OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V útrobách svetov - 3. kapitola

„Chcem... sa... zobudiť!" trhane zo seba dostala pomedzi vzlyky. „Prestaň! Nech to prestane!" skríkla do ticha v izbe. Po spŕške nadávok a vyhrážania smerujúcich bohviekam, sa pustila do opätovného vzlykania. „Prosím..."

S miernym povzdychnutím vstal a prešiel k Jennifer. Skrútene čupela na podlahe, chrbtom opretá o stenu s uslzenou tvárou v dlaniach. Telo sa jej zmietalo v triaške spôsobenej vzlykmi. Celý čas krútila hlavou a napínala prsty. Podvedome. Pochyboval, že vníma niečo z reality okolo seba.

Prikľakol k nej a jemne ju chytil za plece. „Počúvaj ma, Jennifer. Nech si už pod tým všetkým predstavuješ čokoľvek, vedz, že si za to nemohla. Nik si svoj osud nevyberie a ty nie si výnimka. To, čo sa ti teraz deje, máš zakódované v krvi. Bolo ti to dávno predurčené. Tí dvaja... Možno si to aj zaslúžili, ktovie. Nemohla si tomu zabrániť. Prerod býva neovládateľný. Energia nahromadená v tebe doslova exploduje a posadne ťa. Zabráni akémukoľvek logickému úsudku. Tvoja temná démonická podstata nad tebou prebrala kontrolu. Výsledok si videla na vlastné oči."

Prestala vzlykať ale on aj tak cítil ako sa chveje a premáha plač. Ruku z jej ramena nezložil. Snažil sa do jej tela, skrz ich blízky kontakt, vyslať vlnu pokoja. Účinkovalo to. Triaška sa zmiernila a Jen k nemu nasmerovala uslzený pohľad. Venoval jej jeden povzbudzujúci úsmev a s napriahnutou rukou jej pomohol vstať.

Znamenalo to preňho malé víťazstvo. Vnímala ho natoľko aby ju mohol presvedčiť, nech ide s ním skôr, ako príde niekto z detí Welis. Vedel, že tí by ju buď dokonalo oklamali a zmagorili mágiou alebo zabili. Umlčali by ju navždy a celé toto krvavé divadielko pripísali na účet nejakému bizarnému masovému vrahovi. To im bolo, sakra, podobné. Túto variantu nemohol v žiadnom prípade dovoliť. Už ich aj tak bolo pramálo. Nemohli si dovoliť prísť ešte aj o ďalšiu z nich. Premáhal v sebe príval dravej mágie zo svojej démonickej podstaty a snažil sa ju kamuflovať vlnami pokoja a vľúdnosti. Stálo ho to čertovské úsilie. Najradšej by to dievča omráčil a zobral so sebou. Čím skôr tým lepšie. Na tieto srdcervúce ľudské frašky naozaj nemal čas.

Jennifer pomedzi závesy sĺz žmúrila do jeho tváre a nechala sa unášať vlnami pokoja. Obalili ju ako hrubá páperová prikrývka, na ktorú si pamätala ešte z detských čias, keď trávievali leto na dedine u starej mamy. Starká. Po líci jej stiekla čerstvá slza. Omyl. Nebola to moja stará mama. Hoc ako by sa pomyslenie na zastavenie myslenia mohlo zdať nemožné, Jen to spravila. Jednoducho stlačila klávesu s nápisom Stop. Bolo to až príliš jednoduché na to, aby to mohlo vydržať. Vedela, že sebaklam dlho neúčinkuje ale riskla to.

Odovzdane mu podala ruku a nechala sa opäť vytiahnuť na rovné nohy. Cítila sa ako prízrak, priezračná, nereálna. Videla všetko naokolo ale nerozumela tomu, počúvala ho ale nechcela pochopiť. Bolelo to. Na druhú stranu stále cítila záchvevy chorého, dravého vzrušenia, prehrýzajúceho sa cez jej útroby. Bolo tu, bolo s ňou. Už len kvôli tej skutočnosti sa rozhodla mu veriť. Odovzdala sa do rúk nejakého fanatického milovníka fantasy, ktorý je skalopevne presvedčený, že ona, Jennifer, je démon. Nie. Opäť pokrútila hlavou. Stop...

„Musíme sa poponáhľať. Ak tu zostaneme ešte o niečo dlhšie, vystavíme sa tým príliš veľkému nebezpečenstvu. Výboj energie, ktorá v tebe dnes v noci explodovala, privolala Deti osudu z celého okolia. Mal som šťastie, že som sa k tebe dostal ako prvý. Nie každý je tak dokonalo charizmatický ako ja, maličká." Jennifer sa ešte nerozhodla, či sa jej jeho sebavedomý úškrn páči alebo ju štve. Ale to v túto chvíľu ani nebolo dôležité. Podľa všetkého bude mať na rozhodnutie ešte dosť času.

„Takže," odkašľala si aby sa zbavila chrapľavého tónu, „nič o tebe neviem, dokonca ani tvoje meno, všetko, čo si mi tu povedal znie nanajvýš šialene, ale aj tak mám držať hubu a krok a ísť s tebou ani Boh nevie kam?! Pochopila som správne?" Povytiahla unavene obočie. Nebola zvyknutá niekomu veriť a najmä nie niekomu, kto sa z ničoho nič zjaví v deň vraždy jej pseudo-rodičov a melie niečo, čo musí znieť absurdne aj zarytým fanúšikom Stephana Kinga. Musela sama sebe priznať, že aj keď je ten chalan určite blázon a nebola pripravená veriť tomu, čo hovorí, verila mu. Niečo na ňom bolo, niečo, čo ju donútilo cítiť sa v bezpečí aj napriek tomu, čo sa stalo, čo údajne spôsobila. Vyžaroval z neho pokoj a sila. Neopísateľná autorita a dravosť, ktorá Jen priťahovala. Bola pripravená s ním odísť ale považovala za dôležité ešte aspoň chvíľu vzdorovať. Ona nebola ten typ, čo sa vzdá a nechá sebou manipulovať ako sa komu páči. Chcela, aby to vedel. Potrebovala, aby ju akceptoval a aby ňou neopovrhoval. V tejto chvíli bol on tým jediným stabilným pilierom v jej chaotickom živote.

„Obaja vieme, že so mnou aj tak pôjdeš, maličká. Nemôžeme strácať čas doťahovaním, aj keď by to mohlo byť zaujímavé. Necháme to na neskôr. Moje meno a ani to kam ideme pre teba teraz nie je dôležité. Veríš mi, cítim to. Zatiaľ by to malo stačiť. Ako náhle sa dostaneme do Siene, Matka ti všetko vysvetlí. Všetko od základov. A ostatné bude závisieť už len na tebe, Jennifer."

Chytil jej ruku a pohľadom si žiadal povolenie. Prikývla. Nemala silu vzdorovať. Mal pravdu, aj keď musela hlboko pochovať svoje ego a zahryznúť si do jazyka aby niečo štipľavé neodvrkla. Viečka jej klesali a jediné, čo v túto chvíľu chcela, bol dlhý nikdy nekončiaci a nikým nerušený spánok. Z jej tela prchala energia. Jediný, kto si to uvedomoval, bol jej spoločník. Vedel, čím je to spôsobené, ale nechcel ju zbytočne strašiť, kým nie sú medzi ostatnými. Matka sa o všetko postará. Vedel to. Nikomu tak veľmi nedôveroval. Teraz sa z tadiaľto museli len nepozorovane dostať. Niečo mu našepkávalo, pravdepodobne čiastočky mágie všade naokolo, že ich prechod do Sídla sa nezaobíde bez problémov.

A Jennifer každou ďalšou minútou prichádzala o čoraz viac energie.

*****

„Už len kúsok, zvládneš to," pošepol Jen do ucha. Ruku mal omotanú okolo štíhleho pása a snažil sa jej ochabnuté, od síl vyžmýkané, telo viesť do bezpečia. Sledovali ich. Všimol si to už pár ulíc dozadu. Bolo však nebezpečné reagovať, kým nedali podnet. Jennifer už bola v stave absolútneho vyčerpania. Pri vedomí a na nohách ju držal už iba on sám. Hlava jej klesla a nohy išli skôr už iba zo zotrvačnosti než z vôle. „Musíme pridať, maličká, musíme pridať." Náboj v ovzduší sa zvyšoval. Temná mágia detí Welis bola až fyzicky hmatateľná. Narážala do ich tiel ako neodbytné krupobitie. Čím cítil prenasledovateľov bližšie, tým intenzívnejšie sila na ich telá dorážala.

Ako napriek. Keď už bol tlak sily neúnosný, Jennifer klesla k zemi. Nohy sa pod ňou podlomili a telo vypovedalo službu na dobu neurčitú, bez predbežného oznámenia. „Zasraná Welis! Čo si pre nás ešte pripravila?!" zanadával a vyhodil si Jenniferino ochabnuté telo do náručia. Už po druhýkrát za tento deň. „Mrcha!" zahrešil opäť na účet patrónky temných Welis a pridal do kroku.

„Ale, ale," zatiahol hlboký kašľavý hlas. „Ty malý-ý parchant, chcel si si ju ukradnú-úť len pre seba-a?!" Uši drásajúci chrapot pokračoval. Temné deti osudu, chránenci Welis, boli... iné. „Patrí-í nám. Každý-ý novonarodený si môže vybra-ať." Ich hlas bol špecifický. Striedali sa v ňom trhané kašľavé tóny posplietané s hrubým chrapotom. Ľudia si ich hlas zamieňali s kvíliacim vetrom a stonajúcimi plechmi. Zvuky, ktoré počuť za poriadnej vyvádzajúcej búrky, ktorá zbesilo tancuje s prudkým víchrom. Až z toho mrazí.

Zastal, privinul si Jen bližšie k hrudi v ochrannom geste a čakal kým sa z tmy pred ním vynoria jeho bratia a sestry. Nie práve najmierumilovnejší. Pomaly, len po veľmi malých dávkach mágie, ktoré by nemuseli zaregistrovať, budoval okolo ich tiel obrannú bariéru. Štít. Podľa stôp mágie vo vzduchu odhadoval, že ich obkľúčili najmenej siedmy. Pred ním sa z tmy vynorili štyri siluety.

Vzhľad temných démonov - weliis - je špecifický. Ich oči sú podmaľované vystúpenými spletencami tenučkých žiliek, na fialovočervených kruhoch. Zrenička im úplne zožrala dúhovku, z ktorej zostal len nepatrný, tmavohnedo sa lesknúci prstenec. Temní sa už pred premenou rodia s očami tmavohnedej farby a jemne šialeným leskom. Okrem znaku s rodovou líniou si ich telo prejde ešte aj bolestivou transformáciou končatín. Ruky aj nohy sa im pretiahnu o dobrých desať centimetrov, ich telo sa zbaví prebytočných tukov, aj tukových zásob a svaly sa začnú rozkladať. Prsty sa im zoštíhlia a spevnia. Na rukách im podľa "úrovne skazenosti", ako to on rád nazýval, vystúpia žily. Vlasy po úplnom prerode dostanú novú neľudskú štruktúru podobnú drôtom. Telo sa stane polo-ne-hmotným, ich pohyby sú rýchlejšie, nepozorovanejšie, sila tomu odpovedajúca.

„Ona si vybrala. Ide so mnou dobrovoľne!" ohradil sa pevným ľahko povýšeneckým hlasom. Stretnutia s weliis tvorili jeho každodennú rutinu. Uvedomoval si, že sú ako psy. Hocaký náznak strachu ich vyburcuje k útoku. A na to, aj keď nerád, v aktuálnej situácii s Jennifer na rukách nemohol ani pomyslieť. Nemal by šancu. Ona by nemala šancu. Musel z tejto ošemetnej záležitosti čo najskôr vykorčuľovať. „Takže by ste mali vypadnúť. Welis pre vás určite nájde nejakú podradnú nedôležitú úlohu. Nie je tak, zlatíčka?"

Či mu táto stratégia vyjde, netušil. Spoliehal sa na zázrak. Teda, ak sa provokovanie nie práve najmierumilovnejších chránencov Welis, temných démonov, dá považovať za stratégiu. Nikdy pred nimi neukazoval strach. Mal navrch a dával im to najavo celým svojím postojom.  Spoliehal sa na to, že nezaútočia, kým nevymyslí, ako odtiaľto zdrhnúť. Periferne zaznamenal pohyb. Mal pravdu, pred ním boli štyria a po bokoch ďalší dvaja. Za chrbtom cítil chladné mrazenie, ktoré vyžarovalo z tela posledného, siedmeho weliis.

Na kratučký moment privrel viečka a vyslal vlnu svojej energie do éteru. Vyslal volanie o pomoc všetkým voľným démonom v okolí. Nevedel, či je niekto z ich Sídla v blízkosti, rozhodne to ale stálo aspoň za pokus.

„Neodí-ídeš s ňou. Máme jasné-é rozkazy. Buď bude naša," krátko sa odmlčal aby mohol vzduch naokolo preťať jeho smiech, „alebo umrie. Žiadna iná-á alternatí-íva tu nie-je, braček." Vyštekol najvyšší z nich. Podľa vystúpených žíl na jeho odhalených rukách ho považoval za jedného z hlavných synov Welis. Mal ostatných na povel a aura okolo neho jasne volala po krvi.

Zhlboka sa nadýchol a s výdychom weliis po oboch stranách s neľudským kvílením padli k zemi. Ten vzadu sa po ňom vrhol ale narazil na obranný štít okolo ich tiel. „Toto si-i prehnal!" zavrčal temný za jeho chrbtom.

Váhu Jenninho tela preniesol len na jednu ruku a viac si ju privinul k telu. V tejto vyhrotenej situácií musel mať aspoň jednu ruku voľnú. Pripravenú k boju.

„Parchant!" zachripel ich vodca. Jeho pery sa úlistne skrútili a vydali neoblomný rozkaz. „Zaútočte!" Weliis, ktorý ho doteraz ticho pozorovali, sa s bojovým chrapľavým smiechom vrhli vopred. Keď narazili na štít, démon s dievčaťom v náručí stuhol a vyslal naliehavý pevný príkaz v rodnom jazyku detí osudu. Weliis od štítu s ohromnou silou odhodilo a pozostatky štítu explodovali v záplave svetla a magickej tlakovej vlny. Prišli o hlavnú ochranu ale to sa už rozzúrení temní zdvíhali zo zeme a bažili po pomste.

„Takého primití-ívne antré-é ti stačiť nebude. Aj keď efektívne to bolo. Musí-ím priznať." V tom ucítil za chrbtom pohyb a len tak tak stihol trhnúť seba aj Jennifer do strany aby sa vyhol ostrej rane do chrbta. Úplne neunikol. Ostré pazúry rozzúreného weliis a oslabujúci náboj mágie sa mu zaryli do ramena a musel vynaložiť nemálo sústredenia na to, aby nezabalansoval. Rameno, do ktorého ho temný zasiahol, mu ochablo a do ruky vyslalo ochromujúci brnivý impulz. Musel získať čas na regeneráciu. Stačilo by pár sekúnd, ale ani tie mu neboli dopriate, hneď nato musel odrážať ďalší útok, tentokrát spredu aj zboku.

Vyskočil, voľnou rukou šklbol temného za rameno, až mu ho vykĺbil do opačnej strany a za pomoci fyzickej sily a mágie ním hodil o druhého útočiaceho. V ruke mu ešte viac zabrnelo a na malý moment ho bolesť ochromila. Do pekla aj s tými ich špinavými trikmi! Jenniferino telo začalo z toho jeho čerpať potrebnú energiu, aby sa regenerovalo, čo ho začalo mierne oslabovať. Nerozumne sa na ňu zahľadel,  aby skontroloval jej fyzický stav, stratil sústredenie a vlna mágie a ostré bodnutie, pravdepodobne kópiou weliis, ho zrazila na zem. Jenniferino telo dopadlo tesne pri neho. Potlačil do úzadia výstražnú bolesť zo zranenia na boku a obalil dievča polovicou svojej mágie, aby na ňu weliis nemohli položiť tie ich špinavé ruky. 

„Neopovážte sa jej dotknúť. Je moja, je pod mojou ochranou, parchanti!" Postavil sa na nohy a vrhol sa po najbližšom temnom, ktorý sa chrbtom k nemu skláňal nad Jenninym telom a snažil sa prelomiť zábranu. Skočil na neho a nadľudskou silou ho zdrapil za ruky. Trhol nimi dozadu pričom sa odrazil a kopol ho do chrbta. Kosti v tele temného zapraskali ramená sa vykĺbili a mágia v kope ho odhodila stranov. Démon sa otočil k ďalším útočníkom a vypustil svoju potlačovanú auru. Bola agresívna a besniaca po boji. Zvíjala sa do strán ako bič túžiaci zasiahnuť a ublížiť. Ukazovala weliis, kde je ich miesto.