenzívne nutkanie sa menilo v posadnutosť. Niečo v nej ju chcelo popraviť. No nebola to ani tak tá krvilačná predstava, ktorá ju zaskočila. Skôr za to mohol fakt, že ona po tom skutočne túžila. Vedela si predstaviť samú seba, ako v krvi tej neznámej tancuje oslavný tanček. Nohy sa jej dokonca mimovoľne pohli.

A to bolo skutočne desivé.

Kapitola 7. ¦¦ Kapitola 9.


Len tak zo zvedavosti - koľko ľudí vlastne tento príbeh číta?



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 8.:

3. WendyMoon
09.12.2014 [8:05]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Bomba !!! honem dalsi honem dalsi! :D

2. PrincessCaroline přispěvatel
08.12.2014 [23:35]

PrincessCarolineBlbá otázka Lil, no predsa myyy Emoticon

Už začínam mať akú takú predstavu o tom, čo Zoey je, aale možno sa mýlim Emoticon Ten Dreg je divný. Chvíľu taký potom onaký.

Bude tam aj Theo? Emoticon

Tak to som teda veeľmi zvedavá, čo sa udeje ďalej. Kráľovná ma svoje dni spočítané, vidím to tak Emoticon Emoticon

1. Blacky
08.12.2014 [15:58]

Odpoveď na otázku : JA čítam :p

myslím, že to bola kráľovná, a má čo dočinenia so smrťou jej rodičov, jej útekom a skutočnosťou, že si nepamätá, že tam patrí.
neverím tej ženskej proste.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!