OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V útrobách svetov - 2. kapitola



V útrobách svetov - 2. kapitolaKonečné odhalenie vraha... možno prekvapí. Jennifer zaručene.

2.kapitola

 

„Asi vôbec netušíš, čo sa to tu deje, nemám pravdu, maličká?" V očiach sa mu zráčila istá zmes prívetivosti a nebezpečia zároveň.

Úsmev, ktorým ju obdaroval, bol súcitný akoby rozumel záplave emócií dorážajúcim na Jen. V tvári mal nasadený priateľský výraz snažiaci sa ju upokojiť, omámiť. Ale okolo neho, jeho štíhlej vysokej postavy, pohodlne usadenej na Jenniferinej posteli, sa vznášala dravá, priam útočná aura, jemu vlastná.

To však bolo na Jennifer už ale príliš. Ostré rysy jeho tváre sa jej rozplynuli pred očami, v izbe náhle zostala úplná tma a nohy sa pod ňou podlomili. Gravitácia ju tiahla spoľahlivo priamo k ušpinenej podlahe a ona pred nárazom stihla ešte zavrieť s námahou viečka.

Namiesto tvrdo očakávaného nárazu ju však objali silné, štíhle ruky a znemožnili jej ochabnutému telu bližšie zblíženie sa s podlahou. Pred tým, ako stratila pojem o realite a upadla do bezvedomia, ucítila, ako si ju ľahučko vyhodil do náručia a niekam sa s ňou vybral. Potom necítila už nič. Len príjemnú utešujúcu ničotu.



*****



Jennifer prudko zalapala po dychu a s divo tlčúcim srdcom sa posadila. S pocitom, akoby sa po veľmi dlhej dobe konečne vynorila nad hladinu nasávala do pľúc prívaly vzduchu. To bolo príšerné!

„Áno, to bolo! Už som si myslel, že sa ani nezobudíš," lenivo prehovoril hlas blízko pri jej uchu. „Mala by si byť opatrnejšia, maličká, keby hneď nezareagujem, bozkávaš podlahu."

„Sklapni! A už sa ma neopováž osloviť maličká!" vyletelo z nej a ona si zdesene zakryla rukou ústa.

Vždy mala zlozvyk povedať, čo jej prišlo na jazyk, ale v aktuálnej situácií to bolo nemiestne a vydesilo to aj ju samú. Chlapec, sediaci pri nej na posteli, sa len nahlas rozosmial.

S  oneskorením sa rozhliadla po miestnosti, vybavila si hrôzostrašnú scénu v kuchyni a vyskočila na rovné nohy. Čelom k cudzincovi rýchlo cúvala až chrbtom narazila na chladnú štruktúru steny. Nohy mala po pobyte v ničote ešte gumené a jemne sa jej chveli. Strach a ostražitosť našťastie prevyšovali všetko ostatné.

„Ty... to ty!" vydralo sa jej spomedzi pier. Rozšírenými zreničkami ho pozorovala a stále nemohla uveriť.

„Áno? Čo ja?" prívetivým, konverzačným tónom jej položil otázku, pričom si nonšalantne prehrabol vlasy, akoby to bol on, kto sa zobudil po dlhšom bezvedomí.

Kto vie, či si pri jej pobyte v temnote nezdriemol, prebehlo Jennifer hlavou. To však radšej rýchlo zavrhla a venovala sa akútnejšej téme. „Zabil si ich! Zabil si mojich rodičov! A teraz chceš zabiť aj mňa. Je to tak, nemám pravdu?!" hystericky zvýšila hlas.

Prstami prechádzala po omietke na stene a v hlave sa snažila nájsť aspoň nejakú rozumnú myšlienku, ako sa z tejto situácie vysekať. Zachráň sa...  Svietil jej oznam na zadnej strane viečok pri každom žmurknutí.

„Nie. Ak mám byť úprimný a dúfam sa ťa to nedotkne, nemáš pravdu v ničom z toho." Venoval jej ospravedlňujúci úsmev a usadil sa na posteli pohodlnejšie. Očividne očakával, že tento rozhovor bude mať zdĺhavejšie trvanie.

„Klameš!" krútila hlavou a zaryto sa snažila uchopiť nejakého pevného dôkazu, že on je ten ohavný vrah. „Nik iný tu nie je. Musel si to byť ty."

Vydýchla a až potom si naplno uvedomila, že spochybnil všetky jej tvrdenia. Takže on niečo vie. Vie kto to bol! 

„Ako si to myslel, kto... kto to spôsobil?" hlas sa jej triasol a myseľ mala načisto vyrabovanú.

„Mala by si si sadnúť Jennifer, to čo ti teraz poviem sa ti vonkoncom nebude páčiť." S otvorenými ústami naňho civela. 

Jennifer?! S kade vie, kurva, moje meno?! Chrbtom stále opretá o chladnú stenu sa zviezla na dlážku a objala si chvejúcimi rukami skrčené nohy. Tlačila si ich čo najviac k hrudi, možno v domnienke, že tým zabráni zbesilo búšiacemu srdcu predrať sa skrz rebrá.

Spýtavo naňho hľadela a nadávala si do šialencov. Rozpráva sa tu s tým neznámym psychopatom (ako ho podvedome nazvala), ktorý sa ocitol z ničoho nič v jej vlastnej izbe, namiesto toho, aby radšej bežala ako o život preč. Niekam do bezpečia, ďaleko od neho. Ale ona tam len sedela. Skrútená a opretá o studenú, ufúľanú stenu v izbe, ktorú obývala v nehostinných podmienkach už sedemnásť rokov.

„Zasväcovanie nováčikov neznášam," zamrmlal skôr pre seba a Jennifer si nemohla nevšimnúť jeho podráždeného pohľadu.

Prekvapivo však nebol určený jej. Keď sa jeho oči stretli s tými Jenninymi boli vľúdne, snažili sa ju upokojiť, povzbudiť. Desilo ju aký účinok na ňu jeho pohľad má. Akoby zmasakrované telá jej rodičov, na prízemí ich domu, krvavý nôž v jej izbe, dokonca ani jej zakrvavené oblečenie a on, nič neznamenali. Akoby preberali dej psychologického trileru niekde pri pojedaní popcornu.

„V prvom rade, ja som tvojich rodičov nezabil. A keď sme už pri nich, neboli to tvoji rodičia. Tým pádom sa dostávame k tej časti, kde ti oznámim, kto ich zabil. A túto časť tak ľahko neprekusneš." Odmlčal sa a ešte úpenlivejšie sa na ňu zahľadel. „Jennifer, nech to znie akokoľvek neuveriteľne či šialene, chcem aby si zostala pokojná a verila mi. Som tu, aby som ťa odviedol do bezpečia a pomohol ti. Ja nie som nepriateľ. Chcem ti len pomôcť a je na tebe, či mi to aj dovolíš, dobre?" povedal jemne.

Čo iné jej zostávalo? Neisto prikývla a snažila sa nepanikáriť. Fakt, že to neboli jej rodičia krúžil Jennifer podvedomím a zarýval sa do každej bunky v jej tele.

To by však vysvetľovalo fakt, že ich nenávidí. Veď, ktoré dieťa z duše nenávidí svojich rodičov?! 

Čo blázniš?! Odíď! Never mu, nepoznáš ho, chce ťa len oblbnúť. Možno týmto istým šarmom oblbol aj rodičov! A spomeň si, spomeň, ako skončili. Už si zabudla na tú krvavú spúšť?! Zachvela sa.

Prísny hlások jej podvedomia, dorážajúci na riadiace centrum mysle, aktivoval opäť inštinkt zdupkať. Kto už uverí, nejakému pošukovy, ktorý vykladá podobné kraviny! Zobuď sa a zmizni!

Videl na jej očiach ten vnútorný súboj. Dokonca aj počul ten príval myšlienok. Rozhodol sa však, že jej dopraje súkromie a hlavne čas. Ona sama sa musí rozhodnúť, že mu bude veriť. Sklonil hlavu a prerušil očný kontakt, síce vedel, že keď to spraví ona utečie.

Jennifer vyskočila na rovné nohy a neistou chôdzou prebehla k dverám. Nedokázala polapiť dych. Silná ruka akoby zvierala jej pľúca a nútila ju zostať. To všetko ale bolo iba v jej hlave. Niečo ju nútilo zostať a vypočuť si ho.

„Tak dobre! Sakra!" Otočila sa naspäť k nemu.

Musela si ho vypočuť, už len z princípu, jednoducho jej to nedalo. Strategicky výhodnú pozíciu priamo vo dverách z jej izby neopustila. Bola pripravená pri prvej zámienke zdrhnúť.

Pred tým, ako sa k nej na posteli otočil, mu tvár rozjasnil úsmev. Prekvapila ho.

Správam sa maximálne nelogicky! Oprela sa chrbtom o zárubňu roztvorených dvier a prekrížila si ruky pevne na hrudi. Celé telo sa jej triaslo a zdolávala ju slabosť. Z celého toho chaosu sa jej chcelo plakať a kričať. Desivé bolo, že niekde, tam vnútri, pod tou všetkou záplavou chaotických emócií, bublalo vzrušenie.

„Som rád, že si zostala," kútik úst mu šibalsky podskočil, „stopovať nováčikov je taká otrava." Vycítil jej narastajúcu nervozitu, tak prešiel rovno k veci. Tvár mu sprísnela a oči ochladli. „Tomu, čo ti teraz poviem, nebudeš chcieť veriť. Je to ťažké, viem. Každý z nás si tým prešiel. Skôr ako ti to poviem, chcem, aby si sa pozrela na ľavú panvovú kosť. Nemrač sa, urob to. Je to dôkaz, že všetko, čo ti poviem je pravda, Jennifer, nech už to bude znieť akokoľvek."

Chvejúcimi prstami si vyhrnula okraj mikiny spolu s tričkom a zostala civieť na svoju kožu. Jej telo, tesne pri panvovej kosti, poznačilo tetovanie veľké asi ako dlaň. 

Ten hajzel ma stihol počas bezvedomia potetovať?! Pokrútila hlavou. Tú myšlienku rovnako rýchlo zavrhla. Opatrne prechádzala po jeho líniách, nebolo to tetovanie, nie. Keď sa naň lepšie zahľadela a dotkla sa ho, bolo vystúpené. Malo tmavomodrý nádych a Jennifer pripomínalo spleť žíl, čo jej nahnalo žlč do krku.

„Tých dvoch, o ktorých si si myslela, že sú tvoji rodičia, si zabila ty, Jennifer. Si démon. A toto znamenie je rodová línia detí osudu."



*****



Ticho...

Absolútne ticho...

Videla pohyb jeho pier, ale jej uši nezachytili žiaden zvuk.

 

Bola ako pozorovateľ nemého filmu, až na malú nepatrnú skutočnosť, že si to vonkoncom neuvedomovala. Čas sa pre ňu stopol a existoval len priestor. Nekončiaci priestor v jej aktuálne prázdnej mysli.

 Ako splašený netopier poletujúci v ničotne temnej jaskyne, sa jej snažila prebrať podvedomie stupídna informácia. 

Tých dvoch, o ktorých si si myslela, že sú tvoji rodičia, si zabila ty, Jennifer. Si démon. A toto znamenie je rodová línia detí osudu.

A stále dookola.

Tých dvoch, o ktorých si si myslela, že sú tvoji rodičia, si zabila ty, Jennifer. Si démon. A toto znamenie je rodová línia detí osudu.

Mihnutie krídiel tam, otočka sem.

Si démon. Si démon. A toto znamenie je rodová línia detí osudu... detí osudu, Jennifer.

Netopier krúžil sem a tam. Zapĺňal každú priehradku jej mysle znením posledných, Jenn zaregistrovaných, slov onoho muža.

Ty... tých dvoch... si zabila ty, Jennifer. Ty...

Netopier sa jej vysmieval a lietal stále rýchlejšie a rýchlejšie, až mala do posledného voľného miesta zaplnenú celú pamäť znením troch nelogických viet.

 

Si. Démon.

 

Niečo v Jennifer sa pohlo a začalo sa predierať mysľou. Zvuky naokolo pridali na hlasitosti a ona rozpoznala neidentifikovateľné slová, splývajúce v tiché mrmlanie. Spred očí jej zmizla mliečna hmla. Netopier akoby zneistel a preletoval na mieste.

Démon...

„Tak už ticho!" zvrieskla Jen a ani si neuvedomila, že aj pomimo mysle.

V hlave ako by sa jej na milióny kúskov začali trieštiť tie ohavné slová. Bariéry, ktorými jej ju pred tým hrôza obalila sa roztrieštili a bolestivo sa zahlodávali do jej podvedomia. V panike sa chytila za hlavu.

„Tak už dosť," zaúpela. „Dosť." Hlas sa jej stíšil a nabral podtón zúfalstva. Izbou sa rozozvučali trhané vzlyky.

On bol stále usadený na jej posteli a sústredene, s istou dávkou trpezlivosti, ju sledoval. Na čele, tesne medzi obočím, sa mu rysovala drobná vráska.

Síce ako démon, bol už vysporiadaný s vlastnými primitívne ľudskými emóciami, nemohol si nespomenúť na dobu, kedy k nemu po prvýkrát prišiel posol a oznámil mu rovnako "radostnú" novinu. To sa však ešte písal rok 1890 a nie 2012.

Stále netušil, ktorá doba lepšie prijímala existenciu nadprirodzena. Deti osudu žili v rôznych knihách, datovaných ešte z obdobia velikánov. Najstaršie zmienky siahali do obdobia okolo roku päťdesiat nášho letopočtu. Pár rokov po smrti Krista...


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V útrobách svetov - 2. kapitola:

4. Kris přispěvatel
28.12.2013 [23:43]

KrisMaggieLove : Ďakujem :-), teší ma to! Emoticon

3. MaggieLove přispěvatel
23.12.2013 [12:38]

MaggieLoveMoc se mi to líbí Emoticon Jne tak dál. Emoticon

2. Kris přispěvatel
17.12.2013 [18:01]

KrisĎakujem veľmi pekne za opravu. :-) Gramatika nikdy nebola moja silná stránka. Pustím sa do toho. Emoticon

1. MillieFarglot admin
12.12.2013 [18:45]

MillieFarglotAhoj, prepáč, ale článok ti kvôli chybám vraciam k oprave.
- chýbajú ti tam čiarky
- za bodkou sa píše medzera
- ak píšeš 3 bodky, tak pred nimi sa nepíše nič - ani medzera, ani čiarka
- prvé úvodzovky sa píšu dolu
- píšeš zle priamu reč, oprav si to, prosím, podľa tohto:
1. Ak za priamou vetou nasleduje uvádzacia veta (teda povedal, vykríkol, opýtal sa, odpovedal, pozdravil, zdesil sa, súhlasil…), ktorá priamo nadväzuje na priamu vetu, vedľajšia veta sa začína malým písmenkom a môže končiť čiarkou, výkričníkom, alebo otáznikom, po prípade ešte tromi bodkami. NIKDY nesmie končiť bodkou!

„Jane, kde si bola tak dlho?“ spýtala sa s obavami v hlase.


2. Ak za priamou vetou nenasleduje uvádzacia veta, teda ide o vetu, ktorá opisuje: našu činnosť alebo činnosť niekoho iného. V takomto prípade sa priama veta končí bodkou, výkričníkom, alebo otáznikom, či tromi bodkami a vedľajšia veta sa začína veľkým písmenom. NIKDY nesmie končiť čiarkou!

„Jane, si to ty?" Vytreštil na mňa oči.
„Jane, ideš?" Otočila som sa.

3. Ak medzi priame vety vkladáme vedľajšiu vetu, môžeme tak urobiť dvomi spôsobmi:

a) „Jane," povedal a pozrel sa na mňa, „kde si bola?"
b) „Jane," povedal a pozrel sa na mňa. „Kde si bola?"

Keď si to opravíš, opäť zaškrtni "Článek je hotov".
Ďakujem.
Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!