OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 18



Ukradnuté spomienky - Kapitola 18Ako dvaja kohúti na jednom dvorčeku

 

Kapitola 18

Ryan sa nazdávala, že sa s ním Theodora aspoň pokúsi nejako dohodnúť – hoci alternatívna téma ich rozhovoru ho ani v najmenšom nesklamala. Po dlhom čase si skrátka pripadal ako chlap v spoločnosti krásnej ženy, o ktorú sa zaujíma, pričom sa o nej opatrne snaží zistiť viac bez toho, aby ho obvinila z prehnanej zvedavosti. Vedel ale, že ide len o niečo dočasné, doslova v ušiach počul odpočítavanie sekúnd do záverečného výbuchu, no keď nakoniec prišiel, predsa ho to prinútilo zodvihnúť obočie. Pretože Theodora sa naňho ani len nepozrela, len popod nos zabrblala niečo, čo sa podobalo na „počkaj ma tu“ a vystúpila z auta. Jasné, že ju nasledoval.

„Km si myslíš, že ideš?“ vyrútil sa na ňu ešte pomerne pokojne.

Stojac vedľa auta naklonila hlavu na stranu, akoby nevedela pochopiť, že mu to nie je jasné.

„Splniť svoju úlohu. Ty na mňa môžeš počkať tu.“

Na potvrdenie svojich slov po ňom niečo hodila. Automaticky po tom chňapol. Do dlane ho silno udreli kľúče od auta. Keď zodvihol pohľad, len naňho kývla a vykročila. Zodvihol nad tým obočie. Asi mal očakávať, že niečo podobné urobí, ale predsa ho to prekvapilo, tak zareagoval až o niekoľko sekúnd.

„Alex nás sem poslal obidvoch a očakáva, že budeme spolupracovať,“ pripomenul jej. „Nemal by som ti teda nejako pomôcť?“ Musel sa veľmi krotiť, pretože v skutočnosti tie kľúče chcel použiť na to, aby ju zamkol v aute, aby mal istotu, že sa nepohne z miesta, kým vybaví, čo je treba.

Zastavila a otočila sa k nemu. „Obaja veľmi dobre vieme, že Alex ťa sem poslal len preto, aby mal od teba pokoj.“ Nakrčil čelo, ale odmietal nahlas priznať, že má asi pravdu. Alex by urobil všetko, aby sa zbavil niekoho otravného – napríklad by ho poslal na misiu ako nepotrebného člena tímu, čím by mu dovolil aspoň na päť minút cítiť dôležitosť. „Okrem toho, ja som zozbierala viac informácií ako sa tebe čo i len snívalo, čiže mám skúsenosti, ktoré ti chýbajú. Tak je logické, aby som urobila, čo je treba, zatiaľ čo ty na mňa počkáš v aute ako dobré dieťa.“

Nad jej slovami len pokrútil hlavou. Ale nedostal príležitosť zareagovať.

Skrátka sa otočila a začala sa mu vzďaľovať.

Automaticky ju schmatol za ruku. „Theodora...“

Povzdychla si. „Ak nechceš, aby nás prichytili, prestaň pútať pozornosť.“

Nepustil ju. Na ulici vládol pokoj a navyše bolo pomerne veľké šero. Ale aj keby bol biely deň a vonku svietilo slnko, vedel, že by nepútali až takú veľkú pozornosť. Ľudia vo všeobecnosti radi prehliadali to, čo sa im dialo rovno pod nosom, a ak by sa aj našiel niekto dostatočne pozorný, nechal by si to pre seba. Pretože ľudia boli v skutočnosti sebci, najmä tí, ktorí tú pravdu najviac popierali, a ak sa ich niečo priamo nedotýkalo, skrátka to ignorovali.

Dopekla, ignorovalo to aj vtedy, keď sa to týkalo priamo ich.

Prečo by ich teda mal zaujímať párik, ktorý sa prechádza po ulici?

„To ty robíš scénu,“ upozornil ju, „ja chcem len vedieť, kam presne ideme.“

Povzdychla si. „Tamto,“ ukázal na dom po ich pravej strane.

Zadíval sa tým smerom, hoci vedel, že tam sa ich cieľ určite nenachádza. Ale chcel ju potešiť svojich záujmom. Dom, na ktorý sa díval, bol už od pohľadu dlhodobo opustený. Nevypovedali o tom ani tak očividne dlhé roky nezastrihnuté kríky, neodhrabaná prístupová cesta alebo chýbajúce latky v ošúchanom plote, ktorý urgentne potreboval nielen natrieť, ale pravdepodobne odrazu aj vymeniť. No boli to vyvalené dvere a rozbité okná, čo ho presvedčili, že to bol maximálne squat pre miestnych narkomanov a nie príbytok niekoho dôležitého, ktorý by mal niečo hodné získania.

„Ha-ha,“ okomentoval to. „Nechceš to skúsiť ešte raz?“

Možno ju nakoniec presvedčil jeho pevný tón, alebo len to, že ju odmietal pustiť, ale napokon si opäť povzdychla a povedala mu, kam presne idú. Prekvapilo ho, že tentoraz sa už nepokúsila klamať. Ryan od začiatku poznal presnú adresu – hoci nie preto, že by ho Alex tak dobre informoval. Skrátka sa mu to podarilo prečítať cez Theodorino plece. Asi nebola zvyknutá vyskytovať sa v blízkosti vysokých ľudí, pretože zabudla, že občas majú aj nejakú výhodu.

Alebo to možno celý čas vedel, že jej číta cez plece, a nechala ho cítiť sa dôležito.

Keď vykročili, prekvapilo ho, ako rýchlo Theodora prepletá nohami.

Snáď mu nechcela utiecť?

Aj by sa jej bol na to spýtal, ale prakticky parkovali pred domom susedov. Ryan sa obzeral. Všímal si hlavne detaily, kde sa nachádzajú autá, kde kontajnery, ako sú rozmiestnené domy a aké sú veľké. Táto štvrť bola podobne uniformovaná ako tá, v ktorej bývali Greenovci, dokonca aj dom mal podobnú veľkosť, ale rozdiel bol, že v tejto mali pozemky presné rozmery a rovnaké tvary a boli ohraničené väčšinou bielymi latkovými plotmi.

Pozerať sa na to miesto bolo ako vrátiť sa do minulosti k reklamám o dokonalých domovoch. Takto nejako určite vyzerali, chýbala už len matka v zástere, vítajúca hostí čerstvo upečeným koláčom. Zadíval sa na cestičku, ktorá oddeľovala od seba dom, do ktorého mali vniknúť, od ich susedov. Zdanlivo neviedla nikam, ale potom si všimol obrysy stromov a kríkov v diaľke.

Perfektné.

Automaticky zamieril tým smerom. Avšak ihneď zastavil.

Pretože Theodora vykročila k hlavnému vchodu.

„To plánuješ prísť k dverám a zazvoniť?“

Theodora zodvihla obočie. „Na čo zvoniť, keď viem, kde majú náhradný kľúč?“

Zatskal. „Takže chceš zobrať ten kľúč a skrátka vkráčať dnu cez hlavný vchod? To si niekto naozaj všimne.“ Zadíval sa na prednú časť domu a síce pohľadom našiel, čo hľadal, ale neodstal všetky odpovede. „Ľudia majú vo zvyku dávať si nad vchod svetlá, ktorá sa rozsvietia, ak sa niekto pohne. Ak ho tam majú aj majitelia tohto domu, niekto si to všimne. Mali by sme radšej ísť zadným vchodom.“

„Premýšľaš ako zlodej,“ skonštatovala.

Pokrčil plecami. „Možno. Ale uznaj, že za zváženie to stojí.“

„Nestojí,“ oponovala mu. „Tento dom nemá žiadne zabezpečenie, tak načo sa zbytočne namáhať s vylamovaním zámku na zadných dverách? Okrem toho cesta vedie presne popod susedove okno. Niekto ťa uvidí.“

Mierne pokyvkal hlavou. Naozaj si všímala viac, než sa na prvý pohľad zdalo.

„To je možné, ale vzadu je park a nie je tam žiadny zákaz. Skrátka sa budem tváriť ako niekto, kto sa ide prejsť.“ Sám pre seba sa uškrnul – čiastočne aj preto, že zacítil, ako naňho Theodora zazerá. „Okrem toho ľudia len málokedy zabezpečujú zadné vchody a väčšina z nich sa ani neobťažuje tie dvere zamykať. Je to pohodlná cesta.“

„Rovnako ako hlavný vchod s náhradným kľúčom,“ pripomenula mu. „Tento dom nemá zabezpečenie“

Prikývol. Alex bol majster v zbere informácii a vždy sa snažil urobiť maximum preto, aby jeho ľudia boli v bezpečí – pretože sa nechcel spoliehať na ich schopnosť utajiť vlastnú prítomnosť. Preto dával svojim zberačom čo najpresnejšie informácie a do posledných detailov premyslené stratégie, ktoré vo väčšina prípadov absolútne vylučovali nejaké nebezpečenstvo alebo nebodaj stret s majiteľom domu alebo budovy, do ktorej sa mali vlámať.

Preto ho neprekvapilo, že Theodora chcela ten plán nasledovať.

Viac ho však zarážalo, akým absolútnym nedostatkom fantázie trpela.

Táto práca ju skutočne nebavila.

„Čo keby sme si teda dali súťaž?“ navrhol a sám sebe sa čudoval, k čomu sa až znížil, aby mohol informácie získať sám a za vlastných podmienok. „Ty pôjdeš hlavných vchodom, ja nájdem ten zadný. A uvidíme, kto z nás sa dovnútra dostane skôr.“

Viac ako jeho vlastný návrh ho prekvapilo, keď Theodora bez zaváhania prikývla.

„Ak to má byť stávka, potrebujeme aj cenu pre víťaza.“

Pošúchal si bradu. „Porazený musí víťaza pozvať na večeru.“

Zoširoka sa naňho usmiala a prikývla. Ale prezradila ju rýchlosťou, s akou prijala jeho podmienky. Pravdepodobne dúfala, že sa ho rýchlo zbaví a bude môcť úlohu splniť sama. Takmer sa tomu zasmial, pretože uvažovala podobne ako on. A tiež sa rozhodla zapojiť do súťaže všetky dostupné výhody – to si uvedomil, keď k nemu pristúpila a postavila sa na špičky. Možno mu len chcela popriať šťastie, možno išlo o niečo úplne iné, ale on sa rozhodol využiť to vo svoj prospech.

Sám sa k nej sklonil a skôr, ako si Theodora stihla uvedomiť, čo sa vlastne deje, sa jej vrhol na pery. To, že tým bozkom podpílil konár aj pod svojimi nohami, si uvedomil niekde v momente, keď ho Theodora objala okolo krku a pritiahla si ho k sebe ešte bližšie. Bolo príjemné držať ju v náručí a oddávať sa vzájomnej blízkosti – lenže nedokázal úplne zabudnúť na to, čo ich čakalo. A tak sa, so škrípaním zubov, odtiahol a postavil Theodoru na zem. Pretože medzitým si ju stihol vytiahnuť k sebe, takže nohy mala vo vzduchu.

Žmurkala naňho ako prvýkrát pobozkaná hrdinka romantického filmu.

Uškrnul sa. „Tik-tak, Theodora, tik-tak.“

S tým sa otočil a poklusom sa vybral k zadnému vchodu. Začul, ako zanadávala, čo ho prinútilo zasmiať sa. Neotočil sa k nej a ani nespomalil. Tváril sa ako niekto, kto má vo zvyku večer pred večerou si zabehať po parku – dúfal, že šero je dostatočne tmavé na to, aby si nikto nevšimol, v akých topánkach behá a že dáva prednosť upnutým rifliam pred športovými teplákmi alebo niečím podobným, čo na prvý pohľad kričí „milovník pohybu“.

Díval sa stále pred seba, neotáčal sa ani natoľko, aby nazrel, či sa v susedovom vysvietenom okne niekto hýbe a sleduje, čo sa deje vonku. Tváril sa ako niekto, kto tade beháva pravidelne a radšej sa pozerá do zeme, pretože ak aj tak veľmi dobre vie, čo sa nachádza v jeho blízkosti.

Nezastavil sa prakticky ani vtedy, keď konečne dorazil k zadnému dvoru – ako si myslel, bol obohnaný kamenným plotom, nie latkovým, takže hoci nebol vysoký, keď sa prikrčí, z opačnej strany ho nikto neuvidí. Okrem toho tým smerom nebolo otočené ani jedno zo susedových okien, ak mohol na základe nedostatku svetla niečo súdiť, tak len toľko, že tam boli zatvorené dvere.

Plynulým pohybom preskočil ponad plôtik a ihneď sa prikrčil.

V podvečernom tichu ihneď začul šušťanie nasledované podozrivým vrčaním. Nestihol však uhnúť a jeho smerom sa vrhla vrčiaca chlpatá guča veľkosti prerasteného potkana, ktorá sa mu zúrivo zahryzla do nohy chránenej rifľovinou. Aj tak to riadne bolelo, v reakcii na čo zaškrípal zubami.

Prečo tí ľudia museli mať práve čivavu? Nenávidel tie malé krysy, pretože ich nikto nikdy nevidel, ale zakaždým ich bolo počuť a s obľubou hrýzli kohokoľvek, kto sa im trošku znepáčil, vrátane ich vlastných majiteľov. Na druhej nohe, než na tej, do ktorej tá malá potvora práve hrýzla, mal jazvy ako spomienku na posledné nepríjemné stretnutie.

To si tí ľudia nemohli kúpiť napríklad retrívera, ktorý by ho privítal radostným šibaním chvosta a následne by mu ukázal, kde majú trezor? Prehltol ston, keď čivava začala šklbať jeho nohavicou, spolu s vrstvou zacvaknutej kože, a poobzeral sa. Ihneď zazrel niečo, čo sa nápadne podobalo na klietku. Schytil malého psa za kožu na krku a s potešení ho hodil dovnútra a urýchlene zatvoril. To démonické monštrum sa ihneď rozštekalo.

Neuveriteľné. Počínal si ako absolútny amatér.

Ihneď sa vrhol k zemi, keď začul otváranie dverí.

„Princessa, ty malá beštia, okamžite sklapni! Nemienim ťa zase počúvať celú noc len preto, že tvoji podarení majitelia sa rozhodli ísť ožrať!“

S tým rozčúleným ženským hlasom v duchu súhlasil a zároveň ho velebil. Čiže štekanie čivavy nie je ničím výnimočné a nikto nebude volať policajtov. Vydýchol si. Počkal ešte niekoľko okamihov, počas ktorých sa zdalo, že pes nestráca dych a bude aj naďalej brechať. Vraj Princessa. Pokrútil nad tým hlavou a prikradol sa k dverám. Boli odomknuté, ako predpokladal. Dokonca odchýlené, pretože majitelia asi nechceli investovať do dvierok pre psa.

Keď vošiel dovnútra, podvedome si ohmatal pohryzenú nohu. V prítmí necítil žiadnu vlhkosť, takže aspoň nekrvácal, no podľa toho, ako mu noha pripomínala svoju existenciu, keď vykročil, predpokladal, že si z tohto dobrodružstva odnesie minimálne peknú modrinu. Pokrútil nad sebou hlavou a vykročil cez kuchyňu a chodbu k posledným dverám, ktoré boli otvorené. Pracovňa. A už v nej stála Theodora a prehrabávala sa na v zásuvkách písacieho stola.

„Stratil si sa?“ okomentovala jeho príchod bez toho, aby zodvihla hlavu.

Nakrčil obočie. „Ty si to vedela.“

„Že je tam pes? Samozrejme, Alex je veľmi dobre informovaný.“

„Mohla si niečo povedať.“

„A prečo sa namáhať?“ pohodila plecom. „Vyzeral si byť taký odhodlaný, tak som si povedala, že ťa nechám hrať sa na zlodeja. Len som si myslela, že ti napadne, že existuje dôvod, prečo chcem vojsť dnu práve hlavným vchodom.“ Pokyvkala hlavou a z jedného šuplíka vybrala zložku, ktorá sa nápadne podobala na to, po čo ich sem poslal Alex. „Ale naozaj oceňujem to, že si toho psa zavrel, bude jednoduchšie okolo neho prejsť.“

Jasné, že budú musieť vyjsť práve tadiaľ. Theodora zobrala náhradný kľúč a odomkla si, lenže musela ho aj vrátiť naspäť, aby si nikto nič nevšimol. Čo znamenalo, že niekde v dome sa nachádzal ďalší kľúč od hlavného vchodu, pravdepodobne vo dverách z vnútornej strany. Ľudia to robili bežne, aby nemuseli hrabať v kabátoch a kabelkách, keď niekto zvonil.

Pošúchal si čelo. Fakt vyšiel z cviku.

„Dúfam, že tentoraz uhryzne teba,“ zašomral, avšak oveľa menej rozladene, než zamýšľal.

Nazdával sa, ako ju zneistil bozkom, a pritom sa nechal nachytať ako malý školák.

Theodora bola naozaj nebezpečná žena. A teraz mu niečo podávala.

„Na, toto ti pomôže,“ okomentovala, keď sa zadíval na to, čo mal v dlani.

Vyzeralo to ako... „Granuly?“

Zahmkala a vložila si zložku s papiermi pod pazuchu. Zadívala sa mu do očí. „Čivavy sú hrozne nevrlé psy a rady hryzú. Takže im stačí dať niečo, čo môžu hrýzť, a nechajú ťa na pokoji. Na susedkinho démona zo psieho pekla to vždy fungovalo.“

Obišla stôl, čím dala jasne najavo, že v tomto dome skončili. Pokrútil nad ňou hlavou. Ako dokonale ho prinútila urobiť presne to, čo chcela, bez toho, aby si to vôbec uvedomil. Očividne rada pracovala sama a nepotrebovala nikoho, aby jej skákal okolo zadku. Pootočil sa a rukou jej naznačil, aby išla prvá. No pri tom prudkom pohybe zvíril vzduch a pravdepodobne aj psie chlpy, ktoré mu ostali na tričku.

Theodora dvakrát kýchla a ihneď si stlačila koreň nosa, aby sa to neopakovalo.

Odstúpil o dva kroky. „Mali by sme ísť.“

Naznačila mu, aby išiel prvý. Pohodil plecom a vykročil k zadným dverám. Čivava medzitým stíchla, ale vedel, že je len otázkou času, kedy opäť spustí poplach. Pohľadom cez presklenú časť dvier vedúcich na zadný dvor sa uistil, či je čistý vzduch, a hneď potom rýchlym krokom zamieril ku klietke. Prvé granuly hodil cez pletivo v čase, kedy čivava prvýkrát štekla. Vôňa dobrôtok ju však ihneď umlčala a ona sa na tie kusy imitácie normálneho jedla vrhla akoby mesiac nežrala.

Theodora sa uchechtla a zamierila k vzdialenej časti plotu, ktorá už hraničila s parkom na druhej strane. Čivave dovnútra pohádzal aj zvyšok granúl, bola ich už ctihodná kôpka, a odistil dvierka. Stačilo do nich vraziť a otvoria sa. Rezkým krokom, ale čo najviac prikrčený, nasledoval Theodoru, ktorá už liezla na opačnú stranu. S tou zložkou pod pazuchou to nebolo práve jednoduché, tak jej potisol zadok, aby jej to zjednodušil.

Posadila sa a nohy prevesila na druhú stranu.

On sa skrátka zaprel o ruku a prešvihol sa ponad plot.

Všimol si, ako naňho Theodora zodvihla obočie. „Chvastúň.“

So širokým úsmevom sledoval, ako si rozopla mikinu a skryla pod ňu zložku. Stále si ju musela pridržiavať rukou, ale aspoň nebola na očiach. Následne naňho kývla, tak sa k nej pripojil v kluse smerom k ulici a ich autu, pričom sa snažil nekrívať príliš očividne. Prekliate psisko. Napriek tomu skrátka vyzerali ako párik, čo sa rozhodol večer si zabehať. Úplne nenápadní, nakoľko čivava sa asi ešte stále zaoberala svojím malým zákuskom. Aby nevypadli z role, Ryan dokonca rezko prešľapoval na mieste, pričom vysoko zdvíhal kolená, kým čakal na Theodoru, aby odomkla auto kľúčmi, ktoré jej predtým vopchal do ruky.

Zložku s dokumentmi hodila na zadné sedadlá a skôr, ako naštartovala, prehodila jeho smerom: „Mám rada taliansku kuchyňu, ale nepohrdnem ani dobrou čínou. Ale absolútne neznášam čokoľvek s kokosovým mliekom. Elena s ním raz experimentovala a mne bolo ešte dva týždeň potom zle.“

Zasmial sa. „Ak si chcela, by som ťa pozval na rande, stačilo povedať.“

„Si predsa chlap, snáď neočakávaš, že ťa budem vodiť za ručičku?“

Na jej slovách sa len zasmial, no nijako ich nekomentoval. V duchu uvažoval, či si iskrenie medzi nimi a naliehavosť v jej bozkoch nevysvetlil inak. Ak pre ňu všetko predstavovalo len nástroj na dosiahnutie cieľa, a ak klamala s rovnakou ľahkosťou s ako dýchala, mohol si byť vôbec istý tým, že mu náklonnosť len nepredstierala? Mohol sa spoliehať len na ich vzťah spred deviatich rokov, ale ako rada opakovala, ľudia sa menia a deväť rokov je naozaj dlhá doba.

Napriek pochybnostiam bol však odhodlaný si spoločnú večeru užiť.

Možno v jej lžiach odhalí aj náznak polopravdy.

Kapitola 17 ¦ Kapitola 19



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 18:

2. LiliDarknight webmaster
23.11.2020 [13:08]

LiliDarknightMaya666, som rada, že sa ti kapitola páčila. Emoticon Na ich rande som zvedavá aj ja a dúfam, že sa navzájom nepozabíjajú, alebo ešte horšie - začnú sa obhadzovať jedlom. Viem si predstaviť, že Thora by nemala príliš veľké zábrany, ak by mal Ryan nemiestne poznámky o tom, ako trávi voľný čas. Emoticon
ďakujem za komentár Emoticon

1. Maya666
22.11.2020 [11:00]

Tak tohle byla super kapitola Emoticon krásná ukázka toho, že i když se Ryan tváří jako největší borec Theodora ho velmi rychle vyvede z omylu Emoticon jsem zvědavá jak dopadne jejich ?? Rande?? Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!